ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela vo veci uznania cudzozemského rozhodnutia týkajúceho sa R. W. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 1. februára 2017 v Bratislave odvolanie podané prokurátorom Krajskej prokuratúry Košice proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Ntc/7/2016, zo 6. októbra 2016 a takto
rozhodol:
I. Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku sa z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Ntc/7/2016, zo 6. októbra 2016.
II. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii
sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku o treste odňatia slobody a vykoná sa
rozsudok Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 56T 9/2015, zo 17. decembra 2015, ktorým bol R. W., nar. X. P. XXXX v Y., bytom Y. č. XXX, Slovenská republika uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu znásilnenia podľa § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákonníka Českej republiky, ktorého sa dopustil tak, že
dňa 12. decembra 2012 v čase od 23.32 hod. do 13. decembra 2012 0.49 hod. v Prahe 5 -Stodůlkách, na Šostakovičovom námestí, pri chodníku vedúcemu do stanice metra Stodůlky, rukou udrel poškodenú B. W. Q., nar. XX. T. XXXX, ktorú tak omráčil, až spadla na zem, keď jej potom opakovane povedal, aby bola ticho, lebo ju zabije, dvakrát ju päsťou udrel do tváre a pomocou predlaktia tlačil v oblasti hrudníka k zemi, čím ju znehybnil, vyzliekol si nohavice a požadoval od poškodenej orálny styk, pričom ju chytil za dolnú čeľusť a vsunul jej penis do úst, kedy poškodená pod hrozbou zabitia vykonávala orálny styk, následne poškodenej vyzliekol nohavice a nohavičky pod kolená, vnikol penisom do pošvy a vykonával kopulačné pohyby, potom poškodenú otočil na pravý bok a vnikol penisom do análneho otvoru a vykonával s poškodenou análny styk, všetko proti vôli poškodenej a napriek jej nesúhlasu, keď sa nakoniec z miesta vzdialil nevedno kde a ako následok týchto prežitých udalostí sa u poškodenej rozvinula posttraumatická stresová porucha (F43.1), ktorá môže trvať aj niekoľko rokov s možnou premenou na pretrvávajúcu zmenu osobnosti, a teda je potrebná dlhodobá starostlivosť psychiatra, psychoterapeuta, užívanie psychofarmatík, čo bráni tak poškodenej žiť obvyklým spôsobom života, čo predstavuje dlhšiu dobu trvajúcu vážnu poruchu zdravia
a odsúdený podľa § 185 ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov s tým, že na výkon trestu bol zaradený podľa § 56 ods. 2 písm. c/ Trestného zákonníka Českej republiky do väznice s ostrahou.
III. Podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku a § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona odsúdený R. W. bude vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že :
„Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov
rozsudok Mestského súdu v Prahe, Česká republika zo dňa 17. decembra 2015 sp. zn. 56T 9/2015, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2015
v rozsahu, v ktorom sa týka trestu odňatia slobody uloženého odsúdenému R. W., nar. X. P. XXXX v Y., Y. XXX, XXX XX S., Slovenská republika, t.č. vo väzbe vo Väzobnej väznici Praha - Pankrác, ktorým bol uznaný vinným pre obzvlášť závažný zločin znásilnenia podľa § 185 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. c/ Trestného zákonníka Českej republiky, začo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, pre ktorého výkon bol zaradený do väznice s ostrahou
sa uznáva na území Slovenskej republiky
s tým, že rozsudok Mestského súdu v Prahe, Česká republika zo dňa 17. decembra 2015, sp. zn. 56T 9/2015, právoplatný dňa 17. decembra 2015, v rozsahu v ktorom sa týka trestu odňatia slobody uloženého odsúdenému
sa vykoná.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. odsúdeného R. W. na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia“.
Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach. V odvolaní uviedol: „V písomnom vyjadrení prokurátora k návrhu na uznanie cudzozemského rozsudku sa uvádza, že vykonanými lustráciami bolo zistené neukončené trestné stíhanie vedené proti R. W. a to na Okresnej prokuratúre Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 Pv 166/15/8810 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona. Súhlasné vyjadrenie krajskej prokuratúry s uznaním a výkonom cudzieho rozhodnutia bolo tak podané s výhradou, aby krajský súd pred samotným rozhodnutím zabezpečil súhlas príslušného orgánu českej strany, teda súhlas štátu pôvodu so stíhaním pre iné trestné činy spáchané pred odovzdaním osoby. Tým by bola odstránená aj existujúca prekážka zásady špeciality. V rozsudku, ktorým predmetné cudzie rozhodnutie bolo uznané, sa krajský súd s existujúcou prekážkou zásady špeciality vysporiadal konštatovaním, že od štátu pôvodu nie je potrebné s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 2 písm. e/ zákona č. 549/2011 Z. z. požadovať súhlas v zmysle zásady špeciality na trestné činy spáchané pred odovzdaním. Z písomného podania súdu z 26. októbra 2016 adresovaného Krajskému súdu v Prahe je zistiteľné, že tak urobil vzhľadom na dohody medzi Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Takýto záver krajského súdu nie je správny. Podľa aktuálnej právnej úpravy je potrebné sa otázkouexistencie neukončených trestných stíhaní, resp. nevykonaných trestov odňatia slobody zaoberať pred rozhodnutím o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia a zabezpečiť súhlas justičného orgánu štátu pôvodu, a to aj v prípade cudzieho rozhodnutia z Českej republiky. Až po získaní stanoviska justičného orgánu štátu pôvodu vo forme jeho súhlasu je možné rozhodnúť o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia. Neudelenie súhlasu by založilo dôvod odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Záverom je nutné uviesť, že ustanovenie článku 6 Protokolu o zmene a doplnení Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach z 29. októbra 1992 a jej Záverečného protokolu, publikovaného ako oznámenie č. 193/1993 Z. z., sa na konanie o uznaní a výkone cudzích rozhodnutí nevzťahuje. S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec tomuto vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné, ale pre iné skutočnosti, ako uviedol v odvolaní.
Krajský súd pochybil, keď nerozhodol aj o uznaní výroku o vine a pochybil tiež vo výroku o treste, nepoužitím nevyhnutých ustanovení Trestného poriadku.
Ustanovenie § 29 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej len zákon č. 549/2011 Z. z.), znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak na konanie podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok“. Z povahy veci vyplýva, že ide najmä o tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré obsahovo vo všeobecnosti upravujú konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia, a teda konanie podľa prvého dielu tretej hlavy piatej časti Tr. por. - uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia - § 515 - 521a Tr. por. a samozrejme i ustanovenia o rozsudku (§ 163 a nasl. Trestného poriadku a pod.). Označené konanie je konaním lex specialis ku konaniu podľa šiestej hlavy tretej časti Trestného poriadku - odvolanie a konanie o ňom, ktoré ako podporné subsidiárne dopĺňa konanie špeciálne. Podľa § 518 ods. 4 tretia veta Tr. por. „Ak (poznámka - najvyšší súd) odvolanie nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne rozsudkom, či cudzie rozhodnutie uznáva alebo neuznáva.“ Najvyšší súd je teda povinný (bez možnosti zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu) rozhodnúť o podanom odvolaní s konečnou platnosťou a preto musí vždy preskúmať napadnutý rozsudok ako celok a napraviť každý chybný výrok v rozsudku o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia. Preto najvyšší súd rešpektujúc ustanovenie § 518 ods. 4 Tr. por. a postupujúc v súlade s ním zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vo veci sám rozhodol.
Podľa ustanovenia § 515 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku možno cudzie rozhodnutie uznať aj vo výroku, ktorým „bol uložený trest odňatia slobody alebo podmienečný trest odňatia slobody“, čo ale neznamená, že uznávajúce rozhodnutie bude obmedzené len na výrok o treste bez uznania výroku o vine. V dôsledku spôsobu, akým je ods. 2 formulovaný, sa čiastočne vytráca obsahová presnosť tohto ustanovenia, pretože stricto senzu iba v písm. a/ sa spomína uznanie „výroku o vine“. Odkaz na „vinu“ je v tomto písmene zdôraznený, pretože ide o situácie, v ktorých nedošlo k uloženiu trestu. Samozrejme výrok o vine je prirodzenou súčasťou (podkladom) každého ďalšieho z uvedených rozhodnutí. V uznaní výroku o treste je subsumované aj uznanie výroku o vine. Správne by odkaz na výrok o vyslovení viny, mal byť uvedený už v záhlaví (alebo zopakovaný v každom písmene osobitne). Skutočnosť, že predmetom uznania podľa ods. 2 je aj výrok o vine, napokon potvrdzuje aj znenie ods. 3, ktorý sa nevzťahuje len na písm. a/, ale na celý ods. 2. Takúto interpretáciu potvrdzuje aj § 519 o účinkoch uznaného cudzieho rozhodnutia, pretože cudzie rozhodnutie by nemohlo mať rovnaké účinky ako rozsudok slovenského súdu, ak by sa neuznala vina odsúdeného. Keďže sankciu možno uložiť len osobe vinnej zo spáchania trestného činu, podmienkou uloženia sankcie je, aby osoba bola uznaná vinnou zo spáchania trestného činu, ktorého právnym následkom je sankcia (§ 31 ods. 1 Tr. zák., § 2 ods. 4 Tr. por. článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Preto aj uznávajúce rozhodnutie musí byť kompletné a tvoriť logický celok tak, aby zodpovedalo všetkým kritériám zákonnosti, medzi ktorénepochybne patrí existencia zákonu zodpovedajúceho rozsudku pozostávajúceho minimálne z výroku o vine a z výroku o treste.
S ohľadom na uvedené bol najvyšší súd povinný napraviť pochybenie krajského súdu v Košiciach, čo aj sám urobil týmto rozsudkom.
Všetky úvahy a závery krajského súdu týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie uznania cudzozemského rozhodnutia a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z. z., prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené, dostatočné, vyčerpávajúce, a preto nepovažuje za nevyhnutné tieto opakovane rozoberať a odkazuje na ne.
K odvolacím námietkam prokurátora najvyšší súd poznamenáva, že tieto nemožno akceptovať nakoľko ustanovenie § 21 ods. 2 písm. e/ zák. č. 549/2011 Z. z, podľa ktorého: „Ak bola osoba odovzdaná do Slovenskej republiky, zásada špeciality sa neuplatní, ak osoba súhlasila s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky“, je bez možnosti akýchkoľvek špekulácií, zrozumiteľné a jasné. Predmetné konanie bolo začaté už v Českej republike na výslovnú žiadosť R. W. (viď č. l. 7), ktorý uviedol: „Dôvody, ktoré ma vedú k žiadosti o odovzdanie do domovského štátu. Moja trvalá adresa je: P., S. - XXX, okres Y. XX XXX. Dôvod ktorý ma vedie k premiestneniu na Slovensko... Rodinný príbuzný: Manželka - J., syn - R. syn - A., trvale bytom S. - XXX, M., okr. Y., P., XX XX. Ide predovšetkým o návštevy moja rodina to má 1000 km približne a nemôžu za mnou jazdiť takú diaľku. Tiež finančná situácia dobrá... Bolo by pre nich 7. rokov odlúčenia taká je moja dĺžka trestu. Mám za to, že to je dosť vážny dôvod mojej žiadosti o premiestnenie do domovského štátu na Slovensko. Verím že moju žiadosť vezmete do úvahy aj zo zákona na to mám nárok a preto žiadam príslušný súd o vyhovenie.“
Niet teda žiadnych pochýb o tom, že menovaný nielenže súhlasil s odovzdaním výkonu rozhodnutia do Slovenskej republiky, ale dokonca sám o to požiadal. Preto považuje najvyšší súd odvolacie argumenty prokurátora v tomto smere za neudržateľné.
Krajský súd sa dopustil ďalšieho, hoci len formálneho pochybenia vo výroku o treste, keď v tomto výroku absentuje ustanovenie § 517 ods. 2 Tr. por. a vyslovenie, že odsúdený bude pokračovať vo výkone trestu bez jeho premeny.
V zmysle označeného ustanovenia súd rozhodne vtedy, ak usúdi, že dĺžka a druh trestu odňatia slobody sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda zodpovedajú trestným sadzbám za konkrétny trestný čin a spôsob výkonu trestu tak, ako ich predvída slovenský právny poriadok. Súd jednoducho cudziu sankciu „prevezme“ do výroku svojho uznávacieho rozsudku a rozhodne, že sa vo výkone tohto trestu bude pokračovať bez jeho premeny, na trest ktorý by uložil podľa slovenského právneho poriadku, keby sám konal vo veci.
Preto súd pri postupe podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku nevykonáva hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia a ani podmienok na uloženie primeraného druhu trestu a jeho výmery podľa ustanovení slovenského Trestného zákona. O postupe podľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, a teda o nahradení trestu iným trestom ako bol odsúdenému uložený cudzozemským rozsudkom, súd môže uvažovať a následne rozhodnúť len vtedy, ak nie sú, resp. neboli splnené podmienky na postup podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku.
Neoddeliteľnou súčasťou tohto výroku je rozhodnutie o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do toho ktorého ústavu na výkon trestu. Pri tomto rozhodnutí rešpektujúc ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nezohráva rozhodujúcu úlohu otázka podmienečného prepustenia, či preradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu, pretože Slovenská republiky nevyužila možnosť podľa § 17 ods. 4 rámcového rozhodnutia rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom, alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátnehopráva uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné a podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o výkone trestu, nejde o otázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného zákona Slovenskej republiky. Podstatným je, aby v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z. z. nedošlo k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby z hľadiska jej druhu alebo výmery.
V predmetnej veci sú druh trestu - odňatia slobody i jeho výmera - 7 rokov uložený uznávaným rozsudkom Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 56T 9/2015, zo 17. decembra 2015 zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky a preto najvyšší súd nemal žiadny dôvod ani zákonný podklad na to, aby tento trest zmenil. Najvyšší súd svojím rozsudkom v podstate len napravil formálne pochybenie krajského súdu na podklade podaného odvolania tak, aby nedošlo k zhoršeniu postavenia odsúdeného R. W..
So zreteľom na uvedené a na to, že Mestský súd v Prahe súhlasil s čiastočným (§ 17 ods. 1 z. č. 549/2011 Z. z.) uznaním a výkonom jeho rozsudku, sp. zn. 56T 9/2015, zo 17. decembra 2015 (č. l. 75) rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.