3 Tost 24/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej
na neverejnom zasadnutí v Bratislave 23.10.2013 v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol.
pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296
Trestného zákona a iné, o sťažnosti odsúdených Z. U., J. F. a M. J. proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
BB-3Nt/1/2013 z 24.mája 2013 takto
r o z h o d o l :
I.
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa z r u š u j e.
Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku sa vec vracia Špecializovanému
trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
II.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku trestná vec obvineného Z. U., vedená
na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn.
BB-3Nt 1/2013, sa tomuto súdu n e o d n í m a.
O d ô v o d n e n i e
Senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,
uznesením z 24. mája 2013, pod sp. zn. BB-3Nt 1/2013, na podklade návrhu odsúdených
Z. U., J. F. a M. J. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného M. Š. a spol.,
trestne stíhaných pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona a iné rozhodol tak, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh
na povolenie obnovy konania zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394
Trestného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu podali sťažnosť odsúdení Z. U., J. F. a M. J..
Odsúdený Z. U. v sťažnosti (čl. 176) poukázal na tú skutočnosť, že prvostupňový súd
nerešpektoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011,
a rozhodol o obnove konania v jeho neprospech.
Túto sťažnosť doplnil 16. augusta 2013 prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorej
uviedol, že prvostupňový súd si pri rozhodovaní osvojil príliš rigidný a formalistický výklad
ustanovení Trestného poriadku o obnove konania a § 41b ods. 1 zákona o Ústavnom súde
Slovenskej republiky, neodrážajúci účel povolenia obnovy konania vo vzťahu
k protiústavnosti asperačnej zásady; súd tak povýšil gramatický výklad predmetných
ustanovení nad účel a podstatu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podľa názoru odsúdeného Z. U. predmetným nálezom stratilo účinnosť ustanovenie
Trestného zákona, ktoré upravovalo len spôsob ukladania trestu, bez vplyvu
na posúdenie viny. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania sa nemal vôbec
zaoberať otázkou primeranosti právoplatne uloženého trestu. Dôvodom na povolenie obnovy konania je podľa odsúdeného už samotná existencia nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Trest uložený na základe rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
z 23. júna 2010, sp. zn. PK 2T 16/2008, vo výmere 12 rokov je neprimerane prísny práve
v dôsledku použitia asperačnej zásady. Pokiaľ by súd rozhodoval bez použitia asperačnej
zásady, spodná hranica trestnej sadzby by bola 7 rokov, a nie 11 rokov a 6 mesiacov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd podľa § 194 ods. 1
písm. a/ Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu,
zo dňa 24. mája 2013, sp. zn. BB-3N 1/2013, a rozhodol podľa § 41b ods. 1 zákona
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky v nadväznosti na § 400 ods. 1 Trestného
poriadku tak, že povoľuje obnovu konania v prospech odsúdeného Z. U. v trestnej veci
vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK 2T 16/2008; zároveň
aby podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku z 23. júna 2010, č. k. PK 2T 16/2008-8011, ktorý v spojení s rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 23/2010, z 11. februára 2011 nadobudol
právoplatnosť, v časti výroku o treste odňatia slobody.
Odsúdený Z. U. zároveň podal 27. augusta 2013 na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky trestné oznámenie na senát Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica, ktorý rozhodoval o obnove konania pre podozrenie zo spáchania prečinu
marenia výkonu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa § 350 Trestného
zákona a prečinu marenia úlohy verejného činiteľa podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona.
Odôvodnil ho v podstate rovnakými skutočnosťami ako uviedol v predmetnej sťažnosti.
Podanie trestného oznámenia na sudcov Špecializovaného trestného súdu je podľa
názoru odsúdeného dôvodom na odňatie veci tomuto súdu a prikázanie veci inému
krajskému súdu.
Odsúdený J. F. podal 10. júla 2013 sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu (č.l.
179), v ktorej poukázal na stanovisko predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 11. marca 2013 k postupu súdu prvého stupňa vo vzťahu k vykonaniu
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011,
ohľadne asperačnej zásady (3Tpj 11/2013). Podľa odsúdeného F. rozsudok Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku sp. zn. Pk-2T 16/2008, z 23. júna 2010, ktorý nadobudol
právoplatnosť, ale nebol vykonaný, bol v trestnom konaní vydaný na základe právneho
predpisu, ktorý podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, stratil neskôr účinnosť. Strata
účinnosti citovaného ustanovenia sa považuje za skutočnosť súdu skôr neznámu v zmysle
§ 394 ods. 1 Trestného poriadku a je teda dôvodom na povolenie obnovy konania. Odsúdený
J. F. preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, z 24. mája
2013 zrušil a obnovu konania povolil.
Odsúdený M. J. v sťažnosti (č.l. 175), ktorú podal písomne 8. júla 2013, odkázal
na vyjadrenia svojej obhajkyne JUDr. D. J. (č.l. 132).
Prokurátor vo svojom vyjadrení na verejnom zasadnutí 24. mája 2013 uviedol,
že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol skutočnosťou skôr neznámou,
ale neexistujúcou. Uložené tresty odňatia slobody neboli v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľov a neboli uložené v rozpore s účelom trestu; tieto boli
ukladané v rozpätí základnej trestnej sadzby.
Na základe podaných sťažností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému
sťažovatelia podali sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosti
odsúdených sú dôvodné.
Zo spisového materiálu mal súd za preukázané, že rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku z 23.júna 2010, sp. zn. PK-2T 16/2008, vo veci obžalovaného M. Š.
a spol. bol obvinenému J. F. podľa § 296 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného
zákona a § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 9 (deväť) rokov a 2 (dva) mesiace; podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona
súd tohto na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona mu súd uložil
aj trest prepadnutia veci.
Obvinenému M. J. bol podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 2 (dva) mesiace.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 bol tento
odsúdený na výkon trestu odňatia slobody zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny.
Obvinenému Z. U. bol podľa § 190 ods. 3 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2
Trestného zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného zákona uložený
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov. Na výkon tohto trestu bol podľa
§ 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona mu súd uložil
aj trest prepadnutia veci.
Na základe podaných odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
z 11. februára 2011, sp. zn. 1 To 23/2010, rozhodol podľa § 319 Trestného poriadku tak,
že zamietol odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky vo vzťahu k obžalovanému J. F. a zamietol aj odvolania obžalovaných
J. F., M. J. a Z. U..
Podľa ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom, na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa,
alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa odsekov 1
až 3 je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím
prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli
porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto
rozhodnutia nemožno inak napraviť.
Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL ÚS 106/2011, v § 41
ods. 2 Trestného zákona, text za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu
polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie je v súlade s článkom 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa článku 125 ústavy
rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania
podľa ustanovení Trestného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že strata účinnosti vyššie
citovaného ustanovenia (jeho časti) sa považuje „za skutočnosť súdu skôr neznámu...“
v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku
predpokladá skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý
je predmetom konania alebo osobe páchateľa, ako aj spôsobilosť takej skutočnosti alebo
dôkazu privodiť podľa zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste. Ustanovenie § 41b zákona o konaní pred ústavným súdom je vo vzťahu k ustanoveniu § 394
ods. 1 Trestného poriadku lex specialis. Dôvod obnovy konania je podľa tohto ustanovenia
určený zmenou právneho stavu na podklade nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Je nepochybné, že v pôvodnom konaní bolo rozhodnuté podľa zákonného ustanovenia,
nesúladného s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou. Odsúdeným boli uložené tresty odňatia
slobody s použitím asperačnej zásady neprimeraným zvýšením trestnej sadzby.
Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny záver, že znenie časti § 41 ods. 2
Trestného zákona ohľadne použitia asperačnej zásady nerešpektuje ústavné zásady ukladania
trestu, a to najmä požiadavku proporcionality trestu tým, že neumožňuje uloženie
primeraného, dostatočne individualizovaného trestu. Zrejmý nepomer uloženého trestu
k pomerom páchateľa spočíva v nerešpektovaní požiadavky individualizácie trestu voči osobe
páchateľa a zrejmý rozpor s účelom trestu treba posudzovať z hľadiska zásad ukladania trestu
podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona.
Ak trest ešte nebol vykonaný, je potrebné nanovo uložiť trest v rámci inej,
pre páchateľov priaznivejšej trestnej sadzbe, než ktorá bola pri pôvodnom rozhodovaní
použitá (podstatné zníženie jej dolnej hranice). V nadväznosti na potenciálnu zmenu
rozhodnutia, zmena trestnej sadzby vždy môže vyvolať zmenu rozhodnutia o treste. Trest
je totiž primárne určovaný zákonom a až sekundárne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti
výšky uloženého trestu, avšak len v rámci sadzby ustanovenej Trestným zákonom.
Z uvedeného vyplýva, že možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nemožno
už v štádiu konania o povolení obnovy konania odmietnuť, keď sa má pri novom rozhodovaní
vychádzať s odlišnej trestnej sadzby. Návrh na povolenie obnovy konania by bolo možné
zamietnuť len, ak by na podklade nálezu ústavného súdu došlo ku zmene Trestného zákona
v neprospech obvineného.
V obnovenom konaní je potrebné rozhodnúť podľa ustanovenia, ktorého znenie
už nekoliduje s právnou normou vyššieho stupňa právnej sily. Na tento účel sa použije čl. 50
ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktoré určujú jeho časovú
pôsobnosť (príkaz retroaktivity priaznivej pre páchateľa).
Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku, ak vyhovie súd návrhu na povolenie obnovy
konania, zruší napadnuté rozhodnutie celkom alebo v časti, v ktorej je návrh dôvodný.
Pokiaľ v prípade konania o povolení obnovy dôjde k zrušeniu výroku o treste, zákon
v § 403 Trestného poriadku prikazuje súdu, aby rozhodol „bez odkladu o väzbe“. Dĺžka
trvania tejto väzby sa bude posudzovať samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.
I keď tretí diel, ôsmej hlavy Trestného poriadku a obnova konania lehotu trvania väzby
neupravuje, treba vychádzať zo skutočnosti, že ide tak ako pri dovolaní o mimoriadny
opravný prostriedok, a preto bude možné použiť ustanovenie § 380 ods. 2 Trestného
poriadku per analogiam.
Je nepochybné, že pri rešpektovaní predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky v obnovenom konaní dôjde k výraznému zníženiu trestnej sadzby pôvodne
uložených trestov.
Je teda možné konštatovať, že u odsúdených došlo k porušeniu základných ľudských
práv a slobôd, pričom negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno napraviť inak
ako povolením obnovy konania, ktorého výsledkom bolo uvedené negatívne rozhodnutie.
K návrhu odsúdeného Z. U. o odňatie a prikázanie veci.
Podľa § 23 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu
odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa., o odňatí a prikázaní rozhoduje
súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Ak je takým súdom Špecializovaný
trestný súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa sa rozumie krajský súd podľa osobitného
predpisu. Takýmto súdom je Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 91 zák. č. 757/2004 Z.z.
o súdoch.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh, oboznámil sa s obsahom
trestného oznámenia a dospel k záveru, že nie je daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej
veci Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a jej
prikázanie inému súdu.
Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod,
čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne
uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia
celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom
toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne príslušným. Takýmito dôvodmi
sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité zistenie skutkového stavu veci
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie konania a čo najrýchlejšie,
avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.
Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd a tiež prijatím Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou
od 1. októbra 1992 výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov. Vyplýva
to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého -
„nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje tiež na ustanovenie § 2
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je sudca pri výkone svojej funkcie
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho
najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.
Samotná chyba postupu súdu v pôvodnom konaní nie je dôvodom na pozitívny záver
o zaujatosti sudcu. Také chyby sa reparujú použitím riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov.
Vo vzťahu k trestnému oznámeniu, ktoré podal odsúdený Z. U. na členov senátu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (JUDr. J. G.,
JUDr. J. H., JUDr. O. K.), v ktorom ich obviňuje v súvislosti s rozhodnutím o obnove konania
zo spáchania prečinu podľa § 350 Trestného zákona a § 327 ods. 1 Trestného zákona, najvyšší
súd uvádza, že hlavným atribútom nezávislosti súdnictva je aj to, že sudcu nemožno stíhať
za rozhodnutie (§ 29a zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).
V súhrne týchto okolností, nie je dôvod na navrhovanú delegáciu v zmysle § 23 ods. 1
Trestného poriadku, a preto Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 23. októbra 2013
JUDr. Milan L i p o v s k ý, v. r.
predseda senátu
Vypracovala: JUDr. Alena Šišková
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová