N a j v y š š í   s ú d  

3 Tost 26/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Piovartsyho v trestnej

veci obvineného R.   Z.   pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 296 Trestného zákona a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí

21. augusta 2013 v Bratislave sťažnosť obvineného R. Z., ktorú podal proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo 6. augusta 2013, sp. zn. PK-1T 18/2013, a rozhodol

t a k t o :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku sťažnosť obvineného R. Z.  

sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením zo 6. augusta 2013, sp. zn.

PK-1T 18/2013, rozhodol podľa § 72 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, v zmysle § 79 ods. 2

Trestného poriadku, s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného poriadku,

že obvinený R. Z. sa ponecháva vo väzbe.

Proti tomuto rozhodnutiu zahlásil R. Z., po porade s obhajcom sťažnosť a to,

bezprostredne po vyhlásení uznesenia, (č.l. 2109), ktorú následne prostredníctvom obhajcu

aj podrobne písomne odôvodnil.

V písomných dôvodoch sťažnosti (kópia bola zaslaná aj prokurátorovi Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na vedomie) obvinený

uviedol, že namietané uznesenie súdu považuje za nedôvodné, vydané v rozpore s materiálnymi podmienkami, s ktorými zákon spája vznik a trvanie väzby, a preto

je presvedčený, že ďalšie trvanie väzby v jeho prípade má iba sankčný charakter.

Vo vzťahu k tzv. útekovej väzbe, okrem citácie čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, výkladu pojmov v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku a analýze

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 157/07 uviedol, že nemal vedomosť

o tom, že sa proti nemu vedie trestné konanie, nemal vedomosť o procesnom postavení

obvineného, preto nemal ani úmysel sa skrývať, alebo ujsť, aby sa vyhol trestnému stíhaniu.

Vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe vyslovil presvedčenie, že napadnuté uznesenie

neobsahuje žiadnu právne relevantnú skutočnosť, podľa ktorej by sa mal dopustiť

akéhokoľvek kolúzneho konania a tiež presvedčenie, že kontradiktórnosť hlavného

pojednávania, ktorá vyplýva zo zákona, nie je spôsobilá založiť dôvod trvania väzby.

K tzv. preventívnej väzbe obvinený v dôvodoch sťažnosti zdôraznil, že za člena

zločineckej skupiny bol označený bez akéhokoľvek dôkazu, na základe nepravdivých

domnienok svedkov a ľubovôle štátnych orgánov, resp. na základe internetových zoznamov.

Zo žiadneho jeho konania nevyplýva existencia dôvodného podozrenia z pokračovania

v trestnej činnosti, keďže žiadnu trestnú činnosť nepáchal, tak ani nemá v čom pokračovať.

Nedopustil sa tiež žiadnych hrozieb vo vzťahu k E. P., a preto nemá v akej trestnej činnosti

pokračovať a ani nevie, aké hrozby by mal naplniť.

S poukazom na tieto dôvody navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

§ 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie a rozhodol

o jeho prepustení z väzby na slobodu.

Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým

obvinený podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť

obvineného R. Z. nie je dôvodná.

Z ustanovenia § 302 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že pri rozhodovaní o väzbe

má právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca

a pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto

osobám umožniť. Sťažnostný súd však nepovažoval za potrebné predvolať obvineného

na neverejné zasadnutie, nakoľko jeho obhajca v odôvodnení sťažnosti vyčerpávajúcim

spôsobom odôvodnil námietky obvineného k väzbe a taktiež obvinený mal možnosť vyjadriť

sa k dôvodom väzby na neverejnom zasadnutí konanom 6. augusta 2013 na prvostupňovom

súde v štádiu po podaní obžaloby.

Obvinený je v posudzovanej veci trestne stíhaný, pretože je dôvodne podozrivý

zo spáchania zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

Trestného zákona, z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2

písm. c/, ods. 4 písm. c/ Trestného zákona a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa

§ 221 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a/

Trestného zákona, pričom 29. júla 2013 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na obvineného R. Z. obžalobu pre predmetné

zločiny, ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Obvinený Z. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 8. januára 2012,

sp. zn. Tp 1/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 17. januára 2012, sp. zn. 1 Tost 1/2012, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1

písm. a/, písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 5. januára 2012.

Ostatný raz bolo o väzbe obvineného rozhodnuté uznesením Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 14. februára 2013, v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2013, sp. zn.

2 Tost 6/2013, pričom väzba bola obvinenému predĺžená do 5. októbra 2013.

Pri rozhodovaní o sťažnosti obvineného mal aj najvyšší súd predovšetkým na zreteli

ustanovenie § 76 ods. 1 Trestného   poriadku, podľa ktorého môže väzba v rámci základnej

alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný čas, čo je podporené aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva,

ako aj judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Mal tiež na zreteli aj ustanovenie § 76 ods. 6 písm. c/ Trestného poriadku, v zmysle

ktorého celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom

nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť

závažný zločin. Vychádzal aj z ustanovenia § 79 ods. 2 Trestného poriadku prvá veta, podľa

ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom

období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú aj naďalej, resp. či sa zmenili.

Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom najvyšší súd konštatuje,

že aj v súčasnom štádiu trestného konania (konanie pred súdom prvého stupňa) materiálne podmienky väzby u obvineného Z. naďalej trvajú. Najvyšší súd ďalej dospel k záveru,

rovnako ako súd prvého stupňa, že trestné stíhanie obvineného pre skutky, pre ktoré mu bolo

vznesené obvinenie a pre ktoré bola na neho podaná obžaloba prokurátorom,

sa vedie dôvodne. Do súčasnosti vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky

boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov a existuje aj dôvodné

podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený R. Z..

Okrem podozrenia ako jednej z materiálnych podmienok väzby je v posudzovanej veci

v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná materiálna podmienka,

a to existencia väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/,

písm. c/ Trestného poriadku. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje predovšetkým na svoje

uznesenie z 26. februára 2013, ktorým rozhodoval o návrhu na predĺženie lehoty trvania

väzby obvineného a argumentoval v ňom okolnosťami, ktoré odôvodňujú trvanie väzby

u obvineného Z. až do 5. októbra 2013. Aj prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia opätovne podrobne a náležite uviedol a zdôvodnil skutočnosti podporujúce

trvanie väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/

Trestného poriadku aj v súčasnom štádiu trestného konania, po podaní obžaloby. S týmito

závermi sa najvyšší súd stotožňuje a v ďalšom len na ne odkazuje.

Nemožno akceptovať sťažnostnú námietku obvineného, že v prípade ďalšieho

väzobného stíhanie ide už len o sankčné opatrenie. Aj najvyšší súd konštatuje, že väzobné

stíhanie obvineného, s ohľadom na zásadu primeranosti a zdržanlivosti (§ 2 ods. 2 Trestného

poriadku) predstavuje prostriedok „ultima ratio“. V danom prípade je však jeho využitie

odôvodnené. Tieto dôvody vyplývajú, ako bolo už vyššie zmienené, zo skutočnosti,

že v predmetnej veci doposiaľ zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že obvinený mal spáchať

skutky kladené mu za vinu. Je nesporné, že v danom prípade existencia dôvodov väzby

uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. je daná.

Úteková väzba vyplýva zo skutočnosti, že obvinený sa náhle prestal zdržiavať v mieste trvalého bydliska, prestal používať jedno zo svojich motorových vozidiel, prestal

používať telefónne číslo, ktoré bežne používal, menil obvyklé parkovacie miesta. Skutočnosť,

že tieto zmeny urobil naraz a kumulatívne práve vzbudzuje reálnu obavu z toho, že tak urobil z dôvodu skrývania sa pred trestným stíhaním, a preto aby bol pre orgány činné v trestnom

konaní nedosažiteľný. Pokiaľ by zmenu učinil len v jednej veci, napr. zmena telefónneho čísla

a ostatné by ponechal bez zmeny, asi by nikto nevyslovil v súvislosti s jeho trestným stíhaním

podozrenie o jeho úmysle skrývať sa. Tvrdenie obvineného, že bol len na návšteve

u príbuznej v Nitre, v kontexte s ostatnými vyššie zmienenými zmenami, považuje aj najvyšší

súd za účelové.

Ku kolúznemu dôvodu väzby sa najvyšší súd stotožňuje s názorom súdu prvého

stupňa, že v konaní pred súdom bude potrebné vypočuť poškodených P.   s poukazom

na zásadu bezprostrednosti (§ 2 ods. 19 Tr. por.). Práve tu vzniká obava z možného pôsobenia

na týchto svedkov, aby zmenili výpoveď, najmä ak takéto konanie vyústilo do skutku, ktorý

sa obvinenému obžalobou kladie za vinu, preto najvyšší súd aj v prípade tohto väzobného

dôvodu existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tento väzobný dôvod nachádza,

a to bez ohľadu na námietku obvineného o ukončení štádia prípravného konania trestného

stíhania.

V súvislosti s preventívnou väzbou je potrebné uviesť, že aj v tomto prípade existujú

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzobné stíhanie obvineného a správne na ne poukázal

prvostupňový súd na strane 7 svojho rozhodnutia.

Pokiaľ ide o námietku obvineného, že súd neuviedol ďalšie konkrétne skutočnosti

svedčiace pre niektorý z väzobných dôvodov, treba poznamenať, že Trestný poriadok tento

pojem nedefinuje. Je na posúdení súdu rozhodujúceho o väzbe, či v danom prípade existujú

také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzobné stíhanie obvineného. V danom

prípade tieto konkrétne skutočnosti existujú a vyplývajú z povahy, charakteru a závažnosti

trestnej činnosti, ktorá je obvinenému kladená za vinu.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 21. augusta 2013

JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová