3 Tost 3/2009
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v Bratislave 8. júla 2009 v trestnej veci obvineného R. G. pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 5
zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.), o sťažnosti, ktorú podal krajský
prokurátor v Košiciach proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 28. apríla 2008, sp. zn.
8 T 9/05, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 148 ods. 1 písm. c/ zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Tr. por.) sťažnosť prokurátora sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Prokurátor podal na Krajskom súde v Košiciach ako súde prvého stupňa obžalobu na R. G., podľa ktorej mal tento spáchať trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, ods. 5
Tr. zák. (v znení účinnom do 31. januára 1998) v podstate na tom skutkovom základe, že
ako živnostník v r. 1995 – 1997 nepodal daňové priznanie k dani z príjmu fyzických
osôb, čím skrátil túto daň o 14 541 002 Sk.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 28. apríla 2008, sp. zn. 8 T 9/05, podľa
§ 188 ods. 1 písm. e/ Tr. por. bola táto trestná vec vrátená prokurátorovi na došetrenie.
Podľa stanoviska súdu orgány prípravného konania nezistili dostatočne skutkový stav
veci najmä pokiaľ ide o sumu skrátenia dane. Táto bola v obžalobe stanovená bez reálnych
podkladov, len na základe určitého výpočtu daňového úradu, na základe hypotetických
a nie všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností. Krajský súd preto požaduje, aby v záujme
reálnosti bolo konanie doplnené znaleckým posudkom (účtovníctvo, daňovníctvo), resp. aby boli preskúmané aj ďalšie okolnosti (zníženie daňového základu vzhľadom
na rodinné pomery obvineného).
Krajský súd vyslovil tiež pochybnosti o konaní obvineného ako jediného páchateľa
daňového úniku, resp. pôvodu jeho príjmov naznačujúc možné podvodné konanie aj zo strany
iných subjektov; v tomto smere taktiež žiada doplnenie vyšetrovania.
Krajský súd napokon vyslovil pochybnosti o riadnom skončení vyšetrovania,
čo ho tiež viedlo k vráteniu veci na došetrenie.
Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor sťažnosť, ktorou sa domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia a príkazu, aby súd vo veci konal a rozhodol (§ 149 ods. 1 písm. b/
Tr. por.). Sťažovateľ vyslovil názor, že v predmetnej veci skutkový stav bol doteraz riadne
a dostatočne zistený, resp. potrebné dokazovanie môže vykonať aj súd.
Najvyšší súd v intenciách § 564 ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku
(zák. č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) v zmysle § 147 ods. 1 Tr. por.
pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a jemu
predchádzajúce konanie, pričom nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 148 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ Tr. por., ale dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.
Krajský súd v súlade s ustanoveniami § 125 a § 138 Tr. por. v písomnom odôvodnení
rozhodnutia vyložil, o ktoré dôkazy svoje zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností
pokladá so zreteľom na výsledky dokazovania za minimálne pochybnú a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Najvyšší súd po preskúmaní veci zaujal v nej stanovisko zhodné so závermi krajského
súdu, lebo tieto sú reálne; súd rozhodujúci o sťažnosti si preto argumenty súdu prvého stupňa
osvojuje, v podrobnostiach na tieto poukazuje, a to pokiaľ ide o pochybnosti sume daňového
úniku.
Orgány prípravného konania bez dostatočných podkladov výšku daňového úniku určili
len hypoteticky, na základe určitého popísaného modelu situácie. Tento stav určite
nezodpovedá ustanoveniu § 2 ods. 5 Tr. por. o povinnosti zistiť skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, a to aj pokiaľ ide o podanie obžaloby. Celá konštrukcia
je pritom nielen hypotetická, ale má aj mnohé nejasnosti, na ktoré konkrétne poukazuje
napadnuté uznesenie. Obžaloba je v tomto smere prakticky nepreskúmateľná, a preto bude
potrebné ďalej postupovať v zmysle stanoviska krajského súdu (znalecké dokazovanie). Javí
sa potrebným vypočuť znovu tiež svedkyňu Ing. R. C., ktorá je vlastne autorkou naznačenej
konštrukcie výpočtu daňového úniku, ktorú vyšetrovateľ a prokurátor vlastne nekriticky
prevzali; do úvahy prichádza tiež vykonanie ďalších dôkazov, ktorých potreba sa preukáže.
Najvyšší súd na margo poznamenáva, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo
vydané v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 Tr. por., a preto je primeraným základom
pre ďalšie konanie.
Požiadavku krajského súdu, aby bolo skúmané aj zavinenie ďalších subjektov v otázke
možného podvodného konania pri vzniku príjmov obvineného, však nie je reálne akceptovať.
Za obžalobu zodpovedá v plnom rozsahu prokurátor, a preto len on rozhoduje o postavení
konkrétnej osoby pred súd, ktorý potom môže rozhodovať len o skutku uvedenom v obžalobe,
hoci nie je viazaný právnym posúdením skutku v nej (§ 220 ods. 1, ods. 4 Tr. por.).
Krajský súd vyslovil pochybnosti o dodržaní procesných predpisov pri oboznámení
obvineného s výsledkami vyšetrovania. Tieto pochybnosti síce majú svoj racionálny základ,
ale vzhľadom k tomu, že vrátenie veci na došetrenie sa týka jej merita, naznačená otázka
už v súčasnosti nemá reálny význam.
Najvyšší súd po zvážení uvedených okolností dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora
nie je dôvodná, a preto ju podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 8. júla 2009
JUDr. Milan L i p o v s k ý, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová