Najvyšší súd
3Sžp/28/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD.
v právnej veci žalobcu: L., so sídlom T., IČO: X., zastúpený: JUDr. I. R., advokátka so
sídlom Š., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so
sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 32/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
žalovaného č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13. januára 2009, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13. januára 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 32/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného
č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. z r u š u j e
a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €
do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. I. R.,
advokátka, K.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 32/2008-rozkl. zo dňa
26.06.2008, ktorým žalovaný zamietol rozklad podaný žalobcom proti rozhodnutiu
žalovaného, odboru ochrany prírody č. 3422/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, ktorým nepriznal podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) žalobcovi postavenie účastníka
konania vo veci žiadosti S., s odôvodnením, že skutočnosť neexistencie právnej normy, ktorá
by priznávala združeniam s právnou subjektivitou postavenie účastníka konania v správnych
konaniach na úseku ochrany prírody a krajiny (absencia procesnej legitimácie) znemožňuje
domáhania sa takéhoto postavenia týmto subjektom.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie a navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov celého konania. Namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi
sa dožadoval priznania postavenia účastníka konania na základe čl. 9 ods. 3 Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v zbierke zákonov pod
č. 43/2006 Z.z. (ďalej aj „Aarhuský dohovor“) a porušenie svojich práv rozhodnutím
žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv
zakotvených v uvedenom článku Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, umožňujúci mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky
v oblasti životného prostredia. Žalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach
vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj žalovaným vyvodzoval z ustanovenia
čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje
členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie
úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania
uvedené v odsekoch 1 a 2.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13.01.2009
v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa
čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože
nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.),
nejde o rozhodnutie podľa čl. 6 uvedeného dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore
s vnútroštátnym právom. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je daná možnosť verejnosti
napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktorého
sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.
Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže
vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru
nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán dohovoru) ustanoviť kritériá,
na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva
životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti
iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,
podnet na podanie protestu prokurátora).
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 zo dňa 11.06.2009
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/170/2008-75 zo dňa 13.01.2009.
Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor nemá
priamy účinok. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok
3 Sžp 6/2009 [L.] v ASPI JUD34577SK s právnou vetou, podľa ktorej „Aarhuský dohovor v
ním neuvedených činnostiach nezakladá právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme
účastníka správneho konania“. Z tohto dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke nepredložil. Keďže Súdny dvor podáva výklad iba
európskeho práva, najvyšší súd mal za to, že položiť predbežnú otázku zhodnú s druhou vetou
odpovede Súdneho dvora EU samostatne nemohol, pretože sa týkala výkladu národných
procesných predpisov, stanovujúcich okruh účastníkov správneho konania.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 129/2010-61 zo dňa
03.11.2011 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sžp 6/2009 zo dňa
11.06.2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným
súdom bola žalobcom namietaná rozdielna rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu týkajúca
sa procesného postupu v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky v prejednávanej
veci, pričom v identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 bolo
konanie prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie boli predložené predbežné otázky.
Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v posudzovanej veci mal povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a v predmetnom konaní tak neurobil, pričom nesplnenie
tejto povinnosti malo zároveň zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej (najvyšší súd
žalobcovmu odvolaniu nevyhovel), tak tým,,zbavil“ žalobcu práva, aby sa súčasťou právneho
základu pre meritórne rozhodnutie v predmetnom konaní stal výklad práva Európskej únie
uskutočnený Súdnym dvorom. Ústavný súd vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,
aby opätovne rozhodol v súlade s výkladom práva Európskej únie podaným Súdnym dvorom
v rozsudku C-240/09 z 8. marca 2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.
a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. zmenil
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretože
rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka, či žalobca ako združenie, ktorého
cieľom je ochrana životného prostredia môže mať procesné práva v rozsahu účastníka
správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Tohto procesného postavenia
sa žalobca domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď
dikcia zákona č. 543/2002 Z.z., v znení účinnom do 30.04.2010, mu priznávala iba
postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru
(Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.) a tvrdil, že článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe
priameho účinku.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že
„Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene
Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá
priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký
výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné
splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo
najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s
cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia
na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného
prostredia.“
Senát pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie
stanovil nasledovné závery.
1. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto
právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre
žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe.
2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru povedal,
že ide o vec, ktorá síce prináleží vnútroštátnemu súdu, ide o otázku výkladu
národných procesných predpisov, ktoré majú byť vykladané tak, aby bola
zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010 na konanie
podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010
účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených
v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie
súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo
má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého
predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré
písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa
odseku 7, je zúčastnenou osobou.
Podľa § 250 ods. 2 O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ smernice o biotopoch členské štáty prijmú potrebné
opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe
IV písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu všetky formy úmyselného
odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.
Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, že existuje uspokojivá
alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu
na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení
článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ až e/.
Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka živočíšnych a rastlinných druhov,
o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyžadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh,,Ursus arctos“.
Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011
a záväzný právny názor v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 129/2010-61 zo dňa
03.11.2011 senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom vnútroštátneho práva priznal žalobcovi ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv ako by mal v postavení
účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. je osoba, ktorá
je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti (ktoré vyplýva
z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti
je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa vždy musí
usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad v súlade s komunitárnym
právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť
medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny dvor Európskej únie
vyslovil, že čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,
bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú definíciu účastníka správneho
konania a rovnaký rozsah práv ako má účastník konania priznať aj iným osobám (najmä
právo podať žalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv) s cieľom zaistiť účinnú ochranu
životného prostredia.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie a náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že žalobca má s účinnosťou
od vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora EU (t.j. od 08.03.2011) postavenie účastníka
správneho konania. Dovtedy neexistoval prameň práva, na základe ktorého by súd mohol
vysloviť, že žalobcovi patrí postavenie účastníka s ohľadom na čl. 2 ods.2 Ústavy SR.
Aarhuský dohovor nemá priamy účinok, a preto pred rozsudkom Súdneho dvora súdy
i správne orgány nemali prameň práva, podľa ktorého by mohli v prospech žalobcu
rozhodnúť.
Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, že zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem
iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. s účinnosťou
od 01.05.2010.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že priznal žalobcovi, ktorý
mal v konaní úspech právo na náhradu trov konania.
Žalobca si podaním zo dňa 20.10.2008, doručeným krajskému súdu dňa 22.10.2008,
na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1.465,-Sk, žaloba
zo dňa 08.09.2008 vo výške 1.465,-Sk, 2x režijný paušál vo výške 2 x 190,-Sk, spolu 3.310,-
Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 3.938,90
Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1
v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase
vykonania právnych služieb.
Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný žalobca uplatnil podaním
zo dňa 20.03.2009, doručeným krajskému súdu dňa 23.03.2009, za 1 úkon právnej služby -
odvolanie zo dňa 04.02.2009 vo výške 53,49 € a režijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%
DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli
uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej služby.
Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =
202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X. vedený v S., a.s.,
VS: X.
Žalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej služby, ktorý
si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 07.03.2012, a to podanie zo dňa 20.03.2009, uplatnený
vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.,
t.j. 26,75 € a režijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom. Súd nevyhodnotil podanie
žalobcu zo dňa 20.03.2009 ako úkon podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., za ktorý by advokátovi
patrila odmena podľa citovanej vyhlášky, pretože týmto podaním žalobca poukázal na novelu
Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z.z. a keďže súd pozná právo, nešlo
o nevyhnutný úkon žalobcu, ktorým by oznamoval súdu skutočnosti, ktoré by mu neboli
známe a ani o žiaden z úkonov podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 06. marca 2012
JUDr. Ivan R U M A N A, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková