N a j v y š š í s ú d
3 Tost 6/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Igora Burgera v trestnej
veci obvineného V. M. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb.
v znení neskorších predpisov (ďalej len Tr. zák.) a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí
20. februára 2013 v Bratislave sťažnosť obvineného V. M., ktorú podal proti uzneseniu sudcu
pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská
Bystrica zo 7. februára 2013, sp. zn. Tp 53/2012, a takto
r o z h o d o l :
I. Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť obvineného V. M.
sa z a m i e t a.
II. Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sa väzba obvineného V. M.
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou n e n a h r á d z a.
O d ô v o d n e n i e
Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica, uznesením zo 7. februára 2013, sp. zn. Tp 53/2012, rozhodol v bode I.
výroku tak, že podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. vzal obvineného V. M.
do väzby s tým, že väzba obvinenému začala plynúť 7. februára 2013 od 10.10 hod. a bude
sa vykonávať v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici. V bode II. výroku podľa
§ 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nenahradil väzbu obvineného V. M. dohľadom probačného
a mediačného úradníka nad jeho osobou.
Proti tomuto rozhodnutiu zahlásil obvinený V. M., bezprostredne po vyhlásení
uznesenia, do zápisnice o výsluchu sťažnosť, a to proti výrokom v bode I. i v bode II.
(č.l. 166), ktorú neskôr doplnil, prostredníctvom svojho obhajcu, písomným podaním.
Obvinený V. M. v písomných dôvodoch podanej sťažnosti zdôraznil, že aby bolo
možné obvineného vziať do väzby, musí okrem formálnych náležitostí existovať tzv. dvojitý
materiálny predpoklad vzatia obvineného do väzby, a to dôvodnosť obvinenia a dôvodnosť
väzby.
Vo vzťahu k formálnym náležitostiam rozhodovania o väzbe obvinený namietal,
že jeho osobná sloboda bola obmedzená už skôr, ako sa uvádza v sťažnosťou napadnutom
uznesení, a to venezuelskými orgánmi, pričom z uznesenia nie je zrejmé, v akom právnom
režime sa nachádzal počas cesty z Venezuely do Ríma, kde bol odovzdaný slovenským
orgánom, teda kedy reálne došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody na základe Európskeho
zatýkacieho rozkazu a Medzinárodného zatýkacieho rozkazu.
Jedným z materiálnych predpokladov vzatia obvineného do väzby je dôvodnosť jeho obvinenia. V tejto súvislosti je podľa jeho názoru napadnuté uznesenie nepreskúmateľné
a porušuje jeho právo na obhajobu. Sudca pre prípravné konanie nekonkretizoval dôkazy,
svedčiace v jeho neprospech, ktorými odôvodnil výrok o väzbe, čím mu znemožnil vyjadriť
sa k nim. V súvislosti so skutkom pod bodom 1/ vypočutí svedkovia nekonkretizujú, akým
spôsobom sa mal podieľať na trestnej činnosti zločineckej skupiny a vo vzťahu ku skutku
ustálenom v bode 2/ je jediným dôkazom výpoveď svedka K., ktorú obvinený považuje
za nevierohodnú, motivovanú zabezpečením si beztrestnosti vo svojich trestných veciach.
Ďalšou sťažnostnou námietkou obvineného je, že sa sudca pre prípravné konanie
v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s námietkou obhajcu obvineného, že iné
prebiehajúce trestné konanie nemôže založiť dôvod preventívnej či kolúznej väzby. Takýto
postup považuje obvinený za arbitrárny a svojvoľný a týmto postupom došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Iné prebiehajúce trestné konanie nemôže zakladať niektorý z väzobných dôvodov,
s poukazom na zásadu prezumpcie neviny. Ani jedno z prebiehajúcich trestných stíhaní
obvineného nebolo doposiaľ právoplatne skončené, a preto sami o sebe tieto paralelne vedené
trestné stíhania väzobný dôvod v akejkoľvek inej veci zakladať nemôžu.
K ďalšej materiálnej podmienke vzatia obvineného do väzby, obvinený M.
k väzobnému dôvodu uvedenému pod písm. a/ § 71 ods. 1 Tr. por. v sťažnosti uviedol,
že na ostrov Margarita vycestoval za účelom podnikateľských aktivít. Skutky, ktoré sú mu
kladené za vinu nespáchal, nemá dôveru v políciu, a pretože mal obavu, že na Slovensku bude
vzatý do väzby, aby ho polícia „zlomila“, aby sa priznal k trestnej činnosti, legálne ďalej
zotrval v zahraničí. Trestnému stíhaniu sa nevyhýbal.
Odôvodnenie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. považuje za neisté,
hmlisté a konkrétnymi skutočnosťami neodôvodnené podozrenie z kolúzneho správania.
Pokiaľ ide o dôvodnosť väzby podľa písm. c/ § 71 ods. 1 Tr. por. zopakoval, že iné
prebiehajúce trestné stíhania nemôžu zakladať väzobný dôvod. Iné konkrétne okolnosti, ktoré
by odôvodňovali dôvody preventívnej väzby napadnuté uznesenie neobsahuje.
Sťažnosťou tiež namietal, že sudca pre prípravné konanie nenahradil väzbu dohľadom
probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., s odôvodnením,
že osoba obvineného ani povaha prejednávaného prípadu nedovoľujú takýto postup, pričom k osobe obvineného sudca argumentoval inými prebiehajúcimi trestnými stíhaniami. Takýto
postup obvinený považuje za porušenie zásady prezumpcie neviny vo vzťahu k jeho osobe.
Obvinený V. M. preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
napadnuté rozhodnutie vo všetkých výrokoch, prepustil ho z väzby na slobodu a aby väzbu
nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad jeho osobou. V zmysle § 304
ods. 2 Tr. por. obvinený požiadal, vzhľadom na okolnosti prípadu, o účasť na neverejnom
zasadnutí, pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe.
Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1
Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým obvinený podal
sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť obvineného V. M.
nie je dôvodná.
Obvinený je v posudzovanej veci trestne stíhaný vyšetrovateľom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania
pod ČVS: PPZ-96/BOK-ZA-2012, pretože je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Tr. zák. a taktiež z trestného činu vraždy z časti dokonaného a z časti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
Obvinený V. M. bol na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu ako aj
Medzinárodného zatýkacieho rozkazu vydaného sudcom pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 13. júla 2012,
sp. zn. Tp 53/2012, zatknutý 7. februára 2013 o 10.10 hod. na palube špeciálneho lietadla
Slovenskej republiky po tom, ako bol vyhostený venezuelskými štátnymi orgánmi z krajiny
a bol venezuelskými orgánmi odovzdaný slovenským policajným orgánom priamo na palube
lietadla Slovenskej republiky.
V ten istý deň, 7. februára 2013, o 16.00 hod. bol obvinený V. M. predvedený
pred sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica, ktorý uznesením, sp. zn. Tp 53/2012, rozhodol o tom, že podľa
§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa obvinený V. M. berie do väzby.
Väzba obvinenému začala plynúť od 7. februára 2013 od 10.10 hod a bude
sa vykonávať v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.
Pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného najvyšší súd skúmal, či prvostupňový súd
postupoval v súlade so zákonom a pritom zistil, že rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 7. februára 2013,
sp. zn. Tp 53/2012, je v súlade so zákonom, je vecne správne a s jeho závermi sa stotožňuje
aj najvyšší súd.
Ako vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 7 zákona č. 154/2010 Z.z. o Európskom
zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov, ako aj z ustanovenia § 490 ods. 1 tretia veta
Tr. por. Európsky zatýkací rozkaz ako aj Medzinárodný zatýkací rozkaz majú na území
Slovenskej republiky rovnaké účinky ako príkaz na zatknutie podľa § 73 ods. 1 Tr. por.
Obvinený M. bol po svojom zatknutí, kedy mu bolo doručené uznesenie o vznesení
obvinenia, odovzdaný sudcovi pre prípravné konanie v rámci lehoty uvedenej v ustanovení
§ 73 ods. 4 Tr. por.
Obvinený bol predvedený pred príslušného sudcu v zmysle § 73 ods. 4 Tr. por. Vecná
príslušnosť súdu vyplýva z ustanovenia § 24 ods. 1 Tr. por. s poukazom na ustanovenie § 14
písm. a/, písm. i/ Tr. por.
Sudca pre prípravné konanie postupoval v zmysle § 73 ods. 5 Tr. por. Pri výsluchu
obvineného bol prítomný aj jeho obhajca.
K námietke obvineného, že obmedzenie jeho osobnej slobody začalo skôr, než uviedol
sudca pre prípravné konanie vo svojom uznesení, treba poznamenať nasledovné:
V posudzovanom prípade bol obvinený deportovaný z územia Venezuely na základe
rozhodnutia o vyhostení v zmysle čl. 39, č. 4 zákona o cudzincoch a migrácii Venezuelskej
bolívarovskej republiky. Táto skutočnosť vyplýva z dokumentov štátnych orgánov
Venezuely, ktoré sú úradne preložené a nachádzajú sa v súdnom spise, sp. zn. Tp 53/2012
(č.l. 174-182). Osobná sloboda obvineného teda nebola venezuelskými orgánmi obmedzená
z dôvodov realizácie vydania na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu a Medzinárodného
zatýkacieho rozkazu, ale preto že sa na jeho osobu vzťahoval červený medzinárodný zatýkací
rozkaz vydaný Interpolom č. A – 3688/6-2011 z 21. júna 2011 za viaceré trestné činy –
vražda, obchodovanie so zbraňami, strelivom a výbušninami. Obvinený M. bol vyhostený,
ako je už uvedené vyššie, v zmysle čl. 39, č. 4 zákona o cudzincoch a migrácii Venezuelskej
bolívarovskej republiky. Následne bol obvinený odovzdaný venezuelskými orgánmi
slovenským orgánom, na základe budovania dobrých vzťahov. Až po tomto odovzdaní bol
vo vzťahu k obvinenému zrealizovaný slovenskými orgánmi Medzinárodný zatýkací rozkaz
a Európsky zatýkací rozkaz, a to na palube špeciálneho lietadla Slovenskej republiky. Teda
až týmto okamihom bola obmedzená osobná sloboda obvineného v súvislosti s realizáciou
zmienených zatykačov. Preto správne rozhodol sudca pre prípravné konanie, že väzba
obvineného začala plynúť momentom obmedzenia jeho osobnej slobody slovenskými
orgánmi, teda 7. februára 2013 o 10.10 hod.
Pri skúmaní jednej z materiálnych podmienok väzby obvineného Najvyšší súd
Slovenskej republiky po preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru,
rovnako ako súd prvého stupňa, že trestné stíhanie obvineného pre skutky, pre ktoré mu bolo
vznesené obvinenie, sa vedie dôvodne, doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov a existuje
aj dôvodné podozrenie, že tieto skutky mal spáchať obvinený.
Okrem podozrenia ako jednej z materiálnych podmienok väzby je v posudzovanej veci
v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná materiálna podmienka,
a to existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na uznesenie sudcu pre prípravné konanie
Špecializovaného trestného súdu zo 7. februára 2013, sp. zn. Tp 53/2012, kde tento
v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol a zdôvodnil skutočnosti preukazujúce
prítomnosť väzobných dôvodov u obvineného M. v súčasnom štádiu trestného konania.
S týmito závermi sa najvyšší súd stotožňuje a v ďalšom na ne len odkazuje.
Rovnako správne postupoval prvostupňový súd, keď nenahradil väzbu obvineného M.
dohľadom probačného a mediačného úradníka, nakoľko v jeho prípade nie sú splnené
podmienky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pre takýto postup. Aj s týmto
záverom sudcu pre prípravné konanie sa najvyšší súd stotožňuje.
K námietke, že bola porušená zásada prezumpcie neviny najvyšší súd poznamenáva,
že v danom prípade k jej porušeniu nedošlo. V súčasnom štádiu trestného konania najvyšší
súd skúma dôvodnosť vedenia trestného stíhania, pričom dôvody pre vznesené obvinenie
(miera istoty), že predmetný skutok spáchal obvinený je v relácii pravdepodobnosti,
nie úplnej istoty, ako je tomu v prípade rozhodovania o vine či nevine. Vyvodzovať
z väzobného stíhania obvineného záver, že ide o porušenie vyššie zmienenej zásady
je neadekvátne. Väzba ako inštitút, má povahu zaisťovacieho úkonu, teda slúži tomu, aby bol
dosiahnutý účel trestného konania, ktorým je v zmysle § 1 Tr. por. náležité zistenie trestných
činov a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd
obvinenej osoby. V žiadnom prípade sa nejedná o sankčné opatrenie. Aj najvyšší súd
konštatuje, že väzobné stíhanie obvineného s ohľadom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti
(§ 2 ods. 2 Tr. por.) predstavuje prostriedok „ultima ratio“. V danom prípade je však jeho
využitie odôvodnené. Tieto dôvody vyplývajú, ako bolo už vyššie zmienené, zo skutočnosti,
že v predmetnej veci doposiaľ zabezpečené dôkazy (najmä výpoveď svedka K.) nasvedčujú,
že obvinený mal spáchať skutky kladené mu za vinu. Je nesporné, že v danom prípade
existencia dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/
Tr. por. je daná.
Úteková väzba vyplýva zo skutočnosti, že obvinený sa reálne vyhýbal svojim pobytom
v cudzine (Venezuela) trestnému stíhaniu, čím v podstate maril dosiahnutie účelu trestného
konania (vyššie zmieneného). Neobstojí pri tom argumentácia obvineného, že sa zdržoval
v cudzine legálne za účelom pracovných záležitostí a že po tom, čo sa dozvedel, že bol krivo
obvinený, bál sa vrátiť, aby nebol väzbou prinútený k priznaniu. Toto tvrdenie považuje
najvyšší súd za účelové a ani ponúknutá náhrada väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka nie je dostačujúca, aby presvedčila najvyšší súd, že obvinený opätovne nevyužije
možnosť úteku.
Ku kolúznemu dôvodu väzby najvyšší súd uvádza nasledovné: skutočnosť, že skutok
pod bodom 2/ mal byť spáchaný v roku 2004, a teda obvinený mohol kolúzne konať
vo vzťahu k svedkom už skôr, nie je opodstatnená a rovnako nesvedčí tomu, že by tento
dôvod väzby odpadol. V súčasnom štádiu trestného konania, teda v prípravnom konaní, bola
síce svedecká výpoveď svedka K. zabezpečená, avšak v konaní pred súdom bude potrebné
tento výsluch zopakovať s poukazom na zásadu bezprostrednosti (§ 2 ods. 19 Tr. por.). Práve
tu vzniká obava z možného pôsobenia na tohto svedka, ktorý by následne mohol zmeniť
výpoveď, preto najvyšší súd aj v prípade tohto väzobného dôvodu existenciu konkrétnych
skutočností odôvodňujúcich tento väzobný dôvod nachádza, a to bez ohľadu na námietku
obvineného o dĺžke času od spáchania skutku uvedeného v bode 2/.
V súvislosti s preventívnou väzbou je potrebné uviesť, že aj v tomto prípade existujú
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobné stíhanie obvineného a správne na ne poukázal
aj sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí. Ak sudca pre prípravné konanie v danej
situácii poukázal aj na iné trestné stíhania, ktoré sa vo vzťahu k obvinenému paralelne vedú,
to neznamená, že tieto nemôžu byť zohľadnené pri rozhodovaní o väzbe, a to najmä
v súvislosti s týmto väzobným dôvodom.
Pokiaľ ide o námietku obvineného, že súd neuviedol ďalšie konkrétne skutočnosti
svedčiace pre niektorý z väzobných dôvodov treba poznamenať, že Trestný poriadok tento
pojem nedefinuje. Je na posúdení súdu rozhodujúceho o väzbe, či v danom prípade existujú
také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzobné stíhanie obvineného. V danom
prípade tieto konkrétne skutočnosti existujú a vyplývajú z povahy, charakteru a závažnosti
trestnej činnosti, ktorá je obvinenému kladená za vinu a ktorá mala byť páchaná plánovane,
organizovane a vyznačuje sa vysokou mierou sofistikovanosti.
Inštitút nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
je fakultatívnou možnosťou sudcu pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode,
ovšem len za predpokladu, že osoba obvineného a povaha prejednávaného prípadu dáva
predpoklad, že účel väzby sa dosiahne aj dohľadom nad osobou obvineného osobou
na to zákonom určenou. V posudzovanom prípade, tak ako to v dôvodoch napadnutého
uznesenia uviedol sudca, ani osoba obvineného V. M., ale ani povaha trestnej činnosti,
pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie takúto záruku neposkytuje.
V súvislosti so žiadosťou obvineného zúčastniť sa neverejného zasadnutia za účelom
konania o jeho sťažnosti v zmysle § 304 ods. 2 Tr. por. najvyšší súd uvádza, že z ustanovenia
§ 302 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa neverejného
zasadnutia aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca. Sťažnostný súd však nepovažoval
za potrebné predvolať obvineného na neverejné zasadnutie, nakoľko jeho obhajca
v odôvodnení sťažnosti vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil námietky obvineného k väzbe
a taktiež obvinený mal možnosť vyjadriť sa k dôvodom väzby na neverejnom zasadnutí
konanom 7. februára 2012 pred sudcom pre prípravné konanie po tom, ako bol v zmysle § 73
ods. 5 Tr. por. predvedený pred sudcu po jeho zatknutí.
Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 20. februára 2013
JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová