Najvyšší súd
3 Sžp/27/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely
Gerdovej v právnej veci žalobcu: L. Z. V., so sídlom P., právne zastúpeného JUDr. I. R.
advokátkou so sídlom K., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 3377/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008,
konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2008-72
zo dňa 20. februára 2009, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/105/2008-72 zo dňa 20. februára 2009 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 100/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného
č. 3377/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému
na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 237,75 €
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. I. R.
advokátka, K.
O d ô v o d n e n i e
I.
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100/2008-rozkl. zo dňa
26.06.2008, ktorým žalovaný podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„správny poriadok“) zamietol rozklad podaný žalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva
životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), odboru ochrany prírody
č. 3377/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán štátnej
správy ochrany prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej
správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 525/2003 Z.z.“) a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona
č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 543/2002 Z.z.“) nepriznalo v súlade s § 14 ods. 1 správneho poriadku žalobcovi postavenie
účastníka konania vo veci žiadosti P. S. L. v konaní o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého, a rozhodnutie č. 3377/2008-2.1/KD zo
dňa 22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, že správne orgány nie sú oprávnené nad rámec
zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „Ústava“) priznať fyzickým alebo
právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie
účastníka konania v zmysle správneho poriadku v rozhodovacom procese v oblasti životného
prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek podľa § 40 zákona č. 543/2002 Z.z. (napr.
povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia
dožadujú na základe Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor,
Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“ v súvislosti s jeho
priamou aplikáciou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy, a to i napriek tomu, že podľa § 82 ods. 3 a 6
zákona č. 543/2002 Z.z. sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis
priznáva len postavenie zúčastnenej osoby.
Naviac, povolenie odstrelu medveďov nie je uvedené ani v Prílohe I. k Aarhuskému
dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie,
najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že podľa čl. 6 ods. 1 písm. b/ strany na tento účel určia,
či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto nie je možné priznať
zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie odstrelu medveďov.
V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní
otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade správnym poriadkom.
Keďže Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá
v tejto otázke priamy účinok), nemožno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť
benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že z hľadiska výkladu čl. 9 ods. 2 Aarhuského
dohovoru nevzniká žalobcovi automaticky právo zúčastňovať sa správneho a súdneho
konania ako jeho účastník. Vzniká len povinnosť štátu prijať vo svojom vnútroštátnom práve
také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavaní rozhodnutí
buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v čl. 6
uvedeného dohovoru. V danom prípade nebola splnená podmienka čl. 9 ods. 2 a 3
Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde
o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré
je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, zároveň žiadal
priznať náhradu trov celého konania. Namietal, že v konaní pred správnymi orgánmi
sa dožadoval priznania postavenia účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru a porušenie svojich práv rozhodnutím žalovaného ako aj prvostupňového správneho
orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúce mu napadnutie
úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti životného prostredia. Žalobca svoje
právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym
orgánom aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý
ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov
verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez
toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré
umožňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia len postavenie účastníka
konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umožňuje,
či už v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia
orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a žaloby v správnom
súdnictve, pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich
v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje
verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj možnosť
napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
možno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne
konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní
v súlade s ustanoveniami správneho poriadku priznania postavenia účastníka konania.
Žalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.
So zreteľom na skutočnosť, že Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840
zo dňa 23.09.2005 rozhodla, že Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred
zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5
Ústavy. Nie je preto možné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, že uvedený dohovor
nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z.
o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, je takáto kvalifikácia
zmluvy záväzná, nie je možné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo,
v konkrétnom prípade dohovor, zastával názor, že Aarhuský dohovor nie je zmluvou
o ľudských právach a slobodách, potom by tento výklad nebol obhájiteľný so zreteľom
na skutočnosť, že uvedený dohovor nemožno zaradiť do žiadnej inej kategórie
medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť považuje
žalobca za zásadnú. Charakter Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005
nie je možné spochybniť.
Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať
práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie, ktorej nie je potrebný
zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,
pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky,
podmieneného skutočnosťou, že ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú
konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody,
ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu každému, na koho sa tieto
medzinárodné zmluvy vzťahujú. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách
vyjadrujú základné princípy postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaždým
rešpektované pri akejkoľvek činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či už zákonodarnej,
správnej alebo súdnej.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné
medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného
logického výkladu, a to že pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto
osoby. Žalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 4/02.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v žalobe
proti rozhodnutiu žalovaného, je žalobca toho názoru, že jediným postupom žalovaného
ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5
Ústavy, by bolo v rámci platných ustanovení správneho poriadku priznať žalobcovi
postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umožňujú žalobcovi realizovať
práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Žalobca doplňujúcim podaním k odvolaniu poukázal na to, že dňa 15.10.2008
nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok,
ktorým bolo novelizované ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, (ďalej
len „O.s.p.“) a to tak, že táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa piatej
časti O.s.p. (Konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) tak,
že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého
práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej
správy k novele Občianskeho súdneho poriadku, cieľom zmeny ustanovenia § 250 ods. 1
O.s.p. bolo umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj účastníkovi správneho
konania, ktorý nie je žalobcom. Dôvodová správa uvádza, že právna úprava je reakciou
na požiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ
by žalobca ako občianske združenie so vzťahom k životnému prostrediu mal v správnom
konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy by ho
nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. a to napriek tomu, že novela
predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na požiadavky
Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné
a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru by zostal
nenaplnený.
III.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/105/2008-72 zo dňa 20.02.2009
v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9
ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože nebol
splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejde
o rozhodnutie podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore
s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 uvedeného dohovoru je daná možnosť verejnosti
napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktorého
sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.
Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže
vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru
nemá uvedený dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá,
na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva
životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti
iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,
podnet na podanie protestu prokurátora).
Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku
a ani žalovaný nikdy nespochybnil, že v prípade uvedeného dohovoru ide o medzinárodnú
zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa
čl. 7 ods. 5 Ústavy. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840
zo dňa 23.09.2005 a z doložky prednosti. V doložke prednosti je tiež uvedené, že ide
o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú
zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb.
Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej
zmluvy.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej zmluvy, ktorú schválila
Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná a vyhlásená predpísaným
spôsobom, so zákonom, nepoužije orgán aplikujúci právo zákon, ale medzinárodnú zmluvu.
Zároveň sa však inštitút prednosti môže logicky vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy,
ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu, čiže len na medzinárodné zmluvy,
na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný všeobecne záväzný právny predpis.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), postupom podľa § 250ja ods. 2
veta prvá O.s.p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3
veta prvá O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie
žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ O.s.p., pretože rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
V prejednávanej veci bola spornou procesná otázka, či žalobca ako združenie, ktorého
cieľom je ochrana životného prostredia môže mať procesné práva v rozsahu účastníka
správneho konania, v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého. Tohto procesného postavenia sa žalobca
domáhal na základe tvrdeného priameho účinku Aarhuského dohovoru, keď dikcia
zákona č. 543/2002 Z.z., v znení účinnom do 30.04.2010, mu priznávala iba postavenie
zúčastnenej osoby. Žalobca právo vyvodzoval z Aarhuského dohovoru (Oznámenie MZV
SR č. 43/2006 Z.z.) a tvrdil, že článok 9 ods. 3 mu ho zaručuje na základe priameho účinku.
Senát v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z tohto, že Aarhuský dohovor
nemá priamy účinok napr. rozsudok 3 Sžp/6/2009 [L. Z. V.] publikovaný v ASPI
JUD34577SK. Za účelom deklarovania svojej právnej praxe senát publikoval rozsudok
s právnou vetou, podľa ktorej „Aarhuský dohovor v ním neuvedených činnostiach nezakladá
právo účasti zainteresovanej verejnosti vo forme účastníka správneho konania“. Z tohto
dôvodu vec Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o predbežnej otázke nepredložil.
V priebehu odvolacieho konania piaty senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uznesením sp. zn. 5 Sžp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 v druhovo rovnakej veci predložil
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
nasledujúce predbežné otázky:
1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ
sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým,
že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať
bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia
po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa
komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou
komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho
práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem
„úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn.
že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné
rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva V dopade na životné prostredie?
Senát 3S preto konanie vo vlastnej veci podľa § 109 ods. 1, písm. c) O.s.p. prerušil
až do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o položenej predbežnej otázke.
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011
rozhodol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17.
februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu,
aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré
je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý
bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru,
ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla
organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti
životného prostredia.“
Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol:
,,Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela
riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia
verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,
znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov
tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.
Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,
je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu
poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú
v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä
rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).
V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb
určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce
sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky
znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada
efektivity) (rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).
Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu
práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä smernicou
o biotopoch, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu
v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol
taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi
stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“
Senát pre ďalší procesný postup v konaní z rozsudku Súdneho dvora EU stanovil
nasledovné závery.
1. Čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priame účinky. Nemohol byť preto
právnym základom pre založenie postavenia účastníka správneho konania pre
žalobcu tak, ako to tvrdil v žalobe.
Senát konštatuje, že až do tohto okamihu východiská krajského súdu i najvyššieho
súdu boli správne, pretože vnútroštátne súdy vychádzali z názoru, že postavenie
účastníka konania pre žalobcu môže byť iba ako dôsledok priamej aplikovateľnosti
Aarhuského dohovoru.
2. Súdny dvor však mimo priameho účinku Aarhuského dohovoru jasne povedal,
že ide o otázku výkladu národných procesných predpisov, ktoré musia byť
vykladané tak, aby bola zabezpečená realizácia hmotného práva Európske únie,
v tomto prípade smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane
prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „smernica
o biotopoch“). Smernica bola transponovaná do zákona č. 543/2002 Z.z.
o ochrane prírody a krajiny (príloha č. 2 bod 2). Aplikácie tejto smernice
sa žalobca v žalobe počas konania nedovolával. Krajský súd v Bratislave
uskutočňoval súdny prieskum zákonnosti v súlade s § 250j ods.1 O.s.p. len
v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe). Z rozsudku
Súdneho dvora však implicitne vyplýva, že ak ide o aplikáciu práva EU, resp.
eurokonformný výklad práva, „medze žaloby“ sa na takýto prípad nevzťahujú
( poznámka : obdobne ako je to v iných prípadoch pomenovaných v ust. 250j ods.3
O.s.p., na ktoré skutočnosti prihliada národný súd ex offo).
Záver o povinnosti eurokonformného výkladu národným súdom je podľa senátu pre
ďalšie konanie určujúci. V tomto prípade sa zjavne prejavuje, že eurokonformný výklad
má prednosť pred výkladom založeným na právnom normativizme. Relativizuje dikciu
vnútroštátnej právnej normy tak, že jej dáva v danom prípade širší obsah a extenzívnym
výkladom pojem zúčastnenej osoby v § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. rozširuje až na
úroveň fikcie, respektíve nevyvrátiteľnej domnienky.
Združenie ako zúčastnená osoba, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia
v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého sa považuje za účastníka správneho konania na základe
povinnosti eurokonformného výkladu pre národný súd, vyplývajúcej z odpovede
na predbežnú otázku rozsudkom Súdneho dvora C-240/09
[L. Z. V.] zo dňa 08.03.2011.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení
účinnom do 30.04.2010, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, v znení
účinnom do 30.04.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky
je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak.
Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej
katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou
subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny
(§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní
od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.
Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ smernice o biotopoch členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV
písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakážu všetky formy úmyselného
odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.
Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, že existuje uspokojivá
alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu
na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku z ustanovení
článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ až e/.
Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka živočíšnych a rastlinných druhov,
o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyžadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh,,Ursus arctos“.
Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011
senát odvolacieho súdu extenzívnym eurokonformným výkladom až na úroveň
nevyvrátiteľnej domnienky priznal žalobcovi, ako zúčastnenej osobe rovnaký rozsah práv
ako by mal v postavení účastníka konania. Účastník konania podľa § 14 ods. 1 správneho
poriadku je osoba, ktorá je nositeľom zákonného práva, právom chráneného záujmu alebo
povinnosti (ktoré vyplýva z hmotnoprávneho predpisu) a o takomto práve, právom chránenom
záujme alebo povinnosti je oprávnený rozhodovať správny orgán. Vnútroštátny orgán
aplikácie práva sa vždy musí usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (výklad
v súlade s komunitárnym právom). Vnútroštátny súd môže prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Napriek tomu, že Súdny
dvor Európskej únie vyslovil, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok
v práve Európskej únie, bolo potrebné extenzívnym výkladom rozšíriť vyššie uvedenú
definíciu účastníka správneho konania a rovnaký rozsah práv, ako má účastník konania
priznať aj iným osobám (najmä právo podať žalobu určenú na zabezpečenie ochrany práv),
s cieľom zaistiť účinnú ochranu životného prostredia.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Pre úplnosť je nevyhnutné doplniť, že zákonodarca zákonom č. 145/2010 Z.z. okrem
iného novelizoval i ustanovenie § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody
a krajiny, s účinnosťou od 01.05.2010.
O práve na náhradu trov súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1, 2
O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“) v sume 237,75 €. Trovy pozostávajú z trov
právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolacom konaní.
Právna zástupkyňa predložila dňa 31.05.2011 (najvyššiemu súdu doručené dňa
02.06.2011) vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo výške 320,01 €. Najvyšší súd
Slovenskej republiky jej priznal trovy právneho zastúpenia nasledovne:
Trovy právneho zastúpenia za 4 úkony právnej služby podľa predloženej špecifikácie
a to:
Za prevzatie zastúpenia zo dňa 08.09.2008, žalobu zo dňa 08.09.2008 vo výške
2 x 48,63 € podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu,
ktorý v roku 2008 bol vo výške 19.056,- Sk, režijný paušál 2x 6,31 €.
Za podanie odvolania zo dňa 27.02.2009 vo výške 53,49 € podľa § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/13 výpočtového základu, ktorý v roku 2009 bol vo výške
695,41 € (20.950,- Sk) a režijný paušál vo výške 6,95 €. Za podanie zo dňa 23.03.2009
v uplatnenej výške 26,75 € (jedna polovica z 1/13 výpočtového základu) spolu s režijným
paušálom vo výške 6,95 €.
Ďalej bola právnej zástupkyni žalobcu, ktorá je platiteľom dane z pridanej hodnoty
(ďalej len DPH) priznaná uplatnená DPH zo základu 177,50 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. vo výške 19 % v sume 33,73 €. Súd nepriznal žalobcovi 19 % DPH
z režijných paušálov, nakoľko podľa vyhlášky platnej v čase vykonania úkonov právnej
služby, sa o DPH zvyšovala iba tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f vyhlášky č. 655/2004
Z.z. Až od účinnosti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009
Z.z., ktorou sa menila a dopĺňala vyhláška, t.j. od 1.6.2009, sa podľa § 18 ods. 3 zvyšuje
o DPH tak odmena, ako aj náhrady.
Žalobcovi ďalej súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej služby, ktorý
si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 31.05.2011 a to podanie návrhu na prerušenie konania
zo dňa 28.09.2009 uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.3
uvedenej vyhlášky účinnej od 01.06.2009 t.j. 57,95 € a režijný paušál 6,95 € spojený
s uvedeným úkonom, keďže takéto podanie súd nevyžadoval a o skutočnosti, či je potrebné
konanie prerušiť podľa §109 ods. 2 písm. c/ O.s.p v spojení s § 109 ods.1 písm. c/ O.s.p.,
rozhoduje aj bez návrhu.
Celkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 237,75 €, ktoré
je žalovaný povinný zaplatiť na účet vedený v S. s., a.s., s názvom JUDr. I. R. č. účtu: X.,
VS:X..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 02. júna 2011
JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková