Najvyšší súd
3 Sžp 52/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej
veci žalobcu: RNDr. M. K., CSc., zastúpený: E. K., advokátka, proti žalovanému:
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, za účasti E. S., a.s.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2007/10432/104786-2/Ka zo dňa
20.04.2007, konajúc o odvolaní žalovaného zo dňa 23.06.2009 a o odvolaní spoločnosti E. S.,
a.s., zo dňa 23.06.2009 proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/183/07-84 zo dňa
06.05.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S/183/07-84 zo dňa 06. mája 2009 p o t v r d z u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 637,40 € na účet právnej zástupkyne žalobcu E. K., advokátky, do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 2S/183/07-84 zo dňa 06.05.2009
zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 2007/10432/104786-2/Ka zo dňa 20.04.2007
podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že
zásadným nedostatkom napadnutého rozhodnutia, ktorý viedol súd k záveru o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, bola skutočnosť, že žalovaný sa k námietkam
žalobcu v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti týkajúcej sa namietaného
zásahu do práva na účasť v konaní na podklade ustanovení Aarhuského dohovoru nijako
nevyjadril a nezaujal k nim prakticky žiadne stanovisko. Preto možno považovať tvrdenie
žalobcu o rozpore napadnutého rozhodnutia s § 3 ods. 3, § 32 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v tomto ohľade za správne. Za daného skutkového
i právneho stavu oprávnenie byt' účastníkom predmetného územného konania žalobcovi
podľa názoru krajského súdu zo stavebného zákona ani zo správneho poriadku nevyplýva
(§ 34 ods. 2 stavebného zákona, § 14 ods. 1 správneho poriadku), je potrebné zodpovedať
otázku, či právo na účasť v tomto konaní nepriznávajú žalobcovi priamo ustanovenia
Aarhuského dohovoru. Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
predpísaným spôsobom ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená a stala sa tak súčasťou
vnútroštátneho poriadku SR s právom prednosti pred zákonmi. Keďže sa žalovaný
namietaným zásahom do práva žalobcu na účasť v konaní z tohto dôvodu nijako nezaoberal,
nemal súd možnosť posúdiť zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia z tohto pohľadu
a posúdiť tak opodstatnenosť argumentácie žalobcu. Právo na účasť verejnosti, či
zainteresovanej verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia je najmä
v súčasnom období osobitne dôležitou a často pertraktovanou otázkou, najmä v súvislosti
s problematikou priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku.
Preto je nevyhnutné, aby súd poznal stanovisko žalovaného k uplatňovanému právu žalobcu
na účasť v konaní na základe ustanovení Aarhuského dohovoru, nakoľko bez tohto
predpokladu sa niet k čomu vyjadriť a vysloviť názor o prípadnej aplikovateľnosti tejto
medzinárodnej zmluvy.
Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto ho podľa § 250j ods. 2 písm.
d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom
súdu viazaný.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalovaný uvádzajúc, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z priložených dokladov je preukázateľne
zrejmé, že nehnuteľnosti, ktorých je žalobca spoluvlastníkom nenapĺňajú základné pojmové
znaky „susednej stavby“ v zmysle stavebného zákona. Pokiaľ ide o namietané porušenie
práva na priaznivé životné prostredie, ministerstvo uviedlo, že návrh na vydanie územného
rozhodnutia z hľadiska ochrany verejných záujmov, t.j. z hľadiska ochrany jednotlivých
zložiek životného prostredia, posudzujú dotknuté orgány v rámci svojej pôsobnosti
vymedzenej osobitnými predpismi podľa ustanovenia § 126 stavebného zákona (zákon
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, ďalej len stavebný zákon).
K namietanému právu na účasť v konaní v zmysle Aarhuského dohovoru uviedol,
že pokiaľ ide o spomínaný Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(tzv. Aarhuský dohovor), s ktorým Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas dňa
23. septembra 2005, tento bol premietnutý do smerníc Európskeho parlamentu a Európskej
rady č. 4/2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a č. 35/2003,
ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich
sa životného prostredia a ktorou sa menia a dopĺňajú s ohľadom na účasť verejnosti a prístup
k spravodlivosti – smernice Rady 85/337/EHS a 96/61/ES. Tieto smernice boli
implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v príslušných zákonoch,
napríklad v zákone č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, v zákone č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a v zákone 24/2006 Z.z. Práve v procese posudzovania vplyvov
na životné prostredie má možnosť verejnosť v súlade s Aarhuským dohovorom predkladať
námietky a pripomienky.
Z dikcie týchto predpisov vyplýva, že žalobca mal právo predkladať námietky
a pripomienky v konaní podľa tohto zákona, ktorého výsledkom je záväzné stanovisko
dotknutého orgánu, ktoré musí stavebný úrad pri rozhodovaní zohľadniť. Ak žalobcovi
z osobitného predpisu (zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie)
toto postavenie nevyplýva, čo mu v tomto prípade nevyplýva, lebo nespadá pod definíciu
pojmu zainteresovaná verejnosť, tak mu účastníctvo priznať nemožno.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný nepovažoval za nevyhnutné vyjadriť sa
v rozhodnutí č. 2007/10432/104786-2/Ka zo dňa 20.04.2007 osobitne k Aarhuskému
dohovoru; nakoľko mal za to, že s námietkami uvedenými žalobcom v odvolaní voči
rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A-01095/2007-KIZ/E-13 zo dňa
12.02.2007, týkajúcimi sa práve tohto dohovoru, sa Krajský stavebný úrad dostatočne
vysporiadal v súlade s vnútroštátnou legislatívou, ktorá implementovala do právneho poriadku
Slovenskej republiky v príslušných zákonoch, ustanovenia tohto dohovoru.
Žalovaný má za to, že v prvostupňovom konaní nebolo dostatočne preukázané, že
v danom konkrétnom prípade došlo činnosťou správnych orgánov k porušeniu žalobcových
práv, že rozhodnutie žalovaného, ako aj predchádzajúci postup prvostupňového správneho
orgánu a druhostupňového správneho orgánu sú v súlade so zákonom a preto navrhuje, aby
odvolací súd vydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
06.05.2009, číslo konania 2S/183/07-84 v plnom rozsahu zruší a vráti vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie aj spoločnosť E. S., a.s., P. uvádzajúc,
že záver krajského súdu, že za daného skutkového a právneho stavu oprávnenie byt'
účastníkom predmetného územného konania žalobcovi zo stavebného zákona ani zo
správneho poriadku nevyplýva, je podľa názoru spoločnosti E. S., a.s., P., správny. Nemožno
však súhlasiť so záverom súdu, že rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov
viažucich sa k argumentácii žalobcu o zásahu do jeho práva na účasť v predmetnom konaní na
podklade ustanovení Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor),
nepreskúmateľné.
Podľa § 141 ods. 11 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov (stavebný
zákon) správne konania začaté podľa tohto zákona pred 01. novembrom 2005 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. októbra 2005.
Konanie o umiestnení stavby skládky odpadov bolo začaté podaním návrhu
spoločnosti E. S., a.s., dňa 07.08.2002. Týmto dňom bolo začaté správne konanie, ktoré sa v
nadväznosti na § 141 ods. 11 stavebného zákona tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne
dokončí podľa predpisov účinných do 31.10.2005. Žalobcom namietaný dohovor bol
uverejnený v Zbierke zákonov oznámením č. 43/2006 Z.z. a pre Slovenskú republiku
nadobudol účinnosť dňa 05.03.2006. Na okruh účastníkov správneho konania začatého pred
dňom 31.10.2005 sa namietaný dohovor preto v nadväznosti na citované ust. § 141 ods. 11
stavebného zákona vôbec nevzťahuje.
Okrem uvedených skutočností Aarhuský dohovor obsahuje ustanovenia týkajúce
sa iba povoľovacieho procesu, čo je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
konanie o integrovanom povolení prevádzky a nie konanie o umiestnení stavby. V územnom
konaní sa stavba umiestňuje v území, pričom nejde o jej povolenie, ani o povolenie žiadnej
činnosti.
Je nepochybné, že všetky ustanovenia namietaného dohovoru boli premietnuté práve
do ustanovení zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania
životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
a žalobca bol účastníkom tohto povoľovacieho konania pred príslušným správnym orgánom,
Slovenskou inšpekciou životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Bratislava. Jeho
účasť v územnom konaní by bola na podklade Aarhuského dohovoru nielen retroaktívna, ale
zároveň aj v rozpore s jeho samotným obsahom.
Žalobca bol účastníkom územného konania od podania svojej prihlášky do konania až
do svojho právoplatného vylúčenia z územného konania podľa tretej definície účastníctva
uvedenej v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Jeho účasť v územnom konaní bola zachovaná
a to až do okamihu, kým sa nepreukázal opak jeho tvrdenia uvedeného v prihláške,
na podklade ktorej o účasť v konaní žiadal. Účastníkom územného konania sa žalobca stal
práve na podklade svojej prihlášky doručenej prvostupňovému správnemu orgánu
konajúcemu o umiestnení stavby v roku 2002. V tejto prihláške žalobca žiaden Aarhuský
dohovor nespomínal, nakoľko v čase jeho prihlášky do konania a ani podľa predpisov
účinných pre územné konanie začaté pred 31.10.2005 nebol namietaný Aarhuský dohovor
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
Vylúčenie účastníka konania prihláseného do konania na podklade ust. § 14 ods. 1
správneho poriadku podľa prihlášky sa preto vykoná tak, že sa správnym orgánom konajúcim o veci preukáže opak tvrdenia uvedeného v prihláške. Nakoľko v prihláške do konania
žalobca neuviedol žiaden dôvod svojej účasti v územnom konaní podľa Aarhuského
dohovoru, nebolo vôbec povinnosťou správnych orgánov rozhodovať' o jeho účasti v konaní
podľa predmetného dohovoru. Úlohou správnych orgánov bolo preukázať opak tvrdenia
uvedeného v prihláške tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 14 správneho poriadku. Preto
podľa názoru spoločnosti E. S., a.s., je absolútne irelevantné, či sa žalovaný správny orgán v
rozhodnutí vysporiadal so žalobcom namietaným účastníctvom v konaní podľa Aarhuského
dohovoru, nakoľko táto námietka žalobcu nebola vôbec primárnym dôvodom jeho účasti na
podklade prihlášky do konania podľa ust. § 14 ods. 1 správneho poriadku. Tento dôvod svojej
účasti v konaní uviedol žalobca až vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu Krajského
stavebného úradu v Bratislave, č. A-01095/2007-KIZ/E-13 zo dňa 12.02.2007, ktoré bolo
rozhodnutím žalovaného správneho orgánu potvrdené. O tomto dôvode účasti v konaní
nemohlo byť žalovaným správnym orgánom účinne vôbec rozhodnuté, pretože žalovaný
rozhodoval o zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave, ktorý
namietaný Aarhuský dohovor ako dôvod účasti v konaní nemohol vôbec posudzovať, keďže
tento nebol obsiahnutý v dôvodoch prihlášky žalobcu do územného konania.
Spoločnosť E. S., a.s., má zato, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nemusí
vôbec obsahovať vyjadrenie k právu žalobcu na účasť v konaní podľa Aarhuského dohovoru,
nakoľko tento nebol vôbec predmetom prihlášky žalobcu do územného konania a v
neposlednom rade aj preto, že je vo vzťahu k spomínanému územnému konaniu právne
neúčinný. Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu preto považuje za rozhodnutie zákonné,
rešpektujúce ust. § 3 ods. 3, § 32 a § 47 správneho poriadku. Na základe uvedených dôvodov
preto žiada odvolací súd, aby po preskúmaní celej veci vydal nasledovný rozsudok:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č.k. 2S 183/07-84 zo dňa 06.05.2009 mení tak, že žalobu zamieta. Žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Spoločnosť E. S., a.s., P. dňa 17.03.2010 písomne odvolaciemu súdu oznámila, že na
základe nájomnej zmluvy zo dňa 16.03.2009, ktorá bola zmenená zmluvou zo dňa 01.01.2010
s účinnosťou dňa 01.01.2010, spoločnosť E. S., a.s., ako prenajímateľ prenechala spoločnosti
B. D., s.r.o. ako nájomcovi do užívania stavbu „P. – Skládka odpadov“ vrátane dotknutých
pozemkov a zároveň uvedenou zmluvou došlo k prevodu všetkých práv a povinností
spoločnosti E. S., a.s., vyplývajúcich z povolení na prevádzkovanie skládky, najmä
z vykonateľného územného rozhodnutia, vykonateľného integrovaného povolenia
a vykonateľného kolaudačného rozhodnutia, podrobne špecifikovaných v predmetnej
nájomnej zmluve, na spoločnosť B. D., s.r.o., P.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou a v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP) a že ide o rozsudok, proti
ktorému podľa ustanovenia § 202 OSP odvolanie je prípustné, nariadil vo veci pojednávanie podľa § 250ja ods. 2 veta druhá OSP v spojení s § 250ja ods. 1 OSP, a dospel k záveru, že
napadnutý rozsudok je vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania žalovaného a účastníka bez procesného
postavenia, vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave po tom, ako sa
oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie
§ 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
podľa senátu odvolacieho súdu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku
napadnutého rozsudku. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/183/2007-84 zo dňa 06.05.2009 stotožnil v celom
rozsahu a ako vecne správny rozhodnutie potvrdil.
Podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona účastníkom územného konania je navrhovateľ,
obec, ak nie je stavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie
vyplýva z osobitných predpisov. Podľa ods. 2 § 34 citovaného zákona v územnom konaní
o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú
účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva
k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu
byt' rozhodnutím priamo dotknuté.
Podľa § 39a ods. 1 cit. zák. rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný
pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú
sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie
stavby sa vyznačí v grafickej prílohe územného rozhodnutia.
Podľa § 139 ods. 2 stavebného zákona ak sa v tomto zákone používa pojem
a) „stavba“, rozumie sa tým aj jej časť,
b) „vlastník“, rozumie sa tým podľa povahy veci aj správca majetku štátu,
c) „susedné pozemky a stavby na nich“, rozumejú sa tým pozemky, ktoré majú spoločnú
hranicu s pozemkom, ktorý je predmetom správneho konania podľa tohto zákona
a stavby na týchto pozemkoch,
d) „susedná stavba“, rozumie sa ňou aj stavba na takom pozemku, ktorý nemá síce
spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej
užívanie môže byt' navrhovanou stavbou dotknuté.
Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len Ústava SR, každý má
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 4
vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere
a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa článku 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru „verejnosť“ znamená jednu alebo viac
fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo
praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny;
Podľa ods. 5 článku 2 Aarhuského dohovoru „zainteresovaná verejnosť“ znamená
verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť ovplyvnená rozhodovacím procesom týkajúcim sa
životného prostredia alebo sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa
mimovládne organizácie podporujúce ochranu životného prostredia a spĺňajúce všetky
požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.
Podľa článku 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať
primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie
verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať
na rozhodovacom procese o životnom prostredí.
Podľa ods. 4 citovaného článku 6 každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase,
keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.
Podľa článku 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru spôsoby účasti verejnosti umožnia
verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo
preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré
považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.
Podľa článku 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, aby
pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti.
Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá strana v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b/ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany
upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu
preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným
na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia,
úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym
právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam
tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky
uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie
budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b/.
Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym
orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym
preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia.
Podľa článku 7 ods. 4 Ústavy SR, na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv
vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo
v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy,
medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon a medzinárodných zmlúv,
ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb, alebo
právnických osôb, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi.
Dňa 04.02.2006 bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z.
uverejnené oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, že Národná rada
Slovenskej republiky vyslovila uznesením č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998 v Aarhuse a rozhodla, že dohovor je medzinárodná
zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa článku 7 ods. 5 Slovenskej republiky.
Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá upravuje prístup k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia.
Zákon č. 50/1976 Zb. Stavebný zákon v čase začatia územného konania v tejto veci,
odkazoval v ustanovení § 36 ods. 1 v poznámke 1g príkladmo aj na ustanovenie § 9 ods. 4
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie, ktorý s účinnosťou od 01.02.2006 bol nahradený zákonom č. 24/2006
Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Odkaz na uvedený zákon v súvislosti s účastníkom územného konania znamená, že
účastníkom územného konania je aj ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitných
predpisov, teda aj s citovaného zákona.
Účelom zákona č. 24/2006 Z.z. je upraviť postup odborného a verejného posudzovania
predpokladaných vplyvov na životné prostredie
1. strategických dokumentov pred ich schválením,
2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením
podľa osobitných predpisov, pod poznámkou č. 2 je uvedený aj zákon č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
Z ustanovenia § 65 ods. 3 veta prvá zákona č. 24/2006 Z.z. vyplýva, že posudzovanie
vplyvov na životné prostredie začaté pred 01.02.2006 sa dokončí podľa doterajších predpisov.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 127/1994 Z.z. sa podľa tohto zákona posudzujú zámery
na vykonávanie činností (ďalej len „zámer“) uvedený v časti A/ prílohy č. 1 tohto zákona.
Z prílohy č. 1 bod 9 infraštruktúra, bod 3 vyplýva, že bod 3 sú zahrnuté aj činnosti skládky
na zneškodňovanie nebezpečného odpadu, pričom do časti A patrí skládka nad 250 000 m3,
v časti B skládka od 50 000 m3 do 250 000 m3.
Z obsahu pripojených spisov senát Najvyššieho súdu SR zistil, že vo veci bolo vydané
prvostupňové rozhodnutie Krajským stavebným úradom v Bratislave pod evidenčným číslom
2007/6321 dňa 12.02.2007, ktorým bolo rozhodnuté, že RNDr. M. K., CSc. nie je účastníkom
konania o umiestnení stavby S. o. navrhovateľa E. s., a.s., Prvostupňové rozhodnutie bolo
vydané v čase, keď už bolo (dňa 04.02.2006) v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č.
43/2006 Z.z. uverejnené oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, že
Národná rada Slovenskej republiky vyslovila uznesením č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas
s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998 v Aarhuse. Z tohto dôvodu je potrebné,
aby sa žalovaný v ďalšom konaní vysporiadal s predmetom konania vo vzťahu
k Aarhurskému dohovoru, k možnosti jeho aplikácie na daný prípad, predovšetkým či je
žalobcu v súlade s článkom 2 bod 4 Aarhurského dohovoru (ďalej aj Dohovor), potrebné
kvalifikovať prinajmenšom ako verejnosť. Žalovaný sa bude musieť v novom konaní zaoberať postavením žalobcu v konaní aj vo vzťahu k čl. 2 bod 5 Dohovoru a vysvetliť, či
žalobca má alebo nemá postavenie zainteresovanej verejnosti.
Dohovor zaručuje verejnosti právo účasti na rozhodovacom procese a prísľub
spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru
s cieľom prispieť k ochrane každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií žiť
v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.
Dohovor zaručuje verejnosti prístup k informáciám o životnom prostredí, účasť
na rozhodovaní vo vymedzených činnostiach špecifikovaných v prílohe č. 1 Dohovoru.
V bodoch 1- 19 prílohy I k Dohovoru sú uvedené činnosti, na ktoré sa priamo aplikujú
ustanovenia Dohovoru.
Z prílohy I bod 5 k Dohovoru vyplýva, že medzi činnosti, na ktoré odkazuje článok 6
ods. 1 písm. a/ Dohovoru patrí aj odpadové hospodárstvo, konkrétne prevádzky
na zneškodňovanie nie nebezpečného odpadu s kapacitou presahujúcou 50 ton za deň, skládky
prijímajúce viac ako 10 ton za deň, alebo s celkovou kapacitou presahujúcou 25 000 ton,
okrem skládok interného odpadu. Z uvedeného vyplýva, že Aarhuský dohovor je potrebné
v danom prípade priamo aplikovať.
Z článku 6 ods. 3 Dohovoru vyplýva, že procesy účasti verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach (bod 1-19 prílohy I Dohovoru) budú zahŕňať primeraný časový
rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade
s ods. 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom
procese o životnom prostredí.
Podľa článku 6 bod 4 Dohovoru každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase,
keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.
Podľa článku 6 bod 7 Dohovoru spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti
predložiť písomné, alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní
so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje
za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.
Podľa článku 6 bod 8 Dohovoru každá strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli
náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti.
Podľa článku 6 bod 9 Dohovoru každá strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia
orgánom verejnej moci bola verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými
postupmi. Každá strana sprístupní verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami
a úvahami, na ktorých je rozhodnutie založené.
Poukazujúc na uvedené ustanovenia zákonov a Dohovoru, prihliadnuc na funkciu
súdneho prieskumu zákonnosti administratívnych postupov a rozhodnutí, ktorou nie je
nahrádzať činnosť a rozhodnutia správnych orgánov, dospel odvolací súd k záveru, že
Krajský súd v Bratislave rozhodol vecne správne, keď zrušil rozhodnutie žalovaného, keďže
sa žalovaný ani prvostupňový správny orgán nevysporiadali s otázkou účasti žalobcu v konaní
ako s verejnosťou resp. so zainteresovanou verejnosťou ( čl. 2 ods. 4 a 5 Dohovoru)
a rovnako otázkou, či výkladom článku 6 Dohovoru, možno dospieť k záveru, že by žalobcovi
priamo Dohovorom mohlo vzniknúť právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania
v postavení účastníka konania, keďže uvedené ustanovenie zakladá právo na predloženie
písomných, alebo ústnych pripomienok, informácií, ktoré považuje účastník za dôležité
vo vzťahu k navrhovanej činnosti.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c OSP a § 250k ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorých ak mal žalobca úspech v konaní,
súd mu proti žalovanému prizná právo na náhradu trov konania.
Žalobca si na náhradu uplatnil tieto trovy právneho zastúpenia:
A. Tri úkony právnej služby á 120,23 € v súlade s ust. § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase vykonania právnej služby ( ďalej
len vyhláška):
1. ďalšia porada s klientom dňa 20.03.2010 pred uskutočnením odvolacieho
pojednávania (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.),
2. konanie pred súdom dňa 23.03.2010 (§ 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky),
3. písomné podanie na súd zo dňa 13.04.2010 (predložené na základe uznesenia
predsedu senátu, čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím senátom zo dňa
23.03.2010 k otázke aplikácie Aarhuského dohovoru v konaní, § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky)
= 360,69 €. Paušálna náhrada á 7,21 € x 3 úkony = 21,63 €.
B. Náhrada za stratu času v súlade s ust. § 17 ods. 1 vyhlášky: cesta B. B. – B. a späť,
spolu 6 hodín: účasť na konaní dňa 23.03.2010, spolu 12 polhodín (12,02 € x 12) = 144,24 €.
C. Náhrada cestovných výdavkov (§ 16 ods. 4 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov
v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách).
Použitie osobného auta Volkswagen Golf, EČV B. X. C., priemerná spotreba podľa
osvedčenia o evidencii vozidla na l km = 0,0651 diesel na účasť na pojednávaní dňa
23.03.2010: cena nafty l,060 €/l cena za spotrebované pohonné hmoty: 440 km x 1,060 x
0,065 = 30,316 €, sadzba základnej náhrady: 0,183 €/km, výška náhrady 0,183 x 440= 80,52€.
Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške:
360,69 € + 21,63 € + 144,24 € + 30,316 €+ 80,52 € = 637,396 €, po zaokrúhlení 637,40 €, t.j.
vo výške, ktorá bola na náhradu uplatnená, keďže žalobca si uplatnil trovy v súlade s vyhláškou a zákonom o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. a to na základe vyššie
uvedenej špecifikácie.
Číslo účtu právnej zástupkyne žalobcu je 2613221067 /1100 (Tatra banka, a.s.,).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e p r í p u s t n ý.
V Bratislave dňa 17. júna 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková