UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Serbovej a sudcov JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Martina Bargela na verejnom zasadnutí v Bratislave 11. novembra 2015 v trestnej veci obvineného Ing. T. I. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Trestný zákon), vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 5T 169/2008, o dovolaní, ktoré podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2014, sp. zn. 2To 114/2013, takto
rozhodol:
Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky sa z a m i e t a.
Odôvodnenie
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 2. septembra 2013, sp. zn. 5T 169/2008, podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil obvineného Ing. T. I. spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, sp. zn. Kv 26/07, za skutok kvalifikovaný v obžalobe ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
v období od 2. mája 2005 do 6. mája 2005 v Banskej Bystrici v rozpore s úradným postupom organizačných útvarov Slovenského pozemkového fondu, stanoveným zákonom a na základe zákona vydanými predpismi Slovenského pozemkového fondu:
- v rozpore so zákonom č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách,
- Štatútom Slovenského pozemkového fondu vydaného na základe zákona č. 330/1991 Zb.,
- Organizačným poriadkom Slovenského pozemkového fondu, ktorý je základným vnútorným predpisom Slovenského pozemkového fondu,
- § 14 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku,
- čl. I bod 4 posledná veta, čl. II bod 4, čl. III bod 6 písm. c/, bod 8 písm. b/, bod 9 Interného pokynu Generálneho riaditeľa č. 19/2004, účinného od 1. novembra 2004, ktorým sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní náhrad podľa zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom s poukazom na § 14 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva financií a cien Slovenskej republiky č. 289/1990 Zb., ktorou sa mení vyhláška č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov,
- čl. V ods. 5, čl. XVII ods. 1, čl. XVIII bod 5 písm. e/ Interného pokynu Generálneho riaditeľa č. 11/1999 (v znení Interných pokynov č. 4/2001 a č. 8/2004), účinného od 1. marca 2004, ktorým sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní reštitučných náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb.,
- a bodu 6 usmernenia č. 1/2004 odboru kontroly Slovenského pozemkového fondu z 15. februára 2004,
vypracoval zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi Slovenským pozemkovým fondom ako prevodcom a B. X. a Y. X. ako nadobúdateľmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, parcelné číslo 1207/1, 1228/3, 1228/4, 1228/5, 1228/6, 1228/7, 1229/3/1, 1229/3/2, 1236/3/1, 1236/3/2 v katastrálnom území Q. a nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, parcelné číslo 3681/222 v katastrálnom území H. a
zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi Slovenským pozemkovým fondom ako prevodcom a B. X. a Y. X. ako nadobúdateľmi nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, parcelné číslo 1228/9 v katastrálnom území Q. v 1,
ku ktorým v zmysle interných predpisov nezabezpečil riadne ocenenie poskytovaných náhradných pozemkov nadobúdateľom znaleckým posudkom, ale akceptoval zavádzajúce a nekompletné podklady zabezpečené a predložené nadobúdateľmi, v zastúpení C. M., tiež neakceptoval opodstatnené námietky zamestnancov regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu v Banskej Bystrici k stanovenej cene prevádzaných nehnuteľností a na základe týchto podkladov určil cenu prevádzaných nehnuteľností len z ocenenia, ktoré vypracoval Obvodný pozemkový úrad v Banskej Bystrici v zmysle BPEJ, čím sa rozloha prevádzaných nehnuteľností výrazne zväčšila a takto určenú cenu použil pri vypracovaní zmlúv o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré po vypracovaní predložil k podpisu generálnemu riaditeľovi Slovenského pozemkového fondu v Bratislave, ktorý zmluvy dňa 6. mája 2005 podpísal a viedol ho tak do omylu a podpisom zmlúv došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na oprávnené osoby B. X. a Y. X., čím vznikla škoda Slovenskej republike, v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova 36, Bratislava vo výške najmenej 31 574 637,20 Sk (1 048 085,94 Eur),
pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného Slovenský pozemkový fond Bratislava s nárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach.
Krajský súd v Banskej Bystrici na podklade odvolaní podaných prokurátorom a poškodenou stranou rozsudkom z 27. marca 2014, sp. zn. 2To 114/13, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 2. septembra 2013, sp. zn. 5T 169/08, vo výroku o náhrade škody. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám tak, že podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku poškodenú stranu Slovenský pozemkový fond Bratislava odkázal snárokom na náhradu škody na konanie o občianskoprávnych veciach. Súčasne podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd zamietol odvolanie poškodenej strany Slovenský pozemkový fond Bratislava, lebo bolo podané neoprávnenou osobou.
Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie minister spravodlivosti Slovenskej republiky na základe podnetu prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z dôvodu uvedenom v § 371 ods. 1 písm. i/ a ods. 3 Trestného poriadku v neprospech obvineného Ing. T. I..
Minister spravodlivosti v podanom dovolaní uviedol, že nie je možné sa stotožniť so závermi súdu, že nedošlo k spáchaniu trestného činu. Predložený prípad, podľa jeho názoru, predstavuje dobre premyslenú, plánovanú, sofistikovanú kriminalitu, ktorá bola naplánovaná ďaleko skôr, ako došlo k samotnému spáchaniu skutku. Poukazoval na to, že následkom konania obvineného ako aj ďalších osôb, došlo k bezodplatnému prevedeniu pozemkov na reštituentov X., ktoré boli prevedené v hodnote poľnohospodárskej pôdy, hoci bolo zrejmé a verejne dostupné, že tieto pozemky mali byť v budúcnosti využité ako stavebné. Tvrdenia súdu pri hodnotení dôkazov, že neexistovali územnoplánovacie dokumenty, podľa ktorých by boli predmetné pozemky v čase spáchania skutku určené na stavbu, odporujú vykonanému dokazovaniu. K týmto skutočnostiam na hlavnom pojednávaní vypovedali svedok Ing. arch. S. O. a svedok Ing. arch. U. O..
Minister spravodlivosti poukazoval na to, že z hľadiska právnej kvalifikácie bolo predmetom analýzy súdu pri hodnotení dôkazov, či obvinený svojim konaním uviedol niekoho do omylu, alebo využil niečí omyl. Súd vzhľadom na okolnosti prípadu považoval konkrétne osoby (Ing. U. X., Ing. C. M. a Ing. C. X. za neuvedené do omylu, pretože tieto mali možnosť skontrolovať podklady a v prípade nezrovnalostí ich dať doplniť, alebo prepracovať na regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu, ktorý dokumenty predložil. Minister v dovolaní konštatoval, že súd opomenul faktor, že niektorí svedkovia, o ktorých výpovede sa opiera, nemusia byť vierohodní, naopak, že mohli byť priamo zapojení do trestnej činnosti a mohli z nej mať osobný prospech. Škoda, ktorá vznikla žalovaným trestným činom je škodou, ktorú neutrpeli konkrétne osoby zastupujúce štát alebo jeho právnickú osobu (Slovenský pozemkový fond), ale samotný štát. Pre naplnenie skutkovej okolnosti „uvedenia do omylu“ v tomto prípade nemôže postačovať, že nebolo preukázané, že by boli do omylu uvedené konkrétne osoby v danom čase zastupujúce štát, ale uvedenie do omylu treba chápať vo všeobecnejšej rovine ako uvedenie do omylu konkrétne nestotožnených nadriadených reprezentantov Slovenského pozemkového fondu alebo reprezentantov kontroly Slovenského pozemkového fondu, ktorí budú svoju právomoc a kompetencie vykonávať v záujme štátu, v jeho prospech, riadne a so všetkou starostlivosťou, aby nedošlo k ujme na záujmoch a majetku štátu.
V konaní bolo z výpovedí svedkov Ing. X., Ing. M., Ing. X. a Ing. H., ktorí na ústredí Slovenského pozemkového fondu kontrolovali dokumentáciu, preukázané, že k zisteniu pochybenia pri predložení dokumentácie nie je možné prísť, pretože na ústredí sa skúma viac menej len formálna stránka. S ohľadom na uvedené skutočnosti mal minister za to, že za pravdivosť predloženej dokumentácie zodpovedal práve obvinený Ing. I. ako regionálny riaditeľ Slovenského pozemkového fondu.
Vo vzťahu k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu minister spravodlivosti uviedol, že súd je povinný vyhodnocovať dôkazy nielen na základe voľnej úvahy, ale aj v súvislostiach tak, aby výsledný obraz o skutku bol preukázaný bez dôvodných pochybností. V prípadoch zložitej ekonomickej trestnej činnosti nemusia existovať priame dôkazy o úmysle páchateľa, tento však možno vytušiť z viacerých nepriamych dôkazov, ktoré v súhrne jednoznačne preukazujú vinu obvineného. Súd preto pochybil, ak argumentoval, že neexistujú dôkazy preukazujúce subjektívnu stránku trestného činu, t.j. úmysel páchateľa niekoho uviesť do omylu a úmysel seba alebo iného obohatiť. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že iniciátorom, návodcom i objednávateľom žalovanej trestnej činnosti bol svedok H. O., ktorý z nej mal jednoznačný majetkový prospech. V tejto súvislosti dovolateľ podrobne rozoberal výpovede jednotlivých svedkov.
Minister spravodlivosti ďalej poukazoval na skutočnosť, že vyjadrenie mesta Banská Bystrica o budúcom účele využitia reštituovaných pozemkov z 13. apríla 2005 bolo nepravdivé, účelové a zavádzajúce, čo potvrdzujú aj výpovede viacerých svedkov. Podobne spôsob získania tohto vyjadrenia bol neštandardný, v rozpore s praktikami a internými pokynmi Slovenského pozemkového fondu. V konaní nebolo zistené, ktorá konkrétna osoba iniciovala vypracovanie uvedeného nepravdivého a zavádzajúceho potvrdenia, avšak je možné usúdiť, že do trestnej činnosti bol zapojený aj svedok Ing. U. F. alebo Ing. U. X..
Minister spravodlivosti ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uvedené reštituované pozemky boli jednoznačne určené na výstavbu dlhé obdobie pred realizovanou reštitúciou v máji 2005. Je nanajvýš nepravdepodobné, že obvinený Ing. I. ako riaditeľ regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu si nebol vedomý, ktoré pozemky v jeho rodnom meste sú určené na zastavanie a ktoré nie, keďže táto dokumentácia je verejná a súčasne práca s pozemkami v tomto regióne bola náplňou práce obvineného. Úmyslu spáchať uvedenú trestnú činnosť zo strany obvineného nasvedčujú nielen výpovede svedkyne Ing. P. a svedka Ing. X., ale aj podozrivé okolnosti celého prípadu, ktoré zhrnul vo svojej výpovedi svedok Ing. U. F..
Vo vzťahu k spôsobenej výške škody minister spravodlivosti uviedol, že náhradné pozemky v katastrálnom území Q. boli ocenené podľa znaleckého posudku ako stavebné sumou 117 Sk/m2, avšak obvinený vychádzal pri určení ich ceny z ocenenia podľa BPEJ ornej pôdy vo výške 6,15 Sk/m2. Výška škody bola určená na základe výpočtu rozdielu ich ceny podľa znaleckého posudku a skutočného plnenia poskytnutého Slovenským pozemkovým fondom. Pozemok v katastrálnom území H. bol ocenený podľa BPEJ vo výške 4,10 Sk/m2, pričom cena určená znaleckým posudkom bola 150 Sk/m2. Ku vzniku tejto škody došlo porušením povinností stanovených v čl. XVII bod 1 Interného pokynu generálneho riaditeľa č. 11/1999, ktorým sa upravujú zásady a postup Slovenského pozemkového fondu pri poskytovaní reštitučných náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, na základe ktorého je regionálny odbor povinný vypracovať na náhradný pozemok znalecký posudok, k vypracovaniu ktorého zo strany obvineného nedošlo.
Minister spravodlivosti poukazoval na to, že konanie obvineného Ing. I. mohlo minimálne napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Trestného zákona. V uvedenom prípade je možné interné normy Slovenského pozemkového fondu, porušené obvineným, považovať za povinnosť stanovenú na základe zákona, pretože všetky interné predpisy boli vydávané na základe zákona.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku uviedol, že súd bol povinný pri hodnotení naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu aplikovať aj iné právne predpisy ako len predpisy trestného práva. Za tieto predpisy možno považovať aj zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1. augusta 2000 a s nimi súvisiace všeobecne záväzné právne predpisy platné ku dňu spáchania skutku. V dovolaní následne podrobne rozoberá jednotlivé ustanovenia vyššie uvedených predpisov.
Na záver podaného dovolania minister spravodlivosti uviedol, že je síce neprípustné zasahovať do voľného hodnotenia dôkazov súdom, avšak rovnako je neprípustné porušenie základnej zásady, a to zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Ak vykonané dôkazy ponúkajú aj alternatívny priebeh skutkového deja, je súd povinný sa uvedenou možnosťou zaoberať a uviesť, prečo takúto možnosť nepovažuje za správnu a pravdivú. Súd pochybil pri vykonávaní a hodnotení dôkazov aj v tom, že a priori vyhodnotil výpovede všetkých svedkov ako pravdivé, pričom tak urobil aj napriek tomu, že výpovede niektorých svedkov si odporovali. Súd je povinný v rámci hodnotenia dôkazov zdôvodniť, prečo niektorému svedkovi uveril a inému nie.
Dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. marca 2014, sp. zn. 2To 114/2013, bol porušený zákon vustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona, § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku, § 317 ods. 1 Trestného poriadku, § 319 Trestného poriadku, § 327 ods. 1 Trestného poriadku v prospech obvineného Ing. T. I., napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
K podanému dovolaniu sa vyjadril aj obvinený Ing. T. I. prostredníctvom svojho obhajcu. Poukazoval na to, že pri vybavovaní reštitučného nároku B. X. a Y. X. postupoval zodpovedným spôsobom, v súlade so zákonom a internými predpismi Slovenského pozemkového fondu. Pri vyhodnotení povahy vydávaných náhradných pozemkov vychádzal zo stanoviska z mesta Banská Bystrica, pričom správnosť jeho konania bola viacnásobne preverená zodpovednými zamestnancami generálneho riaditeľstva Slovenského pozemkového fondu. Rozhodnutia prvostupňového ako aj odvolacieho súdu považuje za zákonné a správne. Dovolanie podané ministrom spravodlivosti smeruje k hodnoteniu dôkazov oboma konajúcimi súdmi v snahe zvrátiť ustálenú verziu skutkového stavu, čím dochádza k neprípustnému zasahovaniu do základnej zásady trestného konania v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku (zásada voľného hodnotenia dôkazov).
K námietke ministra spravodlivosti o existencii verejne dostupných dôkazov preukazujúcich, že pozemky mali byť v budúcnosti využité ako stavebné, uviedol, že regionálnemu odboru Slovenského pozemkového fondu neprináleží záväzne pracovať s verejne dostupnými zdrojmi, ale je viazaný stanoviskom príslušného orgánu (obce, mesta) k územnoplánovacej informácii. Účelom práce ktoréhokoľvek zamestnanca Slovenského pozemkového fondu nie je kontrola správnosti stanoviska k územnoplánovacej informácii. Takýto postup nepredpisuje žiadny zákon a interné predpisy, pričom na podporu svojich tvrdení poukazoval na výpovede svedkov Ing. X., Ing. X. a Ing. H..
Vo vzťahu k objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu obvinený poukazoval na skutkovú vetu obžaloby, z ktorej vyplýva, že svojim konaním mal uviesť do omylu generálneho riaditeľa Ing. C. M.. Sám Ing. M. však vo výpovediach v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, uviedol, že obvinený ho neuviedol do omylu, dokonca jeho postup označil za zákonný a správny.
Pokiaľ ide o námietku ministra spravodlivosti, že na generálnom riaditeľstve Slovenského pozemkového fondu nemohli prísť na prípadné pochybenie, pretože sa tam vykonáva iba formálna kontrola predloženej dokumentácie, obvinený poukazoval predovšetkým na výpovede Ing. X. a Ing. M., z ktorých vyplýva presný opak.
Vyjadrenia ministra spravodlivosti uvedené v dovolaní, podľa ktorých návodcom a objednávateľom údajnej trestnej činnosti mal byť svedok H. O. považoval obvinený za hypotézy, ktoré nemajú oporu v žiadnom dôkaze.
Obvinený poukazoval na to, že za dôkaz jeho údajného pochybenia sa považujú výlučne závery z mimoriadnej kontroly plnenia reštitučných zmlúv z 28. augusta 2007, pričom túto kontrolu vykonala iba jediná osoba - svedok Ing. U. F.. Výpoveď tohto svedka je v podstatných skutočnostiach v rozpore s výpoveďami iných svedkov, ktorí boli vypočutí v priebehu trestného konania.
V súvislosti s vyjadrením ministra spravodlivosti, že konaním obvineného mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, obvinený uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by bol porušil zákon, resp. interné predpisy Slovenského pozemkového fondu. Poukázal tiež na to, že pre tento trestný čin mu už bolo vznesené obvinenie, ktoré však bolo na podklade sťažnosti dozorujúcim prokurátorom zrušené.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obvinený žiadal, aby dovolací súd dovolanie ministra podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol, alternatívne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí zamietol, pretože nie sú naplnené dôvody dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, primárne konštatoval, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného poriadku), že bolo podané oprávneným procesným subjektom (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonom stanovenej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku); dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 Trestného poriadku.
Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. V konkrétnom prípade musí vždy prevažovať záujem zákonnosti rozhodnutí a postupu konania, ktoré právoplatnému rozhodnutiu predchádzalo, nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Tak tomu bude iba pri zásadných a podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť, pretože by to bolo ohrozením zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Preto možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia.
Novelou Trestného poriadku č. 262/2011 Z. z. bolo doplnené ustanovenie § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorým sa zaviedol nový dovolací dôvod pre ministra spravodlivosti.
Podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že minister spravodlivosti má povinnosť podať dovolanie v prospech alebo v neprospech obvineného v prípade, ak má pochybnosť, či bol z vykonaných dôkazov dostatočne zistený skutkový stav, resp. ak dospeje k záveru, že závažným spôsobom boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu. Zároveň je predmetné ustanovenie obmedzené materiálnou podmienkou vyplývajúcou z ustanovenia § 371 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorej sa môže tento dovolací dôvod použiť len vtedy, ak by to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného.
Minister spravodlivosti, ako dovolateľ, je síce oprávnený napadnúť rozhodnutie pre nesprávne zistenie skutkového stavu a hodnotiť tak rozsah vykonaného dokazovania, alebo namietať porušenie ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci, avšak z ustanovenia § 371 ods. 3 Trestného poriadku nevyplýva jeho neobmedzené právo namietať hodnotenie dôkazov vykonaných súdom, najmä pokiaľ sa konajúce súdy dôsledne týmito dôkazmi zaoberali. V dovolacom konaní, ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov súdmi, ak je toto založené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podklade starostlivého posúdenia každého vykonaného dôkazu z hľadiska jeho prípustnosti, závažnosti a vierohodnosti.
Minister spravodlivosti podané dovolanie odôvodnil tým, že na podklade vykonaných dôkazov súdy nesprávne zistili skutkový stav veci a následne nesprávne postupovali, keď obvineného Ing. T. I. oslobodili spod obžaloby prokurátora. Mal za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že pozemky v katastrálnom území Q. a H., ktoré boli na základe zmluvy o bezodplatnom prevode prevedené na reštituentov X., boli určené na zastavanie, pričom obvinený ako riaditeľ regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu disponoval týmito informáciami, no napriek tomu pri ocenení predmetných pozemkov vychádzal zo stanoviska Obvodného pozemkového úradu a tieto ocenil ako poľnohospodárske pozemky, čím svojim konaním spôsobil štátu, v zastúpení Slovenským pozemkovým fondom, škodu veľkého rozsahu.
Dovolateľ namietal, že súdy pochybili pri hodnotení dôkazov, keď sa nevysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v neprospech obvineného a vyhodnotili svedecké výpovede a priori ako vierohodné, hoci medzi niektorými výpoveďami boli rozpory.
Dovolací súd konštatuje, že vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie sa v plnom rozsahu vykonáva v rámci konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom stupni, tak aj v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Súdy oboch stupňov zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Trestného poriadku vykonali všetky dostupné dôkazy potrebné pre rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotili jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako aj logickom súhrne v zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku, preto tomuto spôsobu z hľadiska pravidiel pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. Na tomto podklade sa potom konajúce súdy veľmi starostlivo a podrobným spôsobom zaoberali skutkovým stavom, logickým spôsobom dospeli k skutkovým zisteniam, a preto nemožno bez ďalšieho konštatovať, že bol skutkový stav nesprávne zistený.
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že prvostupňový súd o veci už raz rozhodoval rozsudkom z 8. marca 2011, sp. zn. 5T 169/2008, ktorým oslobodil obvineného Ing. T. I. spod obžaloby prokurátora. Uvedený rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. októbra 2011, sp. zn. 2To 203/11, zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že okresný súd pochybil, keď na hlavnom pojednávaní čítal výpoveď Ing. M. bez splnenia podmienok uvedených v § 263 ods. 3 písm. a/ Trestného poriadku. Taktiež vytýkal prvostupňovému súdu, že sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami svedkov Ing. X. a Ing. P..
Prvostupňový súd po vrátení veci doplnil na hlavnom pojednávaní dokazovanie v naznačenom smere, pričom následne rozsudkom z 2. septembra 2013, sp. zn. 5T 169/2008, opätovne oslobodil obvineného spod obžaloby. V odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd v Banskej Bystrici po preskúmaní veci v rámci odvolacieho konania nezistil pochybenie súdu prvého stupňa. Skutkové zistenia ako aj právne posúdenie, považoval za podrobne a dostatočne presvedčivo preukázané, pričom úvahy súdu prvého stupňa si osvojil.
Dovolací súd sa po preskúmaní predloženého spisového materiálu so závermi súdov prvého aj druhého stupňa stotožňuje. Okresný súd vykonal vyčerpávajúcim spôsobom dokazovanie na hlavných pojednávaniach, v potrebnom rozsahu na dostatočné zistenie skutkového stavu veci a tieto dôkazy aj v odôvodnení svojho rozhodnutia starostlivo vyhodnotil, pričom vzhľadom na existenciu dôvodných pochybností aplikoval zásadu „in dubio pro reo“ a rozhodol v prospech obvineného.
Trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.
Uvedením do omylu sa rozumie konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie. Pričom konanie spočíva napríklad v predložení nepravdivých, resp. sfalšovaných podkladov, na základe ktorých by druhá strana bola uvedená do omylu a došlo by tak k spôsobeniu škody. Z hľadiska subjektívnej stránky sa na spáchanie tohto trestného činu vyžaduje úmysel páchateľa, či už priamy alebo nepriamy.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že svedkovia Ing. P. aj Ing. X. tvrdili, že obvineného informovalio tom, že v katastrálnom území Q. boli v minulosti v rámci reštitúcií poskytované náhradné pozemky v cene stavebných pozemkov, o čom svedčí aj znalecký posudok Ing. Bugára. Nebolo však bez akýchkoľvek pochybností vyvrátené tvrdenie Ing. I., že tieto skutočnosti mu boli zo strany oboch svedkov spomenuté až v čase po podpísaní zmlúv o bezodplatnom prevode pozemkov. V tomto smere si odporuje vo svojich výpovediach samotný svedok Ing. X., keď vo výpovedi v prípravnom konaní raz uviedol, že predmetné skutočnosti oznámil obvinenému ešte v čase pred podpisom zmluvy, pričom pri ďalšom výsluchu už relevantné obdobie nevedel presne konkretizovať. Podobne aj pri výpovedi na hlavnom pojednávaní nevedel konkretizovať obdobie, kedy upozorňoval obvineného na inú cenu pozemkov.
Podľa názoru ministra spravodlivosti úmysel obvineného možno vyvodiť aj z územnoplánovacích informácií mesta Banská Bystrica, z ktorých obvinený pri oceňovaní pozemkov vychádzal, hoci tieto boli účelové. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na výpoveď obvineného ako aj svedkov Ing. M., Ing. X., Ing. X., Ing. H., z ktorých vyplýva, že regionálny odbor Slovenského pozemkového fondu je pri vybavovaní reštitúcií viazaný stanoviskom mesta a jeho územnoplánovacou informáciou, ktorú poskytuje, pričom správnosť tejto informácie nie je povinný skúmať, pričom za informácie poskytnuté v územnoplánovacej informácii zodpovedá mesto. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že obvinený pri vypracovávaní zmlúv o bezodplatnom prevode postupoval v zmysle zákona ako aj interných predpisov Slovenského pozemkového fondu, keď pri oceňovaní pozemkov postupoval v súlade so stanoviskom mesta Banská Bystrica z 13. apríla 2005 a pozemky poskytnuté reštituentom ocenil za cenu poľnohospodárskych pozemkov. Toto stanovisko bolo pritom potvrdené zo strany mesta aj v územnoplánovacej informácii z 15. júla 2005.
Rovnako je potrebné poukázať aj na výpovede svedka Ing. C. M. tak z prípravného konania, ako aj z hlavného pojednávania, z ktorých vyplýva, že všetky doklady predložené v rámci vybavovania reštitúcie X. boli v poriadku, tieto podklady prešli viacnásobnými kontrolami na Slovenskom pozemkovom fonde, a preto tieto zmluvy o bezodplatnom prevode podpísal. Mal za to, že obvinený pri vybavovaní reštitúcie postupoval v súlade so zákonom ako aj internými predpismi Slovenského pozemkového fondu, čo bolo potvrdené aj následnou kontrolou, a preto popieral, že by ho obvinený svojim konaním uviedol do omylu.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že okresný súd správne postupoval, keď oslobodil obvineného spod obžaloby, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obvinený mal mať vedomosť o tom, že náhradné pozemky poskytnuté pri reštitúcii boli určené územným plánom mesta Banská Bystrica na zastavanie. V predmetnej veci teda nebola preukázaná subjektívna stránka spáchania trestného činu.
Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku, v zmysle ktorého podnet ministrovi spravodlivosti môže podať osoba, ktorej zákon nepriznáva právo na podanie dovolania, okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku (využitie zákonného práva podať riadny opravný prostriedok).
Podanie dovolania ministrom spravodlivosti na základe podnetu je vymedzené negatívnym okruhom osôb, ktorým zákon priznáva právo podať podnet, preto pokiaľ nejde o dovolanie podľa § 371 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku, kedy dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, na podanie dovolania z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku sú oprávnené len osoby, ktorým zákon nepriznáva právo na podanie dovolania, okrem tých, ktorí nesplnili podmienku podať riadny opravný prostriedok.
V súlade s uvedeným je zrejmé, že zákon nepriznáva generálnemu prokurátorovi právo podať podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, keďže mu žiadna okolnosť nebráni v tom, aby takéto dovolanie podal sám.
Dovolací súd v súlade s ustanovením § 384 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým minister spravodlivosti podal dovolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo týmto výrokom, pričom vzhľadom na uvedené zistil, že predmetné dovolanie je potrebné podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuť, lebo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nebol preukázaný.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.