UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Ivetty Macejkovej, PhD., LL.M. a JUDr. Pavla Farkaša na neverejnom zasadnutí konanom 18. marca 2020 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ing. I. V. pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného Ing. I. V. podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/12/2018 z 9. mája 2018, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Ing. I. V. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8T/5/2017 z 28. novembra 2017 bol obvinený Ing. I. V. uznaný za vinného zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že:
- Ing. I. V. v období od 01.06.2011 do 31.12.2011 ako starosta obce E. K. poberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce E. K. na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce E. K., konanom dňa 01.06.2011 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.408,- Eur, pričom Ing. I. V. rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. XX/XXXX nerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. XXX dňa 28.11.2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13.12.2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2011 pod položkou číslo XXX, čo predstavuje sumu 2.194,52 Eur,
- Ing. I. V. v období od 01.01.2012 do 31.12.2012 ako starosta obce E. K. poberal v rozpore sustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z., o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce E. K. na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce E. K., konanom dňa 15.03.2012 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.439,- Eur, pričom Ing. I. V. rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. XX/XXXX nerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. XXX dňa 28.11.2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13.12.2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2012 pod položkou číslo XXX, čo predstavuje sumu 3.730,82 Eur,
- Ing. I. V. v období od 01.01.2013 do 31.12.2013 ako starosta obce E. K. poberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce E. K. na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce E. K. konanom dňa 11.04.2013 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.474,- Eur, pričom Ing. I. V. rozhodnutie Obecného zastupiteľstva v uznesení č. XX/XXXX nerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. XXX dňa 28.11.2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13.12.2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2013 pod položkou číslo XXX, čo predstavuje sumu 3.663,14 Eur,
- Ing. I. V. v období od 01.01.2014 do 31.12.2014 ako starosta obce E. K. poberal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest v znení neskorších predpisov neoprávnene zvýšený plat aj napriek tomu, že poslanci obecného zastupiteľstva obce E. K. na zasadnutí obecného zastupiteľstva obce E. K. konanom dňa 16.04.2014 v zmysle § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 253/1994 Z. z. opätovne raz ročne plat starostu prerokovali, plat starostovi zvýšili o 10,95 percenta na sumu 1.509,- Eur, pričom Ing. I. V. rozhodnutie obecného zastupiteľstva v uznesení č. XX/XXXX nerešpektoval a uložil ekonómke pokyn k úprave výšky platu, do ktorého zahrnul neoprávnene osobný príplatok 10 percent z hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom uznesením č. XXX dňa 28.11.2008 a 10 percent hrubej mzdy schválený obecným zastupiteľstvom dňa 13.12.2010 a svoj plat tak navýšil o osobný príplatok 20 percent, vykázaný na príslušnom mzdovom liste za obdobie roka 2014 pod položkou číslo XXX, čo predstavuje sumu 3.697,93 Eur,
čím si Ing. I. V. ako starosta obce E. K. v období od 01.06.2011 do 31.12.2014 zadovážil neoprávnený prospech vo výške 13.286,41 Eur.
Za to súd prvého stupňa uložil obvinenému podľa § 326 ods. 2 Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obvineného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd rozhodujúc na podklade odvolania podaného obvineným rozhodol uznesením sp. zn. 2To/12/2018 z9. mája 2018 tak, že odvolanie obvineného postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Proti vyššie označenému uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. e) a písm. i) Trestného poriadku.
V podanom dovolaní obvinený konštatoval, že prípustnosť prvého z označeným dovolacích dôvodov je založená na podklade tej skutočnosti, že bol súdený senátom, ktorého predsedníčkou bola JUDr. Miriam Penjaková. Obvinený bol pritom ako prísediaci členom jej senátu v rokoch 2011 až 2016, pričom touto skutočnosťou sa predsedníčka senátu vôbec nezaoberala a zo strany obvineného bola námietka zaujatosti vznesená v rámci záverečnej reči prednesenej obhajcom obvineného až na poslednom termíne hlavného pojednávania a síce 28. novembra 2017. Napriek uvedenému predsedníčka senátu v reakcii na skutočnosti prezentované obhajcom obvineného v záverečnej reči skonštatovala, že súd o takto vznesenej námietke podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať nebude, nakoľko nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku. Naviac, senát síce rozhodol ihneď v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku a námietku zaujatosti zamietol, avšak nerozhodol uznesením podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku, pričom tak sťažovateľa, ako ani obhajcu nepoučil o tom, že proti uvedenému uzneseniu je prípustná sťažnosť; z toho dôvodu nemohol obhajca obvineného postupovať podľa § 32 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku. Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento v podstate sám konvalidoval vadný procesný postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia vo veci samej a de facto skonštatoval chybný procesný postup súdu prvého stupňa, je dôvodom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa už na podklade podaného odvolania a to s poukazom na § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Naviac, ak sa predsedníčka senátu o vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila tak, že nebola vznesená bezodkladne, namieste bol ako procesne bezchybný taký postup, podľa ktorého sa mala sama vylúčiť z pojednávania veci obvineného hneď, ako sa dozvedela o tom, že jeho trestná vec jej bola náhodným výberom pridelená generátorom elektronickej podateľne. Touto skutočnosťou sa pritom súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, zatiaľ čo krajský súd len stroho skonštatoval, že obvinený sa mal uvedenou skutočnosťou zaoberať už 19. januára 2017 po tom, čo sa dozvedel o osobe zákonného sudcu. Skutočnosti predkladané v podanom dovolaní obvinený potom čo do intenzity porušenia jeho práva na nestranné a spravodlivé rozhodnutie označuje ako zásadné, pričom rovnako dodal, že k nemu došlo aj v spojení s postupom krajského súdu spočívajúceho v tom, keď nevyhovel žiadosti obhajcu obvineného o odročenie verejného zasadnutia a namiesto toho obvinenému pridelil náhradného obhajcu. Vo vzťahu k druhému dovolaciemu dôvodu obvinený rozsiahlym spôsobom najmä polemizoval s hodnotením dôkazov tak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, pričom napadol ustálený skutkový stav uvedený v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa. Inak povedané, obvinený v prvom rade rekapituloval obsah doposiaľ vykonaného dokazovania so zvláštnym zreteľom na obsah svedeckých výpovedí. Zdôraznil pritom zamietnutie jeho žiadosti o vykonanie dokazovania v tam uvedenom rozsahu, pričom rozporoval, že súd naproti tomu umožnil vykonanie dokazovania v rozsahu uvedenom prokurátorom. Ďalej vo všeobecnosti citoval z obsahu vykonaných svedeckých výpovedí a výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré hodnotil zo svojho uhla pohľadu a interpretoval podstatne priaznivejšie v porovnaní so skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi nižšej inštancie. Záverom zvýraznil nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia spočívajúce v nedostatočnom posúdení okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, resp. aplikácie nesprávnych hmotnoprávnych ustanovení, ako tomu ostatne bolo aj v jeho prípade a to práve pri uložení samostatného trestu. Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade dovolania podaného obvineným rozhodol tak, že:
- postupom podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví porušenie zákona v uznesení Krajského súdu v Žiline z 9. mája 2018, sp. zn. 2To/12/2018 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8T/5/2017 z 28. novembra 2017 a síce v § 2 ods. 1, ods. 10, ods. 15 Trestného poriadku v spojení s § 237 a nasl. Trestného poriadku a § 278 ods. 1 Trestného poriadku ako aj § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom
- podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zruší rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8T/5/2017 z 28. novembra 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/12/2018 z 9. mája 2018, pričom zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a
- prikáže Okresnému súdu Ružomberok, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol a zároveň
- súčasne rozhodne o väzbe obvineného tak, že ho neberie do väzby, nakoľko nie sú u neho prítomné dôvody väzby.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Ružomberok (ďalej len,,prokurátor"). Prokurátor skonštatoval, že obvineným uplatňované dovolacie dôvody nie sú naplnené. Čo sa jednotlivých dovolacích dôvodov uvádzaných obvineným týka, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd sa podrobne vo svojich rozhodnutiach venovali otázke namietanej zaujatosti, kedy odvolací súd jasne uzavrel, že ak súd prvého stupňa o vznesenej námietke zaujatosti nekonal a nevydal o nej žiadne rozhodnutie a uvedené obžalovanému i obhajcovi oznámil na hlavnom pojednávaní, postupoval správne a v súlade so zákonom. Vylúčenie sudcu podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku totiž predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý zákonnému sudcovi; preto môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a iba zo závažných dôvodov predpokladaných v § 31 Trestného poriadku. Skutočnosť, že bol obvinený v minulosti prísediacim v senáte JUDr. Penjakovej, ktorej bola vec pridelená, nie je tak právne významnou skutočnosťou, v dôsledku ktorej by mohla vzniknúť pochybnosť o jej nestrannosti, resp. aby mala za následok porušenie práva obvineného na nestranné a spravodlivé rozhodnutie. Prokurátor sa rovnako nestotožnil ani s ďalším dôvodom dovolania, ktorého existencie sa domáhal obvinený v podanom dovolaní, k čomu skonštatoval, že obvineným označované dôkazy boli zo strany skôr konajúcich a rozhodujúcich súdov vykonané a následne vyhodnotené zákonným spôsobom. Na základe vykonaného dokazovania v potrebnom rozsahu súd prvého stupňa konanie obvineného správne a zákonne právne kvalifikoval tak, že ním vykonaná právna kvalifikácia plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Rovnako zvýraznil, že v dovolacom konaní nie je na podklade dovolania podaného obvineným možné preskúmavať skutkové zistenia, na ktorých je založené dovolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa. Keďže vo veci nedošlo ani k nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, nie je tak naplnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. S poukazom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd" alebo,,dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku).
Po vykonaní takto vymedzeného formálneho prieskumu podaného dovolania najvyšší súd následne dospel k záveru, že dovolacie dôvody uplatňované obvineným nie sú splnené, a to s poukazom na nasledovné: K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku:
Podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z úkonov trestného konania.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci"), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 31 ods. 5 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.
Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„Dohovor") každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada zákonného trestného procesu, ktorá vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednania veci nezávislým a nestranným súdom.
Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a nestranne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre jeho zaujatosť.
Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad (čo si sudca myslí pro foro interno) a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku [Piersack v. Belgicko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") z 1. októbra 1982). Nie je však možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti. Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (III. ÚS 16/00). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done (Delcourt v. Belgicko, rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970). Má byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10. júna 1996). Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.
Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).
Pomerom k prejednávanej veci pritom treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci procesne činného orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu (alebo iného procesne činného orgánu - vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci procesne činný orgán, resp. jeho príbuzní, rodinní príslušníci, osoby jemu blízke a podobne, boli činom poškodení, eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.
Pomerom procesne činného orgánu trestného konania k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah.
To znamená, že vzbudiť pochybnosť o nezaujatosti by mohol len pomer JUDr. Miriam Penjakovej k prejednávanej veci alebo osobám vymenovaným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku v dôsledku jej pozitívneho alebo negatívneho vzťahu, ktorý by mohol ovplyvniť rozhodnutie vo veci a tým aj zasiahnuť do postavenia a práv dovolateľa. Dovolací súd posúdil zo subjektívneho a objektívneho hľadiska, či u predsedníčky senátu bol alebo nebol daný dôvod na jej vylúčenie z konania, a tým naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.
Ako je zrejmé z obsahu dovolania obvineného, tento v princípe namietal zaujatosť zákonnej sudkyne JUDr. Miriam Penjakovej s poukazom na skutočnosť, že bol ako prísediaci členom jej senátu v čase od roku 2011 do roku 2016. Zároveň označil ako rozporný so zákonom postup samosudkyne, keď podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o vznesenej námietke zaujatosti rozhodla tak, že o nej nekonala, nakoľko nebola vznesená včas. Obvinený nesprávnosť uvedeného postupu odvodzuje od skutočnosti, že na hlavnom pojednávaní konanom pred súdom prvého stupňa 28. novembra 2017 ho zastupoval nový obhajca, ktorý sa o jeho predchádzajúcom pôsobení prísediaceho dozvedel až priamo na pojednávaní a z toho dôvodu okamžite vzniesol uvedenú námietku zaujatosti, teda nepochybne bez meškania. Ak by aj uvedená námietka bola vznesená oneskorene, mala zákonná sudkyňa samu seba bezodkladne vylúčiť z rozhodovania.
S takto formulovanou argumentáciou obvineného sa najvyšší súd nestotožnil. Ako správne skonštatoval na str. 8, ods. 1 a 2 odôvodnenia uznesenia už odvolací súd, z obsahu spisu je zistiteľné, že obvinený sa o pridelení jeho trestnej veci do konkrétneho súdneho oddelenia a potvrdení osoby zákonnej sudkyne dozvedel už 19. januára 2017, pričom k vzneseniu námietky zaujatosti obhajcom obvineného (v poradí už druhým) došlo až na hlavnom pojednávaní konanom 28. novembra 2017.
Ak mal obvinený pred konaním hlavného pojednávania indície či vedomosť o tom, že sudkyňa JUDr. Penjakovú bude v jeho veci konať zaujato, malo by byť v jeho záujme preukázať pravdivosť svojich tvrdení o jej prípadnej zaujatosti a doložiť tak dovolaciemu súdu relevantné informácie preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení - (vigilantibus leges sunt scriptae - zákony sú napísané pre bdelých, treba byť bdelý, aby sme mohli ochrániť svoje právo, vigilantibus iura - právo je na strane ostražitých, vigilantibus non dormientibus iura subveniunt - právo pomáha bdelým nie spiacim).
Nič také však obvinený neučinil (záhadne) až do termínu hlavného pojednávania 28. novembra 2017. Možno sa potom len domnievať, že je tomu tak preto, že ak by medzi nimi existoval - z pohľadu obvineného nepochybne negatívny vzťah, malo byť v záujme obvineného (od samého začiatku konania na súde), aby ho menovaná samosudkyňa predsa nesúdila (!). Logickým by tak bolo vznesenie námietky zaujatosti už v okamihu, keď sa obvinený dozvedel meno procesnej sudkyne. Okrem toho z rozhodnutia súdu prvého stupňa ani v náznakoch nevyplýva, že by bolo motivované „postranným" úmyslom samosudkyne či už pomôcť alebo uškodiť obvinenému. Naopak, tak súd prvého stupňa ako i odvolacísúd rozhodli, podľa názoru najvyššieho súdu, v súlade so zákonom vysoko profesionálne a spravodlivo. Na druhej strane konanie obvineného, keď vzniesol námietku zaujatosti (ktorej obsah nijak neverifikoval) v dotknutom období, nemožno posúdiť inak ako konanie účelové. Nakoľko v predloženom spisovom materiáli absentujú skutočnosti preukazujúce vznik akéhokoľvek vzťahu (pozitívneho alebo negatívneho) medzi predsedom senátu a obvineným, dovolaciemu súdu neostávalo iné, ako konštatovať nenaplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, nakoľko obvinený žiadnym prijateľným spôsobom nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení o prípadnej zaujatosti predsedníčky senátu.
Nad rámec uvedeného považuje dovolací súd za potrebné dať do pozornosti zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria len bdelým). Zodpovednosť za zanedbanie uplatnenia svojich procesných práv nemožno presúvať na iné osoby. Ak mal obvinený za to, že s ohľadom na jeho predchádzajúce pôsobenie v senáte JUDr. Penjakovej ako prísediaci nebude predsedníčka senátu rozhodovať objektívne, mohol a mal na začiatku hlavného pojednávania podať námietku zaujatosti. Námietky obvineného ohľadne nesplnenia si zákonnej povinnosti zo strany predsedu senátu potom vyznievajú tendenčne, pričom nesú skôr motív dosiahnuť zrušenie právoplatných rozhodnutí a privodiť pre seba nové priaznivejšie rozhodnutie.
Rovnako sa javí účelovým konanie obvineného, keď v podstate čakal, aký bude vývoj konania pred súdom a keď sa výsledok prejednávanej trestnej veci blížil ku koncu a z výsledkov vykonaného dokazovania už bolo možné predpokladať výsledný výrok o vine vynesený súdom prvého stupňa v odsudzujúcom rozsudku, tak náhle - po zhruba desiatich mesiacoch po podaní obžaloby - zistil, že vo veci konajúca a rozhodujúca samosudkyňa je voči nemu zaujatá. Za takto naznačeného kontextu procesnej situácie v trestnej veci obvineného zostáva len uzavrieť, že dovolací súd tvrdeniam obvineného jednoducho neuveril, nakoľko okrem tvrdenia obvineného žiadna objektívna a relevantná skutočnosť nespochybňuje nestrannosť konajúcej a rozhodujúcej samosudkyne.
Pokiaľ obvinený poukazoval na naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku tým, že vo veci konal a rozhodoval sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, najvyšší súd túto námietku neakceptoval. S poukazom na vyššie uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že obvineným uplatňovaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku naplnený nebol.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:
V dovolacom konaní nie je dovolací súd oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku) - samozrejme vyjmúc takú procesnú situáciu, ak je osobou podávajúcou dovolanie minister spravodlivosti v rámci jeho dispozičnej právomoci zverenej § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd, zo skutkového hľadiska, hodnotiť len pomerne izolovaným prístupom a to síce, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené; teda či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.
Preto v dovolacom konaní na podklade mimoriadneho opravného prostriedku v zásade nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov - výnimkou je len už naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku - nakoľko tieto predstavujú otázky upravené normami procesného práva, ktoré nie sú hmotnoprávnej povahy.
Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na citované nemôže najvyšší súd teda ani ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie, nakoľko uvedená činnosť je zákonom zverenou doménou, ba priam privilégiom v konaní pred súdmi nižšej inštancie.
Čo sa týka samotného obsahu dovolania podaného obvineným, najvyšší súd poznamenáva, že nosným motívom podaného dovolania je pokračovanie obvineného vo svojej obhajobnej argumentácii prezentovanej už v konaní tak pred súdom prvého stupňa, ako aj v podanom odvolaní. V tejto súvislosti obvinený spravidla opakuje (až na malé výnimky) námietky predložené v predchádzajúcom konaní a vôbec nereflektuje právnu konštrukciu ním uplatňovaného dôvodu dovolania.
Z obsahu podaného dovolania je zrejmé, že obvinený v ním podanom dovolaní prostredníctvom obhajcu nerozlišuje skutkové námietky od námietok právnych. Ako už najvyšší súd zdôraznil vyššie, dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu určený k náprave v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a v zásade vôbec neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy nižších stupňov, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania (výnimkou je len už zmieňovaný dôvod dovolania dostupný iba pre ministra spravodlivosti). Pre materiálny obsah podaného dovolania je pritom bez významu použitie pojmu „právny záver", ak z materiálneho hľadiska obvinený napáda zjavne záver skutkový.
Inak povedané, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je obvineným síce správne uplatňovaný z formálneho hľadiska, no s poukazom na vecný obsah argumentácie obvineného obsiahnutej v podanom dovolaní ide celkom zjavne výlučne o námietky skutkového charakteru, ktoré predstavujú z pohľadu daného dovolacieho konania neprípustné námietky. Najvyšší súd sumarizujúc konštatuje, že pokiaľ obvinený v podanom dovolaní neuvedie námietku právneho charakteru, nie je pri viazanosti uplatnenými vecnými námietkami (a nie dôvodmi dovolania podľa § 371 Trestného poriadku) nielen povinnosťou, ale ani možnosťou dovolacieho súdu sa následne akokoľvek vyjadrovať k otázke samotnej správnosti právnej kvalifikácie ustáleného konania. Ako už totiž bolo podrobne zdôraznené vyššie, skutková veta tak, ako bola ustálená zo strany súdov nižšieho stupňa, je pre dovolací súd (konajúci iba na podklade dovolaní obvinených) záväzná - v predmetnom mimoriadnom opravnom konaní už nemožno prehodnocovať ustálené skutkové závery, skúmať ich úplnosť, či správnosť.
Na ústavne konformné vysporiadanie sa s námietkami obvineného takejto povahy potom plne postačuje strohé konštatovanie, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Akákoľvek ďalšia argumentácia dovolacieho súdu je v konečnom dôsledku s poukazom na už doposiaľ uvedené nadbytočná, keďže by išlo len o opätovné opakovanie už vyššie podrobne precizovaných právnych úvah.
Pokiaľ teda obvinený opakovane poukazuje (tak ako už aj pred odvolacím súdom) na to, že existujú dôvodné pochybnosti o tom, že skutok vôbec spáchal, resp. zistený skutkový stav hodnotí inak, ako skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy, takýto argument nezodpovedá označenému dovolaciemu dôvodu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými (ale tiež právnymi) závermi súdu prvého stupňa, a tieto považoval sa dostatočne preukázané vykonanými dôkazmi, nie je najvyšší súd oprávnený na ďalšie prehodnocovanie materiálnych dôvodov ustálených súdmi nižšieho stupňa a teda skúmať, či tieto,,správne" vykonali, prípadne vyhodnotili určité dôkazné prostriedky a z nich získané poznatky slúžiace na ustálenie skutkového stavu v miere spoľahlivo postačujúcej pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Dovolaciemu súdu neprislúcha už v tretej inštancii preskúmavať správnosť skutkových zistení a hodnotenie dôkazov súdmi nižšieho stupňa na podklade dovolania podaného obvineným. Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený Ing. I. V. spáchal skutok tak, ako je podrobne opísané v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.
Pre dovolací súd je podstatnou výlučne tá skutočnosť, že vo veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených trestných činov a ktoré majú zároveň tomu zodpovedajúci odraz v právnej vete, čomu zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.
K princípu ultima ratio, ktorého aplikácie sa obvinený v podanom dovolaní rovnako domáhal najvyšší súd uvádza, že pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny a obzvlášť závažné zločiny) bez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny korektív) protiprávnym nie sú, potom i súdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu. Povedané zjednodušene, ak by súdna moc „oslobodzovala" zločiny a obzvlášť závažné zločiny s odkazom na princíp ultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a rozdelenia právomoci zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila, resp. pretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia princípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené na svojvoľnom výklade zákona súdom.
Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku. Najvyšší súd už vyslovil (R 96/2014), že princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda len pri prečinoch.
Ako je však zrejmé z obsahu predchádzajúcich odsekov, konanie obvineného bolo správne zo strany skôr konajúcich a rozhodujúcich súdov právne kvalifikované ako prečin. Z toho dôvodu nemohol najvyšší súd akceptovať argumentáciu obvineného ani vo vzťahu s poukazom na domáhanie sa platnosti princípu ultima ratio.
Čo sa týka nevyhoveniu požiadavke obvineného na ďalší postup súdu pri dokazovaní podľa jeho predstáv, k tomu najvyšší súd úplným záverom poznamenáva, že takýto postup nepredstavuje negatívne ovplyvnenie práva obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne) tak, aby najvyšší súd mohol vysloviť naplnenie akéhokoľvek dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Z postupu orgánov činných v trestnom konaní, ale i súdov nižších stupňov počas celého doterajšieho trestného konania naviac žiadnym spôsobom nevyplýva, že by tieto neprejavili rešpekt k právam obvineného, najmä v súhrne k právu na spravodlivý proces a konanie uskutočňovali účelovo v jeho neprospech. Nakoľko najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru, v tejto súvislosti konštatuje, že s poukazom na uvedené súvisiacu argumentáciu obvineného obsiahnutú v podanom dovolaní aj v tejto časti ako nedôvodnú odmietol.
Z uvedeného vyplýva, že ani skutková podstata dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uplatňovaného obvineným v trestnej veci tvoriacej predmet dovolacieho prieskumu nebola naplnená.
Preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.