4 Cdo 105/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. T., bývajúcej v B., proti žalovanej M. T., bývajúcej v P.P., zastúpenej JUDr. L. Č., advokátom so sídlom v B., o určenie predmetu dedičstva, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 19 C 57/2006,
v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. novembra
2008, sp. zn. 14 Co 226/2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 11. novembra 2008, sp. zn. 14 Co 226/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (po doplnení dokazovania v poradí druhým)
z 11. apríla 2008 č.k. 19 C 57/2006-106 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,
že do dedičstva po poručiteľovi O. M. patrí nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke
č. X., katastrálneho územia P. ako parcela č. X., vedená v katastri nehnuteľností v registri "X."
ako orná pôda, parcelné číslo X. o výmere X. m2, na liste vlastníctva č. X., na žalovanú ako
vlastníčku (ďalej len "nehnuteľnosť"). Žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť na účet právneho
zástupcu žalovanej náhradu trov konania v sume 233,09 € (7 022,-- Sk) do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru okresného súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala
existenciu neperfektnej darovacej zmluvy, predmetom ktorej malo byť darovanie nehnuteľnosti
manželom M., ani dobromyseľnosť O. M. podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len
"OZ") držať celú nehnuteľnosť nepretržite ako svoju vlastnú (§ 134 ods. 1 OZ). Mal preukázané,
že v dedičskom konaní po nebohej Z. M. (manželke O. M.) nebola táto nehnuteľnosť
2
prerokovaná a že okrem O. M. bola zákonnou dedičkou aj jej matka, čoho si O. M. musel byť
vedomý. Okresný súd nepovažoval nehnuteľnosť ani za záhradu patriacu k domu č. X. v P.,
ktorého podiel spolu so záhradou O. M. zdedil po svojej manželke.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradní druhým)
z 11. novembra 2008, sp. zn. 14 Co 226/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil,
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi O. M.. Žalovanú zaviazal k povinnosti
zaplatiť náhradu trov konania vo výške 377,58 € (11 375,-- Sk) na účet právneho zástupcu
žalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový
súd z vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že v konaní nebola preukázaná existencia
neperfektnej darovacej zmluvy. V ďalšom však so súdom prvého stupňa nesúhlasil. Konštatoval,
že medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že nehnuteľnosť patrila do vlastníctva
J. P. (otca nebohej manželky O. M.), ktorú po jeho smrti zdedila jeho dcéra (nebohá manželka
O. M.), po ktorej ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy jej manžel O. M. a jej matka A. P..
Krajský súd mal za to, že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej
manželke spolu s podielom domu č. X. a pozemkom pod ním a ktorú aj užíval. Poukázal pritom
na dedičské rozhodnutie po nebohej manželke O. M., v ktorom sa uvádza, že získava X. domu
č. X. s pozemkom pod ním a so záhradou. K záveru, že nehnuteľnosť je touto záhradou dospel aj
na základe toho, že nehnuteľnosť, tak ako je zapísaná a identifikovaná, sa v dedičskom
rozhodnutí po nebohej manželke O. M. nenachádzala a nenachádzala sa ani v súpise
nehnuteľností, ktoré po nej zdedila jej matka (X. árov poľnohospodárskej pôdy v súkromnom
užívaní). Na základe uvedeného potom O. M. považoval za oprávneného držiteľa, keďže bol
v súlade s § 130 ods. 1 OZ dobromyseľným so zreteľom na všetky okolnosti o tom, že mu
nehnuteľnosť patrí. Zdôraznil pritom, že pri pochybnostiach, ktoré aj v prejednávanej veci boli,
sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 druhá veta OZ). Vychádzajúc z týchto
skutočností, podľa názoru krajského súdu O. M. splnil podmienky pre vydržanie predpokladané
§ 134 ods. 1 OZ, keď predmetnú nehnuteľnosť mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov a bol
pritom oprávneným držiteľom.
Proti tomuto rozhodnutiu podala dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žalovaná z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b)
a c) O.s.p. Uviedla, že krajský súd správne konštatoval, že vlastníkom nehnuteľnosti bol J. P., že
po jeho dcére Z. M. ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy jej manžel a jej matka a že
3
nehnuteľnosť do dedičstva zahrnutá nebola. Krajskému súdu vytýkala, že z vykonaného
dokazovania vyvodil to, čo z neho vôbec nevyplynulo. Namietala, že by po J. P. mala dediť len
jeho dcéra Z. M., keď ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy aj jeho manželka a syn. Uviedla,
že O. M. si musel byť vedomý tejto skutočnosti a nemohol byť potom v otázke držby
dobromyseľný v tom, že jeho manželka mala zdediť celú nehnuteľnosť, z dôvodu ktorého ju ani
nemohol vydržať do svojho vlastníctva a odvolací súd na základe uvedeného nemohol určiť, že
nehnuteľnosť do vlastníctva po O. M. patrí. Odvolaciemu súdu vytkla, že hoci v rozhodnutí
konštatoval nepretržitú držbu po dobu desiatich rokov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé časové
vymedzenie dobromyseľnosti držby, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že potvrdí
rozsudok súdu prvého stupňa a žalobkyňu zaviaže k povinnosti nahradiť jej trovy dovolacieho
konania.
Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia
4
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Žalovaná nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním
namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah dovolania zaoberal
predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu
je takou (inou) vadou postihnuté.
Žalovaná vytýkala odvolaciemu súdu, že z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne
skutkové závery, keď vychádzal z toho, že nehnuteľnosť zdedila Z. M. po svojom otcovi J. P..
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že neobstojí záver
odvolacieho súdu, že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke.
Je potrebné najskôr poznamenať, že žalovaná z rozhodnutia odvolacieho súdu nesprávne
vyvodila konštatovanie súdu, že nehnuteľnosť do dedičstva po Z. M. zahrnutá nebola.
Z rozhodnutia krajského súdu práve naopak vyplýva, že do dedičského rozhodnutia bola zahrnutá
ako záhrada, ktorú O. M. zdedil. Tento skutkový záver krajského súdu je nesprávny.
Z pripojeného spisu D 1803/81 vyplýva, že po smrti Z. M. zdedil jej manžel O. M. X. domu č. X.
s pozemkom pod domom a záhradou, pričom z dedičského rozhodnutia je zrejmé o akú záhradu
ide. V rozhodnutí sú záhrada i pozemok pod domom špecifikované (zap. č. X., m.č. X., pole
o výmere X. siah a zap. č. X., m.č. X., roľa o výmere X. m2). V súčasnosti sú vedené na liste
vlastníctva č. X., vedeného Správou katastra B. pre katastrálne územie P. (ďalej len LV č. X.)
a špecifikované – pozemok pod domom, parcelným číslom X. o výmere X. m2 a záhrada
parcelným číslom X. o výmere X. m2. Tieto nehnuteľnosti (aj záhrada) po O. M. už žalobkyni
patrili z titulu dedičskej postupnosti a v súčasnosti sú vedené na I. T.. Zo spisu je zrejmé, že dom
č. X. bol postavený na parcele č. X., vytvorenej aj z parciel záp. č. X. a X., m. č. X. a X., ktorých
5
vlastníkom bol J. P. a ktoré po ňom nadobudla dedením Z. M.. Z identifikácie parciel vyplýva, že
po prevedení identifikácie ide v súčasnosti o parcely č. X. a X.. Sporná nehnuteľnosť preto nie je
tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke ako nesprávne vyvodil odvolací súd, keďže
táto záhrada je identifikovaná parcelným číslom (X.) a výmerou (X. m2) a parcelné číslo
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, vedenej v registri „X.“ katastrálneho územia P. je X.
a jej výmera je X. m2. Záver krajského súdu, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že
nehnuteľnosť zdedila Z. M., z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom nevyplýva.
Keď potom na základe uvedeného mal krajský súd za to, že nehnuteľnosť zdedila Z. M. po
svojom otcovi a ďalej, že po nej ju zdedil O. M., čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním (viď.
vyššie – nejde o záhradu, ktorú O. M. zdedil), jeho záver je predčasný a ako taký nesprávny.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že za daného skutkového stavu nebolo preukázané,
že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke. Tým, že súd
z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, ktoré z neho nevyplývajú, zaťažil
konanie tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b) O.s.p.).
Pokiaľ žalovaná v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie nadobudnutia
vlastníctva k nehnuteľnosti O. M. vydržaním bez konkretizovania doby, odkedy mal O. M.
nehnuteľnosť dobromyseľne držať, uvedeným sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom
na nesprávne skutkové závery odvolacieho súdu nezaoberal, keďže odvolací súd dobromyseľnosť
držby O. M. vyvodil práve zo skutkového záveru, že nehnuteľnosť nadobudol dedením po svojej
manželke.
V ďalšom konaní bude úlohou súdu v dokazovaní zistiť, či nehnuteľnosť bola predmetom
dedičského konania po J. P. a kto ju zdedil. Dovolaním napadnuté rozhodnutie, aj pokiaľ ide
o vyporiadanie sa s otázkou o akú konkrétnu nehnuteľnosť ide, je na základe doposiaľ
vykonaného dokazovania nepreskúmateľné. Pre zistenie skutkového stavu bude potrebné
spolupracovať s príslušnou správou katastra a vyžiadať si od nej potrebné podklady, všetky
záznamové a vkladové konania, najmä úplný výpis od založenia pozemnoknižnej vložky č. X.,
katastrálneho územia P., parcely č. X. až po súčasný stav vedenia v katastri nehnuteľností
v súbore „X.“ ako orná pôda, parcelné číslo X. o výmere X. m2, kópie originálov listu vlastníctva,
snímky z pozemkovej mapy, geometrické plány, právne listiny, ako aj podklady vzťahujúce sa
k vytvoreniu aj parcely registra „X.“, v rámci ktorej je táto parcela registra „X.“ obsiahnutá,
6
pokiaľ existujú, pre posúdenie, kde sa táto parcela nachádza, ako aj pre posúdenie jej polohy vo
vzťahu k parcele č. X., záhrade o výmere X. m2, zapísanej na LV č. X. katastrálneho územia P.,
nakoľko parcely registra „X.“ sa zväčša nachádzajú v extraviláne obce (čo však nie je pravidlo)
a označujú sa ako združené pozemky alebo parcely určeného operátu.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
(§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
7