3 Tost 12/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Igora Burgera v trestnej
veci obvineného Ing. D. M. a spol. pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa
§ 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí 6. júna 2012
v Bratislave sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, ktorú podal proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
z 9. marca 2012, sp. zn. PK - 2T 40/2011, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 194 ods.1 písm. b/ Trestného poriadku napadnuté uznesenie sa z r u š u j e
a Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku sa u k l a d á, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z 9. marca 2012, sp. zn.
PK- 2T 40/2011, podľa § 244 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku obžalobu prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 3. novembra 2011,
sp. zn. VII/1 Gv 62/09-100, ktorú podal na Špecializovaný trestný súd v Pezinku
na obvineného Ing. D. M. a spol. pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa
§ 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné, na skutkovom základe uvedenom v napadnutom
uznesení odmietol a vec vrátil prokurátorovi, nakoľko v konaní zistil závažné procesné chyby,
najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo obhajoby.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a domáhal sa ňou, aby sťažnostný
súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie
a Špecializovanému trestnému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Na základe podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým
sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia
a dospel k záveru, že podaná sťažnosť je dôvodná.
Dôvody, pre ktoré Špecializovaný trestný súd odmietol obžalobu a vec vrátil
prokurátorovi možno v stručnosti zhrnúť do dvoch okruhov.
Súd prvého stupňa pri posudzovaní otázky, či skutky, ktoré sú predmetom obžaloby,
pri správnom použití zákona nie je treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona,
ako ho posudzuje obžaloba, skúmal, či obvinený Ing. D. M. v konkrétnom prípade mohol
konať v postavení špeciálneho subjektu - verejného činiteľa, ako ho definuje ustanovenie
§ 128 ods. 1 Tr. zák.
Konštatoval, že skutkové zistenia v konkrétnom prípade nasvedčujú tomu, že ex lége
prináležalo právo rozhodovania a moci riaditeľovi Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Košiciach Ing. Š. P., ktorý tieto rozhodnutia i podpisoval. Práve
podpis riaditeľa úradu bol aktom obsahujúcim prvok rozhodovacej právomoci, od ktorého
záviselo, či nastanú v spojitosti s týmto rozhodnutím jeho právne účinky.
V konaní obvineného Ing. M., ktorý bol poverený len prípravnými úlohami
vzťahujúcimi sa na také rozhodovanie, bez práva podpisu, podľa názoru súdu absentuje prvok
moci a rozhodovania, a preto prvostupňový súd došiel k záveru, že skutok obvineného
Ing. M. pri správnom použití zákona mal byť posúdený ako pokračovací zločin prijímania
úplatku podľa § 329 odsek 1 Tr. zák. Skutky obvinených Ing. M. L., J. S., M. V., L. L., M. Ž.,
Mgr. E. K., P. B., M.. T. a Ľ. K. by mohli byť posúdené ako prečiny podplácania podľa § 333
odsek 1 Tr. zák., avšak len za predpokladu, že by výsledky vyšetrovania dostatočne
odôvodnili postavenie všetkých týchto obvinených pred súd.
Súd prvého stupňa v dôvodoch uznesenia nespochybňoval, že rozhodnutie vydané
v správnom konaní, ktorého výrokom sa uznáva schválenie jednotlivo dovezeného vozidla
a ktoré je predpokladom pre prihlásenie motorového vozidla do evidencie vozidiel v zmysle
zákona o premávke na pozemných komunikáciách a ktorému sa na základe takéhoto
rozhodnutia vydá osvedčenie o evidencii s evidenčným číslom je rozhodnutím, ktoré je obstarávaním veci všeobecného záujmu, teda dotýka sa verejného záujmu a má aj širší
spoločenský dosah, len spochybnil, že u obvineného M. absentoval pri právomoci, ktorá mu
bola v rámci zodpovednosti za plnenie úloh zverená, prvok moci a rozhodovania.
Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu najmä z opisu štátnozamestnaneckého
miesta (č.l. 976) vyplýva, že obvinený Ing. M. pracoval vo funkcii samostatný radca
a okrem samostatného odborného spracúvania rozhodnutí a vykonávania kontroly, vykonával
aj rozhodovaciu činnosť v povoľovacom a schvaľovacom konaní podľa zak. č. 725/2004 Z.z.
o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách. na prvom
stupni správneho konania. Je treba súhlasiť s názorom prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že skutočnosť, že obvinený
rozhodnutia vydávané v správnom konaní pri schvaľovaní jednotlivo dovezených vozidiel
podľa zákona č. 725/2004 Z.z. nepodpisoval, nemožno vykladať zužujúcim spôsobom, ktorý
by ho zbavoval zodpovednosti za vydané rozhodnutia, pretože bol to práve obvinený, ktorý
mal nad priebehom schvaľovacieho procesu právomoc disponovať so žiadosťami. Predmetné
rozhodnutia síce formálne podpisoval Ing. P., avšak počas celej doby spracovávania spisu,
teda od podania žiadosti až do predloženia rozhodnutia na podpis riaditeľovi, rozhodoval o právach a povinnostiach žiadateľov obvinený Ing. M.. Toto oprávnenie mu vyplývalo
zo zákona i z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom pôsobil. Pôsobenie
obvineného Ing. D. M. vo funkcii samostatného radcu rozhodne obsahovalo prvok moci
i prvok rozhodovania.
Druhý okruh problematiky, pre ktorý prvostupňový súd odmietol obžalobu sa týka
posúdenia otázky, či výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvinených
pred súd, čo závisí od toho, či v prípravnom konaní boli dôkazy potrebné pre meritórne
rozhodnutie súdu obstarané v súlade so zákonom.
V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na to, že za situácie, že obvinení
Ing. D. M., M. T., M. V. a L. L. využili svoje právo a odmietli vypovedať, obžaloba sa opiera
len o dôkaz v podobe obrazovo-zvukových záznamov, ktoré sú jediným dôkazom v skutkoch
prepojených s osobami týchto obvinených, avšak relevantné by boli len za predpokladu,
že hodnota odovzdaných bankoviek, či mincí znázornených na týchto záznamoch by bola
pri vykonaní súdom zreteľne viditeľná. Špecializovaný trestný súd konštatuje, že po prezretí
obrazovo-zvukových záznamov zistil, že hodnota zrejmá nie je, a tak skutkové zistenia o výške odovzdaných finančných prostriedkoch obvinenými T., V. a L. a prevzatými
finančnými prostriedkami obvineným M. sú v obžalobe postavené na dôkazom nepodloženej
okolnosti, teda na domnienke. Zdôraznil, že výška úplatku je dôležitým hodnotiacim
kritériom pri posudzovaní závažnosti – rozsahu škodlivosti trestného činu.
Sťažnostný súd preštudovaním utajovanej prílohy spisu primárne preskúmal,
či dôkazy v podobe obrazovo-zvukových záznamov boli orgánmi činnými v trestnom konaní
zadovážené zákonným spôsobom, a teda či sú v konaní pred súdom ako dôkazy použiteľné.
Vzhľadom na zistené konštatuje, že pri zadovážení dôkazu obrazovo-zvukového
záznamu boli splnené jednak formálne, t.j. procesné podmienky vyžadované Trestným
poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak obsahové (materiálne) podmienky,
t.j. aby úkon bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže
byť.
Následne po prezretí si obrazovo-zvukových záznamov, sťažnostný súd nemá pochybnosti o dôvodnom podozrení zo spáchania trestnej činnosti, ktorá sa obvineným kladie
obžalobou za vinu. Je pravda, že v konaní sú produkované dve skupiny dôkazov, ale za tejto
situácie je len na súde, aby po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní sám podľa
ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku dôkazy vyhodnotil. V prípravnom konaní dôkazy
odôvodňujúce postavenie obvinených pred súd a potrebné pre meritórne rozhodnutie súdu
boli obstarané v súlade so zákonom, a preto súdu prvého stupňa nič nebráni v tom,
aby vo veci konal a rozhodol.
K námietke prvostupňového súdu, že z obrazovo - zvukových záznamov nie je
zistiteľná vo vzťahu k trom obvineným výška odovzdanej finančnej sumy ako úplatku,
sťažnostný súd len v stručnosti uvádza skutočnosti Špecializovanému trestnému súdu isto nie
neznáme, že z hľadiska naplnenia jedného zo znakov skutkovej podstaty žalovaného činu nie
je rozhodujúca výška úplatku a zákon ani neustanovuje žiadnu hodnotovú hranicu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že v posudzovanej veci neboli splnené
podmienky postupu súdu podľa § 244 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku, pretože neboli
zistené závažné procesné chyby, najmä nebolo zistené porušenie ustanovení zabezpečujúcich
práva obhajoby, preto Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí zrušil napadnuté uznesenie a Špecializovanému trestnému súdu uložil, aby vo vec znovu konal a rozhodol podľa § 194
ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 6. júna 2012
JUDr. Jana S e r b o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová