UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Burgera a sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Aleny Šiškovej na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 3. decembra 2014 v trestnej veci obvineného S. N. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona o dovolaní obvineného, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ivana Dlhopolca, advokáta vo Zvolene proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2013, sp. zn. 5To 84/2013, a rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom z 15. mája 2013, sp. zn. 1T 47/2012, a takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného S. N. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 15. mája 2013, sp. zn. 1T 47/2012, bol obvinený S. N. uznaný za vinného z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 1. mája 2011 v Žiari nad Hronom, ako predávajúci podpísal kúpnu zmluvu s O. F., nar. XX. I. XXXX, bytom C. č. XXX, na základe ktorej jej predal nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXX, a to byt č. XX nachádzajúci sa na ul. K. č. XXX/X/XX v U., na X. poschodí vo vchode č. X obytného domu číslo súpisné XXX, postavený na C-KN parcele č. XXX/X o celkovej výmere 29,42 m2 za sumu 16 800 €, pričom jej zatajil, že na tento byt je zriadené záložné právo v prospech Dexie banky na základe V2031/06 zo zmluvy č. 97/239/06 uzatvorenej dňa 9. novembra 2006, čím O. F., nar. XX. I. XXXX, bytom C. č. XXX spôsobil škodu vo výške 16 800 €.
Za to mu bol uložený podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu na dva roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej O. F.,nar. XX. septembra XXXX, trvale bytom B., spôsobenú škodu v celkovej výške 16 800 €.
Proti rozsudku podal obvinený S. N. odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 10. decembra 2013, sp. zn. 5To 84/2013, podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného S. N. zamietol.
Obvinený S. N. písomným podaním z 20. januára 2014 (doručeným Okresnému súdu Žiar nad Hronom 23. januára 2014) podal prostredníctvom obhajcu JUDr. Ivana Dlhopolca proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. decembra 2013, sp. zn. 5To 84/2013, dovolanie.
V dovolaní poukázal na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu a písm. i/ Trestného poriadku, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa so skutkovými a predovšetkým právnymi výhradami obvineného nevysporiadal vôbec a len veľmi stručne poukázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorého závermi sa stotožnil.
Obvinený S. N. dal do pozornosti dovolaciemu súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. mája 2010, sp. zn. 7Tdo 486/2010, ktoré podľa jeho názoru je možné na jeho vec aplikovať. Najvyšší súd Českej republiky v predmetnom rozhodnutí skonštatoval, že otázku, či obvinený svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu, je nutné posudzovať v kontexte s tým, že základom posudzovanej veci bol súkromnoprávny vzťah. Predmetom tohto vzťahu boli nehnuteľnosti, ohľadom ktorých mali obidve strany uzavrieť v budúcnosti kúpnu zmluvu. Od tohto úmyslu poškodený ako potenciálny kupujúci odstúpil z dôvodu, že nehnuteľnosti boli zaťažené záložnými právami iných subjektov. Túto okolnosť poškodený zistil až dodatočne po tom, čo zaplatil obvinenému zálohu na kúpnu cenu nehnuteľnosti a následne s ním uzatvoril zmluvu o budúcej zmluve. Najvyšší súd Českej republiky posudzoval aj dodržanie povinnej (obvyklej) miery opatrnosti na strane poškodeného a dospel k záveru, že ak ide o súkromnoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich majetkových záujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví určených na ochranu majetkových práv a záujmov.
Ďalej uviedol, že v posudzovanom prípade kúpna zmluva neobsahovala žiadnu informáciu alebo vyhlásenie, ktoré by bolo nepravdivé. Po právnej stránke išlo o zmluvu právne perfektnú, schopnú katastrálneho vkladu. Údaje katastra sú voľne prístupné verejnosti. I keď v kúpnej zmluve absentovala úplná informácia o právnych vadách (záložnom práve), to neznamená, že túto právnu vadu obvinený pred poškodenou úmyselne zatajil. Nikoho nemožno uviesť do omylu zatajením informácie, ktorá je verejne dostupná a o ktorej aj súkromné právo predpokladá, že je každému známa. Podľa názoru obvineného k znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu je potrebné v prvom rade uviesť, že len uvedenie určitých nepravdivých skutočností nie je možné, samo o sebe, považovať „za uvedenie do omylu“ v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Deklarovanie nepravdy, nič nehovorí o tom, či tieto nepravdivé skutočnosti boli, alebo mohli byť aj objektívne spôsobilé oklamať poškodenú osobu, respektíve, či k oklamaniu poškodenej došlo len preto, že táto celkom zanedbala svoju povinnosť a zjavne konala bez dodržania obvyklej miery opatrnosti.
Podľa názoru obvineného v danom prípade nejde o trestný čin.
Obvinený ďalej namietal závery súdov, pokiaľ pripustili možného svedka vykonávať funkciu zástupcu poškodenej, čo je neprípustné.
Vzhľadom na uvedené obvinený žiadal, aby dovolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokovnapadnutého rozhodnutia ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, a po zistení dôvodov dovolania vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tieto dôvody opierajú a súčasne zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa.
K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom, ktorá v jej písomnom vyhotovení z 11. februára 2014 uviedla, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považuje za zákonné. Poukázala predovšetkým na následok konania obvineného N., keď poškodená nemá ani byt, ktorý bol medzičasom predaný v dražbe a ani kúpnu cenu. Takýto spôsob konania obvineného voči poškodenej má charakter trestno-právny. V trestnej veci bolo dokazovaním preukázané, že obvinený zatajil existenciu záložného práva a navyše odmietol vo veci vykonať nápravu, čo potvrdzuje úmysel uviesť inú osobu do omylu a spôsobiť jej škodu. Vzhľadom na uvedené prokurátorka je toho názoru, že nie sú dané dôvody dovolania a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie zamietol.
K dovolaniu sa prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne JUDr. Evy Považanovej, advokátky v Žiari nad Hronom vyjadrila dňa 25. februára 2014 poškodená O. F.. Podľa názoru poškodenej v napadnutom rozhodnutí nie sú žiadne chyby, v dôsledku ktorých by bolo porušené právo odsúdeného na obhajobu. V odvolacom konaní (obvinený sa na toto verejné zasadnutie osobne nedostavil), žiadnym spôsobom nepreukázal korektnosť konania vo vzťahu k poškodenej. Podľa názoru poškodenej dôvody dovolania smerujú len proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia (dovolanie je neprípustné podľa § 371 ods. 7 Trestného poriadku). Kúpu bytu sprostredkovala svedkyňa na strane obvineného, pani J.. V čase, keď k tomu došlo, pracovala na základnej škole, kde sestra poškodenej sprevádzala na vyučovanie syna. J. pokladala poškodená za serióznu osobu rovnako ako obvineného. Obvinený všetky písomnosti týkajúce sa predaja bytu organizoval vo vlastnej réžii. Tvrdil, že má na tento účel právnika. Za byt zaplatila 16 800 €. Hoci obvinený poškodenej odovzdal byt do užívania, stále ho nevlastnila. Obvinený odmietol zjednať nápravu aj v rámci mimosúdneho konania. Odmietol pristúpiť k podpísaniu dodatku kúpnej zmluvy. Nezaplatil dlh do bytového spoločenstva, ktorá skutočnosť bránila vydaniu vyhlásenia o splnení záväzku vlastníka bytu. Táto listina bola nevyhnutná pre povolenie vkladu kúpnej zmluvy. Rovnako účelovo obvinený opomenul uviesť v kúpnej zmluve, že byt je zaťažený záložným právom zriadeným v prospech veriteľa Dexia - banky. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, táto banka by obvinenému nedala súhlas k prevodu na inú osobu. Pokiaľ by obvinený chcel vec riešiť v prospech poškodenej, mohol z kúpnej ceny bytu 16 800 € splatiť dlh voči záložnému veriteľovi a takýto byt potom previesť do vlastníctva poškodenej. Poškodená v čase, kedy došlo k zjednaniu celej transakcie, bola v zložitej životnej situácii. Zomrel jej manžel, mala diagnostikované závažné ochorenie. Obvineného nepoznala, mala voči nemu dôveru, nakoľko obchod zjednávala jej sestra. Až pred odvolacím konaním poškodená zistila, že svedkyňa J. napomáhala obvinenému, nakoľko predmetný byt vlastnila a užívala v predchádzajúcom období. Práve J. tento byt darovala obvinenému. S poukazom na uvedené skutočnosti poškodená navrhla, aby dovolací súd po preskúmaní veci dovolanie odmietol a zaviazal obvineného k povinnosti nahradiť vyčíslené trovy konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) na základe podaného dovolania zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku) za splnenia podmienok uvedených v § 373 Trestného poriadku, v zákonnej lehote a mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku). Dospel však k záveru, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/a písm. i/ Trestného poriadku.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu tým, že súdy sa s obhajobnými argumentmi obvineného vôbec nevysporiadali, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza:
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu azákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené podmienky povinnej obhajoby.
V posudzovanej veci o takýto prípad nejde.
Obhajca obvineného síce navrhol vykonať výsluch JUDr. Evy Považanovej (splnomocnenej zástupkyne poškodenej F.) v procesnom postavení svedka, prvostupňový súd však takýto dôkaz podľa § 277 ods. 2 Trestného poriadku odmietol vykonať (č. l. 293).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že nevykonanie dôkazov v rozsahu požadovanom obvineným, prípadne hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle tohto ustanovenia obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať úplnosť dokazovania a posudzovať postup súdov pri hodnotení dôkazov. Pri rozhodovaní vychádza z konečného skutkového zistenia súdov prvého eventuálne druhého stupňa a v nadväznosti na tento skutkový stav posudzuje správnosť aplikovaného hmotnoprávneho posúdenia.
Skutkové zistenia nemôže meniť, a to ani na základe prípadného doplnenia dokazovania alebo inom hodnotení v predchádzajúcom konaní vykonaných dôkazov. Dokazovanie sa vykonáva pred prvostupňovým súdom a jeho skutkové závery môže doplňovať, poprípade korigovať len odvolací súd. S ohľadom na princípy vyplývajúce z ústavne garantovaného práva obvineného na spravodlivý proces môže Najvyšší súd Slovenskej republiky do tohto skutkového základu rozhodnutia napadnutého dovolaním zasiahnuť len celkom výnimočne, pokiaľ to odôvodňuje extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a vykonanými dôkazmi. Taký rozpor je zrejme daný vtedy, keď skutkové zistenia súdov nemajú žiadnu obsahovú spojitosť s dôkazmi, alebo nevyplývajú z dôkazov pri riadnom z logicky prijateľných spôsobov ich hodnotenia, alebo sú opakom toho, čo je obsahom dôkazov, na ktorých podklade bolo takéto zistenie urobené. Obvinený síce dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. mája 2010, sp. zn. 7 Tdo 486/2010, avšak v predmetnej trestnej veci sa o takúto situáciu nejedná.
Z odôvodnení napadnutého rozhodnutia prvého a druhého stupňa vyplýva, ktoré skutočnosti súdy považovali v trestnej veci za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opreli, akými úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov riadili. Najmä z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom je zrejmé, ako sa prvostupňový súd vysporiadal s obhajobou obvineného S. N.. Z týchto hľadísk zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zásade požiadavkám § 2 ods. 12 Trestného poriadku.
Naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podvodu predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi omylom určitej osoby (resp. neznalosti všetkých podstatných skutočností) a jej uskutočnenoumajetkovou dispozíciou a ďalej príčinnú súvislosť medzi touto dispozíciou na jednej strane a škodou na cudzom majetku a obohatením páchateľa alebo inej osoby na strane druhej. Je nepochybné, že obvinený S. N. uviedol do omylu poškodenú O. F., keď zatajil pred poškodenou a jej sestrou existenciu záložného práva k nehnuteľnosti, ktorú jej predal a spôsobil jej tak škodu vo výške 16 800 €. Po odhalení týchto skutočností obvinený odmietol vykonať nápravu (podpísať dodatok ku kúpnej zmluve), čo preukazuje jeho podvodný úmysel. Pokiaľ obvinený namietal, že poškodená nedodržala povinnú mieru opatrnosti pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy, táto jeho námietka opomína, že „povinnú“ mieru opatrnosti je potrebné posudzovať vždy v rámci reálnej situácie toho ktorého prípadu, berúc do úvahy aj osobu poškodeného (vek, životné skúsenosti, postavenie v spoločnosti). V danom prípade poškodená bola osoba bez právneho vzdelania, bez potrebných skúseností ohľadne prevodu nehnuteľností. V čase podpisu zmluvy bola v ťažkej životnej situácii (jej choroba, smrť manžela). Obvinený, vzhľadom na kontakty s rodinou poškodenej prostredníctvom svojej priateľky J. poznal túto situáciu a zatajením podstatných skutočností vzťahujúcich sa ku kúpno-predajnej zmluve, súc si vedomý tiesnivej situácie poškodenej, jej právnej neznalosti a dôverčivosti, úmyselne ju uviedol do omylu.
Je treba pripomenúť, že objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok. Omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde oň vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej okolnosti žiadnu predstavu, alebo sa domnieva, že sa nemá čoho obávať. Omyl sa môže týkať i skutočností, ktoré majú len nastať, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v dobe, keď dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o klamstvo alebo aj o nepravdivú informáciu. Podstatné skutočnosti zamlčí páchateľ, ktorý neuvedie pri svojom podvodnom konaní akékoľvek skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce alebo zásadné pre rozhodnutie podvádzanej osoby, pričom pokiaľ by tieto skutočnosti boli druhej strane známe, k plneniu z jej strany by nedošlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky záverom konštatuje, že konanie obvineného S. N. tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa, malo už trestnoprávnu povahu. Správnemu právnemu posúdeniu predmetného skutku zodpovedá výrok rozhodnutia o vine rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom.
Vzhľadom na uvedené, ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku naplnený nebol.
Čo sa týka uplatnených trov konania splnomocnenou zástupkyňou poškodenej, spomenutých v písomnom vyjadrení k dovolaniu, v danom prípade je potrebné postupovať podľa § 557 Trestného poriadku.
Podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku o náhrade trov konania rozhoduje predseda senátu súdu prvého stupňa.
Podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. c/ a písm. i/ Trestného poriadku, preto dovolanie obvineného S. N. na neverejnom zasadnutí odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.