UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Igora Burgera na neverejnom zasadnutí v Bratislave 18. septembra 2013 v trestnej veci obvineného I. N. pre zločin neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f/ Tr. zák. a iné, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 3T 156/2011, o dovolaní, ktoré podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Jozefa Plačka, proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, zo dňa 12. novembra 2012, sp. zn. 23To 75/2012, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného I. N. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza z 2. marca 2012, sp. zn. 3T 156/2011, bol obvinený I. N. po tom, čo podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. bol zrušený výrok o vine a treste trestného rozkazu Okresného súdu Žiar nad Hronom z 27. júna 2009, sp. zn. 0T 3/2009, právoplatný 27. júna 2009, uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, písm. f/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v bodoch 1/, 2/, pokračovacieho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v bodoch 3/, 4/ a zločinu neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. f/ Tr. zák. v bode 5/ na skutkových základoch, uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa.
Okresný súd obvinenému I. N. podľa § 219 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 7 Tr. zák. uložil spoločný a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 5 mesiacov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Okresný súd súčasne zaviazal obvineného podľa § 287 ods. 1 Tr. por. na náhradu škody poškodeným, ktorú presne vymedzil vo svojom rozhodnutí. So zvyškom nároku na náhradu škody odkázal poškodených podľa § 288 ods. 2 Tr. por. na občianske súdne konanie.
Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne uznesením, zo dňa 12. novembra 2012, sp. zn. 23To 75/2012, podľa § 316 ods. 1 Tr. por. zamietol ako oneskorene podané.
Následne obvinený podal žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu v Prievidzi z 2. marca 2012, sp. zn. 3T 156/2011, ktorú krajský súd uznesením zo 14. decembra 2012, sp. zn. 23To 75/2012, podľa § 64 ods. 1 Tr. por. zamietol.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 12. novembra 2012, sp. zn. 23To 75/2012, podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., teda že bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., teda že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia a § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por., teda že odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody (podľa obsahu dovolania malo byť správne písm. l/, obhajca zrejme vychádzal zo znenia zákona účinného do 31. augusta 2011).
Obvinený v dovolaní namietal postup odvolacieho súdu, ktorý zamietol jeho odvolanie z procesných dôvodov a tiež zamietol jeho žiadosť o navrátenie lehoty na podanie odvolania, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Omyl v počiatku plynutia lehoty na podanie odvolania je potrebné považovať za dôležitý dôvod na prinavrátenie lehoty. V danom prípade sa obvinený nemal s kým poradiť, nakoľko v konaní nebol zastúpený obhajcom. Osoba neznalá procesného práva, nemá dôvod domnievať sa, že lehota na podanie odvolania proti rozsudku začne plynúť skôr, ako jej je obsah rozhodnutia (vrátane odôvodnenia) zrejmý. S prihliadnutím na právo obvineného na spravodlivý proces, ktoré zaručuje čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, mal obvinený za to, že konaním odvolacieho súdu bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. (správne malo byť písm. l/).
Obvinený ďalej v dovolaní namietal spôsob spáchania skutku pod bodom 5/ rozsudku - konkrétne, že sa mal konania dopustiť ľsťou. Obvinený tvrdil, že nikdy nekonal so ľsťou a nevyužil omyl U. P., naopak táto mu dobrovoľne vydala platobnú kartu a oznámila mu aj PIN kód, čím sa vystavila prípadnému riziku jeho neoprávneného použitia. Súd prijal vyhlásenie obvineného o vine podľa § 257 ods. 6 Tr. por. a vykonal dokazovanie len v rozsahu čo do uloženia trestu. Obvinený však v čase vyhlásenia o vine nemal vedomosť o tom, aký trest je možné mu uložiť za skutky označené v obžalobe, najmä nebol poučený o tom, že u neho prichádza do úvahy uloženie trestu pri použití zostrujúcej zásady. Práve presvedčenie súdu, že obvinený spáchal skutok závažnejším spôsobom konania spôsobilo, že mu bol ukladaný trest odňatia slobody postupom podľa § 41 ods. 2 a ods. 3 Tr. zák.
V tejto súvislosti obvinený poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorý vyslovil, že ustanovenie § 41 ods. 2, veta za bodkočiarkou, nie je v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a teda súd pri ukladaní trestu postupoval v súlade s ustanovením zákona, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Zároveň poukazoval na to, že pri ukladaní trestu sa súdy neriadili základnou zásadou trestného konania, a teda zásadou primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný.
Vzhľadom na uvedené navrhoval, aby najvyšší súd rozsudok Okresného súdu Prievidza z 2. marca 2012, sp. zn. 3T 156/2011, zrušil a prikázal súdu prvého stupňa, aby vec opätovne prerokoval a vo veci rozhodol.
K dovolaniu sa vyjadrila aj prokurátorka Okresnej prokuratúry v Prievidzi, ktorá uviedla, že súd pri ukladaní trestu zohľadnil základné zásady ukladania trestu uvedené v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zák., pričom obvineného odsudzoval za viac úmyselných trestných činov, z ktorých jeden bol zločin, a teda prichádzalo do úvahy ukladanie úhrnného trestu za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.Mala za to, že dovolanie obvineného je nedôvodné, obvinenému nebol uložený trest mimo zákonom stanovenej sadzby a nebol mu uložený ani taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávané trestné činy nepripúšťa. Rozhodnutie súdu nie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia. Pokiaľ išlo o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por., tak obvinenému nebolo uložené žiadne ochranné opatrenie. Preto navrhovala, aby dovolací súd dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Najvyšší súd, ako súd dovolací, síce primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.) a že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Zároveň však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie je splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por.
Najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že novelou Trestného poriadku č. 262/2011 Z. z. účinnou od 1. septembra 2011 došlo k rozšíreniu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. Obvineným namietaný dovolací dôvod pôvodne uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. j/ Tr. por. (že dovolanie možno podať, ak odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné dôvody) bol po uvedenej novele zaradený pod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. a jeho obsah bol doplnený.
Ďalej je potrebné uviesť, že pokiaľ oprávnená osoba uplatňuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. spočívajúci v tom, že odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. (bez meritórneho preskúmania veci), hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, nie je možné dovolanie súčasne opierať o akýkoľvek iný dôvod dovolania podľa § 371 Tr. por. Domáhať sa vyslovenia porušenia zákona z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. a zároveň zrušenia napadnutého rozhodnutia totiž znamená žiadať o pokračovanie v trestnom stíhaní v štádiu odvolacieho konania, a to s uplatnením prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu podľa § 317 Tr. por.
Zistenie dovolacieho súdu, že dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. bol naplnený, má za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia vydaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a vrátenie veci odvolaciemu súdu. Tým vzniká stav neskončeného trestného stíhania. Z tohto dôvodu je vylúčené, aby najvyšší súd, ako súd dovolací, mohol vec posudzovať ďalej z akýchkoľvek iných hľadísk, ktoré by inak mohli zakladať jednotlivé dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., resp. tiež podľa § 374 ods. 3 Tr. por.
V posudzovanej veci to znamená, že obvinený I. N. sa nemohol domáhať aj preskúmania správnosti právneho posúdenia zisteného skutku a nesprávne uloženého trestu (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/, písm. h/ Tr. por.), keď primárne tvrdil, že jeho odvolanie nemalo byť zamietnuté ako oneskorene podané a dovolaním sa domáhal zrušenia takého rozhodnutia odvolacieho súdu ako nezákonného.
Konštrukcia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. obsahuje nepriamo v sebe aj tvrdenie o splnení podmienky dovolania podľa prvej vety ustanovenia § 372 Tr. por. Preto ak dovolací súd zistí, že uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. l/ Tr. por. nie je splnený, znamená toto zistenie zároveň aj to, že oprávnenými osobami, s výnimkou ministra spravodlivosti, neboli splnené podmienky dovolania podľa § 372 Tr. por.
Podmienkou dovolania podľa § 372 Tr. por., ak nejde o situáciu upravenú v druhej vete tohto ustanovenia, je totiž to, že oprávnené osoby, okrem ministra spravodlivosti, využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a bolo o ňom rozhodnuté. Za využitie tohto práva možno pritom považovať tie prípady, kedy odvolací súd uplatnil prieskumnú povinnosť podľa § 317 Tr. por., t.j. keď nedošlo k zamietnutiu odvolania z formálnych právnych dôvodov uvedených v § 316 ods. 1 Tr. por.Uznesenie odvolacieho súdu o zamietnutí odvolania ako oneskorene podaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. má iba deklaratórnu povahu a prvostupňový rozsudok nadobúda právoplatnosť márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania všetkým oprávneným osobám.
Po preštudovaní predloženého spisového materiálu najvyšší súd dospel k záveru, že Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, postupoval správne, keď odvolanie obvineného I. N. podľa § 316 ods. 1 Tr. por. ako oneskorene podané zamietol.
Podľa § 309 ods. 1 Tr. por. sa odvolanie podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Zo zápisnice z hlavného pojednávania (č.l. 302-304) vyplýva, že napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa 2. marca 2012 v prítomnosti obvineného, pričom obvinený po poučení o opravnom prostriedku vyhlásil, že sa vyjadrí v zákonnej lehote. Vzhľadom na uvedené a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 63 Tr. por. je potom zrejmé, že posledným dňom na podanie odvolania bol skutočne 19. marec 2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na tomto základe, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania uplatnených obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.