Najvyšší súd

3 Sžp/28/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely

Gerdovej v právnej veci žalobcu: L. Z. V., so sídlom P., právne zastúpeného JUDr. I. R.

advokátkou so sídlom K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 67/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 3513/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008,

konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/95/2008-73

zo dňa 20. februára 2009, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 4S/95/2008-73 zo dňa 20. februára 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. 67/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného  

č. 3513/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie

konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 237,75 €  

do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. I. R.,

advokátka, K.

O d ô v o d n e n i e

I.

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou  

sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 67/2008-rozkl. zo dňa

26.06.2008, ktorým žalovaný podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“) zamietol rozklad podaný žalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva

životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), odboru ochrany prírody

č. 3513/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán štátnej

správy ochrany prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej

správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 525/2003 Z.z.“) a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona  

č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon  

č. 543/2002 Z.z.“) nepriznalo v súlade s § 14 ods. 1 správneho poriadku žalobcovi postavenie

účastníka konania vo veci žiadosti P. Z. V.-T. v konaní o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého, a rozhodnutie č. 3513/2008-2.1/KD zo

dňa 22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, že správne orgány nie sú oprávnené nad rámec

zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „Ústava“) priznať fyzickým alebo

právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie

účastníka konania v zmysle správneho poriadku v rozhodovacom procese v oblasti životného

prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek podľa § 40 zákona č. 543/2002 Z.z. (napr.

povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia

dožadujú na základe Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor,

Oznámenie MZV SR č.   43/2006   Z.z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“ v súvislosti s jeho

priamou aplikáciou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy, a to i napriek tomu, že podľa § 82 ods. 3 a 6

zákona č. 543/2002 Z.z. sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis

priznáva len postavenie zúčastnenej osoby.

Naviac, povolenie odstrelu medveďov nie je uvedené ani v Prílohe I. k Aarhuskému

dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie,

najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že podľa čl. 6 ods. 1 písm. b/ strany na tento účel určia,

či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto nie je možné priznať

zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie odstrelu medveďov.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní

otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade správnym poriadkom.

Keďže Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá

v tejto otázke priamy účinok), nemožno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť

benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.  

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že z hľadiska výkladu čl. 9 ods. 2 Aarhuského

dohovoru nevzniká žalobcovi automaticky právo zúčastňovať sa správneho a súdneho

konania ako jeho účastník. Vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve

také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavaní rozhodnutí

buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v čl. 6

uvedeného dohovoru. V danom prípade nebola splnená podmienka čl. 9 ods. 2 a 3

Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde

o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré  

je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, zároveň žiadal

priznať náhradu trov celého konania. Namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi  

sa dožadoval priznania postavenia účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru a porušenie svojich práv rozhodnutím žalovaného ako aj prvostupňového správneho

orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúce mu napadnutie

úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti životného prostredia. Žalobca svoje

právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym

orgánom aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý

ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov

verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez

toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré

umožňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré  

sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia len postavenie účastníka

konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umožňuje,  

či už v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia

orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a žaloby v správnom

súdnictve, pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich

v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje

verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj možnosť

napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

možno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne

konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní

v súlade s ustanoveniami správneho poriadku priznania postavenia účastníka konania.

Žalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.  

So zreteľom na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840

zo dňa 23.09.2005 rozhodla, že Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred

zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5

Ústavy. Nie je preto možné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, že uvedený dohovor

nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z.  

o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je takáto kvalifikácia

zmluvy záväzná, nie je možné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo,

v konkrétnom prípade dohovor, zastával názor, že Aarhuský dohovor nie je zmluvou

o ľudských právach a slobodách, potom by tento výklad nebol obhájiteľný so zreteľom  

na skutočnosť, že uvedený dohovor nemožno zaradiť do žiadnej inej kategórie

medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť považuje

žalobca za zásadnú. Charakter Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach   so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005

nie je možné spochybniť.

Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať

práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie, ktorej nie je potrebný

zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,

pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky,

podmieneného skutočnosťou, že ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú

konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody,

ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu každému, na koho sa tieto

medzinárodné zmluvy vzťahujú. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách

vyjadrujú základné princípy postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaždým

rešpektované pri akejkoľvek činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či už zákonodarnej,

správnej alebo súdnej.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné

medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného

logického výkladu, a to že pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto

osoby. Žalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/02.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v žalobe  

proti rozhodnutiu žalovaného, je žalobca toho názoru, že jediným postupom žalovaného  

ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5

Ústavy, by bolo v rámci platných ustanovení správneho poriadku priznať žalobcovi

postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umožňujú žalobcovi realizovať

práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Žalobca doplňujúcim podaním k odvolaniu poukázal na to, že dňa 15.10.2008

nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok,

ktorým bolo novelizované ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej

len „O.s.p.“) a to tak, že táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa piatej

časti O.s.p. (Konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) tak,  

že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého

práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej

správy k novele Občianskeho súdneho poriadku, cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1

O.s.p. bolo umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj účastníkovi správneho

konania, ktorý nie je žalobcom. Dôvodová správa uvádza, že právna úprava je reakciou  

na požiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ by

žalobca ako občianske združenie so vzťahom k životnému prostrediu mal v správnom konaní

postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy by ho nemohli

pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. a to napriek tomu, že novela predmetného

ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru.

Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné a mienený úmysel

zákonodarcu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru by zostal nenaplnený.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/95/2008-73 zo dňa 20.02.2009

v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9

ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože nebol

splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde

o rozhodnutie podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore

s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 uvedeného dohovoru je daná možnosť verejnosti

napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktorého  

sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.

Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže

vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru

nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá,

na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva

životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti

iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,

podnet na podanie protestu prokurátora).

Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku  

a ani žalovaný nikdy nespochybnil, že v prípade uvedeného dohovoru ide o medzinárodnú

zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa

čl. 7 ods. 5 Ústavy. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840  

zo dňa 23.09.2005 a z doložky prednosti. V doložke prednosti je tiež uvedené, že ide

o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú

zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb.

Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej

zmluvy.

Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy

znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila

Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným

spôsobom, so zákonom, nepoužije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu.

Zároveň sa však inštitút prednosti môže logicky vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy,

ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu, čiže len na medzinárodné zmluvy,  

na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov   uvedených v odvolaní

žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), postupom podľa § 250ja ods. 2

veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené  

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3

veta prvá O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie

žalovaného v spojení s prvostupňovým   rozhodnutím žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2

písm. a/ O.s.p., pretože rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci.  

V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka, či žalobca ako združenie, ktorého

cieľom je ochrana životného prostredia môže mať procesné práva v rozsahu účastníka

správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého. Tohto procesného postavenia sa žalobca

domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď dikcia

zákona č. 543/2002 Z.z., v znení účinnom do 30.04.2010, mu priznávala iba postavenie

zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru (Oznámenie MZV  

SR č. 43/2006 Z.z.) a tvrdil, že článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe priameho účinku.

Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor

nemá priamy účinok napr. rozsudok 3 Sžp/6/2009 [L. Z. V.]   publikovaný v ASPI

JUD34577SK. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát   publikoval rozsudok

s právnou vetou, podľa ktorej „Aarhuský dohovor v ním neuvedených činnostiach nezakladá

právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme účastníka správneho konania“. Z tohto

dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke nepredložil.

V priebehu odvolacieho konania piaty senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. 5 Sžp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 v druhovo rovnakej veci predložil

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

nasledujúce predbežné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ

sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým,

že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať

bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia

po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa

komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?  

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou

komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho

práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem

„úkony orgánu verejnej   správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn.  

že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné

rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva V dopade na životné prostredie?

Senát 3S preto konanie vo vlastnej veci podľa § 109 ods. 1, písm. c) O.s.p. prerušil  

až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o položenej predbežnej otázke.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011

rozhodol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na

rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.

februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu,

aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré  

je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý

bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru,

ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla

organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť   v rozpore s právom Únie v oblasti

životného prostredia.“

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol:

,,Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela

riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia

verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,

znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov

tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,

je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu

poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených  

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú  

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú  

v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).

V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci

vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce  

sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky

znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada

efektivity) (rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).  

Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu

práv zverených právom Únie.

Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä smernicou

o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu

v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol

taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi

stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Senát pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora EU stanovil

nasledovné závery.

1. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto

právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre

žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe.

Senát konštatuje, že až do tohto okamihu východiská krajského súdu i najvyššieho

súdu boli správne, pretože vnútroštátne súdy vychádzali z názoru, že postavenie

účastníka konania pre žalobcu môže byť iba ako dôsledok priamej aplikovateľnosti

Aarhuského dohovoru.

2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal,  

že ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť

vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie,

v tomto prípade smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane

prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica

o biotopoch“). Smernica bola transponovaná do zákona č. 543/2002 Z.z.

o ochrane prírody a krajiny (príloha č. 2 bod 2). Aplikácie tejto smernice  

sa žalobca v žalobe počas konania nedovolával. Krajský súd v Bratislave

uskutočňoval súdny prieskum zákonnosti v súlade s § 250j ods.1 O.s.p. len

v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe). Z rozsudku

Súdneho dvora však implicitne vyplýva, že ak ide o aplikáciu práva EU, resp.

eurokonformný výklad práva, „medze žaloby“ sa na takýto prípad nevzťahujú

( poznámka : obdobne ako je to v iných prípadoch pomenovaných v ust. 250j ods.3

O.s.p., na ktoré skutočnosti prihliada národný súd ex offo).  

Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je podľa senátu pre

ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, že eurokonformný výklad  

má prednosť pred výkladom založeným na právnom normativizme. Relativizuje dikciu

vnútroštátnej právnej normy tak, že jej dáva v danom prípade širší obsah a extenzívnym

výkladom pojem zúčastnenej osoby v § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. rozširuje až na

úroveň fikcie, respektíve nevyvrátiteľnej domnienky.

Združenie ako zúčastnená osoba, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia

v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého sa považuje za účastníka správneho konania na základe

povinnosti eurokonformného výkladu pre národný súd, vyplývajúcej z odpovede  

na predbežnú otázku rozsudkom Súdneho dvora C-240/09

[L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011.

Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení

účinnom do 30.04.2010, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení

účinnom do 30.04.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky  

je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak.

Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej

katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou

subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny  

(§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní  

od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou  

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.  

Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ smernice o biotopoch členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV

písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu všetky formy úmyselného

odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.

Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, že existuje uspokojivá

alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu  

na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení

článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ až e/.

Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka živočíšnych a rastlinných druhov,  

o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyžadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh,,Ursus arctos“.

Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011

senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom až na úroveň

nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi, ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv

ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 správneho

poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo

povinnosti (ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom chránenom

záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán

aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad

v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej

interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny

dvor Európskej únie vyslovil, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok

v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú

definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv, ako má účastník konania

priznať aj iným osobám (najmä právo podať žalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv),

s cieľom zaistiť účinnú ochranu životného prostredia.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,  

po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, že zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem

iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody

a krajiny, s účinnosťou od 01.05.2010.

O práve na náhradu trov súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1, 2

O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) v sume 237,75 €. Trovy pozostávajú z trov

právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní.

Právna zástupkyňa predložila dňa 31.05.2011 (najvyššiemu súdu doručené dňa

02.06.2011) vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo   výške 320,01 €. Najvyšší súd

Slovenskej republiky jej priznal trovy právneho zastúpenia nasledovne:

Trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby podľa predloženej špecifikácie

a to:

Za prevzatie zastúpenia zo dňa 08.09.2008, žalobu zo dňa 08.09.2008 vo výške  

2 x 48,63 € podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu,

ktorý v roku 2008 bol vo výške 19.056,- Sk, režijný paušál 2x 6,31 €.

Za podanie odvolania zo dňa 27.02.2009 vo výške 53,49 € podľa § 11 ods. 1 vyhlášky

č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu, ktorý v roku 2009 bol vo výške  

695,41 € (20.950,- Sk) a režijný paušál vo výške 6,95 €. Za podanie zo dňa 23.03.2009  

v uplatnenej výške 26,75 € (jedna polovica z 1/13 výpočtového základu) spolu s režijným

paušálom vo výške 6,95 €.

Ďalej bola právnej zástupkyni žalobcu, ktorá je platiteľom dane z pridanej hodnoty

(ďalej len DPH) priznaná uplatnená DPH zo základu 177,50 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky  

č. 655/2004 Z.z. vo výške 19 % v sume 33,73 €. Súd nepriznal žalobcovi 19 % DPH

z režijných paušálov, nakoľko podľa vyhlášky platnej v čase vykonania úkonov právnej

služby, sa o DPH zvyšovala iba tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f vyhlášky č. 655/2004

Z.z. Až od účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009

Z.z., ktorou sa menila a dopĺňala vyhláška, t.j. od 1.6.2009, sa podľa § 18 ods. 3 zvyšuje

o DPH tak odmena, ako aj náhrady.

Žalobcovi ďalej súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej služby, ktorý  

si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 31.05.2011 a to podanie návrhu na prerušenie konania

zo dňa 28.09.2009 uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.3

uvedenej vyhlášky účinnej od 01.06.2009 t.j. 57,95 € a režijný paušál 6,95 € spojený

s uvedeným úkonom, keďže takéto podanie súd nevyžadoval a o skutočnosti, či je potrebné

konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p v spojení s § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p.,

rozhoduje aj bez návrhu.

Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 237,75 €, ktoré  

je žalovaný povinný zaplatiť na účet vedený v S. s., a.s., s názvom JUDr. I. R., č. účtu: X.,

VS:X.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 02. júna 2011

JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Emília Čičková