UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Ivetty Macejkovej, PhD., LL.M. a JUDr. Petra Kaňu v trestnej veci obžalovaného A. O. a spol. pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného zákona k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. d), písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h) a § 140 písm. b) Trestného zákona a iné, o odvolaniach obžalovaných A. O., K. Q. a H. G. a odvolaní prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB- 3T/3/2020 zo 4. decembra 2020, na verejnom zasadnutí konanom 13. októbra 2021 v Bratislave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaných A. O., K. Q. a H. G. a odvolanie prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s a z a m i e t a j ú.
Odôvodnenie
Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej tiež „súd I. stupňa" alebo „špecializovaný trestný súd") sp. zn. BB-3T/3/2020 zo 4. decembra 2020 (ďalej tiež „napadnutý rozsudok") boli A. O., K. Q. a H. G. uznaní za vinných pre skutok právne posúdený ako
- vo vzťahu k obžalovanému A. O. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva ako objednávateľ podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného zákona,
- vo vzťahu k obžalovanej K. Q. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva ako pomocník podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a
- vo vzťahu k obžalovanému H. G. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona,
na tom skutkovom základe, že
- A. O. si po predchádzajúcich sporoch a nezrovnalostiach súvisiacich s pôsobením vo verejnom živote s poškodeným M. R. nar. XX.XX.XXXX, v tom čase hlavným kontrolórom mesta T., bez priamej spojitosti s výkonom tejto funkcie a v čase kedy sa obidvaja pripravovali kandidovať na funkciu primátora mesta T., na doteraz presne nestotožnenom mieste a v presne neustálených prvých šiestich mesiacoch roku 2010 požiadal iného, aby spáchal trestný čin a objednal si za presne nestanovenú finančnú úplatu vraždu M. R. prostredníctvom K. Q., ktorá následne na presne nestotožnenom mieste a v presne neustálených prvých šiestich mesiacoch roku 2010 sprostredkovala vykonanie vraždy M. R. za presne nestanovenú finančnú úplatu u H. G., ktorý na základe uvedeného na presne nestotožnenom mieste v mesiacoch jún až júl 2010, zorganizoval zavraždenie M. R.F. L., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol za predmetný skutok právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výške 25 rokov rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-2T/9/2011 zo dňa 04.08.2011, za čo ponúkol H. L. sumu 10.000,- €, zabezpečil vražednú zbraň, určil spôsob zavraždenia, vybral miesto a čas vraždy a zároveň s M. H., nar. XX.XX.XXXX, vylúčeným na samostatné konanie a doteraz právoplatne neodsúdeným, a H. L. boli dňa 08.07.2010 prezrieť' miesto činu a dňa 09.07.2010 (piatok) H. L. v zmysle vyššie uvedeného právoplatného rozsudku opäť prišiel na miesto činu, kde v čase okolo 21:05 hodine, bol pred svojím domom nachádzajúcim sa na ulici Q.. X v T.F. L. zastrelený poškodený M. R., pričom pred zastrelením sa H. L. na miesto činu dostavil na svojom osobnom motorovom vozidle zn. T. V., E. G., z ktorého predtým odmontoval evidenčné čísla vozidla, po príchode na miesto činu H. L. oslovil poškodeného, ktorý v tom čase stál pred svojím domom, ten sa na základe uvedeného rozbehol smerom do vnútra domu, potkol sa a spadol, kde H. L. po tom ako k nemu prišiel vystrelil na hlavu poškodeného z prinesenej krátkej brokovej zbrane zn. Hubertus Prague kaliber 16/16, čím spôsobil poškodenému devastačné zranenia hlavy, ktorým poškodený na mieste podľahol a po vykonaní vraždy odsúdeným H. L. tohto postreleného a unikajúceho z okolia miesta vraždy odviezol H. G. motorovým vozidlom nezistenej značky a evidenčného čísla preč.
Za to súd I. stupňa obžalovaným uložil nasledovné tresty:
- obžalovanému A. O. podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 34 ods. 5 písm. b) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov si zaradením ho na výkon tohto trestu podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia;
- obžalovanej K. Q. podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 34 ods. 5 písm. b) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením ju na výkon tohto trestu podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia;
- obžalovanému H. G. podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 34 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením ho na výkon tohto trestu podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, podľa§ 42 ods. 2 Trestného zákona súčasne zrušujúc výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T/15/2017 z 26. septembra 2018, právoplatným 7. novembra 2019, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením. stratili podklad.
Všetkým trom označeným obžalovaným súčasne súd I. stupňa uložil podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranné opatrenie, konkrétne ochranný dohľad v trvaní 2 rokov.
V adhéznom výroku súd I. stupňa rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, že obžalovaní A. O., K. Q. a H. G. sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenej G. nemajetkovú ujmu v sume 10 000 eur.
* * *
Proti tomuto rozsudku podali odvolania obžalovaní A. O., K. Q. a H. G. (každý ďalej tiež „obvinený/á" s uvedením priezviska), a to proti všetkým výrokom sa ich týkajúcich, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo, ako aj prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej „prokurátor"), a to v neprospech všetkých obžalovaných, proti výrokom o ich vine (a na tom podklade aj voči výrokom, ktoré majú svoj podklad vo výroku o vine).
Prokurátor vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaného A. O. nesúhlasil s názormi uvedenými v napadnutom rozsudku. Konanie obžalovaného A. O. považuje za pomstu voči svojmu politickému rivalovi (nebohému M. R.). Obžalovaný A. O. nevedel podávaním trestných oznámení dosiahnuť eliminovanie svojho politického rivala, nebohého M. R., v blížiacich sa voľbách na primátora a navyše mal s ním spory vyplývajúce aj z vtedajšieho postavenie nebohého M. R., ktorý bol v tom čase hlavným kontrolórom mesta T.. Z uvedených dôvodov má za to, že vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovaného A. O. mala byť použitá právna kvalifikácia podľa § 144 ods. 2 písm. e) Trestného zákona (osobitný motív) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona (z pomsty), ako aj podľa § 144 ods. 2 písm. d) Trestného zákona (na chránenej osobe), s poukazom na § 139 písm. h) Trestného zákona (verejný činiteľ).
Obžalovaná K. Q., ako pomocník pri konaní obžalovaného A. O., mu vedome pomáhala uskutočniť zámer, poznala jeho motívy, sama ich realizovala tak, aby k vykonaniu úkladnej vraždy došlo (najatie obžalovaného H. G. na vykonanie úkladnej vraždy), preto aj u nej mala byť použitá rovnaká právna kvalifikácia podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy tak, ako pri obžalovanom A. O..
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii k obžalovanému H. G. podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty, teda aj podľa odseku 2 k § 144 Trestného zákona, trvána svojej argumentácii zo záverečnej reči v celom rozsahu a nemá v čom by ju doplnil, preto na ňu v celom rozsahu odkazuje.
Pokiaľ by bola použitá kvalifikovaná skutková podstata obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 2 Trestného zákona, trestná sadzba je 25 rokov alebo doživotie, pri zohľadnení aj záverov znaleckých skúmaní považuje za primeraný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov tak, ako navrhol v záverečnej reči.
K argumentácii k výške uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 21 rokov uvádza, že v odôvodnení rozsudku je uvedené, že všetkých troch obžalovaných „zachránilo" od uloženia hornej hranice trestu (25 rokov), resp. pri hornej hranici len to, že od spáchania skutku uplynulo 10 rokov. Dovolí si však poukázať, že orgány činné v trestnom konaní získali prvú informáciu, ktorá umožňovala pokračovať vo vykonávaní úkonov v trestnom konaní až v máji 2018 (realizačný návrh, v ktorom sa uvádza osoba, ktorá nechce byť menovaná, z listinných dôkazov a výsluchoch L. O. a H. F. je zrejmé, že malo ísť o poznatky L. O.). Následne 4. júna 2018 dochádza k rozhodnutiu o pokračovaní v trestnom konaní (uznesenie podľa § 228 ods. 5 Trestného poriadku). Dňa 8. októbra 2018 vo veci prvýkrát vypovedá Q. K., ktorý uvádza skutočnosti, ktoré počul v aute (podrobne uvedené v odôvodnení rozsudku). K vzneseniu obvinenia dochádza 24. januára 2019 a k podaniu obžaloby 22. januára 2020. To, že došlo k získaniu informácií umožňujúcich pokračovať vo vyšetrovaní 7 rokov po právoplatnom odsúdení H. L., priameho vykonávateľa úkladnej vraždy, nemožno pričítať orgánom činným v trestnom konaní ako negatívum, ktoré by sa malo odraziť na výške trestu v rámci trestnej sadzby. Nejde o situáciu, kedy by orgány činné v trestnom konaní postupovali liknavo, nešlo situáciu kedy by boli konštatované prieťahy v konaní, práve naopak, vo veci sa postupovalo primerane na základe zistenia nových dôkazov, ako je už popísané vyššie.
Pokiaľ teda došlo k ukladaniu trestov odňatia slobody podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona, tak tresty mali byť ukladané minimálne pri hornej hranici trestnej sadzby, práve vzhľadom na motív a vyhodnotenie dôkazného stavu v odôvodnení rozsudku.
Vo vzťahu k výmere ochranného dohľadu poukázal na to, že všetci traja obžalovaní boli odsúdení za jeden z najzávažnejších trestných činov proti životu a zdraviu a boli im uložené tresty odňatia slobody na 21 rokov. Pri takejto kombinácii, toto by malo byť zohľadnené aj trvaním ochranného dohľadu na maximálnu možnú mieru, a to 3 roky.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie (správne „rozsudok") a sám vo veci rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s návrhom všetkým trom obžalovaným uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov (u obžalovaného H. G. súhrnný trest odňatia slobody) so zaradením na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a s určením ochranného dohľadu na 3 roky.
Obžalovaný A. O. v písomnom odôvodnení odvolania, smerujúc ho proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo, primárne namietal už formuláciu skutku (tzv. skutkovej vety výroku o vine) napadnutého rozsudku, ktorú hodnotí ako rozpornú s § 163 ods. 3 Trestného poriadku aj s vykonaným dokazovaním, zdôrazňujúc formulácie „bez priamej spojitosti s výkonom tejto funkcie a v čase, kedy sa obidvaja pripravovali kandidovať na funkciu primátora mesto T., na doteraz presne nestotožnenom mieste a presne neustálených prvých šiestich mesiacoch roku 2010... za presne nestanovenú finančnú úplatu".
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi ním a poškodeným nešlo o žiadne osobné spory. Z jeho strany šlo o odôvodnenú kritiku praktík poškodeného týkajúcich sa spreneverenia dotácií z eurofondov, ktoré boli poskytnuté na vybudovanie kanalizácie v meste T.. Pokiaľ súd I. stupňa uvádza, že obaja sa pripravovali kandidovať na funkciu primátora mesta T., tak uvedené nielenže nebolo v konaní preukázané, ale bolo rovno vyvrátené. Úvahu súdu, že možným motívom vraždy mala byť príprava poškodeného za primátora mesta T. vyvracia, že poškodený bol zavraždený 9. júla 2010 a komunálne voľby na post primátora mesta T. boli vyhlásené na mesiac november 2010 s tým, že kandidátky na primátora bolo možné odovzdávať až v septembri 2010, teda dva mesiace po smrti poškodeného. Poškodený teda nemohol byť jeho protikandidátom v primátorských voľbách, pretože v čase odovzdávania kandidátky na post primátora mesta, poškodený už nežil. V predchádzajúcich voľbách (do parlamentu a do VÚC) takisto nemohli byť protikandidátmi, keďže každý kandidoval za podpory inej politickej strany. Vo všetkých voľbách kandidovalo niekoľko kandidátov, a to aj v primátorských voľbách, v ktorých poškodený kandidovať už nemohol, a všetci kandidáti voľby prežili. Je teda vylúčené, že by jeho motívom vraždy mala byť istota, aby sa stal primátorom mesta T.. Tieto okolnosti sú potvrdené aj z výpovedí svedkov JUDr. G. Q., Mgr. C. D., Ing. C. C. a iných.
Ďalej zo skutkovej vety nemožno zistiť ako a kde mal objednať vraždu, za akú odplatu u obžalovanej Q., tá kedy mala a komu sprostredkovať vraždu ďalej. Je nepochybné, že predmetný skutok, teda vražda poškodeného sa stala. Je nepochybné. že H. L. ako vykonávateľ bol právoplatne odsúdený za predmetný skutok rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, sp. zn. PK-2T/9/2011 zo 4. augusta 2011, avšak súd neskúmal väzby H. L. aj na iných svedkov, napr. G. alebo K. a iných.
V napadnutom rozhodnutí súd opakovane poukazuje na možnú existenciu viacerých motívov vraždy poškodeného, avšak následne si súd protirečí v napadnutom rozhodnutí, že ďalší motív preukázaný nebol. Zastávame názor, že súd prehliadol množstvo dôkazov,a to najmä výpovede svedkov, ktoré poukazujú na iný, než súdom uvádzaný motív, resp. vylučujú jeho motív obžalovaný. Takým svedkami sú:
Svedkyňa M.Y. - bývalá priateľka H. G. vo svojej výpovedi v prípravnom konaní (23. januára 2019) na otázku, či jej H. spomenul niekedy aj meno objednávateľa vraždy, svedkyňa uviedla: „H. mi hovoril, že sa často stretával s ľuďmi z parlamentu aj jeden z týchto ľudí u neho nechal aj auto s hotovosťou 30 alebo 40 tisíc eur,čo bola odmena za túto vraždu. Tieto peniaze boli nechané v strednom kastlíku, ako je riadiaca páka..... Bližšie ale tohto človeka z parlamentu nespomínal. Som si ale istá, že objednávateľobjednal H.". Na ďalšiu otázku, či spomínal niekedy H., či sa na vražde podieľalo viac ľudí, svedkyňa uviedla: „Objednávateľ, H. a L., iných nespomínal". Vo svojej výpovedi z 11. marca 2019 na otázku, či jej hovoril G. niečo o osobe objednávateľa tejto vraždy, svedkyňa odpovedala: „Keďže mám obavy o svoje zdravie a bezpečnosť, tak k tejto otázke sa nechcem vyjadrovať". Na otázku obhajkyne, či sa G. vyjadril konkrétne k osobe, ktorá tam nechala auto a peniaze za vraždu R. svedkyňa uviedla: „Vyjadril sa, že táto osoba pochádza z politických kruhov". Svedkyňa tiež uviedla, že má strach už len z toho, že prišla svedčiť.
Svedkyňa (a poškodená) B. R. vypovedala, že jej manžel (poškodený) spomínal osobu menom F. L., ktorá sa mohla podieľať vo veci z marca 2010 (streľba dňa 3. marca 2010). K obžalovanej Q. uviedla, že keď prišla za ňou do lekárne, prišla len ohľadom bežných vecí, kde jej rozprávala, že nie je za to (ako za vraždu jej manžela ) O. zodpovedný, že sú za to zodpovední iní ľudia. Z vyšetrovacieho spisu ďalej vyplýva, že obhajkyňa namietala protokoláciu vyšetrovateľa, a žiadala zaprotokolovať to, čo povedala svedkyňa a to, že Q. povedala konkrétne mená ľudí, avšak tieto mená ona povedať nechce, lebo sa bojí o svoj život - toto vyšetrovateľ odmietol zaprotokolovať s odôvodnením, že „protokoluje sa to, čo svedkyňa chce oficiálne do zápisnice povedať, nakoľko to oficiálne do zápisnice nechce povedať, tak sa uvedené neprotokoluje".
Následne na základe sťažnosti obvineného na nezákonnosť postupu vyšetrovateľa, prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry nariadil zopakovať jej výsluch, v rámci ktorého v namietanej časti (6. augusta 2019) vypovedala úplne od veci, nevysvetlila zásadné rozpory v jej výpovediach, neuviedla žiadne logické vysvetlenie a vyhovorila sa na to, že si nepamätá, a že nechce zavádzať nejakými menami a náhodnými spomienkami. Bola evidentne ovplyvnená. V konaní pred súdom 14. mája 2020 sa vyjadrovala zdržanlivo, takmer na nič si nespomínala, v závere však uviedla: „Nevylučujem však, že kanalizáciu dával do súvislosti s jeho útokmi".
Svedok M. T. vo svojej výpovedi uviedol, že nemal dobrý vzťah s poškodeným R.. Podali na seba navzájom trestné oznámenia. Vo veci prvej streľby na R. bol vyšetrovaný ako podozrivý číslo jedna. Rozchýrila sa jedného času taká fáma, že R. ako predseda E. v T. sa niekomu z vyššie postavených funkcionárov v strane mimo T. mal vyjadriť, že sa blíži snem E. a že on tam rozprestrie nekalé ťahy niektorých funkcionárov, ale pred snemom ho zastrelili. Potvrdil, že poškodený mal konflikty s viacerými osobami v T.. Bol vypočúvaný ako jeden z možných strelcov (pri prvej streľbe z 3. marca 2010).
Ďalšími svedkami sú aj A. T., N. O. (ktorý uviedol, že L. mu podrobne popísala, akým spôsobom ju H. F. prinútil podať na obžalovaného trestné oznámenie, a ako ju prinútil, aby sa stretla s operatívcami NAKA v jednej kaviarni v U. Q., kde za sústavnej prítomnosti H. F. musela povedať, že objednávateľom vraždy je obžalovaný), ktorí vylúčili jeho participáciu na predmetnom skutku.
Svedok Ing. L. M. (17. októbra 2019 v prípravnom konaní a14. mája 2020 na hlavnom pojednávaní) potvrdil, že poškodený mal konflikty s G. I., B. E., Y. E.. Potvrdil nepriateľský vzťah medzi poškodeným a JUDr. G. Q., ktorá napokon v novembri 2010 vyhrala primátorské voľby. Potvrdil že v deň vraždy bol (O.) doma.
Svedok Ing. C. C. (17. októbra 2019 aj 14. mája 2020) objasňuje ako kauza kanalizácie a L. súvisia s vraždou poškodeného, popisuje úlohu F. R., a potvrdzuje tvrdenie obžalovaného, že boli spolu s O. u svedka B. L., ktorý im vyslovene povedal že objednávateľom vraždy R. bol MUDr. F. R..
Svedkovia G. R. a W. R. potvrdili, že poškodený mal spory aj s inými obyvateľmi T., napr. s p. L., T. aj I.. Svedok O. U., svokor obžalovaného, otec L. dokonca mal strach z G.. Svedkyňa PaeDr. I. F. potvrdila, že motívom vraždy poškodeného mohlo byť to, že sa chystal na republikovom sneme E. vystúpiť s dôležitými informáciami ktoré by mali za následok problémy jednotlivých členov E. a deštrukciu strany G.. Táto svedkyňa uviedla, že deň pred vraždou bola spolu s poškodeným a dohodli sa na tom, že budú spolu cestovať na republikový snem E.. V deň vraždy sa opäť stretli asi o 15.00 hod. apoškodený sa jej javil veľmi nesvoj. Rozprávali sa o tom, že R. vystúpi na sneme E. a že povie nejaké veci na stranu E. aj G.. Na súde uviedla: „B. spomínala nejaké problémy s kanalizáciou, boli tam peniaze, veľké peniaze medzi L. a mestom. Možno, že hovorila aj o podstate sporu, ja si však nespomínam".
Svedok F. G. vypovedal, že poškodený mu povedal, že nevie si vysvetliť kto mal zámer zlikvidovať jeho osobu. Uviedol tiež, že má vedomosť o tom, že na rozšírenie mestskej kanalizácie v T. vybavil dotáciu G. W., podpredseda U., a zabezpečil aj priamy kontakt na konateľa L., I. V.. Poškodený mu povedal, že on veciam súvisiacim s kanalizáciou nerozumie a preto všetko okolo toho zabezpečoval G. W.. Vo výpovedi z 10. júna 2019 svedok G. uviedol,že v ten týždeň, keď poškodeného zastrelili, sa s ním stretol v stredu a poškodený mu povedal, že na republikovom sneme E. bude mať také vystúpenie, že aj E. sa zatrasie, ale G. sa rozpadne. Uviedol ďalej, že až po vražde poškodeného mu začalo dochádzať, že všetky útoky na jeho osobu, či už prvá streľba, či výbušnina, alebo samotná vražda sa stali vždy tesne predtým, ako mali byť či už okresné, krajské alebo celoštátne schôdze E.. Uviedol ďalej, že po vražde sa stretol s vyšetrovateľom PZ v L. C. E. a ten mu povedal, že nakoľko sa zmenila vláda a do vlády sa dostal G., že sa už ďalej vražda poškodeného vyšetrovať nebude. Aj v tejto výpovedi potvrdil, že všetko okolo kanalizácie vybavoval G. W.. Poškodený nikdy nič nevypracoval, len podpisoval to, čo mu dali podpísať G. W., L. a vtedajší minister životného prostredia M. G.. Podľa tohto svedka vražda R. mala politickú motiváciu.
Ďalší svedok Ing. D. V. výpoveďou z 10. októbra 2019 potvrdil, že publikoval v týždenníku N. (8. februára 2019) článok v ktorom popisoval, ako sa poškodený dostavil na zasadnutie E. v nepriestrelnej veste a keď sa ho svedok pýtal čo sa okolo neho deje, poškodený mu povedal: „chcú ma zastreliť, pretože nie im som dal projekt a títo banditi sa ničoho neštítia". V tomto istom článku sa uvádza „je pravdou, že M. sa zamotal do jednej ominóznej záležitosti a potom takto skončil". Svedok obsah tejto publikácie potvrdil aj vo svojej výpovedi, v ktorej tiež uviedol, že od poškodeného vie, že mal konflikty s MUDr. F. R., ako aj s primátorkou JUDr. G. Q.. Tiež vypovedal (26. mája 2020), že niekedy na jar 2010 v L. na straníckom stretnutí mu poškodený hovoril, že mal nejaké vážne nezhody so svojím predchodcom na poste okresného predsedu F. R.. Po pohrebe sa tiež hovorilo, že keby sa podriadil nejakým požiadavkám, ale on (svedok) o tom nemá informácie, aj teraz by mohol žiť. Tieto nejasné informácie potvrdili, čo som povedal hneď na začiatku, že bol tvrdý človek a keď mal názor, presadzoval ho. Osobu meno A. O. mu R. nikdy nespomenul v kontexte, že by sa ho bál.
Svedok Ing. C. C. vypovedal (10. júna 2019 ), že poškodený mu uviedol, že dostal peniaze na kanalizáciu a že vyhral nejaký projekt a ten, ktorý vybavoval tie peniaze na kanalizáciu mu určil komu tú zákazku má dať a on si aj napriek tomu vybral inú firmu, vybral si firmu L. a preto má strach, že dal peniaze niekomu inému a nie tomu, komu boli určené. Komu mali byť tie peniaze ani konkrétnu sumu mu nepovedal. Prosil ho, aby mu pomohol nakontaktovať na vtedajšieho ministra životného prostredia. Vtedy R. tvrdil, že sa bojí o svoj život. Povedal mu nech ide s tým na políciu, ale keď na políciu nechce ísť, nech to oznámi na Úrade pre verejné obstarávanie, kde vtedy šéfoval R. K. z L. a dokonca mu hovoril, že tento pán je jeho najlepší kamarát, a to bolo zvláštne že R. povedal, že v žiadnom prípade za ním nejde. Osobne mu nepovedal komu pôvodne mali ísť peniaze na kanalizáciu ani o akú sumu išlo. R. sa bál, že príde mu na uvedené kontrola z Úradu pre verejné obstarávanie a tak si myslí, že tá kontrola tam aj prišla a tie peniaze ešte aj doteraz spláca mesto T.. Ohľadne jeho vraždy vie uviesť len toľko, že aj ľudia rozprávali, že už pol roka pred vraždou nosil nepriestrelnú vestu. Aj O. mu viackrát hovoril o tej kanalizácii, že je tam veľký podvod, že išlo o veľké peniaze, ktoré musí mesto vrátiť a že za to zodpovedá R.. K osobe poškodeného uviedol, že to bol konfliktný človek, k osobe O. sa svedok vyjadril, že je taký, že uvedené (t. j. objednanie vraždy) by nikdy neurobil, nikdy v živote by tomu (svedok) neuveril. Na otázku vyšetrovateľa aby sa vyjadril k tomu, že mal povedať pred viacerými osobami, že dôvodom vraždy R. bolo to, že nedal R. K. 5 miliónov korún a ešte ďalšiemu nedal 3 milióny korún, do čoho bol namočený aj vtedajší minister životného prostredia M. G., svedok uviedol, že to čo nevie dokázať, k tomu sa vyjadriť nechce. Ďalej uviedol, že „bol za mnou M. a povedal mi, že má veľký stracha že sa chce stretnúť s ministrom. Podľa mňa bol R. zavraždený kvôli kanalizácii, ale či som to povedal aj O., to už ja uviesť neviem".
Na hlavnom pojednávam (26. mája 2020) navyše uviedol, že v roku 2010 poškodený už veľmi dobre vedel, že ho nezvolia, zaplietol sa do kanalizácie a ľudia toto všetko vedeli. Povedal mu, že urobil veľký „prúser", lebo projekt kanalizácie nedal tomu, komu mal dať, teda tomu, kto to vybavoval. Nikdy mu nespomínal, že by mal spory s O.. Nemusel sa báť O., lebo on nemal šancu byť primátorom.
Pokiaľ teda konajúci súd dospel k záveru, že jeho najpravdepodobnejším motívom malo byť jeho súperenie s poškodeným, hodnotí takýto záver ako svojvoľný a arbitrárny, pretože všetci vyššie uvedení svedkovia, vrátane svedkov navrhovaných obžalobou, poukazovali na strach a nepokoj poškodeného, ktorý súvisel práve s kanalizáciou a problémami medzi predstaviteľmi E. a G..
Úvahy súdu I. stupňa, že objednávateľom mohol byť len on, je založená na jednostrannej interpretácii výpovedí svedkov, ktorí podľa obhajoby účelovo vypovedali z pozície „kajúcnikov".
Značnú časť venoval konajúci súd výpovediam svedkov L. a K.. Najnovšími praktikami orgánov činných v trestnom konaní v prípadoch dôkaznej núdze je získavanie usvedčujúcich dôkazov od odsúdených alebo väzobne stíhaných osôb za závažné zločiny, spravidla s bohatou kriminálnou minulosťou, a to s prísľubom rôznych výhod pre takýchto zločincov, ktoré spočívajú v skrátení už uloženého trestu alebo v zmiernení uložiť sa majúcich trestov. Tieto praktiky orgány činné v trestnom konaní odôvodňujú ako nový spôsob odhaľovania trestnej činnosti. V skutočnosti by sa však za odhaľovanie trestnej činnosti mohli považovať výpovede takýchto svedkov v prípadoch, ak by boli urobené aktuálne, v čase keď sa o príprave alebo organizovaní zločinu dozvedeli. To by potom mohlo mať za následok odhalenie zločinov, ktorým by bolo možné zabrániť a zachrániť tak ľudské životy. Rozhodne však nie je možné považovať za usvedčujúce a nepochybné dôkazy výpovede osôb odsúdených či stíhaných za zločiny, ktoré sú ochotné za prisľúbené vlastné osobné výhody svojimi výpoveďami zhojiť diery pri dôkaznej núdzi vo vyšetrovaní. O takomto zhojení dôkaznej núdze ide u svedkov H. L., M. H., Q. K. a D. D..
Svedok H. L. - vykonávateľ vraždy v roku 2010 si po uplynutí 10 rokov výkonu jeho trestu zrazu spomenie na objednávateľa vraždy a vypovedá tak, že keď sa obžalovaného H. G. pýtal, čo urobil dotyčný, ktorého má zastreliť,tak mu na to G. mal povedať, že je to pre K. a že K. to chce pre nejakého O., bez toho, aby sa ho niekto pýtal odkiaľ si pamätá meno O., sám bez vyzvania vysvetlil, že si to meno pamätá preto, že mu to evokovalo „O." alebo „O.", pretože toto meno nikdy predtým nepočul a O. videl prvýkrát na súde, keď bol vypočúvaný ako svedok v jeho trestnej veci.
Pri hodnotení tohto dôkazu je potrebné prihliadať na to, že si na meno O. nespomenul, keď bol O. ako svedok vypočúvaný na súde v roku 2011, avšak až s odstupom času 9 rokov. Toto tvrdenie svedka H. L. je napokon vyvrátené, resp. minimálne spochybnené výpoveďou H. G., ako aj z jeho vlastnej výpovede po spáchaní skutku v roku 2010. H. L. bol vypočutý aj na hlavnom pojednávaní (12. mája 2020), pričom z jeho výpovede vyplýva, že, objednávku podľa jeho slov mal dostať dňa 7. júla, a malo ísť o nejakého vagabunda. Následne sa však uvádza, že až dňa 8. júla sa dozvedel, že strelcom má byť on. V ten deň mu mal G. odovzdať zbraň, ktorú však nepovažoval za potrebné vyskúšať. Deň pred samotným skutkom, teda 8. júla svedok nevedel ako vyzerá poškodený. Aj s poukazom na vyššie uvedené sú dôvodné pochybnosti o vierohodnosti svedka, keď v podstate pár minút pred skutkom ešte sám nevedel koho má zavraždiť. Pri tomto svedkovi si však treba hlboko zamyslieť nad motívom jeho konania. Síce ako motív konania on sám uvádza finančný prospech a možný ďalší kšeft podobného charakteru. Ak konal z finančného motívu, zrejme plánoval vraždou zinkasované peniaze si aj užiť. Podľa výpovede svedka Ing. D. v konaní PK-2T/9/2011 na pojednávaní dňa 6. júna 2011, v aute H. L. videl list pripomínajúci závet, v ktorom L. mal odkázať svoj majetok. Uvedený list mali podľa svedka policajti vytiahnuť z auta. Ak teda H. L. konal ako nájomný vrah - teda za peniaze - ktoré však dopredu nezinkasoval, podľa jeho vyjadrenia nedáva logiku prečo by spísal závet, ktorý dokonca zanechal v aute. Nie je zrejmé, prečo sa ten list neoboznamoval, medzi dôkazmi sa nenachádza, a samotné spísanie takéhoto závetu vyvoláva vážne pochybnosti o finančnom motíve páchateľa, navyše je možné, že obsahom tohto závetu sú aj dôvody jeho spísania. Ďalej treba poukázať aj na výpoveď znalkyne PhDr. W. na pojednávaní dňa 2. augusta 2011 v konaní PK-2T/9/2011, ktorá uviedla, že H. L. nebol sosituáciou stotožnený, podľa jej odborného názoru bol prinútený nejakým vonkajším tlakom. Nekonal ako typický nájomný vrah, odignoroval všetky riziká a na otázku člena senátu odpovedala: „zisk nie, to zisk nie, tam už to bola otázka hrozby, tu zisk rolu nehral. Keby tu zisk hral rolu, no tak si to inak zorganizuje, inak uchopí, chce byť úspešný, chce tie peniaze užiť". V tomto kontexte potom výpoveď H. L. hodnotená konajúcim súdom vyznieva bez logiky.
Svedok M. H., ktorý bol pôvodne spoluobvinený a následne ako spolupracujúci obvinený, bol vylúčený na samostatné konanie, vo svojej výpovedi k osobe O. uviedol, že o tejto osobe v danom čase nič nepočul, G. hovoril, že túto prácu je potrebné urobiť preto, lebo obeťou má byť niekto, kto niekomu dlží peniaze. Jeho výpoveď v otázke odovzdania zbrane L. dňa 8. júla, deň pred vraždou, je v rozpore s výpoveďou L. - kým svedok H. tvrdil, že L. vyskúšal zbraň, ktorou mal zastreliť poškodeného, L. to výslovne poprel.
Súd sa podrobne zaoberal aj listom H. L., ktorú napísal G. z väzby. Vo vzťahu k H. súd bez pochybností ustálil, že takýto list mal dostať aj M. H., hoci uvedené je v rozpore so samotnou výpoveďou M. H., ktorý uviedol, že mu síce mal byť doručený list od odosielateľa „L.," avšak list nečítal, roztrhal ho a zahodil. H. teda podľa jeho udania sám nevie čo malo byť obsahom listu. V tichosti čakal na verdikt súdu, napriek tomu nebol vôbec zvedavý čo mu písal H. L., ktorý za predmetný skutok sedel vo väzbe. Uvedené konanie je bez logiky a navodzuje dojem, že svedok vypovedá účelovo a klamlivo.
Ďalej konajúci súd založil jeho vinu na výpovedi svedka Q. K., ktorého „zbavil" inštitútu kajúcnika. Vysvetlenie súdu, že svedok K. nemôže byť kajúcnikom z dôvodu, že v tomto konaní nie je spoluobvineným, a jeho výpoveď nemá vplyv na iné trestné konania, kde je v postavení obvineného sa takisto nezakladá na pravde. Svedok K. totiž na hlavnom pojednávaní doslovne uviedol, že s políciou spolupracuje a usvedčuje najväčšiu mafiu. Konajúci súd nevenoval náležitú pozornosť zásadným zmenám v jeho výpovedi, najmä vo vzťahu k nemu (obžalovanému O.). Uvedené podľa obhajoby súd opomenul vykonať z dôvodu, že by tieto rozpory viedli k „vyradeniu" svedka zo skupiny „vierohodných" svedkov.
Tento svedok vo výpovediach z 8. októbra 2018, 28. marca 2019 a 25. júla 2019 tvrdí, že v jeho prítomnosti sa mali K. Q. a A. O. rozprávať o vražde poškodeného R. pred domom Q. v aute. Ani v jednej z týchto jeho výpovedí nevedel konkretizovať kedy to bolo. V týchto svojich výpovediach v podrobnostiach popisuje okolnosti úplne rozdielne, napr. v tom, v koho aute sedeli, v akom jazyku komunikovali. Keď tvrdil, že Q. mala s niekým telefonovať z toho auta, v jednej výpovedi tvrdí, že nevie komu telefonovala, pretože osobu s ktorou mala telefonovať menom neoznačila a v ďalšej z jeho výpovedí už uvádza že osobu, s ktorou telefonovala, oslovovala H.. Tvrdenia uvádzané v jeho prvých troch výpovediach však vyvracia, alebo prinajmenšom spochybňuje svojou vlastnou výpoveďou z 24. októbra 2019, z obsahu ktorej nepochybné vyplýva, že K. sa so Q. zoznámil cca 1 mesiac pred vraždou poškodeného cez internet. Najprv riešili len nejaké intímne vzťahy medzi sebou a až neskôr na podnet Q. sa začali rozprávať o podporovaní jeho volebnej kampane. Až potom ho Q. za vyššie uvedeným účelom s ním (O.) zoznámila. Z tejto časti jeho výpovede vyplýva, že sa s ním mohol zoznámiť najskôr 3 týždne pred vraždou poškodeného. Je teda úplne od logiky veci, že by sa pred takmer neznámou osobou rozprával o takýchto ominóznych veciach, keď so Q. by nemali problém akékoľvek veci riešiť bez jeho prítomnosti.
Svedok K. ďalej uvádzal, že sa s ním stretol pred vraždou asi dva alebo trikrát u neho v práci, a po vražde poškodeného asi trikrát u nich doma - teda vylúčil stretnutie s ním a Q. v aute, keďže také stretnutie ani len nespomenul, hoci podľa obžaloby a konajúceho súdu to má byť kľúčovým dôkazom proti nemu (O.) a Q..
Pri hodnotení výpovedí tohto svedka je potrebné prvé tri jeho výpovede hodnotiť ako rozporuplné a účelové v snahe získať za ne osobné výhody, a to zmiernenie trestu za minimálne tri jeho zločiny, za ktoré je v súčasnosti stíhaný (nevie v akom štádiu sú jeho trestné konania) tak, ako sa mu to osvedčilo vo veci vraždy C. L. a G. L.. Ak by mal skutočný záujem na odhalení trestnej činnosti, tak okolnosti,ktoré uvádza v prvých troch jeho výpovediach a tieto mu boli známe ešte pred vraždou, nič mu nebránilo v tom, aby to oznámil na polícii. Účelovo uvádza pochybné informácie po 10 rokoch s cieľom získať pre seba výhody. Treba poukázať na to, že svojou výpoveďou zo dňa 24. októbra 2019 sám seba usvedčuje z klamstva pri svojich troch predchádzajúcich výpovediach o tom, že by sa s ním a Q. rozprávali v nejakom aute za jeho prítomnosti o vražde. Napokon toto tvrdenie svedka K. vyvracia aj Q.. Je preto nutné konštatovať, že tieto výpovede svedka K. nie je možné hodnotiť ako usvedčujúce a nepochybné. Na hlavnom pojednávaní (22. apríla 2020) sa o H. G. vyjadruje tak, že ho pozná cez K. Q.. V podstate sa len stretli, nikdy sa nerozprávali. Ihneď po uvedenom sa však o G. vyjadruje opačne, a to tak, že mali aj iný vzťah, zhruba pred 5 rokmi mal mať daňovú kontrolu a poveril K. Q., aby zariadila zmiznutie účtovných dokladov. Ona vtedy poverila G., vtedy sme sa stretli na benzínovej pumpe O. a tam sa dohodli ako to prebehne. Na to stretnutie prišiel G.. Následne prifarbuje: „to, čo som uvádzal o G. v súvislosti s ukradnutím účtovníctva, to mohlo byť v roku 2012-2013. Pri tom stretnutí, o ktorom som hovoril na pumpe, mi dal G. pokyny, kde mám nechať auto, že on rozbije sklo a ukradne doklady, toto aj urobil". O okolnostiach ohľadne stretnutia s G. následne rozporuplne uvádza aj ďalšie stretnutie v V. (u U.) kde bol s ním (O.) aj Q., kde boli aj nejakí ozbrojení chlapci v čiernom a tipuje, že jeden z tých v čiernom mohol byť G..
Potom sa stala situácia, že sedel so Q. v aute, odrazu nastúpil O., toto bolo pred jej domov v L. a O. sa pýtal Q. „prečo sa to ešte nestalo". Vtedy nevedel o čo sa jedná a potom keď Q. uvádzala do telefónu prečo to nespravili, sa dozvedel v aute, že oni už skúšali zabiť a že nejakú bombu namontovali na stĺp v T. a že im to nevyšlo. Bolo to pre neho neuveriteľné a pár dní na to, možno týždeň, sedel v kine, keď mu kamarát zavolal či počul, že zavraždili R.. Vtedy mu to došlo, že oni naozaj riešili vraždu pána R.. Nevidel v tom však žiadnu logiku, lebo O. kandidoval do parlamentu a to nechápal, potom sa ešte s O. párkrát stretol u neho v dome, ešte on mal ochranu, čo bolo pre neho nehorázne. Teda svedok K. tým priznal, že nie Q. mu mala povedať o vražde v aute (či už po vystúpení O. z auta alebo v jeho prítomnosti), ale jemu to „došlo" až po vražde v kine, keď mu zavolal kamarát!!!
O svedkovi I. sa vyjadril tak, že sa stretli - teda vylučuje, že by poznal osobu, s ktorou sa osobne stretol a viezol ju na letisko a rozprával sa s ním v V. alebo u obžalovaného O..
K informáciám ohľadne skutku uvádza: „Ten rozhovor s pani O. sa udial, keď boli na tomto výlete. Aj O. sa bála vyjadriť, odkiaľ mala podozrenie, bála sa pani Q., aj ja som sa bál vyjadriť"- teda malo sa jednať o nejaké podozrenie O., ktoré však nikdy medzi nimi vyslovené nebolo, teda zrejme boli prenášané telepaticky medzi nimi. Na otázku obhajkyne svedok uviedol: „Bolo to presne, ako som opísal. Ako pán O. nastúpil do auta vyčítal pani Q., prečo sa to ešte nestalo a potom Q. niekomu zavolala a tiež kričala, vyčítala, že prečo sa to ešte nestalo, telefonicky sa nedohodli, že čo sa má stať, ale potom mi to Q. hovorila aj s tou bombou, že ona to tam dala. V aute meno R. nezaznelo". Napriek tomu súd jeho výpovede vyhodnotil ako vierohodné, bez vzhliadnutia čo i len malilinkej pochybnosti o hodnovernosti. Súd v odôvodnení vo vzťahu k výpovedi K. uviedol, že slovo „to" vo výpovedi K. za danej situácie nemohlo byť nič iné, ako fyzické odstránenie poškodeného, teda vražda. Ako vysvetlenie súd poukazuje na predchádzajúce útoky na poškodeného (prvá streľba a bomba), teda súd nepriamo ustálil, že aj za predmetné skutky majú niesť zodpovednosť obžalovaní. Paradoxom však je, že aj v týchto dvoch veciach je vedené trestné konanie, avšak obžalovaný O. nie je v týchto veciach ani len obvinený, teda úvaha súdu založená na výpovedi K. má vážne „trhliny". Obhajoba zastáva názor, že tie tri skutky úzko súvisia, a pokiaľ chceli OČTK spravodlivo viesť vyšetrovanie v tejto veci, mali spojiť tieto trestné konania, a hľadať tak skutočný motív vraždy.
Súd I. stupňa venuje svoju pozornosť aj výpovediam svedkov O. a D.. K uvedeným svedkom zaujal postoj aj v uznesení o prepustení ho (O.) z väzby, pričom teda týchto svedkov vyhodnotil ako nevierohodných. Uvedené súd preniesol aj do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, však vo vzťahu k nemu aj výpoveď týchto svedkov označil za čiastočne usvedčujúce. Pokiaľ bol toho názoru, že niektoré časti výpovede svedkov sú vierohodné a niektoré nevierohodné, mal dostatočne vysvetliť dôvody odlišného vnímania, a prípadne poukázať na podporné dôkazy.
Pravdivosť výpovede svedka D. bola spochybnená, keď vo svojej výpovedi uviedol, že listy, ktoré mal mať obžalovaný od právničky, spálil na záchode, v ďalšej časti jeho výpovede už uviedol, že obžalovaný list prečítal a spláchol (výpoveď z 3. septembra 2019). Najprv rozprával spontánne o jednom, ev. dvoch listoch. Na otázku vyšetrovateľa koľko listov mal obžalovaný dostať pomimo, tak povedal, že k nemu prišlo tak 5 - 7 listov. Na otázku obhajkyne, prečo to neoznámil príslušníkovi väzenskej stráže aktuálne, keď sa to malo stať, odpovedal, že on to povedal svojmu právnikovi a ten mu povedal nech to oznámi vyšetrovateľovi, čo on aj oznámil vyšetrovateľovi v liste ešte v marci alebo apríli. Aj toto tvrdenie svedka je klamstvo, pretože z obsahu vyšetrovacieho spisu nepochybne vyplýva, že svedok prvýkrát napísal list vyšetrovateľovi dňa 26. júla 2019, ktorý bol podaný dňa 29. júla 2019, a vyšetrovateľovi bol doručený 1. augusta 2019. V prvej vete tohto listu zdraví vyšetrovateľa a pýta sa ho či by mu vedel pomôcť s jeho trestnou vecou. V liste ďalej uvádza, že verí, že sa dohodnú, že keď vyšetrovateľ zariadi jeho podmienečné prepustenie z väzby, on mu povie všetko čo o obžalovanom vie. Z uvedeného zrejme vyplýva, že svedkovi nešlo o oznámenie aktuálnych a pravdivých okolností, ale išlo mu o to, aby za akékoľvek informácie, ktoré o obžalovanom vyšetrovateľovi poskytne, získal pre seba výhodu a to podmienečné prepustenie z väzby. List vyšetrovateľovi teda napísal až potom, keď mu bolo doručené predvolanie na hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 10. septembra 2019.
Súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje na u neho (obžalovaného O.) nájdené listy a na začatie trestného konania v tejto súvislosti, pričom však treba uviesť, že všetky nájdené listy boli osobného charakteru, teda nesúviseli s predmetom konania. V začatom konaní nebol nikto obvinený, teda nepreukázala sa D. tvrdená komunikácia medzi ním (O.) a Q.. Pokiaľ teda v tej časti súd mal za to, že D. D. čiastočne prispel svojou výpoveďou k dokázaniu viny jeho a Q., a časť jeho výpovede považoval za vierohodnú, možno potom konštatovať, že súd svojvoľne hodnotil dôkaz - výsluch D. D., keď naopak na hlavnom pojednávaní po jeho výsluchu každému muselo byť jasné, že si svedok vymýšľa. Ak súd bol toho názoru, že svedok D. nečítal listy, resp. zápisnice O., lebo na to nemal dôvod, tak potom nie je zrejmé, prečo by čítal údajné listyči už od advokátky O. alebo od Q..
Obhajoba opakovane žiadala aj v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, pribrať znalca z odboru psychológie na skúmanie vierohodnosti svedkov L. O., Q. K. a D. D.. Vyšetrovateľ aj konajúci súd takýto návrh zamietol napriek tomu, že vo vzťahu k svedkyni O., ktorú označil aj jej milenec, svedok H. F. za klamárku, ktorej by už neveril, existuje dôkaz - súdny spis obžalovaného H. F. na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 3T/87/2018, z ktorého vyplýva, že svedkyňa nemá problém účelovo klamať a obviniť ľudí z násilnej trestnej činnosti. Pokiaľ by súd vyhodnotil jej výpovede ako nevierohodné, obhajoba by chápala rozhodnutie súdu nevykonať navrhované znalecké dokazovanie na jej vierohodnosť, ale súd na jednej strane takýto návrh zamietol, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia však ako jeden z usvedčujúcich dôkazov poukazuje práve na výpoveď svedkyne O..
Osobitnú pozornosť treba venovať aj výpovedi svedka H. F., milenca L. O., ktorý bol v tomto konaní vypočutý dňa 12. júna 2018. Z jeho výpovede vyplýva, že mu svedkyňa L. O. opakovane uviedla, že pokiaľ O. bude žiť, ona nebude mať kľud a taktiež akým spôsobom by sa dalo zlikvidovať jej manžela, z čoho vyplýva, že práve svedkyňa L. O. vážne uvažovala a bola odhodlaná zlikvidovať svojho manžela, pričom ona ukradla zbraň obžalovaného O. a mala ju odovzdať H. F.. Je pozoruhodné, že vyšetrovateľ nemal za potrebu zistiť ako chcela O. svojho manžela „zlikvidovať", pričom je zrejmé, že o tom vážne uvažovala. Uvedené vysvetľuje aj jej motív „účelovo namočiť" svojho manžela do vraždy poškodeného, pričom je evidentné aj z konania na Okresnom súde Nové Zámky, sp. zn. 3T/87/2018, že ona nemohla vedieť ani nevedela o tom, že obžalovaný O. je objednávateľom, iba chcela vedieť, či je to pravda.
Obhajoba v konaní, či už v prípravnom alebo v konaní pred súdom, navrhla vykonať dôkazy. Podľa obhajoby vyšetrovateľovi v prípravnom konaní nešlo o zistenie skutkového stavu veci, keď celý rad dôkazov svedčiacich na jeho prospech odignoroval. Všetky návrhyna doplnenie dokazovania z jeho strany so súhlasom dozorujúceho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry odmietol v priebehu prípravného konania vykonať, pretože by evidentne boli na jeho prospech. Orgány činné v trestnom konaní takýmto postupom závažným spôsobom porušili základné zásady trestného konania ustanovené v § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Niektoré návrhy síce súd akceptoval a vykonal (výsluch jehospoluväzňov), ale v rozhodovaní o vine im nevenoval žiadnu pozornosť. K návrhu obhajoby obžalovanej Q. na vykonanie výsluchu svedka H. súd poznamenal že takýto návrh predložili v poslednú chvíľu. K uvedenému uvádza, že aj on žiadal vykonať výsluch toho svedka ešte v prípravnom konaní po záverečnom preštudovaní spisu, čo je zrejmé z bodu 9/ návrhu na doplnenie dokazovania zo dňa 17. decembra 2019. Obhajoba tiež zistila a poukazovala opakovane na závažné procesné pochybenia zo strany vyšetrovateľa aj dozorujúceho prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktoré spočívali v neustálom porušovaní mu ústavou zaručeného práva na účinnú obhajobu, ako aj v nezákonnom spôsobe výsluchu svedkov a protokolácie ich výpovedí (viď výpoveď svedkyne - poškodenej B. R. a svedka Q. K.).
Napriek vyššie uvedeným procesným pochybeniam, na základe výsledkov doteraz vykonaného dokazovania má za to, že jeho vina sa nepotvrdila.
Vražda poškodeného bola pôvodne vyšetrovaná na ÚBOK pod ČVS: PPZ-191/BOK-ZA-2010. V rámci tohto vyšetrovania bol vyšetrovaný aj on ako jeden z podozrivých a z obsahu tohto spisu je nesporné, že v domácnosti aj na jeho pracovisku vykonali policajti domovú prehliadku, pri ktorej boli zadržané všetky jeho komunikačné prostriedky, súkromná aj služobná komunikácia a listiny. Spolu s ďalšími svedkami, ev. podozrivými, bol vypočúvaný na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku na hlavnom pojednávaní v trestnej veci vtedy ešte obžalovaného H. L., ktorý bol za vraždu poškodeného právoplatne odsúdený. Konanie vo veci ČVS: PPZ 191/BOK-ZA-2010 bolo prerušené. Ak by prvotné dôkazy vykonané bezprostredne po vražde nasvedčovali tomu, že objednávateľom vraždy bol on, zrejme by bolo voči nemu vznesené obvinenie, čo nebolo.
Doposiaľ neexistujú žiadne dôkazy preukazujúce, že by si vraždu poškodeného objednal alebo by na nej akýmkoľvek spôsobom participoval. Ani jedna priama výpoveď akéhokoľvek svedka ho usvedčujúca z účasti na žalovanom konaní zabezpečená nebola a výpovede či už kajúcnikov alebo spoluväzňa boli vyvrátené samotnými aktérmi na hlavnom pojednávaní.
V zmysle ustálenej judikatúry, pri nedostatku priamych dôkazov, možno páchateľa uznať vinným len ak je záver o jeho vine potvrdený nepriamymi dôkazmi tak, že mu žiaden z nich neodporuje a ktoré tvoria uzavretú reťaz, v ktorej niet takej medzery, ktorá by pripúšťala aj iný zaver.
Z dôkazov, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané, nie je možné spoľahlivo a jednoznačne konštatovať záver o tom, že si objednal u K. Q. vykonanie vraždy poškodeného. V zmysle základnej zásady trestného konania platí, že obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu a vymýšľať scenáre možných iných priebehov dejov, vrátane motívu a účasti iných osôb. Stačí, ak priebeh skutku opísaný v podanej obžalobe nebol jednoznačne preukázaný ako jediný objektívne možný.
Nebol preukázaný jeho vážne mienený úmysel niekoho usmrtiť. Proti poškodenému „bojoval" zákonným spôsobom, avšak netreba opomenúť, že voči poškodenému vystupovali aj iní svedkovia, a to takisto podávaním rôznych trestných oznámení. Existencia motívu sama o sebe nestačí ani len na obvinenie, nieto na odsúdenie osoby za objednanie vraždy. Veď ak má niekto vzhľadom na svoje aktivity veľa nepriateľov alebo neprajníkov, tak v prípade jeho násilnej smrti nemožno odsúdiť všetky osoby želajúce si (v duchu) smrť zavraždenej osoby. Išlo by o tzv. odsúdenie za myšlienku. Okrem toho motív mohli mať aj iné osoby, s ktorými mal poškodený konflikty. Vina páchateľa musí byť vždy riadne preukázaná a nemôže byť postavená len na dohadoch - či zapadá do mozaiky alebo nie, či bez neho by bolo možné odsúdiť spoluobžalovaných alebo nie. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie musia byť spoľahlivo preukázané v súlade so skutočnosťou tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť. Zistením skutočného stavu veci teda nie je len zistenie stupňa pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že dokazovaná okolnosť môže existovať, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného záveru. Výrok o vine môže byť založený vždy len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí o to skôr, ak vierohodnosť jediného priameho svedka je pochybná (Rt 14/1964). Pri nedostatku priamych dôkazov možno páchateľa uznať vinným, len ak jezáver o jeho vine potvrdený nepriamymi dôkazmi tak, že mu žiaden z nich neodporuje a ktoré tvoria uzavretú reťaz, v ktorej niet takej medzery, ktorá by pripúšťala aj iný záver (Rt 48/1961).
Na hlavnom pojednávaní neboli vykonané také dôkazy, ktoré by bolo možné označiť za uzavretú reťaz nepriamych dôkazov s tým, že tieto dôkazy by jednoznačne vylučovali inú možnosť ohľadom jeho viny. Súd v napadnutom rozhodnutí porušil zásadu „in dubio pro reo" a prihliadol na dôkazy, o ktorých sú pochybnosti.
Navrhol preto, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a) až d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vrátil vec na ďalšie konanie.
V písomnom doplnení odvolania následne predložil listinné dôkazy: rozsudky Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 2T/20/2021 zo 16. júna 2021 (v anonymizovanej podobe) a sp. zn. 16P/80/2020 z 27. mája 2021 s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Prvým z označených rozsudkov označený súd uznal L. O. za vinnú zo zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pretože uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá mala podstatný význam pre rozhodnutie a spáchala uvedeným spôsobom iný obzvlášť závažný následok, pričom na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Nové Zámky v predmetnej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3T/87/2018 priznala, že skutočnosti, ktoré obžaloba kládla H. F.. za vinu a ktoré o ňom ona uvádzala, si vymyslela a tieto nie sú pravdivé. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ďalej vyplýva, že L. O. na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie o vine. Podľa odôvodnenia uvedeného rozhodnutia bol na L. O. vypracovaný znalecký posudok z odboru psychológie, v ktorom nebolo znalcom konštatované, že ju k spáchaniu uvedeného trestného činu mala nútiť iná osoba.
Je tak nutné konštatovať, že úvahy obžaloby, na ktoré opakovane poukazuje prokurátor ÚŠP vo svojich vyjadreniach aj v odvolacom konaní, že svedkyňu L. O. mal práve on nútiť ku krivej výpovedi voči H. F., sú vyvrátené uvedeným rozhodnutím.
Súd v posudzovanej trestnej veci oboznamoval na hlavnom pojednávaní spis Okresného súdu Zámky pod sp. zn. 3T/87/2018, z ktorého vyplýva, že L. O. nemá problém účelovo a úmyselne klamať a obviniť ľudí z násilnej trestnej činnosti, čo vlastne vyústilo v trestné stíhanie a následné odsúdenie samotnej L. O..
V kontexte skôr formulovaných dôvodov odvolania na podporu tam uvedenej argumentácie uvedený odsudzujúci rozsudok hodnotí ako nový dôkaz a navrhuje preto doplniť dokazovanie pripojením a oboznámením celého spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 2T/20/2021.
Druhým z predkladaných rozsudkov bol na návrh jeho bývalej manželky L. O. - manželstvo rozvedené. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2021. V jeho trestnej veci jeho bývalá manželka na hlavnom pojednávaní využila svoje právo v zmysle § 130 odsek 1 Trestného poriadku a odmietla vypovedať napriek tomu, že jej výpoveď mohla byť podstatná a kľúčová. Nakoľko však od 16. júna 2021 nie sú manželia, právo odoprieť výpoveď v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia Trestného poriadku jej neprináleží.
Navrhuje a trvá na tom, aby bola v konaní vypočutá, okrem iného aj z dôvodu, že v rozvodovom konaní výslovne poprela tvrdenia Q. K., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že (O.) nie je otcom jedného z jeho detí, a uvedené mu mala povedať jeho bývalá manželka.
Takisto navrhol po jej vypočutí vykonať dokazovanie konfrontáciou s obžalovanou K. Q. a Q. K., a takisto navrhol vykonať konfrontáciu medzi L. O. a ním.
Obžalovaná K. Q. v odôvodnení odvolania (formulovanom prostredníctvom obhajcu) vyslovila nestotožnenie sa s napadnutým rozsudkom v celom rozsahu, hodnotiac ho ako nezákonný a vydaný na základe nesprávne zistených skutkových okolností zo strany konajúceho súdu, resp. ich nesprávnomvyhodnotení.
Konajúci súd si v rámci samotného odôvodnenia rozsudku protirečí v argumentoch, na základe ktorých došlo k jeho vydaniu. Rozsudok je vydaný len na základe súdom akceptovanej konštrukcie nepriamych a nič nepreukazujúcich dôkazov, ktorých dôkazná sila je nielenže slabá ale aj pochybná. Súd pritom neprihliadal na celé spektrum pochybností pripúšťajúcich iný priebeh skutkového deja.
Nespochybniteľným faktom je skutočnosť, že skutok ako taký, t. j. úkladná vražda poškodeného M. R. sa stala a jej páchateľ, resp. vrah bol právoplatne uznaný vinným za jej spáchanie. Nemožno odporovať ani argumentácii súdu, že právoplatne odsúdenému vrahovi chýbala pohnútka, resp. motív na jej spáchanie. Nespochybniteľnou je aj skutočnosť, že odsúdený páchateľ, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nebol autorom myšlienky spáchať tento trestný čin.
Preukázateľne spochybniteľným je však zhodnotenie, resp. vytvorenie motívu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a následnom premietnutí tohto motívu do vydaného rozsudku. Má za to, že tak ako bol skutok žalovaný a následne odsúdený napádaným rozsudkom sa nestal a konajúci súd celkovo nesprávne vyhodnotil skutkové okolnosti prípadu, pričom namieta aj samotný procesný, resp. neprocesný postup orgánov činných v trestnom konaní.
Konajúci súd hneď v úvode odôvodnenia napádaného rozsudku uznáva potencionálnu existenciu viacerých motívov vraždy poškodeného M. R., pričom na túto skutočnosť dokonca viackrát odkazuje v celom odôvodnení samotného rozsudku.
Nepochybnou a preukázateľnou skutočnosťou sú aj výpovede jednotlivých svedkov, ktorí dôvod zavraždenia poškodeného pripisujú práve iným, diametrálne odlišným dôvodom. Nejde pritom o jednotlivého svedka, ktorý by mal na prejednávanú vec iný pohľad, ale na hneď niekoľko svedkov, ktorí celkom jednoznačne poukazovali na iné motívy vraždy. Tieto však súd, prostredníctvom vytvorenia si vlastnej a osamotenej teórie vykonania trestného činu, odmietol. Súd sa nielenže nezaoberal ďalšími možnými motívmi, o ktorých celý rad svedkov postupne preukázateľne vypovedal, ale vo vzťahu k týmto uvádzaným motívom nevykonával bližšie dokazovanie.
Konajúci súd sa jednotlivými (ďalšími prípustnými) motívmi zaoberal len okrajovo a neskúmal ich hodnovernosť, hoci zo strany obhajoby boli tieto dôkazy navrhované. Obhajoba rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov na jednej strane rešpektuje právomoc súdu rozhodovať svojvoľne o tom, ktoré dôkazy vykoná, avšak súd túto zásadu nemôže zneužívaťv rozpore so záujmami obžalovaných a ich právom na spravodlivý súdny proces. Má za to, že ak pomerne široký počet svedkov (nie poškodených alebo obžalovaných) samostatne poukazuje aj na iné motívy tak závažného trestného činu akým je úkladná vražda politika na regionálnej úrovni, je nevyhnutné sa touto skutočnosťou zaoberať a vykonať rozsiahle dokazovanie tak, aby mohol súd bez dôvodných pochybností zistiť skutkový stav veci a spravodlivo rozhodnúť.
Vychádzajúc z napádaného rozsudku, súd vylúčil akýkoľvek iný motív než ako ten,pre ktorý bola podaná obžaloba, hoci skutočnosti zistené priamo na hlavnom pojednávaní pripúšťali aj inú alternatívu skutkového deja a vnášali do skutkového deja opísaného v podanej obžalobe dôvodné pochybnosti. V tomto smere je nevyhnutné poukázať zároveň na skutočnosť, že sám konajúci súd uvádza, že nie je vylúčená existencia viacero motívov, z ktorých vychádza tak závažný zločin akým je vražda, je však nevyhnutné preukázať žalované konanie, príčinnú súvislosť a následok konania ako súčasť objektívnej stránky trestného činu. Má za to, že práve v tomto smere súd pochybil, pričom viedol dokazovanie pomerne jednosmerne v súlade s podanou obžalobou, hoci skutočnosti zistené na hlavom pojednávaní smerovali k potencionálne odlišnému priebehu skutkového deja.
Skúmanie otázky motívu je z hľadiska prejednávanej veci pritom mimoriadne dôležitým aspektom vo vzťahu k preukázaniu viny či neviny jednotlivých obžalovaných osôb. Najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že samotný súd priamo v odôvodnení svojho rozsudku spomína existenciu dvochrysujúcich sa motívov vraždy. Rovnako nepochopiteľné je, že súd na jednej strane pripúšťa existenciu viacero pohnútok vo vzťahu ku spáchaniu trestného činu, avšak dokazovanie vykonával prakticky len jednosmerne, v zmysle podanej obžaloby. Nemožno pritom opomenúť samotné konštatovanie konajúceho súdu, ktorý pomenováva pohnútku obžalovaného A. O. za dosť zvláštnu.
V absolútnom rozpore je tvrdenie prvostupňového súdu, že reťaz priamych a nepriamych dôkazov voči obžalovaným bola takého charakteru, že u všetkých obžalovaných tvorila reťaz súvislú, ničím nenarušovanú a umožňovala tak súdu uznať vinu. Z vykonaného dokazovania naopak vyplýva množstvo otázok, ktorými sa súd nezaoberal alebo ich nebraldo úvahy, pričom tieto otázky zjavne narúšajú priebeh žalovaného skutkového deja. Prihliadnuc na vyššie uvedené tak za závažné pochybenie prvostupňového súdu možno považovať nesprávne zhodnotenie skutkových okolností a okolností prípadu, ako aj jednosmerné vedenie dokazovania.
Nebol voči nej produkovaný jediný priamy a hodnoverný dôkaz, ktorý by preukazoval jej účasť na spáchanom skutku. Dôkazy, na základe ktorých ju súd uznal vinnou, sú spochybniteľné a rozporuplné. Je pritom nevyhnutné uviesť, že samotná obhajoba (všetkých obžalovaných) sa pokúšala vykonať dôkazy v prospech obžalovanej, ktoré pomerne jednoznačne spochybňujú dôkazy súdom už vykonané na hlavnom pojednávam a o ktoré súd následne oprel odôvodnenie samotného rozsudku, pričom súd tieto návrhy zamietol. Nevyhnutné je sa vyjadriť k samotným dôkazom, na základe ktorých súd rozhodol o jej vine.
Za jediný priamy, hoci odvodený dôkaz, považoval konajúci súd výpoveď svedka Q. K.. Z pohľadu súdu ide pritom o kľúčový dôkaz, ktorým došlo k prerušeniu mlčania. Súd na niekoľkých stranách odôvodnenia rozsudku, pomerne obšírne ozrejmuje, že svedok K. v konaní nebol v postavení kajúcnika ani osoby, ktorá by mala z obvinenia, dnes už obžalovaných osôb, nejaký prospech. Je potrebné sa tak pýtať z akého dôvodu tento svedok prerušil mlčanie až v roku 2018, t. j. 8 rokov po spáchanom trestnom čine. Rovnako potrebné sa je pýtať z akého dôvodu tak urobil až z prostredia vyšetrovacej väzby, v ktorej sa v tom čase nachádzal z dôvodu vyšetrovania inej závažnej trestnej činnosti, z ktorej je dnes už tento svedok právoplatne odsúdený. Súd pri vyhodnocovaní výpovede menovaného svedka neprihliadol na tak závažnú skutočnosť akou je uplynutý čas a dôvod „prelomenia" mlčania, pričom konajúci súd neobjektívne naopak obhajuje menovaného svedka ako osobu, ktorá uviedla skutočnosti o spáchanom zločine nezištne.
Je pravdou, že svedok K. v prejednávanej trestnej veci nie je v procesnom postavení obvineného a na prvý pohľad by sa tak mohlo javiť, že o veci vypovedá bez akejkoľvek ďalšej motivácie. Nevyhnutné je však prihliadnuť na skutočnosť, ktorú prvostupňový súd nebral do úvahy, že menovaný svedok vypovedal po jeho zadržaní v azda verejnosťou najsledovanejšej kauze novodobej histórie Slovenskej republiky. Prihliadnuť je potrebné na skutočnosť, že menovaný svedok vypovedal prakticky o všetkom a každom, pričom jednotlivé výpovede v jednotlivých, dokonca až pravidelných intervaloch aktualizoval a prispôsoboval masívnemu mediálnemu informovaniu. Ostatne, predmetná skutočnosť tvorila argument obhajoby v inej trestnej veci, v ktorej svedok v postavení obvineného a v súčasnosti odsúdeného vystupuje.
Má za to, že menovaný svedok nielenže vypovedá (resp. vypovedal) s cieľom získať čo najlepšie východisko v jeho trestných kauzách, ale menovaný vypovedá účelovo a klamlivo. K jednotlivým rozporom až klamstvám sa vyjadrila priamo na prebiehajúcich pojednávaniach, resp. v záverečnej reči, pričom prvostupňový súd túto skutočnosť pri hodnotení dôkazu nebral do úvahy. Naopak, svedka popisuje ako nezainteresovaného. Obhajoba pritom ani netvrdí, že menovaný svedok je klasickým kajúcnikom, nakoľko v prejednávanej veci nevystupuje v postavení, ktoré by mu prinášalo určitý prospech. Potrebné je však vziať do úvahy, že menovaný svedok vypovedal v čase, kedy bol v postavení kajúcnika v inej trestnej veci (vražda C. L. a G. L.), ktorá bola totožne právne kvalifikovaná ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy a u menovaného bola daná hrozba vysokého trestu. Predmetnú skutočnosť nemožno oddeľovať od prejednávanej veci, nakoľko postavenie tej istej osoby v jednej trestnej veci ako obvineného (u ktorého je daná hrozba vysokého trestu) a v druhej trestnej veciako svedka, je nevyhnutné pri skúmaní dôveryhodnosti svedka, resp. dôkazu zohľadniť. Zdôrazniť je pritom potrebné, že spoločným prvkom spoločným prvkom oboch trestných vecí vo vzťahu k nej (obžalovanej K. Q.) je svedok Q. K., pričom v oboch prípadoch voči nej tento svedok vypovedá.
Zjednodušene napísané, u svedka K. nemožno relevantne predpokladať potrebnú mieru nezaujatosti a objektívnosti, ak v čase jeho jednotlivých výpovedí voči nemu boli vedené trestné stíhania, v ktorých je v postavení kajúcnika a sú mu s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou prisľúbené zo strany orgánov činných v trestnom konaní zákonom prípustné výhody. Menovaný tak de iure kajúcnikom nie je, avšak de facto je ho nevyhnuté považovať za kajúcnika z hľadiska času výpovede a osôb, voči ktorým vypovedá.
Využitie výpovede takéhoto druhu svedkov je nepochybne dôležité z pohľadu zistenia spáchanej trestnej činnosti a usvedčeniu jej páchateľov. Na druhej strane však takýto typ výpovedí nesú so sebou riziká spočívajúce v tom, že takýto svedok (kajúcnik) môže vypovedať úplne alebo čiastočne nepravdivo s cieľom, aby jeho výpoveď bola rozsiahlejšia, skutkovo bohatšia a zasahujúca čo najväčší počet osôb ako možných páchateľov s vedomím, že čím viac povie, tým väčšie môžu byť výhody, ktoré mu budú ponúknuté.
Výsledkom súbežných konaní, v ktorých vystupuje svedok K. v rôznych procesných postaveniach, je tak široký okruh tvrdení, na základe ktorých došlo v jednotlivých veciach k začatiu trestných stíhaní, resp. odmietnutiu trestných oznámení. Menovaný svedok vypovedal doslova o všetkom, bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, s cieľom zaistiť si čo najlepšie postavenie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdom, ktorý v konečnom dôsledku rozhodoval o schválení dohody o vine a treste medzi ním a prokurátorom. Príkladom takéhoto konania je vyšetrovanie vo veci vedenej Národnou kriminálnou agentúrou, expozitúra Západ pod PPZ-352/NKA-PZ-ZA-2019 vo veci údajnej vraždy novinárky M. L. obžalovanou Q. prostredníctvom nazbieraných muchotrávok. V predmetnej veci svedok K. vypovedal bez akýchkoľvek relevantných súvislostí práve voči obžalovanej Q.. Účelovosť konania svedka, v čase jeho postavenia ako obvineného, preto konajúci súd absolútne nevzal do úvahy. Obhajoba pritom návrhom zo dňa 30. septembra 2020 požadovala pripojenie a oboznámenie sa s vyššie uvedeným spisom za účelom procesnej obrany voči tvrdeniam svedka K., pričom prvostupňový súd tento návrh zamietol.
Prvostupňový súd v písomnom odôvodnení rozsudku uvádza, že „menovaný svedok nie vždy identicky popisuje všetky detaily toho čo mal zažiť, pričom relatívne vážnym rozporom v jeho výpovedi sa javí byť to, že spolu dvakrát vo svojich výpovediach vrátane konfrontácie hovoril o tom, že K. Q. mala telefonovať malému H. a tiež spolu dvakrát hovorí o tom, že mala niekomu volať, v tom čase však nevedel komu volá". Následne súd v odôvodnení vysvetľuje po svojom vyššie uvedený rozpor. Je nepochopiteľné, že konajúci súd na jednej strane uvádza (obhajuje) rozpor menovaného svedka, ktorého výpoveď na druhej strane považuje za dôveryhodnú. Súd pritom nad rámec zásady voľného hodnotenia dôkazov, resp. svojich právomocí samostatne ozrejmuje rozpor menovaného svedka, hoci z vykonaného dôkazu táto skutočnosť tak nevyplýva.
Svoju argumentáciu vo vzťahu ku svedkovi K. podporila aj citáciou časti odôvodnenia rozhodnutia odkázala na názor senátu 2T špecializovaného trestného súdu z rozsudku, sp. zn. PK-2T/32/2019 z 3. septembra 2020. Účelovosť výpovedí svedka K. z inej, vyššie označenej trestnej veci pritom nemožno oddeliť od veci prejednávanej.
Poukázať treba najmä na listy, ktoré prostredníctvom tretej osoby menovaný svedok zverejnil na sociálnej sieti Facebook. Prečítanie menovaných listov bolo rovnako obhajobou navrhované, pričom tento dôkaz bol prvostupňovým súdom zamietnutý. Závažnosť obsahu uvedených listov je daná najmä tým, že sám svedok v nich odkrýva akým spôsobom bol dohodnutý s orgánmi činnými v trestnom konaní a akú mal motiváciu vypovedať. Menovaný svedok v uvedených navrhovaných listinných dôkazoch uvádza sľúbenú výšku trestu, ktorá mu mala byť poskytnutá dozorujúcim prokurátorom zaspoluprácu v jednotlivých trestných veciach. Špecializovaný trestný súd ako prvostupňový súd však predmetnú skutočnosť nevzal do úvahy a svedka považoval napriek tak závažným skutočnostiam za dôveryhodného. Súd pri zohľadňovaní dôveryhodnosti svedka nemôže jeho dôveryhodnosť vzťahovať len výlučne k jeho procesnému postaveniu svedka. Opomenúť vo vzťahu k tomuto svedkovi nemožno ani medializované vyjadrenia samotného prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, potom ako menovaný svedok bol právoplatne odsúdený vo veci vedenej Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-2T/32/2019, pričom menovaný svedok uvádzal že mu bol sľúbený podstatne nižší trest. V tomto prípade dozorujúci prokurátor dementoval vyjadrenia menovaného svedka, pričom aj táto skutočnosť preukazuje jednak účelovosť výpovedí menovaného svedka, ako aj jeho potencionálnu motiváciu pôvodne vypovedať.
Prvostupňový súd síce nepriznáva menovanému svedkovi status kajúcnika, avšak jeho výpoveď ako jediný priamy dôkaz voči nej je potrebné v tomto smere posudzovať. Poukázať pritom možno aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) ohľadom tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou za beztrestnosť alebo iné osobitné výhody. ESĽP pritom upozornil na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití takýchto výpovedí. V záujme zaistenia spravodlivosti konania je prirodzenou požiadavkou dôkladná analýza vierohodnosti týchto výpovedí (I. ÚS 384/2019). V tomto smere obhajoba podávala návrhy na vykonanie dôkazov, aby bolo možné takúto analýzu vierohodnosti vykonať, pričom tie boli zo strany konajúceho súdu zamietnuté. Nepochopiteľnosť postupu súdu je daná navyše tým, že práve výpoveď svedka súd považuje za priamy dôkaz voči nej.
Špecifickosť postavenia takéhoto druhu svedkov spôsobuje to, že výpoveď takéhoto svedka nemožno považovať za koniec dokazovania, ale naopak za jeho začiatok. Výpoveď kajúcnika nesmie byť glorifikovaná ani preceňovaná. Je nevyhnutné ju dôsledne preverovať, vrátane preverovania motivácie kajúcnika spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní.
K vierohodnosti svedka možno odkázať aj na tzv. doktrínu RAVEN, na základe ktorej sa hodnotia jednotlivé faktory týkajúce sa osobnosti a výpovede svedka: reputation - celkové spoločenské postavenie a status svedka v kontexte jeho sociálnych väzieb; ability to see - kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka vypovedať o tom, čo vnímal svojimi zmyslami; vested interest - prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka; expertise - odbornosť svedka; neutrality - celková nezaujatosť svedka (Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol: „Civilný sporový poriadok", C. H. Beck 2017, § 191). V tomto smere je potrebné posudzovať aj menovaného svedka, pričom jeho osoba naráža hneď v niekoľkých bodoch uvádzanej doktríny.
Argumentácia súdu, že svedok K. sa v tejto veci nemá dôvod vyviňovať, je nesprávna, nakoľko súd žiadnym spôsobom neskúmal motiváciu svedka vôbec vo veci vypovedať a prelomiť mlčanie po 8 rokoch. Práve z uvedeného dôvodu je na mieste argument obhajoby, že ide o účelovú výpoveď voči obžalovanej, uskutočňovanú v čase (jeho zadržania) a s úmyslom zavďačiť sa orgánom činným v trestnom konaní, ktoré s ním ochotne vykonávali množstvo (a to aj opakovaných) výsluchov v jednotlivých trestných veciach.
K výpovedi svedka K. na hlavnom pojednávaní (22. apríla 2020) je potrebné uviesť, že obsahuje celý rad rozporov, je nekonzistentná a zmätočná. Menovaný svedok pritom neuvádza, že by medzi ňou a O. došlo ku komunikácii ohľadom plánovanej vraždy poškodeného R.. Rovnako tak meno R. zo strany obžalovanýchpred ním nezaznelo.
Z vykonaného výsluchu jednoznačne vyplýva, že menovaný svedok si na základe domnienok dotvára vlastný priebeh udalostí. Svedok k stretnutiu v aute pritom uvádza, že vtedy nevedel o čo sa jedná a potom Q. niekomu volala cez telefón, tiež sa pýtala prečo sa to ešte nestalo a kričala do telefónu prečo to nespravili a vtedy sa dozvedel v aute,že oni už skúšali zabiť a nejakú bombu namontovali na stĺp v T. a že im to nevyšlo. Bolo to pre neho také neuveriteľné a pár dní na to, možno týždeň, sedel v kine, keď mu kamarát zavolal, že či počul čo sa stalo, že zavraždili pána R.. Vtedy mu to došlo, že oni naozaj riešilivraždu pána R.. Nevidel v tom však žiadnu logiku, lebo pán O. kandidoval do parlamentu a to nechápal. Potom som sa ešte s O. párkrát stretol u neho v dome, ešte on mal ochranu, čo bolo pre neho nehorázne.
Hoci obžalovaní uvedenú konverzáciu v aute zhodne popreli, z vyššie uvedeného vyplýva, že plánovanie vraždy poškodeného zo strany obžalovaných svedkovi spočiatku jasné nebolo, až následne potom, čo sa dozvedel o vražde poškodeného, sa prostredníctvom vlastných domnienok dovtípil, že ju plánovali práve obžalovaní. Uvedenú výpoveď je preto potrebné v tomto smere zohľadňovať, nakoľko ide len o dôkaz postavený na domnienkach svedka, ktorý nebol nikdy svedkom konverzácie alebo priamej objednávky vraždy poškodeného zo strany obžalovaných. Spojitosť konverzácie s trestným činom si menovaný svedok len sám odvodil. Napriek tomu konajúci súd považuje takýto dôkaz za priamy dôkaz voči nej, na základe ktorého ho uznal vinnou z tak závažného trestného činu akým je trestný čin úkladnej vraždy.
Ďalšou rozporuplnou skutočnosťou vyplývajúcou z výpovede svedka je tvrdenie, že sa jej bál, no napriek tomu sa na ňu obrátil za účelom ukradnutia účtovníctva, bol s ňou v pravidelnom kontakte, poskytovali si vzájomné finančné plnenia, chodili spolu na rôzne cesty a pravidelne sa stretávali prakticky až do jeho zadržania v septembri 2018.
Výpoveď svedka K. (ako jediný priamy dôkaz) nie je potvrdená žiadnymi ďalšími dôkazmi. Naopak mnohé nepriame dôkazy spochybňujú, či priam vyvracajú jeho tvrdenia o priebehu udalostí súvisiacich so skutkom.
Vo vzťahu ku výsluchu svedka L. ide o nepriamy a odvodený dôkaz. Sám súd uvádza, že menovaný svedok nebol svedkom toho ako si vykonanie vraždy ona (K. Q.) objednala u obžalovaného H. G., ale tento mu to tak opísal. Vychádzajúc z výpovede obžalovaného G. však nič také nevyplýva. Ide opätovne len o ďalšími skutočnosťami nepreukázaný dôkaz, ktorý nemožno zahrnúť ani do určitej reťaze nepriamych dôkazov. Svedok pritom údajne skutočného objednávateľa nepozná, nikdy ho nevidel a nekomunikoval s ním, pričom súd sa bez akýkoľvek podporných dôkazov domnieva, že musí ísť o ňu, resp. obžalovaného O., pretože mu obžalovaný G. uviedol že je to pre K.. Takýmto spôsobom súdu stačilo na jej odsúdenie, že svedok mal doslova informáciu z druhej ruky. Ak by mali súdy pristupovať k dokazovaniu, resp. hodnoteniu takýmto spôsobom, bude v budúcnosti postačovať na odsúdenie páchateľa sprostredkovanie informácie na úrovni klebety.
Obhajobe pritom nie je jasné akým spôsobom prvostupňový súd hodnotil výsluch svedka L. vo vzťahu k nej a akú má relevanciu k jej účasti na trestnom čine. Pokiaľ vražda mala byť vykonaná pre K., samotná zdrobnenina „K." môže byť pritom ekvivalentom množstva ženských mien počnúc K., K., K.i K.. V tomto smere preto nemožno bez ďalších relevantných dôkazov spájať zdrobneninu mena K. s ňou - obžalovanou K. Q.. Svedok pritom na hlavnom pojednávam uvádzal, že s menom K. Q. sa stretol až vo vyšetrovacom spise v roku 2010.
Veľmi významným rozporom vo výpovedi menovaného svedka je skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní dňa 12. mája 2020 uviedol, že K. Q. pozná z jeho veci a nemá vedomosť, že by sa stretli predtým. Následne, na konci spontánnej časti výpovede, uviedol, že ak má odpovedať prečo sa rozhodol v tejto veci hovoriť až po deviatich rokoch, dôvodov je viac. Prvý bol, že mu obžalovaní nijak nepomohli. Druhý dôvod bol, že v auguste 2018 videl správu o zadržaní Q.. Do určitej miery aj on sa čiastočne cítil byť zodpovedný za smrť novinára a jeho snúbenice. V tomto smere je potrebné poukázať na všeobecne verejnosti známe skutočnosti, že obžalovaná bola zadržaná v mesiaci september a nie v auguste. Ďalej tvár menovanej nebola v médiách ani na verejnosti zverejnená prakticky do začatia pojednávania v kauze L. v decembri 2019. Nie je pritom jasné, ako si spojil svedok tvár obžalovanej na základe záberov v televízii, ak menovanú predtým nevidel.
Vo vzťahu ku svedkovi H. je potrebné uviesť, že ide v tomto prípade opätovne len o odvodený dôkaz, resp. tvrdenie, že obžalovaný G. mu hovoril, že to je pre K., ktorá má manžela vagabunda K.. Obžalovaný G. však túto informáciu taktiež poprel. Svedok H. je v tejto veci kajúcnikom, pričom bolvylúčený na samostatné konanie. Navyše informácia, že bola partnerkou osoby G. G. bola všeobecne známou a prudko medializovanou informáciou po jej zadržaní v roku 2018. Pán G. ako jej bývalý partner je pritom relatívne známou osobou, nakoľko sa „preslávil" rozdávaním jedla chudobným, a po jej zadržaní sa na neho obrátili médiá.
Na druhej strane je potrebné súhlasiť s postupom súdu vo vzťahu k hodnoteniu výpovedí svedkov O. a najmä svedka D. D.. Vo vzťahu k nemu sa súd pomerne triezvo a objektívne vyjadril v rámci uznesenia o prepustení obžalovaného O. na slobodu, pričom odôvodnenie tvorí súčasť odôvodnenia napádaného rozsudku. Možno tak len v krátkosti uviesť, že ide o absolútne nedôveryhodného svedka, ktorého výpoveď je zmätočná a nekonzistentná a bola celkom jednoznačne spochybnená ďalšími vypočutými svedkami. Relevancia predmetného dôkazu k prejednávanej veci je tak priam nulová. Naopak tvrdenia obžalovaného O. boli svedkami - spoluväzňami potvrdené. Je však pravdou, že menovaný svedok disponoval informáciami zo spisového materiálu, pričom predmetná skutočnosť korešponduje so zvláštnosťami vyšetrovania, s ktorými sa jednotliví obžalovaní a obhajcovia počas jeho priebehu stretávali. Objektívne nemožno však preukázať (a od obhajoby to nemožno ani očakávať), že by vyšetrovateľ alebo iný príslušník Policajného zboru svedka navádzal alebo informoval o okolnostiach zo spisu. Účel výpovede predmetného svedka je pritom viac ako jasný, nakoľko vyplýva aj z úradného záznamu zo dňa 21. augusta 2019, kde žiadal, aby sa na jeho výpoveď v tomto konaní prihliadalo v jeho trestnej veci.
Pri hodnotení skutkových okolností prípadu súd nepochopiteľne neprihliadal na pomerne široké penzum výpovedí svedkov, ktorí vo veci ozrejmovali množstvo informácií, vrátane iných potencionálnych motívov. Rad takýchto dôkazov vyvoláva dôvodné pochybnosti o spáchaní skutku zo strany obžalovaných. Obhajobe pritom nebolo umožnené viesť rozsiahlejšie dokazovanie týmto smerom.
Svedkyňa B. R. uviedla, že voči poškodenému boli rôzne útoky v období pred jeho vraždou aj pred obdobím kedy sa poznali obžalovaní O. a Q.. Išlo napr. o rôzne osočovacie anonymy či poliatie domu farbou.
Ďalej poukazuje na výpovede svedkov JUDr. G. Q., C. C., L. M., D. V., Ing. C. C., F. G., I. F., ktorí preukazujú iný motív vraždy, vrátane konkrétnych udalostí s tým spojených, v rozpore so skutkovou vetou napádaného rozsudku, ako strach poškodeného, príprava vystúpiť na sneme E., politické spory a pod. Vyššie uvedené výpovede je potrebné vnímať aj z pohľadu ich plurality, resp. veľkého počtu svedkov, ktorí nezávisle od seba uvádzajú iné motívy vraždy a jej okolnosti, najčastejšie však okolo kanalizácie. Ide tak o množstvo výpovedí, ktoré do veci vkladajú široké spektrum rozumných pochybností, pričom títo svedkovia nie sú vo vzťahu s obžalovanými.
Medzi dôkazy svedčiace o množstve konfliktov medzi poškodeným R. a rôznymi politickými súpermi možno nepochybne zaradiť listinné dôkazy, resp. trestné oznámenia, s ktorými sa súd v rámci konania oboznámil. Vyvodil si z nich však nepochopiteľne len podozrenie voči obžalovanému O., hoci účastníkov týchto trestných oznámení bolo podstatne viac.
Súd sa bližšie nezaoberal skutočnosťami ohľadom osoby G. I.. Menovaného spomenulo hneď niekoľko svedkov v súvislosti s konfliktmi medzi ním a poškodeným. Rovnako predmetnú osobu zmienil priamo vykonávateľ vraždy - H. L., ktorý potvrdil že sa s ním pozná. Osobu G. I. spomína aj svedok O. U., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol že sa tejto osoby bál. Ide tak o ďalšie pochybnosti vnesené do celej trestnej veci, ktorými sa však súd v dostatočnej miere nezaoberal. Nemožno tak vyvrátiť inú možnosť priebehu skutku, než ako je skutok uvedený v rozsudku.
Nevyhnutne potrebné je sa vyjadriť aj k dôkazu ohľadne finančných prostriedkov, ktoré mala obžalovaná Q. zaslať obžalovanému G., pričom obaja zhodne uviedli, že tieto boli na určené na účely požičiavania za úroky. Ona nijakým spôsobom nepopiera, že by obžalovanému G. poslala finančnú sumu na jeseň v roku 2010. Skutočnosť, že si obaja nepamätali či ide o 10 alebo 20 - percentný úrok, na ktorú súd poukazuje v odôvodnení rozsudku, je vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantná. Je však potrebnépoukázať na argumentáciu súdu, ktorú využil pri svedkovi K. a to, že svedok bez malígneho úmyslu nie vždy identicky opisuje svoju pamäťovú stopu, čo je situáciou v kriminalistickej praxi relatívne bežnou. Má za to, že po 10 rokoch nemožno objektívne očakávať, že si obžalovaní budú pamätať doslova všetky detaily rôznych vzťahov. Ak konajúci súd môže túto argumentáciu využiť pri obhajobe vierohodnosti svedka, možno ju rovnako aplikovať aj na osoby obžalovaných. Rovnako tak, ak má uvedená suma predstavovať odplatu za vykonanie vraždy poškodeného, nie je žiadnym spôsobom preukázané ani vysvetlené prečo boli tieto finančné prostriedky uhradené v prospech obžalovaného G. až viac ako 2 mesiace po vražde poškodeného. Prihliadať treba najmä na skutočnosť, že svedok L. vypovedal, že mal sľúbenú odmenu vo výške 10 000 eur, ktorá suma nezodpovedá preukázanej sume.
Opomenúť nemožno ani výpoveď obžalovaného A. O.. Súd v rozsudku niekoľkokrát odkázal na jeho výpoveď, ktorú priamo obžalovaný spochybňoval. Dôvodom bol evidentný nátlak zo strany príslušníkov polície, pričom pomerne konkrétne uviedol skutočnosti, za akých k tomu malo dôjsť. V predmetnej veci bolo podané aj trestné oznámenie, ktoré však bolo Úradom inšpekčnej služby odmietnuté. Obžalovaný O. na predmetné konanie príslušníkov NAKA niekoľkokrát upozorňoval, a to aj počas prebiehajúceho súdneho konania. Súd však napriek tomu prihliadal na prvú výpoveď obžalovaného ako na usvedčujúci dôkaz, hoci obžalovaný hodnoverne túto vlastnú výpoveď spochybnil poukázaním na protiprávny postup orgánov činných v trestnom konaní. Predmetné konanie orgánov činných v trestnom konaní odporuje nielen právu na spravodlivé a zákonné konanie, ale aj náležitému zisteniu skutkového stavu, ku ktorému evidentne nedošlo. Orgány činné v trestnom konaní evidentne, v snahe dosiahnuť jej obvinenie, postupovali v rozpore so zákonom.
Podľa názoru obhajoby si konajúci súd vysvetlil skutkový dej po svojom, bez akceptácie množstva pochybností, ktoré boli v prípade preukázané. Súd len nekriticky prevzal skutkový dej opísaný v obžalobe bez toho, aby bližšie prihliadal na informácie poskytované jednak širokou skupinou svedkov (ktoré súd považuje len za nepreukázané podozrenia), ale aj tvrdenia obžalovaných, ktorí hodnoverne svoju nevinu preukázali. Celková vina, resp. skutkový dej je postavený len na tvrdeniach troch trestne stíhaných, resp. právoplatne odsúdených svedkov (z toho dvaja boli odsúdení za trestný čin úkladnej vraždy). Dôkazné bremeno tak prokurátorom unesené nebolo, naopak dokazovaním (hoci z jej pohľadu neúplným) bola preukázaná politická nevraživosť voči poškodenému, s ktorou však obžalovaní nemali nič spoločné.
Skutočnosť, že obžalovaný O. a poškodený R. boli politickými „nepriateľmi", nemôže zakladať vinu obžalovaných. Obžalovaný mal pritom jedinečnú možnosť eliminovať poškodeného politicky poukázaním na zrejme nezákonné obstarávanie kanalizácie, ktorú zrejme aj plánoval využiť. Vražda poškodeného by pritom nepriniesla obžalovanému žiadny osoh. Nemožno tak vylúčiť pochybnosti, ktoré do prípadu vniesli svedkovia o tom, že poškodený sa chystal urobiť rozhodnutie (tiež prezentované ako vyhlásenie na sneme), ktoré ho v konečnom dôsledku mohlo stáť život. Súd pritom dokazovanie v tomto smere nerozvíjal, resp. neumožnil obhajobe, aby vykonala dôkazy s cieľom vylúčenia alebo potvrdenia tohto motívu.
Nestotožňuje sa ani so znením skutkovej vety rozsudku. S poukazom na skutkovú konštatáciu - ako si O. na doteraz presne nestotožnenom mieste a v presne neustálených prvých šiestich mesiacoch roku 2010 objednal za presne nestanovenú finančnú úplatu vraždu poškodeného a ona (obžalovaná Q.) následne na presne nestotožnenom mieste a v presne neustálených prvých šiestich mesiacoch roku 2010 sprostredkovala vykonanie vraždy za presne nestanovenú finančnú úplatu u H. G., ktorý na základe uvedeného na presne nestotožnenom mieste... - dospieva k záveru, že takto postavená skutková veta je nielen vágna, ale odporuje aj § 163 ods. 3 Trestného poriadku.
V zmysle uvedeného výroku o vine tak rozsudok obsahuje len strohé konštatovanie, že obžalovaný si objednal u obžalovanej vraždu a tá vraždu sprostredkovala ďalšiemu obžalovanému a to bez preukázania toho kde, ako, kedy a za čo malo k tomuto „obchodu" dôjsť. V skutkovej vete pritom absentuje účasť jednotlivých obžalovaných na trestnom čine. Takýto opis konania nie je preto postačujúcim pre konštatovanie viny obžalovaných. Obžaloba nijakým spôsobom nepreukázala žiadnu finančnú úplatu jejposkytnutú zo strany obžalovaného O.. Skutková veta rozsudku obsahuje síce zákonné znaky trestného činu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku (pozn.: zrejme má byť „Trestného zákona"), avšak nemožno z nej zistiť konkrétne okolnosti ako k trestnému činu došlo. Ide len o všeobecné a nešpecifikované konštatovanie súdu, ktoré prakticky kopíruje právnu vetu bez uvedenia hodnoverne preukázaných skutočností. Okrem iného, skutková veta z väčšej časti len odkazuje na už skorší rozsudok odsúdeného L..
Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci pod sp. zn. 2Tdo/38/2016, v ktorom k označenej problematike uvádza: „Skutková veta nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety, aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej vety a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie".
Vecné, miestne, časové a iné súvislosti (parametre skutku) tvoria akési „pojítka" znakov skutkovej podstaty trestného činu. Ukotvujú znaky skutkovej podstaty v čase a priestore a zo znakov skutkovej podstaty vytvárajú logický a časovo harmonizovaný dej. Ich význam spočíva aj v tom, aby jeden skutok bol jednoznačne identifikovateľný a nezameniteľný s iným skutkom. V napádanom rozsudku však predmetné skutočnosti absentujú.
Výrok o vine a na to nadväzujúce výroky sú tak nesprávne, nakoľko súd nesprávne zistil skutkový stav veci, pričom vydal odsudzujúci rozsudok voči obžalovaným a to bez vyvrátenia vysokej miery pochybností vnesených do veci. Na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100% - ná miera istoty o páchateľovi trestného činu, a zároveň o každom jednom zákonnom znaku skutkovej podstaty, ktorá sa mu kladie za vinu, t. j. vyžaduje sa ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4To/3/2016).
Konštatovanie viny na základe nepriamych dôkazov, resp. výpovede najmä kajúcnikov je neprijateľné, najmä prihliadnuc na skutočnosť, že dôkazný stav veci pripúšťa aj iný priebeh skutkového deja. V zmysle ustálenej judikatúry pri nedostatku priamych dôkazov možno páchateľa uznať za vinného len ak je záver o jeho vine potvrdený nepriamymi dôkazmi tak, že mu žiaden z nich neodporuje a ktoré tvoria uzavretú reťaz, v ktorej niet takej medzery, ktorá by pripúšťala aj iný záver. Súhrn nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú vinu obžalovaného, musí tvoriť logickú a ničím neprerušovanú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá nielenže spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti skutku a usvedčuje obžalovaného z jeho spáchania, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
Všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie musia byť spoľahlivo preukázané v súlade so skutočnosťou tak, aby nevzbudzovali žiadnu pochybnosť. Zistením skutočného stavu veci teda nie je len zistenie stupňa pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že dokazovaná okolnosť môže existovať, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného záveru.
V danom prípade však neboli predložené a na hlavnom pojednávaní vykonané také dôkazy, ktoré by bolo možné označiť za uzavretú reťaz nepriamych dôkazov s tým, že tieto dôkazy by jednoznačne vylučovali inú možnosť ohľadom viny obžalovaných. Jednak nebol preukázaný vážne mienený úmysel obžalovaného O. poškodeného usmrtiť. Poškodeného sa pokúšal len politicky znemožňovať. Rovnako nebola preukázaná spojitosť spáchaného skutku s úlohou poškodeného ako hlavného kontrolóra mesta (viď tvrdenia obžalovaného O. ale aj poškodenej B. R.). Rovnako tak nedošlo k preukázaniu objednávky vraždy u nej (obžalovanej Q.) a odovzdania finančných prostriedkov či už jej alebo obžalovanému G..
Samotný motív obžalovaného O. nestačí ani len na obvinenie, nieto na odsúdenie osoby za objednanie vraždy Ak má niekto vzhľadom na svoju činnosť pomerne široký okruh nepriateľov (čo preukázateľne poškodený R. mal), tak v prípade jeho násilnej smrti nemožno automaticky odsúdiť všetky osobyželajúce si smrť zavraždenej osoby. Motív vraždy poškodeného tak mohlo mať množstvo osôb či už z politického alebo iného prostredia. Bez motívu preukázania viny obžalovanému O. tak nemožno hovoriť ani o jej vine. Tá nemôže len tak prevziať úlohu objednávateľky, pričom jej vina musí byť preukázaná takými dôkazmi, ktoré budú súdu poskytovať najvyššiu mieru istoty o tom, že je skutočne trestne zodpovedná za spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.
Podľa základnej zásady trestného konania, žiadny obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Obžalovaná (a ani súd) teda nie je povinná vymýšľať scenáre možných iných priebehov deja, vrátane motívu a účasti iných osôb. Je pritom dostačujúce, ak priebeh skutku opísaný v podanej obžalobe nebol jednoznačne preukázaný ako jediný objektívne možný.
Bohužiaľ na záver sa nemožno vyhnúť pomerne trpkému konštatovaniu, že prvostupňový súd zrejme podľahol vonkajšiemu tlaku a volaniu po odsúdení najmä jej -obžalovanej K. Q.. Najmä v súvislosti so zatiaľ neprávoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2020 došlo až k abnormálne masívnemu lynčovaniu predmetného senátu zo strany médií a laickej verejnosti. Oslobodzujúci rozsudok vyvolal po jeho vyhlásení takú vlnu nevôle, že nielenže došlo k masívnej laickej kritike konajúceho senátu ale aj dokonca „paparazovaniu" jeho jednotlivých členov. Nemožno sa tak ubrániť pocitu, že prvostupňový súd podľahol tlaku, ktorým bolo na neho pôsobené a svoje rozhodnutie vydal predčasne.
Navrhla preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V písomnom doplnení odvolania, argumentačne sa v podstatnej časti prelínajúcim s už uvedenou argumentáciou nad rámec uvedeného, resp. s hlbšou konkretizáciou už formulovaných námietok, najmä s dôrazom na rozpory vo vykonanom dokazovaní, poukázala na ďalej uvedené okolnosti prípadu.
Takto zdôraznila výpoveď svedka I. potvrdzujúci fakt, že sa poznal s vrahom poškodeného, že boli kolegovia a že dokonca vykonávateľ vraždy H. L. bol aj u neho doma, že poznal T. a vedel sa v ňom orientovať, takže sa vôbec nemusel pána R. tesne predtým ako ho usmrtil opýtať či a kde býva pán I.. Práve ten pán I., ktorý nemal rád pána R., ktorý mal s obeťou sám konflikt, ako priznal aj sám a potvrdili to aj svedkovia, ten pán I., ktorý podporoval O. v jeho kampaniach na poslanca aj na primátora práve tak, ako aj Q. K., s ktorým sa I. osobne poznal a tento fakt sa K. svojimi klamstvami snažil do poslednej chvíle utajiť a popierať, čo už samo o sebe dokazuje, že mal dôvod tajiť to. Otázkou nezodpovedanou zostáva prečo. Jedným z hlavných dôvodov je aj fakt, o ktorom vypovedala, že K. sa poznal osobne nielen s I., ale aj s M. H., s ktorým bol okrem iného aj v dome v V. u U. R., čo bolo aj preukázané, ale poznal sa osobne aj so H. L. - vrahom R., čo síce obaja samozrejme popierajú, ale jej sa s tým Q. K. sám priznal po vražde R., keď mal O. policajnú ochranu a týmto faktom zdôvodnil prečo sa zrazu začal O. vyhýbať - aby sa nedostal do pozornosti polície a nezistilo sa, že sa deň pred vraždou stretol so H. L. v reštaurácii L. v T.. Toto jej tvrdenie dokazuje aj fakt, že napriek tomu, že predtým K. behal za O. na dennej báze do práce do V., čo môžu dokázať aj kamerové záznamy zaistené políciou z predajne V. a tiež chodil za ním domov, nebol po celú dobu po skutku v prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní v rokoch 2010-2011 ani raz vypočutý. Ani ako sponzor A. O. v jeho kampani, čo už bolo dokázané. Rovnako aj to, že K. mal na rozdiel od nej oveľa väčší a vážnejší záujem aj osoh z toho, keby O. vo voľbách uspel ako ona či G., nakoľko ako aj sám opakovane priznal, motívom jeho finančnej podpory O., ako aj K. angažovanie sa v kampani, bolo z jediného dôvodu a to zo sľúbených štátnych zákaziek pre firmu Q. K. a možnosti veľkých finančných ziskov, keď sa O. dostane do parlamentu, či na post primátora T.. Nič z tohto v jej prípade ani len neprichádzalo do úvahy, keď jej bol ponúknutý zo strany p. O. len obyčajný, cca 500-eurový mesačný plat za prácu sekretárky v prípade, ak by p. O. vyhral voľby.
To znamená, že v jej prípade absentuje akýkoľvek nefiktívny a reálny dôvod úžitku zo smrti p. R. a tým aj motívu na objednávku jeho vraždy. A v prípade G. je úžitok a motív už duplom nulový. Preto má zato, že tu naopak motív zo strany Q. K. je jasne preukázaný, rovnako ako aj jeho účasť na skutku, a reťaz ktorá ho s ním spája a to L. - H., H. - K., I. - K., I. - L. a tiež aj L. - K., čo je jediným nepriznaným článkom, čo je samozrejme logické, pretože potom by už nemohli všetko hádzať na ňu a spojitosť K. so skutkom by sa ukázala v plnom rozsahu.
Okrem týchto faktov, ktoré jasne poukazujú na absenciu jej akéhokoľvek motívu na objednanie si vraždy pána R., či jej následného osohu z nej, a toto duplom platí aj v prípade H. G., sú tu aj ďalšie oveľa závažnejšie fakty, ktoré dokazujú ako aj rovnakú absenciu motívu A. O., tak aj oveľa väčšie a silnejšie motívy iných osôb na usmrtení pána R..
Čo sa týka A. O., obžaloba stále tvrdila a tvrdí, že si mal objednať vraždu pána R. z dôvodu a motívu odstrániť ho ako svojho politického rivala v parlamentných voľbách. Oba tieto dôvody a motívy obžaloby, ako aj senátom uvádzané v rozsudku, sú absolútne nereálne až absurdné, a to z dvoch dôvodov, ktoré sú nielen úplne jasné, ale aj dokázané.
1/ M. R. v žiadnom prípade nebol politickým rivalom A. O. parlamentných voľbách, pretože p. R. kandidoval za stranu E. a pán O. ako nezávislý sympatizant strany G., čo znamená, že smrť pána R. by nemala absolútne žiaden vplyv na možný úspech O.! Oveľa závažnejším faktom však je, že parlamentné voľby sa konali 12. júna 2010 a vražda pána R. sa stala 9. júla 2010, čo znamená takmer MESIAC PO VOĽBÁCH!!! To znamená, že v žiadnom prípade nemôže jeho vražda súvisieť s parlamentnými voľbami a preto vylučuje motív O. a dokazuje absurdnosť tvrdenia obžaloby ako aj senátu. Toto potvrdzujú aj ďalšie dôkazy vykonané na HP, kde vykonávateľ vraždy potvrdil svoje výpovede, že odstránenie p. R. si uňho údajne objednal G. a to 7. júla 2010, čo tvrdí opakovane aj M. H.. To znamená, že aj takmer mesiac po parlamentných voľbách mal mať O. motív dať usmrtiť p. R., lebo bol jeho neexistujúcim rivalom v už dávno vykonaných voľbách??
Tieto fakty opäť jasne dokazujú absurdnosť obvinenia aj obžaloby a preto zmenila svoju konšpiráciu O. motívu z parlamentných volieb údajne na primátorské voľby, kde opäť mal byť pán R.dajným rivalom p. O.. Toto však je opäť úplná absurdná hlúposť, rovnako ako ten jeho prvý údajný motív. A to z viacerých dôvodov. Ten najzásadnejší je ten, že primátorské voľby boli až v novembri 2010 a kandidátky do týchto volieb bolo možné podať najskôr až v septembri 2010, čo znamená a dokazuje, že začiatkom júla 2010, t. j. 3 mesiace pred možným podaním kandidatúry a 5 mesiacov pred samotnými voľbami EŠTE NEMOHOL NIKTO KANDIDOVAŤ, ANI BYŤ DO VOLIEB PRIHLÁSENÝ!!! ANI P.R., ANI P. O., ANI NIKTO INÝ!!!
Toto potvrdzujú aj výpovede svedkov, a to aj kľúčových ako pani R. - poškodenej a tiež pani G. Q., ktorá v týchto voľbách kandidovala a aj ich vyhrala! Dokonca uviedli, tak ako aj ďalší svedkovia, že v dobe smrti p. R. sa ešte ani nevedelo, že kto bude kandidovať do novembrových primátorských volieb. A to všetko znova dokazuje nelogickosť a nereálnosť celej obžaloby, rovnako ako aj údajného motívu vraždy voči jej osobe, ako aj voči osobe p. O.. A to už ani nehovorí o nezmysloch, že by mohli mať niečo spoločné s predchádzajúcimi útokmi na p. R., ako streľba na bránku 3. marca 2010 a bomba na kríži. Nakoľko ako už vypovedala v roku 2011, O. jej ponúkol spoluprácu v polovici marca 2010 PO STREĽBE NA BRÁNKU a zoznámili sa, ako aj začali spolu komunikovať len koncom februára 2010.
Čo je však podstatnejšie je to, že ani tieto 2 útoky tiež nemohli mať súvis s parlamentnými voľbami, keďže ako už vysvetlila, je dokázané, že p. R. NIKDY NEBOL SÚPEROM p. O. V PARLAMENTNÝCH VOĽBÁCH a preto p. O. NEMAL DÔVOD OBJEDNAŤ SI JEHO VRAŽDU A TÝM PÁDOM ONA UŽ VÔBEC NIE! Všetky tieto nespochybniteľné fakty potvrdzujú aj výpovede MNOŽSTVA SVEDKOV a preto ich aj uvedie, keďže má za to, že senát pri svojom rozhodovaní na ne vôbec nebral ohľad a úplne ich odignoroval, rovnako ako aj to, že motív vraždy podľa každého svedka bol úplne iný, že pán R. bol terčom anonymov, útokov, vyhrážok a atakov UŽ DLHODOBO a to už od roku 2006! Rovnako ako aj to, že to bol podľa množstva svedkov konfliktný človek s množstvom nepriateľov, ktorí mohli mať oveľa vážnejšie a reálnejšie dôvody a motívy na to, aby si objednali vraždu pána R., pretože by im jeho smrť priniesla nejaký reálny úžitok a mala by zmysel, čo však v mojom prípade, rovnako aj v prípade p.O. či G. ani len nepripadá do úvahy.
2/ Skutočné motívy vraždy pána R. tu boli množstvom svedkov ako aj dôkazov uvádzané po celý čas tak ako v dobe 2010-2011, tak aj teraz v novom konaní v r. 2018 - 2020 a obhajoba na všetky tieto nespochybniteľné fakty sústavne poukazovala. Napriek tomu ich senát odmietol vziať do úvahy a držal sa bez motívovej obžaloby všetkých obžalovaných, presnejšie ich obžalobou vyfabulovaného neexistujúceho motívu a všetko ostatné oveľa vážnejšie odignoroval. Aby dokázala pravdivosť tohto jej tvrdenia, uvedie len pár z množstva citátov z výpovedí svedkov.
Okrem toho, že obžalovaný A. O. po celý čas upozorňoval a uvádzal fakty o problémoch a nezákonnom konaní poškodeného pána R. počas jeho pôsobenia v politike na poste primátora, či na poste hlavného kontrolóra, hlavne na „kauzu" L. (kde sa jednalo o desiatky miliónov eur, eurofondy a pochybné machinácie okolo celej záležitosti, upozorňoval na to - a aj to preukázal, že sústavne za túto protizákonnú činnosť pána R. podával naňho dlhodobo množstvo trestných oznámení, bolo dokázané, že to nie je len výmysel pána O., ale potvrdilo to aj množstvo svedkov, rovnako ako aj to, že p. R. mal konflikty s množstvom ľudí, aj už spomínaným p. I. a že sa bál o svoj život, pretože bol DLHODOBO terčom vyhrážok, útokov a anonymov. Rovnako ako aj to, že zistil nekalé praktiky ako hlavný kontrolór a to zo strany funkcionárov strán E. a G., a s týmito informáciami sa chystal verejne vystúpiť na sneme E. PRÁVE deň po tom, ako ho zabili a rovnako aj to, že sa bál preto, lebo mal dať obrovskú zákazku práve ohľadom „L." inému, ako mu bolo nakázané.
Poškodená B. R. okrem iného aj na HP v r. 2011 uviedla, že v kandidatúre jej manžela do parlamentných volieb „predchádzalo ešte veľa, veľa, veľa všelijakých iných vecí, začali sa asi pred 2 rokmi (2009) pokusy o spoločenskú likvidáciu môjho manžela"... „Tiež pred voľbami do EÚ bola protipolitická kampaň. Spájam to aj s inými osobami, ktoré pôsobili proti manželovi". „Dostával veľmi veľa anonymov, počnúc od toho ako začal primátorovať".
Toto všetko poškodená potvrdila aj vo svojich ostatných výpovediach ako aj na HP v r. 2010, pričom sa ani jediný raz nevyjadrila, že by ju považovala za objednávateľku vraždy jej manžela a taktiež nepovažovala A. O. za jediného možného objednávateľa vraždy, či jediného človeka, ktorý by mohol mať motív na vraždu, skôr naopak uvádzala, že O. sa snažil jej manžela spoločensky znemožniť a to má teda od objednávky vraždy neskutočne ďaleko!
Poškodený Ing. D. na hlavnom pojednávaní v r. 2011 uviedol: „Bol naňho (p. R.) dlhodobo vyvíjaný nátlak a vlastne ohrozovali ho všelijakými výhražnými listami, vyhrážali sa mu smrťou, väzením, našitím naňho všelijakých vecí". Toto Ing. D. opakovane potvrdil vo všetkých svojich výpovediach a vo výpovedi 21. marca 2019 uviedol: „Viem že v minulosti mal nezhody s G. I., išlo o konflikty, ktoré vznikli keď bol môj otčim primátorom T.". Toto poukazuje na motív p. I., ktorý si určite neželal, aby sa p. R. opäť stal primátorom T. a tiež na dôvod, prečo podporoval A. O..
Tiež je zaujímavé vyjadrenie Ing. D. na hlavnom pojednávaní, že v motorovom vozidle, v ktorom unikal L., si všimol dokument, na ktorom bolo napísané, že strelec L. odkazuje svoj majetok nejakej jemu neznámej osobe. Uvedený dokument bol zaistený OČTK.
Svedok G. L. uviedol: „R. bol zavraždený z politických dôvodov. V tom čase keď bol R. hlavným kontrolórom, rýpal do štátnych zákaziek. Prišli 2, jedna za 5 mil. eur na rekonštrukciu čističky odpadových vôd, druhá za 7 mil. eur na rozširovanie kanalizačnej siete. Obe boli aj zrealizované". Dostával výhražné listy v ktorých bolo aj: „zdochni na smetisku, tvoje dni sú zrátané". Začalo sa to v r. 2006, bolo to sústavne aj v čase keď bol primátorom, aj keď bol kontrolórom. Uviedol tiež fakt o článku v novinách N. o tom, že R. mal mať zásadný prejav v sobotu na sneme E..
Svedkyňa G. Q. okrem iného uviedla: „Pred vraždou R. sa ešte nevedelo kto bude kandidovať za primátora T.", čím vyvrátila ako jej či O. motív na vraždu. Ďalej na otázku komu prišla vhod smrť p. R. odpovedala: „Neviem, ale O. NIE". Uviedla tiež, že v r. 2010 nevnímala spor medzi R. a O.. Na otázkuvyšetrovateľa, že KEDY sa mohli NAJSKÔR ODOVZDAŤ KANDIDÁTKY NA VOĽBY PRIMÁTORA odpovedala: „NIEKEDY V SEPTEMBRI 2010". A na otázku, či môže vražda p. R. súvisieť s primátorskými voľbami 2010 odpovedala jasne: „VÔBEC NIE". Pri tejto svedkyni treba zdôrazniť, že sa jedná o vtedajšiu primátorku T. a tiež nasledujúcu, ktorá tie primátorské voľby v r. 2010 napokon aj vyhrala, takže veľmi dobre vie čo hovorí a nejedná sa len o jej domnienky či fabulácie, ako v prípade obžaloby.
Svedkyňa D. vo svojej výpovedi 28. mája 2019 uviedla: „Nemohol byť protikandidátom mŕtveho človeka, lebo kandidátky sa odovzdávali niekedy v septembri". O. nikdy nebol protikandidátom R., lebo ho zabili predtým ako O. kandidoval". Toto je už druhá svedkyňa, ktorá potvrdzuje nielen jej slová, ale aj slová p. Q. a dokazuje absurdnosť obžaloby! Ďalej uviedla tiež: „R. mal aj vo vnútri E. nezhody a zabili ho tesne predtým, ako mal s niečím zásadným vystúpiť na sneme E.." Týmto svedkyňa potvrdila aj výpoveď svedka L..
Svedok Mgr. D. vo svojej výpovedi 30. júla 2019 uviedol na otázku vyšetrovateľa či vražda p. R. mohla súvisieť s primátorskými voľbami, odpoveď: „Určite nie, nakoľko ešte neboli prihlásení kandidáti." Potvrdil tiež zásadný prejav na sneme E., ktorý p. R. mal mať pár hodín po vražde. Toto je už TRETÍ SVEDOK, ktorý vyvracia motív obžaloby. Svedok Ing. C. C. vo svojej výpovedi 10. júna 2019 uviedol: „Začiatkomr. 2010 mi R. povedal, že má veľký strach, že dostal peniaze na kanalizáciu, toto bolo aj v N. 8. februára 2019 a povedal to aj V., že dostal peniaze na kanalizáciu alebo vyhral nejaký projekt a ten kto vybavil peniaze na kanalizáciu mu určil komu tú zákazku má dať a on aj napriek tomu vybral L. a že preto má strach o svoj život, lebo dal peniaze inému a nie tomu, komu boli určené." Svedok tiež uviedol, že p. R. nosil nepriestrelnú vestu lebo sa bál o svoj život. Tento svedok ako štvrtý poukazuje na iný závažný motív vraždy poškodeného. Svedok F. G. vo svojej výpovedi 10. júna 2019 uviedol: „streľba na bránu bola podľa mňa fingovaná. Útoky boli vždy v piatok alebo štvrtok, ale tesne pred sobotou, kedy boli okresné alebo krajské konferencie E.. Po streľbe a výbušnine sa zastavil R. v redakcii a ukázal mi, že má na sebe nepriestrelnú vestu. Stretli sme sa v stredu a povedal, citujem: „Budem mať také vystúpenie, že aj E. sa potrasie, ale G. sa rozpadne. Vražda bola politicky motivovaná. Vyšetrovateľ povedal, že sa zmenila vláda (k moci sa dostal G.) a nič sa vyšetrovať nebude" (objednávateľ vraždy p. R.). Tento svedok ako piaty poukazuje na to, že poškodený ohrozoval úplne iných ľudí a nie A. O. a že motív jeho vraždy treba hľadať niekde úplne inde.
Svedok M. T. vo svojej výpovedi 15. augusta 2019 tiež potvrdil pripravovaný prejav p. R. na sneme E., kde mal rozprávať o „nekalých ťahoch niektorých funkcionárov". Týmto je to už šiesty svedok potvrdzujúci iný motív vraždy.
Svedok Ing. L. M. vo svojej výpovedi 17. októbra 2019 uviedol: „Vražda súvisela s kanalizáciou". Týmto sa stal svedkom č. 7.
Svedok Ing. C. C. vo svojej výpovedi 17. októbra 2019 uviedol: „B. L. - pracovník NAKA povedal, že objednávateľom vraždy je F. R. a že má na to aj 1 svedka". Je to už ôsmy svedok vypovedajúci o inom motíve, dokonca aj o možnom inom objednávateľovi. Tu treba uviesť aj to, že osoba F. R. bol a je členom strany G., ktorú sa poškodený chystal potopiť na sneme E. a tiež je priamo spájaný s „kauzou" L.!
Svedkyňa PaedDr. I. F. vo svojej výpovedi 17. októbra 2019 uviedla, že sa s poškodeným stretla v deň vraždy, že bol veľmi nervózny. Povedal jej, že na sneme povie vážne veci zo strany E. a G.. Týmto je už deviatym svedkom potvrdzujúcim iný, vážny motív vraždy.
Svedok D. V. vo svojej výpovedi 10. októbra 2019 vypovedal okrem iného aj o tom, že koncom júla p. R. nosil nepriestrelnú vestu, kvôli ľuďom citujem „banditom" z G., ako aj to, že sa p. R. tvrdo pohádal s F. R. z G.. Uviedol tiež, že na jar 2010 mu M. naznačil spor medzi ním a niektorými členmi samosprávy po marcovom útoku na bránku, že to bolo v apríli 2010 a citoval slová p. R.: „Dal som ten projekt (L.) nesprávnemu a teraz som prišiel ako hlavný kontrolór na ďalšie problémové veci". Týmto svedok už akodesiaty nielenže potvrdil výpovede všetkých ostatných svedkov, ale tiež dokázal iný, závažný motív vraždy poškodeného.
Svedok F. R. vo svojich výpovediach ako aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že poškodený M. sa bál o svoj život a že tieto svoje obavy pripisoval citujem: „Vidíš čo mi robia tí G.?". Na hlavnom pojednávaní tiež priznal, že boli politickými rivalmi, nakoľko jeden bol členom E. a druhý G.. Samozrejme poprel konflikt s obeťou a tiež svoju spojitosť s L., ale úplne zbytočne, keďže fakty o jeho prepojení na L. a tiež jeho spojitosť s podvodmi na eurofondoch na výstavbu kanalizácie v T. sú už dlhodobo „verejne" známe a usvedčuje ho aj množstvo svedkov. Napriek tomu sa ale stal jedenástym svedkom, ktorý dosvedčil obavy poškodeného o svoj život zo strany členov G. a nie zo strany A..
Svedok K. E. vo svojej výpovedi 20. januára 2012 ako spoluväzeň vykonávateľa H. L. v U. v dobe od 10. novembra 2011 až 3. januára 2012 uviedol, že L. mu povedal, že to bola politická objednávka a že R. nechcel mať nič spoločné s nejakými peniazmi, ktoré mala E. niekomu dať, ako aj to, že on nestrieľal, že tam boli dvaja a že robil pre E..
Toto bolo 12 svedkov, ktorí poukazovali na situáciu okolo p. R., na jeho problémy, obavy o život, chystaný kompromitujúci prejav na sneme E., dlhodobé vyhrážanie sa mu, machinácie okolo L., konflikty s mnohými ľuďmi z politiky aj svojho okolia, jeho priznanie ohľadom nedodržania pokynov, či dohady o 40 miliónovej investícii. Keď k tomu priložíme aj poškodených B. R. a Ing. D., ktorí tiež veľkú časť týchto výpovedí potvrdzujú, je to už 14 svedkov, ktorí navzájom potvrdzujú svoje výpovede a jasne dokazujú, že motívom vraždy p. R. bolo niečo úplne iné ako tvrdí obžaloba a že A. nemá s tým nič spoločné, tým pádom ona už vôbec nie a že R. O. okrem problémov nemal zo smrti p. R.iaden osoh, naopak uškodilo mu to tak veľmi, že už nemal žiadnu šancu vyhrať primátorské voľby po tom čo sa stalo.
V ďalšom veľmi podrobne rozoberá rozpory vo výpovediach svedka D. D. (spoluväzňa obžalovaného O.) a dôkazy, ktoré jeho výpoveď (o tom, k čomu sa mu mal obžalovaný O. priznať) vyvracajú, okrem samotného obžalovaného O., najmä na výpovede svedkov F.Y. a D. F..
Svedok D. D. na hlavnom pojednávaní uviedol kopu nezmyslov, ktoré boli dokonca aj v rozpore s tým, čo vypovedal svedok predtým, zamotal sa vo vysvetľovaní ako napísal vyšetrovateľovi D. 5-6 listov, ktoré však vyšetrovateľ zatajil a nezaložil do spisu napriek tomu, že podľa D. sa mali týkať O.. Už len toto je dôkazom toho, že D. si takto dohadoval s D. „biznis" so svojou výpoveďou voči O. a vyšetrovateľ D. preto tieto listy zatajil a odpovedal D. pri osobnej návšteve, keďže nie je hlupák, aby mu odpisoval, čo by ho mohlo neskôr skompromitovať. Z uvedených nezmyslov, podľa obžaloby a senátu, svedka, ktorý priniesol „obrat" do prípadu, niektoré konkretizuje a hodnotí ako dostačujúce na to, aby dokázali absurdnosť tvrdenia obžaloby a senátu, že tento svedok niečo dokazuje, práve naopak dokazuje to, že tento svedok je účelový zo strany OČTK ako aj obžaloby a je nedôveryhodný.
Pre príklad cituje úryvky z výpovedí svedka D., resp. poukazuje na tieto časti výpovedí: „A. dačo vravel, že sa hádal so Q. v aute, že tá bomba nevybuchla... A. vybavoval v maďarskej firme z eurofondov peniaze na kanalizáciu pre maďarskú firmu, A. nevyhral a R. to dal niekomu inému... Q. mala sľúbené, že bude brať z eurofondov... K. vypovedal, že A. sa hádal so Q., že prečo tá bomba nevybuchla, že dal do toho veľa peňazí a že K. nevie po slovensky... A viem, že A. so Q. museli ísť na týždeň do W., išli tam preto, že museli niekomu dať 10 tis., ale nedali. Neviem kto, komu ani za čo... Neviem od koho tie listy boli, tie listy som nečítal, boli po maďarsky aj po slovensky (no on z nich nečítal). Takto dostal 7-8 listov... D. povedal, že ak viem dačo, nech mu napíšem a on ma vypočuje. Dačo vravel referent, že vedia o listoch a že sa mám priznať, že mám napísať a ja som napísal D. a ten bol potom za mnou... Na otázku odkiaľ vedel adresu D. uviedol, že on dal list referentovi a ten napísal adresu na list a po upozornení, že adresa bola písaná jeho písmom, rýchlo zmenil výpoveď, že referent mu dal adresu na lístku a adresu na list už napísal on... D. som poslal 5-6 listov!!" Na otázku prokurátora, či povedal O. prečo mal byť zavraždený R. odpovedal: „Ja som to tak pochopil, že kvôli kanalizácii, nevyšla mu kanalizácia a nevyšlo mu starostovstvo. (O.)... O. financoval všetko, že jej dal auto, o tom že by zavraždu zaplatil, mi nehovoril".
K uvedenému obžalovaná uvádza: „Takže zhrnuté absurdnosti: Žiadna hádka v aute o bombe medzi mnou a A. nikdy nebola, A. nikdy žiadne eurofondy na kanalizáciu v maďarskej firme ani pre maďarskú firmu nevybavoval, lebo nemohol a preto ani nemohol nič vyhrať, ja som žiadne % z eurofondov nemala ako, ani prečo dostávať, K. vie po slovensky, nikdy som s O. v W. nebola a už vôbec nie týždeň, o tom by asi vedela jeho manželka či zamestnávateľ a aj polícia, keďže O. bol po vražde strážený a neskôr monitorovaný. Najprv sme sa tam mali schovávať, teraz zas dať 10 tis. nevie za čo, nevie komu, ale nedali sme. Nevie od koho listy boli, nevie čo v nich bolo, ale vie že boli po slovensky aj po maďarsky a predtým tvrdil, že boli odo mňa a aj že čo v nich bolo. Referent nemá čo hovoriť spoluväzňovi o listoch iného väzňa, ani ho nútiť či kázať mu, aby sa priznal nejakému vyšetrovateľovi iného väzňa v inej veci a nemá právo poskytovať informácie o vyšetrovateľovi väzňovi, ktorý nemá uňho svoju trestnú vec. Nevedel vysvetliť ako sa k adrese dostal a žiaden referent vypočutý nebol, ktorý by to vysvetlil a potvrdil svedkove slová. Napriek tomu, že vo všetkých svojich výpovediach každé druhé jeho slovo bolo Q. a za všetko môže Q. a objednala si to Q., na HP uviedol: „Zastrelil ho L.. Toto si mal objednať G.. Ani Q. ani O. s tým nič nemajú. Nikdy som nepočul od A., že si objednal nejakú vraždu". Toľko k dôveryhodnosti tohto svedka, ktorý údajne priniesol „obrat" do prípadu... Ak by toto nestačilo, sú tu dvaja svedkovia, ktorí kompletne vyvrátili D. výpovede a dokázali, že klame a celé si to vymyslel, aby získal pre seba výhody a dostal sa z väzby domov". V nadväznosti na to v podrobnostiach poukázala na svedecké výpovede F.Y. a D. F..
Svedok Q. K., ako uviedla vo svojej záverečnej reči, celý čas vo všetkom klamal, čo dokazujú aj jeho protichodné a zmätočné výpovede. Q. K. mal dôvod vypovedať ohľadne R. a to dokonca najpodstatnejším je jeho dohoda s OČTK hneď po jeho zadržaní, ktorá bola preukázaná a ktorú senát vo svojom odôvodnení rozsudku zámerne opomenul, odvolávajúc sa na to, že K. v tomto prípade nie je kajúcnikom, ignorujúc však fakt že je kajúcnikom v prípade L., kde uvedenú dohodu s OČTK a prokurátorom uzavrel s tým, že bude vypovedať o čo najviac trestných činoch na ňu a p. L., čo aj priznal v psychologickom posudku, ako aj uviedol vo svojich dopisoch poslaným politikom a médiám, ktoré obhajoba navrhla ako dôkaz a neboli senátom pripustené. Ďalším dôvodom bola jeho nenávisť k O. a pomstychtivosť za to, že mu nevrátil peniaze. Ďalší dôvod prečo začal vypovedať v tejto veci bolo to, že veľmi dobre vedel, že keď si ona uvedomí, že čo je zač, začne vo veci R. vypovedať proti nemu a uvedie svoje podozrenia, že tak ako si objednal vraždu L., objednal si už aj v minulosti vraždu R., nakoľko sa poznal s vrahom a jeho správanie bolo v tej dobe veľmi zvláštne, nehovoriac o tom, že mal na to na rozdiel od nej veľký motív - štátne zákazky pre jeho firmy a tiež jeho trestného činu podvodu na DPH a fiktívne firmy či faktúry, a vedel, že ak by sa O. dostal do parlamentu, či na post primátora, mohol by sa na ňom vážne nabaliť. Preto sa aj takto poistil a rýchlo obvinil z objednávky vraždy R. jej osobu a O.. Ešte dôležitejší však je fakt, ktorý senát vo svojom rozsudku zámerne ignoruje a vôbec nespomína, že údajne priamo ju usvedčuje rozhovor medzi ňou a K., inokedy medzi ňou a O., alebo ňou, K. a O.. Keďže K. uviedol 3 verzie tohto neexistujúceho rozhovoru, ktorý sa mal udiať dokázateľne v dobe keď už bol R. 3 mesiace po smrti.
Pokiaľ ide o H. L., tak ešte „01. 08. 2018" sa odmietol baviť o skutku, ale „23.01.2018" zázrakom začal vypovedať, keď ho OČTK priniesli UŽ PRIPRAVENÉHO S POZNÁMKAMI (ako je uvedené v jeho výpovedi pod pozn. vyš.) z leopoldovskej väznice na NAKE v Nitre. Zaujímavé je, že začal vypovedať po 9 rokoch, ale hlavne po tom, ako bolo po jej zadržaní a zadržaní K. OD NOVEMBRA 2018 VEREJNE ZNÁME a vo všetkých médiách uverejnené, že Q. ju obviňuje aj z objednávky vraždy ex primátora T. M., takže H. L. mal minimálne 2 mesiace na to, aby využil situáciu, ktorá sa mu naskytla a pripraviť si výpoveď voči nej a O.. Nehovoriac o tom, že mal o nej a O. k dispozícii všetky informácie zo svojho spisu, ako aj sám vo svojej výpovedi priznal. O tom, koľkokrát bol pred svojou výpoveďou 23. januára 2019 operatívne vyťažený OČTK, samozrejme vyšetrovateľ informovať nebude a nezaloží to do spisu, lebo by bolo jasné, že L. bol vopred oboznámený s výpoveďou Q.. K. o prípade R. v kauze L., aby mohol potvrdiť K. výpoveď. Ale dôkazom toho, že sa tak stalo, je jeho pripravenosť s poznámkami na výsluch a jeho snaha vypovedať tak, aby to sedelo.
Lenže si neuvedomil, že to nielenže nesedí s tým čo tvrdil v r. 2010 - 2011 pred svojím odsúdením, ani v súvislosti s vykonaním skutku, ani v súvislosti s G., H., O. a ňou, keď povedal, že ju nepozná. Ďalej však jeho výpovede okrem popisu výzoru pušky, čo je jasné lebo ju videl a bola aj popísaná v médiách, okrem toho, že ju G. pozná a jej ex partner je K. a že G. bol 8. júla 2010 v T., čo tiež všetko bolo v spise či v médiách, NESEDÍ V JEHO VÝPOVEDI NIČ S TÝM ČO VYPOVEDAL H.!
Práve naopak, vyvracia tvrdenia H.. Čo však ešte viac nesedí, je absurdnosť jeho výpovedí, že išiel vykonať vraždu p. R., údajne ani nevedel koho, údajne len preto, že vraj niekomu dlžil, ale ani nevedel komu, koľko a za čo (O. R. nič nedlžil). Išiel tam vlastným autom za bieleho dňa, dokonca 2x a ešte chcel aj zazvoniť. Išiel tam s puškou, z ktorej nikdy predtým nestrieľal, ktorá už na pohľad pri výstrele musela spôsobiť ranu na celé T., on chcel ňou strieľať na obeť rovno pred kamerou umiestnenou na dome obete, o ktorej aj mal vedomosť ako sám uviedol a dal sa na túto vraždu najať človekom, ktorého spoznal deň predtým doobeda a poobede už bol ochotný ju vykonať pre cudzieho neznámeho človeka bez toho, aby vedel dôvod, či bez toho, aby dostal čo i len jediné euro zálohy či odmeny. Od prijatia objednávky do jej vykonania uplynuli 2 dni! (7. júla 2010 prijal objednávku a už 9. júla 2010 vykonal vraždu). Takisto nebol v histórií novodobých nájomných vrahov zaznamenaný fakt, že má v aute pri sebe napísanú poslednú vôľu komu odkazuje svoj majetok. Tomuto nikto príčetný nemôže uveriť. Na rozpory vo výpovediach L. upozornila vo svojej záverečnej reči. Podľa obžaloby a senátu ju H. L. usvedčuje z objednávky vraždy a ona sa pýta AKO A ČÍM?
Tým že tvrdí, že G. mu povedal, že to je pre nejakú K., ktorá má ex partnera K.? G. to popiera a informáciu o nej má L. z médií a zo spisu. Nikdy s ňou nehovoril, jej fotku na žiadnej sociálnej sieti v r. 2010 ani u G. vidieť nemohol a nemá žiaden dôkaz na to, že by si nejakú vraždu objednala a následne na hlavnom pojednávaní v r. 2011 vyhlásil, že nevie kto ona je.
Usvedčuje ju listom G., že mu pomôže zohnať preňho peniaze? Takisto sa vo svojej záverečnej reči vyjadrovala k tomuto listu a plne sa tohto vyjadrenia pridŕža. Pre toto všetko má za to, že H. L. ju ničím neusvedčuje z objednávky vraždy, pretože podal len údajnú aj to len sprostredkovanú informáciu o nej, údajne od G. a všetko ostatné o nej vedel zo spisu z r. 2010 - 2011 a z médií z r. 2018 - 2020, takže to nie sú žiadne dôkazy!
Čo sa týka M. H., všetko uviedla vo svojej záverečnej reči. Podľa obžaloby a senátu ju H. usvedčuje z objednávky vraždy a ona sa opäť pýta AKO A ČÍM? Svojimi vyvráteniami L. výpovedí?! Údajným tvrdením G., čo je opäť sprostredkovaná informácia, ktorú navyše G. poprel?! Či jeho opačným popisom výzoru jej osoby? Jeho absurdným popisom udalostí ako sa išiel zúčastniť vlastným autom vraždy s niekým koho nenávidel a neznášal? Či jeho klamstvami o tom, ako pozná L. a čo vedel o pripravovanom skutku? Pre toto všetko má za to, že M. ju ničím neusvedčuje, videl ju raz v živote, keď vyzerala úplne inak, nikdy spolu nehovorili a informáciu o nej má tiež z médií, takže toto nie sú žiadne dôkazy na objednanie vraždy.
Svedkyňa A. T. vo svojej výpovedi uviedla 27. augusta 2019: „K. bola u mňa naposledy v r. 2011", to znamená že nemohla vedieť nič o nej a L.,keďže ona (obžalovaná Q.) L. spoznala až v r. 2012. Na otázku vyšetrovateľa: „Poznáte H.?" odpovedala: „Nie nepoznám, neviem kto to je". Napriek tomu uvádza na hlavnom pojednávaní, že G. si bol u nej dať veštiť s ňou a ona mu prekladala do slovenčiny, že bol bojovníkom MMA, ktorému dlžila 5 tisíc eur. Absurdnosť tohto tvrdenia dokazujú fakty, že ona nikdy s G. u nej nebola a potvrdil to aj G., predtým tvrdila že nevie kto to je, G. nikdy nebol bojovníkom MMA a nikdy mu nedĺžila 5 tis. eur a čo je hlavné, nikdy nemala dôvod prekladať jej drísty G. do slovenčiny, keďže svedkyňa T. jasne dokázala ako pri výpovediach, tak aj na hlavnom pojednávaní, že po slovensky vie, nepotrebuje tlmočníka a preto žiaden dôvod prekladať G. pri neexistujúcej návšteve u nej ani nemohol byť. Napriek tomu svedkyňa uviedla, že neverí, že je za tým ona, O. či ten MMA.
Svedkyňa L. O. ju opäť neusvedčuje z ničoho, ani nemôže, nakoľko je aj podľa psychologického posudku nedôveryhodná, jej výpovede sú plné rozporov. To, že na ňu (obžalovanú) žiarlila nie je žiadnym tajomstvom, potvrdil to aj O., to že práve ona podvádzala svojho manžela potvrdilo viacsvedkov vrátane K. a O. aj keď úplne zbytočne poprela, že spala aj s K.. To, že ona vynechala slová z jej (obžalovanej) vety: „Že čo si myslíš, že čo hovorí každý, že kto si objednal vraždu R.? Že to bol A." a urobila z toho vetu: „Čo si myslíš kto objednal vraždu R.? Bol to A.", za to ona nemôže a tvrdiť v rozsudku senátu či v obžalobe, že toto je dôkaz, keď si chorobomyseľná, psychicky labilná, žiarlivá manželka z pomsty upraví vo svojej chorej hlave vetu ako ona chce, a ako jej práve vyhovuje, je úplne scestné. A hlavne toto považovať za DÔKAZ, ŽE SI OBJEDNALA VRAŽDU OBETE!
Čo sa týka A. O. a tvrdenia obžaloby a senátu, že mali milenecký pomer a toto má byť jedným z motívov prečo si objednala vraždu p. R. pre A. O. je úplne smiešne. Tento údajný milenecký pomer nikdy nebol dokazovaný senátom ani vysvetlený. To, že O. si myslí, že to keď ju balil a ona s ním flirtovala je milenecký pomer, tak to už je jeho vec.
Okrem toho, keď sa ho v r. 2011 pýtala prečo takú blbosť klamal vyšetrovateľovi pri výpovedi, povedal, že chcel byť za frajera. Prečo to tvrdil teraz to netuší, ale zrejme preto, že to už nechcel meniť, aby nebol za hlupáka. Podstatné však je, že keby si senát dal dokopy informácie z výpovedí, zistil by, že K., T., G., O., O. všetci vypovedali, že sa v tej dobe stretávala či mala pomer s R. L. a že dokonca dal jej aj mercedes ako aj to, že R. tento „vzťah" potvrdil. Taktiež bola vo výpovedi uvádzaná jej plastická operácia pŕs, ako aj to, že v tej dobe vyzerala úplne inak, čo tvrdila nielen ona, ale potvrdil to aj G. a logicky keby v tej dobe nevyzerala naozaj dobre, tak asi ťažko by mohla mať vzťah s R.. Áno, mala vtedy 62 kg a dlhé platinovo blond vlasy. Tak sa teda pýta prečo by mala mať milenecký pomer s A. O.?! Ženatým mužom s 3 deťmi, z toho jedno postihnuté, zamestnancom auto predajne s kopou dlhov, zablokovanými účtami a ktorý si ešte aj od nej požičal peniaze, keď v tej dobe mala vzťah s milionárom R.?! Okrem toho O. poznal jej ex partnera, bál sa ho a nikdy by si nedovolil začať si s ňou niečo. A ešte si preňho objednať vraždu a riskovať 25 rokov väzenia alebo doživotia a to všetko PREČO?! Za neistý 500 eurový plat sekretárky v prípade ak O. uspeje vo voľbách, ktoré už boli pred mesiacom (parlament), či v tých ktoré mali byť v novembri a preto si objednala vraždu niekoho, kto ešte ani nekandidoval?! A riskovala toto všetko kvôli človeku, ktorého poznala 5 mesiacov?! Súd na jednej strane považoval jej výpovede za viac premyslené a na druhej strane ju má za úplnú primitívnu hlupaňu ktorá sa, cituje: „tým najzvrhlejším spôsobom rozhodla pomôcť svojmu „novému kamarátovi", čo je absolútne choré tvrdiť bez jediného dôkazu na jej vinu! Súd úplne odignoroval jej lekársku správu, ktorá dokazuje, že sa liečila na panickú poruchu až do r. 2006, dokonca aj v deň skutku bola u psychologičky na liečení panických atakov. Súd odignoroval výpovede svedkov, ktorí túto jej chorobu a s ňou súvisiace problémy potvrdzovali, ako aj to, že mala problém sama čo aj len šoférovať ďalej od domu. A spokojne ju vyhlásil za zvrhlého človeka, ktorý si bezdôvodne objednal vraždu napriek tomu, že dokázateľne trpel panickým strachom zo smrti a všetkého s ňou súvisiacim! Tvrdí, že bezdôvodne riskovala svoj život, život jej dcéry, vystavujúc sa riziku likvidácie zo strany svedkov, objednávateľa vraždy či samotného vraha, doživotnému vydieraniu či straty slobody, keď mala doma 7-ročné dieťa.
Tvrdenia senátu, že jej výpovede obsahovali rozpory v tom, že uviedla v roku 2011, že pozná K. 10 rokov sú lož, lebo to vysvetlila, K. poznala z videnia už od jej 20 rokov, čo bolo v roku 2011 už dokonca 17 rokov, bývajú v malom meste, vídala ho v spoločnosti jej známych a poznal sa tiež s jej ex partnerom, ale to neznamená, že boli priatelia alebo že spolu komunikovali či stretávali sa. Tvrdenie senátu (na str. 31 rozsudku), že mesiace po vražde nehovorila o otrave psa R. K., o jeho večeri s L., nie je rozpor, ale len neuvedenie všetkého čo vedela, nakoľko aj v tej dobe aj na hlavnom pojednávaní bola pod antidepresívami a mala čo robiť, aby vôbec vypovedala, a okrem toho v tej dobe ešte nevedela čo je K. zač a nemyslela si, že s tým čo vykonal L. mohol mať niečo spoločné aj on.
Tiež to, že neuviedla, že pôžička bola na úrok, nie je žiadnym rozporom, ale len obyčajnou snahou neprivodiť si problémy za nelegálny zárobok a G. tiež. Senát uvádza že: „vrátenie 4 tisíc eur na účet L. E. bolo vrátenie pôžičky, ktorá jej G. bola poskytnutá na platenie leasingových splátok vozidla H. s úrokom''. Tento citovaný výrok senátu je opäť lož, lebo toto ona NIKDY NEPOVEDALA!!! Pôžička 4 tisíc NIKDY NEBOLA URČENÁ NA ŽIADNY KONKRÉTNY ÚČEL, BOLA POŽIČANÁ NA 20% ÚROK z čoho 10% bolo jej a 10% G. a prečo mu ich vrátila naraz x-krát vysvetlila! Ako aj to, že G. si požičal bielu H. na 2 - 3 mesiace potom, ako sa našla jej S. a že zaplatil za tú dobu leasing splátky on, zčoho raz na účet leasingovky a 2 x jej OSOBNE V HOTOVOSTI!!! Okrem toho suma 4 tisíc bola zaslaná až 3. septembra 2010, čo je 2 mesiace PO VRAŽDE p. R. a G. zaplatil splátku za E. 27. septembra 2010, čo je až po vrátení peňazí G.!
Tvrdenie obžaloby i senátu, že 4 tisíc poslala G. pod vlastným menom bankovým prevodom ako odmenu za vraždu, je úplne absurdné a scestné. A to, že dala auto evidované na jej meno na používanie jej údajnému spolupáchateľovi, dokonca pri vyšetrovaní spájaného s vrahom L. je absurdné už duplom. Keby vedela, že G. má niečo spoločné s vraždou R., v živote mu nepožičia svoje auto! A už vôbec nie keby s tou vraždou mala niečo spoločné! To už by ho mohla poslať rovno L.i jeho rodine!
Čo sa týka bielej H., už v roku 2011 vypovedala, že K. jej dal 4 tisíc na akontáciu E.. Vo svojej výpovedi 13. marca 2019 AKO PRVÁ VYPOVEDALA A UPOZORNILA NA TO, ŽE AKONTÁCIU 4 tisíc na E. jej dal K. a PRETOSI VYPÝTAL OD NEJ E. NASPÄŤ AKO SPLATENIE O. DLŽOBY VOČI NEMU!!!AŽ POTOM dňa 28. marca 2019 po jej výpovedi K. začal tvrdiť, že doplatila vraždu autom a otočil to, čo urobil on sám, voči nej! Zaujímavé, že dovtedy vo svojich výpovediach uvádza len to, že si kúpila biely E. od O. a taký fakt, že čo s tým autom bolo zamlčal. Rovnako ako to, že si objednal vykradnutie auta u G. priznal až potom, ako o tom vypovedala ona, dovtedy tvrdil, že ho nepozná. Až 25. júla 2019 sa priznal!
Každý, aj priemerne inteligentný človek si uvedomí, že keby mala s vraždou niečo spoločné a skutočne by ním zaplatila vraždu, tak nezačne o tom vypovedať a nebude na to auto upozorňovať!
Čo sa týka H. G. a pôžičky jemu, na hlavnom pojednávaní jasne povedal, že po čase jej 20% úrok dal na 10%, takže tvrdenie obžaloby a senátu že tento rozdiel 10% ich usvedčuje, je lož a úplne scestné. Ako môže 10% rozdiel z úroku za požičané peniaze za 3 500 eur konkrétne BYŤ DÔKAZOM NA OBJEDNANIE SI VRAŽDY?! Napriek tomu, že to na hlavnom pojednávaní vysvetlila? Okrem toho úroky pôžičky sa bežne menia v závislosti od sumy a času, na ktorý si človek peniaze požičia, takže nechápe čo je na tom divné, nepochopiteľné, či usvedčujúce či jej požičal na 10 alebo 20% úrok.
K., L. a H. majú vo svojich výpovediach také vážne rozpory a klamstvá týkajúce sa konkrétneho skutku, že človeku až rozum zastane, ale to nevadí, senát považuje za dôležitý rozpor týkajúci sa rozdielu 350 eur a rieši ho a uvádza ako dôkaz!
Keďže K. povie 3 verzie toho, čo povedala údajne v aute a ako si objednala tými slovami vraždu už 3 mesiace mŕtveho človeka, raz vedel, raz nevedel že koho, a komu volala, a hovorila o tom prečo sa nestalo ani nevie čo, a raz pri tom A. bol, raz nebol, raz volala malému H., raz nevie komu, tak JE TO DÔKAZ a K.JE DÔVERYHODNÝ. A keď ona povie, že K. sa jej priznal, že sa vyspal s O.enou (čoho dôkaz je aj to, že za ňou išiel, keď bol O. v Y.) a že sa poznal s L., TAK ONA KLAME...
Na záver k K. už len toľko, že bol uznaný nedôveryhodným svedkom aj v kauze L. a bolo dokázané, že ju klamstvom a neprávom obvinil aj z vraždy novinárky L., ktorá sa dokázateľne nikdy ani len nestala a napriek tomu ma z toho obviňoval aj na hlavnom pojednávaní ako svedok pod prísahou !
Takýto človek nemôže byť považovaný za dôveryhodného svedka v ničom, keďže je jasné a dokázané, že je schopný obviniť z vraždy kohokoľvek, len aby jej uškodil z pomsty za to, že sa nemohol na nej priživiť, lebo odmietala s ním riešiť akýkoľvek biznis, na ktorom by mohol zarobiť, využijúc na to jej bohatých známych, čo jej aj vyčítal a priznal na hlavnom pojednávaní v kauze L.. Preto má za to, že pomsta je ďalším motívom Q. na obvinenie ju z objednávky vraždy p. R..
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 321 ods. 1 písm. b) písm. c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný H. G. odvolanie zdôvodnil v 8 písomných podaniach (prostredníctvom pôvodného anásledne novozvoleného obhajcu aj vlastnými podaniami).
V dôvodoch formulovaných prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Tomáša Suchého, PhD. uviedol, že s napadnutým rozsudkom nesúhlasí a preto som voči nemu zahlásil odvolanie, a to proti výroku o vine, výroku o treste, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.
Má za to, že sú dané dôvody (na zrušenie rozsudku) uvedené v § 321 odsek. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Trestného poriadku, t. j. odvolanie podáva písm. a/: pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, písm. b/: pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, písm. c/: ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, písm. d/: ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.
Nestotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa v tom smere, že by bola dokázaná jeho účasť na skutku, podľa jeho názoru zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
Zastáva opačný názor ako súd I. stupňa. Na základe vykonaného dokazovania výsluchmi obžalovaných, viacerých svedkov, čítaním výpovedí svedkov a oboznámením všetkých dôkazných prostriedkov v súlade s tým, ako to navrhol prokurátor, akceptovaním niektorých návrhov na vykonanie dokazovania zo strany obžalovaných a ich obhajcov, považuje za jednoznačne preukázané, že sa skutok nestal tak, ako je uvedený v rozsudkua že ho spáchal on.
Je presvedčený, že právne posúdenie zisteného skutku je nesprávne, pretože nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného mu za vinu, kedy orgánmi činnými v trestnom konaní z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nebol dostatočne objasnený a preukázaný motív, ktorý je základom právnej kvalifikácie trestného činu kladeného mu za vinu.
V súvislosti s predmetnou trestnou vecou poukazuje ako obžalovaný na to, že v priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy či nepriamy usvedčujúci dôkaz, preukazujúci skutočnosť, že sa dopustil skutku tak, ako uviedol súd I. stupňa vo výroku odsudzujúceho rozsudku.
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že niektoré časti skutku, tak ako ich opisuje prokurátor, neboli nikým napádané a malo k nim dôjsť v súlade s opisom prokurátora. Uvedené tvrdenie prvostupňového súdu nevyplýva z vykonaného dokazovania, nakoľko podľa jeho názoru on, ako aj všetci obžalovaní napádali to, že skutok ktorý im je kladený za vinu sa nezakladá na pravde, napr. aj v samotnom odôvodnení rozsudku si prvostupňový súd protirečí na str. 12, kde uvádza, že obžalovaná K. Q. vinu odmietla a „nič z toho čo je uvedené v obžalobe sa nezakladá na pravde."
V súvislosti s riešením otázky, či prokurátor uniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o angažovanie sa obžalovaných do skutku ako aj k popisu spôsobu zaangažovania sa do skutku, zastáva opačný názor ako prvostupňový súd a to, že prokurátor neuniesol dôkazné bremeno.
S prijatím zákona č. 301/2005 Z. z. (Trestného poriadku) je spojené dôkladné uplatňovanie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny obžalovaných, teda zásady „dôkazného bremena". Prokurátor musí uniesť dôkazné bremeno okrem žalovaného skutkuaj ohľadom okolností, t. j. skutkových zistení, z ktorých je možné a potrebné vyvodiť právny záver. Porušenie povinnosti zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní a to vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, relevantným ako kvalifikačný moment z hľadiska uznania viny.
V obžalobe a následne aj výroku odsudzujúceho rozsudku je časť skutku popísaná spôsobom, že poškodený M. R. bol zastrelený pred svojim domom H. L., ktorý sa na miesto činu mal dostaviť na svojom osobnom motorovom vozidle zn. T. V., E. G., pričom po príchode tento oslovil poškodeného, ktorý v tom čase stál pred svojim domom, a ktorý sa následne potom rozbehol smerom dovnútra domu, potkol sa a spadol, kde k nemu pristúpil H. L., vystrelil na poškodeného a po vykonaní vraždy unikol H. L. z okolia miesta vraždy tak, že on (obžalovaný G.) ho mal odviezť motorovým vozidlom nezistenej značky a evidenčného čísla preč.
Odôvodnenie rozsudku pritom obsahuje aj popis skutku, za ktorý bol právoplatne odsúdený H. L., pričom skutkový základ je popísaný v niektorých častiach odchylne, pričom sa zameria na tie, na ktoré chce týmto poukázať, a to konkrétne, že „poškodený sa nestihol dostať do dvora svojho rodinného domu" a následne „M. R. bežal smerom k E. Z. a H. L. za ním, medzitým B. R. kričala na svojho syna Ing. F. D. o pomoc, potom H. L. dobehol M. R., ktorý sa potkol a spadol na zem, H. L. vybral zbraň z igelitovej tašky, ktorú následne odhodil a z bezprostrednej blízkosti vystrelil na hlavu M. R., ktorý následkom výstrelu utrpel devastačné zranenia zväčša ľavej časti lebky, ktorým na mieste podľahol, a následne sa H. L. rozbehol k svojmu vozidlu a rýchlou jazdou sa snažil ujsť z miesta činu."
V zmysle vyššie uvedeného je teda prekvapujúce rozdielne uvedenie skutkových okolností jednej a ten istej udalosti, a teda vo výroku (aj) jeho odsudzujúceho rozsudku sa mal poškodený rozbehnúť smerom do vnútra domu a tam byť zastrelený, pričom v rozsudku H. L. mal byť zastrelený nie vo vnútri domu, či smerom do vnútra domu, ale úplne inde, nakoľko mal bežať smerom k E.. V tzv. „jeho" rozsudku mal z miesta činu H. L. odviezť iným motorovým vozidlom ako tým, na ktorom prišiel H. L., pričom v jeho rozsudku sa H. L. rozbehol k svojmu vozidlu, na ktorom prišiela ktoré nechal naštartované, a na ktorom mal následne z bezprostredného miesta činu uniknúť sám. Vynára sa teda otázka, ktorá je možno trošku absurdná, no pri oboznámení sa so skutkovým priebehom aký je uvedený v skutkovej vete výroku oboch rozsudkov má za to že oprávnená, a teda či bol poškodený zavraždený na dvoch rôznych miestach?
Podľa jeho názoru nie je možné ustáliť skutkový dej v dvoch rôznych verziách, a najmä nie miesto, kde malo dôjsť k zavraždeniu a teda zastáva názor, že sankciu v tomto prípade predstavuje neunesenie dôkazného bremena prokurátorom v súdnom konaní, a to vo vzťahu ku skutkovým zisteniam. Opätovne poukazuje na to, že miesto spáchania skutku je rozdielne pri skutku, za ktorý bol právoplatne odsúdený H. L. a pri skutku kladenom jemu za vinu, a teda porovnaním skutku v oboch rozsudkoch je zrejmé, že došlo k závažnému porušeniu princípu totožnosti skutku, nakoľko nie je zachovaná úplná zhoda konania, a to v podstatných skutkových okolnostiach.
Ďalej chce poukázať na to, že výsluchy niektorých svedkov neboli vykonané spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. Vychádzajúc zo záverov publikovaných v publikácii „Zo súdnej praxe č. 5/2014," k (ne) možnosti čítania výpovedí bývalých spoluobvinených, či paralelne stíhaných osôb za ten istý skutok na hlavnom pojednávaní, podľa jeho názoru ani v prípravnom konaní, ako ani na hlavnom pojednávaní svedkovia, ktorí mali mať účasť na trestnom čine (skutku) a vypovedali vo veci, neboli, hoci mali byť výslovne osobitne byť poučení o tom, že majú právo odoprieť výpoveď z dôvodu, že mali byť účastní na spáchaní skutku. Konkrétne sa jedná o svedka H. L., ktorý bol už právoplatne odsúdený v inej samostatne vedenej trestnej veci za spáchanie trestného činu spáchaného na tom istom základe, aký je za vinu kladený nemu a ostatným spoluobžalovaným v tejto trestnej veci. A zároveň sa to týka aj svedka M. H., ktorý mal byť účastný na spáchaní skutku, bol v tejto istej veci spoluobvinený, ktorého procesné postavenie obvineného v tejto trestnej veci zaniklo v dôsledku procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a ich rozhodnutím o tom, že sa voči M. H. bude viesť samostatné konanie a nie spoločné. V oboch prípadoch týchto svedkov ide o špecifickú situáciu, keď v procesnom postavení vypovedá osoba, ktorá svedkom, v materiálnom zmysle, nie je, pretože ide o osobu podozrivú zo spáchania skutku, ohľadne ktorého vypovedá. Svedok v materiálnom zmysle môže totiž byť vždy len osoba odlišná od páchateľa, pričom v prípade výsluchov bývalých spoluobvinených osôb, či paralelne vedených trestných stíhaní o tom istom skutku, toto pravidlo neplatí. Takáto osoba nadobudne procesnépostavenie svedka nie preto, že určitý skutkový dej, ktorého sa dopustila iná osoba, pozorovala svojimi vlastnými zmyslami, ale len v dôsledku procesnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a ich rozhodnutí o tom, či sa voči určitým osobám bude alebo nebude viesť spoločné konanie, respektíve takéto procesné postavenie nadobudne v dôsledku skoršieho ukončenia trestného stíhania vedeného voči nej než voči spoluobvineným". Zastáva názor, že svedkovia H. L. a M. H. neboli riadne poučení o svojom práve odoprieť výpoveď z dôvodu, že mali byť účastní na spáchaní skutku a títo nemali týmto možnosť využiť toto svoje právo a teda výsluchy neboli vykonané spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.
Ďalšou skutočnosťou, pre ktorú napáda rozsudok, je to, že prvostupňový súd zohľadnil len dôkazy vyznievajúce v jeho neprospech, argumentáciu súdu považuje za nepodloženú a tendenčnú. Samotný prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri uznaní viny vychádzal najmä z výpovedí svedkov, ktorí sa incidentu zúčastnili, či mali zúčastniť a vypovedali o jeho priebehu, pričom uviedol, že nemal dôvod pochybovať o pravdivosti ich výpovedí. Súd považoval výpovede svedkov za pravdivé aj napriek tomu, že on uviedol dôvody spochybňujúce pravdivosť ich výpovedí, a to najmä, že:
- výpoveď H. L. je nutné hodnotiť mimoriadne citlivo, jednak vzhľadom na jeho účasť na skutku, rozpory vo výpovediach s iným svedkom (M. H.), dlhoročné mlčanie, ako aj z dôvodu, že podľa jeho názoru ide o kajúcnika. Jeho výpoveď považuje za účelovú, ničím nepodloženú a zavádzajúcu;
- výpoveď M. H. nápodobne, tak ako uviedol u svedka H. L., je potrebné hodnotiť citlivo a dovolí si poukázať na to, že nejde v jeho prípade o očitého svedka, tak ako sa aj sám vyjadril „Kebyže viem, že toto sa stane, nešiel by som tam s nimi". (zápisnica o hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. až 14. mája 2020, str. 11) Už len z tohto jeho tvrdenia je zrejmé, že tento svedok o ničom nevedel, všetko čo uviedol, sú len jeho dedukcie, či domnienky z toho čo počul, ktoré nie sú ničím potvrdené a preukázané. Rovnako tak má za to, že ide o kajúcnika;
- výpoveď či výpovede Q. K. - tieto sú rozporuplné, a to aj v jeho rôznych výpovediach v priebehu tohto konania. Tento svedok nevypovedá nič o jeho účasti na spáchanom skutku, len o stretnutiach s K. Q., nesúvisiacich s vecou.
V súvislosti s listom, ktorý mu mal byť zaslaný H. L. ešte z väzby dňa 16. decembra 2010 a ktorý prvostupňový súd považuje za dôležitý, poukazuje na to, že tento list nedisponuje pečiatkou miesta, kde sa H. L. v danom čase nachádzal, t. j. vo väzbe, je teda otázne, či tento list zasielal H. L., najmä ak by pripustili hypoteticky domnienku, že áno, ako sa mu ho podarilo takýmto spôsobom zaslať! Zároveň aj suma, ktorú proklamoval, t. j. suma 10 000 eur, že mala byť ako odmena, nekorešponduje absolútne so sumou, ktorú žiadal v spomínanom liste.
Súd I. stupňa dospel k záveru, že suma 4 000 eur zaslaná mu na účet L. E. súvisela so žalovaným skutkom, hoci s ním nemá spojitosť. Úvahy a závery prvostupňového súdu prezentované v napadnutom rozsudku boli nesprávne. Má za to, že vykonané dokazovanie nevyznieva jednoznačne v jeho neprospech a nie je to ani ucelená reťaz priamych a nepriamych dôkazov, ktoré by bezpochyby preukazovali jeho vinu. Poukazujúc na to, že súdu I. stupňa sa nepodarilo zabezpečiť úplnú reťaz priamych alebo aj nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné vyvodiť bezpečný záver o tom, že sa skutok stal tak ako mu je kladený za vinu, apeluje na uplatnenie princípu „in dubio pro reo," t.j. v pochybnostiach v prospech obžalovaného.
Napriek tomu, že Trestný poriadok kladie dôraz na zásadu in dubio pro reo, prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov v rozpore s touto zásadou a prihliadol na dôkazy, o ktorých sú pochybnosti. Má za to, že dôkazy, ktoré vykonal prvostupňový súd nepreukazujú vinu jeho osoby ako obžalovaného. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynuli viaceré vzájomné rozpory v otázke ako sa mal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, stať.
V neposlednom rade poukazuje aj na to, že zdôvodnenie napadnutého rozsudku je v rozpore s § 168 ods.1 Trestného poriadku, pretože nie je z neho zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Tieto skutočnosti v napadnutom rozsudku absentujú.
Ak teda súd vykonanie dôkazu nepripustí, musí uviesť z akých konkrétnych právnych dôvodov tak učinil, resp. ktoré skutočnosti by museli byť dokázané, aby sa dotknutý dôkazný prostriedok mohol v príslušnom právnom režime uplatniť. Je to najmä z toho dôvodu, aby tieto závery mohli byť preskúmateľné v odvolacom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav, jeho úvahy a právne názory či posúdenia, zastáva názor, že odvolanie je dôvodné, sú splnené podmienky k jeho vyhoveniu a preto navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) alebo písm. d) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku mu vrátil vec na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania formulovaných prostredníctvom obhajcu JUDr. Ing. Miroslava Čipáka, nad rámec uvedeného uviedol, že napádaný rozsudok považuje za procesne vadný, nepreskúmateľný, alibistický a arbitrárny. Rovnako konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami zákonného procesu a absentujú skutočnosti, ktoré by preukazovali jeho vinu.
V prvom rade poukázal na dôkaznú situáciu, keď súd I. stupňa ho uznal za vinného, pričom výrok o vine oprel výlučne o výpovede svedkov H. L., M. H. a o nepriame dôkazy bez toho, aby ich podrobil dôkladnej dôkaznej analýze. Je zrejmé, že v snahe vyniesť odsudzujúci rozsudok im pripísal punc absolútnej vierohodnosti. Prvostupňový súd jeho vinu odôvodnil vykonaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach. Pokiaľ ide o výpovede z hlavných pojednávaní, ako aj z prípravného konania, je potrebné tieto podrobiť dôkladnej analýze. Uvedené je spôsobené predovšetkým skutočnosťou, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil obsah jednotlivých výpovedí, vyhodnotil ich tendenčne a arbitrárne, výlučne v jeho neprospech.
Obžalovaný A. O. vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania z 1. apríla 2020 uviedol, že ho (obžalovaného H. G.) pozná iba z pojednávaní. Obžalovaná K. Q. vo vzťahu k jeho osobe vypovedala na hlavnom pojednávaní tak, že sa s ním zoznámila cez Pokec, sem tam sa spolu stretli, zašli na kávu a podobne. Povedala mu, že okrem iného požičiava peniaze, načo sa jej G. opýtal, či vie požičať na úrok aj jeho peniaze, že by sa mu to hodilo k výplate tak si privyrobiť. Peniaze, ktoré požičiaval priebežne na úroky, tak ona mu úroky splácala, keď sa zastavil alebo keď ona išla do Bratislavy. Raz mu takto poslala 4 000 eur na číslo účtu, ktoré jej on dal. Pokiaľ išlo o leasingové splátky na motorové vozidlo H., ona si toto auto zaobstarala kvôli ukradnutiu jej predchádzajúceho motorového vozidla, pričom keď sa toto našlo, nepotrebovala už dve vozidlá. Preto vozidlo E. používal G. niekoľko mesiacov a niekoľko mesiacov platil leasing. V súvislosti s požičiavaním peňazí obžalovaná uviedla, že požičiavala „mamine peniaze," pričom ona požičiavala na 10 - percentný mesačný úrok. G. sa jej opýtal či vie požičať aj jeho peniaze, na čo mu ona odpovedala, že vie a on uviedol, že jej ich požičia tiež za 10 - percentný úrok. Čiže obchod spočíval v tom že G. jej dal peniaze, ktoré ona požičala na 10 percentný úrok a neskôr mu tieto peniaze aj s úrokom vrátila. O takýto obchod išlo aj v prípade požičania 4 000 eur.
Vo vzťahu k predmetnej sume 4 000 eur, ktorá mu bola zaslaná K. Q. na účet, ktorú prvostupňový súd spolu s poskytnutím motorového vozidla vyhodnotil tendenčne a jednostranne ako odmenu za pomoc pri vykonaní vraždy, vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania z 22. apríla 2020 uviedol: „Ani obžalovaný H. G. nespochybnil zaslanie 4 000 eur od K. Q., išlo o peniaze z pôžičky, ktorou spoluobžalovanú poveril. Podľa jeho vyjadrenia on požičiaval peniaze na 20 - percentný úrok mesačne a mal rozpožičané viac tisíc eur. O výške úrokov sa vyjadril, že kategoricky poväčšinou dával na 20 - percentný úrok. K. Q. pozná a pozná aj Q. K.. Ani tento obžalovaný nepoprel, že by používal vozidlo E. od K. Q. s tým, že splácal za toto vozidlo niekoľko mesiacov leasingové splátky. Nevedel presne uviesť koľko mesiacov toto trvalo".
Právoplatne odsúdený páchateľ H. L. na hlavnom pojednávaní zvolanom na 12. mája 2020 k jeho osobe uviedol, že „ho (H. G.) spoznal asi dva dnipred skutkom a zoznámil ich jeho vtedajší kolega M. H.. Na základe odporučenia od tohto kolegu H. G. stretol prvýkrát 7. júla 2010, kedy mu G. telefonoval a spoločne sa odviezli na miesto, kde neboli žiadne kamery. S H. G. sa dohodli, že sa to spraví 8. júla 2010, dohodli sa, že nasledujúce ráno (8. júla 2010) pôjdu a ukáže mu kde dotyčný býva. Keď o štvrtej, piatej ráno v G. doslúžil, on prišiel vlastným autom (G.) išiel vlastným autom. Viedol ho cez H. na L.. Z L.li na U.. Pred T. odbočili doľava, tam je obec B. alebo U.. V obci, tuším B., na autobusovej zastávke prestúpil (G.) do jeho auta. Ukazoval mu cestu a išli takými bočnými uličkami do mesta T.. Cestou sa zastavili pre schovanú zbraň, pričom svedok presne opísal odkiaľ ju vyzdvihli. Na otázku či ju chce vyskúšať odpovedal, že nie, nakoľko sa obával hluku. Navigoval ho (G.) tam, kde býva poškodený a pri konci ulice mu povedal, aby spomalil a ukázal mu rodinný dom, kde býva poškodený. Na jeho bráne však nebol žiadny zvonček a keďže nevedel ako ho zavolať, po pár minútach sa vrátil a v ten deň plánovaný skutok nevykonali. Dohodli sa, že to urobia na druhý deň (09. júla 2010),kedy už spolupracoval len s H. G., ktorý išiel potom autom do T. a tam čakal kedy pôjde poškodený na prechádzku alebo z prechádzky. Okolo ôsmej večer potom zavolal a „povedal farby", v čom je poškodený oblečený. H. L. vyštartoval a vošiel do ulice, kde poškodený býva, na konci ulice spomalil, vystúpil z auta a poškodeného zastrelil spôsobom ako je to opísané aj v skutkovej vete tohto rozsudku."
Svedok M. H. na hlavnom pojednávaní z 12. mája 2020 vypovedal nasledovne: „... z obžalovaných pozná H. G. a K. Q. videl jedenkrát v živote. O tejto, osobe sa H. G. vyjadroval, že, je to robota pre ňu. Podobne ako H. L., aj jemu sa H. G. chválil, že už na niekoho vystrelil ale že ho netrafil a tiež, že dal niekomu nástražnú bombu. Obdobne ako H. L. tento svedok opisuje aj okolnosti súvisiace s vyzdvihnutím igelitovej tašky, v ktorej bola zbraň, je však pravdou, že na rozdiel od L. tento svedok tvrdí, že zbraň H. L. na mieste jej vyzdvihnutia z miesta neďaleko cesty aj vyskúšal. V deň, kedy vyzdvihli tú zbraň, mu však neskôr G. volal, že H. to nespravil, nakoľko ho „vymákli" alebo videli."
Svedkyňa L. E. k okolnostiam vyššie spomínaného prevodu 4 000 eur vypovedala na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. mája 2020. Vo svojej výpovedi okrem iného uviedla: „...v čase skutku priateľka obžalovaného G., na účet ktorej bola táto suma z účtu K. Q. v septembri roku 2010 prevedená, pričom túto okolnosť potvrdila. Už si presne nepamätá prečo a ako to bolo, boli to peniaze pre G., podľa jeho vyjadrenia nejaké požičané alebo vrátené peniaze. H. G. v tom čase robil nejakého vrátnika alebo biletára, o inom zdroji jeho príjmov nevie, niečo sa jej však marí, že požičiaval peniaze. Tiež však doslova uviedla, že „to vám neviem povedať, či požičiaval peniaze na úrok". V prípravnom konaní hovorila, že sa rozišli v zlom, možno aj kvôli tej K., ktorú spomínal. Keď bola v súvislosti s G. predvolaná na políciu, pýtala sa ho, čo „s tým on má," na čo jej povedal, že pozná zlých ľudí a že má povedať, že v tom čase s bola s ním".
Svedkyňa M.Y. vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania z 26. mája 2020 uviedla: „.... G. mal hovoriť o tom, že L. je odsúdený neprávom. Viezol ho síce za poškodeným za účelom vykonania vraždy. L. mu však volal, aby sa vrátil naspäť, zobral od neho zbraň a vraždu vykonal sám. Ešte spomínal aj nejakého pána, ktorý bol na mieste vraždy, tento na L. strieľal, poškodeného mala brániť jeho manželka. Podľa vyjadrenia svedkyne G. nikdy nespomenul meno objednávateľa, mal to byť však niekto z budovy nad umyvárkou," ktorú obžalovaný v tom čase prevádzkoval, pričom jedna z budov nad umyvárkou je i bratislavský hrad a budova Národnej rady SR".
Z listinných dôkazov, na ktoré súd odkazoval pri rozhodovaní, považuje za potrebné sa zamerať predovšetkým na list, ktorý mu bol zaslaný a ktorý mal napísať H. L.. Predmetný list (obžalovaný G.) odovzdal spolu s trestným oznámením pre podozrenie zo spáchania trestného činu vydierania orgánom činným v trestnom konaní. Jeho trestné oznámenie bolo odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písmeno. d) Trestného poriadku. Prvostupňový súd označil predmetný list za najzávažnejší dôkaz tak voči nemu, ako aj ostatným obžalovaným (text uvedeného listu doslovne cituje).
Ďalším významným listinným dôkazom bol výpis z účtu L. E. z roku 2010 z H. banky, kde bola zo dňa
3. septembra 2019 uvedená suma 4 000 eur, ktorá mu mala byť zaslaná od K. Q. ako odmena za pomoc pri spáchanom skutku. Táto suma bola v ten istý deň aj vybraná.
Z predmetných výpovedí obžalovaných ako aj listinných dôkazov je zrejmé, že všetci obžalovaní vrátane neho odmietajú spáchanie skutku, ktorý je im kladený za vinu. On osobne v predmetnej trestnej veci vypovedal na hlavnom pojednávaní. Súdu veľmi podrobne popísal skutočnosti, ktoré sú mu známe a ktoré vykazujú nepochybný súvis s predmetnou trestnou vecou. Má za to, že jeho výpoveď je plne konzistentná, logická a predovšetkým podporená radou iných dôkazov.
Odmieta akúkoľvek účasť na skutku, ktorý je mu kladený za vinu. Skutok nespáchal a nemal o ňom vedomosť, ani žiadny motív. Tento fakt vyplýva jednak z jeho výpovede, ako aj z výpovede svedkov. H. L. prvýkrát stretol (spoznal) 7. júla 2010 v H., potom čo mu o ňom povedal M. H.. L. mal záujem pracovať na L., kde mal na starosti rozpis služieb. Tento fakt potvrdil H. L. vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania, ako aj vo výpovediach z výsluchov z prípravného konania. Tvrdenie L., že na tomto stretnutí ho mal prvýkrát informovať o skutku, ktorý spáchal a byť naň navedený, je lož. Nikoho na nič nenavádzal a o tomto skutku nemal vedomosť a ani nemohol mať. Dňa 7. júla 2010 H. L. prvýkrát kontaktoval na obe jeho telefónne čísla, čo vyplýva z prepisu jeho hovorov z predmetného dňa. Z týchto záznamov je možné vidieť, že H. L. telefonoval zo H., kde sa s ním prvýkrát stretol.
M. H. vo svojich výpovediach uviedol, že so H. L. sa o skutku, ktorý bol vykonaný, rozprávali iba počas práce a počas cesty do práce a z práce. Toto sa však odohralo v dobe, keď H. L. ešte vôbec nepoznal, t. j. v čase ktorý uvádza H., nemohol mať o tomto skutku žiadnu vedomosť. H. L. a M. H. spolu od 7. júla 2010 nepracovali. Tento fakt vyplýva jednak z výpovede L., kde tvrdí že dňa 7. júla 2010 išiel večer pracovať do E., ako aj z výpovede jeho kolegu svedka R. D.. Súčasťou vyšetrovacieho spisu je aj rozpis služieb v E., strana XXX, riadok XX a XX, kde sú zapísaní.
Fakt, že L. a H. od 7. júla 2010 spolu nikde nepracovali potvrdzuje aj výpoveď H. z prípravného konania, kde vypovedal, že dňa 9. júla 2010 išiel pracovať do E. a po nočnej išiel dňa 10. júla 2010 pracovať na L. do R.. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rozpis služieb E. z L. spisu (s. XXX riadok XX a XX).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že 7. júla 2010 pracoval L. s D. v E., H. na L. v R., dňa 8. júla 2010 mali L. a H. voľno, 9. júla 2010 pracoval H. s G. v E. a dňa 10. júla 2010 pracoval s D. na L. v R..
Z výpovedí svedkov, a to najmä z výpovede M. H. z prípravného konania, vyplýva, že L. sa s H. rozprával o chystanom skutku počas práce na pracovisku alebo keď sa viezli do práce. Rozpisy služieb a vyššie uvedené výpovede dokazujú, že L. s H. mali spoločnú smenu naposledy 6. júla 2010 v E., čo značí, že rozhovor o plánovanom skutku sa mohol odohrať naposledy práve 6. júla 2010 a teda v čase, kedy on L. ešte ani nepoznal a preto sa L. nemohol o chystanom skutku dozvedieť od neho.
Dňa 8. júla 2010 sa on od neskorých nočných hodín (polnoci) nachádzal v E., pričom následne odviezol barmanku na ôsmu do L., o čom svedčí aj výpis jeho hovorov zo dňa 8. júla 2010. Z tohto výpisu vyplýva, že sa minimálne v čase od 7.56 do 8.26 nachádzal v L.. H. L. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12. mája 2020 uviedol, že sa dňa 8. júla 2010 mali stretnúť a ísť spolu do T., aby mu (G.) ukázal, kde býva R.. Ďalej L. tvrdí, že až do obce Imeľ mali ísť každý vlastným autom a v tejto obci mal prestúpiť do L. auta. Z tadiaľ sa mali „bočnými uličkami" dopraviť do T., kde mu mal ukázať, kde býva poškodený. Toto tvrdenie H. L. nie je pravdivé. Tento fakt vyplýva z prepisov hovorov H. L., podľa ktorých sa už o 5.24 nachádzal v L., pričom on v tomto čase ešte ani nebol na ceste. Z prepisu jeho hovorov vyplýva, že do L. dorazil o 7.56 ráno, pričom L. v tomto čase už musel byť na ceste do N. E., nakoľko o 8:21 stadiaľ telefonoval. Z L. do N. E. je to presne 53,0 km, čo by aj pri ideálnej premávke trvalo prejsť minimálne 50 min. Je teda nemožné, aby sa H. L. nachádzal o 7.56 v L., keď už o 8:21 bol v N. E.. L. tvrdenie, že v daný deň mali ísť spolu do L. je zjavne klamstvom. Je toho názoru, že prvostupňový súd nesprávne, resp. vôbec nevyhodnotil jeho a L. prepisy hovorov, ktorézjavne preukazujú, že H. L. klame.
Z prepisu jeho (obžalovaného G.) hovorov zo dňa 8. júla 2010 a 9. júla 2010 vyplýva, že L. kontaktoval len zo svojho telefónu. Tvrdenie H. L., že mu mal dňa 8. júla2010 volať z iného čísla než zo svojho, je alogické, je to lož, ktorú vyvracajú údaje uvedené v prepisoch hovorov. Dňa 09. júla 2010 H. L. kontaktovala osoba s telefónnym číslom +XXXXXXXXXXXX a to v čase 20.59 a 21.05, pričom v tomto čase sa H. L. nachádzal v T.. Podľa skutkovej vety obžaloby mala byť vražda vykonaná okolo 21.05 dňa 9. júla 2010. Z tohto možno vyvodiť, že to bolo v čase skutku a teda, že osoba, ktorá vlastní toto telefónne číslo, s ním spolupracovala na jeho spáchaní. Z výpisu hovorov H. L. zo dňa 8. júla 2010 a 9. júla 2010 vyplýva, že aj po tom, čo bol prvýkrát skontaktovaný týmto číslom, on s ním naďalej telefonoval prostredníctvom svojho čísla. Navyše z prepisu jeho hovorov je vidieť, že sa od rána 9. júla 2010 v T. ani v jeho okolí nenachádzal.V tom čase sa nachádzal v R. a nemohol byť účastný na príprave a ani samotnom skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Toto zjavne preukazuje, že s predmetným skutkom nemal nič spoločné. L. tvrdenia sú nepravdivé a považuje ich za tendenčné, účelové voči jeho osobe.
V súvislosti s výpoveďou svedka H. L. upriamuje pozornosť odvolacieho súdu na rozhodnutie R 14/1964: „Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Platí to tým skôr, keď je vierohodnosť jediného priameho svedka pochybná." Vzhľadom na vyššie uvedené je vierohodnosť H. L. ako svedka značne spochybnená. Je názoru, že nebola naplnená jedna zo základných zásad trestného konania podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku (zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností).
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nikto z dôležitých svedkov (L., H. a K.) nemajú absolútne žiaden uchopiteľný a inými dôkazmi podporený dôvod klamať. Zároveň však sám uviedol, že v súdnych sieňach sa vyskytujú situácie, kedy klamstvo nie je spôsobené psychickou poruchou ale je jednoznačne a vedome účelové. Toto je potrebné v tomto prípade aplikovať pri všetkých svedkoch - kajúcnikoch, nakoľko ich výpovede, ako vyplýva z jeho odvolania, sú účelové.
Nie je pravdou, že len svedok M. H. je z pohľadu trestné práva „kajúcnikom." Sám prvostupňový súd uviedol, že H. L. chce získať „body k dobru" pri aktuálnom rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Q. K. sa chce javiť kladne a spolupracujúco v očiach OČTK, nakoľko je stíhaný v iných trestných konaniach, kde sa ohľadne jeho osoby odklony už udiali alebo rysujú. Je zrejmé, že od samého začiatku spolupracoval s OČTK (nie len pri trestnom čine vraždy L. a L.,ale aj v tomto prípade), za čo mu bola poskytnutá značná výhoda a bol mu uložený neprimeraný trest, ktorý bol zjavne pod sadzbu predmetného trestného činu (v tomto smere teda je klasickým kajúcnikom). Prvostupňový súd teda dospel k záveru, že svedkovia nemajú dôvod klamať, aj napriek faktu, že ich výpovede sú zjavne účelovo motivované. Má za to, že súd sa pri hodnotení týchto výpovedí nedostatočne vysporiadal s týmito faktami. V súvislosti s výpoveďou svedka Q. K. poukazuje na skutočnosť, že vo svojich výpovediach uviedol, že počas ním uvádzanom rozhovore v aute mala obžalovaná K. Q. niekomu volať. K. uviedol, že osoba ktorej mala Q. volať mala prezývku „G. H.". Ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom nikto nikdy netvrdil, že by on mal mať takúto prezývku. Prvostupňový súd nijako nepreukázal, že osobou, ktorej bolo volané, mal byť on. Už len v rámci samotnej Slovenskej republiky určite nie je jediným H..
Ďalej poukazuje na nelogickosť faktu, že podľa skutkového stavu zisteného súdom mal H. L. ponúknuť zarobiť si peniaze vykonaním vraždy priamo v ten deň, v ktorý ho spoznal. Ako už vyššie uviedol, L. mal vedomosť o skutku skorej ako on. Je nepochybné, že na vykonanie takého skutku, aký je predmetom tohto konania, je nevyhnutná určitá úroveň dôvery, ktorá sa medzi mnou a L. nemohla za tak krátky čas vybudovať. S osobou, ktorú stretol v daný deň by nešiel ani ukradnúť rožky, nie to ešte zorganizovať a spáchať vraždu.
Prvostupňový súd označil za najzávažnejší dôkaz preukazujúci jeho vinu list, ktorý mu mal, ako aj ostatným obžalovaným, zaslať H. L. dňa 16. decembra 2010, ktorý sa v tejto dobe nachádzal vo väzbe.Súd tvrdí, že predmetný list predložil OČTK a žiadal od nich začatie trestného stíhania len ako súčasť nejakej vymyslenej „premyslenej taktiky." Týmto mal pôsobiť na H. L., aby „nezačal rozprávať." Aj napriek tomu, že prvostupňový súd tento list označil za najdôležitejší dôkaz voči nemu aj ostatným obžalovaným, nijako nepodložil svoj názor, že predmetný list mal predstavovať akýsi pokus o preukázanie jeho neviny. Súd sa obmedzil na toto konštatovanie bez akýchkoľvek dôkazov, ktoré by to potvrdzovali. Za najdôležitejší nedostatok postupu súdu považuje fakt, že sa nevysporiadal s tým, že predmetný list bo zaslaný z pošty R. I, pričom L. sa v tom čase nachádzal v kolúznej väzbe v ÚVTOS a ÚVV Ilava. Vzhľadom na vyššie uvedené mohol predmetný list odoslať hocikto. Za predpokladu, že L. spomínaný list odoslal z kolúznej väzby, je nespochybniteľné, že konal protiprávne, t. j. v rozpore so zákonom a má za to, že z protiprávne vyprodukovaného konania - dôkazov, nie je možné urobiť zákonný dôkaz (zásada plody z otráveného stromu sú tiež otrávené). Nebolo preukázané, že tento list skutočne odoslal L.. Rád by poukázal na nelogickosť faktu, že H. L. tvrdí, že predmetný list odoslal z kolúznej väzby, ale zároveň tvrdí, že si nepamätá ako to spravil, a to napriek obmedzeniam a kontrolám uplatňovaným v kolúznej väzbe. On som sa necítil byť s obsahom tohto listu spojený a preto ho odovzdal polícii. Podľa názoru súdu vyjadreného v odôvodnení rozhodnutia má byť jeho žiadosť o začatie trestného stíhania súčasťou „premyslenej taktiky." Je preto potrebné zamyslieť sa, či v prípade, ak on mohol plánovať takto do budúcnosti, aby získal určitú výhodu v prípadnom trestnom stíhaní, nemohol toto isté spraviť aj L.? Nemôže byť odoslanie daného listu (ak ho skutočne odoslal L.) len určitou formou obrany alebo provokácie zo strany L. alebo kohokoľvek?
Svedok H. sa priznal v prípravnom konaní, že od L. dostal list, ale že tento list ani neotvoril a hneď zahodil. Táto skutočnosť je aj zachytená pri výpovedi v trestnom konaní vedenom na Národnej kriminálnej agentúre, pracovisko Žilina spisová značka: ČVS: PPZ-297/NKA-ZA2-2020. Ťažko tomuto tvrdeniu uveriť a prvostupňový súd sa s touto skutočnosťou vôbec nezaoberal vo svojom rozsudku.
V svetle vyššie uvedených faktov si dovolí v súvislosti s M. H. a Q. K. a ich postavením „kajúcnika" poukázať na fakt, že prvostupňový súd sa odvolal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2TdoV/7/2017, avšak nevysporiadal sa s aktuálnejším rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 12. novembra 2019 v prípade Adamčo proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 45084/14, 12. februára 2020.
Konanie, ktoré bolo prejedávané v danom prípade, je analogické s konaním, resp. postupom súdu v aktuálnom prípade. Rovnako ako v danom prípade ani v tomto konaní sa prvostupňový súd nezaoberal výhodami, ktoré M. H. a Q. K. získali v danom trestnom konaní, ktoré mohli spôsobiť nedôveryhodnosť jeho výpovede. ESĽP v tejto súvislosti poznamenal, že intenzita vyšetrovania pri dôkazoch získaných od „kajúcnika" musí byť v korelácii s významom výhody, ktorú kajúcnik získa (a to aj v inom konaní) výmenou za poskytnutie týchto dôkazov (pozri tiež Erdem proti Nemecku, sťažnosť č. 38321/97, 5. októbra 2001). Súd sa rovnako nezaoberal faktom, že tento dôkaz pochádza od osoby, ktorá bola sama zapletená v danom trestnom čine. Výhodu, ktorú M. H., týmto svojím konaním získal, nepredstavuje iba zníženie trestu alebo finančnej sankcie, ale predstavuje praktickú beztrestnosť za trestný čin. ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol: „...použitie výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo za iné výhody môže viesť k spochybneniu spravodlivosti voči obvinenému a môže spôsobiť vážne problémy v rozsahu, v akom sú tieto vyhlásenia svojou podstatou otvorené manipulácii, a môžu byť urobené čisto so zámerom získať výhody ponúkané ako výmenu, alebo pre osobnú pomstu. Riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených obvinení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezainteresované, sa preto nesmie podceňovať (pozri rozsudok Habran a Dalem proti Belgicku, sťažnosť č. 43000/11 a 49380/11, 29. mája 2017, čl. 100)." Vzhľadom na mnohé paralely medzi predmetným a medzi týmito konaniami, ani v tomto prípade nie je súdne konanie sprevádzané dostatočnými zárukami spôsobilými zabezpečiť spravodlivosť súdneho konania a zaručené právo na spravodlivý proces v zmysle § 2 ods. 7 Trestného poriadku.
Vylúčenie H. veci na samostatné konanie, vo svojej podstate predstavovalo porušenie jeho práva na obhajobu, nakoľko mu tak bolo znemožnené klásť H. otázky(v zmysle jeho trestného konania). Vzhľadom na to, že H. je v postavení svedka v jeho trestnom konaní, analogicky on by mal byťsvedkom v jeho trestnom konaní. M. H. ako svedok nie je dôveryhodný. M. H. zmenou svojej výpovede dosiahol to, že vyšetrovateľ mu v zmysle § 205 Trestného poriadku dočasne odložil vznesenie obvinenia, čím nepochybne získal výhodu za ním poskytnutú výpoveď. M. H. je teda ukážkovým kajúcnikom. Dôkaz získaný od spolupracujúceho svedka (kajúcnika) by však malo v rámci dôkaznej situácie predstavovať „lepidlo", ktoré drží zvyšné dôkazy pohromade. Má teda len dotvárať obraz skutkového deja zisteného ostatnými dôkazmi. To nie je v tomto konaní pravdou, nakoľko prvostupňový súd odôvodnenie rozsudku postavil práve na výpovedi M. H., H. L. a Q. K.. H. L. a Q. K. sú „kajúcnikmi" v zmysle Trestného poriadku a aplikovateľnej judikatúry ESĽP. Za svoje výpovede, tak ako ich poskytli, získali výhody rovnako ako kajúcnici. Je preto presvedčený, že rovnako ako pri kajúcnikoch (M. H.), tak aj pri týchto svedkoch je potrebné podrobnejšie vyšetriť dôkazy od nich získané a to v korelácii s výhodou, ktorú získali.
Je si vedomý, že výpovede M. H. v prípravnom konaní sú neprocesné, avšak je potrebné sa obsahom týchto výpovedí zaoberať. A to okrem iného aj z dôvodu, že boli podkladom na vznesenie obvinenia voči jeho osobe. Z porovnania týchto výpovedí s výpoveďami M. H. z hlavného pojednávania, môžeme dôjsť k záveru, že sa diametrálne odlišujú. Považuje za nevyhnutné sa zaoberať otázkou, či M. H. zmenil svoju výpoveď na základe vlastného rozhodnutia za účelom získania väčšej, resp. lepšej výhody vo svojom konaní, alebo k zmene došlo na základe ponuky, resp. nátlaku OČTK na svedka, za účelom inkriminovať či už neho alebo spoluobžalovanú K. Q.. Zároveň je potrebné poukázať na fakt, že v prípravnom konaní H. vypovedal, konkrétne vo svojej výpovedi zo dňa 23. januára 2019, že H. L. ho o vražde po prvýkrát informoval tri týždne, maximálne mesiac pred vraždou. Po tejto výpovedi bolo H. vznesené obvinenie, čím nadobudol právo na nahliadanie do spisu. Následne vo svojej ďalšej výpovedi zo dňa 24. januára 2019 už vypovedal, že H. L. ho o pripravovanej vražde informoval, keď spolu išli do roboty na spoločnú službu do E. a že túto prácu mu (L.) mal zadať on (G.).
Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia na jednej strane spochybňuje pravdivosť výpovedí jeho a K. Q. na základe tej skutočnosti, že sa v ich výpovediach vyskytli rozpory, pokiaľ ide o výšku úroku z poskytnutej pôžičky. On vo svojej výpovedi tvrdil, že úrok bol vo výške 20%, zatiaľ čo Q. hovorila o 10%. Vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania zo dňa 22. apríla 2020 uviedol: „Požičiaval som peniaze na 20% úrok mesačne. Mal som rozpožičaných asi cez 12 000 eur, ale na rôzne úroky a záležalo na tom, či som mal zálohu alebo nemal nijakú... A ona (K. Q.) si odo mňa požičala viackrát rôzne sumy peňazí ako je aj v spise uvedené 4 000 eur alebo 3 500 eur, je to možné, že to bola jedna z týchto častí peňazí... A po čase som jej 20% úrok dal na 10%. Je to dosť možné, tak ako som sa dočítal, nepopieram to, je to dosť možné, ale poväčšinou kategoricky som dával na 20% úrok'.' Je pravda, že pôžičky som zvyčajne poskytoval s 20% úrokom. V prípade K. Q. som sa však po dlhodobejšej spolupráci (poskytnutú pôžičku aj úrok vždy splatila) rozhodol znížiť úrok na 10%. Je presvedčený, že súd nesprávne vyhodnotil túto skutočnosť a bezdôvodne ju vyhodnotil ako dôkaz nepravdivosti našich tvrdení. Na druhej strane však súd pri výpovediach svedkov uviedol, že vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od samotného spáchania skutku, rozdiely vo výpovediach svedkov (napr. vystrelenie, resp. nevystrelenie zo zbrane L.) len preukazujú ich pravdivosť, teda že nejde o vymyslené príbehy. V týchto prípadoch súd slepo uveril kajúcnikom, avšak na výpovede obžalovanej Q. a jeho sa tak nepozeral. Dovolí si tvrdiť, že tu došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nakoľko z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akými logickými úvahami sa v danom smere súd I. stupňa spravoval. V tomto prípade išlo zjavne o prípad ľubovôle zo strany súdu pri hodnotení dôkazov.
V súvislosti s vyššie uvedeným si dovolí poukázať na rozhodnutie R 30/1996: „Hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku (teraz § 2 ods. 12 - pozn. aut.) musí súd vykonávať tak, že uváži všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v ich súhrne, teda že skúma či výpoveď svedka je logická, či sa svedok prípadne aj v menej podstatných okolnostiach neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí súd otázkou zisťovať prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení prečo došlo k týmto rozdielom. Aby mohol potom dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musí vziať do úvahy aj ostatné dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať prečok nim dochádza a len tak môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného".
Prvostupňový súd jeho vinu postavil okrem iného aj na 4 000 eurách zaslaných od K. Q. na účet jeho bývalej priateľky L. E.. Tvrdil, že prevod daných peňazí, ako aj dlhšie trvajúci leasing motorového vozidla, ktoré používal, súviseli s vraždou a malo ísť o odmenu za pomoc pri zriaďovaní logistiky tohto činu. Tento svoj záver však ničím nezdôvodnil. Ako jediný argument uviedol rozpory vo výpovediach jeho a Q., pričom ako už uviedol vyššie, predmetné rozpory nemôžu byť v nijakom prípade povýšené na dôkazy preukazujúce nepravdivosť ich výpovedí. Predmetné udalosti sa odohrali desať rokov v minulosti a nie je teda prekvapivé, že v ich výpovediach sa nájdu určité nezrovnalosti, resp. rozpory. Súd nepoužil jednotný logický úsudok pri vyhodnotení týchto rozporov v porovnaní s rozpormi vo výpovediach svedkov. Podľa jeho názoru, leasing motorového vozidla nemožno považovať za formu odplaty za vykonaný trestný čin. Ako vyplýva zo samotného obsahu leasingu, k predmetnému motorovému vozidlu nenadobudol vlastnícke právo a bol nútený ho po stanovenej dobe vrátiť. Preto je toho názoru, že z tohto právneho vzťahu nemal akúkoľvek výhodu, ktorá by mohla byť považovaná za odmenu za vykonaný trestný čin.
V nadväznosti na vyššie uvedené poukazuje na rozhodnutie R 40/1969: „Zistenie skutočného stavu veci (teraz náležitého zistenia skutkového stavu veci - pozn. aut.) v zmysle§ 2 ods. 5 Trestného poriadku (teraz § 2 ods. 10 - pozn. aut.) vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať len zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru."
Poukazuje na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, kde doslovne uvádza: „Tento rozpor však možno vysvetliť aj nedostatočným pochopením otázky, respektíve tým, že „G. H." K. Q. spomínala aj v súvislosti s ukradnutím jeho účtovných dokladov, udalosti sa mu mohli „pliesť", pričom situácia v rámci ktorej svedok bez malígneho úmyslu nie vždy identicky opisuje svoju pamäťovú stopu, je situáciou v kriminalistickej praxi relatívne bežnou (často práve naopak - úplne identické výpovede v rôznych fázach konania zakladajú podozrenia, že ide o policajtmi „prekopírované" alebo „naučené výpovede," čo môže spochybniť nielen vierohodnosť, ale aj zákonnosť získania dôkazu). Podstatné je, že tento svedok ani v jednom z relevantných prípadov jednoducho neuhol a v podstatných rysoch v zásade identicky opisuje príhodu, ktorá nie je príhodou bežnou - rozhovor v aute o ublížení inému človeku."
Z odôvodnenia súdu jednoznačne vyplýva nejednotnosť, resp. použitie „dvojakého metra" pri hodnotení dôkazov. V prípade svedkov súd pripúšťa, že sa im mohli popliesť udalosti, že absolútna identickosť výpovedí by bola skôr podozrivá a že zachovávajú konzistentnosť v podstatných rysoch predmetného skutku. Pri obžalovaných však prvostupňový súd z týchto odôvodnení, resp. možností neberie do úvahy. Práve naopak, argumentuje, že rozpory v ich výpovediach preukazujú ich nepravdivosť.
Svedkyňa L. E. sama uviedla, že si nepamätá prečo a ako boli predmetné peniaze prevedené na jej účet. Navyše sa so svedkyňou rozišli nie v najlepšom, čo potvrdila aj ona sama vo svojej výpovedi. Dovolí si preto poukázať na tvrdenie súdu, ktoré uviedol vo vzťahu k jeho ďalšej bývalej priateľke svedkyni M.Y.: „skomplikovanie vzťahov medzi ľuďmi môže deformovať aj ich výpovede."
Ďalej si dovolí poukázať na fakt, že počas celého trestného konania nebol skúmaný motív, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností musel mať na spáchanie takéhoto činu. Samotné konštatovanie, že na účet jeho bývalej priateľky boli zaslané peniaze od Q. (podotýka, že išlo o úrok z pôžičky) nepreukazuje, že mal motív na spáchanie daného trestného činu. Navyše súd nijakým spôsobom nepodložil svoje tvrdenie, že predmetné finančné prostriedky a leasing motorového vozidla mali byť odmenou za vykonaný skutok. Vzhľadom na tento fakt si dovolí tvrdiť, že vykonaným dokazovaním nebol vyprodukovaný žiadny dôkaz, ktorý by bez akýchkoľvek pochybností preukázal existenciu jeho údajného motívu na vykonanie skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Nedošlo teda k nájdeniu motívu a k jeho bližšiemu identifikovaniu vdostačujúcej miere, resp. vôbec.
Skutočnosť, že sa pred tým ako došlo k spáchaniu danej vraždy poznal s obžalovanou K. Q., sama o sebe nemôže byť vyzdvihnutá na úroveň dôkazu preukazujúceho jeho účasť na spáchanom trestnom čine. V tejto súvislosti si však dovolí vyzdvihnúť fakt, že poškodeného až do momentu medializácie tohto skutku nepoznal a teda nemal akýkoľvek motív (s poukazom na uvedené nižšie) spáchať tento skutok, tak ako mu je kladený za vinu.
Pokiaľ ide o výpoveď jeho bývalej priateľky M.Y., ktorej sa mal údajne doznať k spáchaniu predmetného skutku, táto výpoveď je vymyslená a tendenčná. On sa jej nikdy nepriznal k spáchaniu predmetného trestného činu alebo akéhokoľvek iného trestného činu. Ide o spleť rôznych navzájom nesúvisiacich rozhovorov pospájaných dokopy, pričom je zároveň možné, že pri niektorých bol pod vplyvom alkoholu. Svedkyňa sama uviedla, že je chválenkár a zvykne preháňať, čo zopakoval aj súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia. S argumentáciou súdu, že chváliť sa niečím s čím nemá nič spoločné je skutočne nelogické, súhlasí. Ako uviedol, tvrdenia svedkyne M.Y. sú tendenčné a nezakladajú sa na pravde. Je toto názoru, že táto skutočnosť len potvrdzuje nepravdivosť, resp. neúplnosť tejto výpovede. Prvostupňový súd sám vyjadril pochybnosť, pokiaľ ide o pravdivosť výpovede tejto svedkyne vzhľadom na ich vzťah a spôsob akým sa skončil. Dovolí si uviesť, že pri týchto rozhovoroch nebol nikto okrem nich prítomný a preto obsah týchto rozhovorov nevie nikto potvrdiť. Ide teda len o prázdne tvrdenia svedkyne.
V priebehu trestného konania boli voči nemu použité informačno-technické prostriedky na základe písomného súhlasu zákonného sudcu podľa § 4 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním. Použitie týchto prostriedkov nevyprodukovalo žiadne dôkazy, v ktoré zjavne dúfali OČTK. Je toho názoru, že ich použitím nedošlo k zisteniu akýchkoľvek skutočností, ktoré by preukazovali jeho účasť, resp. vedomosť o predmetnom trestnom čine. Práve naopak, táto skutočnosť len preukazuje jeho nevinu.
Úkladná vražda je vo svojej základnej skutkovej podstate podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona úmyselným trestným činom. Nakoľko vyššie poukázal na fakt, že nemohol to byť on, kto L. informoval (naverboval) na spáchanie daného skutku a teda o tom nemal vedomosť, nemohol daný trestný čin spáchať.
Na základe vyššie uvedeného mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd I. stupňa ustálil názor, že jeho vina je preukázaná vykonaným dokazovaním. Odôvodnenie predmetného rozhodnutia je zjavenie nedostatočné a nepreskúmateľné. Súd nevykonal viacero dôkazov, ktoré by mohli bližšie objasniť skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Aj preto si dovoľuje uviesť, že súd I. stupňa nemal záujem na objasnení veci vo svojej podstate a pri hodnotení dôkazov postupoval v rozpore s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a to ľubovoľne bez uplatnenia jednotného logického úsudku.
Pokiaľ ide o výpovede samotných svedkov, poukazuje na vzájomné rozpory, ktoré vyplynuli na hlavnom pojednávaní. Keďže išlo o rozporuplné tvrdenia, ktorými však súd I. stupňa dôvodí jeho vinu, má za to, že bolo povinnosťou súdu uplatniť postup z titulu vykonania konfrontácií za účelom objasnenia veci. Súd však nevykonal úkony konfrontácie, čo malo za následok zotrvanie dokazovania ako aj jednotlivých tvrdení v chaotickom stave.
V prípade, ak prvostupňový súd nemal za potrebné odstrániť rozpory formou konfrontácie, má za to, že prvostupňový súd mal aplikovať jednu zo základných zásad trestného konania in dubio pro reo.
V predsúdnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu zo strany OČTK. Dňa 21. januára 2019 a 19. marca 2019 požiadal o umožnenie používania telefónu podľa § 29 odsek 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov a podľa Prevádzkového poriadku na používanie telefónnychzariadení. V oboch prípadoch požiadal o povolenie kontaktu s jeho vtedajšou obhajkyňou JUDr. Júliou Vestenickou. V oboch prípadoch bola jeho žiadosť zamietnutá bez náležitého právneho dôvodu a navyše spôsobom, ktorý sa nedá opísať inak ako úmyselne metúci a v rozpore so zákonom. V súvislosti so zamietnutím jeho žiadostí podal žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku. V prípade prvej žiadosti vyšetrovateľ PZ SR vyznačil nesúhlas k osobám pod poradovým číslom č. 1. - 5. a to v časti 3.1. Obhajca. Vyplnenie jeho žiadosti bolo teda v rozpore so zákonom, ako aj bežnou logikou. V predmetnej žiadosti požiadal o umožnenie telefonovania s jeho obhajkyňou a piatimi ďalšími osobami. Vyšetrovateľ však nesúhlasil s požadovanými kontaktami, pričom päť kontaktov (jeden tu chýba) vyznačil do časti Obhajca, kde zjavne malo byť vyjadrenie len k jeho obhajkyni a zvyšné kontakty (osoby) mali byť zapísané do časti 3.2 Iné osoby. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý sa zaoberal jeho žiadosťou podľa § 210 Trestného poriadku sám uviedol, že vyšetrovateľ môže zakázať telefonovanie na požadované číslo obhajcu len v prípade, ak ide o číslo, ktoré nepoužíva obhajca, resp. ak by také číslo užívali aj iné osoby. Toto zjavne nebolo v tomto prípade splnené. V jeho druhej žiadosti zo dňa 19. marca 2019 vyšetrovateľ vyjadril nesúhlas s kontaktami na iné osoby (toto vyznačil do správnej časti), avšak v časti 3.1 Obhajca nevyznačil súhlasa ani nesúhlas. Tento fakt je zjavne úmyselne zmätočný. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry uviedol, že toto „nevyznačenie nemožno považovať za udelenie nesúhlasu vo vzťahu k obhajcovi". Prokurátor tvrdil, že predmetný mylný zápis „nemôže byť vykladaný ako zákaz telefonovania s obhajcom". Dovolí si poukázať na fakt, že odpoveď na jeho žiadosť na preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku bola vyhotovená až 31. októbra 2010, teda celých deväť mesiacov po jeho prvej žiadosti a sedem mesiacov po druhej. Toto konanie OČTK bolo nelegálne, bez právneho dôvodu a tendenčné. Je toho názoru, že týmto postupom OČTK došlo k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu v zmysle § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. V dôsledku vyššie uvedenej situácie nemal pred jednotlivými úkonmi (v čase po jeho vzatí do väzby sa ich vykonávalo veľa) možnosť konzultovať potrebné otázky s jeho obhajkyňou inak ako osobne. Postupom OČTK došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Nebol mu poskytnutý primeraný čas na poskytovanie kvalifikovanej a účinnej obhajoby medzi úkonmi, na ktorých sa zúčastnila jeho obhajkyňa.
Poukazuje aj na situáciu, ktorá nastala v čase výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní. Počas výsluchu svedka mu bol predsedom senátu udelený priestor na kladenie otázok svedkovi. V priebehu kladenia mojich otázok zle položil otázku (čo sa môže stať každému, aj osobám s právnym vzdelaním, ktoré on nemá). Predseda senátu rozhodol o neprípustnosti jeho otázky a nariadil mu položiť inú, novú otázku. Problémom je fakt, že súd mu nariadil položiť novú otázku pod časovým tlakom. Týmto svojim postupom predseda senátu už tak dosť stresovú situáciu ešte zhoršil a podstatne mu tak sťažil vymyslieť a položiť novú otázku. V tejto situácii bol vystavený nadmernému tlaku a stresu, v dôsledku ktorého nebol objektívne schopný v danom časovom limite položiť prípustnú otázku. Je toho názoru, že predseda senátu mu týmto svojím postupom znemožnil položiť otázku, čím došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu podľa § 2 ods. 9 Trestného poriadku.
Pri takýchto zásadných a podstatných chybách nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť, a preto sa nemožno stotožniť so záverom súdu I. stupňa, lebo by to znamenalo ohrozenie zákonného a spravodlivého rozhodovania.
Dokazovaním sa rozumie zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu, pričom účelom tohto postupu je zistenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie o vine a treste v trestnom konaní, t. j. vyhľadávanie, zabezpečenie, vykonávanie a vyhodnocovanie dôkazov. Samotným dôkazom rozumieme poznatok alebo výsledok činnosti orgánov činných v trestnom konaní pri procese dokazovania.
Pojmom odlišným od pojmu „dôkaz" je prameň dôkazu a dôkazný prostriedok. Každý dôkaz, ktorý je v konaní vykonaný, pochádza z určitého „zdroja informácií," čo v praxi znamená, že jeho prvotným nositeľom je určitý prameň dôkazu. Dôkazný prostriedok je potom procesná činnosť slúžiaca k poznaniu skutkovej okolnosti, ktorý je predmetom zisťovania, (napr. aj výsluch svedka).
Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania, nemožno opomenúť požiadavky zakotvené v Trestnom poriadku, ktorých splnenie je predpokladom vykonania dôkazov zákonným spôsobom. Len takýmto spôsobom vykonané dôkazy sú dôkazmi opodstatnenými a plne spôsobilými pre samotné trestné konanie.
Tieto požiadavky zásady použitia len dôkazov vykonaných a pripustených zákonným spôsobom majú za úlohu na jednej strane zabezpečiť správnosť učinených záverov, ale rovnako majú predchádzať, resp. zabrániť nezákonným zásahom do základných ľudských práv a slobôd obvineného, prípadne ďalších osôb, ktorých by sa dokazovanie samo o sebe mohlo dotknúť.
Ide o fatálnu doslovne „facku spravodlivosti," nakoľko neprocesným a nezákonným postupom súd I. stupňa svojvoľne pridelil punc vierohodnosti vyššie uvedeným dôkazom a týmito odôvodnil jeho vinu. Súd I. stupňa účelovo nerešpektoval množstvo zákonných zásad trestného konania, prispôsoboval si a zásadne porušoval procesné a hmotnoprávne ustanovenia.
Bol uznaný vinným a bol mu uložený fatálny trest za vyššie opísaného faktického stavu, previazaného s množstvom porušení jeho práv, dôkaznou núdzou a nepochybne s procesne vadným a neakceptovateľným postupom. Teda trest s charakterom výnimočnosti mu bol uložený za stavu, keď nebol produkovaný žiaden forenzný dôkaz, ktorý by čo i len nepriamo potvrdil akúkoľvek jeho účasť na protiprávnom konaní, ako to vymedzuje odsudzujúci výrok v rozsudkoch.
Najvyšší súd v rozsudku zo dňa 29. mája 2015, sp. zn. 1To/1/2015 opakovane zdôraznil, že „pre uznanie viny nemôže stačiť len nevierohodná výpoveď spoluobvineného, navyše „spolupracujúcej" osoby v procese vytvárania podmienok na uzatvorenie dohody o vine a treste, ktorá nie je potvrdená aj ďalšími, či už priamymi alebo nepriamymi dôkazmi, ktoré by preukazovali podiel obžalovaného na páchaní trestnej činnosti, ak navyše nie je možné vylúčiť jej účelovosť motivovanú snahou získať miernejší postih oproti obžalovanému stíhanému pôvodne v spoločnej trestnej veci".
Aj preto dôvodenie súdu I. stupňa v tej časti napádaného rozsudku, kde tento poukazuje na vyhodnotenie vykonaných dôkazov, považuje voči jeho osobe za absurdný. Vychádzajúc z obsahu ako aj formulácie napádaného rozhodnutia má zato, že v rozsudku absentujú skutočnosti, resp. náležitosti tak, ako si to vyžaduje ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Ustanovenie § 306 Trestného poriadku vymedzuje prípustnosť a účinok odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Ustanovenie § 307 Trestného poriadku vymedzuje okruh osôb, oprávnených prostredníctvom odvolania namietať zásadné porušenie procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, a to z dôvodov zakotvených v Trestnom poriadku.
Obsah ním uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, ktoré uvádzal počas celého priebehu konania a o ktoré sa zároveň opiera aj v tomto odvolaní, prvostupňový súd odignoroval. Z napádaného rozsudku vyplýva, že týmito jeho argumentáciami sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a tieto laxne obišiel. Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné určiť, ktorá z variantov skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tú, ktorá je pre obžalovaného najpriaznivejšia. Na základe vyššie uvedených skutočností majúcich výpovednú hodnotu navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci, podľa ustanovení § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. d) Trestného poriadku zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný H. G. v ďalšom doplnil, resp. sčasti prelínajúcim spôsobom opakoval a ďalej rozvinul svoju už vyššie uvedenú odvolaciu argumentáciu dvoma písomnými podaniami (jedným vlastným a jedným formulovaným jeho obhajcom) zhodne doručenými súdu I. stupňa 18. marca 2021, ďalej písomnými podaniami formulovanými prostredníctvom obhajcu doručenými tunajšiemu súdu 8. apríla 2021, 27. júla 2021 a 20. septembra 2021 a napokon aj vlastným písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu 29.septembra 2021.
Nad rámec už vyššie uvedeného v tejto ďalšej odvolacej argumentácii uviedol nasledovné ďalej rozvedené skutočnosti.
Namietal hodnovernosť svedkyne - jeho bývalej priateľky M.Y., ktorej sa mal priznať k usmrteniu poškodeného, uvádzajúc, že táto výpoveď je vymyslená, je to spleť rôznych navzájom od seba rozličných nesúvisiacich rozhovorov z odlišných situácií, ktoré nemali nič spoločné s trestnou činnosťou, ako aj sama uviedla, nič nepočula v celku, bolo to ako pokračovanie inej situácie, si to poskladala, na internete niečo k vražde pozrela, tam sa dozvedela aj mená. Svedkyňa je obvinená s ním v inej trestnej veci, ktorú v prípravnom konaní mal ten istý vyšetrovateľ ako túto trestnú vec, má za to, že jej výpoveď je účelová za minimálny trest. Svedčí o tom zmena právnej kvalifikácie z trestnej sadzby 10- 15 rokov na skutok, kde je sadzba 3-10 rokov, o čom svedčí dopis ním predložený súdu, kde sa svedkyňa prostredníctvom inej osoby vyjadruje, že to pre ňu bude minimum, čím myslí minimálny trest. Súd ním navrhovanému výsluchu svedkyne H. X., ktorá môže potvrdiť obsah dopisu, ako aj kto ho písal, nevyhovel, čo by v opačnom prípade dokázalo, že svedkyňa M.Y. klamala pod prísahou.
Prokurátor spochybňoval, že by sa v tej dobe živil požičiavaním peňazí, ako aj požičiaval peniaze na úrok. Súd v tomto smere prehliadol výpovede svedkov, kde M. G. na hlavnom pojednávaní potvrdil výpoveďou, že on (obžalovaný H. G.) od roku 2005 požičiaval jeho peniaze na úroky K. Q., že ňou zaslané peniaze na účet L. E. bolo vrátanie požičaných 4 000 eur, ako aj výpoveď L. E. z hlavného pojednávania, kde sama od seba povedala, že to mali by požičané alebo vrátené peniaze, následne na otázku prokurátora odpovedala, že jej hovoril, že sú to vrátené peniaze, ako aj že stalo sa, že požičal peniaze aj predtým, následne na otázku predsedu senátu, či sa živil aj požičiavam peňazí na úrok odpovedala, že v podstate sa jej zdá, že aj áno, o čom svedčí aj v závere výpovede na jeho otázku, či požičal peniaze aj jej odpoveď „áno aj mne požičal peniaze raz 2 000 eur na plastickú operáciu." Vzhľadom na to, že prokurátor aj predseda senátu v tomto smere kládli otázky a následne dostali jasné potvrdenie, že požičiaval peniaze na úrok, a že 4 000 eur zaslaných K. Q. na účet L. E. boli vrátené ním požičané peniaze, usudzuje, že tieto dôkazy neboli vôbec brané do úvahy, zle zhodnotené a prakticky prehliadané. Taktiež aj požiadavka k súdu na konanie dôkazu vyžiadanie kompletnej dokumentácie exekučných konaní v jeho prospech od exekútora H.. Ním predložené bolo vyúčtovanie z novšieho dáta, ktorému predchádza notárska zápisnica zo skoršieho dáta a zmluva o pôžičkách z ešte skoršieho dáta, čo by dokazovalo, že aj v danom období sa u neho datovali zmluvy o pôžičkách, súd na jeho požiadavku odpovedal, že si má vykonávať čo uzná za vhodné, a že prokurátor si vykoná čo uzná on za vhodné. V závere tento alternatívny dôkaz nebol vykonaný. Súd zhodnocoval dátum vyúčtovania a nie reálny dátum zmluvy o pôžičke, po ktorej nasleduje notárska zápisnica a až po vrátení vyúčtovania, čo je vždy rozdiel aj niekoľko rokov.
K svedkovi H. L., okrem opakovania argumentácie ohľadne listu od neho, ktorý následne odovzdal polícii, za najdôležitejšie vyvrátené považuje tvrdenie odsúdeného L., že sa mal v deň skutku nachádzať na mieste činu v T. a odviesť ho z miesta na aute E., čo je lož, ktorú vyvracajú údaje v prepisoch hovorov a potvrdzujú, že sa v danom čase nachádzal v R. a nemohol byť účastný na skutku, ako aj výpoveď svedka M. G., že nikdy auto E. nepoužíval. Z toho možno usúdiť, že súd sa týmito overenými dôkazmi na jeho nevinu a ich vyhodnotením nezaoberal.
V ďalšom hlbšie analyzuje časové aspekty možnej komunikácie medzi ním, L. a H. v dňoch 7. až 9. júla 2010 (inak už vyššie uvedené) dokladajúc argumentáciu aj s listinnými prílohami predstavujúcimi popis k telefonickým hovorom a zoznam telefonických hovorov jeho a L..
V ďalšom doplnení odvolania poukázal na znalecký posudok č. XX/XXXX vo veci obvineného M. H., ČVS: PPZ-597/NKA-PZ-2018 zo dňa 14. apríla 2019, konkrétne upriamil pozornosť odvolacieho súdu na záver znaleckého posudku (ohľadne M. H.) a to v časti Psychológia, odpoveď na 3. otázku, kde znalci došli k nasledovnému záveru: „Mnestické (pamäťové) schopnosti sú na podpriemernej úrovni, teda ešte o niečo slabšie pri porovnaní s vyšetrením úrovne intelektu. Nižšia je najmä výkonnosť vpremenných sýtených aj úrovňou verbalizácie, čo môže súvisieť aj s inojazyčným prostredím, v ktorom sa pohybuje."
Vzhľadom na tento záver znaleckého posudku a na skutočnosť, že udalosti, o ktorých svedok M. H. vypovedal sa odohrali viac ako desať rokov v minulosti, má za to, že táto výpoveď je nedôveryhodná, skreslená a v niektorých častiach fabulovaná. Dovolí si preto tvrdiť, že odvolací súd by mal na výpoveď M. H. nazeraťako na dôkaz, ktorý nie je upotrebiteľný na trestné konanie v zmysle záverov znaleckého posudku v časti Psychológia a nemal by mu odvolací súd priznať dôkaznú silu.
Ďalej dal do pozornosti odvolacieho súdu výpoveď svedkyne K. Q. z 1. apríla 2021 (dokladanú aj v prílohe) v trestnej veci ČVS: PPZ- 297/ NKA-ZA2-2020, kde sa mala vyjadriť ku skutku, k obzvlášť závažnému zločin úkladnej vraždy spáchaného v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 144 ods. 1 Trestného zákona, z ktorého je on (H. G.) obvinený a ktorý sa stal na skutkovom základe, že
- dňa 03.03.2010, v čase okolo 20.45 hod., v T. na ulici Q., pred rodinným domom s číslom X., sa obvinený H. G. pokúsil zavraždiť poškodeného M. R. a to tým spôsobom, že obvinený H. G. zo vzdialenosti menej ako 9 metrov na poškodeného vystrelil zo samo nabíjacej pištole kalibru 9 mm Luger, pravdepodobne pištole Československej výroby modelového radu CZ XX/XX, kde výstrel bol mierený voči poškodenému, kde k zasiahnutiu poškodeného nedošlo len z dôvodu toho, že obvinený H. G. výstrelom trafil časť vstupnej železnej bráničky, ktorá bola medzi ním a poškodeným.
Vo svojej výpovedi svedkyňa uviedla, že: „Čo sa týka H. G., to že je z tohto útoku obviňovaný práve on, je úplne absurdné, nakoľko nepoznal ani p. R. a ani p. O.. A v tej dobe som sa ani ja s ním o pomoci vo forme E. pri akciách predvolebnej kampane p. O. s p. G. ešte ani nebavila. Bolo to až takmer o 2 mesiace neskôr".
Z hore uvedeného je zrejmé a nespochybniteľné, že on nepoznal vôbec poškodeného a vôbec nemohol mať žiadny motív na to, aby sa mal podieľať na jeho usmrtení.
V ďalšom doplnení odvolania poukázal na jeho svedeckú výpoveď (zápisnicu o ktorej v prílohe doložil) zo 14. júla 2011, v trestnej veci proti obžalovanému H. L., vedenej Špecializovaným trestným súdom v Pezinku pod sp. zn. PK-2T/9/2011.
Tu bol vypočutý ako svedok, v zmysle § 131 ods. 1 Trestného poriadku bol poučený o tom, že svedok je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať a o trestných následkoch krivej výpovede. V zmysle § 265 ods. 1 a 2 Trestného poriadku zložil prísahu. Vo svojej výpovedi pravdivo uviedol, že o vražde M. R. vie to, čo bolo uverejnené v novinách. H. L. pozná zbežne, z práce v E., nakoľko ho kontaktoval so žiadosťou, aby ho v rámci možností pridelil na služby v E., keď nejaký pracovník vypadne. Ak si telefonovali, bolo to vždy v súvislosti s prácou v E.. Nikdy sa nerozprávali o M. R., vôbec nevedel kto to je. Tiež vypovedal, že svedkyňa K. Q. bola jeho známa, ktorej občas požičal peniaze, ona jemu zas auto. K. Q. to vo svojej svedeckej výpovedi tiež potvrdila. K svedkovi M. H. vypovedal, že ho pozná z práce v E., občas si zatelefonovali a stretli sa za účelom zábavy s nejakými dievčatami. Tieto jeho tvrdenia neboli doposiaľ vyvrátené žiadnymi dôkazmi. Z hore uvedeného je zrejmé a nespochybniteľné, že nepoznal vôbec poškodeného pána R. a vôbec nemohol mať žiadny motív na to, aby sa podieľal na jeho úkladnej vražde. V posledných dvoch doplneniach odvolania (obsahom identických), s poukazom na už vyššie uvedené psychologické závery k osobe M. H. (znalecký posudokč. XX/XXXX) predložil odborné vyjadrenie znalca PhDr. N. E., CSc., znalca v odbore Psychológia, odvetvie Klinická Psychológia dospelých a psychológia sexuality z 30. augusta 2021, vypracované k posudzovanej trestnej veci na žiadosť matky obžalovaného H. G. Q. G..
Poukázal na závery tohto odborného vyjadrenia, v ktorom znalec zodpovedal na otázky zadávateľa nasledovne:
1. Je možné na základe analýzu údajov uvedených v spise a klinicko-psychologickom vyšetrení dospieť k záverom, ktoré spravil znalec prof. PhDr. K., PhD.? Na základe podrobnej analýzy a rozboru poskytnutých údajov v posudku nie je možné dospieť k rovnakým záverom ako spravil prof. PhDr. K., PhD. Ani súhlasiť, ani sa stotožniť s kvalitatívnou interpretáciou psychologickej časti posudku. Čo sa týka osobnosti, agresivity, ale najmä vierohodnosti vyšetreného, čo sú nosné časti forenzne- psychologického vyšetrenia, retrospektívnou analýzou sme dospeli k iným záverom ako znalec prof. PhDr. K. PhD.
2. Bol postup, ktorý si zvolil z psychologického hľadiska správny? Ak nie, uveďte v čom. Vzhľadom k závažnosti prípadu, zohľadniac predchádzajúce elaboráty znalca, možno považovať niektoré postupy z hľadiska zadaných cieľov za zvláštne, zavádzajúce, účelové tvrdenia a z forenzne- psychologického hľadiska neefektívne. Znalec použil testovú batériu, ktorá sa mu mohla osvedčiť v predchádzajúcich prípadoch, v tomto konkrétnom nevyužiljej klinický a forenzne-psychologický potenciál. Buď vzhľadom k nadpráci alebo časovému stresu nedostatočne interpretoval podstatné časti nálezu, resp. ho interpretoval rozporne a protichodne, alebo sa (účelovo) správnej interpretácii vyhol. Motivácia uvedeného konania je známa znalcom, ktorí sú autormi tohto elaborátu.
3. Je možné z psychologického hľadiska údaje o posudzovanom skutku u jedinca s osobnostnou a intelektuálnou kapacitou, akú má podľa znalcov vyšetrený M. považovať za vierohodné ? Jedinec s osobnostnou a intelektuálnou kapacitou, tak ako bol vyšetrený a posudzovaný obvinený, zadržaný - podozrivý a svedok M. z psychologického hľadiska nie je vierohodnou osobou. Ním podané interpretácie možno považovať za sporné. K podobnému záveru by mali na základe vlastných zistení, ktoré uviedli v nálezovej časti svojho posudku, dospieť aj znalci, resp. znalec prof. PhDr. K., PhD.
4. Ak analýzou materiálov a posudku zistíte psychologicky závažné argumenty, ktoré sú v rozpore so zisteniami znalcov T. - uveďte ich. Všetky podstatné argumenty, ktoré som zistil retrospektívnou analýzou a prepočtom uvedených údajov som popísal v nálezovej časti tohto OV. Podstatné údaje sú uvedené v časti na s. 4, resp. 16 tohto OV. Považujem za neprofesionálne, „odvážne" a neetické, aby v oblasti trestného práva- bez ohľadu na to, pre ktorú inštitúciu je, aby sa k podobným prípadom vyjadrovali znalci manželia. Uvedený postup prinajmenšom vylučuje objektívnosť a nezaujatosť.
Obžalovaný H. G. k uvedenému uvádza, že s poukazom na znalecký posudok č. XX/XXXX vo veci obvineného M. H., ČVS: PPZ-597/NKA-PZ-2018 zo dňa 14. apríla 2019, avšak najmä na závery odborného vyjadrenia znalca PhDr. D. E., CSc. č. XX/XXXX, má za to, že na výpoveď M. H. by nemal odvolací súd vôbec nazerať ako na dôkaz upotrebiteľný v trestnom konaní.
* * *
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „odvolací súd"), na základe riadne a včas podaných odvolaní oprávnenými osobami - obžalovanými A. O., K. Q. a H. G. a prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky - nezistiac dôvody na postup v zmysle § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom neopomenul skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných aj prokurátora nie sú dôvodné.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaniach obžalovaných a prokurátora, obžalovaní (aj prostredníctvom obhajcov; s výnimkou obžalovanej K. Q., vo vzťahu ku ktorej sa na jej výslovnú žiadosť konalo v jej neprítomnosti, ktorá však súčasne bola na verejnom zasadnutí riadne zastúpená obhajcom) aj prokurátor zotrvali na svojej (už vyššie uvedenej) odvolacej argumentácii, a to aj vkonečných návrhoch k spôsobu, akým by mal odvolací súd podľa ich predstáv rozhodnúť.
Odvolací súd primárne konštatuje, že súd I. stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní (rozsiahle) dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na meritórne rozhodnutie o podanej obžalobe, na podklade ktorého zistil skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) a ktorý z toho dôvodu nevyžaduje doplnenie ani opakovanie dokazovania. Pri vykonávaní dôkazov sa nedopustil takých chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku. Dôkazy podstatné pre náležité zistenie skutkového stavu veci vykonané zákonným spôsobom hodnotil v intenciách kritérií uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom zistený skutkový stav aj správne právne posúdil.
Súd I. stupňa vytvoril dostatočný rámec pre realizáciu práva obhajoby obžalovaným, ktoré napokon aj obžalovaní, ako z relevantného spisového materiálu vyplýva, v rámci svojej procesnej obrany spôsobom, ktorý uznali za vhodný, využívali. S jednotlivými procesnými aj dôkaznými aspektmi posudzovaného trestného procesu, ktoré v ňom vyvstali, sa súd I. stupňa primerane vysporiadal a na tieto reagoval. Odvolací súd nezistil porušenie práva na obhajobu obžalovaných zásadným spôsobom, ani také procesné pochybenia, ktoré by mohli odôvodňovať záver o porušení práva obžalovaných na spravodlivý súdny proces, posudzujúc konanie ako celok v intenciách základných zásad trestného konania a v širšom kontexte i Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd I. stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Uviedol v ňom, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Neopomenul reagovať ani na spôsob procesnej obrany obžalovaných, na otázky dôkazného (resp. skutkového) charakteru. Primerane pritom vysvetlil aj dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu časti dôkazov navrhovanými stranami v intenciách § 272 ods. 3 Trestného poriadku.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd komplexne hodnotí ako vecné, logické a presvedčivé v argumentácii k podstatným otázkam dokazovania (§ 119 ods. 1 Trestného poriadku).
Pokiaľ aj odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu niektorých čiastkových otázok, ktoré bolo nevyhnutné v konaní riešiť, dospel k ich odlišnému posúdeniu, na čo poukazuje v ďalšom texte, namieste je zdôrazniť, že šlo o otázky periférne, svojím významom nespôsobilé atakovať a narušiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Okrem ďalej uvedených výnimiek preto odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku ako na vecne správne, bez potreby opakovania v ňom obsiahnutej argumentácie.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku taktiež obsahuje dostatočne konkrétny a v podstatných okolnostiach i detailný rozbor inak (množstvom i obsahom) rozsiahle vykonaného dokazovania, ktoré neopomína poukaz na pre vec podstatné dôkazy a ich podstatný obsah, a preto nie je potrebné a ani nie je účelom a ambíciou odvolacieho súdu tieto opakovane detailne analyzovať nad rámec nevyhnutnej reakcie na odvolacie námietky odvolateľov.
Na vyššie uvedených záveroch pritom nič nemení ani rozsah a razantnosť nastolenej obrany obžalovaných, či už v doterajšom priebehu konania proti obžalobe alebo v odvolacom konaní proti prvostupňovému rozsudku.
Pokiaľ aj súd I. stupňa v odôvodnení nereagoval priamo, jednotlivo a podrobnena všetky aspekty obhajobnej argumentácie obžalovaných, resp. všetky vykonanými dôkazmi zistené informácie, ktorých dôležitosť obžalovaní v rámci procesnej obrany zdôrazňovali, z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zreteľne vyplýva, že súd I. stupňa sa zameral (a správne) na markanty posudzovaného prípadu, skutočnosti trestnoprávne relevantné a v súdnom konaní vykonanými dôkazmi preukázané.
Len tá skutočnosť, že obžalovaní v rámci svojich obhajobných práv počas konania prezentovali vlastné postoje a závery k spôsobu hodnotenia dôkazov (čo je ich nepochybným právom), ktoré nie sú súladné s hodnotiacimi závermi k zabezpečeným a súdom I. stupňa vykonaným dôkazom, nečiní ešte napadnutýrozsudok, z pohľadu zákonných požiadaviek pre jeho riadne odôvodnenie (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), arbitrárnym (ako sa takého záveru obžalovaní dovolávajú).
Taktiež súčasťou práva obvineného na obhajobu nie je právo na to, aby orgány činné v trestnom konaní a súdy viedli trestné stíhanie proti nemu spôsobom podľa jeho subjektívnych predstáv a právo určovať im spôsob a rozsah vykonávania procesných úkonov. Právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim v sebe neobsahuje (bez ďalšieho) aj právo obvineného na to, aby všetky ním navrhované dôkazy boli zabezpečené, resp. vykonané (viď napr. § 208 odsek 1 veta posledná alebo § 272 ods. 3 Trestného poriadku) a ani na to, aby dôkazy súdom vykonané na hlavnom pojednávaní ním boli aj hodnotené podľa subjektívnych predstáv obžalovaného.
Obžalovaní svoje odvolacie námietky formulovali spôsobom nevymykajúcom sa ich doterajšej obhajobe. Podstata ich argumentácie (spoločne u všetkých) smeruje proti spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní pred súdom I. stupňa.
Predovšetkým namietali hodnovernosť skupiny svedkov, najmä na podklade výpovedí ktorých súd I. stupňa ustálil skutkový stav v medziach skutku podanej obžaloby, hodnotiac ich (v rozpore s názorom obžalovaných) ako pravdivé a usvedčujúce ich zo žalovanej trestnej činnosti a v konečnom dôsledku odôvodňujúce odsudzujúci výrok voči nim.
Hodnovernosť týchto svedkov spochybňovali primárne s poukazom na ich motivovanosť vypovedať v ich neprospech vedome nepravdivo (lživo), a vo svojej podstate krivo ich takto usvedčovať z protiprávneho konania, ktorého sa v skutočnosti nedopustili.
Podstatný rozsah odvolacej argumentácie (všetkých obžalovaných) proti hodnovernosti jednotlivých svedkov (vo svojej podstate všetkých, ktorých výpovede hodnotil súd I. stupňa ako usvedčujúce dôkazy) predstavuje zdôrazňovanie výhod, ktoré im plynú alebo môžu získať z krivej výpovede proti obžalovaným, s poukazom na ich vlastnú kriminálnu narušenosť, ich vlastné trestné stíhania a s nimi spojený záujem na dosiahnutí čo najpriaznivejšieho výsledku v ich vlastných trestných veciach, pokiaľ takýmto spôsobom, spoluprácou napomôžu orgánom činným v trestnom konaní obžalovaných usvedčiť, hoci aj z trestnej činnosti, ktorej sa nedopustili, čo z týchto svedkov činí tzv. kajúcnikov.
Odvolací súd primárne zdôrazňuje, že z kvantity v posudzovanej trestnej veci vykonaných dôkazov, a množstva informácií z nich vyplývajúcich, bolo v procese hodnotenia dôkazov nevyhnutné dôsledne selektovať (a očistiť) fakty od domnienok, hypotéz, len indícií a ničím ďalším nepodložených tvrdení, a to vo vzťahu ku konkrétnym trestnoprávne relevantným skutkovým okolnostiam (tvoriacim skutok obžaloby), aby tak bolo možné dospieť v konečnom závere procesu hodnotenia dôkazov k zodpovedaniu otázky, ktoré konkrétne skutkové okolnosti dôkazne preukázané boli a bolo ich tak možné odčleniť od tých, vo vzťahu ku ktorým nemožno vysloviť iný záver než ten, že sa mohli ale nemuseli stať, resp. inak vyjadrené, o existencii ktorých možno vysloviť podozrenie, ale dokázané neboli.
Podstata dokazovania v danej veci, logicky sa odvíjajúca od skutku obžaloby, bola zameraná na zistenie na koho pokyn, požiadavku, resp. objednávku bol zavraždený poškodený M. R. 9. júla 2010, keď u jeho vraha - H. L. (v podstate bezprostredne po skutku zadržaného, následne väzobne trestne stíhaného) už v roku 2011 (s právoplatnosťou 10. novembra 2011) právoplatne odsúdeného pre tento čin (skutok vymedzený i v skutkovej vete napadnutého rozsudku) nebol zistený akýkoľvek vzťah k poškodenému a teda ani motív, ktorý by pre jeho usmrtenie mohol mať.
Zistiť osobu objednávateľa úkladnej vraždy, resp. osôb inak zainteresovaných na realizácii takej objednávky na (úmyselné) usmrtenie iného, ktoré nie sú priamymi vykonávateľmi tohto usmrtenia, vo všeobecnosti, z pohľadu procesu objasňovania a zabezpečovania dôkazov na ich usvedčenie, je charakterizované náročnosťou a vo významnej miere i závislosťou na ochote vypovedať zo strany osôb na tejto trestnej činnosti priamo zainteresovaných. Naivne je predpokladať, že o komunikácii ohľadne objednávky,resp. organizovaní úkladnej vraždy vzniknú, resp. budú existovať dôkazy forenznej povahy,resp. svedkovia na tejto činnosti sami nezainteresovaní, pretože komunikácia takej povahy z pohľadu pochopiteľnej snahy o jej utajenie spravidla prebieha v úzkom okruhu osôb priamo na takej trestnej činnosti angažovaných. Aj využiteľnosť informačno-technických prostriedkov (napr. odpočúvanie) je obmedzené spravidla na prípady, kedy existujú konkrétne poznatky o príprave (úkladnej) vraždy, avšak nie za situácie zisťovania jej objednávateľa až po jej vykonaní (ex post, po samotnom čine), ktorej situácii zodpovedá aj posudzovaný prípad.
V posudzovanej trestnej veci bolo trestné stíhanie začaté uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru (tzv. vo veci) dňa 28. apríla 2011 pre skutok právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. c) k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
- v doposiaľ presne neustálenej dobe roku 2010 a mieste si neznámi páchatelia objednali vraždu nebohého M. R.,nar. XX.XX.XXXX v D., ktorý bol dňa 9.7.2010 v čase o 21.05 hod. zasiahnutý výstrelom zo zbrane značky Hubertus Prague, kal. 16/16, výrobné číslo XXXX, pričom utrpel devastačné zranenia zväčša ľavej časti lebky, ktorým na mieste podľahol.
Trestné stíhanie bolo prerušené uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 26. januára 2012, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.
Pokračované v trestnom stíhaní bolo uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru zo 4. júna 2018, z dôvodov ktorého vyplýva, že sa vyskytli nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zisteniu páchateľov predmetného skutku, čím dôvod prerušenia trestného stíhania pominul.
Vznesené obvinenie bolo pre súdený skutok obžalovaným (a v danom čase aj M. H.) uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 24. januára 2019.
Pokračovaniu v trestnom stíhaní pritom predchádzal realizačný návrh príslušníkov Policajného zboru z 18. mája 2018, odkazujúci na operatívne zistenia, ktoré by mohli byť pre objasnenie veci relevantné, ktorých zdrojom mala byť osoba, ktorá žiada byť utajená.
Z procesných úkonov po pokračovaní v trestnom stíhaní je pritom zrejmé, že prvou osobou, ktorá takpovediac „prerušila mlčanie" bola svedkyňa L. O. (čo je zrejmé z obsahu jej výpovede z 23. januára 2019) a nebol to ani svedok Q. K. ani svedkovia H. L. alebo M. H. (ktorých hodnovernosť obžalovaný významne spochybňujú), teda osoba na samotnej úkladnej vražde priamo nezainteresovaná, ktorá podozrenie z objednávky vraždy voči vlastnému manželovi (obžalovanému A. O.) vyvodila primárne z vyjadrení obžalovanej K. Q., ktorá jej v rámci svedkyňou popisovanej udalosti - kedy ju pred obchodom mala (Q.) zablokovať vozidlom a tak s ňou vyvolať komunikáciu - mala výslovne uviesť, že vraždu poškodeného si objednal jej manžel (obžalovaný) A. O..
V tejto súvislosti je však namieste zdôrazniť, že to neboli svedecké výpovede ani L. O. ani Q. K., ktoré by svojím obsahom predstavovali dôkazný zvrat v objasňovaní pozadia usmrtenia poškodeného. Svedkyňou L. O. popisovaná (vyššie uvedená situácia) ani v spojení v podstate s jedinou dôkazne relevantnou udalosťou popisovanou svedkom Q. K. - o stretnutí v aute pred domom obžalovanej Q., kde mal byť prítomný pri rozhovore medzi obžalovanými Q. a O., v rámci ktorého sa mal O. pýtať Q. „prečo sa to ešte nestalo" a Q. s rovnakou otázkou mala telefonicky osloviť ďalšiu osobu označovanú ako „G. H." - by sami o sebe (bez ďalšieho) nepredstavovali spôsobilý dôkazný podklad ani pre vznesenie obvinenia.
Dôkazným zvratom a najvýznamnejším dôkazom vo veci od obnovenia objasňovania posudzovanej trestnej činnosti v roku 2018 je nepochybne výpoveď svedka H. L. z 23. januára 2019 - priameho vykonávateľa úkladnej vraždy poškodeného M. R., ktorý vlastný motív na jeho usmrtení vysvetlil ako zištný - robil to len pre finančnú odplatu, ktorú podľa jeho výpovede mal prisľúbenú od obžalovaného H. G. (10 000 eur) a ktorý okrem usvedčovania seba samého, H. G. a M. H., v otázke „kto mal záujem nafyzickej likvidácii poškodeného" spája s úkladnou vraždou K. (pre ktorú to má byť urobené a ktorá to robí pre O.), a to na základe informácie, ktorú mal od obžalovaného G..
Namieste je zdôrazniť, že v súhrne vykonaného dokazovania, v zabezpečenom dôkaznom stave najmä vo forme svedeckých výpovedí neexistuje jediný, výlučný dôkaz - výpoveď ani jedného svedka, ktorý by v ucelenej podobe popísal dohodu, resp. komunikáciu v zostupnej línii od obžalovaného O. k obžalovanej Q. a ďalej od obžalovanej Q. k obžalovanému G..
Pokiaľ O. mal zadať objednávku úkladnej vraždy Q., tá požiadať o jej vykonanie G., ktorý zase na jej vykonanie mal zabezpečiť L., je len logické, že svedok H. L. mohol svojou výpoveďou objasniť len okolnosti vlastnej účasti a vlastného konania na žalovanom skutku a vlastnú komunikáciu s obžalovaným G., resp. aj na veci parciálne zainteresovaným M. H., ale už nebol spôsobilý objasniť ani skutočný motív
- dôvod požiadavky, pre ktorý má byť poškodený usmrtený, ktorý nemusel napokon poznať (od obžalovanej Q.) ani obžalovaný G., a to bez ohľadu na to aký dôvod likvidácie poškodeného svedkovi L. uviedol (ako napr. že „poškodený robí niekomu zle" alebo „niekomu dlží peniaze" a pod.).
Logicky reťaz komunikácie medzi obžalovanými na úrovni O. - Q. a Q. - G. nemožno objasniť bez ich vlastných výpovedí k nej. Fakt ich procesnej obrany spočívajúcej v popieraní žalovanej trestnej činnosti (čo je ich nepochybným právom) však bez ďalšieho ešte neznamená dôkaznú núdzu v základných otázkach „kto si usmrtenie poškodeného objednal a kto zabezpečil jeho realizáciu" v konečnom dôsledku prostredníctvom svedka H. L. - priameho a právoplatne odsúdeného vykonávateľa usmrtenia (čo je vo veci nesporné).
Pri objasňovaní objednávateľa úkladnej vraždy v posudzovanom prípade tak je primárnym posúdenie hodnovernosti svedka H. L. ako samotného jej vykonávateľa a až v závislosti od záveru k tejto otázke a v nadväznosti naň možno posudzovať hodnovernosť, a tým aj pravdivosť výpovedí ďalších svedkov.
V tomto kontexte súd I. stupňa správne zdôraznil význam a zásadnosť listu zo 16. decembra 2010, ktorý H. L. adresoval obžalovanému H. G.. Zásadný význam tohto listu spočíva v tom, že ho v danom čase trestne stíhaný H. L., nachádzajúci sa vo väzbe (v Ilave) doručoval utajovaným spôsobom, zjavne prostredníctvom inej osoby na slobode, H. G. (list doslovne súd I. stupňa cituje na str. 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Podľa obsahu tohto listu je zjavné, že ide o list osobnej povahy (určený len a práve H. G. a nie inej osobe) a teda nejde o korešpondenciu, ktorú by nejaký väzeň adresoval orgánom činným v trestnom konaní s tým, že by chcel s nimi spolupracovať pri odhaľovaní pozadia a usvedčení ďalších páchateľov v súvislosti s úkladnou vraždou, pre ktorú je sám stíhaný.
H. L. tento list doručoval v čase jeho vlastného trestného stíhania pre vykonanie úkladnej vraždy M. R., v ktorom v rámci vlastnej obrany nikoho ďalšieho z účasti na nej neusvedčoval.
V samotnom liste je podpis „H.", na poštovej obálke je celé jeho meno aj s jeho poslednou adresou v H., N. XXXX/XX, z podacej pečiatky vyplýva, že list bol podaný na pošte v Ilave 16. decembra 2010, doručovaný bol 1. triedou a pečiatka dodacej pošty s identickým dátumom je Bratislava 1 (č. l. 1632).
Podstatným však je, že autenticitu tohto listu potvrdil nie len sám svedok H. L., ktorý s ním bol konfrontovaný, ale že do sféry Policajného zboru sa dostal priamo od H. G., ktorý ho osobne predložil Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava V (ČVS : ORP-1398/1-OVK-B5-2010) dňa 21. decembra 2010 spolu s trestným oznámením pre podozrenie pre trestný čin vydierania. Vyšetrovateľ označeného útvaru Policajného zboru, bez bližšieho preverovania tohto trestného oznámenia (osobne podaného, dokumentovaného v zápisnici o trestnom oznámení), konkrétne preverovaním obsahu listu, len na základe vlastného posúdenia jeho obsahu (konštatujúc v podstate, že z obsahu listu nevyplýva hrozba ťažkou ujmou) a posúdenia vyjadrení oznamovateľa (že ani sám oznamovateľ podľa jeho vyjadrenia nepociťuje žiadnu hrozbu spojenú s týmto listom) uznesením z 9. februára 2011 toto trestné oznámenie postupom podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol.
K postupu vyšetrovateľa v tejto veci odvolací súd poznamenáva, že z obsahu listu jasne vyplýva, že odosielateľ (L.) žiada od adresáta (G.) v súhrne 101 000 eur, k tomu uvádzajúc: „ty si vonku, keby som bol ja vonku a hrozilo by mi 25 rokov alebo doživotie, tak tie peniaze zoženiem, a myslím, že ich zoženieš aj ty ! K. ti v tom určite pomôže. Pokiaľ mi peniaze neprídu... Ale ak mi prídu, nemusíte sa báť, že začnem rozprávať."
Z takto formulovaného listu je tak zrejmé, že odosielateľ hrozí adresátovi tým, že ak mu nezaplatí požadovanú - nie bezvýznamnú - finančnú čiastku, tak začne rozprávať o niečom, za čo adresátovi hrozí 25 rokov alebo doživotie. Jediné, čo odosielateľ neuvádzaje to, o čom v prípade nezaplatenia začne rozprávať, čo nepochybne malo viesť konajúceho vyšetrovateľa k prevereniu obsahu tohto listu výsluchom H. L. a zistením v akej trestnej veci je vo väzbe a za aký trestný čin je stíhaný.
H. L. tak nepochybne mohol byť s týmto listom konfrontovaný už v danom čase (v roku 2010, resp. 2011 v rámci preverovania tohto trestného oznámenia) a nie až v posudzovanej trestne veci v podstate po 8 rokoch, už nehovoriac o tom, že pokiaľ by sa už v danom čase dozvedel, že obžalovaný G., ktorý namiesto vyhoveniu jeho požiadavke zaplatiť požadovanú sumu, išiel list odovzdať priamo polícii (z čoho by mu zrejme bolo jasné, že túto sumu mu nezaplatí), nemožno vylúčiť ani to, že by „začal rozprávať" tak, ako to aj G. v liste písal.
Je tak minimálne zarážajúce, že vyšetrovateľa v tomto smere vôbec nezaujala ním posudzovaná situácia trestného oznamovateľa, ktorému hrozí listom iná osoba trestne stíhaná za vraždu (čo mu sám H. G. v zápisnici o trestnom oznámení uviedol), že ak nezaplatí konkrétnu peňažnú sumu, začne rozprávať; konkrétne, že ho nezaujímalo o čom chce táto osoba rozprávať, zvlášť, keď mu sám oznamovateľ uvádzal, že zo H. L. strach nemá a žiadnu hrozbu v súvislosti s predkladaným listom ani nepociťuje (čo sám vyšetrovateľ napokon v odmietajúcom uznesení inými slovami aj sám vyjadril spôsobom, z ktorého je zrejmé, že ani sám nerozumie prečo vlastne oznamovateľ prišiel podať trestné oznámenie.
Podstatným v tomto kontexte pre posudzovanú trestnú vec pritom je, že H. L. už v období jeho väzobného trestného stíhania v roku 2010, keď (ako obvinený) neusvedčoval v rámci svojej obrany H. G. ani ďalších dvoch obžalovaných, zreteľne utajovaným spôsobom doručil list práve H. G. (nie inej osobe ani orgánom činným v trestnom konaní, že chce spolupracovať), v ktorom ho žiada o doručenie konkrétnej sumy peňazí za to, že nezačne rozprávať o niečom, za čo mu (adresne H. G.) hrozí 25 rokov alebo doživotie.
Zreteľne nelogickým by pritom bolo, aby list obdobného obsahu z väzby posielal H. L. osobe, ktorá s prípadom, pre ktorý je vo väzbe, nemá nič spoločné. Len s významnými ťažkosťami si možno predstaviť, že by ktokoľvek, obdržiac list daného obsahu, nevedomý si toho, že by spáchal čin, pre ktorý by mu hrozil v liste uvádzaný trest odňatia slobody v súvislosti s osobou H. L., požiadavke na zaplatenie (vôbec akýchkoľvek peňazí, nie to ešte sumy 101 000 eur) vyhovel.
Úvaha súdu I. stupňa v podstate (len inými slovami) vyjadrená tak, že H. G. podaním trestného oznámenia s odovzdaním tohto listu si robil alibi, pro futuro, pre prípad, že by H. L. začal rozprávať, aby sa tak mohol brániť proti prípadnému obvineniu na základe usvedčujúcej výpovede L. práve poukazovaním na to, že list ihneď odovzdal polícii, lebo sa ním necítil byť dotknutý (teda tým, čím sa v skutočnosti aj v posudzovanej veci bráni) vôbec nie je nelogická. Už len H. G. sám vie, či L. v liste požadované peniaze zohnať nevedel alebo nechcel, v každom prípade, ak zámer vyhovieť L. finančnej požiadavke nemal, vôbec si nemohol byť istý tým, či L. naozaj (po tom, čo mu G. peniaze neuhradí) nezačne v trestnej veci úkladnej vraždy M. R. skutočne vypovedať o osobe alebo osobách, v spolupráci s ktorými alebo v záujme ktorých úkladnú vraždu vykonal. Uvedené konanie obžalovaného H. G. tak nepochybne mohlo byť motivované predbežnou formou obrany proti prípadnej (budúcej) výpovedi svedka H. L., usvedčujúcej ho z účasti na predmetnej úkladnej vražde, a to vytvorenímsi argumentačného podkladu proti takému obvineniu.
Tento list tak má zásadnú dôkaznú hodnotu potvrdenia pravdivosti výpovedí svedka H. L. (svedeckávýpoveď M. H. v tomto kontexte je svojim významom v potvrdeniach výpovede svedka L. až sekundárna) v otázke, že úkladnú vraždu vykonal v podstate ako súčasť obchodu za prisľúbenú odmenu od obžalovaného H. G., na základe požiadavky na jej vykonanie, ktorú mu zadal práve tento obžalovaný. Tento list zapadá aj do tej časti jeho výpovede, v ktorej uvádza - hoci len na základe toho, čo mu uviedol obžalovaný G. o tom pre koho alebo na základe požiadavky koho má byť úkladná vražda vykonaná - že G. o vykonanie tohto činu požiadala obžalovaná Q. a má byť vykonaná pre obžalovaného O..
V uvedenom liste síce H. L. mená naposledy menovaných dvoch obžalovaných neuvádza, jednoznačne však, hoci list adresuje výlučne obžalovanému G., poukazuje na viaceré osoby, ktoré sú do posudzovaného činu zainteresované a sú na slobode („Ja som prišiel o byt, o podnikanie, o autá a o slobodu. Na rozdiel od vás"), z čoho je zrejmý poukaz na to, že H. G. nehodnotí ako jediného (okrem seba samého) zainteresovaného do posudzovaného činu. Napokon spomína „K." („K. Ti v tom určit pomôže") v kontexte pomoci (G.) zohnať mu požadovanú sumu peňazí. Pokiaľ by do toho, o čom hrozil vypovedať nebola „K." zainteresovaná, nie je zrejmé prečo by mala G. pomôcť zohnať požadovanú finančnú sumu.
Domovský tvar „K." vo všeobecnosti môže byť označením pre ženy s viacerými možnými menami (ako argumentuje v odvolaní obžalovaná Q.), ale svedok H. L. vo svojich výpovediach vysvetľuje, že čin mal byť podľa slov obžalovaného G. vykonaný pre K. a O. (v tomto spojení), pričom to, že množstvo osôb blízkych alebo komunikujúcich s obžalovanou K. Q. túto bežne oslovovali „K." bolo z dokazovania nepochybné a priezvisko O. zase až tak bežným priezviskom nie je.
Obsah predmetného listu ďalej korešponduje s výpoveďou svedka H. L. i vo vysvetlení toho prečo ostatných na vražde zainteresovaných (na slobode) neusvedčoval počas vlastného trestného stíhania, počas ktorého bol vo väzbe. Vysvetlil, že očakával finančnú pomoc primárne od H. G., s ktorým si mali vopred prisľúbiť, že v prípade, že by sa v súvislosti s činom, na ktorom participovali, niekto z nich dostal do problémov (a do takých sa H. L. dostal jeho väzobných stíhaním), ten druhý mu pomôže.
K motívu klamať v súvislosti s dovolávaním sa obžalovaných pristupovať k svedkovi H. L. ako ku kajúcnikovi je namieste uviesť, že nepochybne vypovedal k trestnej činnosti, ktorej bol významnou súčasťou (sám mal usmrtiť poškodeného), čo ho však nediskvalifikuje ako svedka, o ktorého výpoveď možno oprieť v trestnom konaní vinu obžalovaného.
Jeho zdôvodnenie toho prečo sa zrazu rozhodol vypovedať po vyše 8 rokov od skutku aj o ďalších na ňom zainteresovaných osobách (okrem očakávania pomoci od nich, ktorej sa napokon nedočkal a strachu o svojich blízkych), ktoré možno označiť ako „ozvanie sa vlastného svedomia," nemožno vylúčiť, treba však pripustiť, že skutočnú vnútornú pohnútku zmeny svojho postoja v otázke spolupráce pozná len on sám. To, čo by ho nepochybne mohlo diskvalifikovať z hodnotenia jeho osoby v danej veci ako „hodnoverného svedka" -a čoho sa obžalovaní dovolávajú pri hodnotení jeho osoby ako nehodnoverného svedka -je zistenie existencie výhod, ktoré by mu (podľa názoru obžalovaných) mohli poskytnúť orgány činné v trestnom konaní za účelovú výpoveď práve proti obžalovaným O., Q. a G..
V úvahách aké výhody by z takéhoto vedome nepravdivého a účelového usvedčenia (vo svojej podstate krivého obvinenia) práve menovaných troch obžalovaných mohol H. L. mať nemožno opomenúť, že za skutok - ku ktorému sa, hoci po rokoch, rozhodol vypovedať v širších súvislostiach (práve vysvetlením úloh na ňom zohrávajúcich obžalovanými v tejto veci), o ktorých v pôvodnom vlastnom trestnom konaní nevypovedal - bol právoplatne odsúdený ešte v roku 2011 s uloženým úhrnným 25 - ročným trestom odňatia slobody, ktorý až doposiaľ vykonáva.
So započítaním väzby tento trest vykonáva od 10. júla 2010. Počas tejto trestnej veci tak nejde o osobu trestne stíhanú v inom trestnom konaní, ktorá by dôvodne mohla byť v očakávaní, že za takúto spoluprácu môže dosiahnuť niektorý z tzv. odklonov v trestnom konaní (napr. miernejší trest spojený s dohodou o vine a treste, resp. zastavenie trestného stíhania. Jeho trestné stíhanie bolo právoplatne skončené. Jedinou výhodou, ktorá tak obžalovaným - v obrannej snahe presvedčiť súd o tom, že tentosvedok v podstatných, ich osoby usvedčujúcich okolnostiach k žalovanej trestnej činnosti, klame - ako prichádzajúca do úvahy zostala argumentácia, podľa ktorej si svedok H. L. má snahu touto spoluprácou v podstate vytvoriť pozitívne hodnotiace referencie pre prípad rozhodovania súdu o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.
Z uvedeného vyplýva, že svedok H. L. z výkonu aktuálne vykonávaného trestu môže byť podmienečne prepustený po 18 rokoch a 9 mesiacoch počítaných od júla 2010. Ani aktuálne a ani v čase, keď reálne prvýkrát vypovedal usvedčujúcim spôsobom v tejto trestnej veci voči obžalovaným (23. január 2019) tak zďaleka nemal splnenú ani formálnu podmienku pre jeho podmienečné prepustenie (výkon troch štvrtín svojho 25 - ročného trestu odňatia slobody).
Možnosť existencie takejto výhody - ktorú mu navyše ani nemôže ponúknuť s reálnou zárukou žiadny policajt či prokurátor (keď o návrhu na podmienečné prepustenie rozhoduje súd, ktorý je navyše povinný v takom konaní posudzovať komplexne aj iné podmienkya charakteristiky osoby odsúdeného; spolupráca s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní trestnej činnosti, hoci zohľadnená môže byť, nie žiadnou zárukou podmienečného prepustenia) - vo svojej podstate reálne neexistuje, môže existovať len ako hypotéza, ktorej reálnosť ale neobstojí ani z pohľadu načasovania jeho „zrazu vyvinutej spolupráce" v spojitosti s jeho reálnou možnosťou dosiahnuť podmienečné prepustenie v blízkom čase.
Zjednodušene vyjadrené, orgány činné v trestnom konaní svedkovi H. L. v skutočnosti vôbec nemali čo ponúknuť ako odmenu za jeho spoluprácu.
Navyše, ak by si chcel vylepšiť obraz o svojej osobe spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní, nie je zrejmé čo by mu malo brániť usvedčiť reálneho objednávateľa či iné osoby participujúce na úkladnej vražde M. R. (okrem neho samého ako jej priameho vykonávateľa), pokiaľ nimi nie sú H. G. a nejaká K. a O.. Rovnaký výsledok, takýto pozitívny obraz ako spolupracujúceho svedka, by si jednoducho k vlastnej osobe mohol vytvoriť pravdou, nemusel by klamať v zmysle krivého obvinenia iných osôb, ktoré s týmto trestným činom nemajú nič spoločné.
Navyše ak by so skutkom svedecky nespojil H. G., s ťažkosťami si tiež možno predstaviť logické vysvetlenie (ktorému by bol vystavený) adresovania mu už vyššie uvedeného listu s takým obsahom.
Vôbec nie je zrejmé z akého dôvodu by orgány činné v trestnom konaní takouto nezákonnou iniciatívou (navádzaním svedka na krivú výpoveď a krivé obvinenie iného) mali zrazu mať - v podstate po 6 - ročnom prerušení trestného stíhania (vedenéhotzv. vo veci) pre neobjasniteľnosť objednávateľov úkladnej vraždy M. R. - záujem na usvedčení z nej osôb A. O. a H. G..
Pokiaľ ide o obžalovanú K. Q., táto takúto snahu a spojitosť (vychádzajúc z jej vyjadrení) zjavne nachádza v tom, že je obžalovanou vo verejnosťou sledovanej a mediálne pertraktovanej tzv. „L. L.," od ktorej potom odvodzuje snahu orgánov činných v trestnom konaní o jej perzekúciu v zmysle dosiahnutia jej odsúdenia za čokoľvek a za každú cenu.
Posudzovaná trestná vec však nijako skutkovo s inou ňou uvádzanou trestnou vecou skutkovo nesúvisí a ani iná súvislosť medzi týmito trestnými vecami, okrem obdobnej povahy trestnej činnosti a jej úlohy ako v podstate sprostredkovateľky objednávky úkladnej vraždy, z dokazovania nevyplýva.
Hoci sa argumentačne snaží nachádzať paralely medzi uvedenými trestnými vecami, skutkovo právne aj dôkazne ide o (čímkoľvek) neprepojené trestné prípady. Jediný dôkazne relevantný svedok vystupujúci v oboch uvádzaných trestných veciach je Q. K.. Jeho svedecká výpoveď v tejto trestnej veci je však svojím významom len okrajová (v časti popisu jedinej relevantnej udalosti v aute o stretnutí medzi ním,K. Q. a A. O. a o komunikácii medzi nimi), ktorej usvedčujúca hodnota však existuje len v spojitosti s inými dôkazmi, primárne so svedeckou výpoveďou svedka H. L., ktorá je v danej veci dôkazne kľúčová (a potvrdzovaná aj svedkom M. H.), a taktiež aj s prvotnou výpoveďou samotného obžalovaného A. O. a svedkyne L. O. (ako na to bude poukázané ďalej v texte).
Spomenutá iná trestná vec, v spojitosti s posudzovanou, tak mohla zohrať nanajvýš rolu, uvádzanú svedkom H. L., spočívajúcu v presvedčení ho, aby sa - po medializácii vraždy C. L. a G. L. a zadržania obžalovanej K. Q. (v tej súvislosti), s vedomým si jej úlohy aj v prípade vraždy M. R. - rozhodol vo veci vypovedať a napomôcť tak usvedčiť aj osoby, na podnet a v záujme ktorých on sám úkladnú vraždu M. R. vykonal. Presvedčivo vyznieva, že práve táto skutočnosť aj v spojitosti s pominutím strachu z osôb v pozadí ním vykonaného činu (ktorý tiež deklaroval) ho mohla pohnúť v rozhodnutí, hoci aj po vyše 8 rokoch vypovedať o udalostiach v pozadí činu, pre ktorý bol odsúdený.
Pokiaľ obžalovaná Q. uvádza v snahe podporiť tvrdenie, že už prvotná výpoveď svedka H. L. z 23. januára 2019 - keď sa zrazu rozhodol vypovedať, hoci skôr 1. augusta 2018 vo veci vypovedať odmietol
- mala byť nejakým spôsobom za súčinnosti zrejme príslušníkov polície pripravená, resp. naučená, o čom podľa nej má svedčiť, že H. L. prišiel na výsluch pripravený s poznámkami, namieste je primárne zdôrazniť, že Trestný poriadok aj pri výsluchu svedka taký postup (dovolenie svedkovi, skôr než odpovie, nazrieť do svojich poznámok) umožňuje v § 123 ods. 1 s poukazom na § 138. Zo zápisnice o výsluchu menovaného svedka z 23. januára 2019 (str. 3) vyplýva, že na požiadanie svedka H. L. „o nazretie do svojich poznámok v rozsahu jednotlivých dátumov, ku ktorým chce vypovedať" mu toto vyšetrovateľ umožnil.
Zo zápisnice nevyplýva, že by svedok čítal celú svoju výpoveď s poznámok. Podstatné k uvedenej argumentácii obžalovanej však je, že išlo o výsluch svedka v štádiu začatého trestného stíhania tzv. vo veci, t. j. v štádiu kedy žiadnej osobe ešte nebolo vznesené obvinenie, teda bez obhajcov (zo zápisnice vyplýva, že okrem vyšetrovateľa a svedka bola prítomná jedna zapisovateľka a dvaja príslušníci Policajného zboru ako „prítomní."
Umožnenie nahliadnuť svedkovi do poznámok (okrem toho, že je Trestným poriadkom dovolené) je len logické za situácie, keď ide o svedka, ktorý má vypovedať k udalostiam spred viac než 8 rokov a 6 mesiacov, k čomu navyše zjavne došlo len v rozsahu časových súvislostí udalostí, o ktorých sa rozhodol vypovedať.
Najmä však, pokiaľ by bol H. L. skutočne výpoveď naučený (čo samo osebe by ani zrejme nahliadanie do poznámok nevyžadovalo), resp. inak pripravený orgánmi činnými v trestnom konaní, eventuálne by podpisoval len vopred pripravenú zápisnicu, teda pokiaľ by v jeho prípade malo ísť skutočne o produkciu fiktívneho dôkazu zo strany (z pohľadu obžalovanej do úvahy prichádzajúcich zrejme) príslušníkov Policajného zboru, v snahe vyprodukovať klamlivú svedeckú výpoveď, zrejme už len v záujme vytvorenia obrazu hodnoverného svedka by vyšetrovateľ neprotokoloval fakt použitia poznámok týmto svedkom, v čom mu reálne nič nebránilo, keďže výsluch svedka bol vykonávaný výlučne za prítomnosti príslušníkov, resp. zamestnankyne Policajného zboru (bez obhajcov alebo iných osôb mimo Policajného zboru).
Navyše táto konkrétna výpoveď učinená pred vznesením obvinenia ani nie je procesne použiteľná, keď procesne použiteľné svedecké výpovede z prípravného konania v súdnom konaní (ich čítaním), v súlade s judikatúrou aj ustálenou praxou sú len výpovede takto významného svedka učinené pri zachovaní kontradiktórnosti, t. j. po vznesení obvinenia. Odvolací súd pri svojej prieskumnej povinnosti tak prihliadal nielen vo vzťahu k svedkovi H. L., ale aj k ďalším významným svedkom, len na ich svedecké výpovede z hlavného pojednávania, resp. čítaním vykonané procesne použiteľné svedecké výpovede z prípravného konania.
Úvaha, že by svedok H. L. mal mať sám z vlastnej vôle (bez nejakej formy dohody s príslušníkmi polície) motív krivo obviňovať obžalovaných, okrem toho, že takisto nemá oporu vo vykonanomdokazovaní, nemá ani logický základ. Dôkazne nebolo potvrdené, že sa s obžalovanými Q. a O. vôbec poznali (čo tvrdia aj samotní títo obžalovaní) a pokiaľ sa poznal s H. G., z ničoho nevyplynulo, že taký motív mohol mať podklad v nejakých ich nepriateľských vzťahoch (ktoré preukázané neboli).
Je zrejmé, že pred prvotnou výpoveďou svedka H. L. z 23. januára 2019, medzi ním a vyšetrovateľom určitá forma komunikácie prítomná musela byť, na podklade ktorej došlo k vykonaniu predmetného výsluchu, čo však bez ďalšieho nesvedčí o tom, že by vypovedal pod nátlakom alebo v dôsledku prísľubu nejakej výhody, a už vôbec, že by vypovedal nepravdivo.
V týchto intenciách v posudzovanej trestnej veci akákoľvek nelegálna činnosť orgánov činných v trestnom konaní smerujúca k manipulácii výpovedí, či už svedka H. L. alebo iných svedkov, zistená nebola.
Až v nadväznosti na svedectvo H. L., a len v kontexte s ním (nie izolovane) je následne nevyhnutné hodnotiť výpovede ďalších svedkov, vo vzťahu ku ktorým je namieste uviesť, že samé osebe, bez uvedeného kontextu, popisujú len parciálne udalosti a v ich rámci komunikáciu, ktorej izolované posúdenie môže viesť nanajvýš k záveru o podozrení zo žalovanej trestnej činnosti voči obžalovaným ale nepresahuje hodnotu indícií, pričom až v spojení s ďalšími dôkazmi nadobúdajú svoj reálne dôkazný význam.
Vo vzťahu k obžalovanému A. O. (okrem už uvedenej svedeckej výpovede H. L., ktorý jeho spojitosť s úkladnou vraždou poškodeného uviedol len v rovine informácie mu poskytnutej obžalovaným H. G., že usmrtenie poškodeného zabezpečuje na požiadavku obžalovanej K. Q. a tá to robí pre O., keď priama spojitosť medzi týmto svedkom a obžalovaným O. dokázaná nebola) má usvedčujúci význam jeho vlastná prvotná výpoveď v procesnom postavení obvineného z 24. januára 2019 (pred vyšetrovateľom) a v nadväznosti naň aj výpoveď z 26. januára 2019 (pred sudcom pre prípravné konanie v rámci väzobného rozhodovania), pričom obe výpovede boli vykonané aj v prítomnosti jeho obhajkyne.
Obžalovaný sa v nich síce k objednávke, resp. inej participácii na úkladnej vražde poškodeného nepriznal, ale s jej účasťou jednoznačne spojil jednak obžalovanú Q. - tým, že mu mala uviesť, že pre neho (ako určitú pomoc v rámci riešenia ich konfliktov) zariadi najskôr fyzické ublíženie poškodenému, a aj neskôr, po streľbe na poškodeného mu mala v podstate potvrdiť minimálne jej zainteresovanosť na snahe priamej fyzickej likvidácie poškodeného, a to v súvislosti s ich spormi (medzi O. a R.), resp. ich konkurenčným politickým súbojom - a jednak aj seba samého v tom zmysle, že poškodený mal byť zavraždený z dôvodov, ktoré by mali byť jemu na prospech.
Dôkazná hodnota tejto jeho prvotnej výpovede je práve v potvrdení prepojenosti a tým príčinnej súvislosti medzi úkladnou vraždou poškodeného a aktivitami jeho a obžalovanej Q.. Nerozhodný už je samotný obsah tejto jeho prvotnej verzie o komunikácii medzi ním a obžalovanou Q., v ktorej zreteľne seba snaží vykresliť v dobrom svetle a vyviniť sa z participácie na inkriminovanom čine na úkor obžalovanej Q., na ktorú jednoznačne vrhá tieň podozrenia spôsobom stavajúcim ho z pohľadu jeho vlastnej obhajobnej obrany (v tom čase ako práve obvineného) do výhodnejšej pozície, v čase keď mu ešte nemusel byť zrejmý postoj k veci zo strany obžalovanej Q. (v podstate uvádza, že to bola iniciatíva Q. vyvíjaná pre neho, ale on to nechcel).
Obžalovaný O. následne túto jeho prvotnú výpoveď v rozhodných skutočnostiach (o iniciatíve Q. v otázke fyzického násilia voči poškodenému, ktorú mala vyvinúť pre jeho prospech, o ktorom spolu mali komunikovať) poprel, odôvodňujúc nepravdivosť jeho prvotnej výpovede policajným nátlakom, údajne na ňom vyvíjaným po jeho zadržaní v tejto trestnej veci.
Proti obžalovanej Q. mal podľa jeho vysvetlenia vypovedať v podstate pod tlakom policajtov eskortujúcich ho z (resp. do) cely policajného zaistenia počas prvotných procesných úkonov po jeho zadržaní, ktorí mu podľa jeho slov mali verbalizovať záujem polície na usvedčení Q. (nie na jeho usvedčení) a pokiaľ bude nápomocný výpoveďou proti nej, nebude vzatý do väzby.
Jednak jeho prvotná výpoveď pred vyšetrovateľom (aj následne pred sudcom pre prípravné konanie) bola vykonaná v prítomnosti jeho obhajkyne. Vedel o tom, že v danej veci je obvinený (nie svedok) a že o väzbe nerozhodujú policajti ale sudca (pre prípravné konanie) a námietky proti postupu policajtov nevzniesol bezodkladne po týchto výsluchoch. V procesnom postavení obvineného o nich prvýkrát vypovedal so značným časovým odstupom (3. apríla 2019). Pokiaľ sa snažil vlastnou iniciatívou potvrdiť pravdivosť svojich tvrdení o uvedenom policajnom nátlaku, jeho trestné oznámenie bolo odmietnuté aj Úradom inšpekčnej služby (ako nedôvodné) a jeho dôvodnosť zo žiadnych konkrétnych zistení nevyplynula ani v posudzovanej trestnej veci. Vysvetlenie zmeny jeho výpovede tak zostala v rovine ničím nepodloženého a osamoteného tvrdenia.
Nepochybne sa obvinený (resp. obžalovaný) v trestnom konaní (vo všeobecnosti) môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, má právo i nevypovedať, pokiaľ sa však rozhodne vypovedať, jeho výpoveď je dôkazom ako každý iný, podliehajúci hodnoteniu v súvislosti s ďalšími dôkazmi, s možnosťou jej konečného vyhodnotenia ako nepravdivej (resp. lživej, klamlivej). Zvlášť sa vystavuje riziku negatívnemu hodnoteniu jeho hodnovernosti z pohľadu vlastných tvrdení obvinený, ktorý zmení výpoveď zásadným spôsobom, znamenajúcim obsahový zvrat vo vzťahu k skoršej výpovedi alebo výpovediam v rozhodných skutkových okolnostiach (nemajúc pritom na mysli drobné rozpory alebo rozpory v skutkových okolnostiach z pohľadu predmetu dokazovania periférne, nepodstatné alebo vysvetliteľné prirodzeným zánikom alebo deformáciou pamäťových stôp alebo otázkou schopnosti spätnej reprodukcie prežitých udalostí).
Nedôvodná je preto predstava obžalovaného O., že na jeho prvotnú výpoveď nie je dôvod prihliadať s jednoduchým poukazom na jeho neskoršie tvrdenie, že pôvodná výpoveď bola ovplyvnená nejakou manipuláciou príslušníkmi Policajného zboru, ktoré nepresahuje hodnotu ničím nepreukázaných tvrdení. Nič ani logicky neodôvodňuje, aby vykonal, hoci aj za už vyššie uvedených okolností (pokiaľ by k nim reálne došlo) takú výpoveď, ktorou by úkladnú vraždu poškodeného dával do súvislosti s aktivitou jeho a obžalovanej K. Q., pokiaľ ani jeden z nich s týmto činom nesúvisel. Nemožno tiež prehliadnuť, že jeho prvotná výpoveď nie je len všeobecná, frázovitá, ale naopak dostatočne podrobná aj v takých aspektoch, detailoch a okolnostiach, ktoré by, hoci aj v prípade pripustenia ním tvrdenej manipulácie zo strany príslušníkov Policajného zboru, nemal dôvod uvádzať.
Dôvodné je preto hodnotiť túto jeho výpoveď v intenciách potvrdenia vlastného záujmu na usmrtení poškodeného, na zabezpečení ktorého priamo participovala obžalovaná Q.. Následnú zmenu jeho výpovede v zmysle popretia takej participácie obžalovanej Q. a seba ako osoby, v prospech ktorej mala obžalovaná inkriminovanú aktivitu vyvinúť, je potom logické hodnotiť ako zmenu jeho obhajobnej taktiky, zjavne založenej na poukazovaní iných možných, resp. silnejších motívov na smrti poškodeného, ktoré mohli mať iné osoby, ničím nespojené s ním a obžalovanou Q., ktorej dôvodom mohla byť napr. aj hrozba výpovede obžalovanej proti nemu (usvedčujúcej ho z participácie na inkriminovanom čine) a tým procesný stav vzájomného usvedčovania sa, čo by zrejme v jeho záujme nebolo, resp. aj iné dôvody.
Bez ambície hypotetizovať ohľadne dôvodov zmeny jeho výpovede, ako podstatný odvolací súd hodnotí fakt absencie zistenia akýchkoľvek skutočností nasvedčujúcich tomu, že by obžalovaný O. reálne bol zo strany orgánov činných v trestnom konaní ovplyvňovaný a nevieryhodnosť tvrdenia obžalovaného O., že by ako obvinený pod nereálnymi prísľubmi príslušníkov Policajného zboru (o tom ako vedia zabezpečiť, že nebude vzatý do väzby, resp. ani stíhaný) krivo obviňoval zo spáchania tak závažného trestného činu akým úkladná vražda (resp. účastníctvo na nej) nepochybne je, inú osobu (obžalovanú Q.) so súčasným tvrdením, že realizáciu takého činu mala táto osoba vykonať v jeho prospech, pokiaľ by také tvrdenia nemali reálny pravdivý základ v otázke účasti oboch na inkriminovanom čine.
Jednoduché poukazovanie na policajný nátlak ako spôsob zdôvodnenia zmeny výpovede v procesnej situácii, keď obvinený inak racionálne zvrat vo vlastnej výpovedi odôvodniť schopný nie je, je v trestnoprávnej praxi pomerne bežné, ale ako neopodstatnený (nedôvodný) hodnotí odvolací súd predpoklad obvinených (vo všeobecnosti), že samotné ich tvrdenie o tom, že zmena takej výpovede jedôsledkom manipulatívnej aktivity policajných orgánov - bez existencie konkrétnych skutočností podporujúcich toto tvrdenie - povedie v procese hodnotenia dôkazov súdom k jej vylúčeniu z použiteľných dôkazov.
Súdu I. stupňa v súlade s časťou odvolacích námietok (všetkých obžalovaných)je namieste vytknúť tie časti hodnotiacich úvah v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých nemožno zistiť jasný postoj k spôsobu konečného vyhodnotenia výpovedí L. O. a rovnako tak aj svedka D. D. z hľadiska ich hodnovernosti a v nadväznosti na to pravdivosti ich konkrétnych tvrdení k podstatným skutkovým okolnostiam - keď vo vzťahu k svedkyni L. O. súd I. stupňa uvádza, že jej výpovediam „prikladá naozaj len primeraný a zďaleka nie rozhodujúci význam"(str. 16 napadnutého rozsudku), resp. ňou poskytované údaje posudzoval „s veľkou rezervou, pokiaľ ide o ich dôveryhodnosť" (str. 23) a vo vzťahu k svedkovi D. D. (po hlbšej úvahe rozvedenej na str. 21 a 22 napadnutého rozsudku) uvádza, že jeho výpovedi „prisúdil len primeranú a zďaleka nie rozhodujúcu mieru dôležitosti...".
K svedkovi D. D. (bez ambície opakovať rozpory v jeho výpovediach, v podrobnostiach už dostatočne analyzované odvolateľmi - obžalovanými v odvolacích námietkach, z nich osobitne najmä obžalovanou Q.) je nevyhnutné zaujať jednoznačný postoj v tom, že ako spoluväzeň obžalovaného O. (počas jeho väzby v tejto trestnej veci) vyvinul sám aktivitu adresovanú orgánom činným v trestnom konaní, v zmysle zavďačiť sa spoluprácou na usvedčení tohto obžalovaného, s cieľom privodiť si priaznivejšie postavenie (resp. zhovievavejšie posudzovanie jeho osoby) v jeho vlastnej trestnej veci, pre ktorú bol v danom čase väzobne trestne stíhaný. Na jeho výpoveď ako hodnovernú - obsahom potvrdzujúcu, že sa mu obžalovaný O. k súdenej trestnej činnosti vo väzenskom prostredí sám priznal, bez zbytočného hypotetizovania o tom, či tomu tak mohlo alebo nemohlo byť, nepochybne prihliadať nemožno. Pochybnosti o jeho hodnovernosti, a tým aj pravdivosti jeho pre vec relevantných tvrdení, vyplývajú z rozporov vyplývajúcich nielen z komparácie jeho jednotlivých výpovedí z prípravného konania a hlavného pojednávania, ale aj logických rozporov vnútorných (v rámci jednotlivých výpovedí). Navyše aj výpovede svedkov (v podstate spoluväzňov z rozhodného obdobia (F.Y. a D. F.) uvedené pochybnosti ešte väčšmi prehĺbili. Tiež je namieste zdôrazniť, že samotná existencia pochybností o pravdivosti výpovede tohto svedka nenarúša hodnovernosť iných, obžalovaného usvedčujúcich svedkov, keď z okolností jeho svedectva v danej veci je zrejmé, že to bol práve tento svedok, ktorý oslovil vyšetrovateľa listom s vyjadrením vlastnej vôle vo veci svedčiť. Iniciatíva orgánov činných v trestnom konaní v zmysle ovplyvňovania tohto svedka pritom zistená nebola (zo žiadnych okolností prípadu nevyplýva).
K výpovediam svedkyne L. O. sa naproti tomu nemožno v ich hodnotení postaviť zjednodušenou logikou založenou na tom, že už len preto, že opakovane zmenila v danej veci výpoveď v rozhodných okolnostiach, a to nepochybne zásadným spôsobom (s tým, že na hlavnom pojednávaní využila právo odoprieť vypovedať voči svojmu manželovi - obžalovanému O.) jej výpoveď je nepravdivá ako celokv akýchkoľvek ňou uvádzaných okolnostiach.
Podstatným faktom v jej výpovedi je ňou popisované stretnutie s obžalovanou K. Q. z obdobia blízkom po usmrtení poškodeného (keď ju obžalovaná Q. mala zablokovať autom pred obchodom), v rámci ktorého jej obžalovaná mala (okrem iného) uviesť aj to, že zastreliť poškodeného R. mal jej manžel - obžalovaný A. O. („čo si myslíš, kto dal zastreliť R., bol to A.").
Následné zvraty (po týchto jej prvotných svedeckých výpovediach) boli zjavne podmienené jej rozporuplnými paralelne vedenými vzťahmi - okrem manželského s obžalovaným O. aj vzťahom partnerským so svedkom H. F., keď najskôr pôvodnú výpoveď nepriaznivú pre jej manžela odvolala ako nepravdivú, odôvodňujúc ju ako vynútenú H. F. (ktorý z podnetu jej trestného oznámenia bol následne dokonca väzobne trestne stíhaný) a následne poprela aj pravdivosť tohto jej obvinenia voči H. F. (v konečnom dôsledku právoplatne oslobodenému spod obžaloby), uvádzajúc, že k nemu bola donútená (naopak) obžalovaným A. O. (po tom, ako mu v slabej chvíli uviedla o svojom svedectve v jeho neprospech), usvedčujúc tak seba s krivej výpovede a krivého obvinenia voči H. F., v ktorej súvislosti následne bola aj sama trestne stíhaná (v tejto súvislosti je namieste odkázať na odôvodnenie napadnutéhorozsudku - str. 16 a 17 a následne 22 a 23).
Hoci selektívne hodnotenie výpovede jedného svedka sčasti ako pravdivé a sčasti nepravdivé je vo všeobecnosti vždy problematické, nemožno prijať zjednodušený záver, podľa ktorého pokiaľ svedok preukázateľne klame v jednej okolnosti, hoci aj pre vec nepodstatnej alebo periférnej, už len preto existuje dôvodná pochybnosť, že klame vo všetkom, resp. aj v ďalších pre vec podstatných okolnostiach. Na tomto závere nebude dôvodné zotrvať najmä vtedy, ak dôvod jeho klamstva v konkrétnej okolnosti bude následne inými dôkazmi vysvetlený a k iným svedkom popisovaným okolnostiam nemajúci priamy vzťah (resp. nemajúci s nimi súvis) alebo vtedy ak relevantná svedkom uvádzaná okolnosť je potvrdená aj iným dôkazom (resp. dôkazmi).
Z pohľadu obrany nastolenej obžalovanými je pochopiteľné ich dožadovanie sa neprihliadania na svedecké výpovede L. O. ako nehodnovernej svedkyne, vo vzťahu ku ktorej ani psychologické znalecké závery v otázke jej špecifickej hodnovernosti, s poukazom na komparáciu viacerých jej v konaní protichodných verzií popisu konkrétnych s vecou súvisiacich udalostí a javov, logicky nemôžu byť priaznivé.
Odvolací súd sa v časti úvah súdu I. stupňa pri hodnotení výpovedí označenej svedkyne stotožňuje s hodnotiacim záverom (v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 23) formulovaným spôsobom, že „... táto svedkyňa nemá logicky uchopiteľný dôvod „všetko si vymyslieť" a to najmä pokiaľ ide o opisovanie úlohy K. Q.."
K tomuto zovšeobecňujúcemu záveru je však potrebné konkretizovať adresne k situácii spojenej so zablokovaním vozidla pred obchodom a komunikáciou medzi svedkyňou L. O. a obžalovanou K. Q. - v rámci ktorej v závere mali zaznieť už vyššie citované slová obžalovanej Q. o tom, že zastreliť R. mal jej A. (O.) - že nie je dôvod neveriť výpovedi svedkyne L. O. v tom, že k ňou popisovanej situácii a verbálnej komunikácii uvedeného obsahu medzi menovanými reálne došlo.
Sama obžalovaná K. Q. situáciu uvádzanú so svedkyňou O. totiž potvrdzuje, keď namieta len znenie inkriminovanej vety, ktorá z jej strany na adresu svedkyne O. mala odznieť, vysvetľujúc ju spôsobom „To, že ona vynechala slová z jej vety: „Že čo si myslíš, že čo hovorí každý, že kto si objednal vraždu R.? Že to bol A.;" a urobila z toho vetu: „Čo si myslíš kto objednal vraždu R.? Bol to A."; za to ona nemôže." Svedkyňa O. pritom vo svojej prvotnej výpovedi potvrdzovala, že práve inkriminovaná veta v nej utkvela. Malo ísť o vetu, pre ktorú sa zdôverila svojmu partnerovi H. F. v tom zmysle, že na jej základe má podozrenie, že jej manžel (obžalovaný O.) nechal zavraždiť poškodeného (svedok F. to potvrdil) a práve na podnet svedka F. sa následne rozhodla vypovedať - a to predovšetkým o tejto pre ňu podstatnej situácii a inkriminovanej vete a s ňou spojenom podozrení - pred orgánmi činnými v trestnom konaní, hoci aj po ôsmych rokoch držiac v sebe toto podozrenie.
Predstava obžalovanej Q., že pre spochybnenie takého svedectva postačujejej jednoduché tvrdenie, že „nejde o žiadny dôkaz," pretože že svedkyňa O. len zle počula inak formulovanú vetu, práve s poukazom na už vyššie uvedené, neobstojí. V popise uvedenej pre vec relevantnej situácie je dôvodné hodnotiť svedeckú výpoveď L. O. naopak ako pravdivú, navyše potvrdenú svedkom H. F., ktorému uvedenú situáciu identicky popísala. Ostatné jej už vyššie uvedené zvraty v jej výpovediach len plne zapadajú do jej neusporiadaného manželského a súbežne vedeného iného - partnerského vzťahu. Znalecké psychologické závery k tejto svedkyni sú v tomto smere významné v konštatovaní plnej schopnosti zapamätať si prežité udalosti a tieto aj pravdivo reprodukovať (čo len zapadá do záveru, že dôvody zvratov jej výpovedí nemajú chorobný podklad, ale podklad má v jej vnútornej rozpoltenosti ovplyvnenej osobným vzťahom k jej manželovi a súbežne aj H. F.).
K svedeckému podkladu pre uznanie viny obžalovaného A. O. a súčasne obžalovanej K. Q. prispel napokon aj oboma označenými obžalovanými významne a intenzívne namietaný svedok Q. K., nimi vykresľovaný v podstate ako akýsi univerzálny svedok, ktorý sa v súvislosti s inou (už vyššie označenou) trestnou vecou, v ktorej taktiež usvedčuje obžalovanú Q. (z inej trestnej činnosti)vyprofiloval ako spolupracujúci s orgánmi činnými v trestnom konaní pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou (obchodom) za výhody mu prisľúbené v jeho vlastných trestných veciach.
Odvolací súd hodnotí ako správne závery súdu I. stupňa k hodnoteniu Q. K. ako svedka, ktorý v posudzovanej trestnej veci nemá postavenie tzv. kajúcnika. V tejto trestnej veci nevypovedal o vlastnej trestnej činnosti. Ako už bolo vyššie uvedené jeho svedectvo spočívajúce len v opise jednej konkrétnej situácie (stretnutie v aute spoločne s obžalovanou Q. a obžalovaným O.) nadobúda význam a má skutočnú svedeckú hodnotu (v potvrdení komunikácie medzi O. a Q. o príprave usmrtenia poškodeného R.) len v nadväznosti na iné, už skôr uvedené dôkazy - svedecké výpovede H. L. (potvrdzované listom adresovaným H. G. a výpoveďou M. H.) a L. O. (vo vyššie uvedených intenciách, potvrdzované svedkom H. F.). V súvislosti s jeho svedeckou výpoveďou v posudzovanej trestnej veci neboli zistené žiadne výhody, ktoré by požíval. Aj v úvahách o jeho prípadnej motivácii klamať, najmä o jeho prítomnosti pri spomínanom rozhovore medzi obžalovanými Q. a O., nie je zrejmé z akého dôvodu by tak mal konať. Pokiaľ obhajoba obžalovaných O. a Q. tvrdí, že by to mala byť snaha za každú cenu sa zavďačiť orgánom činným v trestnom konaní krivím usvedčením obžalovanej Q. v podstate z akejkoľvek trestnej činnosti, toto tvrdenie naráža práve na parciálnosť svedeckej výpovede Q. K. v tom zmysle, prečo, ak by tomu tak bolo, by si už nevymyslel, prípadne aj v spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní, skutočne komplexnú usvedčujúcu verziu skutkového deja, ktorá by bola v otázke objednávateľa úkladnej vraždy a (v podstate) sprostredkovateľky tejto objednávky na ďalšie osoby ako jej vykonávateľov ucelená vo vzájomných vzťahoch i konkrétnych skutočnostiach a ktorá by svojou povahou bola vo veci dôkazne kľúčová a nie len jednou parciálnou zložkou v celkovej mozaike skutkového deja, ktorá by bez ďalších dôkazov nepresiahla hodnotu indície z podozrenia oboch obžalovaných z prípravy úkladnej vraždy.
Ako aj súd I. stupňa vo svojich úvahách a v reakcii na obranu obžalovaných - domáhajúcich sa záveru, že ich obvinenie je od začiatku postavené výlučne na svedkoch - tzv. kajúcnikoch - uviedol, jediným skutočne svedkom takejto povahy (kajúcnikom) v danej veci je M. H., pôvodne obvinený za jeho účasť na identickom skutku, s následným vylúčením jeho trestného stíhania na samostatné konanie. Ako už však bolo vyššie uvedené, v reťazi dôkazov ide v prípade výpovede tohto svedka o dôkaz svojou hodnotou len navyše potvrdzujúci (nad rámec už vyššie uvedeného listu) výpoveď samotného vykonávateľa inkriminovaného činu - svedka H. L. (vrátane potvrdenia vyjadrení obžalovaného G. o tom, že daný čin má byť vykonaný pre K. a tá to žiada pre O.), kde podstatným je (ako už bolo vyššie uvedené), že hodnovernosť svedka L. primárne a rozhodujúcim spôsobom potvrdzujú okolnosti a obsahu listu, ktorý doručoval H. G. z väzby, a až sekundárne výpoveď svedka H..
S poukazom na už vyššie formulované závery tak odvolací súd, vo svojej podstate súladne s hodnotiacimi úvahami súdu I. stupňa, dospel k záveru, že obžalovaných usvedčujúci dôkazný podklad v posudzovanej trestnej veci nie je založený na výpovediach svedkov spolupracujúcich s orgánmi činnými v trestnom konaní výmenou za nejaké výhody (benefity) im prisľúbené alebo plynúce z ich výpovedí, s výnimkou jediného svedka - M. H., ktorého svedecká výpoveď však nie je z pohľadu celkového objemu aj kvality usvedčujúcich dôkazov jediná a ani pre uznanie viny obžalovaných svojím významom rozhodujúca.
Odvolacie námietky všetkých obžalovaných, ktorými sa títo dovolávajú pochybenia súdu I. stupňa v tom, že ich vinu založil výlučne, resp. v rozhodujúcej miere, na výpovediach svedkov - kajúcnikov, odvolací súd hodnotil ako nedisponujúce akýmkoľvek konkrétnym dôkazným ani racionálnym základom, a preto ich vo výsledku vyhodnotil ako neopodstatnené.
V ďalšej rovine je namieste uviesť, že podstatná časť odvolacích námietok (všetkých obžalovaných) bola založená na tom že súd I. stupňa ich vinu uznal napriek nedokázanému motívu obžalovaného O. objednať si úkladnú vraždu poškodeného M. R.. Tieto odvolacie námietky sú súladné s ich procesnou obranou nastolenou počas doterajšieho priebehu trestného konania založenou jednak na spochybňovaní vražedného motívu obžalovaného A. O. a súčasnom tvrdení o existencii iných možných motívov na usmrtení poškodeného zo strany iných osôb (než je A. O.).
Vo vzťahu k obžalovanému A. O. je namieste tiež zdôrazniť (ako to učinil aj súd I. stupňa) nepochybne nie bezvýznamnú časť výpovede svedkyne B. R. (manželky poškodeného), konkrétne v tom aspekte jej vyjadrenia, kedy uvádzala reakciu samotného poškodeného (jej manžela), po tom ako už 3. marca 2010 na neho mala strielať doposiaľ neusvedčená osoba (bez ohľadu na to, že v tejto súvislosti bol medzičasom obvinený H. G.) v tom zmysle, že sám poškodený (neskoršia obeť streľby z 9. júla 2010) po tomto skoršom incidente sám pred ňou - svojou manželkou (navyše aj priamou svedkyňou tohto incidentu) vyslovil podozrenie, že sa ho takýmto spôsobom snažil usmrtiť A. O.. Svedkyňa sa v tejto súvislosti vyjadrila, že od tejto streľby manžel nosil nepriestrelnú vestu a po nej sa vyjadril v zmysle, že „toto je niekto schopný urobiť, aby sa stal primátorom," čím zjavne podľa jej názoru myslel O.. Tiež táto svedkyňa uviedla, že „K. Q. stretla po vražde, chcela jej pomôcť v kampani za primátorku, pričom sa vedelo, že jej manžel bude kandidovať a rovnako sa vedelo, že kandidovať chce aj O., pričom jej manžela považoval za najvážnejšieho kandidáta. Q. jej tiež mala povedať, že za vraždou jej manžela nie je O., ale iní vplyvní ľudia."
K uvedenému je namieste uviesť, že v argumentácii obžalovaných (aj odvolacej) sú zdôrazňované vyjadrenia viacerých svedkov, vyslovujúcich vlastné subjektívne podozrenia (názory, domnienky, hypotézy a pocity) o tom, kto všetko mohol mať motív na smrti poškodeného, resp. kto všetko mohol mať prospech z jeho smrti.
Z pohľadu obrany a záujmu obžalovaných v konaní je síce logické zdôrazňovať len určité aspekty svedeckých výpovedí, ktoré len pri opomínaní iných, môžu vyznievať pre obžalovaných priaznivo, čím sa však vystavujú riziku, že ich argumentácia v konečných hodnotiacich záveroch vyznieva vytrhnuto z kontextu či už konkrétnych svedeckých výpovedí alebo kontextu tvorenom súvislosťami s inými vo veci zabezpečenými a vykonanými dôkazmi.
V tejto súvislosti vo vzťahu k svedkyni B. R. obžalovaní zdôrazňujú práve jej neskoršie vyjadrenia, ktoré už zapadali skôr do rámca dohadov a vplyvov množstva informácií ohľadne tohto prípadu o tom kto všetko mohol mať záujem na usmrtení poškodeného, zasadzujúc pritom tieto vyjadrenia svedkyne do skupiny dôkazov, ktoré by mali byť hodnotené dokonca v prospech ich argumentácie spochybňujúcej motív obžalovaného O., resp. naznačujúcej iné možné motívy pre úkladnú vraždu zo strany iných osôb.
Na rozdiel však od obžalovaných za podstatné (obžalovanými opomínané) odvolací súd hodnotí práve tie vyjadrenia svedkyne B. R., z ktorých je zrejmé, že sama svedkyňa si nechce domýšľať, komentovať a uvádzať ničím nepodložené podozrenia v otázke kto všetko by za smrťou jej manžela mohol stáť, pretože to sama nevie.
V tejto súvislosti len marginálne možno poukázať na odvolaciu námietku obžalovaného O. k jednému z výsluchov tejto svedkyne, poukazujúc na procesné pochybenie vyšetrovateľa pri výsluchu v rámci ktorého svedkyňa mala uvádzať podozrenia ku konkrétnym osobám, avšak v tejto časti jej výpoveď nebola protokolovaná, pretože vyšetrovateľ vyhovej žiadosti tejto svedkyne neprotokolovať konkrétne mená, čo aj vyšetrovateľ v zápisnici priamo uviedol. Uvedená odvolacia námietka je celkom neopodstatnená, pretože toto procesné pochybenie bolo napravené už v prípravnom konaní, a to zopakovaním výsluchu svedkyne vyšetrovateľom na priamy pokyn prokurátora.
Táto procesná situácia naopak potvrdzuje fakt, že svedkyňa nemala vôľu vyslovovať podozrenia z usmrtenia jej manžela voči iným konkrétnym osobám, ktoré nevedela svedecky podložiť konkrétnymi skutočnosťami, keď si bola sama vedomá, že sú to len ničím konkrétnym nepodložené domnienky a dohady.
Ako dôkazne významnú odvolací súd výpoveď tejto svedkyne hodnotí celkom v iných intenciách ako obžalovaní. Ako manželka poškodeného (v čase inkriminovaného činu) potvrdzuje podozrenie jej manžela, poukazom na jeho konkrétne vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že z pokusu o jeho fyzickú likvidáciu (po streľbe na neho z 3. marca 2010) podozrieva obžalovaného A. O.. V tomto prípade nejdeo domnienku svedkyne, ale o reprodukciu konkrétneho vyjadrenia samotnej neskoršej obete úkladnej vraždy M. R..
V ďalšom potvrdila (čo vyplynulo aj z množstva iných svedeckých výpovedí), že bolo verejne známe, už za života poškodeného, že jej manžel bude kandidovať za primátora Mesta T..
Navyše z vyjadrenia samého poškodeného (nie žiadnej tretej osoby) je zrejmé, že pokus o vlastnú vraždu z 3. marca 2010 nie len on sám spájal - a to vo vyjadrení adresovanom jemu najbližšej osobe - vlastnej manželke (nie akejkoľvek tretej osobe) - s jeho vlastnou ambíciou kandidovať v nastávajúcich komunálnych voľbách na funkciu primátora Mesta T., ale spájal ho vo vlastnom podozrení aj priamo s osobou obžalovaného O., ktorý ho považoval za súpera v tomto „primátorskom súboji."
Táto skutočnosť potom dáva sama odpoveď a narúša koncept tej časti odvolacích námietok obžalovaných, ktoré argumentačne založili na zdôrazňovaní, že motívom obžalovaného O. pre odstránenie poškodeného predsa nemôže byť politický súboj o funkciu primátora, keď poškodený bol usmrtený už v júly 2010, teda v čase keď ešte nekandidoval za primátora a ani nemohol, pretože termín na odovzdanie prihlášok na kandidatúru do primátorských volieb bol určený až na september 2010 a samotné voľby sa mali konať až v novembri 2010.
Formálne tak pochopiteľne v čase inkriminovaného činu nešlo, v prípade poškodeného a obžalovaného O., o kandidátov už prihlásených do primátorských volieb, podstatným však je, že ambície oboch kandidovať verejne známe boli a zjavne lokálny politický boj v tomto smere aj prebiehal (čo napokon potvrdzuje aj sama obžalovaná Q. v tej časti výpovede, v ktorej popisuje vlastnú zaangažovanosť a pomoc obžalovanému O. v dosiahnutí politických ambícií už v prvom kvartály roku 2010, kde už nie je podstatné, že komunálnym voľbám v júny roku 2010 predchádzali aj voľby všeobecné.
Odvolací súd tiež poukazuje na tú časť výpovede svedkyne B. R., v ktorej popisuje komunikáciu s ňou vyvolanú obžalovanou K. Q., v ktorej jej táto obžalovaná (v čase po smrti poškodeného) mala uviesť (v rámci konverzácie v lekárni), že „ za vraždou jej manžela nie je O., ale iní vplyvní ľudia."
Z tejto komunikácie (jej obsahu) samozrejme nevplýva, že by obžalovaná Q. týmto vyjadrením z účasti na smrti poškodeného usvedčovala seba alebo (aj) obžalovaného O., nemožno však ponechať bez povšimnutia a zamyslenia sa nad tým z akého dôvodu by vôbec akákoľvek osoba ničím nezainteresovaná na násilnej smrti inej osoby (a obžalovaná Q. o sebe tvrdí, že takou osobou je), manželke obete takého činu mala vôbec takéto vyjadrenie adresovať, pokiaľ o pozadí v danom prípade úkladnej vraždy nemá sama minimálne vedomosť alebo sa na nej akýmkoľvek spôsobom nezúčastnila. Z citovaného vyjadrenia obžalovanej Q. podľa svedectva B. R. pritom zreteľne vyplýva, že jej obžalovaná Q. uviedla, že vie o ľuďoch, ktorí sú za vraždou jej manžela, hoci ich nemenuje (majú to byť nejakí „vplyvní ľudia").
Aj toto svedectvo má v kontexte ďalších (či už vyššie ale aj v napadnutom rozsudku uvádzaných) dôkazov svoj dôkazný význam v tom, že sama obžalovaná mala podľa jej vlastného vyjadrenia po smrti poškodeného minimálne vedomosť o tom kto alebo v prospech koho mala byť úkladná vražda poškodeného vykonaná a v nadväznosti na to samotná taká jej vedomosť vzbudzuje minimálne podozrenie o tom, že sama na tomto čine mohla byť účastná.
Vo vzťahu k obžalovanému H. G., z hľadiska dôkazného podkladu pre uznanie jeho viny odvolací súd v intenciách už vyššie rozvedených zdôrazňuje svedeckú výpoveď H. L. (priameho a seba usvedčujúceho vykonávateľa predmetnej úkladnej vraždy), ktorá je podporená listom, ktorý mu (G.) adresoval H. L. a do sféry orgánov činných v trestnom konaní ho ako dôkaz predložil sám obžalovaný H. G.. Ide o obžalovaného, ktorého priamo usvedčujú svedkovia H. L. aj M. H., podľa ktorých ich mal práve H. G. zaangažovať do vykonania úkladnej vraždy poškodeného s ponukou možnosti si takýmto spôsobom privyrobiť. Mal ich oboznámiť so samotným miestom činu v T., v mieste bydliska poškodeného, byť s nimi prítomný na tomto mieste, resp. v jeho blízkosti už 8. júla 2010 (kedy napokon v podstate zobjektívnych príčin popisovaných konkrétne svedkom L. ani k pokusu o usmrtenie poškodeného, ktorý v tom čase nebol doma, nedošlo), mal zabezpečiť vražednú zbraň a konkrétne ich inštruovať o spôsobe vykonania tejto úkladnej vraždy.
Navyše tohto obžalovaného s jeho účasťou na inkriminovanom čine priamo spájajúaj svedkyne - jeho bývalé priateľky z rozhodného obdobia (po tomto čine) L. E. a M.Y..
Hoci obžalovaný spochybňuje ich výpovede (s L. E. sa rozišli v zlom a M.Y. zasa podľa neho zmätočne reprodukuje rôzne rozhovory medzi nimi), nemožno prehliadnuť, že podľa svedkyne M.Y. sa jej obžalovaný H. G. mal dokonca priznať k tomu, že on sám bol priamym vykonávateľom vraždy a H. L. je odsúdený neprávom.
Hoci obsahom to, čo jej mal obžalovaný G. o čine v konkrétnych okolnostiach jeho vykonania uviesť nezodpovedá iným vykonaným dôkazom v posudzovanej trestnej veci (resp. primárne už závermi vyplývajúcimi z odsudzujúceho súdneho rozhodnutia voči H. L.), dôkazne podstatným je už samotný fakt spojenia vlastnej osoby s inkriminovaným činom, pretože ak by s ním nemal nič spoločné, neexistuje racionálny dôvod, aby svojej priateľke takéto skutočnosti uvádzal, ak by na danom čine zainteresovaný nebol.
Svedkyňa M.Y. tiež uvádza nielen všeobecné, ale aj konkrétne okolnosti prípadu usmrtenia poškodeného (ktoré jej mal G. popisovať), ktoré boli dôkazne preukázané (keď popísala ako G. spomínal nejakého pána, ktorý bol na mieste vraždy a strieľal na L., pričom poškodeného mala brániť jeho manželka), pričom priamym svedkom daného činu manželka poškodeného naozaj bola (aj skutočne manžela bránila) a na L. mal preukázateľne strieľať nevlastný syn poškodeného F. D.. Je hranične nepravdepodobné, resp. obtiažne logicky zdôvodniteľné prečo by svedkyňa H. (bez zistenia motívu krivo svedčiť proti H. G., keď ani on sám to nevie logicky vysvetliť) mala nepravdivo vypovedať uvedeným spôsobom, pokiaľ by jej H. G.ou popisované okolnosti činu reálne neuvádzal. A pokiaľ jej ich uvádzal, nie je logické, aby to boli okolnosti činu, s ktorým nemal nič spoločné (zvlášť, ak jej mal uvádzať aj konkrétne s činom preukázateľne spojené okolnosti, ktorými konkrétny čin možno individuálne identifikovať, nie všeobecný popis nejakej úkladnej vraždy). Napokon aj dôvod, pre ktorý by sa tejto svedkyni mal sám obžalovaný priznať k priamemu zastreleniu poškodeného, pri popise tohto obžalovaného svedkyňou ako „chválenkára" obstojí. Oproti tomu, tvrdenie obžalovaného, že svedkyňa v podstate splieta rôzne rozhovory, resp. že nevylučuje, že niečo jej mohol povedať pod vplyvom alkoholu, nijako vyjadrenia svedkyne H. (o konkrétnych okolnostiach úkladnej vraždy, na ktorej sa mali podieľať G. a L.) nevysvetľuje, resp. nijako nespochybňuje pravdivosť jej výpovede o tom, že tieto okolnosti jej obžalovaný G. skutočne uvádzal. Argument o tom, že táto svedkyňa môže klamať aj preto, že je stíhaná v inej trestnej veci a za to mala získať benefit vo forme zmiernenia jej právnej kvalifikácie je výlučne špekulatívny. List obžalovaným predložený, ktorého preverenia sa domáhal výsluchom svedkyne H. X., ktorý ani nemala písať M.Y., avšak z ktorého podľa neho vyplýva súvislosť výpovede M.Y. s nejakým jej (len ním predpokladaným) obchodom s orgánmi činnými v trestnom konaní o zmiernení právnej kvalifikácie jej vlastnej trestnej činnosti a predpoklade dosiahnutia minimálneho trestu (v inej, nej sa týkajúcej trestnej veci) je už svojím obsahom nespôsobilý narušiť hodnovernosť tejto svedkyne. Súdu I. stupňa tak nie je dôvodné vytknúť odmietnutie návrhu obžalovaného na výsluch svedkyne H. X..
Pokiaľ by tomu tak bolo, že v skutočnosti svedkyni H. obžalovaný G. nič o inkriminovanom čine neuvádzal, a teda lživo ho usvedčuje z vyjadrení, ktoré jej neadresoval a informácie ňou reprodukované o tomto čine získala z iného zdroja (či už sama alebo z prostredia trestnú činnosť vyšetrujúcich orgánov), logické je skôr predpokladať, že takto získané (alebo naučené) informácie - v záujme podpory vlastnej hodnovernosti, a tým v záujme dosiahnutia tohto jej nezákonného cieľa - bude uvádzať aspoň v podstatných markantoch prípadu v súlade s preukázanými skutočnosťami, primárne už v otázke, že L. (a nie G.) je priamym vykonávateľom úkladnej vraždy (strelcom).
Zo svedeckej výpovede L. E. zasa za zdôraznenie stojí jej vyjadrenie o tom, že keď bola v súvislosti s G. (ešte v pôvodnom konaní v čase bezprostredne po čine) predvolaná na políciu, pýtala sa ho, „čo s týmon má," na čo jej povedal, že „pozná zlých ľudí a že má povedať, že v tom čase bola s ním." Inými slovami inštruoval svedkyňu o tom, ako má vypovedať spôsobom, aby v prípade podozrenia voči jeho osobe mal alibi, ktoré by ho vylučovali z prítomnosti na mieste činu (na ktorom logicky nemohol byť, ak by bolo preukázané, a to mu mala svedkyňa E. potvrdiť, že bol v identickom čase s ňou na inom mieste). Námietka obžalovaného H. G. smerujúca proti hodnovernosti tejto svedkyne, že by sa mu mohla v podstate nepravdivou výpoveďou mstiť, hoci aj s odstupom času od skončenia ich vzťahu preto, že „sa rozišli v zlom" nevyznieva presvedčivo.
V súhrne, v intenciách a súvislostiach už vyššie uvedených, odvolací súd konštatuje, že súd I. stupňa správne uznal všetkých troch obžalovaných za vinných na skutkovom základe uvedenom v tzv. skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku - po čiastočnej skutkovej úprave oproti skutkovej vete obžaloby, súladnej z vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, zachovajúc pritom aj princíp totožnosti skutku, pričom základným a najpodstatnejším dôkazným podkladom pre uznanie viny boli :
- vo vzťahu k obžalovanému A. O. - svedecké výpovede H. L., M. H., L. O., H. F., Q. K., B. R. a vlastná (prvá) výpoveď tohto obžalovaného;
- vo vzťahu k obžalovanej K. Q. - svedecké výpovede H. L., M. H., L. O., H. F., Q. K., B. R. a (prvá) výpoveď obžalovaného A. O.;
- vo vzťahu k obžalovanému H. G. - svedecké výpovede H. L., M. H., M.Y. a L. E..
Z ostatných dôkazov - vyjmúc výpovede označených svedkov a obžalovaného A. O. - bol vo veci zásadným, a to vo vzťahu k všetkým trom obžalovaným, listinný dôkaz - list svedka H. L. zo 16. decembra 2010 adresovaný (aj doručený) obžalovanému H. G..
V reakcii na odvolacie námietky obžalovaných, okrem už vyššie uvedených v rámci hodnotiacich úvah k jednotlivým dôkazom (najmä k otázke hodnovernosti svedkov, reagujúc tak aj na zásadnú námietku obžalovaných dožadujúcich sa hodnotenia ich výpovedí ako tzv. kajúcnikov) odvolací súd konštatuje, že podstatná časť odvolacích námietok (všetkých obžalovaných) spočívala jednak v zdôrazňovaní rozporov v jednotlivých výpovediach svedkov a jednak v zdôrazňovaní tej skupiny vykonaných dôkazov, ktoré podľa ich hodnotenia spochybňovali motív (primárne) obžalovaného A. O. objednať si úkladnú vraždu poškodeného M. R., a či už v súvislosti s absenciou jeho motívu alebo aj bez takej súvislosti aj vlastný motív zúčastniť sa akýmkoľvek spôsobom na inkriminovanom čine. Na tom podklade následne obžalovaní prezentovali vlastný spôsob hodnotenia dôkazov so záverom a presvedčením, že vo vzťahu k skutku obžaloby, resp. ich osobám ako obžalovaným, mal súd I. stupňa aplikovať dôkaznú zásadu (majúcu základ v zásade prezumpcie neviny) in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
K prvej skupine týchto námietok, v ktorých obžalovaní poukazovali a zdôrazňovali rozpory vo výpovediach jednotlivých svedkov, odvolací súd zhrňujúco konštatuje, že v mnohých svedeckých výpovediach v posudzovanej trestnej veci nepochybne možno nachádzať rozpory (nielen svedkov ale aj obžalovaných). V podrobnostiach na ne poukázaliaj obžalovaní v ich odvolacích námietkach a v otázkach pre posúdenie veci relevantných sa nimi zaoberal aj súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v rámci svojich úvah o hodnotení dôkazov (odvolací súd preto bez potreby ich opakovania v tomto rozsahu odkazuje na odvolaciu argumentáciu obžalovaných aj napadnutý rozsudok). Nevyhnutné je však zdôrazniť, že v posudzovanej trestnej veci došlo k pokračovaniu v trestnom stíhaní po jeho dlhodobom prerušení, keď v podstate s časovým odstupom 8 rokov vyvstali nové skutočnosti, vyplývajúce z nových dôkazov, ktoré sa nepodarilo zabezpečiť bezprostredne, resp. v čase blízkom po spáchaní skutku (z 9. júla 2010), počas ktorého zabezpečený dôkazný stav umožňoval vykonať plynulé trestné stíhanie len voči priamemu vykonávateľovi inkriminovanej úkladnej vraždy H. L., ktorý však vo vlastnej trestnej veci nijakým spôsobom obžalovaných (v aktuálne posudzovanej trestnej veci) neusvedčoval, hoci aj v tejto veci existovali indície o možnej aktivite, eventuálne zainteresovanosti naposudzovanom čine zo strany obžalovaných (sami boli vypočúvaní v trestnej veci H. L. v procesnom postavení svedkov), keď však dôkazný stav existujúci v tom čase nepochybne neumožňoval vysloviť záver o dôvodnosti ich trestného stíhania.
Svedkovia, ale aj obžalovaní, tak v tejto veci vypovedali s významným časovým odstupom, ktorý z pohľadu pamäťových schopností človeka vo všeobecnosti deformuje spomienky na udalosti prežité v minulosti. Na strane druhej logickým je, že spomienky na udalosti niečím významné, výnimočné, resp. nie bežné, vymykajúce sa bežným životným situáciám - keď udalosti spojené s usmrtením iného človeka za udalosti uvedeného charakteru nepochybne považovať možno - v pamäti v zásade zostávajú aspoň v podstatných rysoch, nevylučujúc pritom ani v tomto prípade možnosť deformácie pamäťových stôp k jednotlivým konkrétnym okolnostiam. Aj trestnoprávna prax, už dlhodobo, v prístupe k hodnoteniu výpovedí, či už svedkov alebo obvinených vo všeobecnosti, tieto skutočnosti zohľadňuje, v dôsledku čoho k výpovediam pristupuje prísne individuálne, informácie z nich vyplývajúce konfrontuje s výpoveďami iných osôb alebo zdrojom informácií o posudzovanej trestnoprávne relevantnej skutočnosti, ktoré v trestnom konaní môžu byť dôkazom (§ 119 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku). Dôvody v rozporoch vo výpovediach tak môžu byť rôzne, kde významným pri posudzovaní konkrétnych rozporov v trestnom konaní je najmä dôsledné vyhodnotenie, či konkrétny rozpor vo výpovedí je dôsledkom deformácie pamäťových schopností, zániku pamäťových stôp v dôsledku plynutia času alebo (a ani to nepochybne nemožno vylúčiť) úmyselným uvádzaním nepravdy (t. j. či konkrétna informácia uvádzaná vypovedajúcou osobou je pravdivá alebo klamlivá).
Nie každý rozpor vo výpovedi svedka alebo obvineného tak je dôkazom o klamstve svedka alebo jeho tendencii klamať a uvedenie nepravdy je nevyhnutne (vedomá) lož, hoci ňou nepochybne aj môže byť, pri ktorom posudzovaní je nevyhnutné zisťovať existenciu možného motívu (alebo motívov), pre ktoré by konkrétna osoba mala uvádzať úmyselne o konkrétnej okolnosti nepravdu.
Tieto závery pri posudzovaní odvolacích námietok obžalovaných aplikoval odvolací súd tak pri hodnotení výpovedí nielen svedkov, ale aj obžalovaných, a to s ohľadom práve na už uvedený významný časový odstup, nie len od skutku, charakterizovaného usmrtením poškodeného M. R. z 9. júla 2010, ale najmä od udalostí mu predchádzajúcich, pretože práve tieto boli významné pre posúdenie trestnej zodpovednosti obžalovaných v posudzovanej trestnej veci.
Takto hodnotil aj rozpory svedka Q. K. vo vzťahu k otázke čo presne zaznelo v komunikácii medzi obžalovanými Q. a O. (ktorej bol podľa vlastnej výpovede v podstate náhodne prítomný), keď v priereze jeho viacerých výpovedí vyvstala pochybnosť v podstate o tom, do akej miery označení obžalovaní uvádzali aj konkrétne okolnosti o pripravovanej vražde M. R. a do akej miery si obsah rozhovoru s usmrtením poškodeného myšlienkovo spojil (domyslel) tento svedok až následne po usmrtení poškodeného. Z jeho výpovedí, a na tomto mene zotrval, vyplýva,že z kontextu konkrétnych vyjadrení obžalovaných vyplynulo, že viedli komunikáciu o plánovej vražde inej osoby tým spôsobom, že O. sa Q. pýtal prečo sa to ešte nestalo, na čo následne menovaná telefonicky s rovnakou otázkou oslovila ďalšiu osobu.
Nie je až tak nelogickým vysvetlenie tohto svedka k rozporom, ktoré vyplynuli z neskoršieho popisu predmetného rozhovoru už konkrétnejším spôsobom (napr. že malo odznieť aj meno poškodeného R. a iné), že až následne si tento rozhovor mohol spojiť s usmrtením poškodeného, keď v blízkom čase práve po tomto rozhovore malo aj reálne dôjsť k jeho usmrteniu. Nie je ani zrejmým prečo by mal svedok K. klamať v týchto okolnostiach v popise tejto jedinej pre vec relevantnej informácie (bez ďalších dôkazov rozhodne nepostačujúcej na usvedčenie obžalovaných zo súdenej trestnej činnosti) a pokiaľ by aj klamať chcel, prečo by si popis tejto situácie už lepšie (bez rozporov) nepripravil, a berúc súčasne do úvahy absenciu akýchkoľvek výhod, ktoré by mu v súvislosti s touto výpoveďou mali byť orgánmi činnými v trestnom konaní poskytnuté, je tak skôr logickým záver, že rozpory v jeho výpovediach (v obžalovanými namietaných aspektoch) majú svoj pôvod v deformácii pamäťových stôp ako dôsledku plynutia času s možnosťou (následného) domyslenia si súvislostí predmetného rozhovoru s úkladnou vraždou poškodeného R. na podklade neskorších informácií získaných o tomto čine.
Hodnota svedectva Q. K. tak nepresiahla hodnotu informácie o tom, že obžalovaní Q. a O. sa rozprávali o vražde iného, ktorá sa ešte nestala a prostredníctvom ďalšej osoby zisťovali dôvod (prečo sa ešte nestala) a len z pohľadu tejto informácie a jej výpovednej hodnoty ju hodnotil aj odvolací súd, opätovne zdôrazňujúc, že svedectvo tohto svedka ani nebolo pre uznanie viny obžalovaných rozhodujúcim ale boli to iné dôkazy (ako to aj vyplýva z už vyššie uvedeného).
Ani konkrétny rozpor vo výpovediach svedkov H. a L. o tom, či L. deň pred inkriminovaným činom vražednú zbraň (ktorú mali vyzdvihnúť s G. v extraviláne z úkrytu) vyskúšal (ako tvrdil H.) alebo nevyskúšal (ako tvrdil L.) nie je rozporom nevysvetliteľným zánikom pamäťových stôp k tejto konkrétnej okolnosti.
Obžalovaní podstatu svojej obrany postavili na spochybňovaní tých svedeckých výpovedí, ktoré ich aktivitu akýmkoľvek spôsobom spájali s úmyselným usmrtením poškodeného, ktoré fakticky vykonal H. L. (čo v konaní nebolo sporné).
K otázke absencie motivácie (konkrétnych obžalovanými spochybňovaných) svedkov lživo usvedčovať obžalovaných odvolací súd svoje úvahy a závery už formuloval vyššie v texte (a na tieto tak len odkazuje), z ktorých je zrejmé zhodnotenie, že jediným tzv. svedkom - kajúcnikom v danej veci ako osoba priamo zainteresovaná na žalovanej trestnej činnosti (a v jej súvislosti aj obvinená, s vylúčením jej trestnej veci na samostatné konanie) je M. H., ktorý reálne môže dosiahnuť svojou spoluprácou s orgánmi činnými v trestnom konaní priaznivejšie postavenie v rámci svojho trestného stíhania, resp. v konečnom dôsledku miernejší postih za trestnú činnosť, pre ktorú je stíhaný. Jeho výpoveď však v rozhodných okolnostiach korešponduje s výpoveďou svedka L. (okrem vyššie uvedeného rozporu, ktorý možno hodnotiť medzi ich výpoveďami ako najzásadnejší), pričom k otázke hodnovernosti svedka L. k pravdivosti jeho výpovedí (najmä v súvislosti s listom adresovaným obžalovanému G.) už odvolací súd uviedol.
Žiadny iný svedok, do úvahy z pohľadu argumentácie obžalovaných prichádzajúci H. L. a Q. K. (eventuálne M.Y., v reakcii na argumentáciu obžalovaného H. G.) v danej veci takéto postavenie (kajúcnika) nemá, ako to napokon správne vyhodnotil aj súd I. stupňa, ktorých výpovede v rozhodných pre vec podstatných skutočnostiach hodnotil aj odvolací súd ako pravdivé a na podklade ktorých hodnotil aj skutkový stav súdom I. stupňa ako správne zistený v intenciách § 2 ods. 10 Trestného poriadku, po náležitom vyhodnotení dôkazov v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Významným v obhajobnej (aj odvolacej) argumentácii obžalovaných bolo zdôrazňovanie absencie ich motívu na usmrtení poškodeného.
V tejto súvislosti bolo nepochybne preukázané, že samotný vykonávateľ H. L. usmrtil poškodeného pre prisľúbenú finančnú odmenu (t. j. mal zištný motív), rovnako z výpovedí svedkov H. L. a M. H. zreteľne vyplýva, že z rovnakého (zištného motívu) konal pri koordinácii ich úloh na vykonaní inkriminovaného činu aj obžalovaný H. G.. Argumentácia tohto obžalovaného, že nemal dôvod (motív) sa podieľať na úkladnej vražde poškodeného, pretože sa s ním ani nepoznal, čo aj bolo preukázané, je z tohto pohľadu irelevantná. Hoci skutočne nebola dokázaná akákoľvek osobná prepojenosť medzi poškodeným a obžalovaným G. (rovnako ako tomu je aj pri svedkovi L.), teda nebolo dokázané, že by sa vôbec s poškodeným poznali, táto skutočnosť je bezvýznamná práve z toho pohľadu, že zainteresovanosť obžalovaného G. a svedka H. L. na skutku bola finančná odmena zaň, bez ohľadu na to koho majú usmrtiť a prečo.
V tejto súvislosti aj odvolacia argumentácia obžalovaného G. (ale aj ďalších obžalovaných) hodnotiaca svedkov L. a H. ako nehodnoverných (okrem iného) aj z dôvodu nimi uvádzanými o tom, čo im mal H. G. uviesť ako dôvod usmrtenia poškodeného (pretože dĺži inému peniaze, resp. inému robí zle), ktorý nekorešponduje s dôvodom (motívom), ktorý pre objednávku úkladnej vraždy mal mať obžalovaný O. (najmä odstránenie poškodeného ako súpera v primátorských voľbách) nemá svoje opodstatnenie,pretože jednak obžalovaný G. svedkom H. ani L. nemusel hovoriť pravdu o skutočnom motíve (obžalovaného O.) objednávky úkladnej vraždy a jednak ani samotný obžalovaný H. G. o tomto motíve vôbec nemusel mať vedomosť alebo pravdivú informáciu od obžalovanej Q..
Inak vyjadrené, svedkovia L., H. ani obžalovaný G. motív toho, kto si objednáva úkladnú vraždu poškodeného, vôbec nemuseli poznať, keďže ich aktivita na realizácii tohto činu bola motivovaná výlučne finančným prospechom za splnenie svojej úlohy.
Motív obžalovaného A. O. na fyzickom odstránení poškodeného a dôvod pomoci obžalovanej Q. (A. O.) spočívajúcej v zabezpečení ďalších osôb na vykonanie úkladnej vraždy poškodeného má svoj dôkazný podklad v dôkazoch objasňujúcich jednak osobný vzťah medzi poškodeným M. R. a obžalovaným A. O. a obžalovanými K. Q. a A. O.. K odvolacej argumentácii obžalovanej Q., že sama nemala motív podieľať sa na usmrtení poškodeného, je namieste uviesť, že jej záujem na usmrtení poškodeného nemal mať pôvod v akomkoľvek osobnom vzťahu s poškodeným M. R. a takýto ich osobný vzťah napokon ani nebol preukázaný. Jej záujem na usmrtení poškodeného bol daný jej vzťahom k obžalovanému O. ako pomoc pri realizácii jeho záujmov na takom čine.
Významná časť odvolacej argumentácie obžalovaných A. O. a K. Q. sa tak týkala otázok dokazovania práve existencie, resp. neexistencie motívu obžalovaného A. O. na usmrtení poškodeného M. R..
Nepochybne ide o dôkazne významnú otázku, ktorej náležitú pozornosť venoval aj súd I. stupňa, a to tak v procese dokazovania, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Bez dokázania motívu obžalovaného O. pre objednanie si úkladnej vraždy poškodeného by strácalo zmysel vôbec ho podozrievať z jej objednávky a v nadväznosti by nebola logicky zdôvodniteľná ani angažovanosť na zabezpečení jej realizácie v hierarchickej zostupnosti od obžalovanej K. Q. k obžalovanému H. G. a od neho k svedkom M. H. a H. L. (ktorých výpovede o tom, že obžalovaný G. im uviedol, že úkladná vražda má byť vykonaná pre K. a tá to robí pre O. by v takom prípade nepochybne zostali dôkazne len tvrdením zostávajúcim v rovine podozrenia, resp. indície, nepostačujúcej však k vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaných A. O. a K. Q.).
V tejto súvislosti (najmä) obžalovaní O. a Q. (ako vyplýva z ich odvolacej argumentácie) významne poukazovali na skupinu svedkov, vypovedajúcich o vzťahoch poškodeného M. R. s jeho sociálnym okolím, jeho aktivitami spojenými s jeho minulým pôsobením vo funkcii primátora Mesta T., aktuálnym pôsobením vo funkcii hlavného kontrolóra Mesta T., ako aj jeho politickým aktivitám v rámci politického subjektu E. v rozhodnom čase.
Takto boli obžalovanými zdôrazňovaní, resp. priamo citovaní a podrobení analýze z pohľadu ich výpovedí osobitne svedkovia M.Y., B. R., M. T., Ing. L. M., Ing. C. C., O. U., PaeDr. I. F., F. G., Ing. D. V., Ing. C. C., JUDr. G. Q., F. R., Mgr. C. D., Mgr. G. D. a K. E..
Títo svedkovia - popisujúc rôzne situácie týkajúce sa poškodeného, podľa dôkazný stav hodnotiacich záverov obžalovaných - mali uviesť množstvo skutočností, ktoré svedčia o iných možných motívoch usmrtenia poškodeného, a vniesť tak pochybnosti do odpovede na otázku motívu obžalovaného O. objednať si jeho úkladnú vraždu, dožadujúc sa tak v otázke motívu úkladnej vraždy, a tým aj ich viny, aplikácie zásady in dubio pro reo.
Je nepochybné v zmysle uvedenej zásady (podrobne v jej podstate, dôsledkoch a záveroch z nej vyplývajúcich rozvedenej v odvolacích námietkach obžalovaných), že obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu.
Nevyhnutné je však konštatovať, že z výpovede ani jedného zo skupiny vyššie menovaných svedkov, nevyplynula akákoľvek konkrétna skutočnosť, z ktorej by bolo možné ustáliť konkrétnu osobu alebo osoby, ktoré by mali mať reálny záujem (motív) objednať si úkladnú vraždu poškodeného.
Z výpovedí uvedených svedkov nepochybne vyplývajú rôzne postoje k osobe poškodeného M. R. a je z nich nepochybné, že poškodený ako lokálne, resp. regionálne verejne známa osoba (v čase činu bývalý primátor T., hlavný kontrolór T., aktívny člen E.) mal aj svojich politických oponentov a existovaliaj osoby, ktoré v súvislosti s jeho činnosťou regionálneho politika nesúhlasili, boli jeho odporcami a k nemu ako osobe alebo politikovi zaujímali aj nepriateľský postoj.
Žiadna z uvedených svedeckých výpovedí však nepresiahla rovinu domnienok, názorov, pocitov a v niektorých prípadoch aj vnútorného presvedčenia o tom, že za objednávkou jeho usmrtenia stojí iná osoba než A. O.. Nikto z nich v tomto zmysle uvádzané indície nepodložil konkrétnymi tvrdeniami, preveriteľnými prípadne aj inými dôkazmi o tom, že by si úkladnú vraždu poškodeného objednala konkrétna osoba z konkrétnych a reálne dôkazne podložených dôvodov (z takýchto iných osôb bolo poukazované najmä na G. I. a F. R.).
Jedna množina týchto svedeckých výpovedí súvisela s činnosťou poškodeného z obdobia, keď bol primátorom Mesta T. (roky 2002 až 2006) a zabezpečoval projekt tzv. T. kanalizácie. V tejto súvislosti viacerí svedkovia uvádzali v podstate len domnienku o súvislosti podozrení (minimálne) z nekalých praktík v spôsobe financovania tzv. T. kanalizácie (súd I. stupňa sa ňou v dôvodoch napadnutého rozsudku bližšie zaoberal na str. 9 až 11) so smrťou poškodeného (napr. L. M. a C. C.).
Ďalší svedkovia uvádzali, že im poškodený uvádzal obavy o svoj život z dôvodu, že „niečo nedal tomu, komu mal dať" (Ing. D. V.) a obdobné vyjadrenie už v súvislosti s T. kanalizáciou uvádzal svedok Ing. C. C.. Lokálny novinár (F. G.) zase vyjadril „hlboké presvedčenie" že to bola politická vražda, tzv. výbuch pri kríži a streľbu (na poškodeného) z 3. marca 2010 dával do súvisu s na to nadväzujúcimi konferenciami E. (aj samotná už dokonaná úkladná vražda sa stala deň pred konaním snemu E.). Tiež mu mal poškodený uviesť, že „na celoštátnom sneme bude mať také vystúpenie, že aj strana E. sa potrasie, ale G. sa zruinuje." Obdobné vyjadrenie zo strany poškodeného potvrdzovala aj svedkyňa PaeDr. I. F..
Žiadnemu z uvedených svedkov (resp. ani ďalších obdobne vypovedajúcich) však poškodený neuviedol „čo nedal, ani komu mal niečo dať" v súvislosti s hurbanovskou kanalizáciou a žiadnemu svedkovi neuviedol „s čím závratným sa chystá vystúpiť na sneme E.."
Ako logickú možno hodnotiť aj úvahu súdu I. stupňa v zmysle spochybnenia toho, že by poškodený mal zámer vystúpiť na sneme E. ohľadne témy odkrývania prípadných nezákonností ohľadne verejného obstarávania a financovania hurbanovskej kanalizácii (aj keby k nim došlo), pretože by zrejme musel usvedčovať aj seba samého.
V úvahe nad možným vražedným motívom v súvislosti s pôsobením poškodeného vo funkcii primátora Mesta T. nie nezanedbateľnou je tiež otázka - ak v súvislosti s tzv. T. kanalizáciou poškodený mal niekomu niečo dať, čo mu ale nedal (do úvahy prichádza zrejme len zákazka vo verejnom obstarávaní alebo peňažné prostriedky z eurofondov), a to v súvislosti s kompetenciami primátora, ktoré však mal poškodený preukázateľne naposledy ešte v roku 2006, z akého dôvodu ten niekto (ktorému to nedal) sa mal poškodenému mstiť, najskôr dvoma neúspešnými pokusmi o usmrtenie - až v marci a máji roku 2010 a úspešným vykonaním úkladnej vraždy - až 9. júla 2010, t. j. až po 4 rokoch, resp. i dlhšom období, keďže mandátna zmluva medzi Mestom T. a spoločnosťou L. o prevzatí investorstva na rozšírenie kanalizácie v T. je z 9. augusta 2004.
Výlučná hypotetickosť uvedených úvah je zrejmá a z pohľadu obrany obžalovaných tak informácie vyplývajúce z výpovedí nimi zdôrazňovaných svedkov nie sú ničím spôsobilé prispieť k zodpovedaniu otázky motívu usmrtenia poškodeného, a tým ani privodiť dôvodné pochybnosti (v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku) narúšajúce motívy existujúce pre objednávku takého činu u obžalovaného A. O..
S otázkou jedného z možných motívov obžalovaného A. O. na objednávku úkladnej vraždy poškodenéhovšak nepochybne aj okolnosti tzv. T. kanalizácie súvisia, avšak v celkom inej než vyššie uvedenej rovine.
Tento obžalovaný opakovane v rámci svojej obrany, nepopierajúc negatívny vzťah k poškodenému (čo sa s ohľadom na vzájomné podávanie trestných oznámení medzi ním a poškodeným, objektívne listinne dokladovateľných, zrejme ani úspešne nedalo), zdôrazňoval svoju snahu o legálne odkrytie nezákonností konaných v procese verejného obstarávania, s touto kanalizáciou súvisiaceho, ktorých súčasťou mal byť poškodený.
Podstatné však je, že ani z dokazovania v posudzovanej trestnej veci nevyplynulo, že by k akýmkoľvek takým nezákonnostiam vôbec malo dôjsť.
Obžalovaný O. podával v tejto súvislosti pre podozrenia z trestnej činnosti na poškodeného viaceré trestné oznámenia (uvedené sú aj v rámci výpočtu rôznych trestných oznámení a spôsobu ich vybavenia na str. 25 a 26 napadnutého rozsudku), z pohľadu ich vybavenia s neúspešným výsledkom, keď posledné z nich bolo odmietnuté 10. júna 2010 (t. j. mesiac pred usmrtením poškodeného). Napriek tomu označený obžalovaný sám ani v posudzovanej trestnej veci nevedel vysvetliť zrozumiteľným spôsobom v čom konkrétnom má nezákonnosť, ktorej vyšetrenia sa trestnými oznámeniami na poškodeného domáhal, má vôbec spočívať. Súčasne neexistuje žiadne súdne rozhodnutie (či už v trestnom alebo civilnom procese), ktoré by obžalovaným O. opakovane deklarovanú a zdôrazňovanú nezákonnosť akýmkoľvek spôsobom potvrdzovalo.
V tejto súvislosti k obrane obžalovaného O. (aj jeho odvolacím námietkam), zdôrazňujúcim jeho záujem na odkrytí nelegálností v súvislosti s T. kanalizáciou právne súladnými prostriedkami - a podľa jeho tvrdení aj trestných oznámení malo ísť o nezákonnosti, ktorých sa mal dopustiť poškodený ako primátor Mesta T. - odvolací sú obžalovanému pripomína, že v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10C/356/2010 (v postavení odporcu) uzavrel zmier vo svoj vlastný neprospech, ktorým sám (dobrovoľne) uznal nepravdivosť svojich tvrdení o ním deklarovaných nič nepodložených nezákonnostiach týkajúcich sa tzv. T. kanalizácie (zmier bol schválený uznesením označeného súdu z 12. septembra 2011), za čo sa obžalovaný O. aj verejne ospravedlnil.
Išlo o civilné konanie navrhovateľa: L. - T.., proti odporcom: 1/ H.. a 2/ A. O., o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, v ktorom súd schválil zmier účastníkov konania, v ktorom odporca v 1. rade (ako vydavateľ) bol povinný zverejniť (konkrétny spôsobom) a A. O. ako odporca v 2. rade strpieť toto zverejnenie svojho verejného ospravedlnenia, po právoplatnosti súdneho zmieru v prvom čísle týždenníka N. na prvej strane týždenníka v znení:
„Verejné ospravedlnenie spoločnosti L. - H.. Dňa 16.8.2010 bol v týždenníku N. uverejnený článok „A. O. U." v ktorom som na otázky redaktora uviedol, že „spoločnosť L. H. prepierala peniaze v T." a „medzi Mestom a spoločnosťou L. sa uskutočnil nečistý obchod". Uvedenými výrokmi som neoprávnene zasiahol do dobrej povesti spoločnosti L. - H.., nad publikovanými výrokmi prejavujem ľútosť a spoločnosti L. - H.. sa ospravedlňujem. A. O.".
Uvedené samozrejme nie je (samo o sebe) dôkazom usvedčujúcim tohto obžalovaného z objednávky úkladnej vraždy poškodeného, ale svedčí - spoločne s právoplatnými uzneseniami orgánov činných v trestnom konaní o odmietnutí jeho nedôvodných trestných oznámení na poškodeného M. R. - o tom, že sa poškodeného nepochybne už pred inkriminovanou úkladnou vraždou snažil účelovo, za použitia ničím nepodložených obvinení, minimálne verejne zdiskreditovať, prípadne dosiahnuť aj jeho odsúdenie za trestný čin (pochopiteľne aj s možnosťou jeho uväznenia), a to v priamej súvislosti s jeho aktivitami vo funkcii primátora (súvisiacimi s T. kanalizáciou), čo je nepochybne významným prejavom jeho negatívneho vzťahu k poškodenému, a to v období, ktoré bezprostredne predchádzalo napĺňaniu vlastných politických ambícií (obžalovaného O.) v súvislosti s troma postupne konanými (rôznymi) voľbami v rokoch 2009 a 2010.
Vzájomná nevraživosť oboch protagonistov konfliktu, ako to vyplýva zo zabezpečených (a vykonaných) listinných dôkazov dokumentujúcich rôzne trestné konania vyvolané buď priamo obžalovaným O. alebo poškodeným (ale aj inými osobami), prinajmenšom nabrala na intenzite v súvislosti s roznášaním tzv. osočujúcich letákov namierených proti poškodenému, z ktorej aktivity poškodený zjavne podozrieval obžalovaného O., resp. s ním spriaznené osoby (v prvej polovici roku 2009).
Obžalovaný O. uvedené súvislosti s jeho vlastnými politickými ambíciami úspešne ani nemohol poprieť, keďže obdobne ako aj poškodený (v priebehu jedného roka pred jeho usmrtením) obaja kandidovali na kandidátnych listinách rôznych a v danom regióne nepochybne súperiacich politických subjektov (poškodený - E. a obžalovaný O. - G.), najskôr vo voľbách do samosprávnych krajov (november 2009), následne vo všeobecných (tzv. parlamentných) voľbách (jún 2010) a následne v čase inkriminovaného činu bolo verejne známe (bez ohľadu na to, že termín na podávanie prihlášok bol stanovený až na september 2010), že obaja majú záujem sa uchádzať aj o funkciu primátora Mesta T. vo voľbách do orgánov územnej samosprávy (ktorých súčasťou sú aj voľby primátora). Dokázaným faktom tiež je, že od roku 2004 (uzavretia mandátnej zmluvy ohľadne T. kanalizácie) až do roku 2010 neboli zistené žiadne ataky na poškodeného smerujúce k jeho priamej fyzickej likvidácii, pričom práve až v roku 2010, v atmosfére konfliktov medzi obžalovaným O. a poškodeným, po vyostrení ich vzťahov v súvislosti s roznášaním už spomenutých letákov a uprostred ich politického boja v rámci viacerých typov volieb, len v období mesiacov marec až júl 2010 boli na poškodeného vykonané 3 takéto útoky (posledných z nich z 9. júla 2010 dokonaný usmrtením poškodeného).
V ďalšej rovine boli preukázané konflikty medzi označenými, na jednej strane poškodeným ako hlavným kontrolórom mesta a na strane druhej obžalovaným O. ako predsedom G. - G.. Trestné oznámenie obžalovaný O. na poškodeného podával aj preto, že R. mal vykonávať na neho nátlak ako na predsedu G. (trestné oznámenie odmietnuté 3. júla 2009). Súčasne práve deň pred smrťou (zhodou okolností) poškodený podával na zasadnutí mestského zastupiteľstva správu o nedostatkoch v hospodárení a v účtovníctve G. a žiadal mestské zastupiteľstvo o rozhodnutie smerujúce k povinnosti tohto klubu vrátiť časť, podľa jeho stanoviska, dubiózne čerpaných finančných prostriedkov do rozpočtu mesta.
V reakcii na odvolacie námietky obžalovaných, ktorými spochybňujú dôkazné preukázanie akéhokoľvek motívu obžalovaného A. O. na objednávku svojou podstatou „nájomnej vraždy" poškodeného, s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že naopak, vo vzťahu k obžalovanému A. O. bolo preukázaných hneď niekoľko možných motívov:
- frustrácia z neúspechu jeho trestných oznámení podávaných na poškodeného, osobitne z neschopnosti dosiahnutia minimálne jeho trestného stíhania v súvislosti s (údajnými) nezákonnosťami, ktorých sa podľa neho mal poškodený dopustiť ako primátor v súvislosti s projektom tzv. T. kanalizácie (v rovine vzťahu obžalovaného O. k poškodenému ako bývalému primátorovi);
- odstránenie politického súpera v nastávajúcich komunálnych voľbách na funkciu primátora Mesta T. (v rovine vzťahu oboch ako proti sebe stojacich politických súperov);
- konflikty súvisiace s funkciou poškodeného ako hlavného kontrolóra mesta a obžalovaného O. ako predsedu (. subjektu rozpočtovo napojeného na rozpočet mesta, z pohľadu kontroly hospodárenia podliehajúcemu hlavnému kontrolórovi, t. j. poškodenému (teda v rovine vzťahu poškodený ako hlavný kontrolór a obžalovaný O. ako predseda G.).
Obžalovaný A. O. tak mal dostatok dôvodov, ktoré ho mohli viesť k objednávke usmrtenia poškodeného, pričom úvahy (aj) obžalovaných v ich odvolacích námietkach, resp. úvahy vôbec v tej rovine, do akej miery je konkrétny dôvod pravdepodobný alebo absurdný, resp. dostatočne slabý alebo silný na to, aby si niekto objednal usmrtenie iného, patria výlučne do sféry hypotéz, ktoré v ich samotnej podstate môže objasniť vysvetlením svojich vnútorných myšlienkových procesov len sama osoba, ktorák rozhodnutiu o takej objednávke dospeje, čo logicky predpokladá jej ochotu o nich vypovedať, čo však nenastalo v posudzovanom prípade. Dôsledkom toho je, že dokazovaním nebolo preukázané ktorý z uvedených konkrétnych motívov viedol v konečnom dôsledku obžalovaného O. k objednávke predmetnej úkladnej vraždy, čo však nie je záverom o tom, že by tento obžalovaný žiadny motív nemal. Naopak, preukázané bolo, že mal hneď niekoľko možných motívov.
Nemožno tak z vykonaného dokazovania len určiť to, z ktorého, ktorých alebo či všetkých uvedených motívov (v ich súhrne) si obžalovaný O. inkriminovaný čin objednal, pričom taktiež nemožno vylúčiť ani jeho rozhodnutie k posudzovanej objednávke ako dôsledok nenávisti k poškodenému a emócie hnevu, prameniacich práve z jeho dlhodobého (už vyššie rozvedeného) konfliktného vzťahu s poškodeným.
Zatiaľ čo obžalovanými zvýraznené možné iné motívy úkladnej vraždy poškodeného súvisiace s (údajným) nelegálnym konaním poškodeného v súvislosti s tzv. T. kanalizáciou (v rámci ktorého procesu akákoľvek nezákonnosť dokazovaním zistená nebola) a nadchádzajúcim snemom E. (na ktorom mal poškodený síce niečo závratné uviesť, ale nikto nevie čo) dokazovaním vôbec preukázané neboli a takto natieňované súvislosti s jeho smrťou zostali len v rovine ničím nepodložených konšpiračných hypotéz (napr. regionálneho politika a novinára proti svedectvu manželky poškodeného potvrdzujúcej, že sám poškodený podozrenie zo snahy o jeho fyzickú likvidáciu spájal práve s A. O.), obžalovaný A. O. naproti tomu vlastným (už popísaným) konaním dostatočne konkrétne dokázal nepriateľstvo voči poškodenému a snahu o jeho odstránenie.
V reakcii na jednu z odvolacích úvah, podľa ktorej nemožno uznať vinu obžalovaného ako objednávateľa úkladnej vraždy bez preukázania jeho motívu (k takej objednávke, resp. k dosiahnutiu usmrtenia obete prostredníctvom inej osoby), možno konštatovať, že nedokázanie motívu ešte samo osebe neznamená jeho neexistenciu a aj (možná) dôkazná situácia nepreukázania páchateľovi motívu, avšak za súčasného dokázania mu samotnej objednávky, neznamená z pohľadu zákonných podmienok trestnoprávnej zodpovednosti (teda hmotnoprávneho) jeho beztrestnosť a z pohľadu procesného nepochybne bude podkladom pre uznanie ho za vinného, z pohľadu právnej kvalifikácie ako objednávateľa úkladnej vraždy. Nevyhnutné je však dodať, že takto modelovaná situácia dôkazne nezodpovedá posudzovanému prípadu.
V posudzovanom prípade práve existencia uvedených (hoci viacerých do úvahy prichádzajúcich) motívov a len v spojení s výpoveďami (už vyššie uvedených) svedkov, ktorí obžalovaného O. spájajú s úkladnou vraždou poškodeného, ako jej objednávateľa, v konečnom dôsledku vytvárajú súhrn pred súdom I. stupňa vykonaným dokazovaním zistených skutočností odôvodňujúcich záver, že to bol práve obžalovaný A. O., kto si usmrtenie poškodeného objednal (či už v konkrétnej forme požiadavky alebo dohody) u obžalovanej K. Q., ktorá využijúc svoj kontakt na obžalovaného H. G., ako osoby podľa nej zjavne schopnej realizáciu usmrtenia poškodeného vykonať alebo zabezpečiť inými osobami, o to obžalovaného G. požiadala, resp. sa na tom s ním dohodla a ten následne túto úlohu ako súčasť určitého obchodu, s prísľubom konkrétnej finančnej odmeny (10 000 eur) zveril H. L..
V reakcii na ďalšie odvolacie námietky obžalovaných (mimo už rozvedených otázok), odvolací súd konštatuje, že tieto hodnotil buď ako neopodstatnené, resp. pre posúdenie vo veci relevantných otázok ich povahou nespôsobilé spochybniť už vyššie uvedené závery.
Námietky obžalovaných smerované v podstate k prílišnej neurčitosti tzv. skutkovej vety napadnutého rozsudku nie sú dôvodné. Fakt konštatovania v skutkovej vete k niektorým okolnostiam, že neboli bližšie neustálené sa týkajú okolností konkrétnejšie nezistiteľných bez výpovedí o nich obžalovaným O. a obžalovanou Q. (ktorí o nich - s ohľadom na nimi nastolenú, avšak na strane druhej aj dôkazne vyvrátenú obranu - nevypovedali). Skutková veta však napriek tomu obsahuje všetky okolnosti trestnoprávne relevantné, podstatné a odôvodňujúce konkrétnu právnu kvalifikáciu obžalovaných ako trestného činu.
Obžalovaný G. v odvolacích námietkach poukazoval aj na nekorektnosť skutkovej vety v časti popisusamotnej úkladnej vraždy poškodeného (udalosť z 9. júla 2010 v okolnostiach usmrtenia poškodeného), vedúc úvahu o tom či v skutkovej vete je vôbec popísaný identický čin vykonaný H. L., súvisiaci s konaním obžalovaných. Namieste k tomu je uviesť, že hoci súd I. stupňa skutkovo neustálil samotný akt usmrtenia poškodeného doslovne identicky zo skutkovou vetou rozsudku odsudzujúceho H. L., tento parafrázoval spôsobom, ktorý je však nezameniteľný miestom, časom, osobou strelca aj osobou usmrteného s akýmkoľvek iným činom. Na tom nič nemení, že použitá vetná konštrukcia v popise tohto činu môže zvádzať k tomu, že poškodený mal byť strelnou ranou usmrtený až za bránkou vedúcou k jeho rodinnému domu, hoci je zrejmé, že bol usmrtený na ulici, mimo priestoru jeho obydlia. Princíp zachovania totožnosti skutku v napadnutom rozsudku porušený nebol.
Pokiaľ ide o obžalovaným G. zdôrazňované časové súvislosti jeho pohybu a pohybu H. L. s poukazom na výpisy telefónnych hovorov a rozpis služieb v rámci súkromnej bezpečnostnej služby, v ktorej pracovali v inkriminovanom období (osobitne v dňoch 7. až 9. júla 2010), ktorými sa snaží vysvetliť, že svedok H. L. klame v okolnostiach ich komunikácie a aktivity ohľadne organizovania usmrtenia poškodeného a taktiež z nich má vyplývať, že vylučujú jeho účasť na čine samotnom, na mieste je jednak uviesť, že sám H. L. komunikáciu s G. z dní predchádzajúcich samotnej úkladnej vražde nedal do exaktných časových súvislostí, nebol si istý ani v otázke presne koľko dní pred usmrtením poškodeného táto komunikácia prebiehala. Informácie z výpisov telefónnych hovorov o lokalizácii použitých mobilných telefónnych zariadení tiež neumožňujú lokalizovať presné miesto účastníkov hovorov. Navyše časové súvislosti zdôrazňované týmto obžalovaným opomínajú, resp. vychádzajú zo záveru o klamstve H. L. v tom, že obžalovaný G. mal v inkriminovanej dobe používať aj iný (než ním bežne používaný) mobilný telefón, s čím len korešponduje fakt, že práve v čase usmrtenia poškodeného boli zaznamenané dva telefónne hovory adresované L. z telefónneho čísla, ktoré sa nepodarilo stotožniť s konkrétnym jeho užívateľom.
K procesným odvolacím námietkam tohto obžalovaného odvolací súd uvádza, že nezistil, že by bolo porušené jeho právo na obhajobu ani to, že by súd I. stupňa pri rozhodovaní o vine (nielen jeho ale aj ďalších obžalovaných) vychádzal z nezákonných dôkazov. Výsluchy svedkov boli v prípravnom konaní po vznesení mu obvinenia vykonané kontradiktórnym spôsobom, právo klásť svedkom otázky mu bolo zachované, čo sa týka aj svedkov M. H. a H. L.. Vylúčením trestnej veci M. H. na samostatné konanie mu nijako nebolo znemožnené klásť mu ako svedkovi otázky (ako uvádza). Tvrdenie o neposkytnutí mu na hlavnom pojednávaní dostatku času na položenie svedkovi otázky (zo strany predsedu senátu), čím mal byť vystavený stresu, už odhliadnuc od toho, že nekonkretizuje ani svedecký výsluch, o ktorý by malo ísť, je v spojení so záverom o porušení jeho práva na obhajobu celkom nepriliehavé. Zo zápisníc o výsluchoch svedkov H. a L. je zrejmé, že boli riadne (opakovane) zákonne poučovaní spôsobom zodpovedajúcim ich postaveniu svedka, títo vedeli o tom, že vypovedajú k trestnej činnosti,na ktorej mali byť sami účastní a boli poučení aj o ich práve odoprieť vypovedať (§ 130 Trestného poriadku). Napokon svedok L. pôvodne (ako na to poukazuje aj obžalovaná Q.) toto právo využil.
Napokon pokiaľ sa obžalovaný G. snažil spochybniť pravdivosť výpovede svedka H. (okrem iného aj) predložením (v štádiu odvolacieho konania) psychologického odborného vyjadrenia (aj v jeho záveroch citovaného v rámci odvolacích námietok obžalovaného G.), toto odborné vyjadrenie nepresahuje rámec subjektívneho názoru znalca - psychológa, ktorý ho na žiadosť matky obžalovaného vypracoval (PhDr. N. E., CSc.), ktorým tento znalec celkovo nepriliehavým spôsobom atakoval komplexné psychiatricko - psychologické znalecké závery znalcov znaleckého ústavu vo vzťahu k svedkovi H. (najmä znalca prof. PhDr. K., PhD.) a týmto spôsobom k nemu pristupoval i odvolací súd, nepriznávajúc tomuto odbornému vyjadreniu obžalovaným požadovanú relevanciu.
Obžalovaní G. a Q. významnú časť odvolacej argumentácie smerovali aj k okolnostiam sumy 4 000 eur, ktorú v septembri 2010 mala na svojom bankovom účteprijať svedkyňa L. E., v tom čase priateľka obžalovaného G. a aj podľa tejto svedkyne išlo o peniaze adresované obžalovanému G.. Táto časť dokazovania mala svoj logický podklad v snahe preverovať aj majetkové a finančné pomery obžalovaných a ich možnú finančnú prepojenosť a možnú príčinnú súvislosť s predmetnou úkladnouvraždou. Závery dokazovania v tejto otázke možno však hodnotiť v intenciách nanajvýš indície o tom, že predmetná peňažná suma mohla byť odmenou alebo časťou odmeny obžalovanej Q. poskytnutej obžalovanému G. za realizáciu jej požiadavky ohľadne usmrtenia poškodeného (aj s poukazom na nepresvedčivé vysvetlenia finančných pomerov a vzájomných finančných vzťahov oboch obžalovaných ohľadne ich zárobku poskytovaním pôžičiek, požičiavaním si vozidla, spôsobom splácania leasingu a pod.), pre odvolací súd je však podstatným, že príčinná súvislosť medzi uvedenou peňažnou sumou a predmetnou úkladnou vraždou dokázaná nebola, a týmto spôsobom k uvedenému dôkaznému aspektu aj odvolací súd pristupoval.
Z pohľadu odvolacích vyjadrení obžalovanej Q. (v jej doplňujúcom odvolacom podaní) neunikla pozornosti odvolacieho súdu jednak zahlcovanie poukazom na množstvo nepodstatných, periférnych okolností, ich subjektívne spájanie do súvislostí prezentovaných ako jedine možných (opomínajúc súvislosti iné a nepripúšťajúc ani ich iné možné vysvetlenia) a expresívnosť v prejave (napr. hodnotiac vyjadrenia svedkov, ale aj obžalovaného O. - nevypovedajúcich spôsobom zodpovedajúcim ňou nastoleným obranným verziám konkrétnych udalostí - ako „blbosti, drísty" a pod.). Bez ambície reagovať jednotlivo na všetky obžalovanou uvádzané hodnotiace závery, keď na zásadné obranné postoje obžalovanej reagoval priliehavo aj súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, v súlade s jeho hodnotiacimi závermi aj odvolací súd konštatuje v jej vyjadreniach množstvo rozporov a vyjadrení, ktoré nemožno hodnotiť inak než ako len dodatočné prispôsobovanie si obrany aktuálnemu dôkaznému stavu uvádzaním nových skutočností skôr neuvádzaných. Ničím ďalším nepodložené zostalo napr. jej (zrazu uvádzané) podozrenie voči svedkovi Q. K., že by práve on mohol mať záujem na usmrtení poškodeného, resp. sa inak na tomto usmrtení podieľať. Pokiaľ sa bráni zásadným argumentom o tom, ako nemohla mať záujem pomáhať obžalovanému O. v otázke odstránenia poškodeného, pretože ak by sa aj stal primátorom, nemohla tým získať viac, než ním prisľúbenú prácu sekretárky s 500 - eurovým platom, jednak ide o ničím ďalším nepotvrdené tvrdenie - keď fakt pomoci obžalovanej Q. obžalovanému O. v predvolebnej kampani, a teda aj v naplnení jeho politických ambícií, v ktorých mu bol poškodený politickým rivalom, naopak preukázaný bol (pomoc v uvedenom zmysle obžalovanému O. ani sama nespochybňovala) - ktoré v logike naráža na vysvetľovanie jej vlastných finančných a majetkových pomerov, keď na jednej strane uvádza, že by jej bol dobrý aj 500 - eurový plat sekretárky a na strane druhej popisuje okolnosti svojho vzťahu s „milionárom R. L.," ktorý ju mal dotovať a okolnosti o svojich motorových vozidlách a financiách, ktoré jej mali umožniť zárobok vo forme úrokov za požičiavanie peňazí iným. Nielen uvedené, ale i ďalšie obranné vyjadrenia obžalovanej tak nevybočujú z rámca obsahu jazykových prostriedkov, ktorými sama v prejave hodnotí výpovede iných.
Odvolací súd napokon vyslovuje nesúhlas s odvolacím vyjadrením obžalovanej, formulovaným ako „trpké konštatovanie," v ktorom vyjadruje názor, že napadnutý rozsudok súdu I. stupňa v jeho odsudzujúcom výroku voči nej je výsledkom podľahnutia súdu I. stupňa verejnému tlaku, resp. záujmu na jej odsúdení. Pokiaľ v tomto zmysle uvedený záujem spája s jej inou trestnou vecou (tzv. kauza L.), namieste je len poznamenať, že v uvedenej inej trestnej veci to bol identický Špecializovaný trestný súd, ktorý voči obžalovanej vyslovil rozsudkom oslobodzujúci verdikt voči obžalovanej (2. septembra 2020), hoci doposiaľ neprávoplatným spôsobom, čo bol stav existujúci aj v čase vyhlásenia rozsudku v posudzovanej trestnej veci (4. december 2020), keď vyššie spomenutý oslobodzujúci verdikt bol odvolacím rozhodnutím najvyššieho súdu zrušený až neskôr.
Odsudzujúci výrok voči obžalovanej K. Q., aj ďalším obžalovaným A. O. a H. G. v posudzovanej trestnej veci je tak dôsledkom zákonne zabezpečeného dôkazného stavu v zákonne vykonanom trestnom procese.
Na správnosti týchto záverov nič nemení ani fakt odmietnutia skupiny obžalovanými navrhovaných dôkazov (najmä výsluchom ďalších svedkov) súdom I. stupňa, ktorými sa obžalovaní dožadovali najmä ďalšieho preverovania hypotéz a domnienok vyjadrených svedkami, subjektívne prezentujúcich vlastné pocity a názory o existencii aj iných možných motívov úkladnej vraždy poškodeného. V tejto časti odvolací súd odkazuje na dôvody odmietnutia časti navrhovaných dôkazov uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku (najmä na str. 37), nezistiac v tomto smere pochybenie v procesnom postupesúdu I. stupňa.
V reakcii na odvolanie prokurátora v časti, v ktorej sa vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obžalovaného A. O. dožadoval posúdenia jeho konania ako pomsty voči jeho politickému rivalovi (M. R.), argumentujúc tým, že nevedel podávaním trestných oznámení dosiahnuť eliminovanie tohto svojho politického rivala v blížiacich sa voľbách na primátora a navyše mal s ním spory vyplývajúce aj z jeho vtedajšieho postavenia ako hlavného kontrolórom mesta T., odvolací súd len poukazuje na už vyššie uvedené závery k otázke hodnotenia viacerých možných motívov tohto obžalovaného.
Odvolací súd pritom zdôrazňuje, že aj v prípade, že vo vzťahu k skutkovej otázke motívu - ktorý v prípade spáchania činu „z pomsty" nachádza svoj odraz v právnej kvalifikácii skutku vo forme aplikácie tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, ktorým je „osobitný motív" - existujú pochybnosti, je na mieste aplikovať dôkaznú zásadu in dubio pro reo, t. j. kvalifikačný znak „osobitný motív" nepoužiť. Namieste je tiež zdôrazniť, že použitie uvedenej zásady v posudzovanom prípade nie je odrazom existencie pochybností o tom, či obžalovaný O. mal motív nechať fyzicky odstrániť poškodeného (čo zreteľne vyplýva z vyššie formulovaných záverov), ale pochybnosť sa viaže výlučne k záveru o nezistení, pre ktorý (alebo ktoré) z viacerých možných motívov si obžalovaný O.kladnú vraždu objednal, preto je nevyhnutné vychádzať z alternatívy pre obžalovaného najpriaznivejšej.
Žiadny z možných motívov obžalovaného O. (bez ďalšieho) nezodpovedá zákonnému kvalifikačnému momentu, ktorým je spáchanie činu „z pomsty," a teda z osobitného motívu [podľa § 144 ods. 2 písm. e) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona], pričom v tejto otázke v podrobnostiach odkazuje na priliehavé odôvodnenie súdu I. stupňa.
Rovnaké stanovisko odvolací súd zaujíma aj k ďalšej odvolacej námietke prokurátora ohľadne potreby právnej kvalifikácie konania obžalovaného O. aj z pohľadu ďalšieho kvalifikačného znaku, ktorým je spáchanie činu na chránenej osobe, konkrétne na verejnom činiteľovi [podľa § 144 ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 písm. h) Trestného zákona]. Súvislosť objednávky úkladnej vraždy s činnosťou poškodeného v postavení verejného činiteľa v danom prípade prichádzala do úvahy len vo vzťahu s jeho postavením hlavného kontrolóra (nie minulým výkonom funkcie primátora), avšak ako už bolo uvedené, z pohľadu do úvahy prichádzajúcich viacerých motívov takú súvislosť nemožno ustáliť, preto ani uvedený moment v právnej kvalifikácii označeného obžalovaného neprichádzal do úvahy.
Pokiaľ sa prokurátor aj vo vzťahu k obžalovanej K. Q. v odvolaní dožadoval rovnakej právnej kvalifikácie ako u obžalovaného O., argumentujúc, že ako pomocníčka pri konaní obžalovaného A. O. mu vedome pomáhala uskutočniť zámer, poznala jeho motívy, sama ich realizovala tak, aby k vykonaniu úkladnej vraždy došlo (najatie obžalovaného H. G. na vykonanie úkladnej vraždy), namieste je uviesť v súlade s argumentáciou súdu I. stupňa, že motívom jej konania bolo pomôcť obžalovanému O., čo nemožno identifikovať s motívom (resp. viacerými možnými motívmi) samotného obžalovaného O., hoci z povahy jej konania je zrejmé, že skutočný motív obžalovaného O. poznala. Nebol pritom preukázaný akýkoľvek jej priamy vzťah k poškodenému. Len v prípade, že by bolo preukázané, že sama mala motív (vlastný záujem na usmrtení poškodeného), bolo by možné jej konanie právne kvalifikovaťako konanie z pomsty (a teda z osobitného motívu), čo však preukázané nebolo. Na nemožnosť aplikácie kvalifikačného znaku „spáchania činu na chránenej osobe" (verejnom činiteľovi) sa vzťahuje identická argumentácia, už uvedená vo vzťahu k obžalovanému O..
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii k obžalovanému H. G. podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty s ohľadom na kvalifikačný moment „spáchanie činu na objednávku" prokurátor v odvolaní uviedol len to, že trvá na svojej argumentácii zo záverečnej reči v celom rozsahu a nemá v čom by ju doplnil, preto na ňu v celom rozsahu odkazuje. Odvolací súd tak len stručne v tomto smere odkazuje na argumentáciu súdu I. stupňa, ktorú v otázke právnej kvalifikácie ním ustáleného skutku hodnotí ako správnu aj vo vzťahu k obžalovanému G., vrátane uplatnenia judikovaných záverov v stanovisku trestnoprávnehokolégia najvyššieho súdu publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2017, podľa ktorého
„Ak páchateľ iného úmyselne usmrtí (o taký čin sa pokúsi alebo ho pripravuje) „na objednávku", ide nevyhnutne o konanie s vopred uváženou pohnútkou, ktoré je potrebné kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona. Prijatie objednávky na vraždu je totiž samo osebe okolnosťou, ktorá znamená naplnenie znaku „vopred uvážená pohnútka" pri ďalšom konaní páchateľa, smerujúcom k usmrteniu iného, ktorý je aplikačným rozlišovacím momentom medzi ustanoveniami § 144 a § 145 Trestného zákona a z hľadiska § 144 Trestného zákona je zákonným znakom trestného činu (znakom základnej skutkovej podstaty uvedenej v § 144 ods. 1 Trestného zákona). Neprichádza potom v dôsledku zákazu kvalifikačnej a ďalšej súvisiacej duplicity v zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona použiť znak spáchania činu „na objednávku" aj ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 144 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 140 písm. a/ Trestného zákona. Prijatie objednávky na vraždu by tak bolo v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 Trestného zákona hmotnoprávne zohľadnené (použité) dvakrát, a to bez akéhokoľvek iného, resp. ďalšieho obsahového prvku tejto okolnosti pri druhom (zdvojenom) použití podľa predchádzajúcej vety."
V súhrne k otázke právnej kvalifikácie skutku vo vzťahu k jednotlivým obžalovaným odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd I. stupňa uznal obžalovaných za vinných pre skutok právne posúdený vo vzťahu k obžalovanému A. O. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva ako objednávateľ podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, vo vzťahu k obžalovanej K. Q. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný formou účastníctva ako pomocník podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a vo vzťahu k obžalovanému H. G. ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona. V uvedenej otázke tak odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (str. 38 až 40), konštatujúc len marginálne, že ani odvolacie námietky obžalovaných (namietajúc primárne otázky skutkové) k nesprávnosti právnej kvalifikácie skutku nesmerovali.
V nadväznosti na výrok o vine obžalovaných odvolací súd hodnotí ako zákonný aj výrok o treste a uloženom ochrannom opatrení - konkrétne ochrannom dohľade, vo vzťahu k všetkým obžalovaným.
Hoci odvolacie námietky prokurátora primárne smerovali k otázke právnej kvalifikácie skutku, domáhajúc sa posúdenia ich konania podľa rôznych kvalifikačných momentov uvedených v odseku 2 ustanovenia § 144 Trestného zákona, a to vo vzťahu k všetkým obžalovaným, logickým dôsledkom čoho by v prípade takéhoto právneho posúdenia skutku bolo aj ukladanie obžalovaným trestu v tomto zákonnom ustanovení predpokladanému, aj (alternatívny) názor prokurátora, že aj pri vychádzaní z trestnej sadzby uvedenej § 144ods. 1 Trestného zákona, ktorú súd I. stupňa aplikoval, bolo namieste obžalovaným ukladať trest odňatia slobody na samej hornej hranici trestnej sadzby, t. j. 25 rokov, odvolací súd neakceptoval.
Namieste je v tejto súvislosti zdôrazniť, že trest v uvedenej prokurátorom navrhovanej výmere do úvahy u obžalovaných O. a Q. ani neprichádzal do úvahy už s ohľadom na správnu aplikáciu kritéria pre ukladanie trestov, uvedeného v § 38 ods. 3 Trestného zákona (priznajúc im poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona (vedenie riadneho života pred spáchaním inkriminovaného činu), v dôsledku čoho hornou hranicou trestnej sadzby (o jednu tretinu zníženou) je u nich 23 rokov a 4 mesiace. Vo vzťahu k obžalovanému H. G. do úvahy prichádzalo, okrem poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j) Trestného zákona, priznanie mu aj priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchanie viac trestných činov) s ohľadom na to, že mu bol ukladaný tzv. súhrnný trest absorbujúci už skôr mu právoplatne uložený trest odňatia slobody v inej trestnej veci (označenej vo výroku napadnutého rozsudku o uložení mu súhrnného trestu).
Odvolací súd však nezistil nevyhnutnosť z uvedeného dôvodu korigovať uvedený výrok o treste uloženom obžalovanému G., s ohľadom na inak správne vyhodnotenie základných zásad pre ukladanietrestov súdom I. stupňa v zmysle kritérií upravených v § 34 Trestného zákona, nie len voči nemu ale voči všetkým obžalovaným, čoho odrazom bolo uloženie im zákonných trestov, zohľadňujúcich tak okolnosti prípadu, vrátane závažnosti súdenej trestnej činnosti, ako aj osobné pomery obžalovaných.
Zhodné uloženie obžalovaným trestu odňatia slobody, každému vo výmere 21 rokov tak je trestom z pohľadu druhu zákonným, a z pohľadu výmery primeraným a spôsobilým naplniť účel trestu uvedený v § 34 ods. 1 Trestného zákona, vrátane jeho pôsobenia v zmysle individuálnej aj generálnej prevencie.
Náprava uvedeného pochybenia (vo vzťahu k obžalovanému G.) by preto pôsobila výlučne formálne, bez odrazu na inak vecnú správnosť ukladaného trestu, preto k takémuto postupu odvolací súd nepristúpil.
Pokiaľ prokurátor v odvolaní namietal pri určovaní výmery trestu zohľadnenie času (súdom I. stupňa), ktorý uplynul od spáchania inkriminovaného činu (od spáchania skutku uplynulo 10 rokov) v prospech obžalovaných a na strane druhej zdôrazňoval plynulosť, resp. bezprieťahovosť trestného stíhania, odvolací súd zdôrazňuje, že aj významný časový odstup od súdeného činu je v štádiu ukladania páchateľovi trestu dôvodné zohľadňovať v jeho prospech, a to bez ohľadu na dôvody (a môže ísť aj o dôvody objektívnej povahy, ako tomu je v posudzovanom prípade), pre ktoré nebolo možné páchateľa odhaliť, trestne stíhať a v konečnom dôsledku uznať za vinného v primeranom čase po trestnom čine.
Súd I. stupňa nepochybil ani vo výroku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody, keď obžalovaných (zhodne) zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, čo zodpovedá kritériám uvedeným v § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Obdobný postoj zaujíma odvolací súd aj k výmere, inak obligatórne uloženého ochranného dohľadu všetkým obžalovaným. Hoci prokurátor sa dožadoval uložiť im ochranný dohľad, v zákonne možnom rozpätí 1 až 3 rokov, v dĺžke najprísnejšej možnej, teda na 3 roky (s poukazom na mimoriadnu závažnosť trestnej činnosti, pre ktorú sú obžalovaní odsudzovaní), uloženie ochranného dohľadu na 2 roky (všetkým obžalovaným) však možno hodnotiť ako primerané, zohľadňujúce ich prechádzajúci, z pohľadu trestnoprávneho bezúhonný život (v období pred spáchaním súdeného trestného činu), ako aj ich osobnostné charakteristiky vyplývajúce zo znaleckých psychologicko-psychiatrických záverov (v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnuté na str. 27 a 28).
Hodnotiace úvahy a závery súdu I. stupňa z odôvodnenia napadnutého rozsudku k otázke obžalovaným ukladaných trestov a ochranného dohľadu (str. 40 až 43) hodnotí odvolací súd inak ako vecne správne, preto na ne v podrobnostiach odkazuje, bez potreby ich opakovania.
K otázke náhrady škody (nemajetkovej ujmy v peniazoch) uplatnenej a súdom čiastočne priznanej poškodenej B. R. v sume 10 000 eur, hoci si uplatňovala tento nárok v sume 100 000 eur, odvolací súd k dôvodom pre priznanie tohto nároku poškodenej (voči všetkým obžalovaným v rámci ich solidárnej zodpovednosti) poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku (str. 43 až 45). Výhradu vyslovuje však k absencii výroku o odkázaní poškodenej na civilný proces so zvyškom jej uplatneného nároku (§ 288 ods. 2 Trestného poriadku). Na druhej strane treba uviesť, že de facto uvedená skutočnosť nemení právne postavenie poškodenej a absenciou tohto výroku neutrpela akúkoľvek ujmu. Proti výroku o náhrade škody navyše ani nepodala odvolanie, čo odvolaciemu súdu neumožňuje viesť úvahy v zmysle priznania jej nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vyššej než súdom I. stupňa priznanej sume, a to v zmysle zásady zákazu reformatio in peius (zákaz zmeny k horšiemu), hoci jej osobné pomery i okolnosti prípadu - zdôrazňujúc nie jej len manželský vzťah k obeti úkladnej vraždy, ale aj traumu nepochybne utrpenú nie len v dôsledku straty manžela, ale aj samotných okolností súdeného trestného činu, medzi ktoré vo vzťahu k nej nepochybne patrí fakt, že bola priamou (očitou) svedkyňou úkladnej vraždy svojho manžela, pri vykonávaní ktorej bol aj jej život v priamom ohrození - umožňovali súdu I. stupňa viesť úvahy aj v zmysle významnejšieho odškodnenia tejto poškodenej.
Z týchto dôvodov odvolací súd hodnotil napadnutý rozsudok ako vecne správny a odvolania všetkých obžalovaných aj prokurátora proti nemu ako nedôvodné zamietol.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.