4 Cdo 110/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F. P., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. PaedDr. I. P., PhD., MBA, advokátom v B., proti žalovanej A., D., o zaplatenie 1 170,40 Eur s príslušenstvom,   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I

pod sp. zn. 12 C 59/2006, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 3. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 136/2011 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 3. novembra 2010 č.k. 12 C 59/2006-277 uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 117,84 Eur a úrok z omeškania 40,50 Eur, všetko  

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov

konania nepriznal. Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa

súdny poplatok 16,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že

žalobca 26. februára 2003 pri dopravnej nehode autobusu MHD linky č. X utrpel úraz.

Posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 11. novembra 2004 bolo

bolestné žalobcu ohodnotené na 62,5 bodov s návrhom na zvýšenie o 1/2 z dôvodu

dlhodobého spôsobu liečby, spolu 93,75 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 100

bodov. Žalovaná 16. novembra 2004 žalobcovi oznámila plnenie – vyporiadanie nárokov  

na náhradu škody za bolestné vo výške 93,75 bodov x 60 Sk, t.j. 5 625 Sk a za sťaženie

spoločenského uplatnenia 100 bodov x 60 Sk, t.j. 6 000 Sk, spolu 11 625 Sk. Súd prvého

stupňa právne rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 427 ods. 1, § 449 ods. 1, § 517 Občianskeho

zákonníka a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla o zmene a o doplnení niektorých zákonov, s tým, že žalobca ako poškodený svoj nárok preukazoval dokladmi  

o   nákupe   liekov,   zdravotných   pomôcok   o   vyšetreniach   a   rehabilitácii.   Pri   svojom

rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal zo znaleckého posudku č. 1/2010 z 30. apríla 2010

znalca   Ľ. D.,   a mal za preukázané, že nie všetky lieky, zdravotné pomôcky, vyšetrenia

a hospitalizácie, zakúpené a absolvované žalobcom súvisia s liečbou následkov úrazu  

z 26. februára 2003. V dôvodoch svojho rozhodnutia menovite uviedol, ktoré lieky

a zdravotné pomôcky slúžili na liečbu následkov úrazu, s nákupnou cenou 117,84 Eur

celkom, a preto súd v tejto časti žalobe vyhovel. Ostatné uplatnené náklady na lieky,

podporné prípravky, liečebné procedúry, vyšetrenia a hospitalizácie po 2. septembri 2005

(odkedy tieto žalovaná prestala žalobcovi preplácať) súd prvého stupňa žalobcovi nepriznal,

keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tieto nesúviseli s liečbou

následkov   úrazu   z   26.   februára   2003.   Keďže   žalovaná   sa   s   plnením   dlhu   dostala  

do omeškania, súd ju zaviazal na úhradu úroku z omeškania. Z dôvodu, že žalobca si úrok

z omeškania uplatnil konkrétnou sumou, súd ju za účelom posúdenia jej správnosti prepočítal

s tým, že žalobca má nárok na 8 % ročný úrok, a preto mu priznal úrok z omeškania do dňa

rozhodnutia vo výške 40,50 Eur a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. O trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. podľa zásady úspešnosti v konaní a žalovanej, ktorej

absolútny úspech v konaní predstavuje 80 %, náhradu trov konania nepriznal, pretože si trovy

konania neuplatnila.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu proti zamietajúcemu výroku rozsudku

súdu prvého stupňa rozsudkom z 3. apríla 2012 sp. zn. 14 Co 136/2011 rozsudok Okresného

súdu Bratislava I z 3. novembra 2010 č.k. 12 C 59/2006-277 v napadnutej časti potvrdil

a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Takto rozhodol, keď po preskúmaní

napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je

dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď odvolanie žalobcu

nepovažoval za dôvodné. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa náležite zistil

skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie

aj dostatočne odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením   napadnutého rozsudku sa odvolací

súd plne stotožnil. Na podporu správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na závery

znalca   D.   uvedené   v   znaleckom   posudku   ako   v   jeho   výpovedi   v   rámci odvolacieho

konania, keď ani odvolací súd nezistil žiadny dôvod spochybňujúci odborné závery tohto

znalca. Odvolací súd nepovažoval, vzhľadom na správne skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa, ďalšie odvolacie námietky žalobcu (spochybňovanie správnosti lekárskych záznamov ošetrujúcej lekárky, či nedostatočné doliečenie po pozastavení preplácania

nákladov na liečbu žalovanou) za dôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací

súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 142 ods. 1 O.s.p. Keďže žalovaná, úspešná

v odvolacom konaní náhradu trov nežiadala, súd jej náhradu týchto trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal rozsudky

súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 3 O.s.p., z § 237 písm.f/ O.s.p. a ako dovolací dôvod

uvádzal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/

O.s.p.) a tiež, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). Namietal neúplné zistenie skutkového stavu

odvolacím súdom, nevykonanie dokazovania v potrebnom a v navrhovanom   rozsahu,

nesprávne hodnotenie dôkazov, najmä znaleckého posudku D., ktorý sa zakladá na neúplnom

zahrnutí všetkých potrebných dokumentácií do predmetného znaleckého posudku   a   tento

tiež trpí ďalšími závažnými vadami. Vyčítal odvolaciemu súdu, že neprihliadol na to, že

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam tým, že nedostatočne zistil skutkový stav v dôsledku čoho potom jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postupom odvolacieho súdu mu bola

odňatá možnosť pred ním konať, keď s poukazom na § 157 ods. 2 O.s.p. namietal

nepresvedčivosť rozsudku odvolacieho súdu.

Žalovaná nepovažovala dovolanie žalobcu za dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Rovnako sa nejedná o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok,

ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa  

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238

ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo

už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Žalobca namietal, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie (§ 157

ods. 2 O.s.p.), čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento

fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť právo na všeobecnom súde

(napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Pokiaľ žalobca tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený,

zmätočný, pretože odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami (v súvislosti

so zisteným skutkovým stavom), dovolací súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 : „Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez

toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého : „Súčasťou základného

práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa § 219   ods. 2   O.s.p., ak   sa odvolací súd   v celom   rozsahu   stotožňuje  

s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení obmedziť len  

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke, ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Pokiaľ (v   danej   veci)   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   poukázal  

na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku bolo potrebné odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozsudku podrobne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a ako vec

právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

doplnil dôvody jeho rozsudku najmä z hľadiska žalobcom namietaného vyhodnotenia

znaleckého dokazovania súdom prvého stupňa, keď uzavrel, že správnosť záverov znaleckého

posudku, vypracovaného súdnym znalcom D. neboli spochybnené.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom

súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157

ods. 2 O.s.p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky a námietky týkajúce

sa jednak procesného postupu súdu a jednak skutkového a právneho posúdenia veci.

K   námietkam   dovolateľa   spochybňujúcich   úplnosť   zistenia   skutkového   stavu,

nesprávnosť skutkových zistení, či nesprávneho vyhodnotenia výsledkov vykonaného

dokazovania, dovolací súd pripomína, že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.)

vád. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko

dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by

mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmať správnosť

a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže odvolací

súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,

pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti  

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa § 243a ods. 2, in fine O.s.p.

(arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

K výhrade dovolateľa ohľadne nesprávneho vyhodnotenia výsledkov vykonaného

dokazovania dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ by súd aj nesprávne vyhodnotil niektorý

z vykonaných dôkazov môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj

R 42/1993).

Z hľadiska dovolateľom tvrdenej bližšie nezdôvodnenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vada

tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania

nezakladá.

Na ostatný dovolací dôvod žalobcu, ktorý mal spočívať v nesprávnom právnom

posúdení veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), dovolací súd taktiež nemohol

prihliadnuť, pretože uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v prípade,

ak by dovolanie bolo prípustné.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238

O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol

podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní procesne úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal. Dovolací súd jej nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo jej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. decembra 2013

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová