3Tdo/77/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej, v trestnej veci obvineného X. A., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 21. novembra 2018 v Bratislave, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. septembra 2014, sp. zn. 2To/52/2014, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku, dovolanie obvineného X. A. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo 16. decembra 2013, sp. zn. 1T/64/2013 (ďalej len ako „okresný súd" alebo „prvostupňový súd"), bol obvinený X.r A. v bode č. 1 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona a v bode č. 2 z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

1. - dňa 5. decembra 2012 v presne nezistenom čase od 10.30 hod. do 11.45 hod. prišiel do domu poškodeného F. F. na ulici X. číslo XXX/XXX v G., okres X., kde s poškodeným vypil fľašu vína a následne ho s prázdnou fľašou udrel do hlavy, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, vzápätí mu začal prehľadávať vrecká na nohaviciach a zo zadného vrecka mu vybral 20 € a doklady a ďalej v dome hľadal peniaze a šperky, v čom mu chcel poškodený zabrániť, preto ho obžalovaný opakovane kopal do oblasti trupu, rebier a hlavy a žiadal od neho, aby mu povedal, kde má šperky a peniaze, z rodinného domu následne vzal vŕtačku značky BOSCH, vŕtačku bližšie nezistenej značky, mobilný telefón značky SIEMENS A55, mobilný telefón bližšie nezistenej značky bez batérie a SIM karty, kalkulačku CASIO typ HR8B aj s tlačiarňou, hotovosť vo výške 20 € a občiansky preukaz na meno poškodeného, pričom týmto konaním spôsobil poškodenému F. F. škodu odcudzením vo výške 155 € a zranenia - ľahký otras mozgu, prasklinu nosa spojenú s krvácaním nosa, pomliaždenie malej časti pľúc vľavo a početné pomliaždeniny mäkkých tkanív na hlave v pravej spánkovo-temennej oblasti a na pravej ušnici, na tvári s vytvorením okolo očnicového hematómu obojstranne, krku, hrudníku, horných a dolných končatinách, v bedrovo-krížovej oblasti a sériovú zlomeninu IV. - XII. rebra vľavo s posunutím fragmentov a malým zakrvácaním do podhrudnej dutiny s narušením obvyklého spôsobu života do 42 dní,

2. - dňa 4. decembra 2012 okolo 9.00 hod. v obci G., okres X., v rodinnom dome na ulici X. číslo XXX/XX, počas návštevy u T. A., od ktorého žiadal požičať finančné prostriedky, v čase, keď T. A. na krátky čas opustil kuchyňu, kde spolu sedeli, vzal z kredenca finančnú hotovosť vo výške 350 € a z priestorov rodinného domu vzal dva kusy dózických kľúčov, čím poškodenému T. A., nar. XX. F. XXXX, spôsobil škodu v celkovej hodnote 351,60 €.

Obvinenému bol za to okresným súdom uložený podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona, § 37 písm. h/, písm. m/ Trestného zákona súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov a 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol obvinený pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste okresného súdu Prievidza zo 14. februára 2013, sp. zn. 3T/288/2012, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo, stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenému F. F. škodu vo výške 20 € a poškodenému T. A. škodu vo výške 351,60 €. Okresný súd podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku menovaných poškodených s ich zvyšným nárokom na náhradu škody odkázal na občianskoprávne konanie.

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. septembra 2014, sp. zn. 2To/52/2014 (ďalej len ako „odvolací súd" alebo „druhostupňový súd"), podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a pri nezmenenom výroku o vine podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvineného odsúdil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 38 ods. 7 Trestného zákona k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona odvolací súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Prievidza zo 14. februára 2013, sp. zn. 3T/288/2012, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

V predmetnej trestnej veci dňa 3. mája 2017 podal obvinený tzv. blanketové dovolanie, postrádajúce splnenie podmienky povinného zastúpenia obhajcom v dovolacom konaní podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Po tom, čo okresný súd obvinenému ustanovil obhajcu za účelom podania dovolania a jeho zastupovania v dovolacom konaní, tento dňa 14. júna 2017 podal vo veci kvalifikované dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku. Obvinený následne sám doručil okresnému súdu dňa 7. septembra 2017 doplnenie svojho dovolania.

Predmetné dovolanie obvinený zdôvodnil tým, že sa v žiadnom prípade necíti byť vinným zo spáchania inkriminovanej trestnej činnosti, nakoľko sa jej nedopustil a skutočnosti uvádzané v namietaných rozhodnutiach považuje za nepravdivé.

