4 Cdo 110/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F. P., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, advokátom v B., proti žalovanej A., D., o zaplatenie 1 170,40 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I
pod sp. zn. 12 C 59/2006, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 3. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 136/2011 takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. novembra 2010 č.k. 12 C 59/2006-277 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 117,84 Eur a úrok z omeškania 40,50 Eur, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov
konania nepriznal. Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa
súdny poplatok 16,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že
žalobca 26. februára 2003 pri dopravnej nehode autobusu MHD linky č. X utrpel úraz.
Posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 11. novembra 2004 bolo
bolestné žalobcu ohodnotené na 62,5 bodov s návrhom na zvýšenie o 1/2 z dôvodu
dlhodobého spôsobu liečby, spolu 93,75 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 100
bodov. Žalovaná 16. novembra 2004 žalobcovi oznámila plnenie – vyporiadanie nárokov
na náhradu škody za bolestné vo výške 93,75 bodov x 60 Sk, t.j. 5 625 Sk a za sťaženie
spoločenského uplatnenia 100 bodov x 60 Sk, t.j. 6 000 Sk, spolu 11 625 Sk. Súd prvého
stupňa právne rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 427 ods. 1, § 449 ods. 1, § 517 Občianskeho
zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla o zmene a o doplnení niektorých zákonov, s tým, že žalobca ako poškodený svoj nárok preukazoval dokladmi
o nákupe liekov, zdravotných pomôcok o vyšetreniach a rehabilitácii. Pri svojom
rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal zo znaleckého posudku č. 1/2010 z 30. apríla 2010
znalca Ľ. D., a mal za preukázané, že nie všetky lieky, zdravotné pomôcky, vyšetrenia
a hospitalizácie, zakúpené a absolvované žalobcom súvisia s liečbou následkov úrazu
z 26. februára 2003. V dôvodoch svojho rozhodnutia menovite uviedol, ktoré lieky
a zdravotné pomôcky slúžili na liečbu následkov úrazu, s nákupnou cenou 117,84 Eur
celkom, a preto súd v tejto časti žalobe vyhovel. Ostatné uplatnené náklady na lieky,
podporné prípravky, liečebné procedúry, vyšetrenia a hospitalizácie po 2. septembri 2005
(odkedy tieto žalovaná prestala žalobcovi preplácať) súd prvého stupňa žalobcovi nepriznal,
keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto nesúviseli s liečbou
následkov úrazu z 26. februára 2003. Keďže žalovaná sa s plnením dlhu dostala
do omeškania, súd ju zaviazal na úhradu úroku z omeškania. Z dôvodu, že žalobca si úrok
z omeškania uplatnil konkrétnou sumou, súd ju za účelom posúdenia jej správnosti prepočítal
s tým, že žalobca má nárok na 8 % ročný úrok, a preto mu priznal úrok z omeškania do dňa
rozhodnutia vo výške 40,50 Eur a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa zásady úspešnosti v konaní a žalovanej, ktorej
absolútny úspech v konaní predstavuje 80 %, náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy
konania neuplatnila.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu výroku rozsudku
súdu prvého stupňa rozsudkom z 3. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 136/2011 rozsudok Okresného
súdu Bratislava I z 3. novembra 2010 č.k. 12 C 59/2006-277 v napadnutej časti potvrdil
a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Takto rozhodol, keď po preskúmaní
napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je
dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď odvolanie žalobcu
nepovažoval za dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa náležite zistil
skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie
aj dostatočne odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací
súd plne stotožnil. Na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na závery
znalca D. uvedené v znaleckom posudku ako v jeho výpovedi v rámci odvolacieho
konania, keď ani odvolací súd nezistil žiadny dôvod spochybňujúci odborné závery tohto
znalca. Odvolací súd nepovažoval, vzhľadom na správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa, ďalšie odvolacie námietky žalobcu (spochybňovanie správnosti lekárskych záznamov ošetrujúcej lekárky, či nedostatočné doliečenie po pozastavení preplácania
nákladov na liečbu žalovanou) za dôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže žalovaná, úspešná
v odvolacom konaní náhradu trov nežiadala, súd jej náhradu týchto trov nepriznal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal rozsudky
súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 3 O.s.p., z § 237 písm.f/ O.s.p. a ako dovolací dôvod
uvádzal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/
O.s.p.) a tiež, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). Namietal neúplné zistenie skutkového stavu
odvolacím súdom, nevykonanie dokazovania v potrebnom a v navrhovanom rozsahu,
nesprávne hodnotenie dôkazov, najmä znaleckého posudku D., ktorý sa zakladá na neúplnom
zahrnutí všetkých potrebných dokumentácií do predmetného znaleckého posudku a tento
tiež trpí ďalšími závažnými vadami. Vyčítal odvolaciemu súdu, že neprihliadol na to, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam tým, že nedostatočne zistil skutkový stav v dôsledku čoho potom jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postupom odvolacieho súdu mu bola
odňatá možnosť pred ním konať, keď s poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. namietal
nepresvedčivosť rozsudku odvolacieho súdu.
Žalovaná nepovažovala dovolanie žalobcu za dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
O.s.p.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Rovnako sa nejedná o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok,
ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Žalobca namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (§ 157
ods. 2 O.s.p.), čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento
fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť právo na všeobecnom súde
(napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený,
zmätočný, pretože odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami (v súvislosti
so zisteným skutkovým stavom), dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 : „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“
Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého : „Súčasťou základného
práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke, ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Pokiaľ (v danej veci) odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal
na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozsudku bolo potrebné odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozsudku podrobne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec
právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
doplnil dôvody jeho rozsudku najmä z hľadiska žalobcom namietaného vyhodnotenia
znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa, keď uzavrel, že správnosť záverov znaleckého
posudku, vypracovaného súdnym znalcom D. neboli spochybnené.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom
súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky týkajúce
sa jednak procesného postupu súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia veci.
K námietkam dovolateľa spochybňujúcich úplnosť zistenia skutkového stavu,
nesprávnosť skutkových zistení, či nesprávneho vyhodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania, dovolací súd pripomína, že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.)
vád. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko
dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený
dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať
dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by
mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmať správnosť
a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže odvolací
súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa § 243a ods. 2, in fine O.s.p.
(arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
K výhrade dovolateľa ohľadne nesprávneho vyhodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ by súd aj nesprávne vyhodnotil niektorý
z vykonaných dôkazov môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj
R 42/1993).
Z hľadiska dovolateľom tvrdenej bližšie nezdôvodnenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada
tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania
nezakladá.
Na ostatný dovolací dôvod žalobcu, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom
posúdení veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), dovolací súd taktiež nemohol
prihliadnuť, pretože uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade,
ak by dovolanie bolo prípustné.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol
podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal
vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal. Dovolací súd jej nepriznal náhradu
trov dovolacieho konania, lebo jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. decembra 2013
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová