Najvyšší súd
3 Sžp 17/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.
v právnej veci žalobcu: L. Z. V., so sídlom T., IČO: X., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
so sídlom Š., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného sp. zn. 77/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
žalovaného sp. zn. 3380/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 99/2008-73 zo dňa 09.01.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S 99/2008-73 zo dňa 9. januára 2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 77/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008, ktorým žalovaný
podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad podaný L. Z. V., so sídlom
T. proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia SR, odboru ochrany prírody (ďalej len
„ministerstvo“) č. 3380/2008-2.1/KD z 22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán
štátnej správy ochrany prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z.
o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov
- 2 -
a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z.z. ochrane prírody a krajiny nepriznalo v súlade
s § 14 ods. 1 správneho poriadku L. Z. V., so sídlom v T., postavenie účastníka konania vo
veci žiadosti spoločnosti R., a.s. so sídlom Š. v konaní o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého a rozhodnutie č. 3380/2008-2.1/KD
z 22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, že správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona
(čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym
organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona
č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek
podľa § 40 zákona o ochrane prírody (napr. povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých),
ak sa tieto osoby takéhoto postavenia dožadujú na základe Aarhuského dohovoru v súvislosti
s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to i napriek tomu,
že podľa § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane prírody sa takýmto osobám (mimovládnym
organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie zúčastnenej osoby.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z obsahu administratívneho spisu
žalovaného súd zistil, že dňa 10.12.2007 bola žalovanému doručená žiadosť spoločnosti R.,
a.s., Š. o udelenie výnimky z ustanovenia § 35 zákona o ochrane prírody a krajiny na odstrel 1
kusa chráneného živočícha, medveďa hnedého, za účelom regulačného odstrelu na jar alebo
jeseň v roku 2008 v poľovníckom revíri I. k.ú. I., K., T., K., J. a N.. Listom zo dňa 12.12.2007
informoval žalovaný žalobcu o začatí správneho konania o predmetnej výnimke. Žalobca
listom doručeným žalovanému dňa 27.12.2007 oznámil svoju účasť v konaní. Listom zo dňa
19.03.2008 žalovaný poskytol žalobcovi informácie o postupe v povoľovacom procese
a žiadal ho, aby sa k podkladom na rozhodnutie v lehote 3 dní vyjadril. V určenej lehote
žalobca žiadal, aby mu bolo v predmetnom konaní priznané postavenie účastníka konania
s tým, že k návrhu na povolenie výnimky sa vyjadrí po odstránení rozporu v jeho procesnom
postavení. V tejto súvislosti poukázal na Aarhuský dohovor a zdôvodňoval povinnosť
správneho orgánu na jeho priamu aplikáciu vo vzťahu k úprave postavenia žalobcu
v správnom konaní. Zákon o ochrane prírody a Správny poriadok mu neumožňujú podať
žalobu proti nezákonnému rozhodnutiu o povolení činností spadajúcich do prílohy I. a II.
smernice 85/337/EHS a prílohy Dohovoru ani žalobu proti nečinnosti správneho orgánu.
Listom zo dňa 02.04.2008 žalovaný žalobcu oboznámil z podkladmi rozhodnutia, právne
vyložil článok 6 a 9 Dohovoru, poukázal na ust. § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, § 15a
Správneho poriadku, z ktorých vyplýva, že mu nemôže priznať postavenie účastníka konania.
Zároveň ho požiadal, aby do 5 dní doručil žalovanému svoje vyjadrenie pred vydaním
rozhodnutia, príp. navrhol doplnenie k prezentovaným zisteniam. Žalobca na prípis reagoval
podaním, v ktorom sa zaoberal len svojou požiadavkou na priznanie postavenia účastníka
konania o povolení výnimky, poukázal na dôvody uvedené už v predchádzajúcom liste.
K podkladom k povoleniu výnimky na odstrel medveďa hnedého sa nevyjadril. Rozhodnutím
č. 3380/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008 žalovaný v predmetnej správnej veci nepriznal
žalobcovi postavenie účastníka konania. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na novelu zákona
o ochrane prírody účinnú od 01.12.2007, ktorou došlo k zmene ust. § 82 ods. 3 podľa ktorého
žalobcovi prislúcha v predmetnom konaní postavenie zúčastnenej osoby s rozsahom
- 3 -
oprávnení priznaných správnym poriadkom. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na svoj názor
prezentovaný vo vyjadrení k žalobe. Žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu
v zákonom určenej lehote rozklad, v ktorom uvádzal námietky opakujúce sa aj v podanej
žalobe.
Podľa čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na platnosť medzinárodných
zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv,
medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká
Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných
hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je
potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady
Slovenskej republiky.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré boli
ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Dňa 04.02.2006 bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z.
oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR, že Národná rada SR vyslovila uznesením
č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998
v Aarhuse a rozhodla, že dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi
podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobca je v konaní zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru, podľa
ktorého, „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť
ovplyvnená rozhodovacím procesom, týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento
proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu
životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú
za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.
Dohovor zaručuje zainteresovanej verejnosti prístup k informáciám o životnom
prostredí, účasť na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach špecifikovaných v Prílohe I.
Dohovoru a podľa čl. 1 písm. b/ Slovenská republika v súlade so svojím vnútroštátnym
právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach
neuvedených v Prílohe I., ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany
na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Toto garantuje
aj obsah čl. 20 prílohy I Dohovoru.
Z uvedeného vyplýva, že Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších
činností, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho
ustanovenia.
- 4 -
Z definície činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie výnimiek
z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je zaručená účasť
verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom vnútroštátnom práve
úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona o ochrane prírody
a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.
Podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru, každá strana (t.j. zúčastnený štát) v rámci svojho
vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany
upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup
k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom
ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť
akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6
a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky
uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písm. a/. Tieto organizácie budú
považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písm. b/.
Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym
orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym
preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.
Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2,
každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú
nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Z uvedeného teda vyplýva, že čl. 9 Dohovoru, je aplikovateľný až prostredníctvom
úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.
Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru,
nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo dohovorom mohlo vzniknúť právo
zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania. Uvedené
ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve
také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí
buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v článku 6
- 5 -
Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú úpravu, na základe
ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí
o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom
postupného zosúlad'ovania vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru, priebežného
hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných
stretnutiach. Časový horizont v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa
požiadaviek Dohovoru určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9
ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože nebol
splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody),
nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa či. 6 Dohovoru ani o rozhodnutie,
ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, účastníkom konania o vydanie súhlasu
alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon
neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady
je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.
Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana
prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr
do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.
Podľa ust. § 15a ods. 1 a 2 správneho poriadku, osobitný zákon môže ustanoviť,
za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než
účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“).
Zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach
účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať
dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe
viac práv.
Osobitný zákon – zákon o ochrane prírody a krajiny v ust. § 82 ods. 6 upravuje práva
žalobcu tak, že môže písomne požiadať orgán ochrany prírody, aby ho písomne upovedomil
o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody
a krajiny chránené týmto zákonom. Žiadosť musí obsahovať najmä názov združenia,
jeho sídlo, identifikačné číslo, meno a priezvisko osoby oprávnenej konať v mene združenia
a určenie konania, o ktorého začatí chce byť združenie upovedomené; prílohou k žiadosti
musia byť stanovy preukazujúce predmet činnosti podľa odseku 3.
Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že žalovaný neporušil oprávnenia žalobcu
vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý orgán
- 6 -
štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,
takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje.
Žalovaný postupoval v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom
prípade ako so zúčastnenou osobou a nie ako s účastníkom konania a napadnutým
rozhodnutím mu nepriznal požadované postavenie.
Na základe uvedených dôvodov súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie.
Namietal, že konaní pred správnymi orgánmi dožadoval priznanie postavenia účastníka
konania na základe článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti
na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia
(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a porušenie svojich práv rozhodnutím žalovaného,
aj I. stupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu,
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti životného
prostredia. Súd prvého stupňa sa obmedzil na konštatovanie, že článok 9 dohovoru je
aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, t.z., že nie je priamo
aplikovateľný.
Žalobca teda považuje za potrebné opätovne uviesť, že svoje právo byť účastníkom
konania v konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným
vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé
z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu
konaniu, umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli
dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2. V právnom poriadku Slovenskej
republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré umožňuje napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom
v oblasti životného prostredia len postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho).
Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje verejnosti prístup
ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj možnosť napadnutia úkonov
a opomenutí.
So zreteľom na skutočnosť, že Národná rada SR svojim uznesením č. 1840 zo dňa
23.09.2005 rozhodla, že Dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi, zaradila
vedený Dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5 Ústavy SR.
Nie je preto možné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, že Dohovor nie je zmluvou
ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z. je takáto kvalifikácia
zmluvy záväzná, nie je možné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo
v konkrétnom prípade Dohovor, zastával názor, že Dohovor nie je zmluvou o ľudských
- 7 -
právach a slobodách, potom, by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť,
že uvedený Dohovor nemožno zaradiť do žiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv,
ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť považuje žalobca za zásadnú. Charakter
Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie
Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.09.2005, nie je možné spochybniť.
Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať
práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie ktorej nie je potrebný
zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,
pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady SR, podmieneného
skutočnosťou, že ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú
konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody,
ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu každému, na koho sa tieto
medzinárodné zmluvy vzťahujú.
Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné medzinárodné
Dohovory o ľudských právach o základných slobodách, vychádzal z jediného logického
výkladu a to, že pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok štátu
zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto osoby.
Žalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. I. ÚS 4/02.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v žalobe
proti rozhodnutiu žalovaného je žalobca toho názoru, že jediným postupom žalovaného,
aj prvostupňového orgánu by bolo v rámci platných ustanovení Správneho poriadku priznať
žalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umožňujú žalobcovi
realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Dohovoru.
Žalobca doplňujúcim podaním k odvolaniu poukázal na to, že dňa 15.10.2008
nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok,
ktorým bolo novelizované ust. 250 ods. 1 OSP a to tak, že táto novela rozšírila okruh osôb –
účastníkov konania podľa V. časti OSP (Konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) tak, že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka
správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia
dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia § 250
ods. 1 OSP bolo umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi
správneho konania“, ktorý nie je žalobcom. Dôvodová správa uvádza, že právna úprava je
reakciou na požiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ
by žalobca ako občianske združenie so vzťahom k životnému prostrediu mal v správnom
konaní postavenie len zúčastnenej osoby, a nie „účastníka správneho konania“, súdy
- 8 -
by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu, že novela
predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na požiadavky
Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné
a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru by zostal
nenaplnený.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.03.2009 k odvolaniu žalobcu navrhoval,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol,
že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to,
aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože nebol splnený predpoklad podľa
vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení
neskorších predpisov), nejedná sa o rozhodnutie podľa čl. 6 Dohovoru, ani o rozhodnutie,
ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Dohovoru je daná možnosť
verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia,
ktorého sa dopustil buď orgán verejnej noci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.
Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže
vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru
nemá Dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá,
na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva
životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti
iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,
podnet na podanie protestu prokurátora).
Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku
a ani on nikdy nespochybnil, že v prípade Dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských
právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa či. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840
zo dňa 23.09.2005 a z doložky prednosti. V doložke prednosti je tiež uvedené, že ide
o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú
zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických
osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku
medzinárodnej zmluvy.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná
vyhlásená predpísaným spôsobom, so zákonom, nepoužije orgán aplikujúci právo zákon,
ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môže logicky vzťahovať
len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,
čiže len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon
ani iný všeobecne záväzný právny predpis.
- 9 -
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2
prvá veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na zistení
žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo v rozhodnutí orgánu verejnej správy.
Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý procesný
postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu boli
v súlade so zákonom.
Najvyšší súd v zmysle s § 246c ods. 1, prvá veta OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP
potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa i odôvodnenia rozsudku.
Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane a prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti spoločnosti
R., a.s. so sídlom Š. v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák.č. 543/2002 Z.z. v znení
neskorších predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak.
Zákon č. 543/2002 Z.z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov
správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície
účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom
konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.
543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania
uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené
v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu
- 10 -
alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného
prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie. Formy
a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané
na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne
upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok
vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť
nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným vplyvom
na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto činnostiach
forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka správneho konania.
Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma zainteresovanej
verejnosti účasti užšia- t.j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.
O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s ust. § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods. 1, prvá veta OSP Žalobca nemal v odvolacom konaní,
preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 17. septembra 2009
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková