3Tdo/59/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Šimonovej a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Martina Bargela na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 9. mája 2017 v trestnej veci obvineného A. K., pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona a iné, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanom proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/23/2015, z 22. septembra 2015 takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Nitra, sp. zn. 5T/86/2013, zo dňa 05. mája 2014, bol obvinený A. K. uznaný vinným zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i/ Trestného zákona a zločinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:

po tom, ako v presne nezistený deň v mesiaci február 2008 prostredníctvom doposiaľ neznámej osoby vystupujúcej ako záujemca o prenájom získali kľúče od bytu č. XX nachádzajúci sa na J. podlaží bytového domu, súpisné číslo XXXX, orientačné číslo XX, na ulici O. v E., A. K. ako organizátor oslovil manželov A. a L. A., ktorým zabezpečil falošné občianske preukazy vystavené na mená vlastníkov vyššie uvedeného bytu Y. X. a K. X., následne X. S. prostredníctvom W. I. ponúkol uvedený byt za účelom sprostredkovania jeho predaja realitnej kancelárii Ing. O. A. - O., so sídlom na ulici T. X E., pričom dňa 03. marca 2008 bola v uvedenej realitnej kancelárii spísaná kúpna zmluva medzi predávajúcim Y. a K. X., ktorí však o predaji bytu nemali žiadnu vedomosť, nakoľko v ich mene podpísali kúpnu zmluvu v skutočnosti A. a L. A. preukazujúci sa falošnými občianskymi preukazmi znejúcimi na mená skutočných vlastníkov bytu a kupujúcim Ing. P. I., následne toho istého dňa A. A. v čase o 11.16. hod. prevzala od kupujúceho Ing. P. I. kúpnu cenu bytu vo výške 2 000 000 Sk (66 387,84 Eur), ktorú vzápätí odovzdala A. K. a X. S., čím spoločným konaním spôsobili Ing. P. I. škoduv celkovej výške 2 000 000 Sk (66 387,84 Eur), nakoľko konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti v prospech kupujúceho Ing. P. I. bolo Správou katastra Nitra zastavené.

Za tieto zločiny mu bol podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, postupom podľa § 38 ods. 2, ods. 5 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona, so zistením priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h/, písm. k/ Trestného zákona, uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvineného zaviazal spoločne a nerozdielne s už odsúdenými X. S., A. A. a L. A. nahradiť poškodenému Ing. P. I. spôsobenú škodu vo výške 66 387,84 Eur.

Krajský súd v Nitre rozsudkom, sp. zn. 1To/23/2015, z 22. septembra 2015 na základe odvolania obvineného podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra, sp. zn. 5T/86/2013, zo dňa 05. mája 2014, vo výroku o treste. Krajský súd uložil obvinenému rozhodujúc podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, postupom podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona a priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona obvineného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Výrok rozsudku Okresného súdu Nitra o vine a výrok o náhrade škody zostal nedotknutý.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, sp. zn. 1To/23/2015, z 22. septembra 2015, uvádza, že výkladom ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona možno dospieť k záveru, že slovné spojenie „pri opätovnom spáchaní zločinu“ odkazuje na objektívnu stránku trestného činu, t. j. konanie páchateľa, a zároveň aj na subjektívnu stránku - zavinenie, vedomosť páchateľa o tom, že opätovne pácha zločin i napriek tomu, že za zločin už bol odsúdený. Toto vyžaduje, aby už vo výroku o vine bolo zdôraznené, že páchateľ spáchal žalovaný zločin i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu za zločin. Keďže napadnutý rozsudok toto vo výroku o vine neobsahuje, nie je možné trest ukladať za aplikácie ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona. (judikát Krajského súdu Nitra Rtk 5/2012 a rozsudok Krajského súdu Nitra, sp. zn. 1To/55/2012).

Krajský súd zistil ďalšie pochybenie okresného súdu, ktorý zistil priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. k/ Trestného zákona), podľa ktorej obvinený spáchal trestný čin ako organizátor. Tento výrok však nemá oporu vo výroku o vine a nevyplýva ani zo skutkovej vety. Z výroku o vine a zo skutkovej vety vyplýva, že obvinený konal výlučne ako člen organizovanej skupiny. Organizátorom je pritom ten, kto spáchanie trestného činu zosnoval alebo riadil bez toho, aby sa na jeho spáchaní priamo zúčastnil ako páchateľ. Organizovanou skupinou je spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou úloh medzi členmi skupiny, ktorej činnosť sa vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.

Krajský súd teda zistil u obvineného pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností 1:1. Ďalej zohľadnil, že odsúdenie spred 38 rokov nebolo zahladené, na čom obvinený nenesie vinu. Ďalej zohľadnil, že k odsúdeniu došlo pred 38 rokmi (plynutie času) a trest vykonal pred 35 rokmi. Obvinený sa dostal 13x do rozporu so zákonom a prihliadať možno v súčasnosti len na 2 odsúdenia. Naposledy mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov. Z výkonu väzby je hodnotený kladne.

Proti rozsudku krajského súdu, ktorý bol príslušnej krajskej prokuratúre doručený 14. decembra 2015, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 9. februára 2016 dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, a to v neprospech obvineného A. K..

Generálny prokurátor v dovolaní uvádza, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon vustanovení § 38 ods. 5 Trestného zákona v prospech obvineného A. K.. Porušenie zákona spočíva v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, v dôsledku čoho nebol obvinenému uložený trest odňatia slobody v rámci zvýšenej trestnej sadzby (s použitím § 38 ods. 5 Trestného zákona). Krajský súd v Nitre svoj rozsudok odôvodnil tým, že postup Okresného súdu Nitra, ktorý pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona nie je správny, pretože výrok o vine jeho rozsudku neobsahoval zmienku o tom, že obvinený sa opätovne dopustil zločinu. Nakoľko rozsudok okresného súdu vo výroku o vine túto skutočnosť neobsahoval, nebolo podľa krajského súdu možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona a mohol byť uložený trest iba vo výmere od 3 do 10 rokov.

Generálny prokurátor sa s vyššie uvedeným nestotožnil z viacerých dôvodov. V prvom rade z odpisu registra trestov je zjavné, že obvinený bol v roku 1976 odsúdený Okresným súdom Jičín, sp. zn. 3T/527/76, z 13. decembra 1976 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové, sp. zn. 3To/12/77, z 18. januára 1977, za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinný do 31. decembra 2005) k trestu odňatia slobody vo výmere 3,5 roka, ktorý vykonal v marci 1980. Trestná sadzba za uvedený trestný čin bola určená na 3 až 10 rokov. V zmysle § 437 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006) ide teda o zločin, pretože horná hranica trestnej sadzby prevyšuje 5 rokov. Toto odsúdenie nebolo do dnešného dňa zahladené napriek tomu, že v roku 2013 oň obvinený požiadal. Možno teda jednoznačne konštatovať, že obvinený opätovne spáchal zločin, na ktorý sa prihliada. Generálny prokurátor ďalej v dovolaní uvádza, že nebolo povinnosťou súdu uviesť predchádzajúce odsúdenie obvineného za zločin vo výroku rozsudku o vine, resp. v skutkovej vete, pretože predchádzajúce odsúdenie nie je zákonným znakom zločinu podvodu. Nebolo povinnosťou súdu uviesť ho ani pri právnom posúdení skutku - v právnej vete, pretože nejde o ustanovenie, podľa ktorého sa určité konanie posudzuje ako trestný čin, ale ide len o ustanovenie, ktoré sa aplikuje pri ukladaní trestu v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa za zločin, ktorý opätovne spáchal. Uvedené vyplýva aj z ustanovenia § 163 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Vyššie uvedená skutočnosť vyplýva aj zo systematického zaradenia ustanovenia § 38 ods. 5 do druhého oddielu, druhej hlavy Trestného zákona, ktorý upravuje základné zásady ukladania sankcií. Názor krajského súdu nesprávne vychádzal z rozhodovania súdov za platnosti zákona č. 140/1961 Zb., ktorý upravoval v ustanovení § 41 ods. 1 ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Išlo o osobitnú kategóriu páchateľa. Použitie ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006) obdobným spôsobom nie je namieste, pretože toto ustanovenie upravuje iba podmienky ukladania trestu za spáchanie zločinu. V súčasne platnej právnej úprave Trestného zákona opätovné spáchanie zločinu nie je zákonným znakom trestného činu, a preto nie je povinnosťou súdu uvádzať túto skutočnosť vo výroku rozsudku o vine, resp. v skutkovej vete. Použitie tohto ustanovenia je nevyhnutné uviesť len vo výroku rozsudku o treste, pretože je jedným z ustanovení zákona, ktoré určujú zákonnú trestnú sadzbu trestného činu. Túto povinnosť okresný súd splnil. Ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov účinných od 1. januára 2006) je kogentnej povahy, t. j. súd je povinný ho aplikovať za predpokladu splnenia v ňom uvedených podmienok.

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia zákona v zmysle § 371 ods. 5 Trestného zákona, generálny prokurátor uvádza, že neaplikovanie ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona zo strany krajského súdu malo za následok, že obvinenému bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, ktorý by v prípade jeho aplikovania neprichádzal do úvahy, nakoľko po zvýšení dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby by bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere najmenej 6 a pol roka.

V podstate z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd:

1) podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 38 ods. 5 Trestného zákona v prospech obvineného A. K.,

2) podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, a

3) podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu generálneho prokurátora sa vyjadril obvinený prostredníctvom obhajcu. Vo vyjadrení namietol dôvody uvedené v dovolaní a stotožnil sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu v celom rozsahu. V súlade s týmto rozhodnutím postup prvostupňového súdu nemožno považovať za správny, a to vzhľadom k tomu, že výrok o vine predovšetkým v skutkovej vete neobsahuje zmienku o jeho odsúdení, a to rozsudkom Okresného súdu Jičín, sp. zn. 3T/527/76, z 13. decembra 1976 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové, sp. zn. 3To/12/77, z 18. januára 1977, ktorými mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov a 6 mesiacov, a ktorý vykonal dňa 29. marca 1980. Toto odsúdenie nie je doposiaľ zahladené. Nakoľko napadnutý rozsudok toto vo výroku a vine neobsahuje, nie je možné trest ukladať za aplikácie § 38 ods. 5 Trestného zákona. Stotožnil sa s právnym názorom vyjadreným v judikáte Krajského súdu Nitra Rtk/5/2012 a rozsudku Krajského súdu Nitra, sp. zn. 1To/55/2012. Navrhol, aby najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané generálnym prokurátorom ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. a/ Trestného poriadku, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 368 ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, a to v neprospech obvineného potom, ako ten podal riadny opravný prostriedok a odvolací súd rozhodol v jeho prospech (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že podané dovolanie treba odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku, keďže je zrejmé, že nie je splnený generálnym prokurátorom uplatnený dôvod dovolania.

V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R120/2012-I).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Trestného poriadku) a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obvinený prostredníctvom obhajcu, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku).

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené nanesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Vo vzťahu k dovolateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku je potrebné uviesť, že dovolací súd je viazaný skutkovými zisteniami súdov nižších stupňov, ktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Vo vzťahu k zistenému skutku, ktorým je dovolací súd viazaný, je možné namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný.

V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom.

Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Trestného zákona), premlčania trestného stíhania (§ 87 Trestného zákona), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Trestného zákona) a pod. i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku.

Predmetom dovolacieho konania bolo posúdiť, či predpokladom použitia ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona pri ukladaní trestu je uvedenie predchádzajúceho odsúdenia za zločin vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku v jeho skutkovej vete. V danom prípade nebolo sporné, že obvinený opätovne (hoci pred 38 rokmi) spáchal zločin a toto odsúdenie nebolo doposiaľ zahladené.

Podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije. V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že pod pojmom „opätovne“ treba vo vzťahu k tomuto ustanoveniu rozumieť spáchanie zločinu po tom, čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin. Na tento znak sa neprihliadne v prípade, ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené. V opačnom prípade však nie je rozhodujúci časový úsek medzi predchádzajúcim odsúdením a spáchaním nového zločinu.

Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Zákonnú požiadavku „uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu“, treba vnímať tak, že sa požaduje uvedenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu, ako aj znakov podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby. Pod takýmito znakmi sa rozumejú nielen znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty, ale aj všetky skutkové závery, ktoré odôvodňujú úpravu trestnej sadzby podľa ustanovenia § 38 Trestného zákona, jeho ods. 5nevynímajúc.

Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 1To/55/2012, podľa ktorého „v prípade, ak páchateľ opätovne spáchal zločin (§ 38 ods. 5 Trestného zákona) alebo obzvlášť závažný zločin (§ 38 ods. 6 Trestného zákona) je nevyhnutné, aby výrok o vine v tzv. skutkovej vete obsahoval presnú citáciu predchádzajúceho odsúdenia (je nevyhnutné zároveň zisťovať, či je možné na toto odsúdenie prihliadnuť). Uvedený právny názor bol vyjadrený aj v judikáte Krajského súdu Nitra Rtk 5/2012, na ktorý odkazuje krajský súd aj obvinený prostredníctvom obhajcu vo svojom vyjadrení k dovolaniu generálneho prokurátora.

V reakcii na argumentáciu generálneho prokurátora, podľa ktorej systematické zaradenie § 38 ods. 5 Trestného zákona do druhého oddielu, druhej hlavy Trestného zákona, ktorý upravuje základné zásady ukladania sankcií, je jedným z dôvodov, pre ktorý nie je potrebné uvádzať predchádzajúce odsúdenie za zločin v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku najvyšší súd odkazuje na právnu vetu vyslovenú v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2006, sp. zn. 2To/55/2006. V nej sa uvádza, že podľa § 120 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006) výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva za vinného, alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale i uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne i uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Najvyšší súd v danom prípade posudzoval povinnosť uviesť okolnosť odôvodňujúcu použitie ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (§ 47 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006) vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku. Najvyšší súd v tomto rozsudku ustálil, že „záver súdu prvého stupňa o tom, že obžalovaný súdený trestný čin uvedený v ustanovení § 43 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (§ 47 ods. 2 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006) spáchal za podmienok predpokladaných v tomto ustanovení zákona (t. j. spáchal tam uvedený trestný čin napriek tomu, že už bol za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal), ktorý v zmysle § 120 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006) odôvodňuje použitie určitej trestnej sadzby, je záverom skutkovým, musí mať základ vo vykonanom dokazovaní oboznámením obsahu súdnych spisov o takých skorších odsúdeniach. Uvedené skutkové zistenia bolo preto v konečnom dôsledku potrebné uviesť vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku (§ 120 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006)), nakoľko sa aj na ne v prípade podania odvolania vzťahuje prieskumná povinnosť odvolacieho súdu, zakotvená v ustanovení § 254 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (§ 317 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006).“ Najvyšší súd ďalej konštatoval, že súd prvého stupňa pochybil, keď nesprávne do svojich skutkových zistení nezahrnul už spomínané odsudzujúce rozhodnutia a zistenia o tom, že obžalovaný skôr uložené tresty za v nich uvedené trestné činy pred spáchaním súdenej trestnej činnosti vykonal, hoci ho k tomu zaväzovalo ustanovenie § 120 ods. 3 Trestného poriadku (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006). Na uvedený právny názor najvyšší súd poukazuje aj vo vzťahu k predpokladom aplikácie ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona. Tak ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, ako aj ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona, sú systematicky zaradené v druhej hlave Trestného zákona (Sankcie), ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona v druhom diele (Základné zásady ukladania sankcií), ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona v treťom diele (Ukladanie a výkon jednotlivých trestov). V oboch prípadoch teda ide o ustanovenia, ktoré síce netvoria základné znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale odôvodňujú určitú trestnú sadzbu, a preto je potrebné uviesť ich vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku v skutkovej vete v súlade s ustanovením § 163 ods. 3 Trestného poriadku.

Najvyšší súd po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu považuje za nevyhnutné uviesť, že obvinený A. K. sa o skutočnosti, že pri ukladaní trestu bude aplikované ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, po prvýkrát dozvedel na hlavnom pojednávaní dňa 5. mája 2014 (č. l. 102), kde to vyplynulo zo záverečnej reči prokurátora krajskej prokuratúry prednesenej v zmysle písomného vyhotovenia z 30.apríla 2014 (č. l. 95). V samotnej obžalobe prokurátora krajskej prokuratúry nebola ani zmienka o zámere aplikovať ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona. Uvádza sa v nej iba skutočnosť, že obvinený A. K. bol v minulosti celkom dvanásťkrát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 1 P 79/09, z 15. marca 2010 pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osem mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní jeden rok (č. l. 19-20). Obvinený A. K. na podklade obžaloby urobil na hlavnom pojednávaní 26. marca 2013 vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku (č. l. 54), ktoré súd uznesením prijal (č. l. 59) a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná (č. l. 60). Najvyšší súd aj s ohľadom na uvedené zdôrazňuje potrebu ochrany práv obvineného, pokiaľ ide o jeho oboznámenie so všetkými skutkovými závermi, ktoré budú podkladom pre výrok o treste. Obvinený tak na základe neúplnej obžaloby čo do skutkových okolností urobil vyhlásenie o vine bez toho, aby mal vedomosť o tom, že sa priznáva k spáchaniu skutku s vedomím, že opätovne pácha zločin i napriek tomu, že za zločin už bol odsúdený. Uvedené neprimerane zasahuje do základných práv obvineného. Najvyšší súd sa zároveň stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého „slovné spojenie „pri opätovnom spáchaní zločinu“ odkazuje na objektívnu stránku trestného činu, t. j. konanie páchateľa, a zároveň aj na subjektívnu stránku - zavinenie, vedomosť páchateľa o tom, že opätovne pácha zločin i napriek tomu, že za zločin už bol odsúdený. Toto vyžaduje, aby už vo výroku o vine bolo zdôraznené, že páchateľ spáchal žalovaný zločin i napriek predchádzajúcemu odsúdeniu za zločin.“

So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.