4Cdo/10/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M., bývajúceho v K., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o ochrane osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13 C 206/2005, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. júla 2015 sp. zn. 5 Co 255/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina v poradí štvrtým rozsudkom z 9. apríla 2013 č. k. 13 C 206/2005 - 292 v konaní v časti o zaplatenie 6 306,84 eur v dôsledku späťvzatia žaloby v uvedenom rozsahu podľa § 96 ods. 1 O. s. p. zastavil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 331,94 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že z hľadiska právneho posúdenia veci na prejednávanú vec aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a výšku náhrady určil s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

2. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 29. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 359/2013 rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 331,94 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej potvrdil. Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie žalovaného uznesením z 19. februára 2015 sp. zn. 4 Cdo 71/2014 rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2013 sp. zn. 5 Co 359/2013 v jehopotvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Takto dovolací súd rozhodol, keď dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho nezodpovedá § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 211 ods. 2 O. s. p.) a právu strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

4. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 28. júla 2015 sp. zn. 5 Co 255/2015 rozsudok Okresného súdu Žilina z 9. apríla 2013 č. k. 13 C 206/2005 - 292 v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 331,94 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej potvrdil. Zároveň uložil súdu prvej inštancie rozhodnúť o trovách odvolacieho konania. Takto rozhodol, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a tiež sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia pripojil ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Právne rozhodnutie zdôvodnil citáciou § 11, § 12 ods. 1 až 3 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a nepopierateľnou skutočnosťou, že v trestnom konaní bola uskutočnená rekognícia, pri ktorej bola použitá podobizeň žalobcu. O použití podobizne žalobcu v trestnom konaní sa dozvedeli aj tretie osoby, čím došlo k zásahu do práv žalobcu na súkromie, súkromný život a rodinný život. Došlo tak k zásahu objektívne spôsobilému vyvolať ujmu na právach chránených zákonom, pričom ujma spočívala v ohrození cti žalobcu, jeho dôstojnosti a povesti. Žalobca musel preukazovať nepravdivosť tvrdení, v rodinnom živote pred manželkou, ako aj sám sa musel vyporiadať so zásahom do jeho osobnostných práv. Zdôraznil, že výšku náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Zároveň namietal odňatie možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaný nedostal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky otázky, ktoré objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; ďalej len „C. s. p.“), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (žalovaný), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ O. s. p.).

8. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 18. novembra 2015, t. j. pred 1. júlom 2016, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 a § 238 O. s. p.

9. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok prvej inštancie vo veci samej. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. Dovolanie žalovaného nesmeruje proti rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nevyplýva. Žalovaný prípustnosť dovolania síce vyvodzoval z § 238 ods. 2 O. s. p., treba však uviesť, že predmetné ustanovenie prípustnosť dovolania zakladá až za predpokladu, že sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v danej veci. V prejednávanej veci uvedená situácia nenastala. Dovolací súd v ostatnom svojom rozhodnutí právny názor v predmetnej vec nezaujal, pretože rozsudok odvolacieho súdu zrušil z procesných dôvodov, a to z dôvodu, že konanie bolo postihnuté procesnouvadou vyplývajúcou z § 237 písm. f/ O. s. p.

10. Predmetné dovolanie v posudzovanej veci by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám, ktoré boli uvedené v § 237 O. s. p. Žalovaný poukazoval vo svojom dovolaní, že konanie je zaťažené vadou, ktorá bola uvedená v § 237 pod písm. f/ O. s. p., jej existencia však nevyšla v dovolacom konaní najavo.

11. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závažný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov.

12. Pokiaľ žalovaný spájal odňatie možnosti konať pred súdom s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu (podľa jeho názoru) je nedostatočne odôvodnené, dovolací súd uvádza, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomne vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety. Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlil v odôvodnení. Žalovaný preto nedôvodne argumentuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené.

13. Žalovaný napokon tvrdil, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

14. Keďže však žalovaný uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) v dovolaní, ktoré nebolo procesne prípustné, nemohol by dovolací súd podrobiť rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Nesprávne právne posúdenie veci bolo síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle, že ho bolo možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (pozri R 54/2012). To isté sa týkalo aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p. účinný do 30. júna 2016).

15. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. a ani podľa § 237 ods. 1 O. s. p. prípustné. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.

16. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.