3 Tost 24/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej

na neverejnom zasadnutí v Bratislave 23.10.2013 v trestnej veci odsúdeného M. Š.   a spol.

pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296

Trestného zákona a iné, o sťažnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.

BB-3Nt/1/2013 z 24.mája 2013 takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa z r u š u j e.

Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku sa vec vracia Špecializovanému

trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

II.

Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestná vec obvineného Z. U., vedená

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn.

BB-3Nt 1/2013, sa tomuto súdu n e o d n í m a.

O d ô v o d n e n i e

Senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

uznesením z 24. mája 2013, pod sp. zn. BB-3Nt 1/2013, na podklade návrhu odsúdených

Z. U., J. F. a M. J. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol.,

trestne stíhaných pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

§ 296 Trestného zákona a iné rozhodol tak, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh

na povolenie obnovy konania zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394

Trestného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť odsúdení Z. U., J. F. a M. J..

Odsúdený Z. U. v sťažnosti (čl. 176) poukázal na tú skutočnosť, že prvostupňový súd

nerešpektoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011,

a rozhodol o obnove konania v jeho neprospech.

Túto sťažnosť doplnil 16. augusta 2013 prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorej

uviedol, že prvostupňový súd si pri rozhodovaní osvojil príliš rigidný a formalistický výklad

ustanovení Trestného poriadku o obnove konania a § 41b ods. 1 zákona o Ústavnom súde

Slovenskej republiky, neodrážajúci účel povolenia obnovy konania vo vzťahu

k protiústavnosti asperačnej zásady; súd tak povýšil gramatický výklad predmetných

ustanovení nad účel a podstatu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa názoru odsúdeného Z. U. predmetným nálezom stratilo účinnosť ustanovenie

Trestného zákona, ktoré upravovalo len spôsob ukladania trestu, bez vplyvu

na posúdenie viny. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania sa nemal vôbec

zaoberať otázkou primeranosti právoplatne uloženého trestu. Dôvodom na povolenie obnovy konania je podľa odsúdeného už samotná existencia nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky. Trest uložený na základe rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

z 23. júna 2010, sp. zn. PK 2T 16/2008, vo výmere 12 rokov je neprimerane prísny práve

v dôsledku použitia asperačnej zásady. Pokiaľ by súd rozhodoval bez použitia asperačnej

zásady, spodná hranica trestnej sadzby by bola 7 rokov, a nie 11 rokov a 6 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd podľa § 194 ods. 1

písm. a/ Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu,

zo dňa 24. mája 2013, sp. zn. BB-3N 1/2013, a rozhodol   podľa § 41b ods. 1 zákona

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky v nadväznosti na § 400 ods. 1 Trestného

poriadku tak, že povoľuje obnovu konania v prospech odsúdeného Z. U. v trestnej veci

vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK 2T 16/2008; zároveň

aby podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku z 23. júna 2010, č. k. PK 2T 16/2008-8011, ktorý v spojení s rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 23/2010, z 11. februára 2011 nadobudol

právoplatnosť, v časti výroku o treste odňatia slobody.

Odsúdený Z. U. zároveň podal 27. augusta 2013 na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky trestné oznámenie na senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica, ktorý rozhodoval o obnove konania pre podozrenie zo spáchania prečinu

marenia výkonu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa § 350 Trestného

zákona a prečinu marenia úlohy verejného činiteľa podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona.

Odôvodnil ho v podstate rovnakými skutočnosťami ako uviedol v predmetnej sťažnosti.

Podanie trestného oznámenia na sudcov Špecializovaného trestného súdu je podľa

názoru odsúdeného dôvodom na odňatie veci tomuto súdu a prikázanie veci inému

krajskému súdu.

Odsúdený J. F. podal 10. júla 2013 sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu (č.l.

179), v ktorej poukázal na stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 11. marca 2013 k postupu súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011,

ohľadne asperačnej zásady (3Tpj 11/2013). Podľa odsúdeného F. rozsudok Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku sp. zn. Pk-2T 16/2008, z 23. júna 2010, ktorý nadobudol

právoplatnosť, ale nebol vykonaný, bol v trestnom konaní vydaný na základe právneho

predpisu, ktorý podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, stratil neskôr účinnosť. Strata

účinnosti citovaného ustanovenia sa považuje za skutočnosť súdu skôr neznámu v zmysle

§ 394 ods. 1 Trestného poriadku a je teda dôvodom na povolenie obnovy konania. Odsúdený

J. F. preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, z 24. mája

2013 zrušil a obnovu konania povolil.

Odsúdený M. J. v sťažnosti (č.l. 175), ktorú podal písomne 8. júla 2013, odkázal

na vyjadrenia svojej obhajkyne JUDr. D. J. (č.l. 132).

Prokurátor vo svojom vyjadrení na verejnom zasadnutí 24. mája 2013 uviedol,

že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol skutočnosťou skôr neznámou,

ale neexistujúcou. Uložené tresty odňatia slobody neboli v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľov a neboli   uložené v rozpore s účelom trestu; tieto boli

ukladané v rozpätí základnej trestnej sadzby.

Na základe podaných sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému

sťažovatelia podali sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosti

odsúdených sú dôvodné.

Zo spisového materiálu mal súd za preukázané, že rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku z 23.júna 2010, sp. zn. PK-2T 16/2008, vo veci obžalovaného M. Š.

a spol. bol obvinenému J. F. podľa § 296 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného

zákona a § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 9 (deväť) rokov a 2 (dva) mesiace; podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona

súd tohto na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona mu súd uložil

aj trest prepadnutia veci.

Obvinenému M. J. bol podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného

do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra

2005 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 2 (dva) mesiace.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 bol tento

odsúdený na výkon trestu odňatia slobody zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Obvinenému Z. U. bol podľa § 190 ods. 3 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2

Trestného zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného zákona uložený

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov. Na výkon tohto trestu bol podľa

§ 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona mu súd uložil

aj trest prepadnutia veci.

Na základe podaných odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

z 11. februára 2011, sp. zn. 1 To 23/2010, rozhodol podľa § 319 Trestného poriadku tak,

že zamietol odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky vo vzťahu k obžalovanému J. F. a zamietol aj odvolania obžalovaných

J. F., M. J. a Z. U..

Podľa ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa,

alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1

až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím

prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto

rozhodnutia nemožno inak napraviť.

Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011, v § 41

ods. 2 Trestného zákona, text za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu

polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie je v súlade s článkom 1 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa článku 125 ústavy

rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania

podľa ustanovení Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že strata účinnosti vyššie

citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje „za skutočnosť súdu skôr neznámu...“

v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku

predpokladá skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý

je predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo

dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je vo vzťahu k ustanoveniu § 394

ods. 1 Trestného poriadku lex specialis. Dôvod obnovy konania je podľa tohto ustanovenia

určený zmenou právneho stavu na podklade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Je nepochybné, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,

nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou. Odsúdeným boli uložené tresty odňatia

slobody s použitím asperačnej zásady neprimeraným zvýšením trestnej sadzby.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny záver, že znenie časti § 41 ods. 2

Trestného zákona ohľadne použitia asperačnej zásady nerešpektuje ústavné zásady ukladania

trestu, a to najmä požiadavku proporcionality trestu tým, že neumožňuje uloženie

primeraného, dostatočne individualizovaného trestu. Zrejmý nepomer uloženého trestu

k pomerom páchateľa spočíva v nerešpektovaní požiadavky individualizácie trestu voči osobe

páchateľa a zrejmý rozpor s účelom trestu treba posudzovať z hľadiska zásad ukladania trestu

podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona.

Ak trest ešte nebol vykonaný, je potrebné nanovo uložiť trest v rámci inej,

pre páchateľov priaznivejšej trestnej sadzbe, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní

použitá (podstatné zníženie jej dolnej hranice). V nadväznosti na potenciálnu zmenu

rozhodnutia, zmena trestnej sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest

je totiž primárne určovaný zákonom a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti

výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno

už v štádiu konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní

vychádzať s odlišnej trestnej sadzby. Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné

zamietnuť len, ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona

v neprospech obvineného.

V obnovenom konaní je potrebné rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého znenie

už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. Na tento účel sa použije čl. 50

ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktoré určujú jeho časovú

pôsobnosť (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa).

Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku, ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy

konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný.

Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušeniu výroku o treste, zákon

v § 403 Trestného poriadku prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe“. Dĺžka

trvania tejto väzby sa bude posudzovať samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

I keď tretí diel, ôsmej hlavy Trestného poriadku a obnova konania lehotu trvania väzby

neupravuje, treba vychádzať zo skutočnosti, že ide tak ako pri dovolaní o mimoriadny

opravný prostriedok, a preto bude možné použiť ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného

poriadku per analogiam.

Je nepochybné, že pri rešpektovaní predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky v obnovenom konaní dôjde k výraznému zníženiu trestnej sadzby pôvodne

uložených trestov.

Je teda možné konštatovať, že u odsúdených došlo k porušeniu základných ľudských

práv a slobôd, pričom negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno napraviť inak

ako povolením obnovy konania, ktorého výsledkom bolo uvedené negatívne rozhodnutie.

K návrhu odsúdeného Z. U. o odňatie a prikázanie veci.

Podľa § 23 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu

odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa., o odňatí a prikázaní rozhoduje

súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Ak je takým súdom Špecializovaný

trestný súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa sa rozumie krajský súd podľa osobitného

predpisu. Takýmto súdom je Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 91 zák. č. 757/2004 Z.z.

o súdoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh, oboznámil sa s obsahom

trestného oznámenia a dospel k záveru, že nie je daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej

veci Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a jej

prikázanie inému súdu.

Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod,

čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne

uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia

celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom

toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne príslušným. Takýmito dôvodmi

sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité zistenie skutkového stavu veci

v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie konania a čo najrýchlejšie,

avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.

Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd a tiež prijatím Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou

od 1. októbra 1992 výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov. Vyplýva

to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého -

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje tiež na ustanovenie § 2

ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je sudca pri výkone svojej funkcie

nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov

a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Samotná chyba postupu súdu v pôvodnom konaní nie je dôvodom na pozitívny záver

o zaujatosti sudcu. Také chyby sa reparujú použitím riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov.

Vo vzťahu k trestnému oznámeniu, ktoré podal odsúdený Z. U. na členov senátu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (JUDr. J. G.,

JUDr. J. H., JUDr. O. K.), v ktorom ich obviňuje v súvislosti s rozhodnutím o obnove konania

zo spáchania prečinu podľa § 350 Trestného zákona a § 327 ods. 1 Trestného zákona, najvyšší

súd uvádza, že hlavným atribútom nezávislosti súdnictva je aj to, že sudcu nemožno stíhať

za rozhodnutie (§ 29a zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

V súhrne týchto okolností, nie je dôvod na navrhovanú delegáciu v zmysle § 23 ods. 1

Trestného poriadku, a preto Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 23. októbra 2013

JUDr. Milan L i p o v s k ý, v. r.

  predseda senátu

Vypracovala: JUDr. Alena Šišková

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová