Najvyšší súd
3 Toš 7/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Pavla Farkaša na verejnom
zasadnutí konanom dňa 29. novembra 2010 v Bratislave, v trestnej veci proti obžalovanému
V. W. pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. a § 329 ods.
1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 7. apríla
2009, sp. zn. BB-3T 32/08 rozhodol
t a k t o:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného V. W. a prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s a z a m i e t a j ú.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku bol obžalovaný V. W. uznaný za
vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu prijímania úplatku podľa § 122
ods. 10 Tr. zák. a § 329 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
1/ v doobedňajších hodinách presne nezisteného dňa na začiatku mesiaca február 2005
v kancelárii M. S.,. nachádzajúcej sa v budove S. v B., na J., ako športový riaditeľ S. z pozície
povereného funkcionára M. S., prijal od J. H., manažéra futbalového klubu TJ P. D. S. a E. J.,
futbalistu TJ S. T., dva kartóny vína bližšie nezistenej značky každý po šesť kusov fliaš ako
úplatok za vybavenie registračného preukazu a preregistrovanie hráča E. J. do futbalového
klubu TJ P. D. S.,
2/ niekedy v mesiaci september 2005 v presne nezistený deň v doobedňajších
hodinách v kancelárii M. S., nachádzajúcej sa v budove S. v B., na J. ako športový riaditeľ S., z pozície povereného funkcionára M. S., v súvislosti s vydaním registračného preukazu pre
hráča R. G., ktorý prestupoval z vietnamského klubu D. N. z provincie D. N. do futbalového klubu TJ P. D. S., si dal sľúbiť a vzápätí prijal od J. H., manažéra futbalového klubu TJ P. D.
S., okres V. K. úplatok takým spôsobom, že najskôr J. H. zvýšeným hlasom povedal, že z V.
nemajú žiadnu správu a na následnú otázku J. H., že či tie veci, ktoré má dole má odviezť
naspäť domov, reagoval tak, že to má preložiť do kufra jeho auta, zaparkovaného na
parkovisku pred budovou S., čo J. H. následne vykonal a preložil do kufra vozidla V. W.
jeden kartón vína bližšie nezistenej značky s obsahom šesť kusov fliaš a jednu prepravku
jabĺk, v ktorej bolo asi 15 kg jabĺk ako úplatok, a keď J. H. vracal kľúče od vozidla
v kancelárii M. S., tak mu V. W. podal do ruky vyhotovený registračný preukaz pre hráča R.
G.,
3/ v presne nezistenej dobe od 12.07.2006 do 31.07.2006 v kancelárii M. S.,
nachádzajúcej sa v budove S. v B., na J., ako športový riaditeľ S., z pozície funkcionára M. S.,
prijal od Ing. S. S., majiteľa futbalového klubu ŠK E. M., peňažnú sumu 5.000,.- Sk (165,.97
€) ako úplatok za vybavenie registračného preukazu pre hráča M. P., ktorý prestupoval
z rakúskeho futbalového klubu SC N. A. S. do futbalového klubu ŠK E. M.
4/ dňa 02.03.2007 približne o 22.00 hod. počas telefonického rozhovoru ako riaditeľ
športového úseku S., z pozície povereného funkcionára M. S. sa rozprával s volajúcim Ing. S.
S., predsedom Výkonného výboru športového klubu ŠK E. M. o vybavovaní registračného
preukazu pre hráča A. M., ktorý prestupoval z rakúskeho futbalového klubu FC A. do
futbalového klubu ŠK E. M., a to aj tým spôsobom, že mu naznačil, aby za ním neposielal
ľudí, ktorí nevedia čo sa patrí, pričom v uvedenej súvislosti dňa 06.03.2007, v čase približne o 14.10 hod. v miestnosti M. S., mu Ing. S. S. počas rozhovoru, so slovami
„na kolky sa patrí“, dal do ruky v obálke úplatok 10.000,.- Sk (331,.94 €) za vybavenie
registračného preukazu pre hráča A. M., pričom V. W. so slovami „Ja vám dám kolky hneď,
to pôjde a ženský futbal“, obálku s úplatkom prijal.
Špeciálny súd mu za to uložil podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody na tri
roky a štyri mesiace so zaradením pre jeho výkon podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 56 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj peňažný trest vo výške
2000 eur a pre prípad jeho úmyselného zmarenia, bol mu ustanovený náhradný trest odňatia
slobody na 10 mesiacov (§ 57 ods. 3 Tr. zák.).
V zákonnej lehote určenej v ustanovení § 309 ods. 1 Tr. por. podal proti tomuto
rozsudku odvolanie obžalovaný, a to prostredníctvom svojho obhajcu a prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Obžalovaný v odôvodnení svojho odvolania uviedol, že zo spáchania trestnej činnosti
kladenej mu za vinu sa necíti byť vinným, pretože nie je pravdou, že by niekedy v súvislosti
so svojimi povinnosťami v súvislosti s činnosťou M. S. ako športový riaditeľ S. požadoval
úplatok. Ani jeden skutok kladený mu za vinu sa nestal, ani ho nespáchal.
Ku skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku uviedol, že tento skutok sa nikdy nestal,
od hráča E. J. ani od J. H. žiaden úplatok neprijal. Svedkovia vypovedajú nepravdivo a celú
vec si vymysleli. Na prestupovom lístku by objektívne nemohol byť podpis majiteľa
futbalového klubu pána S.. Nemohla sa konať ani žiadna porada s ním o tom, či má ísť hráč J.
niekam hosťovať alebo prestúpiť, pretože prestupový lístok funkcionári FK T. i hráč náležite
vyznačili a podpísali. Zároveň dňa 1. februára 2005 nebol dôvod niečo urýchľovať, keďže
bola ešte dlhá doba pred začiatkom súťaží. Tvrdenia, že mal začať konať za nejaké víno,
pokladá za urážku a nie motiváciu, aby konal promptnejšie. Víno v hodnote 500 Sk podľa
jeho názoru ani nie je možné pokladať za prijímanie inej nenáležitej výhody v súvislosti so
všeobecným záujmom.
Skutok v bode 2/ napadnutého rozsudku obžalovaný taktiež poprel. V danej súvislosti
poukázal na skutkové okolnosti prestupu hráča R. G. a uviedol, že tvrdenie svedka J. H.
staršieho je v rozpore so všetkými, v spise zadokumentovanými, listinnými dôkazmi, a preto
sa skutok objektívne nemohol stať.
Obžalovaný v dôvodoch odvolania poukázal tiež na skutočnosť, že svedok H. starší
odoslal prestupové doklady dňa 1. septembra 2005 ako aj, že hráč G. dňa
18. septembra 2005 súťažný zápas hral a registračný preukaz mu bol vydaný skôr ako
uplynula 30 dňová lehota. Bolo teda preukázané, že M. riadne konala. Nezakladá sa na
pravde, že poskytol cudziemu človeku kľúče od jeho auta. Stránky nemohli mať zaparkované
vozidlo vedľa jeho vozidla na vyhradenom parkovisku, ktoré je oddelené dvomi závorami. Aj
v tejto časti vyjadril obžalovaný názor, že prepravku jabĺk nie je možné pokladať za
prijímanie nenáležitej výhody v súvislosti so všeobecným záujmom.
Ku skutku v bode 3/ napadnutého rozsudku obžalovaný uviedol, že obžaloba v tejto
časti je založená iba na výpovedi svedka Ing. S. S., ktorú vyvracajú všetky iné listinné dôkazy
ako aj výpovede svedkov. Aj v tejto časti obžalovaný uviedol rekapituláciu niektorých
skutkových okolností a vykonaného dokazovania. Podľa jeho názoru svedok Ing. S.
nevypovedal pravdivo. Dokazovaním bolo preukázané, že 30 dňová lehota neuplynula a že
s vybavovaním prestupu neboli v omeškaní. Nie je pravdou, že by vykonával obštrukcie a po
12. júni 2006 vydali na vtedy zraneného hráča P. preukaz. Je vylúčené, aby svedok S. bol za
ním v kancelárii na začiatku júla 2006 a odovzdal mu úplatok, pretože v tom čase by mu
nemohol registračný preukaz odovzdať. Obžalovaný v danej súvislosti poukázal na výpoveď
svedka M. P., ktorý v rozpore s výpoveďou svedka S. uviedol, že v rakúskom klube nič
neurgoval
Vo vzťahu ku skutku v bode 4 rozsudku obžalovaný v odôvodnení odvolania uviedol,
že zásada trestného stíhania len zo zákonných dôvodov a zásada zachovania totožnosti
skutku bola v tejto časti rozsudku porušená. Obžalovaný prezentoval názor, že orgány činné
v trestom konaní v súvislosti s použitím agenta, ktorý vystupoval ako provokatér, postupovali
v rozpore s týmito zásadami trestného poriadku.
V porovnaní so skutkom, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, došlo k zmene skutku
spôsobenej iniciatívnym konaním Ing. S. ako agenta. Takéto jeho konanie je zákonne
neprípustné a takýto dôkaz nie je možné proti nemu použiť.
Aj v tomto prípade je z celého priebehu vybavovania prestupu hráča zrejmé,
že M. S. nemohla vydať registračný preukaz hráča A. M. skôr ako dňa 5. marca 2007. Svedok Ing. S. ho nepravdivo obvinil, že mal pýtať nejaké „kolky“, jednalo sa o výraz, ktorý on nikdy
nepoužíval. Tvrdenia svedka nemajú logickú súvislosť, naopak z jeho správania je zrejmé, že
preukaz na hráča M. nemohol vydať skôr pre neuplynutie lehoty. Nie je pravdou, že by si
dohodol so svedkom S. schôdzku. V tejto časti obžalovaný poukázal aj na výpovede svedkov
K., S., M., R., P. a M.. Nie je pravdou, že by prevzal od Ing. S. úplatok.
V závere odôvodnenia odvolania obžalovaný dôvodil v súvislosti s právnou
kvalifikáciou žalovaných skutkov, že ako pracovník poverený vedením M. úspešnému
fungovaniu futbalu a jeho vyžitiu všetkých spoločenských vrstiev nijako nebránil. M. S. je pri
futbale iba vedľajší produkt a on ako jej pracovník nemohol ovplyvniť výsledky zápasov ani
to, kto môže alebo nemôže na zápas nastúpiť. Toto mohli ovplyvniť len funkcionári klubov
a hráči podľa toho či podali žiadosť včas. On sám zaviedol na M. úhradu poštovými poukážkami, z dôvodu, aby sa zabránilo hotovostným platbám. Má preto za to, že právna
kvalifikácia podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. je nesprávna. Súčasne namietal výšku trestu, ktorý mu bol uložený. Tento považuje za neprimeraný aj vzhľadom na to, že v S. už nepracuje. Vyjadril
názor, že súd mohol postupovať podľa § 39 Tr. zák. a trest mu mimoriadne znížiť pod spodnú
hranicu dvoch rokov a podmienečne mu jeho výkon odložiť, alebo rozhodnúť o vine a trest
mu neuložiť. Rovnako neprimeraná sa mu zdá aj výška peňažného trestu, keďže už je
dôchodcom, žije v 2-izbovom byte a je majiteľom osem ročného auta, a preto by ho mohol
splatiť len s ťažkosťami.
Na základe všetkých uvedených skutočností obžalovaný navrhol, aby najvyšší súd
rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku zrušil a vec podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/,
písm. d/, písm. e/ Tr. por. vrátil tomuto súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
v odôvodnení svojho odvolania uviedol, že odvolanie podal z dôvodu neuznania viny
v skutkoch uvedených v bode 1/ (týkajúceho sa prestupu hráča F. M.), 2/ (týkajúceho sa
prestupu hráča P. H.), v bode 4/ (týkajúceho sa hráča M. P.) z obžaloby zo dňa 19. novembra
2008 a skutku z obžaloby zo dňa 12. januára 2009 týkajúceho sa prestupu hráča N. A., ako aj
z dôvodu, že za ostatné štyri skutky bola uznaná vina, avšak nebolo uznané, že ide o
viacnásobné trestné činy, ale o pokračovací trestný čin. Pri uznaní viacnásobných trestných
činov by musela byť použitá asperačná zásada a obžalovanému by hrozil trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby 6 rokov a 10 mesiacov.
Ohľadom skutkov, zo spáchania ktorých obžalovaný nebol uznaný vinným poukázal
odvolateľ na skutočnosť, že svedok Ing. S. S. si nepamätal podrobnosti jednotlivých skutkov
vzhľadom na značný odstup času. Neviedol si žiadnu evidenciu, pretože nepredpokladal, že
niekedy podá trestné oznámenie. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd inak nemal
pochybnosti o výpovedi svedka, zastáva názor, že bolo preukázané spáchanie skutkov tak ako
sú uvedené v oboch vo veci podaných obžalobách (zo dňa 19. novembra 2008 a 12. januára
2009).
K posudzovaniu jednotlivých skutkov z hľadiska otázky, či ide o viacnásobné trestné
činy alebo o čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, prokurátor dôvodil,
že v predmetnom prípade nepovažuje za splnený znak objektívnej súvislosti v čase,
a to s poukazom na to, že časový odstup medzi skutkom týkajúcim sa prestupu hráča E. J. vo februári 2005 a skutkom týkajúcim sa prestupu hráča R. G. v septembri 2005 je cca 7 mesiacov. Ku spáchaniu ďalšieho skutku došlo po cca desiatich mesiacoch a k ďalšiemu
skutku po ďalších siedmych mesiacoch, teda štyri čiastkové útoky boli spáchané v priebehu
dvoch rokov a jedného mesiaca. Vzhľadom na to, že sa jednalo o dlhé časové obdobie, mali
byť skutky obžalovaného posúdené ako viacnásobný trestný čin a nie ako pokračovací trestný
čin. Prvostupňový súd podľa názoru prokurátora nepostupoval správne, keď viaceré skutky
pokračovacieho trestného činu vypustil, ale mal rozhodnúť o každom čiastkovom skutku
trestného činu.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. e/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. aby sám vo veci rozhodol a uznal
obžalovaného V. W. za vinného zo spáchania všetkých skutkov uvedených v podaných
obžalobách zo dňa 19. novembra 2008 a 12. januára 2009 s použitím právnej kvalifikácie
v nich uvedenej a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody podľa § 329 ods. 1
Tr. zák. za použitia § 41 ods. 2 Tr. zák. na 7 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia ako aj peňažný trest vo výške 3000 eur. Odvolanie
obžalovaného navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
Zástupca prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v celom rozsahu poukázal
na písomne podané odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky. na základe podaného odvolania obžalovaného
a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, podľa § 317 ods. l
Tr. zák. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj
správnosť postupu konania ktoré im predchádzalo. Zistil, že špeciálny súd rozhodol vo vzťahu
k obžalovanému pokiaľ ide o výrok o jeho vine, ako aj výrok o treste správne a v súlade so
zákonom.
V rámci zisťovania a ustálenia skutkového stavu, súd vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky potrebné a dostupné dôkazy, tieto následne jednotlivo aj vzájomne
vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru
odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení
napadnutého rozsudku potom špeciálny súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými právnymi úvahami sa spravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd
vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery
prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetné skutky sa stali tak, ako to správne zistil a ustálil
na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd.
Odvolacie námietky obžalovaného najvyšší súd nepovažoval za dôvodné, pretože
jeho obhajoba prednášaná v priebehu celého konania bola vykonaným dokazovaním
jednoznačne vyvrátená. Skutok právne kvalifikovaný ako pokračovací zločin prijímania
úplatku podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. a § 329 ods. 1 Tr. zák. obžalovaný V. W. nepochybne
spáchal. Obhajobu obžalovaného považoval odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, za
účelovú a nedôvodnú.
Obžalovaný V. W. spáchanie trestnej činnosti v plnom rozsahu poprel, pričom na
svoju obhajobu uviedol, že pri plnení svojich pracovných povinností si nikdy
a od nikoho žiaden úplatok nepýtal a ani nevyvolával tieseň alebo ťažkosti za účelom
vyvolania korupčnej situácie. Ing. S. S. vybavovať prestupy hráčov, na M. S. nechodil, za
futbalový klub ŠK E. M. túto činnosť vykonával prevažne manažér klubu J. R.. Dňa 6. marca
2007 prišiel za ním ako agent polície a konal tak, aby ho vyprovokoval k trestnej činnosti.
Rovnako nie je pravdivá jeho výpoveď ani vo vzťahu k prípadu prestupu hráča M. P., tak ani
ako vo všetkých ďalších žalovaných skutkoch, týkajúcich sa hráčov F. M., L. H., N. A. a M.
P., ktorých pravdivosť prvostupňový súd správne neuznal. Pravdivé nie sú ani výpovede
svedkov týkajúce sa prestupov hráčov do futbalového klubu TJ P. D. S. J. H. staršieho, jeho
syna J. H. mladšieho, ako ani výpoveď hráča svedka E. J.. Nikdy žiaden úplatok od nich
neprevzal a z časových súvislostí je zrejmé, že úkony M. v súvislosti s vydávaním
registračných preukazov boli vykonávané v súlade so všetkými platnými predpismi a načas.
S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania sa javí obhajoba obžalovaného
ako účelová a z hľadiska posudzovania otázky jeho viny irelevantná, pretože nemá žiadnu
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a špeciálny súd sa s touto obhajobou
obžalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal.
Vo vzťahu k posudzovaným skutkom treba uviesť, že aj podľa názoru odvolacieho
súdu obžalovaný preukázateľne ako športový riaditeľ S. a poverený funkcionár M. prijal od J. H. st., manažéra a tajomníka futbalového klubu TJ P. D. S. a hráča E. J. (v bodoch 1/ a 2/
napadnutého rozsudku), ako aj konateľa spoločnosti E. a futbalového klubu ŠK E. M. Ing. S.
S. (v bode 3/ a 4/ napadnutého rozsudku) úplatky za vydanie registračných preukazov
potrebných pri prestupe futbalových hráčov E. J., R. G., M. P. a A. M..
V tejto súvislosti treba poukázať najmä na výpovede priamych svedkov J. H. st., J. H.
ml., E. J., Ing. S. S., ale aj svedkov J. R., D. K., J. F. a v trestnom spise zadokumentované
listinné dôkazy, najmä obrazový a zvukový záznam a jeho prepis z činnosti agenta a záznamy
z telekomunikačnej prevádzky. Obsah týchto dôkazov korešponduje s obsahom výpovede
svedka Ing. S., a to nie len v zásadných častiach, ale aj v rade detailov a jednotlivostí.
Z týchto dôkazov jednoznačne a nepochybne vyplýva úmysel obžalovaného získať
finančný prospech vo forme úplatku za to, že v rámci svojej právomoci povereného
funkcionára M. S. vydá rozhodnutie o registrácii konkrétnych futbalových hráčov.
Subjektívnu stránku podporne preukazuje spôsob konania obžalovaného ktorý, ako to
vyplýva z výsledkov dokazovania, v kruhoch futbalových funkcionárov mal povesť človeka
ktorý, hoc si nikdy priamo úplatok nevypýtal, svojim konaním - spôsobom vystupovania
a svojimi prejavmi navodzoval korupčnú situáciu a bolo mnohým známe, že ak mu úplatok
odovzdajú, vybavenie zmien na M. S. bude jednoduchšie.
Z pohľadu všetkých objektívne preukázaných okolností, odvolacie námietky
obžalovaného prednášané ku skutkom zo spáchania ktorých bol uznaný vinným, že prijímanie
akýchkoľvek úplatkov či už vo forme finančných čiastok alebo inej nenáležitej výhody nemá
žiaden racionálny základ, keďže vo všetkých popísaných prípadoch M. S. rozhodovala
promptne a v súlade so všetkými predpismi, ktorými je S. viazaný, resp. že on ako poverený
funkcionár nikdy žiadne obštrukcie pri vybavovaní náležitostí pri prestupoch futbalových
hráčov nikdy nerobil, sú z hľadiska hodnotenia subjektívnej stránky jeho konania
neakceptovateľné a ako také sú pri vyvodení jeho trestno-právnej zodpovednosti irelevantné.
Všetky zásadné tvrdenia svedkov Ing. S., J. H. a E. J. z hľadiska podstaty korupčnej trestnej
činnosti neboli počas celého trestného konania nijako spochybnené. Ani odvolací súd nemá
žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný v prípadoch prestupov hráčov E. J., R. G. do
futbalového klubu TJ P. D. S. a hráčov M. P. a A. M. do športového klubu ŠK E. M. úplatok prijal. V danej súvislosti treba zdôrazniť, že forma úplatku ani výška jeho hodnoty z hľadiska
právneho hodnotenia skutkov nie je rozhodujúca.
Pokiaľ prvostupňový súd odôvodnil neuznanie viny obžalovaného zo spáchania
štyroch žalovaných skutkov (ohľadom futbalistov F. M., L. H., N. A. a M. P.), ktoré v
konečnom dôsledku ako čiastkové útoky pokračujúceho trestného činu vypustil, prvostupňový
súd rozhodol vecne i formálne plne konzekventne. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia správne poukázal na dôvody svojho postupu, keď nenadobudol jednoznačné
a nespochybniteľné presvedčenie o spáchaní týchto skutkov. Prvostupňový súd správne
dôvodil, že výpoveď svedka Ing. S. nebolo možné zásadne spochybniť v celej jej šírke, ale
len parciálne v častiach, v ktorých boli jeho prejavy z dôvodu insuficiencie pamäte v
jednotlivých podrobnostiach nepresné a nekonkrétne. V tejto súvislosti sa teda Najvyšší súd
Slovenskej republiky nestotožnil s odvolaním prokurátora, keď namietal neuznanie viny
obžalovaného zo spáchania skutkov v bodoch 1, 2, 4 obžaloby zo dňa 19. novembra 2008 a
skutku týkajúceho sa futbalového hráča N. A. žalovaného obžalobou zo dňa 12. januára
2009.
Z listinných dôkazov zadokumentovaných vo vyšetrovacom spise je zrejmé, že postup
orgánov činných v trestnom konaní súvisiaci s použitím agenta bol vykonaný zákonným a
štandardným postupom, tak aby mohla byť trestná činnosť riadne a v potrebnom rozsahu
zadokumentovaná. Agent a vyhotovovanie obrazového a zvukového záznamu boli použité v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami piatej hlavy Trestného poriadku. Treba
zdôrazniť, že bez použitého postupu by zrejme vôbec nebolo možné trestnú činnosť daného
charakteru vôbec odhaliť a procesne správne a v potrebnom rozsahu zadokumentovať.
Štátna moc reprezentovaná políciou svojim konaním a postupom teda v danom
prípade sama o sebe nevytvorila podmienky a nenavodila situáciu so snahou trestný čin
uskutočniť, rozšíriť jeho rozsah, alebo dokonať. Opačný postup by bol nepochybne excesom
z hraníc, v ktorých sa trestné konanie odohráva a znamenal by postup extra legem, pričom
dôkazy týmto postupom získané by boli od počiatku nezákonnými a v trestnom konaní teda
nepoužiteľnými.
V tejto súvislosti najvyšší súd zdôrazňuje, že polícia vstúpila do celej prerokúvanej
veci a iniciatívne vykonala potrebné úkony až po tom, keď Ing. S. S. oznámil orgánom
polície, že má vedomosť o tom, že obvinený sa správa korupčne. Konanie obžalovaného nebolo determinované vopred vytvoreným scenárom polície, ale tak ako sa on sám správal a ako to svedkovi v predchádzajúcom telefonickom rozhovore povedal. Podozrenie z trestnej
činnosti obžalovaného bolo v tomto štádiu celkom relevantné a zákonu zodpovedajúci postup
polície bol plne na mieste. V tomto štádiu konania išlo najmä o to, aby polícia jeho konanie
procesne zadokumentovala a získala dôkazy procesne použiteľné v rámci dokazovania v
trestnom konaní. Obžalovaný V. W. konal sám podľa vlastného uváženia a konanie polície
sa nestalo súčasťou postupnosti jeho konania, z ktorého sa protiprávne konanie skladá.
Z obsahu relevantných častí trestného spisu je teda zrejmé, že činnosť polície bola
v predmetnom prípade vykonaná lege artis, v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj zodpovedajúcimi
ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade nie
je možné postup polície považovať za činnosť, ktorú by bolo možné charakterizovať
ako vyprovokovanie trestnej činnosti a na tomto argumentačnom základe ju spochybniť.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutkový stav bol ustálený na základe dokazovania
vykonaného zákonným spôsobom a v náležitom rozsahu plne postačujúcom pre zákonné
a spravodlivé meritórne rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje ani s právnou argumentáciou
obžalovaného založenou na tvrdení, že orgány prípravného konania nezachovali totožnosť
skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Totožnosť (podstata) skutku je teda
zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň čiastočne. V danej
súvislosti treba pripomenúť, že ustanovenie § 234 ods. 2 Tr. por. pritom nebráni,
aby sa prípadne prihliadalo k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu
procesu dokazovania a ktoré nemenia totožnosť skutku. V posudzovanom prípade obžaloba
obsahuje skutok, ktorý bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia a teda totožnosť skutku
nepochybne zachovaná bola tak v konaní obvineného a aj v jeho následku.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Špeciálny súd nepochybil
ani pri právnom posúdení konania obžalovaného, keď jeho konanie právne posúdil
ako pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 122 ods. 10 Tr. zák. a § 329 ods. 1
Tr. zák.
V rámci odvolania obžalovaný tiež namietal, že skutky tak ako boli ustálené
nenapĺňajú znaky trestného činu podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. Podľa jeho názoru došlo v jeho trestnej veci k nesprávnej interpretácii pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“
a v dôsledku toho k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkov. K tomuto svojmu názoru
uviedol argumentáciu založenú na tvrdení, že ako poverený pracovník M. nemohol nijakým
spôsobom ovplyvniť výsledky zápasov a žiadnym spôsobom nebránil úspešnému fungovaniu
futbalu.
Aj túto odvolaciu námietku najvyšší súd hodnotí ako neopodstatnenú a argumentáciu
obsiahnutú v odôvodnení rozsudku Špeciálneho súdu považuje za priliehavú a považuje za
nadbytočné ju opakovať, keď nie je možné inak než s ňou súhlasiť. Z obsahu trestného spisu
je zrejmé, že v predmetnej trestnej veci bol znak skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý
bol obžalovaný uznaný vinným, spočívajúci v „obstarávaní vecí všeobecného záujmu“
nepochybne naplnený a v právnej kvalifikácii konania obžalovaného, ku ktorej prvostupňový
súd dospel, nedošlo k žiadnemu pochybeniu. Je treba súhlasiť s názorom súdu,
že za „obstarávanie vecí všeobecného záujmu“ je treba považovať aj činnosť pri uspokojovaní
záujmov občanov a právnických osôb v oblasti materiálnych, sociálnych, kultúrnych a iných
potrieb, medzi ktoré možno nepochybne zaradiť aj šport. Zmyslom existencie športu, v tomto
prípade futbalovej hry, je to, že sa jedná o hru v zmysle poctivo dodržiavaných pravidiel.
Futbal je masovou zábavou, hrou o ktorú sa zaujíma široká spoločenská skupina,
ktorej príslušníci chcú sledovať športové výkony, ktoré nebudú ovplyvnené či už peniazmi
alebo akýmkoľvek iným spôsobom a bude vykonávaný bez nepoctivých zákulisných praktík.
Význam športu je v spoločnosti vysoký, je imanentnou súčasťou spoločenského života a z uvedených hľadísk je potrebné hľadieť na šport ako na vec všeobecného záujmu.
Činnosť futbalových funkcionárov, ktorí majú možnosť ingerovať do priebehu
a výsledkov futbalových zápasov a v danom prípade teda aj činnosť obžalovaného V. W. v
rámci jeho pôsobenia na M. S., majúc možnosť ovplyvniť priebeh registrácií jednotlivých
hráčov, je nepochybne vecou všeobecného záujmu. Uvedenú námietku uplatnenú v jeho
odvolaní je teda nevyhnutné z vyššie uvedených dôvodov odmietnuť.
Najvyšší súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou prokurátora ako odvolateľa,
že obžalovaný sa nedopustil viacerých čiastkových útokov jedného pokračovacieho trestného
činu, ale viacerých jednotlivých trestných činov, pretože nepovažoval za splnený znak
objektívnej súvislosti v čase a v danej súvislosti poukázal na značne široké časové rozpätie spáchania jednotlivých skutkov. Preto prvostupňový súd, podľa jeho názoru, sa dopustil pochybenia, keď neposúdil predmetné skutky ako viacnásobný trestný čin. V nadväznosti
na to pochybil keď niektoré skutky vypustil, keďže správne mal v tejto časti obžaloby
obžalovaného oslobodiť.
Aj v tejto časti odvolací súd sa plne stotožnil s názorom vyjadreným v odôvodnení
napadnutého rozsudku Špeciálneho súdu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný
sa dopustil skutkov vo februári a v septembri 2005 a potom v júli 2006 a v marci 200ý. Podľa
relevantných predpisov S. sú stanovené dva prestupové termíny, a to zimný a letný
prestupový termín a ako na to správne poukázal Špeciálny súd obžalovaný sa celkove z
piatich možných termínov dopustil korupčného konania v danom časovom období v štyroch
týchto termínoch. Za tejto, v danom prípade značne špecifickej situácie
aj podľa názoru najvyššieho súdu, je treba posúdiť konanie obžalovaného ako kontinuálne
v čase a za splnenia všetkých ďalších zákonných kritérií ustanovenia § 122 ods. 10 Tr. zák.
pre posúdenie trestného činu ako trestného činu pokračovacieho. Preto prvostupňový súd
správne rozhodol a následne v napadnutom rozsudku aj správne odôvodni, keď skutky
uvedené v obžalobe zo dňa 19. novembra 2008 v bodoch 1, 2 a 4 (týkajúce sa futbalových
hráčov F. M., P. H. a M. P.) a skutok uvedený v obžalobe zo dňa 12. januára 2009
(týkajúceho sa hráča N. A.) z rozsudku vypustil.
V súlade so zákonom postupoval Špeciálny súd aj pri rozhodovaní o uloženom treste
odňatia slobody obžalovanému. Trest odňatia slobody vo výmere troch rokov a štyroch mesiacov uložený blízko dolnej hranice zákonom prípustnej trestnej sadzby považuje
aj odvolací súd za správny a zákonný, pretože aj podľa jeho názoru plne zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov, osobe obžalovaného, jeho doterajšiemu spôsobu života a možnostiam
jeho prevýchovy a nápravy. Takýto trest vytvára predpoklady naplnenia svojho účelu
z hľadiska požiadaviek individuálnej i generálnej prevencie. V súlade so zákonom zaradil
prvostupňový súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu podľa ustanovenia § 48 ods. 2
písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Správne a v súlade so zákonom bol obžalovanému uložený aj peňažný trest
v primeranej výške spolu s určením náhradného trestu odňatia slobody pre prípad jeho
úmyselného zmarenia.
Vzhľadom na uvedené okolnosti najvyšší súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie
obžalovaného V. W. a odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2010
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Vyhotovil: JUDr. Pavol Farkaš
Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková