4 Cdo 103/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. K. W., zastúpenej JUDr. J. F., proti žalovanému B., o náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, vedenej
na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 13 C 24/2008, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 14. októbra 2009, sp.zn. 15 Co 180/2009 rozhodol
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd Bratislava II rozsudkom z 28. novembra 2008 č.k. 13 C 24/2008-99
zamietol žalobou, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia na tom základe, že v dôsledku neadekvátnej úpravy priestoru
pri bytovom dome na S. sa dňa 31. januára 2006 pošmykla a pri následnom páde utrpela
zranenia pravého predlaktia – zlomeninu. V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd uviedol,
že po vykonanom dokazovaní mal za to, že žalobe nie je možné vyhovieť v prvom rade
z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore, keď žalobkyňa spadla
na ňou vyznačenom mieste na chodníku, ktorý sa nachádza pozdĺž oplotenia futbalového
ihriska, v blízkosti bytového domu S., ktorý chodník nie je evidovaný na liste vlastníctva
a nie je riadne zaznačený v dokumentácii. Súd prvého stupňa
na rozdiel od žalobkyne mal za to, že žalovaný neporušil svoju povinnosť, keď neočistil
predmetný chodník od ľadu a snehu, a to s poukazom na § 6 ods. 1 VZN, v zmysle ktorého
bola uložená povinnosť odstraňovať závady v schodnosti chodníkov priľahlých
k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom území a hraničí s cestou alebo miestnou
komunikáciou v správe mestskej časti Ružinov. Ustanovenie § 6 ods. 2 VZN len 4 Cdo 103/2010
po technickej stránke upravuje, akým spôsobom je potrebné chodníky uvedené v § 6 ods. 1
čistiť. Keďže sa nejedná o chodník priľahlý k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom
území a hraničí s cestou alebo miestnou komunikáciou v správne mestskej časti R., a ide so
neoznačený a neevidovaný vnútrosídliskový chodník svojpomocne vybudovaný, a to popri
oplotení futbalového štadiónu, nevzťahujú sa naň ustanovenia § 6 ods. 1, resp. § 6
ods. 2 VZN. Túto skutočnosť mal prvostupňový súd podporenú i vyjadrením mestskej časti
R., z ktorého je nepochybné, že chodník nie je zahrnutý v údržbe, a preto na ňom nevykonáva
letné a ani zimné čistenie. Žalobkyňa v priebehu konania zmenila svoju argumentáciu
a poukázala na to, že i keď vlastník pozemku nie je uvedený na liste vlastníctva, parcela je
identifikovateľná i keď bez vlastníka, a je uvedené, že sa jedná o sídliskovú zeleň. I keď na
chodník nie je založený list vlastníctva, na katastrálnej mape vyznačený je a spadá teda pod
zeleň a o takúto zeleň sa má starať v obvode dvoch metrov od domu správca. Preto mala
žalobkyňa za to, že žalovaný mal v mieste pádu chodník čistiť. V tejto súvislosti
prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 5 ods. 3 VZN, v zmysle ktorého je vlastník,
správca alebo užívateľ nehnuteľnosti povinný dodržiavať v čistote pás pozemku v šírke dvoch
metrov priliehajúci k nehnuteľnosti. Mal za to, že tvrdenie žalobkyne o povinnosti správcu
čistiť predmetný chodník neobstojí, pretože rozsah a obsah predmetu plnenia správy,
dohodnutý zmluvou o správe v čl. III neobsahuje záväzok správcu čistiť okolie domu o šírke
2 metre. Pretože zmluvou o správe nebola povinnosť podľa § 5 ods. 3 VZN delegovaná
na správcu, je nepochybné, že si túto povinnosť budú plniť vlastníci alebo užívatelia
nehnuteľnosti. S poukazom na čl. III, bod 3.8 Zmluvy o správe, správca zabezpečí aj iné
činnosti spojené s vlastníctvom nehnuteľností, ktoré objednajú vlastníci bytov. Žalobkyňa
v konaní nepreukázala, že si vlastníci u správcu čistenie okolia domu objednali. O trovách
konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu vo výške
14 857 Sk zaviazal žalovanú zaplatiť do troch dní na účet právneho zástupcu žalovaného.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobkyne rozsudkom zo 14. októbra 2009
sp.zn. 15 Co 180/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v spojení s opravným
uznesením z 2. februára 2010 žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy
odvolacieho konania vo výške 115,59 € do troch dní do rúk právneho zástupcu žalovaného.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa s tým, že s odkazom na § 219 ods. 2 O.s.p. navyše poukázal na ustanovenie § 5
ods. 1 VZN, v zmysle ktorého nehnuteľnosti nachádzajúce sa v území mestskej časti a jej
okolia musia byť udržiavané tak, aby svojím stavom nenarúšali vzhľad a prostredie mestskej 4 Cdo 103/2010
časti a neohrozovali bezpečnosť občanov. Dohľad nad dodržiavaním tohto ustanovenia
vykonáva mestská časť v súčinnosti s Okresným úradom. Ak sa v danom prípade nejdená
o chodník priľahlý k nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v zastavanom území, hraničí s cestou
alebo miestnou komunikáciou v správe mestskej časti R., a tiež ak ide o zeleň, o ktorú sa má
starať v obvode 2 metrov od domu správca, a ak rozsah a obsah predmetu plnenia správy
neobsahuje záväzok správcu čistiť okolie domu o šírke 2 metre, a táto povinnosť nebola podľa
§ 5 ods. 3 VZN delegovaná na správcu a v danom prípade ide o nehnuteľnosť, dohľad nad
dodržiavaním čistoty a poriadku, ktorú vykonáva mestská časť v súčinnosti s Okresným
úradom, nie je daná pasívna legitimácia žalovaného v predmetnom spore. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa a navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, resp. zmeniť a žalovanému uložiť
povinnosť zaplatiť žalobkyni 688,07 € z titulu náhrady za bolesť a 1377,41 € z titulu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a nahradiť žalobkyni trovy konania, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Dovolateľka vyslovila názor, že v danom prípade sú tu dôvody
dovolania uvedené v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj v ustanovení § 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p. Dovolanie, okrem zopakovania podstatnej časti podaného odvolania a nesúhlasu
so závermi prvostupňového rozhodnutia odôvodnila tým, že odvolací súd síce potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa, avšak svoje rozhodnutie vyvodil z iného právneho dôvodu, ako
prvostupňový súd, k čomu sa žalobkyňa ako účastníčka tohto konania nemala možnosť
vyjadriť napriek tomu, že právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu sa
dovtedy v konaní neobjavil. Ide o konštaláciu a odvolávku na ustanovenie § 5 ods. 3 VZN
Mestskej časti Ružinov, ako aj konštaláciu nedostatku prenesenia povinnosti na správcu
v zmysle zmluvy. Týmto postupom odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať
pred súdom (v tejto súvislosti dovolateľka poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25. októbra 2000 sp.zn. 5 Cdo 93/2000). Zároveň mala dovolateľka
za to, že v danom prípade je naplnený aj dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. a to, že konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a zároveň odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď napriek
skutočnosti, že skonštatoval povinnosti uvedené vo VZN, nesprávne posúdil záväznosť VZN
na správcu bez nutnosti ďalšieho poverenia vlastníkmi v Zmluve o výkone správy. V závere
dovolania obom súdom nižšieho stupňa vytkla nenáležité zistenie skutkového stavu, keď 4 Cdo 103/2010
nebol vypočutý svedok M. S. ako jediný očitý svedok priebehu zranenia žalobkyne, pričom o
zamietnutí návrhu na vykonanie tohto dôkazu malo byť rozhodnuté uznesením.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) prejednal dovolanie
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmajúc najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ ho
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil, ani 4 Cdo 103/2010
nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobkyne
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené.
Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,
ktoré dovolateľka v dovolaní namietala.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p,. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobkyne, o ktoré
opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. treba uviesť, že ak by odvolací súd
potvrdil zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa, pričom svoje rozhodnutie vyvodil z iného
právneho dôvodu, ako súd prvého stupňa, k čomu sa žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť
napriek tomu, že právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu sa dovtedy
v konaní neobjavil, skutočne by odňal svojim postupom žalobkyni možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O takýto prípad však podľa názoru dovolacieho
súdu v preskúmavanej veci nejde.
Ako totiž vyplýva z obsahu spisu, už súd prvého stupňa odôvodnil svoj zamietajúci
rozsudok aj s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 Všeobecne záväzného nariadenia Mestskej 4 Cdo 103/2010
časti Bratislava – Ružinov č. 1/2003, čím reagoval na zmenu argumentácie žalobkyne
v priebehu konania, ako je už uvedené v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Následne,
v rámci dovolania (v bode III – pozn. dovolacieho súdu) žalobkyňa namietala nesprávnosť
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa aj v súvislosti s ustanovením § 5 ods. 3
predmetného VZN v spojitosti s čl. III Zmluvy o výkone správy. Z uvedeného je tak zrejmé,
že nešlo o (nový) právny dôvod významný pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa
dovtedy v konaní neobjavil a ku ktorému by sa teda žalobkyňa nemala možnosť vyjadriť.
Pokiaľ sa odvolací súd týmto odvolacím dôvodom zaoberal podrobnejšie v odôvodnení
svojho rozsudku, umožňuje mu to § 219 ods. 2 O.s.p. v súvislosti so zdôraznením vecnej
správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku (z ktorého dôvodu došlo aj k jeho
potvrdeniu), preto takýmto postupom odvolacieho súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľka svoje dovolanie odôvodnila aj tým, že konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že iné procesné vady (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod
(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotné tieto vady ale prípustnosť
dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie
prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté
rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné
nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľkou namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
4 Cdo 103/2010
Náhradu trov dovolacieho konania úspešnému žalovanému nepriznal, pretože si
nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová