3Sžr/112/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Jozef Krško, správca konkurznej podstaty SĹŇAVA, poľnohospodársko-obchodné družstvo Sokolovce, so sídlom Piešťanská 278/108, 922 31 Sokolovce, IČO: 00 208 256, proti odporcovi: Okresný úrad Piešťany, (predtým Obvodný úrad Piešťany) Krajinská cesta 5053/13, 921 01 Piešťany, za účasti: Q.U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného pozemkového úradu v Trnave č. OPR-K2013/00148 zo dňa 10. mája 2013, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sp/45/2013-44 zo dňa 7. júla 2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sp/45/2013-44 zo dňa 7. júla 2014 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave napadnuté rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Trnave č. OPR-K2013/00148 zo dňa 10.05.2013 potvrdil, rozhodol o náhrade trov konania tak, že navrhovateľovi a účastníkovi Q.U. nepriznal ich náhradu a navrhovateľovi uložil povinnosť uhradiť súdny poplatok 35 €.

Opravným prostriedkom sa navrhovateľ domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia, ktorým Obvodný pozemkový úrad v Trnave podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 503/2003 Z.z. alebo reštitučný zákon) vo veci oprávnenej osoby Q.U., proti povinnej osobe SĹŇAVA, poľnohospodársko-obchodné družstvo Sokolovce rozhodol tak, že jej priznal vlastnícke právov príslušných podieloch k nehnuteľnostiam zapísaným v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke č. 2 katastrálneho územia Y., špecifikované vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že rozsah a dôvodnosť reštitučného nároku ani rozsah nárokov oprávnenej osoby nebol sporný. Správny orgán pri svojom rozhodovaní zohľadnil zistenie, že na majetok Poľnohospodársko-obchodného družstva Sokolovce ako povinnej osoby v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. bol dňa 21.11.2002 vyhlásený konkurz a napriek tomu ustanovený správca konkurznej podstaty nehnuteľnosti, ktorých podiel je predmetom reštitučného nároku, previedol na inú osobu, Q. P. kúpnou zmluvou zo dňa 16.03.2004 a na nového nadobúdateľa bol vykonaný aj vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. Krajský súd mal za to, že Obvodný pozemkový úrad správne vyhodnotil túto skutočnosť s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. tak, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému a správny orgán je povinný na ňu prihliadať.

Uviedol tiež, že dňa 01.01.2004 nadobudol účinnosť zákon číslo 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, pričom pred ukončením lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov, správca konkurznej podstaty bez toho, aby si u príslušného Obvodného pozemkového úradu overil, či sa na predmetné pozemky tento zákon nevzťahuje, tieto previedol na inú osobu. Tvrdenie konkurzného správcu, že ho nikto neinformoval o obmedzení vo vzťahu k pozemkom, neobstojí. Bolo jeho povinnosťou vykonávať správu majetku s riadnou starostlivosťou, do čoho patrí aj oboznamovanie sa s platnou právnou úpravou majúcou vzťah k spravovanému majetku. V rámci konkurzného konania súd skúma iba skutočnosť, či sa jedná po spôsobilý predmet predaja mimo dražby, vychádzajúc z údajov poskytnutých správcom konkurznej podstaty a nemal dôvod skúmať existenciu prekážky pre uzavretie kúpnej zmluvy. Konkurzný súd neskúma, či zmluva, ktorú konkurzný správca mieni uzavrieť, spĺňa podmienky pre uznanie za platný právny úkon.

Krajský súd neprihliadal na procesné pochybenia správneho orgánu, spočívajúce v okolnosti, že nekonal s nadobúdateľom nehnuteľností Q. P., tieto neboli odvolaním napadnuté. Súd zohľadnil aj okolnosť, že zapísaný vlastník pozemkov vedel, resp. musel vedieť o vedení správneho konania vo veci reštitučného nároku, pričom sa účasti na konaní nedomáhal.

II.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zmenil a zrušil rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie. Poukázal na to, že predmetná kúpna zmluva na predmet prevodu bola riadne uzavretá v zmysle opatrenia Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2- 1K64/96 zo dňa 23.10.2003, ktoré nadobudlo právoplatnosť 09.12.2003. Ako ustanovený správca konkurznej podstaty uzavrel dňa 16.03.2004 kúpnu zmluvu po predaji nehnuteľností s Q. P.. Oprávnená osoba si dňa 22.12.2004 na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave uplatnila reštitučný nárok k predmetným pozemkom, t.j. v dobe, keď už neexistovala povinná osoba a v katastri nehnuteľností bol už zapísaný iný vlastník. Za daného stavu mal správny orgán podľa názoru navrhovateľa vyhodnotiť uzavretie kúpnej zmluvy zo dňa 16.03.2004 a následné povolenie vkladu dňa 24.03.2004 ako prekážku vydania veci. Žiadne relevantné doklady a podklady ako prekážky k speňažovaniu konkurznej podstaty neexistovali. Navrhovateľ uviedol, že ako správca konkurznej podstaty v čase realizácie predmetného opatrenia súdu nemal vedomosť ani žiadnu informáciu o tom, že na predmet prevodu sa vzťahuje zákon č. 503/2003 Z.z., a že ako predávajúci a správca konkurznej podstaty postupoval v súlade s ustanovením zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších zmien a doplnkov. Podkladom pre uzatvorenie kúpnych zmlúv boli znalecké posudky, ktorých súčasťou sú aj výpisy z jednotlivých LV pre katastrálne územie Y.. Tiež argumentoval, že nikto mu nepredložil ako správcovi konkurznej podstaty žiaden doklad o tom, že predmetné pozemky boli odňaté oprávneným osobám bez náhrady postupom podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. a aj z tohto dôvodu došlo preto k platnému vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho.

III.

Žalovaný sa písomne k odvolaniu navrhovateľa vyjadril a žiadal, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil. Uviedol, že navrhovateľ uzavrel kúpnu zmluvu dňa 16.03.2004 ohľadne predmetných nehnuteľností, t.j. v čase účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z., a preto bol povinný v zmysle § 4 ods. 2 zákona s predmetnými pozemkami až do navrátenia vlastníctva oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemohol predmetné nehnuteľnosti previesť odo dňa účinnosti reštitučného zákona do vlastníctva iného subjektu. Takýto úkon je neplatný. Vzhľadom na to, že bol uplatnený reštitučný nárok, je kúpna zmluva neplatná zo zákona.

IV.

Dňa 22.09.2014 podala Q.U. svoje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Uviedla, že celá rodina znáša krivdu za odpredaj majetku po svojich predkoch, na ktorý si uplatnila nárok. Správca konkurznej podstaty neoprávnene predal napriek tomu, že dňa 24.02.2004 bol osobne upozornený starostom obce a poslancami obce, aby urbárske pozemky nepredával, pretože sa o ne hlásia vlastníci a deti vlastníkov, podľa zákona číslo 503/2003 Z.z. Konkurzný správca túto skutočnosť neakceptoval ani napriek upozorneniu na list zo dňa 27.04.1992, v ktorom Urbárske spoločenstvo žiadalo Poľnohospodársko- obchodné družstvo Sĺňava o vrátenie pozemkov urbárnikom. Je teda nepochopiteľné, že nevedel o existencii povinného subjektu a oprávnených osôb. Žiadala potvrdiť napadnutý rozsudok.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.

S poukazom a v súlade s právnymi názormi najvyššieho súdu prezentovanými v rozhodnutiach týkajúcich sa totožných skutkových okolností sp. zn. 7Sžr/117/2014, 7Sžr/103/2014, 3Sžr/102/2014, 4Sžr/78/2014 odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysleustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Cieľom tzv. reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí aj zákon č. 503/2003 Z.z. je náprava niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákonom ustanovenom období od 25.02.1948 do 01.01.1990 a to zákonom stanoveným spôsobom (§ 3 zákona č. 503/2003 Z.z.).

Podla § 5 ods. 1, 2, 3, 5 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne. Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu podľa odsekov 2 a 4 možno podať opravný prostriedok na súde.

V zmysle ust. § 1 písm. a, b/ reštitučného zákona tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu (zák. č. 229/1991 Zb., §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991 Zb.). Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z.z. oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Sb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.

Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 503/2003 Z.z. povinnými osobami sú právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona majú k pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky právo hospodárenia alebo právo správy, a poľnohospodárske družstvá.

Povinná osoba je povinná s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohtozákona do vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.

Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. v znení platnom ku dňu uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd, sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté.

Pre konanie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 3 ods. 1, 2 v spojení s § 6 ods. 2 a 3 zákona č. 503/2003 Z.z. platia všeobecné predpisy o správnom konaní, teda ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. v platnom znení o správnom konaní (ďalej len správny poriadok) podľa § 5 ods. 3 tohto zákona. Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.

Podľa § 3 ods. 1, 2 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, správny orgán v danej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, vo veci zistil skutočný stav, zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver, ktorý aj náležite odôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za vydané v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 2 O.s.p.

Predpokladom navrátenia vlastníctva k pozemkom alebo priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 uvedeného zákona a súčasne preukázala splnenie zákonných podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 2 ods. 1, 2, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25.02.1948 do 01.01.1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3, právo na navrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej v § 5 ods. 1 (do 31.12.2004) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb. §§ 37 až 39 zákona č. 330/1991Zb.).

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že predmetom reštitučného nároku boli pozemky, ktoré prešli na štát spôsobom zákonom predpokladaným v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ zákonač. 503/2003. Z.z. (oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov). Žiadateľka si uplatnila nárok na navrátenie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom písomnou žiadosťou na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave dňa 06.12.2004 a súčasne preukázala svoje oprávnenie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-1K 64/96-236 zo dňa 21.11.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2003 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - úpadcu - Poľnohospodársko-obchodné družstvo Sĺňava a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Jozef Krško, advokát, Hviezdoslavova 3, Prievidza. Dňa 16.03.2004 správca konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodársko-obchodné družstvo Sĺňava za predávajúceho uzatvoril kúpnu zmluvu, na základe ktorej previedol vlastnícke právo k predmetným pozemkom na kupujúceho. Zo skutkových zistení teda je jednoznačne zrejmé, že vlastníctvo k pozemkom, ku ktorým si v zákonnej lehote žiadateľka uplatnila reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva v čase účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z. svedčilo Poľnohospodársko-obchodnému družstvu Sĺňava, a preto bol povinnou osobou podľa § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z., na ktorú skutočnosť vyhlásenie konkurzu na uvedené družstvo nemalo žiadnu relevanciu.

Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté.

Účinky vyhlásenia konkurzu zákonodarca ustanovuje v § 14 zákona č. 328/1991 Zb. Vyhlásením konkurzu družstvo stratilo len oprávnenie samostatne nakladať s majetkom družstva, pričom ako subjekt práva nezaniklo. Zákonodarca v právnej norme § 68 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. ustanovuje, že veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie niektorých majetkových krívd, sa zahŕňajú do podstaty len vtedy, ak nároky neboli v zákonom ustanovených lehotách uplatnené alebo boli zamietnuté. Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. zakotvuje povinnosť povinnej osobe nakladať s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára a súčasne jej zakazuje previesť pozemok odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného pod sankciou neplatnosti takéhoto úkonu. Pokiaľ teda správca konkurznej podstaty úpadcu - Poľnohospodársko-obchodné družstvo Sĺňava - navrhovateľ, kúpnou zmluvou zo dňa 16.03.2004 previedol vlastnícke právo k pozemkom, ktoré tvorili predmet uplatneného reštitučného nároku žiadateľky na iného, takáto kúpna zmluva je neplatná od počiatku na základe zákona, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ na jej neplatnosť prihliadal a rozhodol o reštitučnom nároku žiadateľky posudzujúc naplnenie zákonných podmienok pre priznanie vlastníctva. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa o jeho nevedomosti o uplatnenom reštitučnom nároku považoval za nedôvodné.

Ako vyplýva z administratívneho spisu, navrhovateľ musel mať o uplatnenom reštitučnom nároku oprávnených osôb vedomosť, pretože ako to vyplýva z administratívneho spisu, osobne ho na túto skutočnosť upozornil, okrem iného starosta obce p. U., ako i poslanci obecného zastupiteľstva p. O. a B..

Najvyšší súd SR považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 503/2003 Z.z. je iba pokračovaním zákona o pôde a obdobné blokačné ustanovenie zakotvené i v zákone o pôde č. 229/1991 Zb. a to v § 5 ods. 3, v zmysle ktorého povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, odo dňa účinnosti tohto zákona nemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Takéto právne úkony sú neplatné. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetná neplatnosť takéhoto právneho úkonu nastáva automaticky zo zákona, bez toho, aby bolo potrebné neplatnosť príslušného právneho úkonu nejakým spôsobom osobitne definovať v inom súdnom konaní. V danom prípade zákonodarca pamätal teda i na takéto právne úkony a svoju vôľu prejavil v ustanovení § 4 ods. 2 zákona tak, že takéto právne úkony sú zo zákona neplatné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil v zmysle § 219 OSP za použitia ustanovenia § 246c ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP za použitia ustanovenia § 246c ods. 1 OSP. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a ostatní účastníci odvolacieho konania si náhradu trov konania neuplatnili, pretože im žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.