3Sžp/18/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: Občianske združenie Podpoľanie nad zlato, A. Hlinku 903/9, Detva, právne zastúpený: Mgr. Eva Kováčechová, advokátka, Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému: Hlavný banský úrad, Kammerhofská 25, Banská Štiavnica, za účasti ďalšieho účastníka: Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., Námestie SNP 446/1, Detva, právne zastúpený: Advokátska kancelária ECKER - KÁN & PARTNERS, s.r.o., Námestie Martina Benku 9, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1228-1950/2011 zo dňa 14. októbra 2011, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/113/2011-72 zo dňa 04. apríla 2012, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/113/2011-72 zo dňa 04. apríla 2012 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1228- 1950/2011 zo dňa 14.10.2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 181-2260/2011 zo dňa 16.08.2011 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 552,39 €.

Napadnutým prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu nebolo žalobcovi priznané postavenie účastníka konania v konaní o určenie dobývacieho priestoru Detva, ktoré začalo na základe návrhu spoločnosti Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., Detva.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z.z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“ je medzinárodná zmluva v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava), ktorá má prednosť pred zákonmi. Súd sa nestotožnil so stanoviskom žalovaného ohľadom výkladu a použitia predmetných vnútroštátnych noriem a zastáva stanovisko,nže ustanovenie § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 44/1988 Zb.) v spojeníns § 24 - 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmenena doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 24/2006 Z.z.) je potrebné vykladať v súlade s Aarhuským dohovorom. To, že žalobcovi by mohol byť umožnený prístup do konania až v súvislosti s následným rozhodovaním o povolení banskej činnosti, je podľa názoru súdu v rozpore s čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Vzhľadomnna vnútroštátne a medzinárodné pramene práva je potrebné vykladať procesné predpisy o účastníctve v predmetnej veci s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právomnna životné prostredie. Súd pri rozhodovaní prihliadol tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 08.03.2011 vo veci C-240/09. Krajský súd zaujal stanovisko,nže ak majú byť naplnené požiadavky čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, akonaj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 je povinnosťou súdu vykladať procesné predpisy tak, aby výklad umožnil občianskemu združeniu v oblasti ochrany životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutia prijaté v rámci správneho konania, a to aj v prípade rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru. Pokiaľ takéto právo je priznané našim právom len účastníkovi správneho konania, potom je potrebné takýto status žalobcovi priznať.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a účastníkom náhradu trov konania neprizná. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenia Aarhuského dohovoru na správne konanie o určenie dobývacieho priestoru, ktorého predmetom nie je problematika uvedená v preambule Aarhuského dohovoru, ani problematika vyplývajúca z jeho obsahu. Aarhuský dohovor je zmluvou zmiešanou, t.j. jeho ustanovenia nie sú priamo aplikovateľné a na jej vykonanie je potrebný zákon. Ustanovenia čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru nezakladajú právo na účasť v rozhodovacom procese ako takom. Účelom predmetných článkov je zabezpečenie účinnej nápravy v prípade nezákonných postupov, rozhodnutí alebo nečinnosti orgánov verejnej správy. Právo na účasť v rozhodovacom procese zabezpečuje čl. 6, a to len pri konkrétnych činnostiach uvedených v Prílohe I Aarhuského dohovoru, alebo ak ide o činnosti, ktoré podliehajú posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa vnútroštátnych predpisov. Podľa názoru žalovaného z ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. nevyplýva, že by občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia muselo byť iba účastníkom následného správneho konania o povolenie banskej činnosti. Naopak, z toho ustanovenia práve vyplýva možnosť, aby takéto občianske združenie bolo aj účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru, pokiaľ by tomuto konaniu predchádzal proces posudzovania vplyvov navrhovaných činností na životné prostredie a pokiaľ by v tomto procese občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia podalo písomné stanovisko k zámeru navrhovanej činnosti. V prípade, že konaniu o určenie dobývacieho priestoru nepredchádza proces posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie, nemôže občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia ani podať písomné stanovisko k navrhovanému zámeru, nakoľko žiadny zámer nie je podaný, čím nespĺňa podmienku, aby mohlo byť účastníkom správneho konania o určenie dobývacieho priestoru a môže byť iba potenciálnym účastníkom následného správneho konania o povolenie banskej činnosti. Správne konanie o určenie dobývacieho priestoru speje iba k rozhodnutiu o využití územia (podľa § 27 ods. 6 zákona č. 44/1988 Zb.). Spojitosť vedeného procesného konania o nepriznaní postavenia účastníka konania v správnom konaní o určenie dobývacieho priestoru podľa § 24 zákona č. 44/1988 Zb. v spojení so zákonom č. 24/2006 Z.z. je determinovaná v § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. a je iba v podmienečnej rovine. Zo znenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. vyplýva, že do okruhu účastníkov správneho konania na určenie dobývacieho priestoru, ktorým to vyplýva z osobitného predpisu, na ktorý odkazuje poznámka pod čiarou (zákon č. 24/2006 Z.z.) možno zaradiť iba občianske združenie,splňujúce podmienku uvedenú v § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. Len v prípade, že by proces posudzovania vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie predchádzal konaniu o určenie dobývacieho priestoru Detva a žalobca by podal písomné stanovisko k zámeru na posudzovanie navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa § 22 zákona č. 24/2006 Z.z., bol by účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru Detva.

Podľa názoru žalovaného prvostupňový súd nesprávne aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 na správne konanie o určenie dobývacieho priestoru, ktorého predmetom nie je ochrana životného prostredia a jeho výsledkom nie je rozhodnutie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia, keďže sa ním žiadna činnosť nepovoľuje, ale iba sa rozhoduje o využití územia v rozsahu jeho vymedzenia na povrchu. Štátne orgány nie sú oprávnené konať nad rámec zákona a keďže Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (nemá k tejto otázke priamy účinok), v danom prípade prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný nie sú oprávnení nad rámec zákona č. 44/1988 Zb. priznať fyzickým alebo právnickým osobám postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok). Okruh účastníkov správneho konania o určenie dobývacieho priestoru je determinovaný v § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb., z ktorého obsahu vyplýva aj možnosť, aby jeho účastníkom bola aj fyzická alebo právnická osoba pri splnení podmienok, vyplývajúcich z príslušných ustanovení zákona č. 24/2006 Z.z.

Konanie o určenie dobývacieho priestoru, ktorého výsledkom je iba rozhodnutie o využití územia, ktoré samo o sebe, bez následného rozhodnutia o povolení činnosti, neumožňuje akýkoľvek zásah do životného prostredia. Pravidlo efektívnosti v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, je v právnom systéme Slovenskej republiky zabezpečené zákonom č. 24/2006 Z.z. Z jeho ustanovení zároveň vyplýva, že efektívna kontrola verejnosti ochrany životného prostredia sa môže uskutočniť v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, ktorého výsledok predurčí aj to, či sa uskutoční aj následný proces povoľovania činnosti, resp. ak sa uskutoční, tak s akým výsledkom. Aarhuský dohovor nepožaduje, resp. neuvádza povinnosť posudzovania vplyvu na životné prostredie v súvislosti s určovaním dobývacieho priestoru. Z čl. 6 a z prílohy I Aarhuského dohovoru vyplýva iba účasť verejnosti na rozhodnutiach o vymedzených činnostiach. Princíp inštitútu dobývacieho priestoru má dve roviny, prvou rovinou je oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska podľa § 25 ods. 1 zákona č. 44/1988 Zb., druhou rovinou je rozhodnutie podľa § 27 ods. 6 zákona č. 44/1988 Zb. Určením dobývacieho priestoru získava navrhovateľ právo na dobývanie výhradného ložiska v hraniciach, vyplývajúcich z § 26 zákona č. 44/1988 Zb. Určením dobývacieho priestoru získava navrhovateľ aj právnu istotu k tomu, aby mohol legitímne zabezpečovať ďalšie úkony, ktoré predchádzajú povoleniu na vykonávanie banskej činnosti, medzi ktoré obligatórne patrí aj posudzovanie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z.

III.

Ďalší účastník Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil, alebo aby ho zmenil tak, že žalobu zamieta, zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je svojím charakterom rozhodnutím procesnej povahy a z toho dôvodu v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p. nepodlieha súdnemu prieskumu. V tejto súvislosti tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 5Sžp/1/2010 zo dňa 26.10.2010.

Čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru sa v zmysle čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru použije na tie navrhované činnosti, ktoré sú uvedené v Prílohe I tohto dohovoru a tie navrhované činnosti, ktoré si členský štát výslovne stanoví svojím vnútroštátnym právom, a to všetko za predpokladu, že sa nepoužije výnimka predpokladaná čl. 6 ods. 1 písm. c/ predmetného dohovoru. Napadnuté administratívne rozhodnutie nie je rozhodnutím vo vzťahu k navrhovaným činnostiam uvedeným v Prílohe I Aarhuského dohovoru, nie je rozhodnutím vo vzťahu k navrhovaným činnostiam v zmysle slovenského vnútroštátneho právneho poriadku a nie je ani rozhodnutím, ktoré môže byť v rozpore s právom Európskej únie v oblastiživotného prostredia (C-240/09). Článok 6 Aarhuského dohovoru sa preto nevzťahuje na činnosť - určenie dobývacieho priestoru, teda nie je možné aplikovať ani čl. 6 ods. 4 tohto dohovoru. Článok 9 Aarhuského dohovoru negarantuje postavenie účastníka v správnom konaní, ale zainteresovanej verejnosti garantuje právo prístupu k procesu preskúmania rozhodnutí správnych orgánov vydaných v zmysle čl. 4 a 6 tohto dohovoru pred súdom alebo iným nezávislým orgánom.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného nemá možnosť byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia. Ak mal prvostupňový súd za to, že takýto rozpor existuje, bolo potrebné špecifikovať príslušné pramene práva európskej únie, ktoré by mohli byť napadnutým rozhodnutím žalovaného dotknuté. Správne konanie, v ktorom sa žalobca domáha postavenia účastníka konania sa netýka povoľovania banskej činnosti (§ 17 a nasl. zákona č. 51/1988, kde sa žalobca v prípade splnenia zákonných podmienok môže stať účastníkom konania, ale určenia dobývacieho priestoru (§ 28 a nasl. zákona č. 44/1988 Zb.), v ktorom nemôže dôjsť k umožneniu zásahov do životného prostredia. Aarhuský dohovor preto nemožno aplikovať na konanie o určenie dobývacieho priestoru a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 bol založený na odlišnom skutkovom základe a z toho vyplývajúcimi odlišnými následkami, vrátane dopadov na právo Európskej únie v oblasti životného prostredia. Podľa názoru vedľajšieho účastníka ide interpretácia súdu prvého stupňa nad rámec žiaduceho eurokonformného výkladu v zmysle ustálenej praxe Súdneho dvora Európskej únie, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 14.07.1994 vo veci Paola Faccini Dori (C- 91/92).

IV.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/113/2011-72 zo dňa 04.04.2012.

K námietke žalovaného o nesprávnej aplikácii Aarhuského dohovoru uviedol, že vnútroštátne právne predpisy je potrebné vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného zakotvením práva na priaznivé životné prostredie, ktoré je obsiahnuté v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a v čl. 44 ods. 1 Ústavy. Žalobcovi nie zrejmé prečo by sa Aarhuský dohovor nemal vzťahovať na povoľovacie konanie súvisiace s činnosťou ako je ťažba zlata. Aarhuský dohovor v čl. 6 garantuje účasť verejnosti v povoľujúcich konaniach týkajúcich sa činnosti podľa prílohy I tohto dohovoru, ale tiež v konaniach ohľadom iných činností (mimo Prílohy I), ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Cieľom predmetného ustanovenia je teda zohľadnenie dopadov rozhodovania na životné prostredie aj o činnostiach nemenovaných v Prílohe I tohto dohovoru, pričom práve tento aspekt je kľúčovým pri hodnotení možnej miery účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru. Predmetom povoľovacieho konania, ktorého účastníkom chce byť žalobca, je ťažba zlata s použitím kyanidového lúhovania, pričom sa tak má diať povrchovou ťažbou. V zmysle bodu 16 Prílohy I Aarhuského dohovoru je medzi činnosťami uvedená aj povrchová ťažba, ak plocha povrchu miesta ťažby presahuje 25 hektárov. Zamýšľaná ťažobná jama má mať priemer 700 metrov, takže celková plocha lomu má byť viac ako 38 hektárov, čo okrem iného znamená, že predmetná činnosť spadá medzi činnosti uvedené v Prílohe I Aarhuského dohovoru. Účasť verejnosti v povoľovacom konaní možno odvodiť aj z čl. 9 Aarhuského dohovoru. V zmysle slovenského právneho poriadku (§ 250 ods. 2 O.s.p.) je práve účasť v správnom konaní procesným predpokladom na to, aby táto osoba mohla iniciovať súdne preskúmanie zákonnosti príslušného rozhodnutia. Či sa už členovia verejnosti usilujú o súdne preskúmanie rozhodnutia s poukazom na čl. 9 ods. 2 alebo čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, vždy musia byť účastníkom správneho konania, ktorého výsledkom je preskúmavané rozhodnutie. Zabezpečovanie nápravy v prípade nezákonných postupov, rozhodnutí alebo nečinnosti orgánu verejnej správy je totiž bezprostredne späté s účasťou na konaní, ktoré predchádza vydaniu rozhodnutia, postupu alebo nečinnosti orgánu verejnej správy. Preto je potrebné ustanovenia Aarhuského dohovoru interpretovať a aplikovať tak, aby mala zainteresovaná verejnosť garantovaný prístup k spravodlivosti v najširšom zmysle slova. Žalobca dal pritom do pozornosti rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12.04.2011.

K námietke o interpretácii ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. ohľadom účasti v konaní o určenie dobývacieho priestoru žalobca uviedol, že účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru je aj fyzická alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by týmto osobitným predpisom nemohol byť aj správny poriadok (§ 14 správneho poriadku). Z hľadiska ustálenej judikatúry a právnej teórie poznámka pod čiarou nie je normatívnym textom, nie je záväzným pravidlom, ale len možnou interpretačnou pomôckou. Ustanovenie § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. predpokladá účasť verejnosti v konaní o určenie dobývacieho priestoru s odkazom na osobitný zákon a predpokladá aj to, že konaniu o určenie dobývacieho priestoru predchádza proces posudzovania vplyvov na životné prostredie. Kritérium pre posúdenie účastníctva je bez ohľadu na procesné postavenie osoby v konaní predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základe práva, ktoré má táto osoba zaručené v Ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Pri posudzovaní účastníctva v konkrétnom správnom konaní je potrebné prihliadať na vplyv rozhodnutia správneho orgánu na práva tejto fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti životného prostredia, ktoré takýmto rozhodnutím môžu byť dotknuté.

K námietke, že žalobca nemôže byť účastníkom predmetného konania, keďže sa ním žiadna činnosť nepovoľuje, ale sa iba rozhoduje o využití územia uviedol, že Aarhuský dohovor sa neobmedzuje len na určité a konkrétne povoľovacie konania, ale ohľadom príslušných činností je ho potrebné interpretovať tak, že ide o účasť verejnosti v ktoromkoľvek štádiu rozhodovania týkajúceho sa príslušnej činnosti. Takým rozhodovaním je nepochybne aj konanie o určenie dobývacieho priestoru, ktoré je svojím charakterom rozhodnutím o využití územia (§ 27 ods. 6 zákona č. 44/1988 Zb.). Pojem včasnosti znamená, že zainteresovaná verejnosť musí mať možnosť zapojiť sa do konaní v čase, kedy ešte reálne môže ovplyvniť, či sa vôbec predmetná činnosť v budúcnosti uskutoční (keď sú ešte otvorené všetky možnosti). Rozhodnutie o využití územia rezervuje konkrétne územie na konkrétny účel, určuje jeho využitie v budúcnosti a okrem toho je nevyhnutným predpokladom pre vydanie ďalších povoľujúcich rozhodnutí. Nasledujúce povolenia v zásade už určujú, v akej forme sa predmetná činnosť uskutoční a vymedzujú jednotlivé detaily jej realizácie. Avšak práve rozhodnutie o využití územia je podstatným rozhodnutím pre samotné rozhodovanie o tom, či sa činnosť vôbec môže uskutočniť alebo nie. Pre naplnenie cieľa a zámeru Aarhuského dohovoru preto treba umožniť zainteresovanej verejnosti účasť už v konaní o určenie dobývacieho priestoru.

V.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že dňa 28.06.2011 žalobca doručil Obvodnému banskému úradu v Banskej Bystrici oznámenie o jeho účasti v konaní o určení dobývacieho priestoru Detva. Dňa 16.08.2011 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 181-2260/2011 o tom, že žalobca nie je účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru Detva, ktoré začalo na základe návrhu organizácie Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., Detva. Žalovaný rozhodnutím č. 1228-1950/2011 zo dňa 14.10.2011 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Spornou naďalej ostala skutočnosť, či žalobca, ako občianske združenie, ktoré má za cieľ chrániť životné prostredie pred negatívnymi dopadmi aktivít súvisiacich s ťažbou nerastných surovín v regióne Podpoľania a v jeho okolí, má postavenie účastníka konania v správnom konaní o určení dobývacieho priestoru Detva.

Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť, zohľadňujúc ciele tohto dohovoru. Každá Strana umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím.

Podľa čl. 6 ods. 1 písm. a/ Aarhuského dohovoru každá Strana uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v Prílohe I;

Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade s odsekom 2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.

Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.

Podľa čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite zohľadnené výsledky účasti verejnosti.

Podľa čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b/.

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Podľa Prílohy I ods. 16 Aarhuského dohovoru, v ktorej je uvedený zoznam činností podľa článku 6 ods. 1 písm. a/ Dohovoru vyplýva, je nesporné, že je tu zahrnutá i činnosť kameňolomy a povrchová ťažba, ak plocha povrchu miesta ťažby presahuje 25 hektárov, alebo ťažba rašeliny, ak plocha povrchu miesta presahuje 150 hektárov.

Podľa § 27 ods. 6 zákona č. 44/1988 Zb. rozhodnutie o určení a zmene dobývacieho priestoru je rozhodnutím o využití územia v rozsahu jeho vymedzenia na povrchu.

Podľa § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. účastníkmi konania o určenie dobývacieho priestoru sú navrhovateľ, fyzické a právnické osoby, ktorých vlastnícke a iné práva k pozemkom alebo stavbám môžu byť určením dobývacieho priestoru priamo dotknuté, a obec, v územnom obvode ktorej sa dobývací priestor nachádza a fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu /13c. (Poznámka 13c odkazuje na § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Podľa § 25 ods. 3 zákona č. 44/1988 Zb. dobývací priestor sa určí na dobývanie výhradného ložiska určitého nerastu alebo skupiny nerastov. Súčasne sa určí, ktoré nerasty výhradného ložiska sa budú dočasne ukladať. Ak je oddelené dobývanie iného nerastu alebo skupiny nerastov inou organizáciou racionálnejšie, určí sa na ich dobývanie osobitný dobývací priestor.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 44/1988 Zb. právo na dobývanie výhradného ložiska a na nakladanie s vydobytým nerastom má organizácia, ktorá má banské oprávnenie a ktorej sa určí dobývací priestor.

Podľa § 41 zákona č. 44/1988 Zb. všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie podľa § 3 ods. 3, § 5 ods. 2 až 4, § 6, 13, 14, 14a, § 27 ods. 12 až 16, § 27a a § 33 ods. 4.

Na konanie o určení dobývacieho priestoru (§ 25) sa správny poriadok aplikuje.

Podľa § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 26 zákona č. 24/2006 Z.z., v znení účinnom do 30.11.2011 t.j. aj v čase vydania napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ak založia fyzické osoby na ďalšiu podporu stanoviska občianskej iniciatívy alebo priamo na účel ochrany životného prostredia občianske združenie podľa osobitného predpisu 24a) a podá písomné stanovisko podľa § 23 ods. 4, § 30 ods. 5 alebo podľa § 35 ods. 3, je také občianske združenie v rámci následného povoľovacieho konania podľa osobitného predpisu 2) účastníkom konania. 25) Podpisovú listinu, v ktorej je uvedené meno, priezvisko, trvalý pobyt, dátum narodenia a podpis osôb, ktoré spoločné stanovisko podporujú, a doklad o zaregistrovaní občianskeho združenia predloží občianske združenie príslušnému orgánu a povoľujúcemu orgánu najneskôr s podaním písomného stanoviska. Také združenie sa na účely tohto zákona považuje za zainteresovanú verejnosť, ktorej právo na priaznivé životné prostredie môže byť rozhodnutím dotknuté. (Poznámka 25) odkazuje na § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Podľa § 26 zákona č. 24/2006 Z.z., v znení účinnom od 01.12.2011 občianske združenie založené podľa osobitného predpisu 24a) za účelom ochrany životného prostredia, ktoré podá písomné stanovisko podľa § 23 ods. 4, § 30 ods. 5 alebo podľa § 35 ods. 3, má v rámci následného povoľovacieho konania podľa osobitného predpisu postavenie účastníka konania. 25) Občianske združenie predloží príslušnému orgánu doklad o zaregistrovaní občianskeho združenia spolu s podaním písomného stanoviska. Také občianske združenie sa na účely tohto zákona považuje za zainteresovanú verejnosť, ktorej právo na priaznivé životné prostredie môže byť rozhodnutím dotknuté. (Poznámka 25) odkazuje na § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Podľa § 250 ods. 2 veta prvá O.s.p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi vo veci konania o určenie dobývacieho priestoru Detva na základe návrhu organizácie Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o.

Podľa právnej teórie, ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (rozsudok najvyššieho súdu sp. značka 5Sžp/1/2010) bolo rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa § 248 písm. a/ O.s.p. vylúčené zo súdneho prieskumu.

Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08.03.2011 bola judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prehodnotená a je pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach týkajúcich sa aplikácie Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zo dňa 25.06.1998 v tom smere, aby aj občianske združenia zaoberajúce sa ochranou životného prostredia boli považované za účastníka správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania. Iba účastník administratívneho konania môže podľa slovenskej právnej úpravy podať žalobu na súd na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Jedine postavenie účastníka správneho konania zohľadní v čo najväčšej miere ciele čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia.

V zmysle Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (schválených uznesením vlády Slovenskej republiky zo dňa 08.04.1997 č. 241 v platnom znení) poznámky pod čiarou k príslušným odkazom majú len informatívnu povahu a z toho dôvodu nemôžu obsahovať veci, ktoré majú normatívnu povahu. Preto ak ustanovenie § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. obsahuje v poznámke pod čiarou odkaz na iný zákon, nemožno tu vylúčiť ani aplikáciu Správneho poriadku, keďže poznámka pod čiarou má len informatívny charakter a použitie Správneho poriadku nebolo v danom prípade vylúčené (§ 41 zákona č. 44/1988 Zb.).

Účasť verejnosti v zmysle čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru je nevyhnutné umožniť ešte v takom štádiu konania, keď sú otvorené všetky možnosti a je možné ovplyvniť konečný výsledok konania. Určenie dobývacieho priestoru predstavuje prvú fázu v rámci povoľovania banskej činnosti.

Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi. Napriek tomu, že nemá priamy účinok v slovenskom právnom poriadku je potrebné ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. v spojení s § 24 - 27 zákona č. 24/2006 Z.z. vykladať v súlade s týmto Dohovorom. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, prístup do konania až v súvislosti s následným možným rozhodovaním o povolení banskej činnosti by bol v rozpore s čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí vo veci C-240/09 zo dňa 08.03.2011 uviedol postup pri výklade procesného práva týkajúceho sa podania opravného prostriedku alebo žaloby na súd, aby bol v súlade s čl. 9 ods. 3 predmetného dohovoru. Nie je dôvod, aby bolo rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru vylúčené z okruhu konaní týkajúcich sa životného prostredia, keďže predmetompovoľovacieho konania je ťažba zlata pomocou kyanidového lúhovania, pričom sa tak má diať povrchovou ťažbou. V Prílohe I bod 16 Aarhuského dohovoru je uvedená aj činnosť povrchová ťažba. Aby bolo žalobou umožnené na súde napadnúť administratívne rozhodnutie, je potrebné, aby bol už v administratívnom konaní jeho účastníkom (§ 250 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený dňa 12. apríla 2012 vo veci č. k. IV. ÚS 95/2010-80, rovnako už na zmienený rozsudok Súdneho dvora z 08. marca 2011 č. C-240/09, v ktorom uviedol, že článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

Z rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 08. marca 2011 vyplývajú, ako uviedol ústavný súd, v citovanom náleze dva základné interpretačné závery:

1. Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady č. 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve EÚ.

2. Súdny dvor uložil najvyššiemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom EÚ, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je sťažovateľ, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ v oblasti životného prostredia.

Z druhej časti rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 08. marca 2011 teda vyplýva, že najvyšší súd bol povinný vo všetkých veciach, v ktorých riešil výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, postupovať podľa princípov procesnej autonómie, ktorými sú princípy ekvivalencie a efektívnosti.

Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa musí najvyšším súdom vykonať tak, aby sa zadosťučinilo jeho nadpisu „Prístup k spravodlivosti“ v súlade s postavením žalobcu, ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak možno zabezpečiť pre toto združenie žalobcu ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva EÚ, ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor.

Táto povinnosť jednoznačne vyplýva i z čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (pozri bod 36 a 38 rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 08. marca 2011), podľa ktorých je pre každého, koho práva a slobody zaručené právom EÚ boli porušené, zabezpečený účinný právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces.

Súdna prax však, osobitne práve po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z 08. marca 2011, pripustila aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach súvisiacich s Aarhuským dohovorom v tom smere, aby občianske združenia so vzťahom k životnému prostrediu boli považované za účastníka správneho konania a mohli tak mať právo plnohodnotne sa zúčastniť aj súdneho konania (k tomu pozri napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011, 3Sžp/24/2009 z 02. júna 2011, či sp. zn. 3Sžp/48/2009 z 02. augusta 2011).

Rozhodnutie správneho orgánu o tom, či fyzická alebo právnická osoba je, alebo nie je účastníkom správneho konania je bezpochyby spôsobilé zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov apovinností dotknutého subjektu. Postavenie účastníka konania, ako uviedol aj žalobca, mu poskytuje reálnu možnosť svojim konaním včas ovplyvňovať priebeh správneho konania, ktorá nemusí prislúchať iným subjektom zúčastneným na konaní (zúčastnená osoba).

Aj z tohto dôvodu, v záujme zaistenia čo najlepšieho uplatnenia práv na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), súdna prax pripúšťa možnosť preskúmavania zákonnosti takéhoto rozhodnutia správneho orgánu.

Najvyšší súd upozorňuje, že povinnosť eurokonformného výkladu existovala už v čase vydania napadnutého prvostupňového rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi. Podľa rozsudku C-103/88 Fratelli Constanzo Spa, výrok pod bodom 4., správne orgány majú rovnakú povinnosť ako súdy aplikovať európske právo a zdržať sa aplikácie ustanovení národného práva, ktoré sú v rozpore s ním. Prenesením tohto princípu na daný prípad správne orgány nemôžu poukazovať na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, že nie sú oprávnené konať nad rámec zákona.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S rozsudkom krajského súdu sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a podľa § 250k ods. 1 O.s.p., tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže žalobca si v konaní trovy odvolacieho konania neuplatnil.

V konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku má právo na náhradu trov konania len úspešný žalobca, preto o prípadných trovách konania žalovaného alebo ďalšieho účastníka súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, keďže ich náhrada v tomto prípade podľa zákona (O.s.p.), ako i podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je prípustná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.