N a j v y š š í   s ú d  

3 Tost 2/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Igora Burgera v trestnej

veci obžalovaného M. V. pre pokračovací trestný čin skrátenia dane a poistného podľa

§ 276 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí 23. januára 2013

v Bratislave sťažnosť obžalovaného M. V. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 16. januára 2013, sp. zn. BB-3T 25/2012, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť obžalovaného M. V. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica uznesením zo 16. januára 2013, sp. zn. BB-3T 25/2012, rozhodol tak, že v bode I. rozhodnutia podľa

§ 79 ods. 3 Tr. por. žiadosť obžalovaného M. V. o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V bode II. rozhodnutia podľa § 80 ods. 1 písm. b/, ods. 2 Tr. por. písomný sľub obžalovaného

za nahradenie väzby neprijal a v bode III. rozhodnutia podľa § 81 ods. 1 Tr. por. ponuku

peňažnej záruky za nahradenie väzby obžalovaného M. V. taktiež neprijal.

Proti tomuto uzneseniu podal obžalovaný M. V., prostredníctvom svojho obhajcu

v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia opätovne poukázal na rovnaké dôvody, ktoré už boli podrobne rozpísané pri

skoršom rozhodovaní o väzbe obžalovaného. Uviedol tiež, že súd pri rozhodovaní o väzbe

zhodnocuje dôkaznú situáciu na hlavnom pojednávaní, pričom za hlavný argument

neprepustenia obžalovaného z väzby na slobodu považoval prevahu dôkazov v jeho

neprospech, čím v podstate prejudikoval jeho konečné rozhodnutie. Ďalej uviedol,

že sa prvostupňový súd opätovne zaoberal prevodom obchodných podielov v jeho

obchodných spoločnostiach, pričom je presvedčený o tom, že po prípadnom prepustení obžalovaného na slobodu, by tento pokračoval v podnikateľskej činnosti a aj v údajnom

páchaní trestnej činnosti. K tomu obžalovaný uviedol, že prevod jeho obchodných podielov

nebol len formálnym aktom a ani po prípadnom prepustení z väzby na slobodu nebude

pokračovať v podnikateľskej činnosti tak, ako ju vykonával pred jeho vzatím do väzby.

Obžalovaný zastáva názor, že súd pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu sa má zaoberať výlučne existenciou, či neexistenciou väzobného dôvodu

uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a v prípade zistenia existencie tohto

dôvodu, tento v odôvodnení svojho rozhodnutia konkretizovať a neobmedziť sa len

na paušálne konštatovanie o dôvodnosti zotrvania obžalovaného vo väzbe. Navrhol preto,

aby najvyšší súd podľa § 194 ods. 1 Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil a podľa § 194 ods. 1

písm. a/ Tr. por. s použitím § 72 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 3 Tr. por. obžalovaného prepustil

z väzby na slobodu.

Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1

Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým obvinený podal

sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť obžalovaného M. V.

nie je dôvodná.

Obžalovaný je v posudzovanej veci trestne stíhaný, pretože je dôvodne podozrivý

zo spáchania pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1,

ods. 4 Tr. zák. a z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277

ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom 30. júla 2012 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na obžalovaného M. V. obžalobu pre predmetné

zločiny, ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Obžalovaný V. bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 3 marca 2011,

sp. zn. Tp 20/2011, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca

2011, sp. zn. 4 Tost 6/2011, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,

pričom väzba začala plynúť 1. marca 2011 a v súčasnosti ju vykonáva v Ústave na výkon

väzby v Banskej Bystrici.

Naposledy bolo o väzbe obžalovaného rozhodnuté uznesením Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 4. decembra 2012, sp. zn. BB-3T 25/2012, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 10. decembra 2012, sp. zn. 4 Tost 44/2012, pričom žiadosť obžalovaného V. o prepustenie

z väzby na slobodu bola podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietnutá a nebola prijatá ani peňažná

záruka ako ani písomný sľub za nahradenie väzby.

Pri rozhodovaní o sťažnosti obžalovaného mal najvyšší súd na zreteli ustanovenie § 76

ods. 1 Tr. por., podľa ktorého môže väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby

v prípravnom konaní a v konaní pred súdom trvať len nevyhnutný čas, čo je podporené

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj judikatúrou Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Mal na zreteli aj ustanovenie § 76 ods. 6 písm. b/ Tr. por., v zmysle ktorého celková

lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin. Vychádzal aj z ustanovenia § 79

ods. 2 Tr. por. prvá veta, podľa ktorého policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie

a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú

aj naďalej, resp. či sa zmenili.

V zmysle § 79 ods. 3 Tr. por. má obvinený právo kedykoľvek žiadať o prepustenie

na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže

ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom najvyšší súd konštatuje,

že aj v súčasnom štádiu trestného konania (konanie pred súdom prvého stupňa) materiálne

podmienky väzby u obžalovaného V. naďalej trvajú. Najvyšší súd ďalej dospel k záveru,

rovnako ako súd prvého stupňa, že trestné stíhanie obžalovaného pre skutky, pre ktoré

mu bolo vznesené obvinenie a pre ktoré bola na neho podaná obžaloba prokurátorom, sa vedie

dôvodne. Do súčasnosti vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že skutky boli

spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestných činov a existuje aj dôvodné

podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný V..

Okrem podozrenia ako jednej z materiálnych podmienok väzby je v posudzovanej veci

v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. V tejto

súvislosti najvyšší súd poukazuje na uznesenie špecializovaného trestného súdu zo 16. januára

2013, sp. zn. BB-3T 25/2012, kde tento v odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne podrobne

a náležite uviedol a zdôvodnil (str. 17-18 rozhodnutia) skutočnosti podporujúce trvanie

väzobného dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (preventívna väzba)

u obžalovaného V. aj v súčasnom štádiu trestného konania. S týmito závermi sa najvyšší súd

stotožňuje a v ďalšom len na ne odkazuje.

Námietka obžalovaného o zjavnom opakovaní sa odôvodnení súdov o potrebe jeho

väzobného stíhania nie je dôvodná. Najvyšší súd konštatuje, že súdy majú povinnosť

v každom štádiu trestného konania skúmať dôvody ďalšieho trvania väzobného stíhania

obžalovaného, pričom sú viazané nielen vnútroštátnym zákonom, ale aj medzinárodnými

zmluvami. Aj v tomto konaní sťažnostný súd dôsledne skúmal existenciu väzby

obžalovaného, pričom zohľadňoval, že v zmysle Dohovoru, jeho článku 5 ods. 1 písm. c/

je potrebné, aby k počiatočnej podmienke obmedzenia osobnej slobody obvineného, ktorou

je podozrenie zo spáchania trestného činu, pristúpili aj ďalšie iné skutočnosti odôvodňujúce

potrebu väzobného stíhania a tieto majú byť vážne a dostatočne odôvodňujúce ďalšie trvanie

väzby. V predmetnom prípade je táto podmienka splnená, čo v každom svojom rozhodnutí

súdy rozhodujúce o ďalšom trvaní väzby obžalovaného v predmetnej trestnej veci aj uviedli

a náležite zdôvodnili. Len v krátkosti preto sťažnostný súd opakuje, že obžalovaný V.

s najväčšou pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, ani v tomto štádiu konania reálne

nestratil vplyv vo svojich obchodných spoločnostiach, keďže svoje obchodné podiely

previedol na družku, resp. podľa jeho skoršieho vyjadrenia na jemu najbližšie osoby,

podnikateľskú činnosť pre ktorú sa vedie proti nemu trestné stíhanie, nepovažuje za rozpornú

so zákonom, preto je dôvodné predpokladať, že pokiaľ by bol z väzby na slobodu prepustený,

v páchaní trestnej činnosti by mohol pokračovať. Dôvod väzby je naďalej u obžalovaného

M. V. daný.

Rovnako správne a v súlade so zákonom je aj rozhodnutie prvostupňového súdu,

keď neprijal písomný sľub obžalovaného ponúknutý v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

a neprijal ani peňažnú záruku ponúknutú v zmysle § 81 ods. 1 Tr. por. Ani najvyšší súd

nezistil v súvislosti s obžalovaným, v časovom horizonte po 10. decembri 2012 (rozhodnutie

najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Tost 44/2012) také okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali

prijatie vyššie zmienených záruk ako relevantnú protiváhu k väzobnému stíhaniu, keďže tieto záruky nie sú v danom prípade dostatočnou garanciou, že zabránia obžalovanému

v pokračovaní páchania trestnej činnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 23. januára 2013

JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová