Najvyšší súd

4 Cdo 11/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne I. B., bývajúcej v P., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   V., s.r.o. so sídlom v P., proti žalovanej K., a.s. V., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o návrhu žalovanej na zrušenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 97/2010,

o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2012 sp. zn.

9 Co 381/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 8. novembra 2010 č.k. 26 C 97/2010-109

nariadil na návrh žalobkyne predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanej povinnosť platiť

žalobkyni časť pracovnej odmeny 700 Eur mesačne vždy do desiateho dňa kalendárneho

mesiaca počnúc 10. novembra 2010 až do právoplatného skončenia konania vedeného  

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 97/2010.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej uznesením z 11. februára 2011 sp. zn.

3 Co 36/2011 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť platiť

žalobkyni pracovnú odmenu 400 Eur mesačne, vždy do desiateho dňa toho-ktorého

kalendárneho mesiaca pozadu, počnúc od 1. januára 2011 až do právoplatného skončenia

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 97/2010.

Odvolací súd vzhľadom na to, že žalobkyňa v čase rozhodovania bola nezamestnaná

a jej jediným príjmom bol čiastočný invalidný dôchodok 153,30 Eur mesačne, zhodne s názorom súdu prvého stupňa považoval za potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov

konania (§ 76 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd však vzhľadom na to, že žalobkyňa bola

poberateľkou invalidného dôchodku, boli jej vyplatené nemocenské dávky a tiež vzhľadom

na výšku priemerného zárobku v p. kraji a určenie minimálnej mzdy na rok 2011 (317 Eur

mesačne) pracovnú odmenu 700 Eur mesačne považoval za neprimerane vysokú. Napadnuté

uznesenie preto zmenil tak, že pracovnú odmenu určil sumou 400 Eur mesačne.

Žalovaná 28. júna 2012 požiadala súd o zrušenie predbežného opatrenia z dôvodu, že

pominuli dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 29. júna 2012 č.k. 26 C 97/2010-166 návrh

žalovanej na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, keď podľa jeho názoru nepominuli

dôvody (§ 77 ods. 2 O.s.p.), pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej uznesením z 31. októbra 2012 sp. zn.

9 Co 381/2012 uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že predbežné opatrenie nariadené

uznesením Okresného súdu Bratislava I z 8. novembra 2010 č.k. 26 C 97/2010-109 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 11. februára 2011 sp. zn. 3 Co 36/2011, ktorým

bola žalovanej uložená povinnosť platiť žalobkyni pracovnú odmenu 400 Eur mesačne, vždy

do desiateho dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca pozadu, počnúc dňom 1. januára 2011,

až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

26 C 97/2010, zrušil.

Odvolací súd právne vec zdôvodnil citáciou § 76 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a § 77 ods. 2

O.s.p. a s poukazom na to, že od rozhodnutia súdu, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, došlo ku zmene na strane žalobkyne, a to, že od 1. augusta 2011 je žalobkyňa

podnikateľkou, keď vykonáva živnosť na základe oprávnenia vydaného Obvodným úradom

v P. pod č. 707-22528. Živnosť v zmysle § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 455/1991 Zb.“) je zárobkovou

činnosťou a skutočnosťou, ktorú je potrebné považovať za pominutie dôvodov, pre ktoré bolo

predbežné opatrenie nariadené. Odvolací súd mal za to, že výška príjmu z podnikania nie  

je rozhodujúcim kritériom pre uloženie povinnosti poskytovania časti pracovnej odmeny.

Jedinou zákonom predpokladanou požiadavkou pre poskytnutie dočasnej úpravy vzťahov

medzi účastníkmi je, že žalobkyňa zo závažných dôvodov nepracuje, t.j. nemá žiadny príjem zo závislej činnosti, z podnikania, ani iný príjem poskytovaný podľa osobitných predpisov.

Odvolací súd uzavrel, že ak žalobkyňa podniká podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb., v zmysle

ktorého je zárobkovou činnosťou aj živnosť ako sústavná činnosť, prevádzkovaná samostatne,

vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku, je táto okolnosť

dôvodom na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia v zmysle § 77 ods. 2 O.s.p., preto

návrhu na zrušenie predbežného opatrenia vyhovel.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, ktorá  

ho navrhla zrušiť. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 239 ods. 1 O.s.p., majúc za to, že

postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.). Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia považovala za správne, zdôrazňujúc, že z podnikateľskej činnosti nemá žiadny

príjem. Uznesením odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené vydané predbežné opatrenie  

sa dostala do neľahkej finančnej situácie, keď jej jediným príjmom je len príjem z invalidného

dôchodku vo výške 160 Eur.

Žalovaná považovala dovolanie žalobkyne za nedôvodne podané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním

napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo  

ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie

predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,

ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci

samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí taxatívne vymenovaných

vo vyššie citovanom ustanovení, kde dovolanie nie je prípustné bez ohľadu na spôsob

rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania žalobkyne je preto v zmysle § 239  

ods. 3 O.s.p. vylúčená.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v   § 237 O.s.p., možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska  

§ 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací

súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného

ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.

Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237

písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, aj keď  

ju vo svojom dovolaní bližšie nešpecifikovala.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým sa účastníkovi občianskeho súdneho konania znemožní realizácia tých práv,

ktoré mu procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv  

a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná,

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom vylúčil

účastníka konania z realizácie jeho procesných práv priznaných mu právnym poriadkom.

Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho,

neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti

prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Na rozhodnutie vo veciach predbežných opatrení súd nemusí pojednávanie nariadiť,

nemusí účastníkov konania vypočuť, teda ani vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom

ani umožniť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k obsahu listín, z ktorých treba

urobiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia. Súd

posudzuje dôvodnosť návrhu podľa jeho obsahu a na základe k nemu pripojených, prípadne

dodatočne predložených listín.

Dovolací súd preto v danom prípade nezistil existenciu dovolateľkou namietanej vady

a ani inej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť

ani z § 239 ods. 1 až 3 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým uznesením

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/

O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre

použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože žalovaná v súvislosti s dovolacím konaním

žiadne trovy neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. marca 2013

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková