4Cdo 10/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO : X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti povinnému M.   Š.,

bývajúcemu v T., o vymoženie 836,48 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Námestovo pod sp. zn. 1Er 1244/2008, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 1. augusta 2012 sp. zn. 20CoE 109/2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Námestovo uznesením z 1. júna 2011 č. k. 1Er 1244/2008-30 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora

zamietol   a doplňujúcim   uznesením   z   3. februára   2012 č. k.   1Er 1244/2008-47   uložil

oprávnenej povinnosť nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu exekútorovi  

JUDr. J. R., Exekútorský úrad Ž., vo výške 62,07 Eur do troch dní od právoplatnosti

uznesenia. Takto rozhodol keď zistil, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N., N.  

z 1. októbra 2005 napísaná JUDr. O. Ď., na spísanie ktorej povinný splnomocnil Mgr. T. K.  

v splnomocnení, ktoré bolo súčasťou formulárovej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa

poukázal   na   rozpor   záujmov   povinného   a   zástupcu,   keď   pri   uzatváraní   zmluvy

(splnomocnenie) povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere

bolo   zrejmé,   že   v   tejto   zmluve   bola   použitá   už   predtlač,   ktorá   obsahovala   meno

splnomocnenca.   Mal   za   to,   že   notárska   zápisnica   nespĺňala   materiálne   a   formálne

predpoklady, aby mohla byť exekučným titulom, najmä nebola spísaná s povinnou a aj

oprávnenou osobou. Z uvedených dôvodov nepovažoval notársku zápisnicu za spôsobilý exekučný titul a preto podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu  

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Krajský súd v Žiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 1. augusta 2012 sp. zn.  

20CoE 109/2012 uznesenie okresného súdu potvrdil, povinnému a súdnemu exekútorovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď sa stotožnil s právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Zdôraznil, že vo vopred pripravenej (predtlačenej) zmluve o úvere uvedené

meno konkrétneho zástupcu vytvára neprijateľnosť podmienky v zmysle § 53 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka, keď spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jeho obsah ani osobu

splnomocnenca a všetky náležitosti splnomocnenia neboli individuálne dojednané. Takéto

splnomocnenie nemôže byť platné a teda ani účinné, notárska zápisnica spísaná na základe

takejto dohody o plnomocenstve ako absolútne neplatný právny úkon nemôže byť materiálne

vykonateľné, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo namieste vyhlásenie exekúcie  

za neprípustnú v súlade s § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a jej súčasné zastavenie.

Krajský súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla,

aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov

dovolacieho konania. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie

prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/

O.s.p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), nepodal sa návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), súd jej svojím

postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Ďalej uviedla, že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité

dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou

oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu

z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu

exekučným súdom, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu

na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka

spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47

Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas

plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR

uviedol,   že   notárska   zápisnica   obsahovala   všetky   náležitosti   uvedené   v   spomenutých

ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie

podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného

poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval

právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Poukázal na zákon

č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové

ustanovenie § 41 ods. 3. Na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento

zákon, resp. novelizované ustanovenie nevzťahuje. Zdôraznil, že ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlžník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho

mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôže byť neprijateľnou

podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani ustanovenie § 23a ods. 2

zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal žiadne nové

povinnosti, či záväzky, oprávnenej nevznikli žiadne nové práva, či výhody. Udelením

plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto

plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol

plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.

Podľa dovolateľky exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú

podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej

kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov

EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Podľa

dovolateľky exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie sa

v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 smernice Rady

93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn. IV. ÚS 95/2012-80.

Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva

a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Povinný, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho

prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden

dôvod prípustnosti, vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,  

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O.s.p.) ako neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania vždy vedie k zastaveniu konania, resp. aj k postúpeniu veci inému

orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p., ktorú však dovolateľka  

v   predmetnej   veci   nevyvodzovala   z   toho,   že   súdy   vôbec   nemali   právomoc   konať

a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, že súdy v danom

prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notársku zápisnicu, ktorá je

v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd

nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným

titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) namietala nesprávnu aplikáciu

a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto

súvislosti ale treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona, napr. z ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka

dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná, kedy súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Pokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky res iudicatae (§ 237  

písm. d/ O.s.p.), tiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom

štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá

istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,  

o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých

istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav (vymedzený

žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak

vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania; je

daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní

posúdený inak, nesprávne, či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov nie je významné, či

rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie

sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia

pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej P., so sídlom v B.,

proti povinnému M. Š., bývajúcemu v   T.,   o   vymoženie   836,48   Eur   s   príslušenstvom

na základe notárskej zápisnice uloženej v Zbierke listín pod číslom N., N. (vyhotovenej

JUDr. O. Ď.) 1. októbra 2005 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo

predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada

podľa § 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťažila.

Konanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., lebo

v predmetnej veci nebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky

konania, nedostatok ktorej vedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal

konať na základe žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku).  

V tomto prípade   z   určujúceho   –   obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) zo strany

oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia

§ 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces. Bola

porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, že nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný súd

nesprávne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil; v dôsledku toho jej nebolo

umožnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania  

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením § 44

ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako aj

jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu už za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to

dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená

za neprípustnú) nemožno vykonať. Povinnosť exekučného súdu vyplývajúca z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiž nezaniká vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,

ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy považovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom

rozsahu   stotožňuje   a   v   podrobnostiach   poukazuje   na   závery   uvedené   v   odôvodnení

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej

zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takže námietka

vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, že obsah

práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že

osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným

súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa  

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z   9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru

Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

oprávnenej.

Za týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

K návrhu oprávnenej (aby odvolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/

O.s.p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom

dovolaní špecifikovala) treba uviesť, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnená namietala 1. „či je možné

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má

možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy

o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť

exekúciu pohľadávky plynúce z tejto zmluvy“ a 2. „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty

základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikuje vnútroštátne

procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS zabráni

reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Posúdenie

predmetných otázok oprávnenej a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho

súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Preto ani

dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávnenej.

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.

a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V   dovolacom   konaní   úspešnému   povinnému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. júla 2013

  JUDr. Eva Sakálová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová