Najvyšší súd

3 Sžp 17/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.

v právnej veci žalobcu: L. Z. V., so sídlom T., IČO: X., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

so sídlom Š., proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,  

so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného sp. zn. 77/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

žalovaného sp. zn. 3380/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 99/2008-73 zo dňa 09.01.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 4S 99/2008-73 zo dňa 9. januára 2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 77/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008, ktorým žalovaný

podľa § 61 ods. 2 a 3 v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad podaný L. Z. V., so sídlom

T. proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia SR, odboru ochrany prírody (ďalej len

„ministerstvo“) č. 3380/2008-2.1/KD z 22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán

štátnej správy ochrany prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z.

o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov  

- 2 -

a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona č. 543/2002 Z.z. ochrane prírody a krajiny nepriznalo v súlade

s § 14 ods. 1 správneho poriadku L. Z. V., so sídlom v T., postavenie účastníka konania vo

veci žiadosti spoločnosti R., a.s. so sídlom Š. v konaní o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého a rozhodnutie č. 3380/2008-2.1/KD  

z 22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, že správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona

(čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym

organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona

č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

v rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek

podľa § 40 zákona o ochrane prírody (napr. povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých),

ak sa tieto osoby takéhoto postavenia dožadujú na základe Aarhuského dohovoru v súvislosti

s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to i napriek tomu,

že podľa § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane prírody sa takýmto osobám (mimovládnym

organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie zúčastnenej osoby.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z obsahu administratívneho spisu

žalovaného súd zistil, že dňa 10.12.2007 bola žalovanému doručená žiadosť spoločnosti R.,

a.s., Š. o udelenie výnimky z ustanovenia § 35 zákona o ochrane prírody a krajiny na odstrel 1

kusa chráneného živočícha, medveďa hnedého, za účelom regulačného odstrelu na jar alebo

jeseň v roku 2008 v poľovníckom revíri I. k.ú. I., K., T., K., J. a N.. Listom zo dňa 12.12.2007

informoval žalovaný žalobcu o začatí správneho konania o predmetnej výnimke. Žalobca

listom doručeným žalovanému dňa 27.12.2007 oznámil svoju účasť v konaní. Listom zo dňa

19.03.2008 žalovaný poskytol žalobcovi informácie o postupe v povoľovacom procese

a žiadal ho, aby sa k podkladom na rozhodnutie v lehote 3 dní vyjadril. V určenej lehote

žalobca žiadal, aby mu bolo v predmetnom konaní priznané postavenie účastníka konania

s tým, že k návrhu na povolenie výnimky sa vyjadrí po odstránení rozporu v jeho procesnom

postavení. V tejto súvislosti poukázal na Aarhuský dohovor a zdôvodňoval povinnosť

správneho orgánu na jeho priamu aplikáciu vo vzťahu k úprave postavenia žalobcu

v správnom konaní. Zákon o ochrane prírody a Správny poriadok mu neumožňujú podať

žalobu proti nezákonnému rozhodnutiu o povolení činností spadajúcich do prílohy I. a II.

smernice 85/337/EHS a prílohy Dohovoru ani žalobu proti nečinnosti správneho orgánu.

Listom zo dňa 02.04.2008 žalovaný žalobcu oboznámil z podkladmi rozhodnutia, právne

vyložil článok 6 a 9 Dohovoru, poukázal na ust. § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, § 15a

Správneho poriadku, z ktorých vyplýva, že mu nemôže priznať postavenie účastníka konania.

Zároveň ho požiadal, aby do 5 dní doručil žalovanému svoje vyjadrenie pred vydaním

rozhodnutia, príp. navrhol doplnenie k prezentovaným zisteniam. Žalobca na prípis reagoval

podaním, v ktorom sa zaoberal len svojou požiadavkou na priznanie postavenia účastníka

konania o povolení výnimky, poukázal na dôvody uvedené už v predchádzajúcom liste.

K podkladom k povoleniu výnimky na odstrel medveďa hnedého sa nevyjadril. Rozhodnutím

č. 3380/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008 žalovaný v predmetnej správnej veci nepriznal

žalobcovi postavenie účastníka konania. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na novelu zákona

o ochrane prírody účinnú od 01.12.2007, ktorou došlo k zmene ust. § 82 ods. 3 podľa ktorého

žalobcovi prislúcha v predmetnom konaní postavenie zúčastnenej osoby s rozsahom

- 3 -

oprávnení priznaných správnym poriadkom. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na svoj názor

prezentovaný vo vyjadrení k žalobe. Žalobca podal voči predmetnému rozhodnutiu

v zákonom určenej lehote rozklad, v ktorom uvádzal námietky opakujúce sa aj v podanej

žalobe.

Podľa čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na platnosť medzinárodných

zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv,

medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká

Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných

hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je

potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady

Slovenskej republiky.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné

zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo

zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré boli

ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Dňa 04.02.2006 bolo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z.

oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR, že Národná rada SR vyslovila uznesením  

č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998

v Aarhuse a rozhodla, že dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi

podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca je v konaní zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru, podľa

ktorého, „zainteresovaná verejnosť“ znamená verejnosť, ktorá je alebo by mohla byť

ovplyvnená rozhodovacím procesom, týkajúcim sa životného prostredia alebo sa o tento

proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu

životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú  

za zaujímajúce sa o rozhodovací proces.

Dohovor zaručuje zainteresovanej verejnosti prístup k informáciám o životnom

prostredí, účasť na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach špecifikovaných v Prílohe I.

Dohovoru a podľa čl. 1 písm. b/ Slovenská republika v súlade so svojím vnútroštátnym

právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach

neuvedených v Prílohe I., ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany  

na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Toto garantuje

aj obsah čl. 20 prílohy I Dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších

činností, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho

ustanovenia.

- 4 -

Z definície činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie výnimiek  

z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je zaručená účasť

verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom vnútroštátnom práve

úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona o ochrane prírody

a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.

Podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru, každá strana (t.j. zúčastnený štát) v rámci svojho

vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany

upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup

k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom

ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť

akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6

a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto Dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto Dohovoru.  

Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky

uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písm. a/. Tieto organizácie budú

považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písm. b/.

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym

orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym

preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2,

každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú

nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Z uvedeného teda vyplýva, že čl. 9 Dohovoru, je aplikovateľný až prostredníctvom

úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru,

nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo dohovorom mohlo vzniknúť právo

zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania. Uvedené

ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve

také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania rozhodnutí

buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností uvedených v článku 6

- 5 -

Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú úpravu, na základe  

ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí

o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom

postupného zosúlad'ovania vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru, priebežného

hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných

stretnutiach. Časový horizont v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa

požiadaviek Dohovoru určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9

ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretože nebol

splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody),

nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa či. 6 Dohovoru ani o rozhodnutie,  

ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, účastníkom konania o vydanie súhlasu

alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon

neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady

je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.

Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana

prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr  

do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa ust. § 15a ods. 1 a 2 správneho poriadku, osobitný zákon môže ustanoviť,  

za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než

účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“).

Zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach

účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať

dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe

viac práv.

Osobitný zákon – zákon o ochrane prírody a krajiny v ust. § 82 ods. 6 upravuje práva

žalobcu tak, že môže písomne požiadať orgán ochrany prírody, aby ho písomne upovedomil

o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody

a krajiny chránené týmto zákonom. Žiadosť musí obsahovať najmä názov združenia,  

jeho sídlo, identifikačné číslo, meno a priezvisko osoby oprávnenej konať v mene združenia

a určenie konania, o ktorého začatí chce byť združenie upovedomené; prílohou k žiadosti

musia byť stanovy preukazujúce predmet činnosti podľa odseku 3.

Z obsahu administratívneho spisuje zrejmé, že žalovaný neporušil oprávnenia žalobcu

vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na

základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý orgán

- 6 -

štátu má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť,

takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje.

Žalovaný postupoval v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom

prípade ako so zúčastnenou osobou a nie ako s účastníkom konania a napadnutým

rozhodnutím mu nepriznal požadované postavenie.

Na základe uvedených dôvodov súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie.

Namietal, že konaní pred správnymi orgánmi dožadoval priznanie postavenia účastníka

konania na základe článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti  

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a porušenie svojich práv rozhodnutím žalovaného,  

aj I. stupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9  

ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu,

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti životného

prostredia. Súd prvého stupňa sa obmedzil na konštatovanie, že článok 9 dohovoru je

aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, t.z., že nie je priamo

aplikovateľný.

Žalobca teda považuje za potrebné opätovne uviesť, že svoje právo byť účastníkom

konania v konaniach vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným

vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé  

z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu

konaniu, umožňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci,  

ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli

dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2. V právnom poriadku Slovenskej

republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré umožňuje napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré   sú v rozpore s vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia len postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho).

Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje verejnosti prístup  

ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj možnosť napadnutia úkonov

a opomenutí.

So zreteľom na skutočnosť, že Národná rada SR svojim uznesením č. 1840 zo dňa

23.09.2005 rozhodla, že Dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi, zaradila

vedený Dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5 Ústavy SR.  

Nie je preto možné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, že Dohovor nie je zmluvou

ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie zákona č. 1/1993 Z.z. je takáto kvalifikácia

zmluvy záväzná, nie je možné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo

v konkrétnom prípade Dohovor, zastával názor, že Dohovor nie je zmluvou o ľudských

- 7 -

právach a slobodách, potom, by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť,

že uvedený Dohovor nemožno zaradiť do žiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv,

ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť považuje žalobca za zásadnú. Charakter

Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie

Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23.09.2005, nie je možné spochybniť.

Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať

práva a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie ktorej nie je potrebný

zákon, ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,

pričom táto jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady SR, podmieneného

skutočnosťou, že ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú

konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody,

ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu každému, na koho sa tieto

medzinárodné zmluvy vzťahujú.

Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné medzinárodné

Dohovory o ľudských právach o základných slobodách, vychádzal z jediného logického

výkladu a to, že pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok štátu

zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto osoby.

Žalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu SR

sp.zn. I. ÚS 4/02.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v žalobe  

proti rozhodnutiu žalovaného je žalobca toho názoru, že jediným postupom žalovaného,  

aj prvostupňového orgánu by bolo v rámci platných ustanovení Správneho poriadku priznať

žalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umožňujú žalobcovi

realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Dohovoru.

Žalobca doplňujúcim podaním k odvolaniu poukázal na to, že dňa 15.10.2008

nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z. ktorým sa mení Občiansky súdny poriadok,

ktorým bolo novelizované ust. 250 ods. 1 OSP a to tak, že táto novela rozšírila okruh osôb –

účastníkov konania podľa V. časti OSP (Konanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov) tak, že súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka

správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia

dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia § 250  

ods. 1 OSP bolo umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi

správneho konania“, ktorý nie je žalobcom. Dôvodová správa uvádza, že právna úprava je

reakciou na požiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ

by žalobca ako občianske združenie so vzťahom k životnému prostrediu mal v správnom

konaní postavenie len zúčastnenej osoby, a nie „účastníka správneho konania“, súdy  

- 8 -

by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu, že novela

predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na požiadavky

Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné

a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na požiadavky Aarhuského dohovoru by zostal

nenaplnený.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 03.03.2009 k odvolaniu žalobcu navrhoval,  

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol,

že v danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to,  

aby sa žalobca stal účastníkom konania, pretože nebol splnený predpoklad podľa

vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov), nejedná sa o rozhodnutie podľa čl. 6 Dohovoru, ani o rozhodnutie,

ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Dohovoru je daná možnosť

verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov v oblasti životného prostredia,

ktorého sa dopustil buď orgán verejnej noci alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba.

Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom môže

vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru

nemá Dohovor vplyv na právo zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá,  

na základe ktorých môžu mať členovia verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva

životného prostredia. Tento záväzok môže byť splnený napríklad ustanovením možnosti

iniciovať správne konanie (podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania,

podnet na podanie protestu prokurátora).

Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku  

a ani on nikdy nespochybnil, že v prípade Dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o ľudských

právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa či. 7 ods. 5 Ústavy

Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840  

zo dňa 23.09.2005 a z doložky prednosti. V doložke prednosti je tiež uvedené, že ide

o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú

zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických

osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku

medzinárodnej zmluvy.

Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy

Slovenskej republiky znamená, že v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej

zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná

vyhlásená predpísaným spôsobom, so zákonom, nepoužije orgán aplikujúci právo zákon,  

ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môže logicky vzťahovať

len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,  

čiže len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon  

ani iný všeobecne záväzný právny predpis.

- 9 -

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní

žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2

prvá veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený na zistení

žalobcom tvrdenej vady v procesnom postupe alebo v rozhodnutí orgánu verejnej správy.

Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená znamená to, že správnym orgánom použitý procesný

postup, zistenie skutkového stavu a následná aplikácia hmotnoprávneho predpisu boli

v súlade so zákonom.

Najvyšší súd v zmysle s § 246c ods. 1, prvá veta OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP

potvrdzuje vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa i odôvodnenia rozsudku.

Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane a prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti spoločnosti

R., a.s. so sídlom Š. v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého je v zmysle § 82 ods. 3, prvá veta zák.č. 543/2002 Z.z. v znení

neskorších predpisov účastníkom konania len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak.

Zákon č. 543/2002 Z.z. ako lex specialis (§ 81 ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov

správneho konania a tým vylúčil možnosť subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície

účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Žalobca má v tomto administratívnom

konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č.

543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania

uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené  

v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu

- 10 -

alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého a intenzity jej vplyvu na životné prostredie. Formy

a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané

na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne

upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok  

vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

sa primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie. Táto činnosť

nepatrí medzi Dohovorom pomenované (Príloha I Dohovoru) činnosti s významným vplyvom

na životné prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto činnostiach

forma účasti verejnosti by mala byť najširšia t.j. vo forme účastníka správneho konania.

Z toho vyplýva, že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha – medveďa hnedého na životné prostredie) je forma zainteresovanej

verejnosti účasti užšia- t.j. v procesnom postavení zúčastnenej osoby.

O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení

s ust. § 250k ods. 1 OSP a § 246c ods. 1, prvá veta OSP Žalobca nemal v odvolacom konaní,

preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 17. septembra 2009

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková