N a j v y š š í   s ú d  

3 Tost 4/2015

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom

zasadnutí konanom v Bratislave dňa 6. mája 2015 v trestnej veci odsúdeného

M. O. pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ zákona č. 140/1961 Zb.

v znení neskorších predpisov (Tr. zák.), o sťažnosti odsúdeného M. O. proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. januára 2015, sp. zn. 4T 55/1996, takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. januára 2015, sp. zn. 4T 55/1996, sa z r u š u j e.

II.

Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (Trestný

zákon účinný od 1. januára 2006) odsúdenie M. O., nar. X. v Č., naposledy bytom O., t. č.

vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ružomberok, uložené mu rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 21. mája 1997, sp. zn. 4T 55/1996, právoplatné 9. júla 1997,

pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, pre ktorý mu bol

uložený trest odňatia slobody na 5 (päť) rokov nepodmienečne, sa z a h l a dz u j e.

Podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 sa na M. O. hľadí

ako keby nebol odsúdený.

O d ô v o d n e n i e

Predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici, na podklade žiadosti odsúdeného

M. O. o zahladenie odsúdenia, uznesením z 13. januára 2015, sp. zn. 4T 55/1996, rozhodol

tak, že podľa § 87 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v spojení s § 470 ods. 3 Trestného poriadku u odsúdeného M. O., nar. X. v Č., naposledy bytom O., t.č. vo

výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ružomberok, nezahladil odsúdenie, a to trest

odňatia slobody vo výmere 5 rokov nepodmienečne, vo výkone trestu zaradený do prvej

nápravnovýchovnej skupiny, za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/

Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, uložený mu rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn. 4T 55/1996, z 21. mája 1997, právoplatným dňa 9. júla 1997.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odsúdený sťažnosť,

v ktorej namietal, že krajský súd o zahladení odsúdenia rozhodoval s oneskorením 14-tich

rokov, hoci sa tak malo stať po výkone jeho trestu v roku 2001. Predseda senátu vo svojom

uznesení poukazoval na jeho odsúdenie na základe rozsudku Okresného súdu Čadca, sp. zn.

2T 321/1995, čím porušil zákon č. 330/2007 Z. z. o registri trestov v znení neskorších

predpisov, keďže prihliadal na odsúdenie, ktoré bolo zahladené. Pokiaľ by bol súd rozhodoval

v čase po výkone trestu, teda v roku 2001, krajský súd by nemohol prihliadať na neskoršiu

trestnú činnosť. Odsúdený tiež namietal použitie starého Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Podľa jeho názoru mal súd rozhodovať za použitia ustanovenia § 121 ods. 2 nového

Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

Odsúdený v sťažnosti poukazoval aj na postup Okresného súdu Čadca pod sp. zn.

3T 20/2011, ktorý pri rozhodovaní o jeho vine prihliadal na odsúdenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici, sp. zn. 4T 55/1996, ako na zahladené, a to na základe správy z ÚVTOS

Dubnica nad Váhom, ktorú si Krajský súd v Banskej Bystrici vyžiadal v roku 2001.

Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému bola

podaná sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil,

že sťažnosť odsúdeného M. O. je dôvodná.

Najvyšší súd po preštudovaní spisového materiálu zistil, že odsúdený M. O. bol

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. mája 1997, sp. zn. 4T 55/1996,

právoplatným 9. júla 1997 uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1,

ods. 2 písm. b/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol okrem iného

uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol

zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Predmetný trestný čin spáchal ako mladistvý.

Z odpisu z registra trestov (č.l. 448-449) a hlásenia zmien z ÚVTOS Dubnica

nad Váhom (č. l. 427) vyplýva, že uvedený trest vykonal 12. januára 2001, pričom

o zahladení jeho odsúdenia nebolo rozhodnuté až do januára 2015.

Podmienky pre zahladenie odsúdenia sa posudzujú vždy podľa zákona účinného

v čase, keď súd o uplatnení inštitútu rozhoduje, a to aj v prípade, ak bol trest odňatia slobody

uložený podľa skôr účinného Trestného zákona. Najvyšší súd preto pri rozhodovaní

o zahladení odsúdenia postupoval podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

Podľa § 121 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 o tom,

či sa odsúdenie mladistvého na trest odňatia slobody, na ktoré sa nevzťahuje § 121 ods. 1

Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, zahladzuje, rozhodne súd, prihliadajúc

na správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, po výkone tohto trestu. Ak bol

trest podľa rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky zmiernený, súd takto postupuje

po tom, keď bol mladistvý po výkone zmierneného trestu prepustený na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že predseda senátu Krajského

súdu v Banskej Bystrici, pri rozhodovaní o zahladení odsúdenia M. O. nepostupoval

v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že o tom, či sa odsúdenie mladistvého

na nepodmienečný trest odňatia slobody zahladzuje, je povinný rozhodovať súd, ktorý vo veci

rozhodoval v prvom stupni, ihneď po prepustení mladistvého z výkonu trestu. Súd musí

rozhodnúť o tom, či sa odsúdenie zahladzuje, aj bez návrhu, z úradnej povinnosti. Pokiaľ tak

príslušný súd neurobí, vyrieši otázku zahladenia odsúdenia mladistvého ako predbežnú

otázku súd, ktorý rozhoduje v ďalšej trestnej veci toho istého páchateľa, pokiaľ okolnosť,

či sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený, má vplyv na právne posúdenie novo stíhaného

skutku, uloženie trestu alebo ochranného opatrenia.

Podmienkou zahladenia odsúdenia mladistvého je také správanie mladistvého

vo výkone trestu, z ktorého je možné usudzovať, že mladistvý sa napravil a v budúcnosti

povedie riadny život. Podkladom pre zistenie ako sa mladistvý správal, je hodnotenie z ústavu

na výkon trestu odňatia slobody.

Z predloženej správy z ÚVTOS Dubnica nad Váhom (č. l. 456) vypracovanej

na základe žiadosti predsedu senátu krajského súdu vyplýva, že odsúdený M. O. vykonával

trest odňatia slobody nariadený Krajským súdom v Banskej Bystrici, sp. zn. 4T 55/1996,

v trvaní 5 rokov v prvej nápravnovýchovnej skupine. Menovaný vykonával väzbu

od 13. januára 1996 do 9. júla 1997 v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica a následne

začal vykonávať trest odňatia slobody. Do ÚVTOS Dubnica nad Váhom bol dodaný

12. augusta 1997, pričom trest ukončil 12. januára 2001. Vzhľadom k tomu, že celá spisová

dokumentácia odsúdeného podliehala skartácii a v roku 2007 boli jeho doklady skartované,

nebolo možné vypracovať požadované hodnotenie na menovaného.

Najvyšší súd ďalej zo spisového materiálu zistil, že 11. októbra 2000 bolo

odsúdenému M. O. rozhodnutím riaditeľa ústavu na výkon trestu udelené voľno na opustenie

ústavu za vzorné správanie a príkladné plnenie pracovných úloh. Z uvedeného

je možné vyvodiť záver, že odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody správal slušne,

predpísaným spôsobom, plnil pokyny príslušníkov zboru väzenskej stráže a nevyvolával konflikty.

Pri posudzovaní, či správanie mladistvého v ústave na výkon trestu svedčí o jeho

náprave je možné prihliadať aj na jeho správanie pred odsúdením ako aj motív jeho trestnej

činnosti.

V danom prípade, ako uviedol aj krajský súd, obvinený pred spáchaním predmetného

skutku bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Čadca z 22. novembra 1995, sp. zn.

2T 321/1995, za trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Trestného zákona,

avšak s poukazom na odpis registra trestov je potrebné uviesť, že na odsúdeného sa vo vzťahu

k tomuto rozsudku hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní

o zahladení odsúdenia M. O. prihliadal aj na trestnú činnosť spáchanú v neskoršom období.

Je potrebné poukázať, s ohľadom na vyššie uvedené, že krajský súd mal o zahladení

odsúdenia rozhodovať po vykonaní trestu odňatia slobody, teda v roku 2001. Skutočnosť,

že si krajský súd túto povinnosť nesplnil, nemôže byť na ujmu odsúdenému. V posudzovanej

veci mal súd, ktorý síce rozhodoval o zahladení odsúdenia až v roku 2015, prihliadať na okolnosti platné v čase, keď bol povinný o zahladení odsúdenia rozhodnúť. V danom

prípade preto nebolo možné prihliadať na trestnú činnosť vykonanú neskôr.

Je potrebné tiež poukázať na postup Okresného súdu Čadca, sp. zn. 3T 20/2011, ktorý

si na hlavnom pojednávaní 16. marca 2011 pri rozhodovaní o vine a treste odsúdeného M. O.

vyriešil zahladenie odsúdenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4T 55/1996,

ako predbežnú otázku podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku, pričom toto odsúdenie považoval

za zahladené podľa § 87 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 prihliadajúc

na správanie sa mladistvého odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody na základe

posudkov z ústavu na výkon trestu prečítaných na hlavnom pojednávaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že u odsúdeného M. O. boli splnené podmienky pre zahladenie odsúdenia v zmysle

§ 121 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006, preto rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.

V Bratislave 6. mája 2015

JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Vypracovala: JUDr. Alena Šišková

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová