ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Martina Bargela v trestnej veci obžalovaného V. H. a spol. pre spolupáchateľstvo zločinu prijímania úplatku podľa § 20, § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave 15. februára 2017 o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor") a obžalovaných V. H. a K. P. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, z 12. novembra 2015, sp. zn. PK- 1T/54/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e s a rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 12. novembra 2015, sp. zn. PK-1T/54/2015, vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému V. H. a vo vzťahu k obžalovanému K. P. v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa
obžalovaný V. H.,
nar. XX. N. XXXX v H., trvale bytom V. X H., bývalý príslušník Policajného zboru, naposledy služobne zaradený ako inšpektor Oddelenia výkonu služby Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Košice 1, t.č. v mieste trvalého bydliska
s a o d s u d z u j e :
Podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 39 ods. 3 písm. d/, § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, § 51 ods. 2 Trestného zákona mu súd ustanovuje skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov a ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g/ Trestného zákona mu súd ukladá ako súčasť probačného a mediačného dohľadu povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom výchovnému programu, súčasťou ktorého bude v prvých dvoch rokoch skúšobnej doby účasť na jednejprednáške k tématike korupcie na vlastné náklady a zúčastniť sa ako verejnosť jedného hlavného pojednávania Špecializovaného trestného súdu Pezinok v Pezinku, alebo v Banskej Bystrici až do vyhlásenia rozsudku v trestnej veci korupcie podľa § 328 až § 336 Trestného zákona.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému súčasne ukladá peňažný trest vo výmere 500 Eur (päťsto eur).
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 2 (dva) mesiace.
obžalovaný K. P.,
nar. XX. S. XXXX v H., trvale bytom H., ul. Y. č. XXX/X, bývalý príslušník Policajného zboru, naposledy služobne zaradený ako referent Oddelenia výkonu služby Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ H. X, t. č. v mieste trvalého bydliska, s a
podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn. VII/2 Gv 341/06, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe, že
dňa 24. februára 2007 v čase približne o 09.00 hod. v Košiciach na Štefánikovej ulici ako členovia hliadky Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru H. F. počas výkonu služby, potom čo zistili prekročenie rýchlosti a neoprávnene nainštalované fólie na predných oknách motorového vozidla značky Subaru Impreza kombi, modrej farby s evidenčným číslom vozidla H., ktoré riadil vodič Y. P. z Košíc a potom, čo po jeho prenasledovaní a zastavení na Kasárenskom námestí mu za zistené priestupky zadržali technický preukaz a tabuľky s evidenčnými číslami, tieto zistené priestupky riadne nezaevidovali a obvinený V. H. od vodiča Y. P. vyžiadal za vybavenie zistených priestupkov najprv sumu 10 000 Sk, ktorú následne znížil na 5 000 Sk ako úplatok za to, že jeho priestupky nebudú riadne zadokumentované a následne, asi o hodinu neskôr z dôvodu, že vodič Y. P. nemal pri sebe celú požadovanú sumu a túto si odišiel zaobstarať, obvinený S. G. na kruhovom objazde na ul. Štefánikovej v Košiciach prevzal pre seba a ostatných členov hliadky úplatok tým spôsobom, že vystúpil zo služobného motorového vozidla, otvoril vodičovi Y. P. batožinový priestor tohto služobného vozidla, kde sa nachádzali odňaté tabuľky s evidenčnými číslami z vozidla značky Subaru a umožnil mu položiť dovnútra finančnú hotovosť 5 000 Sk a zobrať si tabuľky s evidenčnými číslami a následne si prevzatú sumu všetci obvinení navzájom rozdelili nezisteným pomerom, čím takto pri výkone služobnej činnosti postupovali najmä v rozpore s ustanoveniami § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, ďalej s ustanoveniami § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a i/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, ďalej s ustanoveniami § 67 ods. 3, ods. 4, § 115 ods. 1 písm. a/, e/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách účinného v čase spáchania skutku, ako aj s čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 8, 9, 10, 12 ods. 1 písm. a/ nariadenia Prezidenta Policajného zboru č. 7/2002 o objasňovaní a prejednávaní priestupkov a s čl. 13 a 14 Nariadenia Prezidenta Policajného zboru č. 10/2002 o činnosti útvarov PZ a príslušníkov PZ pri vykonávaní dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, konaní o dopravných nehodách a dopravno-inžinierskej činnosti.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s a z a m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 12. novembra 2015, sp. zn. PK -1T 54/2010, boli obžalovaní V. H. a S. G. uznaní za vinných zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, spolupáchateľstvom podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom prijímania úplatku spolupáchateľstvom podľa § 20, § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a obžalovaný K. P. z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona na skutkovom základe, že
dňa 24. februára 2007 v čase približne o 09.00 hod. v Košiciach na Štefánikovej ulici ako členovia hliadky Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice 1 počas výkonu služby v zložení hliadky práporčík H., podpráporčík G., práporčík P. po tom, čo práporčík P. ako vodič a obsluha meracieho prístroja Ramer 7 CCD- K507 zistil prekročenie rýchlosti motorového vozidla značky Subaru Impreza kombi, modrej farby s EVČ H., ktoré riadil vodič Y. P., tohto prenasledoval a zastavil na Kasárenskom námestí smerom k obchodnému domu Tesco v Košiciach súc uzrozumený s tým, že priestupca možno nebude ďalšími dvoma členmi hliadky postihnutý za tento priestupok, bez toho, aby ho on vyriešil za tento priestupok, ponechal ho na vyriešenie práporčíkovi H. a podpráporčíkovi G. a z miesta zastavenia odišiel, následne práporčík H. a podpráporčík G. po tom, čo zistili, že na aute Subaru Impreza kombi sú neoprávnene nainštalované fólie na predných oknách a následnom telefonáte od práporčíka P., že fotografia dokumentujúca prekročenie rýchlosti je z Ramera vymazaná, Y. P. na Kasárenskom námestí za zistené priestupky zadržali technický preukaz a tabuľky s evidenčnými číslami, tieto zistené priestupky riadne nezaevidovali a V. H. od vodiča Y. P. vyžiadal za vybavenie zistených priestupkov najprv sumu 10 000 Sk, ktorú následne znížil na 5 000 Sk ako úplatok za to, že jeho priestupky nebudú riadne zadokumentované a následne asi o hodinu neskôr z dôvodu, že vodič Y. P. nemá pri sebe požadovanú sumu a túto si odišiel zaobstarať, S. G. na kruhovom objazde na ulici Štefánikovej v Košiciach prevzal pre seba a ďalšieho člena hliadky H., úplatok tým spôsobom, že vystúpil zo služobného motorového vozidla, otvoril vodičovi Y. P. batožinový priestor služobného vozidla, kde sa nachádzali odňaté tabuľky s evidenčnými číslami z vozidla značky Subaru Impreza kombi a umožnil mu položiť dovnútra finančnú hotovosť 5 000 Sk a zobrať si tabuľky s evidenčnými číslami a následne si prevzatú sumu s H. rozdelili rovným pomerom, čím takto pri výkone služobnej činnosti postupovali najmä v rozpore s ustanoveniami § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, ďalej s ustanoveniami § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a i/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, ďalej s ustanoveniami § 67 ods. 3, ods. 4, § 115 ods. 1 písm. a/, e/ zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách účinného v čase spáchania skutku ako aj s čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 8, 9, 10, 12 ods. 1 písm. a/ nariadenia Prezidenta Policajného zboru č. 7/2002 o objasňovaní a prejednávaní priestupkov a s čl. 13 a 14 nariadenia Prezidenta Policajného zboru č. 10/2002 o činnosti útvarov PZ a príslušníkov PZ pri vykonávaní dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, konaní o dopravných nehodách a dopravno-inžinierskej činnosti.
Za to boli obžalovaným uložené nasledovné tresty:
obžalovaný V. H. podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona mu súd súčasne uložil aj peňažný trest vo výmere 500 € (päťsto eur). Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil pre prípad, že by výkon trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 2 (dva) mesiace.
obžalovaný S. G. Podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. h/ s použitím § 39 ods. 2 písm. e/ Trestného zákona, § 39 ods. 3 Trestného zákona písm. d/ úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona za splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona s použitím § 51 ods. 2 Trestného zákona mu súd ustanovil skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky a uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2, ods. 4 písm. g/ Trestného zákona mu súd uložil ako súčasť probačného a mediačného dohľadu povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom výchovnému programu, súčasťou ktorého bude v prvých dvoch rokoch skúšobnej doby účasť na jednej prednáške k tematike korupcie na vlastné náklady v treťom a štvrtom roku skúšobnej doby, zúčastniť sa ako verejnosť jedného hlavného pojednávania Špecializovaného trestného súdu Pezinok v Pezinku alebo pracovisko Banská Bystrica až do vyhlásenia rozsudku v trestnej veci korupcie podľa § 328 až 336 Trestného zákona Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona mu súd uložil peňažný trest vo výške 300 € (tristo eur). Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mal byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) mesiac.
obžalovaný K. P. Podľa § 326 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/ Trestného zákona trest odňatia slobody na 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu súd určil skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a to vo vzťahu k obžalovanému K. P. v jeho neprospech, čo do výroku o vine i výroku o treste.
V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že súd I. stupňa rozhodol v rozpore so skutkovým stavom a právnou kvalifikáciou uvedenou v obžalobe, keď dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním naplnil „iba“ zákonné znaky základnej skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Konštatoval, že pokiaľ ide o korekciu skutkového stavu, spočívajúcu v nepreukázaní korupčnej stránky konania zo strany obžalovaného P., tú vzhľadom na výsledky dokazovania zistené a objektivizované v ostatnej časti hlavného pojednávania nemožno zo strany prokurátora relevantne namietať. Pokiaľ však ide o právne posúdenie dokázaného konania obžalovaného P. redukovaného iba na zneužitie jeho policajnej právomoci, ktoré neprekrýva tak ako u ostatných spolupáchateľov prísnejšie trestné a spoločensky závažnejšie korupčné konanie, nemožno v rámci uplatňovania spravodlivosti súhlasiť s jeho posúdením, aké vyplýva z odvolaním napadnutého rozsudku.
V prípade obžalovaného P. poukázal na to, že bol veliteľom hliadky, ktorá zistila, že Y. sa dopustil mimoriadne závažného priestupku, keď v obci viedol motorové vozidlo rýchlosťou 103 km/ hod. Policajná hliadka, ktorej obžalovaný P. bol veliteľom, bola určená na zabraňovanie a postihovanie takéhoto závažného protispoločenského a nebezpečného správania a pokiaľ nevykonal adekvátne opatrenia, nešlo v jeho prípade len o porušenie bežnej úlohy policajta, ale o porušenie jeho dôležitej povinnosti, v zmysle ustanovenia § 138 písm. h/ a tým aj o naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty v zmysle § 326 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona.
Správnym právnym vyhodnotením skutku, ktorý sa obžalovanému P. kladie za vinu je potom nevyhnutné dospieť aj k uloženiu prísnejšieho trestu odňatia slobody.
Na základe týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Trestného poriadku, napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa obžalovaného K. P. zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám vo veci rozhodol rozsudkom o správnom právnom posúdeníkonania obžalovaného P. a prísnejšom treste, v intenciách podaného odvolania, keďže nové rozhodnutie možno urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený.
Proti rozsudku súdu I. stupňa podal odvolanie aj obžalovaný K. P.. Odvolaním sa domáhal, aby bol postupom podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.
V prvej časti písomne podaného odvolania poukázal na nelegálnosť postavenia „Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len inšpekcia). Vyslovil presvedčenie, že inšpekcia nie je súčasťou Policajného zboru, vyšetrovatelia nemôžu pôsobiť zákonne, aj keď sa označujú ako vyšetrovatelia PZ a sekcia nemôže plniť úlohy Policajného zboru v zmysle zákona o PZ.
Uviedol, že si je vedomý existencie zjednocujúceho stanoviska Tpj 62/2015 prijatého na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ohľadne policajnej inšpekcie, avšak ani toto stanovisko jeho názor nemení. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, piata sekcia (sťažnosť č. 32133/11 a sťažnosť č. 23944/04), z ktorých v odvolaní citoval.
V druhej časti odvolania namietal, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný, nie je totožný so skutkom, pre ktorý bol odsúdený. Komparáciou oboch skutkov zistil, že súd vytvoril nové znenie skutku založené na domnienkach, predpokladoch a indíciách, ktoré nekorešpondujú s výsledkami vykonaného dokazovania.
Prvostupňový súd ho vágnym literárnym archaizmom, doslova vykonštruovanou formuláciou časti skutku dosadil do postavenia dohovoreného vizionára. Nie sú mu známe skutočnosti, ktoré viedli prvostupňový súd k záveru, že mal byť uzrozumený s tým, že priestupca „možno“ nebude ďalšími dvoma členmi hliadky postihnutý za priestupok a že mal on vyriešiť priestupok.
Zdôraznil, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že on ako člen hliadky mal na starosti zariadenie na meranie rýchlosti a zistené a preukázané priestupky riešil H. s G.. Službu vykonávali dvomi vozidlami.
Poukázal tiež na to, že následne bolo zistené, že zariadenie, ktorým nameral priestupcu, bolo poškodené, v systéme boli poruchy a preto bol notebook vyradený z prevádzky (svedok P.). Vodiča Y. nebolo možné za priestupok prekročenia rýchlosti postihnúť, pretože priestupok nebol spoľahlivo preukázaný, nebol zadokumentovaný.
V odvolaní odvolateľ namietal aj priebeh dokazovania vo vzťahu k prehratiu zvukového záznamu z 24. februára 2007 o jeho oznámení spoluobžalovaným, že fotografia zaznamenávajúca prekročenie rýchlosti sa stratila.
Na záver ešte uviedol, že dôkazné bremeno na hlavnom pojednávaní nesie prokurátor, ale paradoxne v tejto veci dokazovanie na hlavnom pojednávaní vykonávali obhajcovia.
Proti vyššie označenému rozsudku špecializovaného trestného súdu podal odvolanie aj obžalovaný V. H.. Odvolanie najskôr podal proti všetkým výrokom, no neskôr modifikoval odvolanie v tom smere, že akceptuje výrok o vine a odvolanie podáva čo sa týka výroku o treste.
Vyslovil presvedčenie, že v konaní sú splnené podmienky stanovené v ustanovení § 39 ods. 1 Trestného zákona.
V písomných dôvodoch odvolania porovnal osobu spoluobžalovaného G. a jeho postoj k prejednávanej veci so svojou osobou a vyslovil záver, že nebol dôvod u spoluobžalovaného G. aplikovať zmierňujúce ustanovenie Trestného zákona pri ukladaní trestu a v prípade jeho osoby už nie. Poukázal na skutočnosť, že celý život vedie bezúhonný život, vždy ctil zákon a od roku 2004 je v lekárskej psychologickej apsychiatrickej starostlivosti.
Na verejnom zasadnutí, obhajca obžalovaného predložil aktuálne lekárske správy o jeho zdravotnom stave a tiež rozhodnutie o tom, že mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok.
Odvolacia námietka obžalovaného H. sa týka aj dĺžky samotného konania. Zdôraznil, že skutok sa stal ešte 24. februára 2007, teda pred desiatimi rokmi, obvinenie mu bolo vznesené po viac ako dvoch mesiacoch a obžaloba, ktorá bola predmetom prejednávania v tomto konaní bola podaná temer 4 roky po spáchanom skutku.. Ani jeden úkon nebol v konaní zmarený jeho neprítomnosťou.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby najvyšší súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok v časti vo výroku o uloženom treste a následne, aby alternatívne vrátil vec súdu I. stupňa s vyslovením právneho názoru, alebo aby sám odvolací súd rozhodol rozsudkom tak, že mu trest zníži pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby a umožní mu podmienečný odklad výkonu uloženého trestu za použitia ustanovení o probačnom dohľade a v kombinácii s uložením ďalšieho trestu, primeraného peňažného trestu.
Rozsudok súdu I. stupňa vo vzťahu k obžalovanému S. G. nadobudol právoplatnosť 28. novembra 2015.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, majúc na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a zistil, že podané odvolanie obžalovaných V. H. a K. P. sú dôvodné a odvolanie prokurátora, vo vzťahu k obžalovanému P. je nedôvodné.
Vo vzťahu k odsudzujúcej časti:
Ako už bolo spomenuté vyššie, prvostupňový rozsudok je vo vzťahu k obžalovanému G. právoplatný. Odvolanie podal obžalovaný V. H., ktoré podal vo svoj prospech a napádal ním výrok o treste.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia špecializovaného trestného súdu vo vzťahu k tomuto obžalovanému, najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že stíhaný skutok sa stal a že ho spáchal okrem už právoplatne odsúdeného S. G. aj obžalovaný V. H.. V tomto smere špecializovaný trestný súd vyčerpávajúco a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o jeho vine. Na takomto základe potom špecializovaný trestný súd vyvodil z dôkazov o podstate stíhaných trestných činov zistenia, ktoré sú správne.
Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie vo vzťahu k obžalovanému H. súdom prvého stupňa. Najvyšší súd poznamenáva, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa neodporuje základným princípom logického myslenia a nemožno mu nič vytknúť.
Právna kvalifikácia stíhaného skutku ako prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, spolupáchateľstvom podľa § 20, § 326 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a zločinu prijímania úplatku spolupáchateľstvom podľa § 20, § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona aj podľa názoru najvyššieho súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa a zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. Aj najvyšší súd zistil, že konaním obžalovaného H., ktoré je predmetom tohto trestného stíhania, boli naplnené všetky znaky skutkových podstát uvedených trestných činov.
Osoby oprávnené podať odvolanie v tomto smere prvostupňový rozsudok nenamietali a keďže v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, bolo bynadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, vo vzťahu k obžalovanému V. H..
Odvolací súd na podklade odvolania obžalovaného H. zrušil postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku odvolaním napadnutý rozsudok vo výroku o treste, vo vzťahu k tomuto obžalovanému, pretože trest, ktorý mu bol uložený, považoval vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za neprimerane prísny.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodol o treste obžalovaného V. H. sám.
Riadiac sa ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona pri ukladaní trestu mal na zreteli účel trestu, teda potrebu chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť obžalovaným v páchaní ďalšej trestnej činnosti, trestom pôsobiť na páchateľov, aby viedli riadny život a tým zabezpečiť splnenie účelu trestu aj z hľadiska generálnej prevencie.
Trest ukladal podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona, teda za prísnejší z dvoch zbiehajúcich sa trestných činov, z ktorých bol obžalovaný uznaný za vinného.
Zo správ o povesti obžalovaného, doplneného odpisu registra trestov, ktorý odvolací súd aktualizoval ku dňu rozhodovania a na verejnom zasadnutí ho oboznámil, vyplýva, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom doposiaľ nedostal, nebol priestupkovo riešený a pri výkone služby príslušníka PZ bol šesťkrát disciplinárne odmenený a dvakrát disciplinárne potrestaný. Na základe uvedeného možno konštatovať, že obžalovaný vedie bezúhonný život a preto mu bolo možné pričítať pri ukladaní trestu poľahčujúcu okolnosť v zmysle ustanovenia § 36 písm. j/ Trestného zákona.
Na strane druhej mu však priťažovalo, že spáchal viac (dva) trestné činy - § 37 písm. h/ Trestného zákona.
Vzhľadom na konštatovanie jednej poľahčujúcej a jednej priťažujúcej okolnosti odvolací súd pri rozhodovaní o treste postupoval v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona.
Trest ukladal ako trest úhrnný v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona.
Na rozdiel od prvostupňového súdu, odvolací súd dospel k záveru, že pri ukladaní trestu a najmä pri voľbe jeho druhu a výmery je možné aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1, § 39 ods. 3 písm. d/ Trestného zákona.
Podľa tohto ustanovenia, ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu, alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanovenú týmto zákonom. V posudzovanom prípade však súd nesmel uložiť trest odňatia slobody kratší ako dva roky, pretože v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby za prísnejší zo zbiehajúcich sa trestných činov je päť rokov.
Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia a hodnotenia okolností, z ktorých vyplýva, ako bude pre obžalovaného uložený trest citeľný. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zrejmé, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. Obžalovaný H. nie len pred spáchaním skutku viedol riadny život, ale aj ďalších desať rokov po spáchaní skutku bol bezúhonným občanom, ktorý sa stará o svoju rodinu, chorú matku. Deklaroval, že v jeho prípade sa jednalo o ojedinelý exces, keď ho vidina rýchleho zárobku priviedla k spáchaniu skutku, pre ktorý bol uznaný za vinného. Takéto, a odvolací súd verí, že výnimočné zlyhanie, priviedlo obžalovaného aj do lekárskej starostlivosti spomínanej podrobne v odvolaní.
V súvislosti s voľbou druhu a výmery trestu však odvolací súd dáva do pozornosti, že skutok bol spáchaný vo februári 2007, teda pred desiatimi rokmi, obžaloba, ktorá bola v tomto konaní prejednávaná bola podaná po štyroch rokoch od spáchania skutku a odsudzujúci rozsudok bol vyhlásený temer po ôsmich rokoch.
S poukazom na uvedené časové súvislosti je treba zdôrazniť, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Primeraná lehota, v ktorej má byť vec prejednaná nie je výslovne stanovená, je však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov od spáchania skutku po právoplatné rozhodnutie môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Kompenzáciou porušenia práva na rýchlosť konania sa zaoberá Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I.ÚS 236/2011, z ktorého vyplýva, že hoci ESĽP nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru povinnosť kompenzovať automaticky prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania, alebo zmiernením trestu, no súčasne takú kompenzáciu pripustil, lebo ju považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva. V prejednávanom prípade neboli zistené okolnosti, z ktorých by vyplynulo, že prieťahy v konaní by spôsobil obžalovaný H. a nejedná sa o mimoriadne zložitý prípad.
Aplikáciu § 39 Trestného zákona, okrem pomerov páchateľa umožňovalo aj splnenie ďalšej zákonom požadovanej podmienky a to, že trest uložený v zákonom stanovenej trestnej sadzbe by bol pre obžalovaného neprimerane prísny a účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
V tomto štádiu konania trest, ktorý obžalovanému H. uložil prvostupňový súd by plnil výlučne represívny účel.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel na základe dôvodov rozvedených vyššie k záveru, že účel trestu v danom prípade splní aj trest nespojený s obmedzením osobnej slobody obžalovaného V. H. a preto mu uložil trest odňatia slobody vo výmere tri roky, výkon ktorého mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov, za súčasného použitia ustanovení o probačnom dohľade, ktorého súčasťou sú aj uložené povinnosti špecifikované vo výroku o treste.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom špecializovaného trestného súdu, že vzhľadom k tomu, že obžalovaný trestnou činnosťou získal majetkový prospech, je mu potrebné uložiť aj trest vo forme finančného postihu a to v podobe peňažného trestu, preto mu takýto trest vo výmere 500 eur uložil.
Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, aj odvolací súd postupom podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody v trvaní dva mesiace.
K oslobodzujúcej časti:
Obžaloba prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 15. decembra 2010, na základe v nej ustálenom skutku, kládla aj obžalovanému P., za vinu, že ako člen hliadky, spolu so spoluobžalovanými H. a G.
- zistili prekročenie rýchlosti a fólie
- prenasledovali a zastavili vozidlo priestupcu
- zadržali mu TP a tabuľky s EČV
- nezaevidovali priestupky
- prevzatý úplatok si rozdelili.
Na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní súd dospel k záveru, že takto ustálený skutok nekorešponduje s výsledkami vykonaného dokazovania a skutok ustálil vo vzťahu k obžalovanému P. tak, že tento ako člen policajnej hliadky
- zistil prekročenie rýchlosti
- prenasledoval a zastavil priestupcu,
a následne jeho protiprávne konanie formuloval vetou „... súc uzrozumený s tým, že priestupca možno nebude ďalšími dvoma členmi hliadky postihnutý za tento priestupok, bez toho, aby ho on vyriešil za tento priestupok, ponechal ho na vyriešenie práporčíkovi H. a podpráporčíkovi G. a z miesta zastavenia odišiel.... „
Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou obžalovaného P., že súd I. stupňa vo vzťahu k jeho osobe vytvoril nové znenie skutku, ktoré je založené len na domnienkach a predpokladoch súdu, ktoré však nekorešponduje so zisteným skutkovým stavom veci vyplývajúcim z výsledkov vykonaného dokazovania.
V posudzovanej veci bolo nepochybne preukázané, že obžalovaní vykonávali službu ako policajná hliadka, pričom obžalovaný P. bol na výkon služby pridelený ako vodič a obsluha meracieho prístroja, bol na motorovom vozidle - kotva XXX na Štefánikovej ulici. Obžalovaní H. a G. boli s vozidlom - kotva XXX na konci Štefánikovej ul., tak, že vzájomne na seba nevideli. Boli velení ako realizačná jednotka, teda zastavovali namerané vozidlá a mali povinnosť ich priestupkovo riešiť (bez prítomnosti obžalovaného P., pretože tento im len rádiostanicou nahlasoval vozidlá, ktoré nameral a ostával ďalej na svojej pozícii). V prípade priestupcu Y. P. si tiež splnil svoju povinnosť, pretože keď u neho nameral prekročenie rýchlosti, nahlásil to kolegom, aby ho mohli zastaviť. V tomto štádiu nemohol mať zámer neriešiť vodiča za priestupok, pretože keď zistil, že tento po tom, čo si uvedomil, že prekročil rýchlosť a bol nameraný, snažil sa hliadke vyhnúť tak, že odbočil zo smeru jazdy, tak nasadol do vozidla a priestupcu prenasledoval a zastavil. Až keď prišli na miesto zastavenia vodiča aj jeho kolegovia - realizačná hliadka, ktorej úlohou bolo zadokumentovaný priestupok vyriešiť odišiel späť na svoje pôvodné stanovisko. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania nevyplýva jediný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že bol uzrozumený, že priestupca možno (?) nebude jeho kolegami za priestupok vyriešený. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že priestupca P. povedal, že pozná nejakých policajtov, pýtal sa ich či sa nedá nejako dohodnúť, volal svojmu kamarátovi I., ktorý je bývalým príslušníkom ODI PZ v Košiciach a až na základe intervenčného telefonátu osoby s prezývkou „I.“ dohodli vybavenie priestupku za úplatok (sv. Y. P., zvukový záznam telekomunikačnej prevádzky). V tomto štádiu už obžalovaný P. bol späť na svojom pôvodnom stanovišti a uviedol, že o vyššie popísanej situácii nič nevedel. Niet dôvodu jeho výpovedi neveriť, pretože ju potvrdili aj samotní spoluobžalovaní H. a G. a tiež svedok P... Napokon aj súd vyhodnotil vykonané dôkazy v prospech obžalovaného P. tak, že o korupčnom správaní svojich kolegov nevedel a preto je nepochopiteľné a z rozsudku nepreskúmateľné, na základe čoho dospel k záveru, že bol uzrozumený, že priestupca možno ? nebude za priestupky vyriešený.
Vykonaným dokazovaním nebola spochybnená aj výpoveď obžalovaného P. týkajúca sa zistenej poruchy na meracom zariadení, ktoré bolo následne vyradené zo systému.
K oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby podľa písm. c/ § 285 Trestného poriadku dôjde vtedy, ak dokazovaním na hlavnom pojednávaní sa preukáže, že skutok ustálený v obžalobe, v posudzovanom prípade po jeho úprave súdom pri zachovaní totožnosti skutku, sa stal, vykazuje znaky trestných činov, avšak nie je možné vyvodiť nepochybný záver, že ho spáchal aj obžalovaný P., ktorý sa v čase jehopáchania už nachádzal na inom mieste a bolo preukázané, že skutok spáchali iné osoby, spoluobžalovaní H. a G..
Odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Trestného poriadku, na podklade odvolania obžalovaného K. P. zrušil vo vzťahu k jeho osobe rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu a sám rozhodol postupom podľa § 322 ods. 3, § 285 písm. c/ Trestného poriadku tak, že ho spod obžaloby oslobodil.
Z tých istých dôvodov potom odvolanie prokurátora, ktorý vo vzťahu k tomuto obžalovanému neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil také dôkazy, ktoré by vinu aj tohto obžalovaného v zmysle podanej obžaloby bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, postupom podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.
Na záver ešte odvolací súd k odvolacej námietke obžalovaného K. P., keď poukázal na nelegálnosť postavenia Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp. zn. Tpj 62/2015, ktorého existencie si je vedomý aj obžalovaný a skutočnosť, že s ním nesúhlasí je z hľadiska rozhodovania v tejto veci právne neúčinné. Podľa tohto stanoviska okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministra vnútra Slovenskej republiky zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 cit. zákona) také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).
Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a/ Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c/ Trestného poriadku.
Žiadosť o súhlas s používaním informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním (zák. č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej služby, je podávaná Policajným zborom, a ak je jej vyhovené, informačno-technický prostriedok je používaný Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 cit. zákona.).
Trestné stíhanie v posudzovanom prípade viedol oprávnený orgán, preto ním realizované úkony boli zákonné.
S poukazom na tieto dôvody, odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.