4 Cdo 103/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. K. W., zastúpenej JUDr. J. F., proti žalovanému B., o náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 13 C 24/2008, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. októbra 2009, sp.zn. 15 Co 180/2009 rozhodol

t a k t o :

Dovolanie   o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd Bratislava II rozsudkom z 28. novembra 2008 č.k. 13 C 24/2008-99

zamietol žalobou, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia na tom základe, že v dôsledku neadekvátnej úpravy priestoru

pri bytovom dome na S.   sa dňa 31. januára 2006 pošmykla a pri následnom páde utrpela

zranenia pravého predlaktia – zlomeninu. V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd uviedol,

že po vykonanom dokazovaní mal za to, že žalobe nie je možné vyhovieť v prvom rade

z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, keď žalobkyňa spadla

na ňou vyznačenom mieste na chodníku, ktorý sa nachádza pozdĺž oplotenia futbalového

ihriska, v blízkosti bytového domu S., ktorý chodník nie je evidovaný na liste vlastníctva

a nie je riadne zaznačený v dokumentácii. Súd prvého stupňa

na rozdiel od žalobkyne mal za to, že žalovaný neporušil svoju povinnosť, keď neočistil

predmetný chodník od ľadu a snehu, a to s poukazom na § 6 ods. 1 VZN, v zmysle ktorého

bola uložená povinnosť odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých

k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou

komunikáciou v správe mestskej časti Ružinov. Ustanovenie § 6 ods. 2 VZN len   4 Cdo 103/2010

po technickej stránke upravuje, akým spôsobom je potrebné chodníky uvedené v § 6 ods. 1

čistiť. Keďže sa nejedná o chodník priľahlý k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom

území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou v správne mestskej časti R., a ide so

neoznačený a neevidovaný vnútrosídliskový chodník svojpomocne vybudovaný, a to popri

oplotení futbalového štadiónu, nevzťahujú sa naň ustanovenia § 6 ods. 1, resp. § 6

ods. 2 VZN. Túto skutočnosť mal prvostupňový súd podporenú i vyjadrením mestskej časti

R., z ktorého je nepochybné, že chodník nie je zahrnutý v údržbe, a preto na ňom nevykonáva

letné a ani zimné čistenie. Žalobkyňa v priebehu konania zmenila svoju argumentáciu

a poukázala na to, že i keď vlastník pozemku nie je uvedený na liste vlastníctva, parcela je

identifikovateľná i keď bez vlastníka, a je uvedené, že sa jedná o sídliskovú zeleň. I keď na

chodník nie je založený list vlastníctva, na katastrálnej mape vyznačený je a spadá teda pod

zeleň a o takúto zeleň sa má starať v obvode dvoch metrov od domu správca. Preto mala

žalobkyňa za to, že žalovaný mal v mieste pádu chodník čistiť. V tejto súvislosti

prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 5 ods. 3 VZN, v zmysle ktorého je vlastník,

správca alebo užívateľ nehnuteľnosti povinný dodržiavať v čistote pás pozemku v šírke dvoch

metrov priliehajúci k nehnuteľnosti. Mal za to, že tvrdenie žalobkyne o povinnosti správcu

čistiť predmetný chodník neobstojí, pretože rozsah a obsah predmetu plnenia správy,

dohodnutý zmluvou o správe v čl. III neobsahuje záväzok správcu čistiť okolie domu o šírke

2 metre. Pretože zmluvou o správe nebola povinnosť podľa § 5 ods. 3 VZN delegovaná

na správcu, je nepochybné, že si túto povinnosť budú plniť vlastníci alebo užívatelia

nehnuteľnosti. S poukazom na čl. III, bod 3.8 Zmluvy o správe, správca zabezpečí aj iné

činnosti spojené s vlastníctvom nehnuteľností, ktoré objednajú vlastníci bytov. Žalobkyňa

v konaní nepreukázala, že si vlastníci u správcu čistenie okolia domu objednali. O trovách

konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu vo výške

14 857 Sk zaviazal žalovanú zaplatiť do troch dní na účet právneho zástupcu žalovaného.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 14. októbra 2009

sp.zn. 15 Co 180/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v spojení s opravným

uznesením z 2. februára 2010 žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy

odvolacieho konania vo výške 115,59 € do troch dní do rúk právneho zástupcu žalovaného.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa s tým, že s odkazom na § 219 ods. 2 O.s.p. navyše poukázal na ustanovenie § 5

ods. 1 VZN, v zmysle ktorého nehnuteľnosti nachádzajúce sa v území mestskej časti a jej

okolia musia byť udržiavané tak, aby svojím stavom nenarúšali vzhľad a prostredie mestskej   4 Cdo 103/2010

časti a neohrozovali bezpečnosť občanov. Dohľad nad dodržiavaním tohto ustanovenia

vykonáva mestská časť v súčinnosti s Okresným úradom. Ak sa v danom prípade nejdená

o chodník priľahlý k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom území, hraničí s cestou

alebo miestnou komunikáciou v správe mestskej časti R., a tiež ak ide o zeleň, o ktorú sa má

starať v obvode 2 metrov od domu správca, a ak rozsah a obsah predmetu plnenia správy

neobsahuje záväzok správcu čistiť okolie domu o šírke 2 metre, a táto povinnosť nebola podľa

§ 5 ods. 3 VZN delegovaná na správcu a v danom prípade ide o nehnuteľnosť, dohľad nad

dodržiavaním čistoty a poriadku, ktorú vykonáva mestská časť v súčinnosti s Okresným

úradom, nie je daná pasívna legitimácia žalovaného v predmetnom spore. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa a navrhla ho

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, resp. zmeniť a žalovanému uložiť

povinnosť zaplatiť žalobkyni 688,07 € z titulu náhrady za bolesť a 1377,41 € z titulu náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia a nahradiť žalobkyni trovy konania, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade sú tu dôvody

dovolania uvedené v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj v ustanovení § 241 ods. 2 písm.

c/ O.s.p. Dovolanie, okrem zopakovania podstatnej časti podaného odvolania a nesúhlasu

so závermi prvostupňového rozhodnutia odôvodnila tým, že odvolací súd síce potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, avšak svoje rozhodnutie vyvodil z iného právneho dôvodu, ako

prvostupňový súd, k čomu sa žalobkyňa ako účastníčka tohto konania nemala možnosť

vyjadriť napriek tomu, že právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu sa

dovtedy v konaní neobjavil. Ide o konštaláciu a odvolávku na ustanovenie § 5 ods. 3 VZN

Mestskej časti Ružinov, ako aj konštaláciu nedostatku prenesenia povinnosti na správcu

v zmysle zmluvy. Týmto postupom odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať

pred súdom (v tejto súvislosti dovolateľka poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp.zn. 5 Cdo 93/2000). Zároveň mala dovolateľka

za to, že v danom prípade je naplnený aj dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. a to, že konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a zároveň odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď napriek

skutočnosti, že skonštatoval povinnosti uvedené vo VZN, nesprávne posúdil záväznosť VZN

na správcu bez nutnosti ďalšieho poverenia vlastníkmi v Zmluve o výkone správy. V závere

dovolania obom súdom nižšieho stupňa vytkla nenáležité zistenie skutkového stavu, keď   4 Cdo 103/2010

nebol vypočutý svedok M. S. ako jediný očitý svedok priebehu zranenia žalobkyne, pričom o

zamietnutí návrhu na vykonanie tohto dôkazu malo byť rozhodnuté uznesením.

Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ ho

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok   potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil, ani   4 Cdo 103/2010

nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobkyne

z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.

Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,

ktoré dovolateľka v dovolaní namietala.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p,. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,

ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobkyne, o ktoré

opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, že ak by odvolací súd

potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa, pričom svoje rozhodnutie vyvodil z iného

právneho dôvodu, ako súd prvého stupňa, k čomu sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť

napriek tomu, že právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu sa dovtedy

v konaní neobjavil, skutočne by odňal svojim postupom žalobkyni možnosť konať

pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O takýto prípad však podľa názoru dovolacieho

súdu v preskúmavanej veci nejde.

Ako totiž vyplýva z obsahu spisu, už súd prvého stupňa odôvodnil svoj zamietajúci

rozsudok aj s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 Všeobecne záväzného nariadenia Mestskej   4 Cdo 103/2010

časti Bratislava – Ružinov č. 1/2003, čím reagoval na zmenu argumentácie žalobkyne

v priebehu konania, ako je už uvedené v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Následne,

v rámci dovolania (v bode III – pozn. dovolacieho súdu) žalobkyňa namietala nesprávnosť

právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa aj v súvislosti s ustanovením § 5 ods. 3

predmetného VZN v spojitosti s čl. III Zmluvy o výkone správy. Z uvedeného je tak zrejmé,

že nešlo o (nový) právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa

dovtedy v konaní neobjavil a ku ktorému by sa teda žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť.

Pokiaľ sa odvolací súd týmto odvolacím dôvodom zaoberal podrobnejšie v odôvodnení

svojho rozsudku, umožňuje mu to § 219 ods. 2 O.s.p. v súvislosti so zdôraznením vecnej

správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku (z ktorého dôvodu došlo aj k jeho

potvrdeniu), preto takýmto postupom odvolacieho súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že iné procesné vady (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod

(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotné tieto vady ale prípustnosť

dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne je neprípustné, preto ho odmietol

(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

  4 Cdo 103/2010

Náhradu trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému nepriznal, pretože si

nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2011

  JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová