3Tdo/23/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Petra Hatalu na neverejnom zasadnutí 9. septembra 2015 v Bratislave v trestnej veci obvineného X. D. pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona v spojení s § 138 písm. a/ Trestného zákona a iné, vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 9T 56/2010, o dovolaní, ktoré podal obvinený prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Miroslavy Bobíkovej, advokátky v Dolnom Kubíne, proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 9. septembra 2014, sp. zn. 1To 54/2014, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného X. D. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 10. júna 2014, sp. zn. 9T 56/2010, obvinenému X. D. po povolení obnovy konania v zmysle § 166 Trestného poriadku v spojení s § 404 ods. 2 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o vine uvedenom v rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín zo 14. januára 2011, sp. zn. 9T 56/2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 9. septembra 2014, sp. zn. 1To 15/2011, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a za zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona uložil podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 7 Trestného zákona, za použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Na podklade odvolaní podaných obvineným a jeho otcom, Krajský súd v Žiline uznesením z 9. septembra 2014, sp. zn. 1To 54/2014, rozhodol tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného zamietol ako nedôvodné a podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolanie otca obvineného zamietol, pretože bolo podané oneskorene.

Obvinený podal proti uzneseniu krajského súdu prostredníctvom svojej obhajkyne dovolanie z dôvodu uvedenom v § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, teda že rozhodoval súd v nezákonnom zložení.

Obvinený v dovolaní uviedol, že Okresný súd Dolný Kubín pochybil, keď v jeho trestnej veci nekonal senát, ale iba samosudca. S touto námietkou sa nevysporiadal v rámci odvolacieho konania ani krajský súd. Obvinený poukazoval na to, že 10. júna 2010 bola na neho podaná obžaloba pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a za zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona. Ako vyplýva z obžaloby, v prípade uznania viny prichádzalo do úvahy uloženie úhrnného trestu v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. V danom prípade najprísnejšie trestným činom bol zločin útoku na verejného činiteľa, kde základná sadzba trestu odňatia slobody bola v rozmedzí 3 - 8 rokov. Po úprave pri použití asperačnej zásady v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona sa horná hranica trestnej sadzby zvýšila na 10 rokov a 8 mesiacov.

S ohľadom na ustanovenie § 237 ods. 3 písm. b/ Trestného poriadku, podľa ktorého o obžalobe alebo o návrhu na dohodu o vine a treste koná a vo veci rozhoduje samosudca o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, mal obvinený za to, že príslušným na rozhodovanie v jeho trestnej veci bol senát. Podľa názoru obvineného je totiž pre určenie funkčnej príslušnosti samosudcu rozhodujúca výsledná sadzba trestu odňatia slobody určená Trestným zákonom v jeho všeobecnej aj osobitnej časti.

Obvinený v dovolaní ďalej poukazoval na okolnosti, ktoré by v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia a prikázania veci na nové prerokovanie a rozhodnutie odôvodňovali záver, aby bola vec prejednávaná iným súdom toho istého druhu a stupňa. Touto okolnosťou je podľa názoru obvineného skutočnosť, že na sudcu JUDr. Rastislava Stieranku podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu marenia spravodlivosti, resp. zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré bolo uznesením vyšetrovateľa OR PZ Dolný Kubín ČVS: ORP-51/OVK-DK-2011 odmietnuté. Obvinený uviedol, že došlo k strate časti fotodokumentácie zo súdneho spisu a až do času, kým nebude zodpovedaná otázka, kto do spisového materiálu neoprávnene zasahoval, pretrváva pochybnosť o nezaujatosti sudcu JUDr. Rastislava Stieranku.

Vzhľadom na uvedené žiadal, aby dovolací súd vyslovil, že uznesením Krajského súdu z 9. septembra 2014, sp. zn. 1To 54/2014, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 16, § 237 ods. 3 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku v neprospech obvineného. Zrušil uvedené uznesenie ako aj rozsudok Okresného súdu z 10. júna 2014, sp. zn. 9T 56/2010, vo výroku o treste a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal inému okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V závere dovolania obvinený uviedol, že trest odňatia slobody si vykonáva od 1. februára 2010, čo do dátumu písomného podania dovolania predstavuje viac ako 5 rokov. Má trvalé bydlisko, na ktorom sa bude zdržiavať. Trestnému konaniu sa nebude vyhýbať, a preto žiadal, aby najvyšší súd podľa § 380 ods. 4 Trestného poriadku prerušil výkon trestu odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín z 10. júna 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 9. septembra 2014 do doby právoplatného rozhodnutia o dovolaní. V prípade, ak by mu súd neprerušil výkon trestu odňatia slobody, obvinený žiadal, aby ho najvyšší súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku prepustil ihneď z väzby na slobodu.

K dovolaniu sa vyjadrila aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Dolný Kubín, ktorá uviedla, že dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, ani žiadny iný dovolací dôvod, naplnený nebol. Námietky obvineného vo vzťahu k zloženiu súdu považovala za tendenčné. Poukazovala na to, že v konaní boli vykonané všetky dôkazy v súlade so zákonom v zmysle príslušných ustanovení a v rámci zákonných kompetencií súdu. V plnom rozsahu sa stotožnila s napadnutými rozhodnutiami a tietopovažovala za zákonné a správne. Preto navrhla dovolanie obvineného podľa § 382 Trestného poriadku odmietnuť, resp. podľa § 392 Trestného poriadku zamietnuť.

Najvyšší súd, ako súd dovolací, primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku); dospel však k záveru, že nie je splnený dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku.

Obvinený v dovolaní uplatnil dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, teda že rozhodoval nezákonne zložený súd.

Nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Okolnosť, či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t.j. či bol súd správne obsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti. Nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania.

Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu v uvedenom smere žiadne pochybenie konajúcich súdov nezistil.

V posudzovanej veci podal prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín 10. júna 2010 na obvineného X. D. obžalobu pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody až na 2 roky a pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, za ktorý Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody v rozmedzí 3 až 8 rokov.

Podľa § 237 ods. 3 Trestného poriadku o obžalobe alebo o návrhu na dohodu o vine a treste koná a vo veci rozhoduje

a) sudca pre prípravné konanie, ak ide o skrátené vyšetrovanie podľa § 204; pritom má rovnaké práva a povinnosti ako samosudca,

b) samosudca o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak,

c) predseda senátu alebo senát v ostatných prípadoch.

Podľa § 349 ods. 1 Trestného poriadku samosudca vykonáva konanie o prečinoch a zločinoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje osem rokov.

Podľa § 349 ods. 2 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak má byť uložený súhrnný trest alebo spoločný trest a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom.

Pokiaľ Trestný poriadok v § 349 ods. 1, resp. § 237 ods. 3 písm. b/ ustanovuje, že samosudca je príslušný na konanie o prečinoch a zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou 8 rokov, tak má na mysli príslušnú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, bez ohľadu na jej prípadnú neskoršiu úpravu (či už jej znižovanie alebo zvyšovanie) podľa ďalších, v tomto smere do úvahy pripadajúcich, ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona. Trestný poriadok pritom zároveň upravuje len jednu výnimku, kedy sa vyššie uvedené pravidlo nepoužije, a to v prípade, ak má byť uložený súhrnný trest alebo spoločný trest a skorší trest bol uložený v konaní pred senátom (§ 349 ods. 2 Trestného poriadku) - vtedy je na konanie príslušný vždy senát.

Možno preto uzavrieť, že v predmetnej veci rozhodoval súd v zákonnom zložení.

Vo vzťahu k námietke obvineného týkajúcej sa prípadnej zaujatosti sudcu JUDr. Rastislava Stieranku, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

V zmysle citovaného ustanovenia sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov v konkrétnej veci len celkom výnimočne a zo závažných dôvodov, ktoré by mu zjavne bránili rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo v súlade so zákonom, pre jeho vzťah k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka. Skutočnosť, že obvinený podal na sudcu JUDr. Rastislava Stieranku trestné oznámenie sama o sebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takémuto oznámeniu, rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo v trestnej veci, ktorá mu bola pridelená na rozhodnutie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že uvedené trestné oznámenie obvineného bolo uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru z 20. februára 2011, ČVS: ORP-51/OVK-DK-2011, podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd, bez meritórneho preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí konštatoval, že je zrejmé nenaplnenie dôvodu dovolania uplatneného obvineným, a preto tento mimoriadny opravný prostriedok podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.