N a j v y š š í   s ú d  

3 To 10/2008

 

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí v Bratislave 10. februára 2010 prejednal odvolanie krajského prokurátora a obžalovaného M.   P. proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. septembra 2008, sp. zn. 4T 7/05, a rozhodol

t a k t o :

Na základe § 263 ods. 1 písm. b/ zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov

(ďalej Tr. por.), z dôvodov § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušuje napadnutý rozsudok

v celom rozsahu.

Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vracia krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd uznal obžalovaného M. P. vinným

z prípravy na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. j/

zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej Tr. zák.) na tom skutkovom základe,

že

2   3 To 10/2008

od presne nezisteného dňa v mesiaci júl 2005 do 22. júla 2005 v reštaurácii D. na L. a jej okolí opakovane nahováral D. K., aby za odmenu 400 000 Sk, 25% podielv reštaurácii D. a osobné motorové vozidlo zn. VW Golf ev. č. X., ktoré používal R. J. si zadovážil strelnú zbraň a touto v priestoroch neobývaného rodinného domu na S. usmrtil R. J. preto, aby získal jeho podiel v reštaurácii D., nakoľko sú spoločníkmi spoločnosti J., ktorá túto reštauráciu prevádzkuje a tiež, aby sa zmocnil elektronického tovaru v hodnote asi 100 000 Sk, ktorý bol v reštaurácii uložený a ktorý pochádzal zo zrušenej záložne, ktorú od neho odkúpil M. D. a potom, aby v presne neurčenom čase rovnakým spôsobom usmrtil aj M. D. preto, aby tento zmiznutie R. J. nezistil a jeho nezvestnosť neoznámil.

  Keď D. K. predstieral, že si už zadovážil strelnú zbraň, obžalovaný P. pod zámienkou, že pomôže previesť a predať veci zo zrušenej záložne v záložni jeho známeho v G. a súčasne v priebehu jazdy do G., by mohli v Š. obhliadnuť dom, ktorý by mohli spolu výhodne kúpiť a následne so ziskom predať, vylákal poškodeného R. J. na cestu do Š., kde boli pri rodinnom dome na S. zadržaní políciou.

Uložil mu za to trest odňatia slobody (osem) rokov a na jeho výkon tohto zaradil

do druhej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie krajský prokurátor a obžalovaný.

Krajský prokurátor v písomných dôvodoch odvolania namietal správnosť

rozhodnutia o treste. Použitie zmierňovacieho ustanovenia § 40 ods. 2 Trestného zákona

považuje za neopodstatnené a trest uložený obžalovanému v trvaní osem rokov považuje

za neprimerane nízky. Má za to, že i keď obžalovaný sa dopustil trestného činu vraždy v štádiu prípravy, závažnosť a povaha jeho konania je tak vysoká, že vylučuje aplikáciu

zmierňovacieho ustanovenia. Keďže obžalovaný pripravoval vraždu dvoch osôb

a motivačným pozadím jeho konania bola zištnosť, je toho názoru, že použitie ustanovenia

§ 40 ods. 2 Trestného zákona vylučuje ustanovenie § 88 Tr. zák.

3   3 To 10/2008

Navrhoval preto zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému M. P.

uložiť trest odňatia slobody na dolnej hranici základnej trestnej sadzby trestného činu vraždy

podľa § 219 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona so zaradením pre výkon tohto trestu do druhej

nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovaný M. P. v písomných dôvodoch odvolania v podstate poukazoval na to,

že pri nezmenenom skutkovom stave oproti predchádzajúcemu oslobodzujúcemu rozsudku,

teraz ho súd prvého stupňa uznal vinným. Napadnutý rozsudok nepovažuje

za správny.

Navrhoval preto zrušiť napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby krajského

prokurátora oslobodiť.

Na podklade týchto odvolaní a po zistení, že neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa

§ 253 Trestného poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré odvolaniami neboli vytýkané a zistil nasledovné.

Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku orgány činné v trestom konaní postupujú tak,

aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh

strán. Priznanie obvineného nezbavuje orgány činné v trestnom konaní povinnosti preskúmať

všetky okolnosti prípadu.

4   3 To 10/2008

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy

podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Z obsahu spisu je zrejmé, že krajský súd síce vykonal dokazovanie v rozsahu

naznačenom v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2008,

sp. zn. 3 To 54/2008, ale napriek tomu nepostupoval dôsledne podľa vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Rozsudok vydal na podklade neúplne zisteného skutkového stavu,

čím takto vlastne rozhodol predčasne.

Zistenie skutočného stavu veci totiž vyžaduje nielen to, aby každá okolnosť dôležitá

pre rozhodnutie bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla

vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť, ale vyžaduje aj to, aby všetky, vo veci vykonané dôkazy v jednotlivostiach, a tiež aj v ich súhrne, súd správne zhodnotil.

Krajský súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a v rámci tohto po jeho

zhodnotení, neuveril obhajobe obžalovaného M. P., že žalovaný skutok nespáchal. Vinu

obžalovaného založil hlavne na výpovedi svedka D. K. a čiastočne aj svedkov R. J. a E. J.,

ako aj na záveroch doplneného znaleckého dokazovania znalcami Kriminalistického

a expertízneho ústavu PZ Bratislava ohľadne autentičnosti zvukového záznamu zo dňa

21. júla 2005. Tento záver prijal krajský súd i napriek tomu, že vo výpovediach uvádzaných

svedkov existujú závažné rozpory o podstatných skutočnostiach, ktoré zatiaľ ničím neboli

odstránené.

5   3 To 10/2008

Svedok D. K. bol v štádiu prípravného konania vypočutý niekoľko krát. Vo výpovedi

zo dňa 21. júla 2005 po tom, ako prípad ohlásili spoločne s R. J. na policajnej stanici na Z.

doslova uvádza „...Pár dní na to mi J. priniesol diktafón, nakoľko mi neveril a povedal mi,

že aby som pre neho nahral rozhovor medzi mnou a P. o jeho likvidácii. Ten rozhovor som

nahral a diktafón som odovzdal naspäť J....“ Vo výpovedi zo dňa 27. júla 2005 na otázku

obhajcu na aké technické zariadenie nahrával rozhovor medzi ním a obžalovaným doslova

uviedol „...na zariadenia, ktoré mi poskytla polícia...“. Uvedený rozpor vo výpovediach

krajský súd neodstránil a ani sa ho nepokúšal odstrániť.

Bude úlohou krajského súdu opätovne vypočuť na hlavnom pojednávaní svedka D. K.

k okolnostiam vyššie uvádzaným a v ďalšom postupovať podľa § 211 ods. 2 písm. b/

Trestného poriadku.

K uvedeným okolnostiam bude potrebné vypočuť na hlavnom pojednávaní aj svedka

R. J. s tým, aby rozviedol, kedy a kde dal svedkovi K. zariadenie na odposluch,

aby popísal, akého druhu a odkiaľ toto zariadenie mal. Jeho výsluch bude treba zamerať aj na objasnenie toho, v akom časovom intervale po tom, ako sa dozvedel o príprave jeho vraždy,

odišiel spolu s K. oznámiť prípad na uvedenú policajnú stanicu a aby rozviedol akou formou

a čo bolo podstatou oznámenia o trestom čine.

Zároveň bude potrebné vyžiadať a k spisu pripojiť spomínané oznámenie o trestnom

čine uvedeného služobného miesta polície.

Za účelom odstránenia rozporov vo výpovediach bude potrebné vyslúchnuť

na hlavnom pojednávaní aj svedka E. Ď. s cieľom zistiť, či telefonicky volal R. J. na stretnutie

s D. K. Vo výpovedi zo dňa 29. septembra 2005 totiž doslova tvrdí

„...ja som mu povedal, že R. J. má práve každú chvíľu prísť za mnou. Bola to náhoda,  

že   práve v ten deň, mi mal J. priniesť nejaké papiere...Zhruba o 10 minút došiel J....“

Na hlavnom pojednávaní však svedok tvrdí, že J. na stretnutie s K. zavolal. 6   3 To 10/2008

Vo vzťahu k výpovediam uvedených svedkov bude musieť mať krajský súd na zreteli,

že pri hodnotení výpovedí svedka, ktorý o rozhodných skutočnostiach nevypovedal vždy

rovnako, je súd povinný zaoberať sa všetkými jeho výpoveďami a zdôvodniť, prečo svoje

rozhodnutie opiera len o niektorú z rozdielnych výpovedí.

V nadväznosti na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podotýka,

že vo všeobecnosti vina obžalovaného musí byť preukázaná jedine na základe dôkazov

vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. S týmto sa ale krajský súd náležite nevyporiadal

vo vzťahu k dôkaznému prostriedku „použitie informočno-technických prostriedkov“

a nezaoberal sa tým, či dôkaz vo forme odposluchu bol vôbec dôkaz získaný zákonným

spôsobom.

Podľa § 89 ods. 2 prvá veta Trestného poriadku za dôkaz môže poslúžiť všetko,

čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

V preskúmavanom prípade bolo trestné stíhanie začaté uznesením vyšetrovateľa

PZ dňa 19. júla 2005. O deň na to, t.j. 20. júla 2005 podľa listinného dôkazu v spise

sa nachádzajúceho, vyšetrovateľ oddelenia vyšetrovania Odboru Bratislava ÚBOK P PZ

požiadal Krajský súd v Bratislave o vydanie príkazu na odposluch. Sudca Krajského

súdu v Bratislave dňa 20. júla 2005 vydal podľa § 88e ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5

Trestného poriadku príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo iných

záznamov týkajúcich sa M. P. na dobu od 20. júla 2005 do 23. júla 2005.

7   3 To 10/2008

Podľa § 88e ods. 2 Tr. por. príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo

iných záznamov vydáva písomne pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní

sudca na návrh prokurátora, v konaní pred súdom aj bez takého návrhu sudca alebo

predseda senátu.

Novela Trestného poriadku síce zákonom číslo 422/2002 Z.z. v ustanovení § 26a

Trestného poriadku stanovila osobitnú príslušnosť súdu na vydanie príkazu na niektoré úkony

pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, avšak neskôr zákon č. 166/2003 Z.z.

o ochrane súkromia s účinnosťou od 1. júla 2004, nanovo vymedzil príslušnosť súdu,

a to konkrétne krajského súdu.

Pri skúmaní otázky príslušnosti súdu na vydanie príkazu nemožno preto obísť

posledne uvádzaný zákon, pretože práve tento zákon zrejme založil príslušnosť krajského

súdu v tejto sfére v ustanovení § 4a len na stav pred začatím trestného stíhania.

Z tohto pohľadu bude potrebné, aby krajský súd skúmal a ustálil, či dôkaz získaný

dôkazným prostriedkom vo forme informačno-technického prostriedku dňa 20. júla 2005 bol

získaný zákonným spôsobom a či ho vydal zákonný sudca. Obdobný postup sa vzťahuje

aj na príkaz vydaný sudcom Krajského sudu v Bratislave dňa 20. júla 2005 na sledovanie

M. P..

V naznačených súvislostiach bude potrebné požiadať od Krajského súdu v Bratislave

správu o tom, na podnet koho sudca Krajského súdu v Bratislave vydal vyššie citované

príkazy.

Po vykonaní vyššie naznačeného dokazovania, prípadne i ďalšieho potreba ktorého

vyvstane   z priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, bude úlohou krajského súdu 8   3 To 10/2008

všetky vo veci vykonané dôkazy starostlivo vyhodnotiť postupom uvedeným v § 2 ods. 6

Trestného poriadku a len potom vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť.

S ohľadom na spôsob súčasného rozhodnutia v preskúmavanej trestnej veci, Najvyšší

súd Slovenskej republiky nezaujíma právny názor k dôvodom odvolania krajského

prokurátora.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku

tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 10. februára 2010

JUDr. Milan L i p o v s k ý, v. r.

predseda senátu

Vypracoval: JUDr. Štefan Sekelský

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová