N a j v y š š í s ú d
3 Tost 20/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Petra Hatalu v trestnej veci obvineného M. Š. a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí 15. júla 2015 v Bratislave,
o sťažnostiach obvinených R. Z., J. F., J. H., M. J., Z. U. proti uzneseniu Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 15. júna 2015, sp. zn. BB-3Nt 1/2013,
takto
r o z h o d o l :
Podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku prvostupňové uznesenie
sa z r u š u j e v celom rozsahu.
Podľa § 403 Trestného poriadku obvinení :
1. R. Z., nar. X. v S., bytom S. č. X., t.č. v Ústave na výkon väzby Leopoldov,
2. J. F., nar. X. v S., bytom B., t.č. v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica,
3. J. H., nar. X. v S., bytom S., M. č. X./X., t.č. v Ústave na výkon väzby Banská
Bystrica,
4. M. J., nar. X. v M., bytom S., B. č. X./X., t.č. v Ústave na výkon väzby
Banská Bystrica,
5. Z. U., nar. X. v J., Č., bytom H., ul. S. č. X./X., t.č. v Ústave na výkon väzby
Banská Bystrica,
s a n e b e r ú d o v ä z b y
a prepúšťajú sa z väzby na slobodu.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým uznesením, po povolení obnovy konania Špecializovaným trestným
súdom Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 15. júna 2015, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, vo veci
pôvodne vedenej na Špecializovanom trestnom súde Pezinok pod sp. zn. PK-2T 16/2008, súd
zrušil výrok o treste u všetkých odsúdených, u ktorých došlo k povoleniu obnovy konania
a zároveň rozhodol o ich väzbe tak, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku vzal obvinených R. Z., J. F., J. H., M. J.
a Z. U. do väzby.
Podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku písomný sľub obvineného R. Z. a Z. U.
neprijal.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku dohľad probačného a mediačného
úradníka nad obvineným R. Z., J. F., J. H., M. J. a Z. U. neuložil.
Začiatok plynutia väzby u obvinených R. Z., J. H., J. F., M. J. a Z. U. stanovil na 15. jún 2015 od 12:55 hod., s tým, že obvinený R. Z. ju bude vykonávať v Ústave
na výkon väzby Leopoldov, obvinený J. H. v Ústave na výkon väzby Dubnica nad Váhom,
obvinení J. F., M. J. a Z. U. v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica.
Proti uvedenému uzneseniu podali sťažnosti obvinený R. Z. - proti všetkým trom
výrokom uznesenia, J. H., J. F. proti I. a III. a M. J. proti I. a III. výroku uznesenia, Z. U.
proti všetkým trom výrokom uznesenia.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
sa vzdal práva podať sťažnosť vo vzťahu ku všetkým obvineným, ktorých sa uznesenie
o vzatí do väzby týka.
Obvinený R. Z. v sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu (č.l. 490-492) uviedol,
že v danej veci už vykonal trest v celkovej dĺžke 3 roky a 8 mesiacov. Mal byť umiestnený
na otvorené oddelenie, z ktorého mu mohol byť umožnený priamy kontakt s manželkou, ktorá
je na rizikovom tehotenstve a stará sa o ďalšie štyri deti. Poukázal na to, že už
pred vynesením rozsudku bol prepustený z väzby, a to na základe nahradenia väzby peňažnou zárukou, ktorej podmienky dodržal a po právoplatnom odsúdení riadne a včas nastúpil
na výkon trestu. Z tohto výkonu trestu bol po vykonaní dvoch tretín trestu prepustený
na základe podmienečného prepustenia z výkonu trestu. S manželkou začali spoločne
podnikať. (H.)
Vlastnou chybou spáchal prečin marenia výkonu súdneho rozhodnutia,
za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 300 eur. Nakoľko však porušil podmienku,
Okresný súd Košice rozhodol o vykonaní zvyšku trestu. Vzhľadom na uvedené neprichádza
u obvineného do úvahy dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Ďalej
uviedol, že počas výkonu trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou pracoval
ako brigádnik na nástupnom oddelení, získal 4 kladné zápisy a 2 pochvaly. Bol navrhnutý
na zaradenie na otvorené oddelenie v Bratislave. V danom prípade po povolení obnovy
konania sa ocitol ešte v horšej situácii v akej sa pred návrhom na povolenie obnovy
nachádzal. V prípade rozhodovania o väzbe je vždy potrebné prihliadať na zásadu
primeranosti a zdržanlivosti, to znamená využiť také prostriedky upravené Trestným
poriadkom, ktoré budú najlepšie viesť k dosiahnutiu účelu trestného konania a zároveň
nebudú neprimerane zasahovať do základných práv obvineného. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie
Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, zo dňa 15. júna 2015 v časti vzatia obvineného do väzby zrušil a prepustil
ho na slobodu. Alternatívne požiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prijal písomný
sľub obvineného a prepustil ho na slobodu podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku,
prípadne, aby nad obvineným nariadil dohľad probačného a mediačného úradníka podľa § 80
ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.
Obvinení J. F. a J. H. v odôvodnení sťažnosti, ktorú podali prostredníctvom svojho
obhajcu (č.l. 515-516) v podstate zhodne uviedli, že výrok napadnutého uznesenia
je nesprávny. Ani u jedného nie je naplnený dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/
Trestného poriadku. Napriek tomu, že v prípravnom konaní bolo vedené proti obvineným
trestné stíhanie s hrozbou vysokého trestu, nepokúšali sa trestnému stíhaniu vyhnúť,
a ani v rámci prípravného konania neboli väzobne stíhaní. Výkon trestu odňatia slobody
riadne nastúpili. Značnú časť trestu už riadne vykonali a vzhľadom aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tost 39/2014, existuje odôvodnený
predpoklad, že v rámci obnoveného trestného konania bude pravdepodobne uložený trest odňatia slobody v nižšej výmere. Vzhľadom na uvedené, navrhli, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že v zmysle § 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku zruší
uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.
BB-3Nt 1/2013, z 15. júna 2015 a obvinených J. F. a J. H. prepustí z väzby
na slobodu.
Obvinený M. J. doplnil sťažnosť prostredníctvom obhajcov (č.l. 500-502, 519),
v ktorej uviedol, že v prípravnom konaní nebol väzobne stíhaný a riadne sa na nariadené
úkony dostavoval. Nedošlo ani k zmene jeho právnej kvalifikácie. Útek a skrývanie považuje
za absolútne nezmyselné a dokonca kontraproduktívne. Z pôvodne uloženého trestu doposiaľ
vykonal 4 roky a 4 mesiace. Teda pri nezmenenom treste mu zostáva vykonať ešte 3 roky
a 10 mesiacov. Je rozhodnutý, že po vykonaní dvoch tretín z celkovej výmery trestu si podá
žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Do podania takejto žiadosti mu zostáva
vykonať ešte 14 mesiacov z uloženého trestu. Obvinený má trvalé bydlisko, má dobrý vzťah
s príbuznými, najmä so sestrou M. J., ktorá mu sľúbila možnosť zamestnať sa vo firme,
kde pracuje. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie a aby sám vo veci
rozhodol tak, že bude prepustený na slobodu.
Obvinený Z. U. prostredníctvom svojho obhajcu písomne doplnil sťažnosť
(č.l. 535-539), v ktorej uviedol, že sa nestotožňuje s úvahami prvostupňového súdu
a má za to, že existencia dôvodov väzby nie je v jeho prípade odôvodnená. Nemá v úmysle
vyhnúť sa trestu, nakoľko časť trestu cca štyri roky už vykonal. Vo výkone trestu
odňatia slobody plnením povinností a svojím správaním preukázal polepšenie sa,
za čo bol disciplinárne odmenený. Vo výkone trestu odňatia slobody pracoval na pozícii
vedúceho samosprávy a riadil 80 odsúdených. Úspešne absolvoval polročné školenie v odbore
práva. Má za to, že resocializáciu jeho osoby a nápravu možno preto považovať za úspešnú.
Pred nástupom na výkon trestu odňatia slobody viedol usporiadaný život, s rodinou má silné
citové väzby. Po prepustení z väzby by žil so svojou družkou a synom v obci H..
Má pravidelný príjem, pretože je poberateľom invalidného dôchodku vo výške 420 eur.
V blízkej budúcnosti mu vznikne nárok na starobný dôchodok. Z dôvodu jeho nepriaznivého
zdravotného stavu potrebuje prioritne intenzívnu zdravotnú starostlivosť, preto v jeho prípade
nehrozí obava z úteku. Poukázal na to, že vzatie do väzby po povolení obnovy konania
a zrušení rozsudku vo výroku o treste, podľa § 403 Trestného poriadku bez existencie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku je absolútne neprípustné.
Rozhodovanie v zmysle tohto ustanovenia nesmie byť iba formálne, s cieľom zabezpečiť
kontinuitu výkonu trestu odňatia slobody po povolení obnovy konania. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a za použitia alternatívnych
ustanovení § 80 ods. 1 písm. b/, § 82 ods. 1 písm. c/, písm. h/ Trestného poriadku nahradiť
väzbu a prepustiť ho na slobodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností, preskúmal
v súlade s § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia,
proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil,
že sťažnosti obvinených sú dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predložených spisov zistil, že rozsudkom
Špecializovaného trestného súdu Pezinok z 23. júna 2010 pod sp. zn. PK-2T 16/2008, vo veci
obvineného M. Š. a spol. bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok aj vo vzťahu
k obvineným R. Z., J. F., J. H., M. J., Z. U..
Obvinenému R. Z. bol podľa § 296 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného
zákona a § 36 písm. j/, písm. l/, písm. n/, písm. o/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného
zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. e/, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Na výkon tohto trestu
bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Obvinenému J. F. bol podľa § 296 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného
zákona a § 36 písm. j/ Trestného zákona a § 37 písm. h/ Trestného zákona, uložený úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 2 mesiace. Na výkon tohto trestu bol podľa § 48
ods. 2 písm. a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň súd rozhodol o prepadnutí veci.
Obvinenému J. H. bol podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 uložený súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov
a 7 mesiacov. Na výkon tohto trestu bol podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne
bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Senica, sp. zn. 1T 222/07,
z 21. januára 2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Zároveň mu bol uložený
aj trest prepadnutia veci.
Obvinenému M. J. bol podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 s použitím § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 2 mesiace.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 bol na výkon
trestu odňatia slobody zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Obvinenému Z. U. bol podľa § 190 ods. 3 Trestného zákona s použitím
§ 41 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona
uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Na výkon tohto trestu odňatia
slobody bol zaradený podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd obvinenému zároveň uložil aj trest prepadnutia veci.
Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica uznesením z 15. júna 2015, sp. zn. BB-3Nt 1/2013, povolil obnovu konania vo veci pôvodne vedenej
na Špecializovanom trestnom súde Pezinok pod sp. zn. PK-2T 16/2008 a zrušil výrok o treste
rozsudku u všetkých odsúdených, u ktorých došlo k povoleniu obnovy konania.
Prokurátor navrhol vziať všetkých piatich obvinených do väzby z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, pretože na rozdiel od súdneho konania v tomto prípade
je uznaná ich vina za skutky minimálne v kategórii zločinov, ktoré spáchali ako členovia
zločineckej skupiny s tým, že sú uznaní za vinných a prichádza do úvahy uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ich prepustením na slobodu je daná obava
možného úteku.
Podľa § 403 ods. 1 Trestného poriadku ak obvinený vykonáva trest odňatia slobody
uložený mu v pôvodnom rozsudku, rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia,
ktorým spolu s povolením obnovy konania zrušil výrok o tomto treste, bez odkladu o väzbe. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu
alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko
alebo ak mu hrozí vysoký trest.
Podľa § 77 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby, o ktorej bolo rozhodnuté
v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380 ods. 2 alebo § 403
sa posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že po nadobudnutí právoplatnosti
uznesenia, ktorým súd zrušil výrok o treste rozsudku, pominú zákonné dôvody ďalšieho
výkonu trestu odňatia slobody a preto súd musí rozhodnúť o vzatí obvineného do väzby,
alebo o jeho prepustení na slobodu.
V prípade vzatia obvineného do väzby je však súd viazaný dôvodmi väzby (§ 71).
Rozhodovanie v zmysle tohto ustanovenia nesmie byť iba formálne s cieľom zabezpečiť
„kontinuitu“ výkonu trestu odňatia slobody po povolení obnovy konania.
Rozhodovanie o väzbe podľa § 403 Trestného poriadku po povolení obnovy konania
a zrušení rozsudku vo výroku o treste má určité špecifiká, na ktoré je potrebné klásť dôraz,
treba rešpektovať zásadu fakultatívnosti a subsidiarity väzobného stíhania ako inštitútu ultima
ratio, najmä vo vzťahu k času, ktorý u obvineného od jeho vzatia do väzby v prípravnom
konaní, cez nástup do výkonu trestu odňatia slobody až po zrušenie rozhodnutia vo výroku
o treste po povolení obnovy konania uplynul. Z hľadiska proporcionality súd musí
prísne skúmať, ako v danom prípade nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012, č. PL. ÚS 106/2011, uverejnený 21. decembra 2012 ovplyvnil
ukladanie trestu obvineným.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uzneseniach, sp. zn. 3 Tost 24/2013
a 3 Tost 39/2014 uviedol, že po povolení obnovy konania sa dá u obvinených očakávať
uloženie miernejších trestov odňatia slobody, než aké im boli uložené v pôvodnom konaní. Všetci obvinení už vykonali časť z uložených trestov, dá sa očakávať opätovné
uloženie nepodmienečných trestov (vina spochybnená povolením obnovy konania nebola),
avšak miernejších, ako im boli uložené v pôvodnom konaní, ich hodnotenia z výkonov trestov
sú pozitívne, dosiahli určité výhody (možnosť preradenia do otvoreného oddelenia, odmeny,
pochvaly). Všetci obvinení deklarujú dobrý vzťah so svojimi rodinami, majú trvalé bydlisko
a treba im prisvedčiť, že v tomto štádiu by skutočne bolo nezmyslené vyhýbať sa výkonu
zvyšku trestu, keďže vzhľadom na už vykonanú časť trestu a očakávané zmiernenie
trestov budú môcť žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Nie je bez významu, že obvinení v pôvodnom konaní boli stíhaní na slobode, výkonu
uložených trestov sa nevyhýbali.
Na podklade týchto zistení, na rozdiel od prvostupňového súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že v súčasnom štádiu trestného stíhania neexistujú
žiadne konkrétne skutočnosti ani také konanie obvinených, ktoré by odôvodňovali obavu
z konania obvinených uvedené v § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, t. j., že na slobode
obvinení ujdú, alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu.
Totožnosť obvinených je známa, majú stále bydlisko a hrozba vysokým trestom sama osebe, bez spojenia s inými skôr uvedenými skutočnosťami tento dôvod väzby nezakladá.
Ako je spomenuté už vyššie, obvinení už vykonali uložený trest odňatia slobody vo väčšej
výmere. Je pravdepodobné, že obvinení požiadajú o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody. Napokon ani súd prvého stupňa okrem hrozby vysokého trestu,
resp. že v pôvodnom konaní im také tresty uložené boli, neuviedol v napadnutom rozhodnutí
žiadne iné konkrétne skutočnosti, ktoré by tento dôvod väzby odôvodňovali.
Väzba je zaisťovací procesný úkon, ktorý vzhľadom na ustanovenie čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody občanov,
ku ktorému môže dôjsť len v prípade splnenia zákonom ustanovených dôvodov.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil
u obvinených dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku,
a preto ich do väzby nezobral a prepustil ich na slobodu.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 15. júla 2015
JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Vypracovala : JUDr. Alena Šišková
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová