Najvyšší súd

3Sžp/28/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD.

v právnej veci žalobcu: L., so sídlom T., IČO: X., zastúpený: JUDr. I. R., advokátka so

sídlom Š., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so

sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 32/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

žalovaného č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13. januára 2009, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13. januára 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. 32/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného

č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. z r u š u j e  

a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €

do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. I. R.,

advokátka, K.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 32/2008-rozkl. zo dňa

26.06.2008, ktorým žalovaný zamietol rozklad podaný žalobcom proti rozhodnutiu

žalovaného, odboru ochrany prírody č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, ktorým nepriznal podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) žalobcovi postavenie účastníka

konania vo veci žiadosti S., s odôvodnením, že skutočnosť neexistencie právnej normy, ktorá

by priznávala združeniam s právnou subjektivitou postavenie účastníka konania v správnych

konaniach na úseku ochrany prírody a krajiny (absencia procesnej legitimácie) znemožňuje

domáhania sa takéhoto postavenia týmto subjektom.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň žiadal

priznať náhradu trov celého konania. Namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi

sa dožadoval priznania postavenia účastníka konania na základe čl. 9 ods. 3 Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v zbierke zákonov pod

č. 43/2006 Z.z. (ďalej aj „Aarhuský dohovor“) a porušenie svojich práv rozhodnutím

žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv

zakotvených v uvedenom článku Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu, umožňujúci mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky

v oblasti životného prostredia. Žalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach

vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj žalovaným vyvodzoval z ustanovenia

čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje

členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie

úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania

uvedené v odsekoch 1 a 2.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13.01.2009

v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa

čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože

nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.),

nejde o rozhodnutie podľa čl. 6 uvedeného dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore

s vnútroštátnym právom. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je daná možnosť verejnosti

napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktorého

sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.

Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže

vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru

nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán dohovoru) ustanoviť kritériá,

na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva

životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti

iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,

podnet na podanie protestu prokurátora).

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 zo dňa 11.06.2009

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13.01.2009.

Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor nemá

priamy účinok. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok

3 Sžp 6/2009 [L.] v ASPI JUD34577SK s právnou vetou, podľa ktorej „Aarhuský dohovor v

ním neuvedených činnostiach nezakladá právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme

účastníka správneho konania“. Z tohto dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke nepredložil. Keďže Súdny dvor podáva výklad iba

európskeho práva, najvyšší súd mal za to, že položiť predbežnú otázku zhodnú s druhou vetou

odpovede Súdneho dvora EU samostatne nemohol, pretože sa týkala výkladu národných

procesných predpisov, stanovujúcich okruh účastníkov správneho konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 129/2010-61 zo dňa

03.11.2011 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sžp 6/2009 zo dňa

11.06.2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným

súdom bola žalobcom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca

sa procesného postupu v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky v prejednávanej

veci, pričom v identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 bolo

konanie prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie boli predložené predbežné otázky.

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v posudzovanej veci mal povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a v predmetnom konaní tak neurobil, pričom nesplnenie

tejto povinnosti malo zároveň zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej (najvyšší súd

žalobcovmu odvolaniu nevyhovel), tak tým,,zbavil“ žalobcu práva, aby sa súčasťou právneho

základu pre meritórne rozhodnutie v predmetnom konaní stal výklad práva Európskej únie

uskutočnený Súdnym dvorom. Ústavný súd vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

aby opätovne rozhodol v súlade s výkladom práva Európskej únie podaným Súdnym dvorom

v rozsudku C-240/09 z 8. marca 2011.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.

a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu

a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. zmenil

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretože

rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.  

V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka, či žalobca ako združenie, ktorého

cieľom je ochrana životného prostredia môže mať procesné práva v rozsahu účastníka

správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Tohto procesného postavenia

sa žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď

dikcia zákona č. 543/2002 Z.z., v znení účinnom do 30.04.2010, mu priznávala iba

postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru

(Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.) a tvrdil, že článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe

priameho účinku.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že

„Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene

Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá

priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký

výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré   je potrebné

splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo

najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s

cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia

na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného

prostredia.“

Senát pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie

stanovil nasledovné závery.

1. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto

právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre

žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe.

2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru povedal,  

že ide o vec, ktorá síce prináleží vnútroštátnemu súdu, ide o otázku výkladu

národných procesných predpisov, ktoré majú byť vykladané tak, aby bola

zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie.

Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010 na konanie

podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010

účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených

v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie

súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo

má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého

predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré

písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.  

Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ smernice o biotopoch členské štáty prijmú potrebné

opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe

IV písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu všetky formy úmyselného

odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.

Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, že existuje uspokojivá

alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu

na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení

článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ až e/.

Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka živočíšnych a rastlinných druhov,

o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyžadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh,,Ursus arctos“.

Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011

a záväzný právny názor v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2010-61 zo dňa

03.11.2011 senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom vnútroštátneho práva priznal žalobcovi ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení

účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. je osoba, ktorá

je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti (ktoré vyplýva

z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti

je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vždy musí

usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad v súlade s komunitárnym

právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť

medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny dvor Európskej únie

vyslovil, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,

bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú definíciu účastníka správneho

konania a rovnaký rozsah práv ako má účastník konania priznať aj iným osobám (najmä

právo podať žalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv) s cieľom zaistiť účinnú ochranu

životného prostredia.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie a náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že žalobca má s účinnosťou

od vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora EU (t.j. od 08.03.2011) postavenie účastníka

správneho konania. Dovtedy neexistoval prameň práva, na základe ktorého by súd mohol

vysloviť, že žalobcovi patrí postavenie účastníka s ohľadom na čl. 2 ods.2 Ústavy SR.

Aarhuský dohovor nemá priamy účinok, a preto pred rozsudkom Súdneho dvora súdy

i správne orgány nemali prameň práva, podľa ktorého by mohli v prospech žalobcu

rozhodnúť.

Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, že zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem

iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. s účinnosťou

od 01.05.2010.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že priznal žalobcovi, ktorý

mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania.

Žalobca si podaním zo dňa 20.10.2008, doručeným krajskému súdu dňa 22.10.2008,

na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia

za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1.465,-Sk, žaloba

zo dňa 08.09.2008 vo výške 1.465,-Sk, 2x režijný paušál vo výške 2 x 190,-Sk, spolu 3.310,-

Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 3.938,90

Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1

v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase

vykonania právnych služieb.

Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný žalobca uplatnil podaním

zo dňa 20.03.2009, doručeným krajskému súdu dňa 23.03.2009, za 1 úkon právnej služby -

odvolanie zo dňa 04.02.2009 vo výške 53,49 € a režijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%

DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli

uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej služby.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =

202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X. vedený v S., a.s.,

VS: X.

Žalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej služby, ktorý

si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 07.03.2012, a to podanie zo dňa 20.03.2009, uplatnený

vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.,

t.j. 26,75 € a režijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom. Súd nevyhodnotil podanie

žalobcu zo dňa 20.03.2009 ako úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., za ktorý by advokátovi

patrila odmena podľa citovanej vyhlášky, pretože týmto podaním žalobca poukázal na novelu

Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. a keďže súd pozná právo, nešlo

o nevyhnutný úkon žalobcu, ktorým by oznamoval súdu skutočnosti, ktoré by mu neboli

známe a ani o žiaden z úkonov podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 06. marca 2012

JUDr. Ivan R U M A N A, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Emília Čičková