UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Ivetty Macejkovej, PhD., LL.M. v trestnej veci proti obžalovanej JUDr. Z. A. pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom 20. mája 2020 v Bratislave, prerokoval odvolania obžalovanej JUDr. Z. A. a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/1/2019 z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a odvolanie obžalovanej JUDr. Z. A. zamieta ako nedôvodné.
Odôvodnenie
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/1/2019 z 30. apríla 2019 bola obžalovaná JUDr. Z. A. uznaná za vinnú zo spáchania prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustila tak, že
- od presne nezistenej doby v mesiaci október 2016 do 20.07.2017, v priestoroch svojej advokátskej kancelárie, v U. na ulici V.. XX a tiež pred budovou Okresného riaditeľstva PZ v U. na H. D., opakovane, najmenej v šiestich prípadoch požadovala od svojej klientky Z. U., ktorú ako obhajkyňa zastupovala v trestnom konaní vedenom na Odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v U. pod ČVS: ORP-656/2-VYS-LC-2015 inak nechcené vzdanie sa pozemku vo vlastníctve Z. U. formou odpredania, v tom čase presne nekonkretizovanej cudzej osobe, za čo Z. U. prisľúbila, že svojim vplyvom zabezpečí vybavenie u príslušného orgánu činného v trestnom konaní zastavenie jej trestného stíhania v uvedenom trestnom konaní a za týmto účelom dňa 20.07.2017, v čase o 15.15 hod., v priestoroch svojej advokátskej kancelárie v U. na ulici V.. XX dala Z. U. podpísať štyri vyhotovenia kúpnej zmluvy, medzi predávajúcim Z. U. a kupujúcim Z., s.r.o. so sídlom U., A.. XXXX/XX, v zastúpení Mgr. B. V., ktorej predmetom bol odpredaj nehnuteľností nachádzajúcich sa na Liste vlastníctva č. XXXXX, obec a katastrálne územie U., parcela registra „Y. parcelné číslo XXXX/XX o výmere 10.576 m2, druh pozemku orná pôda a parcela registra “Y.“, parcelné číslo XXXX/XX o výmere 1.924 m2, druh pozemku orná pôda, túto kúpnu zmluvu od Z. U. po podpísaní a notárskomoverení podpisov následne prevzala s tým, že kupujúcemu a na Katastrálny úrad túto kúpnu zmluvu poskytne až po vydaní a následnom nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení trestného stíhania Z. U..
Za to bol obžalovanej uložený podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 36 písm. j, § 37 písm. e) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, výkon ktorého bol obžalovanej podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona uložil Špecializovaný trestný súd obžalovanej peňažný trest vo výške 3.000 (tritisíc) Eur, pričom podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd obžalovanej pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.
Z odôvodnenia rozsudku Špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaná sa dopustila skutku - trestného činu tak, ako je uvedený vyššie. Tento záver mal Špecializovaný trestný súd preukázaný najmä s ohľadom na „obsiahlu a podrobnú výpoveď svedkyne Z. U., od ktorej obžalovaná požadovala nechcené vzdanie sa pozemku s tým, že jej za to svojím vplyvom zabezpečí zastavenie jej trestného stíhania. Uvedené skutočnosti potvrdila aj svedkyňa MUDr. O. U., dcéra svedkyne Z. U., ktorá vypovedala zhodne ako svedkyňa Z. U. a potvrdila, že bola prítomná na jednom stretnutí obžalovanej a svedkyne Z. U., pričom na tomto stretnutí obžalovaná opakovane aj pred ňou ponúkla matke možnosť zastavenia trestného stíhania na polícii v U., ak sa vzdá časti pozemku po V.L.. Aj svedok Mgr. B. V. vo svojej výpovedi potvrdil, že Z. U. pozemok predať nechcela, on JUDr. Z. kvôli kúpe predmetných pozemkov „bombardoval“, a nakoniec „horko - ťažko“ došlo k dohode o predaji 1 ha týchto pozemkov. Obžalovaná vo svojich výpovediach priznala, že so Z. U. debatovali o ponuke predaja pozemku, kúpne zmluvy zabezpečil svedok JUDr. Z. a doniesol obžalovanej kúpnu cenu, ktorú odovzdala Z. U.. Predmetné kúpne zmluvy medzi Z. U. ako predávajúcou a spoločnosťou Z., s. r. o. v zast. konateľom Mgr. B. V. ako kupujúcim zo 14.7.2017 s osvedčenou pravosťou podpisu boli vydané obžalovanou Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Národnej protikorupčnej jednotke, expozitúre Stred dňa 20.7.2017. Z týchto zmlúv je zrejmé, že kúpne zmluvy sú podpísané len zo strany predávajúcej, a to aj s osvedčenou pravosťou podpisu predávajúcej. Obžalovaná taktiež dobrovoľne vydala finančnú hotovosť vo výške 5.000,- Eur. Uvádzané skutočnosti a tiež podmienenosť predaja pozemkov zastavením trestného stíhania u Z. U. sú potvrdené taktiež aj obsahom obrazovo - zvukových záznamov a záznamov telekomunikačnej prevádzky, z ktorých vyplýva najmä to, že obžalovaná sa skutočne dohadovala so Z. U. na predaji pozemkov, o ktoré mali záujem v rozhovore bližšie nešpecifikované osoby, ktoré mali zabezpečiť vyhotovenie kúpno-predajnej zmluvy, pričom obžalovaná Z. U. uviedla, že zmluvu podpíše ona, overí sa podpis a zmluvy ostanú u obžalovanej, kým nepríde uznesenie o zastavení trestného stíhania voči Z. U., ktoré bude právoplatné a zoberú späť konanie a zastaví sa konanie na súde. Keď bude obžalovaná mať pri sebe právoplatné uznesenie o zastavení trestného stíhania, potom odovzdá tým osobám dva kusy kúpno-predajnej zmluvy, aby ju mohli odniesť na kataster. Obžalovaná vyslovene Z. U. uviedla, že najskôr musí byť zmluva a potom sa zastaví trestné stíhanie. Obžalovaná v rozhovore uviedla, že vyšetrovateľka je na vydanie uznesenia o zastavení trestného stíhania malý človek, a ona čaká zastavenie trestného stíhania od prokurátora. Ďalej obžalovaná uviedla, že JUDr. Z. a prokurátor sú mladí a chcú fungovať, oni majú tiež veci, keď obžalovanú potrebujú a keby sa navzájom oklamali, vedia si to stokrát vrátiť, nikto si to nechce pokaziť kvôli kusu pozemku. Obžalovaná uistila Z. U., že kúpna zmluva bude daná na kataster až potom, ako bude zastavené trestné stíhanie. V ďalšom rozhovore obžalovaná uviedla, že prokurátor bude čakať, či podpíšu kúpnu zmluvu, a keď mu obžalovaná povie že je podpísaná, zastaví trestné stíhanie a ona im ju potom odovzdá. Obžalovaná taktiež povedala Z. U., aby vyšetrovateľke nehovorila o tom, že vie o tom, že bude zastavené trestné stíhanie. Obžalovaná uviedla, že s prokurátorom je už dohodnutá a prokurátor dal pokyn vyšetrovateľke, aby dala návrh na zastavenie trestného stíhania. Z. U. pri rozhovore obžalovanej prízvukovala, že sa nechcela pozemkov zbaviť, na čo obžalovaná uviedla, že o tom vie, ale že jedno je podmienené druhým a toto je najjednoduchšia a najkratšia cesta. „Oni“ chceli na začiatkucelý pozemok, ale obžalovaná im vysvetlila, že len jednu štvrtinu a vyšetrovanie bude zastavené len z tohto dôvodu. Zo záznamov telekomunikačnej prevádzky vyplýva aj to, že obžalovaná telefonovala s JUDr. Z., s ktorým sa dohadovala, kedy jej JUDr. Z. má doniesť zmluvy medzi U. a kupujúcim a opýtal sa obžalovanej, či to chce podmieňovať aj,,tým konaním“ na čo mu ona povedala, že už má uznesko. Pri ďalšom rozhovore mu obžalovaná telefonovala s tým, že Z. U. má obavy, že niekto dá proti uzneseniu sťažnosť, na čo je JUDr. Z. povedal, že zmluvy ostanú u obžalovanej tie tri dni, ale nemá tam kto dať sťažnosť, keď je to zastavené, a ubezpečil ju,že si dôverujú, na čo ho obžalovaná požiadala, aby s tým neutekal na kataster, na čo on povedal, že preverí podľa čísla konania či je to právoplatné a keď to bude právoplatné, tak to podajú. Skutočnosť, že došlo k zastaveniu trestného stíhania je preukázané uznesením Okresnej prokuratúry Lučenec, sp. zn. 1 Pv 505/15/6606-35 zo 14. júla 2017, ktorým prokurátor okresnej prokuratúry Lučenec JUDr. Marek Preták zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku trestného stíhanie obvinenej Z. U., lebo je nepochybné, že skutok nespáchala obvinená.
K obhajobným námietkam obžalovanej Špecializovaný trestný súd uviedol, že o skutkovej podstate nezákonnej provokácie agenta - provokatéra možno hovoriť vtedy, keď sa dotknutí príslušníci policajných zložiek - či už členovia bezpečnostných síl alebo osoby konajúce na základe ich inštrukcii - neobmedzia výlučne na vyšetrovanie trestnej činnosti v podstate pasívnym spôsobom, ale uplatnia takú formu vplyvu na jednotlivca, aby podnietili spáchanie trestného činu, ktorý by inak spáchaný nebol, a to za účelom, aby bol odhalený trestný čin, to znamená, aby boli obstarané potrebné dôkazy a začaté trestné stíhanie. Pod policajnou provokáciou treba rozumieť nielen podnecovanie k spáchaniu trestného činu, ale aj podporovanie v rozhodnutí spáchať ho, aktívne navádzanie ho uskutočniť a zabezpečovanie prostriedkov na jeho spáchanie s výlučným cieľom obstarať relevantný dôkaz - odovzdanie a prijatie úplatku - o spáchaní trestného činu. Z výpovedí svedkyne Z. U., ale najmä aj z obrazovo - zvukových záznamov a záznamov telekomunikačnej prevádzky jednoznačne vyplýva, že Z. U. v postavení agenta nebola iniciatívna, bola to obžalovaná, ktorá opakovane Z. U. uvádzala postupnosť krokov vo veci, sama obžalovaná uviedla, že u prokurátora zabezpečí, aby zastavil trestné stíhanie a spolu s JUDr. Z. sa podieľala na predložení kúpnych zmlúv Z. U., a teda nebola k tomu nijako nútená, ani provokovaná. Policajný orgán pristúpil k použitiu inštitútu agenta až po tom, ako obžalovaná už predtým od svojej klientky žiadala úplatok vo forme vzdania sa pozemku v prospech inej osoby, a za to ona svojím vplyvom zabezpečí zastavenie jej trestného stíhania. Čo sa týka zásady dôvernosti, táto slúži na ochranu komunikácie medzi klientom a jeho nezávislým advokátom. Na jednej strane predstavuje nevyhnutný doplnok dodržiavania práva na obhajobu priznaného klientovi a na druhej strane je založená na osobitnej roli advokáta považovaného za „spolupracovníka spravodlivosti“, ktorého povinnosťou je nezávisle a v najvyššom záujme spravodlivosti poskytovať právnu pomoc, ktorú klient potrebuje. V tomto prípade obžalovaná v rámci výkonu svojej profesie nepostupovala spravodlivo a v súlade s právom a podľa najlepšieho záujmu klientky, od ktorej žiadala úplatok vo forme vzdania sa pozemkov, ktorých by sa za iných okolností nevzdala a nechcela vzdať. V prípade konania advokáta, ktorý nekoná v prospech klienta, resp. koná v rozpore s právnymi predpismi, tak nemožno argumentovať vzťahom obhajkyne a jej klientky, ktorý je založený na dôvernosti komunikácie, pretože na tomto mieste nastupuje prioritne ochrana občana (klienta) a v neposlednom rade štátu a verejného záujmu pred korupčnými trestnými činmi. Ak následne obžalovaná v rámci svojich obhajobných námietok uviedla, že Z. U. mala možnosť vypovedať plnú moc advokátke z dôvodu straty dôvery, ak sa jej ponuka advokátky zdala nelegálna a bola pohoršená postupom advokátky, Špecializovaný trestný súd k uvedenému poznamenal, že advokát je ako osoba znalá práva zároveň osobou, na ktorú sa jej klient spolieha a ktorej dôveruje v tom smere, že v rámci a v súlade s právnymi predpismi bude chrániť a presadzovať jeho práva a záujmy. Ak advokátka klientke vysloví „nelegálnu ponuku“, ako uvádzala obžalovaná, nie je na mieste pohoršovanie a vypovedanie plnej moci, ale ide o závažné porušenie nielen výkonu advokácie, ale najmä právnych predpisov Slovenskej republiky. Jedným z obhajobných tvrdení obžalovanej bolo aj to, že advokátske povolanie je jej jediným príjmom, od ktorého je závislá aj jej matka, a preto jej uznanie viny bude mať rovnaké účinky ako doživotný trest zákazu činnosti vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 3 z. č. 586/2003 Z. z. o advokácii. K tomu však Špecializovaný trestný súd skonštatoval, že obžalovaná ako advokátka je osobou, ktorá má nielen chrániť záujmy klienta, ale tiež má postupovať v súlade s právom, a právo ako také má dôkladne ovládať a dôsledne dodržiavať právne predpisy Slovenskej republiky. To je jednou zozáruk výkonu advokátskeho povolania, a preto je bezúhonnosť aj jednou zo základných podmienok jeho výkonu. Na základe vyššie uvedených dôkazov, ako aj z ich vyhodnotenia, mal potom Špecializovaný trestný súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaná priamo pre inú osobu žiadala úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 329 Trestného zákona, teda za zabezpečenie vybavenia zastavenia trestného stíhania Z. U. vyžiadala od nej previesť na ďalšiu osobu pozemky, ktoré mala táto vo svojom vlastníctve, a tým naplnila všetky znaky skutkovej podstaty uvedeného korupčného trestného činu, vrátane úmyselného zavinenia. Nadobudnutie inak vlastníkom nepredajného pozemku je potrebné vyhodnotiť ako nenárokovateľné plnenie majetkovej povahy, a teda ako úplatok, a to aj bez ohľadu na jeho uhradenie kupujúcim, a zároveň zabezpečenie zastavenia trestného stíhania možno zo strany obvinenej docieliť iba jej vplývaním na prokurátora, ktorý je pri svojom rozhodovaní v rámci trestného konania verejným činiteľom disponujúcim určitou právomocou, navyše realizovanou pri obstarávaní vecí všeobecného záujmu. Z priamych aj nepriamych dôkazov jednoznačne vyplýva podmieňovanie zabezpečenia zastavenia trestného stíhania neoprávneným a nedobrovoľným protiplnením majetkovej povahy, ako aj reálna možnosť vplyvu, prípadne podieľania sa na takomto vplyve smerom k orgánu činnému v trestnom konaní oprávnenému o zastavení trestného konania rozhodovať. Na naplnenie zákonných znakov tohto korupčného trestného činu a jeho dokonanie nie je podstatné, či k intervencii aj skutočne došlo, avšak z vykonaných dôkazov bola aj táto skutočnosť dostatočne preukázaná.
Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná JUDr. Z. A. a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a síce v neprospech obžalovanej.
Obžalovaná JUDr. Z. A. v písomných dôvodoch podaného odvolania zdôraznila, že Špecializovaný trestný súd úplne opomenul v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku reagovať na obhajobné námietky predkladané obžalovanou počas konania predchádzajúcemu podaniu odvolania, ktoré sú podľa jej názoru dôležité pre spravodlivé a zákonné rozhodnutie vo veci samej. Neprípustne pritom zúžil obranu obžalovanej tak, akoby táto spočívala len vo výpovediach obžalovanej a záverečnej reči jej obhajkyne prednesenej na hlavnom pojednávaní pred Špecializovaným trestným súdom. Zároveň namietla porušenie zásady totožnosti skutku, ktorý nebol v intenciách prejednávanej trestnej veci dostatočne definovaný tak časom a miestom, ako ani spôsobom jeho spáchania, pričom po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia ho prokurátor zmenil rozšírením o najmenej šesť opakovane spáchaných skutkov, ako aj rozšírením miesta spáchania skutku. Napriek tomu, že obžalovaná uvedené namietala už v konaní pred Špecializovaným trestným súdom, sa nimi súd vôbec nezaoberal, a to ani v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku. Uviedla, že má za to, že svedkyňa Z. U., ktorá bola zákonom predpísaným spôsobom ustanovená za agenta, vyvíjala voči obžalovanej nadmernú a zákonom zakázanú iniciatívu dopustiť sa trestnej činnosti, teda vystupovala zjavne ako agent - provokatér. Ak potom opakovane uvádzala, že pred obžalovanou predstierala záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, ktorú mala predtým rezolútne odmietnuť, provokovala by ju k páchaniu a spáchaniu,,údajne“ trestnej činnosti (údajnej z dôvodu, že podľa názoru obžalovanej k nej nedošlo a ani nemohlo dôjsť). Najlepším svedkom v prospech obžalovanej je pritom samotná agentka U., ktorá uviedla, že po rozhovore v kancelárii obžalovanej v roku 2016 (za prítomnosti dcéry agentky - MUDr. O. U.), kedy jej obžalovaná mala navrhnúť riešenie jej právneho problému, toto neakceptovala a rezolútne odmietla, pričom obžalovaná následne U.alej nekontaktovala a ďalšie stretnutia medzi nimi sa uskutočnili až po 6. februári 2017, kedy už agentka U. spolupracovala s políciou. Otázku sporných pozemkov,,nadhodila“až dňa 15. februára 2017 spolu s tým súvisiacou veľkosťou spoluvlastníckeho podielu; následne 28. marca 2017 iniciovala stretnutie svedkyňa kvôli údajnej porade o uznesení v dedičskej veci, ktorú ale nepotrebovala, nakoľko mala v tom čase iného právneho zástupcu a išlo len o zámienku. Ďalej obžalovaná opísala chronologický priebeh niekoľkých (sčasti aj v konečnom dôsledku nevykonaných) pokusov svedkyne, aby bola ustanovená za agenta, pričom opakovane bola príkladmo ustanovená 27. februára 2017 a k zrušeniu tohto ustanovenia došlo až 17. marca 2017. Svedkyňa potom znovu iniciovala stretnutie s obžalovanou, uskutočnené dňa 28. marca 2017 a to z predstieraných dôvodov. Následne bola za agentku ustanovená znova až 31. marca 2017. Vyššie uvedené predstavuje nepochybnú provokáciu svedkyne, pričom obžalovaná jej skutočne v dôsledku predpokladanej dôvernosti ich komunikácie uverila, že má skutočný záujem predať dotknutý pozemok auzatvoriť tak dohodu s dedičkou S., aby si tak zachránila aspoň časť pozemku. Svedkyňa U. bola pritom vnímaná Špecializovaným trestným súdom ako dôveryhodný svedok a to napriek tomu, že dobre vedela, že pôvodnú nehnuteľnosť nadobudla od nevlastníka, ktorý k uvedenému nebol splnomocnený všetkými dedičmi. Inak povedané, v dedičskom konaní si počínala tak, že uzatvorila na základe neplatných splnomocnení dedičskú dohodu, obsahom ktorej okrem iného bolo, že sa dedičia vzdávajú výplaty za dedičský podiel. Uvedené je zjavne nevýhodné pre dedičov, navyše, ak ich plné moci boli falšované. Až následne však svedkyňa pristúpila k výplate dedičov, ale samozrejme v nižšej sume. Ak potom Špecializovaný trestný súd uvádza, že uzatvorenie kúpnej zmluvy bolo dôležité nielen ako predpoklad zastavenia trestného stíhania, ale aj späťvzatia civilných žalôb, úplne tak ignoruje obhajobu obžalovanej ohľadom nutnosti zastavenia trestného stíhania, ak malo úspešne dôjsť k odpredaju pozemkov (jedným z obžalovaných vo veci týkajúcej sa trestnej veci,,pozemky“ bol totiž jeden z dedičov). Obžalovaná rovnako zdôraznila, že ako advokátka bola povinná podľa pokynov klienta robiť všetko, čo bolo v jej záujme a čo je v súlade so zákonom. Ak jej potom klientka (pozn. - svedkyňa U.) povedala, že časť pozemku mieni naozaj odpredať, snažila sa konať v záujme toho, čo jej U. povedala; je pritom zrejmé, že takáto dohoda bola naozaj len v záujme U. s poukazom na spôsob nadobudnutia pozemkov a ich nadobúdaciu cenu, ktorú klientka dohodla ako nadštandardne vysokú a skutočných dedičov - bezdomovcov odbila úplnou almužnou. Z toho dôvodu nemohla obžalovaná porušiť žiadne predpisy týkajúce sa povinnosti advokáta, ako ani advokátsku etiku vo vzťahu k jej klientke, pričom jej dôveru nezradila; naopak, samotná svedkyňa príde teraz o pozemok, za ktorý tak bojovala. S touto obhajobou sa však Špecializovaný trestný súd vôbec nevysporiadal, ako je tomu ostatne aj vo vzťahu k ostatným svedeckým výpovediam vykonaných v rámci konania pred súdom, obsah ktorých svedčí výrazne v prospech obžalovanej. O to viac, ak obžalovanú zo spáchania skutku okrem svedkyne - agentky a jej dcéry neusvedčuje nik ďalší. Prokurátor pritom zastavil trestné stíhanie voči svedkyni U., avšak podal obžalobu na pôvodne spoluobvineného A. a to pre skutok spočívajúci vo falšovaní plnej moci pre svedkyňu, čím úplne znemožnil uzatvorenie kúpnej zmluvy (údajného úplatku). Je naviac nepochybné, že prokurátor robil previerku spisu 15. mája 2017, pričom jej záverom bolo, že dôjde k zastaveniu trestného stíhania U., čo je dátum predchádzajúci deň, kedy došlo k zhotoveniu obrazovo - zvukového záznamu zo 17. mája 2017, kedy mala obžalovaná údajne podmieňovať zastavenie trestného stíhania podpisom kúpnej zmluvy. Postup prokurátora navyše schválil nadriadený prokurátor a celý spis a procesný postup prokurátora bol preverený Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a nezistili sa žiadne pochybenia vo veci. Zo spáchania skutku obžalovanú neusvedčuje ani svedok JUDr. Z. a ich dôverná komunikácia zachytená prostredníctvom použitých informačno - technických prostriedkov, z ktorej je naviac zrejmé, že rozhodujúce slovo mala vo všetkom svedkyňa U., ktorá aktívne neustále vstupovala do procesu. Jej rukou písané poznámky, do ktorých v rámci jej výsluchu na hlavnom pojednávaní so zvolením samosudcu nazerala, dokazujú že pred súdom klamala a jej výpoveď bola nacvičená. Jediným podvedeným mohol byť výlučne svedok Mgr. V. (klient JUDr. Z.), ktorý uviedol jasné a pochopiteľné dôvody, na podklade ktorých sa zaujímal o kúpu uvedeného pozemku, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by ho k jeho predaju akýmkoľvek spôsobom pohla práve obžalovaná. Obžalovaná rovnako zvýraznila priam extrémne nápadné údajné zdravotné ťažkosti svedkyne U., ktoré vníma ako účelové a náhle sa objavujúce práve v čase, ak má vypovedať pred OČTK alebo súdom, avšak nebránia jej v tom, aby sa zhostila úlohy agenta a stretávala sa tak s obžalovanou bez akýchkoľvek negatívnych zdravotných symptómov. S poukazom na uvedené je zrejmé, že ide o úplne nedôveryhodnú osobu, ktorá sa priamo vyhýba zodpovedaniu otázok, na ktoré nemá vopred nacvičenú odpoveď, resp. začne náhle pociťovať údajné zdravotné ťažkosti. Je pritom zarážajúce, že manžel svedkyne U.dajnú,,nehoráznosť“ ponuky vykonanej obžalovanou vôbec nenamietal v čase trávenia ich súkromného času v domácnosti a nijak nesvedčil o tom, že so svojou ťažko chorou manželkou rozoberali dotknutú problematiku vo vyššie uvedenom negatívnom svetle; naopak, nechal ju navštevovať cudzie osoby na vlastnom motorovom vozidle, nosiť im peniaze a na hlavnom pojednávaní proti obžalovanej ani vôbec nevypovedal a svedeckú výpoveď tak svojej manželky, ako ani dcéry nepotvrdil. Záverom obžalovaná opätovne zdôraznila skutočnosť, že ako advokátka len výlučne realizovala želania svojej klientky - svedkyne U. a konala tak z podnetu, ktorý bol v konečnom dôsledku výlučne v jej prospech.
S poukazom na uvedené obžalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného odvolania rozhodol tak, že zruší rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracoviskoBanská Bystrica z 30. apríla 2019, sp. zn. BB-3T/1/2019 a sám rozhodne tak, že obžalovanú JUDr. Z. A. oslobodí spod obžaloby s tým, že odvolanie prokurátora zamietne ako nedôvodné.
Prokurátor taktiež podané odvolanie odôvodnil dodatočne písomne, pričom sa domáha uloženia prísnejšieho trestu odňatia slobody - v hornej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby U obžalovanej totiž ide o osobu s vysokým právnym povedomím (advokátku), pričom prípadné spoločensky závadné konanie vykazujúce známky trestnosti má obzvlášť závažný efekt na dodržiavanie elementárnej zákonnosti a objektivity výkonu spravodlivosti s vážnym celospoločensky negatívnym dopadom. V konečnom dôsledku išlo totiž o požiadanie úplatku pre vlastného klienta, ktorého záujem má advokát prioritne chrániť a zabezpečovať, zatiaľ čo svojím vplyvom mala pôsobiť na výkon právomoci OČTK, ktorých úlohou je naopak zabezpečovanie ochrany spoločnosti pred páchateľmi kriminality a trestnej činnosti. Ak potom Špecializovaný trestný súd uložil obžalovanej trest odňatia slobody iba v rámci dolnej tretiny zákonom ustanovenej výmery (výkon ktorého jej naviac podmienečne odložil), nevyhodnotil dostatočne primerane a spravodlivo spôsob spáchania jej korupčného konania, jeho následok na spoločnosť a riadne fungovanie právneho systému, pričom rovnako dostatočne nezohľadnil ani osobu obžalovanej. Prokurátor navrhol, aby bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu v hornej polovici trestnej sadzby s tým, aby odvolací súd popri už uloženom peňažnom treste uložil obžalovanej aj trest zákazu činnosti vykonávať povolanie advokáta. Je síce pravdou, že právoplatné odsúdenie obžalovanej by malo ex lege za následok jej vyčiarknutie zo zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak v budúcnosti nie je vylúčená zmena tohto statusového zákona tak, že by táto v konečnom dôsledku prípadne umožnila obžalovanej jej návrat do výkonu advokátskej profesie. Zákaz vykonávať povolanie advokáta by však ako samostatne uložený druh trestu v prípade jeho vyjadrenia do výroku o treste mal za následok jeho faktickú nedotknuteľnosť prípadnou priaznivejšiou novelizáciou dotknutého predpisu upravujúceho výkon advokácie, čím by zároveň bolo v plnom rozsahu a dostatočne vyjadrené morálne odsúdenie obžalovanej za jej závažné protiprávne konanie spoločnosťou.
Na základe uvedeného prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného odvolania rozhodol tak, že zruší rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 30. apríla 2019, sp. zn. BB-3T/1/2019 v časti vo výroku o treste a vo veci sám rozhodne rozsudkom, za súčasného uloženia prísnejšieho trestu, riadiac sa vyššie uvedenými právnymi úvahami prokurátora prezentovanými v podanom odvolaní.
Obžalovaná JUDr. Z. A. v replike na odvolanie prokurátora namietla predovšetkým neprípustnosť ním prezentovaného výkladu priťažujúcich okolností, a to najmä s poukazom na to, že § 37 písm. e) Trestného zákona nemožno prikladať vyšší,,priťažujúci“ význam výlučne s dôrazom na tú skutočnosť, že je obžalovaná advokátkou. Čo sa zostávajúceho obsahu odvolania prokurátora týka poznamenala, že trest zákazu činnosti nie je možné uložiť s výhľadom de lege ferenda tak, aby tento postihol aj prípadnú budúcu zmenu zákona svedčiacu v konečnom dôsledku v prospech odsúdenej osoby, inak nepostihnutej trestom zákazu činnosti. Znova poukázala na § 7 ods. 1 písm. d) v spojení s § 3 ods. 1 písm. f), ods. 3, ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, z ktorých vyplýva všeobecný záver, že po eventuálnom právoplatnom odsúdení obžalovanej za dotknutý skutok (právne kvalifikovaný ako prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona) bude obžalovaná postihnutá fakticky doživotným zákazom činnosti. Nad rámec uvedeného zvýraznila, že v porovnaní s výmerami trestov zvyčajne ukladanými za prečin nepriamej korupcie iným páchateľom jej bol skutočne uložený trest neprimeranej výšky, avšak v jej neprospech a to obzvlášť, ak nebola nikdy počas svojho pôsobenia v advokácii disciplinárne postihnutá a za dlhé roky sa nedopustila ani len závažnejšieho priestupku na úseku dopravy, nieto akéhokoľvek trestného činu.
+ + +
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal na podklade podaných odvolaní v zmysle § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoréneboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a zistil, že odvolania prokurátora a obžalovanej nie sú dôvodné.
Odvolací súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení v § 2 Trestného poriadku, najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Trestného poriadku, práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Odôvodnenie rozsudku Špecializovaného trestného súdu považuje odvolací súd za súladné s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, kompletné, výstižné a presvedčivé a preto v zásade na neho odkazuje.
Najvyšší súd konštatuje, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Najvyšší súd preto ako súd odvolací považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd bez ďalšieho podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
Na námietku obžalovanej, že agentka ju ku konaniu (v obžalobe) vyprovokovala, najvyšší súd dôvodí nasledovné:
Podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta. Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin.
Podľa § 117 ods. 2 Trestného poriadku konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.
V otázke,,provokácie agenta“ najvyšší súd poukazuje na svoju predošlú rozhodovaciu činnosť v otázke posudzovania policajnej provokácie, kedy veľmi precízne rozlišoval medzi policajnou provokáciou a tzv. „skrytou reakciou polície“, pričom aj v tomto prípade už vychádzal z judikatúry jednak Európskeho súdu pre ľudské práva (jeho klasické rozhodnutie Teixeira de Castro proti Portugalsku) a jednak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2001, sp. zn. TzoV/5/2001, ktorého právne závery vychádzali z nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 22. júna 2000, sp. zn. III.ÚS 597/99).
Pod policajnou provokáciou treba rozumieť zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Skrytá reakcia polície smie naproti tomu sledovať zistenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhaleniepáchateľa trestného činu, zabezpečenie dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní, zabránenie mu v jeho pokračovaní a minimalizácia spôsobených škôd.
Pokiaľ by však činnosť polície bola vedená len snahou, aby kontrolovaná osoba spáchala trestný čin, šlo by už o policajnú provokáciu trestného činu. Za kľúčovú odlišnosť skrytej reakcie polície od policajnej provokácie sa považuje skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontrolovanej osoby vôľu spáchať trestný čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však nesmú byť nijako mimoriadne, ale objektívne možné, v danej situácii obvyklé a musia nastať až s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu.
K posudzovaniu „policajnej provokácie“ v kontexte čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najvyšší súd poukazuje na prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), ktorý vo veci Bannikov proti Rusku, rozsudok č. 18757/06 zo 4.11.2010 vykonal podrobnú analýzu svojej vlastnej judikatúry, týkajúcej sa použitia agenta provokatéra a vyslovil: „Je potrebné rozlišovať na jednej strane vyprovokovanie trestného činu a na druhej strane použitie legitímnych utajených techník v priebehu vyšetrovania trestných činov. V tomto druhom prípade nemôže použitie utajených techník znamenať samo o sebe porušenie práva na spravodlivý proces. Ich použitie musí byť udržované v jasných hraniciach. Štáty majú v zásade v danom ohľade dva druhy povinností: substantívna povinnosť - vyvarovať sa provokácie trestnej činnosti a procesnú povinnosť - riadne sa vysporiadať s prípadnou námietkou obvineného, že bol k trestnej činnosti vyprovokovaný orgánom štátu, najčastejšie políciou.
V rámci substantívnej povinnosti je nevyhnutné presvedčiť sa - skúmať, či by k trestnému činu došlo, kedy nebolo zásahu štátu. Pri zisťovaní, či činnosť agenta bola len pasívna (essentially passive/purement passive) je potrebné skúmať dôvody, pre ktoré bola tajná operácia nariadená a chovanie štátnych orgánov, ktoré ju vykonávali.
Tajná operácia je dôvodná vtedy, keď existovalo objektívne podozrenie, že obvinený je zapojený do trestnej činnosti, resp. má predispozíciu k páchaniu trestnej činnosti, pričom akákoľvek predbežná informácia o už existujúcom zámere spáchať trestný čin musí byť overiteľná - štát musí preukázať, že má dobrý dôvod tajnú operáciu začať.
Chovanie štátnych orgánov z hľadiska dodržania čl. 6 ods. 1 Dohovoru je posudzované z hľadiska toho, či orgány štátu (agent) sa len pridali k trestnej činnosti bez toho aby sami vyvolali rozhodnutie u obvineného spáchať trestný čin.
Z hľadiska substantívnej povinnosti nemalú rolu hrá procesná záruka spojená s použitím agenta, najmä pokiaľ ide o zahájenie tajnej operácie a kontrolu ich priebehu. Ideálny je súdny dohľad (v podmienkach Slovenskej republiky postup sudcu pre prípravné konanie, resp. predsedu senátu podľa § 117 ods. 5 Trestného poriadku).
So zreteľom na vyššie uvedené požiadavky, ohľadom substantívnej povinnosti vyvarovať sa provokácie, odvolací súd podrobil prieskumu najmä príkaz sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-ŠTS-V-310-1/17-Ntt-246 z 3 apríla 2017 na použitie agenta v predmetnej veci, ako aj všetky ďalšie príkazy sudcov pre prípravné konanie vydané v tejto veci a dospel k záveru, že postup sudcu (sudcov) pre prípravné konanie bol opodstatnený, pretože orgán štátu - polícia mala dostatok objektívnych informácií, že obž. JUDr. A. už konala spôsobom prezentovaným v obžalobe vo vzťahu k Z. U. ako svojej klientke.
Z predloženého spisu vyplýva, že použitie agenta sa realizovalo až po tom, ako obžalovaná „ponúkla“ vybavenie zastavenia trestného stíhania ako protihodnotu za predaj pozemkov. Z uvedeného je zrejmé, že orgány štátu - polícia mala dobrý dôvod pre podozrenie, že obž. JUDr. A. (už) pácha trestnú činnosť.Zahájenie tajnej operácie políciou aprobovanej súdom - sudcom pre prípravné konanie vydaním príkazu na použitie agenta (i ďalších príkazov, či už na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo- zvukových záznamov, resp. na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky) bolo dôvodné a chovanie polície i sudcu (sudcov) pre prípravné konanie bolo podľa názoru najvyššieho súdu primerané a súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože smerovalo nie k vyvolaniu rozhodnutia u obžalovanej JUDr. Z. A. spáchať trestný čin, ale k odhaleniu, preukázaniu a dokázaniu už páchanej trestnej činnosti menovanou.
Orgány štátu využili aj správny okamih vstupu do deja, pretože
- agentka sa len pridala k prebiehajúcej trestnej činnosti
- agentka nevyvolala rozhodnutie u obž. JUDr. Z. A. podmieniť zastavenie trestného stíhania predajom pozemkov.
Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd pri posudzovaní či išlo v predmetnej veci o vyprovokovanú trestnú činnosť, alebo len o použitie legitívnej utajenej techniky orgánmi štátu dospel k záveru, že
- orgány Slovenskej republiky neprekročili hranice legitímnych utajených techník - skrytej reakcie polície,
- agentka nevyprovokovala rozhodnutie obžalovanej JUDr. Z. A. spáchať trestný čin,
- agentka len reagovala na aktivity obžalovanej JUDr. Z. A. - k trestnej činnosti obžalovanej JUDr. Z. A. by došlo (už dochádzalo) aj bez zásahu agentky.
Z hľadiska procesnej povinnosti štátu preukázať, že sa príslušné orgány riešením namietaného stavu - policajnej provokácie zaoberali, bolo podľa názoru najvyššieho súdu učinené za dosť v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko obvinená mala možnosť v trestnom konaní účinne uplatniť námietku provokácie a Špecializovaný trestný súd zaujal k tomu stanovisko a napokon odvolací súd preskúmal všetky okolnosti tohto prípadu a vyvodil z toho závery v podobe ustálenia, že nešlo o policajnú provokáciu.
Na základe vyššie opísaného konania obžalovanej možno konštatovať, že orgány činné v trestnom konaní v predmetnej veci za účelom zistenia skutočností dôležitých pre trestné konanie, odhalenie páchateľa trestného činu a zabezpečenia dôkazov o jeho trestno-právne postihnuteľnom konaní vytvorili len podmienky, ktoré boli v danej situácii obvyklé, pričom tieto nastali až potom, čo obžalovaná už konala spôsobom opísaným v obžalobe a teda polícia len monitorovala už páchanú trestnú činnosť.
V posudzovanej veci najvyšší súd zistil, že použitie agentky sa realizovalo až po tom ako obžalovaná „ponúkla“ vybavenie zastavenia trestného stíhania ako protihodnotu za predaj pozemkov a preto najvyšší súd konštatuje, že v predmetnom prípade nešlo o policajnú provokáciu, ale o skrytú reakciu polície, ktorá smerovala k odhaleniu, ale najmä preukázaniu a dokázaniu korupčného konania obžalovanej. Preto najvyšší súd neakceptoval argumenty obžalovanej napr. aj o tom, že agentka ju vyprovokovala k podpisu kúpnej zmluvy - „Bez podnecovania zo strany klientky (agentky) by k podpisu zmluvy nikdy nedošlo“ nakoľko akt podpisu zmluvy bol už len zavŕšením protiprávneho konania nie však ten najdôležitejší, pretože znaky skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba by boli naplnené aj bez podpisu zmluvy.
K námietke obžalovanej, že nebola zachovaná totožnosť skutku, pretože „prokurátor neprevzal definíciu skutku z uznesenia o vznesení obvinenia, ale túto zmenil, rozšírením o počet preukázaných opakovaných skutkov a rozšírením o počet preukázaných opakovaných skutkov a rozšírením o miesto spáchania...“, odvolací súd poznamenáva. Skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Trestného poriadku) sa rozumie skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Skutok zahrnutý v tzv. „skutkovej vete“ musí vyjadrovať všetky skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľsa neporuší totožnosť skutku.
Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu sa zistené skutočnosti môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia či obžalobe môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť.
Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva.
Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu, a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom vyplýva, že:
- totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu, ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná,
- pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku spôsobeného následku,
- ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o obsah následku,
- totožnosti skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného.
Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne platná smernica vysvetľujúca, kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu.
S ohľadom na vyššie uvedené boli orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd oprávnené a napokon i povinné modifikovať priebeh skutku prihliadnuc na vykonané dôkazy, pričom podstatným je, že totožnosť skutku v odsudzujúcom rozsudku zostala v predmetnej veci vo vzťahu k obžalobe i k uzneseniu o vznesení obvinenia zachovaná.
Porovnaním obžaloby, uznesenia o vznesení obvinenia a napokon i rozsudku súdu možno zistiť, že úprava skutkov bola vhodná a náležitá, pretože zodpovedala dosiahnutému stupňu dokazovania. S ohľadom na uvedené nemohol najvyšší súd akceptovať obhajobné argumenty obžalovanej o porušení totožnosti skutku.
Podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok za to, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 328, § 329 alebo § 330, alebo za to, že už tak urobil, potrestá sa trestom odňatia slobody až na tri roky.
Najvyšší súd k obsahu predchádzajúceho odseku považuje za potrebné skonštatovať, že podmienkou trestnosti konania páchateľa v zmysle § 336 ods. 1 Trestného zákona nie je aj jeho skutočné pôsobenie na výkon právomoci verejného činiteľa. Ak by k takému pôsobeniu došlo, išlo by o dokonaný trestný čin. Pokiaľ by páchateľ len predstieral zámer, že bude svojím vplyvom pôsobiť na výkon právomoci iného, no nepodnikne v tomto smere nič a na škodu cudzieho majetku prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, jeho čin za splnenia ďalších podmienok možno posúdiť ako trestný čin podvodu podľa § 221 Trestného zákona, prípadne pokus dotknutého trestného činu podľa § 14 ods. 1 k § 221 a nasl. Trestného zákona (obdobne R 16/1981 alebo R 16/1988).
Podľa § 131 ods. 3 Trestného zákona sa úplatkom na účely tohto zákona rozumie vec, alebo iné plnenie majetkovej alebo nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok. Inak povedané, ide o neoprávnenú výhodu, ktorú dostáva uplácaný alebo s jeho súhlasom iná osoba, spočívajúca spravidla v priamom majetkovom prospechu, či už finančnom alebo materiálnom.
Podľa názoru najvyššieho súdu, konaním obžalovanej opísaným v skutkovej vete rozsudku Špecializovaného trestného súdu, došlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného poriadku tak, ako to už správne ustálil súd prvého stupňa, pričom podmienenie úspešného výsledku trestného stíhania obhajkyňou vo vzťahu ku svojej klientke (v tom čase obv. Z. U.) predajom pozemkov „patriacich“ Z. U. v prospech iných osôb nielenže bolo zo strany obhajkyne (teraz obž. JUDr. Z. A.) neetické, ale malo a má aj trestnoprávny rozmer. V tejto súvislosti bolo dôležité zistiť prečo obvinená požadovala od Z. U. nechcené vzdanie sa jej pozemkov v prospech iných osôb s prísľubom, že ak tak učiní, vybaví - zabezpečí zastavenie jej trestného stíhania. Najvyšší súd dospel k záveru, že obž. JUDr. A. takto konala účelovo a zištne v prospech záujemcov o kúpu pozemkov a nefér vo vzťahu ku svojej klientke, aj keď nie s vidinou získania pre seba konkrétnej finančnej výhody, ale v snahe udržať a posilniť si do budúcna kamarátske a kolegiálne vzťahy s ďalšími osobami („JUDr. Z. a prokurátor sú mladí a chcú fungovať, oni majú tiež veci, keď ma potrebujú a keby sa navzájom oklamali, vedia si to stokrát vrátiť, nikto si to nechce pokaziť kvôli kusu pozemku“).
Z prepisu zvukového záznamu zo 17. mája 2017 vyhotoveného v čase od 14:30 hod. do 14:46 hod., v súvislosti s použitím agenta (svedkyne U.) v priestoroch advokátskej kancelárie obžalovanej, obžalovaná doslovne uviedla, že,,oni napíšu kúpnopredajnú zmluvu ktorú vy podpíšete, overí sa podpis. Všetky koľko ich bude, ostanú u mňa, kým nepríde nám uznesenie o tom, že trestné stíhanie voči vám sa zastavuje, ktoré bude právoplatné a zastavuje sa konanie na súde. Keď toto budem mať ja pred sebou, potom im odovzdám dva kusy tej kúpnopredajnej zmluvy, aby ju mohli odniesť na kataster … lebo, … som im povedala, že my sa musíme istiť, čiže ja tú zmluvu z ruky nedám. To znamená, že ako keby, no viete, kebyže som bola hnusná, tak ju roztrhám. My už budeme mať papiere, ale nemôžeme to urobiť, hej. No, ale predsa to riziko budú niesť oni … aj zoberú to konanie späť a zastaví sa konanie na súd … lebo viete, nemôžu ma oklamať, keď už bude konanie zastavené, ja počkám, kým nebude právoplatné.“ (č. l. 217 spisu). U.:,,Že pán prokurátor“. Obžalovaná:,,No ale čo“. U.:,,Vtedy raz ste za ním chceli ísť a on vás ani neprijal“. O:,,Nie“. U.:,,On nemusí s vami ani jednať“.
O:,,Nie, nie, nie, nie. Nie, to nie preto ma neprijal, že nechcel. Veď potom my sme sa stretli aj rozprávali, hej?“ U.:,,Áno“. O:,,To, to, to nie, nie“. U.:.,,To nie preto?“ O:,,Nie, nie, nie preto. Nie, žeby nechcel“. U.:,,Takže on vás nemôže v tom“. O:,,Nie. A tam nie, keď on musí vydať uznesenie, že zastavuje trestné stíhanie, nie vyšetrovateľka“.
Z informácií uvedených vyššie možno celkom jednoznačne vyvodiť snahu obž. JUDr. A. naozaj a reálne uplatniť svoje známosti a ovplyvniť prokurátora pred rozhodnutím vo veci vtedy obv. Z. U.. Tým bola naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bola podaná obžaloba a tak jednoznačne vylúčené úvahy o prípadnom postihu obžalovanej za trestný čin podvodu (viď. vyššie). Najvyšší sud uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne vo výroku o vine, a to v súlade so zákonom a dôkazným stavom ustáleným po bezchybnom procesnom postupe. Preto v tejto časti neakceptoval odvolacie námietky obžalovanej.
+ + +
V súvislosti s výrokom o treste (zohľadniac odvolacie argumenty prokurátora a vyjadrenie obžalovanej k nim) najvyšší súd poznamenáva, že trest odňatia slobody uložený obž. JUDr. A. v prvej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby - jeden rok s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby na dva roky považuje za primeraný a spravodlivo zohľadňujúci všetky okolnosti prípadu. Logickým dôsledkom takéhoto záveru je neakceptovanie návrhu prokurátora na sprísnenie trestu odňatia slobody. Najvyšší súd len dopĺňa, že Špecializovaný trestný súd pri ukladaní trestu odňatia slobody dodržal základné zásady a pravidlá dôležité pri ukladaní trestu a určení jeho výmery. Takýto istý záver sa vzťahuje aj na peňažný trest 3.000 € (tritisíc Eur) a ustanovený náhradný trest odňatia slobody (tri mesiace).
Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu, a k tomu aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada „nulla poena sine lege sine crimine sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu) tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Trestného zákona). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú v zásade súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného a na to, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiadúce. Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu ako i na ostatných členov spoločnosti.
Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je teda obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne hodnotenie páchateľa a jeho činu tak právne, ako aj etické.
Ďalším ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu, je § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa rozumie nie len určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu (napr. určenie druhu a rozsahu zakázanej činnosti, určenie rozsahu majetku ktorý prepadá v prospech štátu, určenie podmienok obmedzení alebo povinností pri podmienečnom odsúdení). Práve rozpätie zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri určitých trestoch umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona.
Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach, pričom nemožno opomenúť možnosť jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin), pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uložením trestu poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Pri ukladaní trestu treba zároveň vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu. Trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu), úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.
Špecializovaný trestný súd pri rozhodovaní vo výroku o treste dodržal všetky vyššie uvedené zásady a pravidlá, a preto nemal najvyšší súd dôvod rozhodnúť inak ako Špecializovaný trestný súd a aj v tejto časti odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Možno len stručne poznamenať, že obžalovaná nebola nikdy trestaná, má dobrú povesť, nedopustila sa „hrdelného“ zločinu - bez následku na objekte skutkovej podstaty trestného činu. Za takéhoto stavu ukladanie trestu v hornej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby nie je podľa názoru najvyššieho súdu náležité, nevyhnutné a nebolo by podľa názoru najvyššieho súdu ani spravodlivé.
Najvyšší súd neakceptoval návrh prokurátora na uloženie obžalovanej aj trestu zákazu činnosti, pretože si v celom rozsahu osvojil ako správne úvahy obžalovanej v replike k odvolaniu prokurátora. Preto len stručne poukazuje na znenie § 3 ods. 3 zákona č. 586/2002 Z. z. o advokácií podľa, ktorého „Zabezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu“ (tento prípad). S ohľadom na uvedené najvyšší súd zamietol odvolania obžalovanej JUDr. A. a prokurátora ako nedôvodné.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.