4 Cdo 105/2009

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne J. T., bývajúcej v B., proti žalovanej M. T., bývajúcej v P.P., zastúpenej JUDr. L. Č., advokátom so sídlom v B., o určenie predmetu dedičstva, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 19 C 57/2006,  

v konaní o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 11. novembra

2008, sp. zn. 14 Co 226/2008, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici  

z 11. novembra 2008, sp. zn. 14 Co 226/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (po doplnení dokazovania v poradí druhým)  

z 11. apríla 2008 č.k. 19 C 57/2006-106 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,

že do dedičstva po poručiteľovi O. M. patrí nehnuteľnosť zapísaná v pozemnoknižnej vložke  

č. X., katastrálneho územia P. ako parcela č. X., vedená v katastri nehnuteľností v registri "X."

ako orná pôda, parcelné číslo X. o výmere X. m2, na liste vlastníctva č. X., na žalovanú ako

vlastníčku (ďalej len "nehnuteľnosť"). Žalobkyňu zaviazal k povinnosti zaplatiť na účet právneho

zástupcu žalovanej náhradu trov konania v sume 233,09 € (7 022,-- Sk) do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru okresného súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala

existenciu neperfektnej darovacej zmluvy, predmetom ktorej malo byť darovanie nehnuteľnosti

manželom M., ani dobromyseľnosť O. M. podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len

"OZ") držať celú nehnuteľnosť nepretržite ako svoju vlastnú (§ 134 ods. 1 OZ). Mal preukázané,

že v dedičskom konaní po nebohej Z. M. (manželke O. M.) nebola táto nehnuteľnosť

2

prerokovaná a že okrem O. M. bola zákonnou dedičkou aj jej matka, čoho si O. M. musel byť

vedomý. Okresný súd nepovažoval nehnuteľnosť ani za záhradu patriacu k domu č. X. v P.,

ktorého podiel spolu so záhradou O. M. zdedil po svojej manželke.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom (v poradní druhým)

z 11. novembra 2008, sp. zn. 14 Co 226/2008 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil,

že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi O. M.. Žalovanú zaviazal k povinnosti

zaplatiť náhradu trov konania vo výške 377,58 € (11 375,-- Sk) na účet právneho zástupcu

žalobkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru krajského súdu prvostupňový

súd z vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že v konaní nebola preukázaná existencia

neperfektnej darovacej zmluvy. V ďalšom však so súdom prvého stupňa nesúhlasil. Konštatoval,

že medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že nehnuteľnosť patrila do vlastníctva  

J. P. (otca nebohej manželky O. M.), ktorú po jeho smrti zdedila jeho dcéra (nebohá manželka  

O. M.), po ktorej ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy jej manžel O. M. a jej matka A. P..

Krajský súd mal za to, že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej

manželke spolu s podielom domu č. X. a pozemkom pod ním a ktorú aj užíval. Poukázal pritom

na dedičské rozhodnutie po nebohej manželke O. M., v ktorom sa uvádza, že získava X. domu  

č. X. s pozemkom pod ním a so záhradou. K záveru, že nehnuteľnosť je touto záhradou dospel aj

na základe toho, že nehnuteľnosť, tak ako je zapísaná a identifikovaná, sa v dedičskom

rozhodnutí po nebohej manželke O. M. nenachádzala a nenachádzala sa ani v súpise

nehnuteľností, ktoré po nej zdedila jej matka (X. árov poľnohospodárskej pôdy v súkromnom

užívaní). Na základe uvedeného potom O. M. považoval za oprávneného držiteľa, keďže bol  

v súlade s § 130 ods. 1 OZ dobromyseľným so zreteľom na všetky okolnosti o tom, že mu

nehnuteľnosť patrí. Zdôraznil pritom, že pri pochybnostiach, ktoré aj v prejednávanej veci boli,

sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 druhá veta OZ). Vychádzajúc z týchto

skutočností, podľa názoru krajského súdu O. M. splnil podmienky pre vydržanie predpokladané  

§ 134 ods. 1 OZ, keď predmetnú nehnuteľnosť mal nepretržite v držbe po dobu 10 rokov a bol

pritom oprávneným držiteľom.

Proti tomuto rozhodnutiu podala dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žalovaná z dôvodov uvedených v ustanovení § 241 ods. 2 písm. b)

a c) O.s.p. Uviedla, že krajský súd správne konštatoval, že vlastníkom nehnuteľnosti bol J. P., že

po jeho dcére Z. M. ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy jej manžel a jej matka a že

3

nehnuteľnosť do dedičstva zahrnutá nebola. Krajskému súdu vytýkala, že z vykonaného

dokazovania vyvodil to, čo z neho vôbec nevyplynulo. Namietala, že by po J. P. mala dediť len

jeho dcéra Z. M., keď ako zákonní dedičia prichádzali do úvahy aj jeho manželka a syn. Uviedla,

že O. M. si musel byť vedomý tejto skutočnosti a nemohol byť potom v otázke držby

dobromyseľný v tom, že jeho manželka mala zdediť celú nehnuteľnosť, z dôvodu ktorého ju ani

nemohol vydržať do svojho vlastníctva a odvolací súd na základe uvedeného nemohol určiť, že

nehnuteľnosť do vlastníctva po O. M. patrí. Odvolaciemu súdu vytkla, že hoci v rozhodnutí

konštatoval nepretržitú držbu po dobu desiatich rokov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé časové

vymedzenie dobromyseľnosti držby, čím je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že potvrdí

rozsudok súdu prvého stupňa a žalobkyňu zaviaže k povinnosti nahradiť jej trovy dovolacieho

konania.

Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1

O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného

dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie

odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia

4

(ide   tu   o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Žalovaná nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.

a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah dovolania zaoberal

predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu

je takou (inou) vadou postihnuté.

Žalovaná vytýkala odvolaciemu súdu, že z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne

skutkové závery, keď vychádzal z toho, že nehnuteľnosť zdedila Z. M. po svojom otcovi J. P..

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že neobstojí záver

odvolacieho súdu, že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke.

Je potrebné najskôr poznamenať, že žalovaná z rozhodnutia odvolacieho súdu nesprávne

vyvodila konštatovanie súdu, že nehnuteľnosť do dedičstva po Z. M. zahrnutá nebola.  

Z rozhodnutia krajského súdu práve naopak vyplýva, že do dedičského rozhodnutia bola zahrnutá

ako záhrada, ktorú O. M. zdedil. Tento skutkový záver krajského súdu je nesprávny.  

Z pripojeného spisu D 1803/81 vyplýva, že po smrti Z. M. zdedil jej manžel O. M. X. domu č. X.

s pozemkom pod domom a záhradou, pričom z dedičského rozhodnutia je zrejmé o akú záhradu

ide. V rozhodnutí sú záhrada i pozemok pod domom špecifikované (zap. č. X., m.č. X., pole

o výmere X. siah a zap. č. X., m.č. X., roľa o výmere X. m2). V súčasnosti sú vedené na liste

vlastníctva č. X., vedeného Správou katastra B. pre katastrálne územie P. (ďalej len LV č. X.)

a špecifikované – pozemok pod domom, parcelným číslom X. o výmere X. m2 a záhrada

parcelným číslom X. o výmere X. m2. Tieto nehnuteľnosti (aj záhrada) po O. M. už žalobkyni

patrili z titulu dedičskej postupnosti a v súčasnosti sú vedené na I. T.. Zo spisu je zrejmé, že dom

č. X. bol postavený na parcele č. X., vytvorenej aj z parciel záp. č. X. a X., m. č. X. a X., ktorých

5

vlastníkom bol J. P. a ktoré po ňom nadobudla dedením Z. M.. Z identifikácie parciel vyplýva, že

po prevedení identifikácie ide v súčasnosti o parcely č. X. a X.. Sporná nehnuteľnosť preto nie je

tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke ako nesprávne vyvodil odvolací súd, keďže

táto záhrada je identifikovaná parcelným číslom (X.) a výmerou (X. m2) a parcelné číslo

nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, vedenej v registri „X.“ katastrálneho územia P. je X.

a jej výmera je X. m2. Záver krajského súdu, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že

nehnuteľnosť zdedila Z. M., z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom nevyplýva.

Keď potom na základe uvedeného mal krajský súd za to, že nehnuteľnosť zdedila Z. M. po

svojom otcovi a ďalej, že po nej ju zdedil O. M., čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním (viď.

vyššie – nejde o záhradu, ktorú O. M. zdedil), jeho záver je predčasný a ako taký nesprávny.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že za daného skutkového stavu nebolo preukázané,

že nehnuteľnosť je práve tou záhradou, ktorú O. M. zdedil po svojej manželke. Tým, že   súd  

z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne skutkové závery, ktoré z neho nevyplývajú, zaťažil

konanie tzv. inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241  

ods. 2 písm. b) O.s.p.).  

Pokiaľ žalovaná v dovolaní namietala aj nesprávne právne posúdenie nadobudnutia

vlastníctva k nehnuteľnosti O. M. vydržaním bez konkretizovania doby, odkedy mal O. M.

nehnuteľnosť dobromyseľne držať, uvedeným sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom

na nesprávne skutkové závery odvolacieho súdu nezaoberal, keďže odvolací súd dobromyseľnosť

držby O. M. vyvodil práve zo skutkového záveru, že nehnuteľnosť nadobudol dedením po svojej

manželke.

V ďalšom konaní bude úlohou súdu v dokazovaní zistiť, či nehnuteľnosť bola predmetom

dedičského konania po J. P. a kto ju zdedil. Dovolaním napadnuté rozhodnutie, aj pokiaľ ide  

o vyporiadanie sa s otázkou o akú konkrétnu nehnuteľnosť ide, je na základe doposiaľ

vykonaného dokazovania nepreskúmateľné. Pre zistenie skutkového stavu bude potrebné

spolupracovať s príslušnou správou katastra a vyžiadať si od nej potrebné podklady, všetky

záznamové a vkladové konania, najmä úplný výpis od založenia pozemnoknižnej vložky č. X.,

katastrálneho územia P., parcely č. X. až po súčasný stav vedenia v katastri nehnuteľností

v súbore „X.“ ako orná pôda, parcelné číslo X. o výmere X. m2, kópie originálov listu vlastníctva,

snímky z pozemkovej mapy, geometrické plány, právne listiny, ako aj podklady vzťahujúce sa  

k vytvoreniu aj parcely registra „X.“, v rámci ktorej je táto parcela registra „X.“ obsiahnutá,

6

pokiaľ existujú, pre posúdenie, kde sa táto parcela nachádza, ako aj pre posúdenie jej polohy vo

vzťahu k parcele č. X., záhrade o výmere X. m2, zapísanej na LV č. X. katastrálneho územia P.,

nakoľko parcely registra „X.“ sa zväčša nachádzajú v extraviláne obce (čo však nie je pravidlo)

a označujú sa ako združené pozemky alebo parcely určeného operátu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. októbra 2010

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

7