K námietke právnej kvalifikácie skutku obvinený uviedol, že tento nemal byť posúdený ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. a/ Trestného zákona, pretože on poškodenému nič neodcudzil a už vôbec nie za použitia násilia alebo so zbraňou. Obvinený osobitne namietol pričítanie tohto kvalifikačného znaku. Podľa obvineného v predmetnom prípade neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, nakoľko násilie nesmerovalo k prekonaniu odporu poškodeného za účelom zmocnenia sa cudzej veci, a preto do úvahy pripadá iná - miernejšia právna kvalifikácia skutku.

Konajúce súdy mali pochybiť aj v tom, že odmietli vykonať výsluch dôležitého svedka P. Q.. Rovnako súdy nevypočuli svedkov: P. B., F. X. a X. B.. Uvedeným postupom mali konajúce súdy porušiť zásadu ústnosti a bezprostrednosti konania. Okresný súd mal pochybiť aj v tom, že zamietol návrh obhajoby na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku vo vzťahu k znaleckému posudku č. 5/2013, vypracovaného znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia - chirurgia, MUDr. J. F., za účelom objasnenia mechanizmu zranenia poškodeného v oblasti hlavy.

Vo vzťahu k skutku ustálenému v bode č. 2 obvinený poukázal na absenciu dôkazov, ktoré by preukazovali jeho vinu a v tomto smere podotkol, že poškodený T. A. v priebehu konania niekoľkokrát menil svoju výpoveď.

S ohľadom na tieto dôvody obvinený navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len ako „najvyšší súd" alebo „dovolací súd"), aby v zmysle § 386 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu ako aj rozsudok krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V doplnení dovolania zo 7. septembra 2017 obvinený zrekapituloval skôr uvedenú argumentáciu týkajúcu sa nevypočutia menovaných svedkov.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Prievidza sa k dovolaniu obvineného vyjadrila podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 30. júna 2017. V ňom uviedla, že obsah dovolacích námietok obvineného je len zopakovaním jeho argumentácie v pôvodnom konaní.

V predmetnej trestnej veci podľa prokurátorky nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, nakoľko obvinený bol od začiatku konania zastúpený obhajcom. Porušeniu tohto práva podľa jej názoru nezodpovedá nesúhlasné stanovisko s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní a súdu o návrhoch a žiadostiach odsúdeného. K namietanému nevykonaniu kontrolného znaleckého posudku uviedla, že súd nemal pochybnosti o správnosti znaleckého dokazovania a neexistoval ani znalecký posudok, ktorý by zranenia poškodeného hodnotil iným spôsobom, a preto neexistoval dôvod na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, ktorého cieľom je posúdiť správnosť a úplnosť dvoch rozporuplných znaleckých posudkov. Zároveň nevypočutie svedkov, ktoré namieta obvinený, podľa nej nemôže byť považované za dovolací dôvod, nakoľko orgány činné v trestnom konaní a súd rozhodujú o tom, ktoré dôkazy budú či nebudú vykonané. K namietanému skutku č. 2 uviedla, že výpoveď poškodeného bola pre usvedčenie obvineného dostatočná, pričom podstatná časť rozporov v jeho výpovediach bola odstránená.

Podľa jej názoru bol skutok správne právne posúdený, teda v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona a správne bola obvinenému uložená aj príslušná trestná sadzba.

S ohľadom na doplnenie dovolania samotným obvineným, prokurátorka svoje vyjadrenie doplnila podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 19. septembra 2017. V tomto uviedla, že nevykonanie niektorých dôkazov navrhovaných stranou trestného konanie nie je dovolacím dôvodom v zmysle § 371 Trestného poriadku.

Sumarizujúc, prokurátorka okresnej prokuratúry navrhla, aby najvyšší súd dovolanie obvineného odmietol ako nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.

Najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) spis a dovolanie obvineného predbežne preskúmal v zmysle § 378 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2, § 372 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), podala ho oprávnená osoba (§ 369 ods. 2 písm. b/, § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), v zákonnej lehote a na príslušnom mieste (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), dovolanie má náležitosti predpokladané zákonom (§ 374 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku). Súčasne však dovolací súd zistil, že je dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu uvedeného v § 382 písm. c/ Trestného poriadku, lebo nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371ods. 1 Trestného poriadku.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia.

Pokiaľ ide o vyššie uvádzanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak tu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (viď uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo/30/2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 120/2012).

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku, alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

K namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku treba úvodom ozrejmiť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu. Intenzitu zásadného porušenia práva na obhajobu tak predstavuje najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, porušenie práva obvineného navrhovať, hodnotiť a vyjadrovať sa k dôkazom alebo byť prítomný pri preverovaní dôkazu. Za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom však nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku (uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2Tdo/45/2009, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 7/2011).

V súvislosti s nevykonaním konkrétneho dôkazu navrhnutého niektorou zo strán by k naplneniu obsahového rámca porušenia práva na obhajobu zásadným spôsobom došlo jedine v prípade, ak by sa konajúci súd vôbec nezaoberal návrhom strany na vykonanie dôkazu, a teda by o ňom nerozhodol podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku. A contrario, ak však súd o nevykonaní konkrétneho dôkazu rozhodol jeho nevykonaním, potom takáto skutočnosť žiaden dovolací dôvod nezakladá (bližšie viď uznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. 2Tdo/1/2014, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 116/2014; uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2018, sp. zn. 1TdoV/6/2017, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 43/2018). Najvyšší súd pre úplnosť dodáva, že oprávnenie obvineného navrhovať dôkazy so sebou automaticky neprináša aj povinnosť súdu vykonať všetky obvineným navrhované dôkazy, pretože o otázke, ktoré dôkazy sa vykonajú v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, rozhodujú súdy ako orgány príslušné na rozhodovanie v konkrétnej trestnej veci.

Z obsahu spisu v predmetnej trestnej veci pritom vyplýva, že okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 16. decembra 2013 zamietol návrh obhajcu, obvineného a prokurátora na vypočutie svedkov P. Q., P. B., F. X., X. B. a tiež návrh na nariadenie kontrolného znaleckého posudku z odboruzdravotníctva ohľadom vzniku zranení poškodeného F. (č. l. 440). Odvolací súd nemajúc pochybnosti o správnosti skutkových zistení ustálených prvostupňovým súdom v odôvodnení svojho rozsudku na strane č. 6 podotkol, že nepovažuje návrhy obhajoby na vykonanie ďalších dôkazov za opodstatnené. Po zohľadnení vyššie uvedenej argumentácie preto nemožno v predmetnej veci hovoriť o porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, a teda ani o naplnení dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku je daný, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Z toho plynie, že v rámci rozhodovania o dovolaní vychádza najvyšší súd zásadne zo skutkových zistení vykonaných súdmi v predchádzajúcom konaní a zaoberá sa len otázkou, či tieto skutkové zistenia boli z hľadiska hmotného práva správne posúdené - či skutok zistený v napadnutom rozhodnutí bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávne podradenie) spôsobuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Rozoberaným dovolacím dôvodom sa možno zároveň domáhať nápravy nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia. Prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu teda nie je možné namietať nič proti skutkovým zisteniam súdu, proti tomu, ako súd hodnotil dôkazy, v akom rozsahu vykonal dokazovanie, ako postupoval pri vykonávaní dôkazov a podobne. Keďže skutkové námietky nie sú zo strany obvineného účinne uplatniteľným dovolacím dôvodom, najvyšší súd na ne neprihliada. Učinil by tak jedine vtedy, ak by dovolanie podal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku z dovolacieho konania vylúčené. Uvedené pritom rovnako platí i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov (uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2Tdo/45/2009, publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 21/2010). Ťažisko dokazovania, ako už bolo uvedené vyššie, je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov, nemožno vyvodzovať tento dovolací dôvod, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2Tdo/73/2012, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2014).

S ohľadom na uvedené je zrejmé, že obvineným uplatnené vecné námietky nespadajú do obsahového rámca ním uplatnených dovolacích dôvodov a zároveň nepredstavujú žiaden z dovolacích dôvodov vymedzených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Obvinený domáhajúc sa zmeny v hodnotení dôkaznej situácie namieta skutkové zistenia, čo však zákon v jeho prípade nepripúšťa. Uvedené platí k námietkam primkýnajúcim sa k obom inkriminovaným skutkom.

Skutok vymedzený v bode č. 1, ako bol ustálený konajúcimi súdmi, pritom v plnej miere zodpovedá právnej kvalifikácii zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, keďže obvinený použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom tohto konania sa dopustil závažnejším spôsobom, a síce so zbraňou (kvalifikačný znak). Zbraňou sa v zmysle § 122 ods. 2 Trestného zákona rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôkaznejším. Takou vecou treba nepochybne chápať aj prázdnu fľašu, ktorá bola použitá v posudzovanej trestnej veci.

Záverom najvyšší súd konštatuje, že v predmetnom dovolaní absentujú akékoľvek vecné výhrady, ktoré by bolo možné podradiť pod dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g/, písm. h/ Trestného poriadku. Ich uplatnenie obvineným je len formálne - bezobsažné, a preto sa nimi dovolací súd vecne nezaoberal.

So zreteľom na vyššie uvedené, najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.