Najvyšší súd
3Sžp/15/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Zdenky Reisenauerovej
v právnej veci žalobcu: P. J., D., právne zastúpený JUDr. J. G., advokátom, F., proti
žalovanému: Krajský stavebný úrad v Prešove, Námestie mieru 3, Prešov, právne
zastúpený JUDr. D. S., advokátom Advokátskej kancelárie P. s.r.o., K., v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. k. 2009-506/1648-2/SP-Ka zo
dňa 16.04.2009, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.
k. 2S/30/2009-113 zo dňa 01. marca 2011, jednomyseľne
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 2S/30/2009-113 zo dňa 01. marca 2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 2009-506/1648-2/SP-Ka zo dňa 16.04.2009
a nepriznal mu náhradu trov konania. Uvedeným rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu mesta Prešov o umiestnení stavby č. B/23331/2008-Tu
zo dňa 26.01.2009, o ktoré požiadala spoločnosť T., a.s. so sídlom K., v zastúpení spoločnosťou I. spol. s r.o., inžinierske stavby, so sídlom S., na stavbu: „T. “ – S. ulica, N.
umiestnenú na pozemkoch parc. č. KN-C X., X., X., X., X., X. v katastrálnom území (ďalej
len „k.ú“) N.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že podstatnou námietkou žalobcu v žalobe bol
nesprávny postup správnych orgánov, ktoré pri svojom rozhodovaní vychádzali z vyjadrenia
Mesta Prešov ako vlastníka miestnej komunikácie na ul. S. na základe rozhodnutia Okresného
súdu Prešov sp.zn. 7C 725/2004. Žalobca podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky, o ktorom v čase rozhodovania krajského súdu rozhodnuté nebolo. Žalobca ako
vlastník pozemku parcela KN – C č. X. v k.ú. N., na ktorom sa nachádza účelová neverejná
komunikácia, nesúhlasí s napojením stavby T. - S. ulica na nehnuteľnosť v jeho vlastníctve.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/30/2009-113
zo dňa 01.03.2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch
uviedol, že žalobca bol vlastníkom nehnuteľnosti evidovanej na Katastrálnom úrade
v Prešove, Správa katastra Prešov, nachádzajúcej sa v k.ú. N., zapísanej na liste vlastníctva
(ďalej len „LV“) č. X. a to parcely KN-C č. X. – zastavaná plocha a nádvorie o výmere
11 073 m2, (v terajšej podobe KN-C č. X. – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 042
m2). Dňa 26.01.2009 vydalo mesto Prešov rozhodnutie o umiestnení stavby T. – S. ulica, N.,
č.k. B/23331/2008 – Tu. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol,
že ako vlastník parcely KN-C X. – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 11 073 m2 a na nej
ležiacej stavby: účelovej komunikácie časť ul. S., nachádzajúcej sa v k.ú. N., nesúhlasí
s napojením uvedenej stavby na pozemok, na ktorom sa nachádza účelová neverejná
komunikácia, ktoré sú v jeho vlastníctve.
Podľa názoru žalobcu je nepravdivé tvrdenie žalovaného, že na pozemku žalobcu
sa nachádza miestna komunikácia, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií
by muselo predchádzať správne konanie a musel by byť vysporiadaný vzťah s vlastníkom
pozemku, na ktorom sa nachádza komunikácia, teda so žalobcom. Poukázal na § 3, § 4a, § 4b,
§ 6, § 22 a § 23 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“). Uviedol, že všeobecné súdy nie
sú oprávnené rozhodovať o druhu komunikácie, toto oprávnenie prináleží iba príslušnému
správnemu orgánu. Súkromné práva žalobcu, ako vlastníka pozemku, sú rozhodnutím súdov
(tým, že určili, že cesta je miestna komunikácia) obmedzené verejnoprávnym inštitútom
všeobecného užívania tejto komunikácie. Avšak cestný správny orgán, príslušný na vydanie
rozhodnutia, nevydal žiadne rozhodnutie o zaradení spornej komunikácie, ktoré by sa týkalo
aj pozemku žalobcu, do siete miestnych komunikácií. V občianskom súdnom konaní
sa nedajú prejednávať a rozhodovať veci, upravené cestným zákonom, ktoré majú byť
prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.
Prvostupňový správny orgán nezisťoval charakter komunikácie nachádzajúcej sa na pozemku
vo vlastníctve žalobcu a v konaní neskúmal, či komunikácia na pozemku žalobcu je zaradená
do siete miestnych komunikácií v správnom konaní v súlade so zákonom (§ 23 cestného
zákona), aj keď to bolo jeho povinnosťou vyplývajúcou mu zo zákona.
Súd prvého stupňa sa mal zaoberať námietkami žalobcu a mal preskúmať uvedené
rozhodnutie, ktorým bolo určené, že na pozemku žalobcu je miestna komunikácia, pretože
tým bol vlastne vyvlastnený pozemok žalobcu bez poskytnutia náhrady. Súd bol povinný zaoberať sa nulitou takéhoto rozhodnutia. Súd prvého stupňa mal ako predbežnú otázku
posúdiť, či rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7C/725/04, nie je ničotný akt.
V doplnení odvolania zo dňa 02.05.2011 žalobca uviedol, že z rozhodnutia mesta
Prešov č. Q. 6763/2011 zo dňa 11.04.2011 vyplýva, že na parcele KN-C č. X. – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 11 042 m2 (predtým KN-C č. X. – zastavané plochy a nádvoria
o výmere 11 073 m2) sa nenachádza miestna komunikácia, keďže mesto Prešov, resp. jeho
vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím vydaným v správnom konaní
o zaradení parcely KN-C č. X. do siete miestnych komunikácií v zmysle § 23 cestného
zákona. V prílohe zaslal predmetné rozhodnutie mesta Prešov zo dňa 11.04.2011.
III.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť a účastníkom náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že prvostupňový súd správne
právne posúdil neprípustnosť námietok žalobcu vznesených až na pojednávaní konanom dňa
01.03.2011 s ohľadom na koncentračnú zásadu uplatňovanú v konaní podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p. Námietku, že Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. 7C/725/04
nemohol v súdnom konaní rozhodnúť o druhu pozemnej komunikácie, pretože o tomto
rozhoduje cestný správny orgán, uplatnil prvý raz až na pojednávaní konanom dňa
01.03.2011. Námietku nedostatku právomoci súdu rozhodnúť o druhu pozemnej komunikácie
žalobca neoznačil nielen v lehote pre podanie námietok v územnom konaní, prípadne v lehote
pre podanie odvolania proti územnému rozhodnutiu, ale dokonca ju neoznačil ani v samotnej
žalobe smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Koncentračná zásada
sa v súlade so zákonom uplatňuje nielen v územnom konaní, ale aj v konaní vedenom podľa
druhej hlavy piatej časti O.s.p. Poukázal na § 42 ods. 4 stavebného zákona a na § 250b ods. 1
O.s.p. Podľa názoru žalovaného je preto potrebné jednotlivé dôvody odvolania považovať
za neprípustné rozširovanie námietok neuplatnených v územnom konaní a rovnako
neprípustné rozširovanie dôvodov rozsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako
to už skonštatoval súd prvého stupňa. Podľa názoru žalovaného je nevyhnutné podané
odvolanie zamietnuť už len z dôvodu, že už samotné námietky nie sú dôvodné. Ak by aj
poukazovali na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, boli uplatnené oneskorene, a preto
sa nimi žalovaný ani súd prvého stupňa vôbec neboli povinní zaoberať.
K námietke povinnosti prvostupňového súdu zaoberať sa nulitou rozhodnutia
Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007 uviedol, že právny poriadok
Slovenskej republiky a ani jurisprudencia nepozná termín nulita, resp. ničotnosť súdneho
rozhodnutia a už vôbec neumožňuje túto skutočnosť preskúmavať ako predbežnú otázku
v inom súdnom konaní. Vylučuje to predovšetkým materiálna stránka právoplatnosti
rozhodnutia súdu. Teda, ak by aj námietka žalobcu ohľadom ničotnosti súdneho rozhodnutia,
resp. absencie rozhodnutia príslušného správneho orgánu o zaradení spornej komunikácie
do siete miestnych komunikácií bola vznesená v lehote podľa stavebného zákona, túto otázku
by v tomto konaní nemohol súd preskúmavať.
Nepravdivosť tvrdenia žalobcu možno odvodiť i z obsahu samotného rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 7C 725/2004-349 zo dňa 13.12.2007. Vo výroku tohto rozsudku
súd uviedol nasledovné: „Určuje sa, že žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej
na parcele č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 673 m2 vedenej na LV č. X., k.ú.
N.“. Predmetom konania bol spor o vlastnícke právo k nehnuteľnej veci. V súlade s ustanovením § 7 O.s.p. a § 4 Občianskeho zákonníka je v spore o určenie vlastníckeho práva
k veci daná právomoc súdu. Zo skutočnosti, že súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že
žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie nie je možné dospieť k záveru o tom, že súd
rozhodol o veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Svojim rozsudkom súd totiž rozhodol o
vlastníckom práve k stavbe, pričom označenie miestna komunikácia slúžilo len pre jej ďalšiu
špecifikáciu. V žiadnom prípade nebolo výrokom rozhodované o charaktere pozemnej
komunikácie, keďže v tejto veci je daná právomoc orgánu cestnej štátnej správy.
Mesto Prešov ako prvostupňový stavebný úrad a následne i žalovaný ako odvolací
správny orgán boli právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7C 725/2004-349
zo dňa 13.12.2007 viazané a rovnako viazaný ním bol aj súd prvého stupňa pri rozhodovaní
v tomto konaní. Poukázal na § 159 ods. 2 O.s.p. Právoplatné súdne rozhodnutie je vo svojom
výroku záväzné ako pre žalovaného, tak aj pre súd prvého stupňa. Prípadnú nápravu vád, resp.
preskúmanie tohto rozhodnutia je možné dosiahnuť výlučne spôsobom ustanoveným
zákonom pri použití mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade s ustanoveniami O.s.p.,
avšak je neprípustné, aby preskúmavanie právoplatného súdneho rozhodnutia bolo
vykonávané iným správnym orgánom alebo súdom v inom správnom, či súdnom konaní.
Navyše, v predmetnom konaní všeobecný súd nerozhodol o veci, ktorá by mala byť
prejednaná v konaní podľa predpisov správneho práva správnymi orgánmi. Z dokazovania
vykonaného v konaní mal súd za preukázané, že dotknutá komunikácia je miestnou
komunikáciou a výrokom rozsudku len rozhodol o určení vlastníckeho práva k dotknutej
miestnej komunikácii.
Skutková otázka, či stavba vo vlastníctve mesta Prešov je miestnou alebo účelovou
komunikáciu bola riešená v konaní pred súdom. Súd v dôsledku toho, že sa žalobcovi
nepodarilo predložiť rovnopis rozhodnutia o zaradení cestného telesa do siete pozemných
komunikácii skúmal, či nie je možné tento skutkový záver odvodiť z iných, nepriamych
dôkazov. Konajúci súd k skutkovému zisteniu o tom, že stavba vo vlastníctve mesta Prešov
je miestnou komunikáciu dospel na základe rozsiahleho dokazovania, predovšetkým však
zo správy Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zo dňa
25.01.2007, správy OR PZ v ODI v Prešove zo dňa 19.01.2007, ale i množstva svedeckých
výpovedí (rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007), avšak
výrokom rozsudku tohto súdu nebolo v žiadnom prípade rozhodnuté o druhu predmetnej
komunikácie. Týmto výrokom právoplatného súdneho rozhodnutia by teda súd prvého stupňa
nepochybne bol viazaný aj v prípade zachovania koncentračnej zásady pri uplatňovaní
námietok žalobcom v správnom konaní.
Žalovaný pri svojej rozhodovacej činnosti prihliadol nielen na výrok samotného
rozsudku Okresného súdu Prešov, ale aj na jeho odôvodnenie. Mesto Prešov ako vlastník
stavby - miestnej komunikácie a zároveň i dotknutý orgán štátnej správy pozemných
komunikácií s navrhovaným pripojením stavby na pozemnú komunikáciu súhlasil. Žalovaný,
keďže žalobca v priebehu územného konania nič proti stanovisku správcu pozemnej
komunikácie, a teda dotknutého orgánu št. správy nenamietal, nemal žiaden dôvod ex officio,
teda z úradnej povinnosti toto záväzné stanovisko dotknutého orgánu preskúmavať.
Na základe uvedených skutočností však možno podľa názoru žalovaného dôjsť
k nespornému presvedčeniu o tom, že odvolanie žalobcu je aj odhliadnuc od uplatňovania
koncentračnej zásady nedôvodné a napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu vecne správne.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.)
a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,
www.nsud.sk najmenej päť dní vopred v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
V administratívnom spise sa nachádza rozsudok Okresného súdu Prešov
č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007, ktorým bolo určené, že žalobca, v danom konaní
mesto P., je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parcele č. X., zastavané plochy
a nádvoria o výmere 9 673 m2, vedenej na LV č. X., k. ú. N. Rozsudok Okresného súdu
Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007 nadobudol právoplatnosť dňa 01.07.2008.
Krajský súd v Prešove (odvolací súd), konajúci o odvolaní žalovaného (P.), rozsudkom č. k.
9Co/10/2008-419 zo dňa 10.06.2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo
výroku o náhrade trov konania. Zmenil ho vo výroku o súdnom poplatku. Zároveň
v predmetnej veci pripustil dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom
sp.zn. 5Cdo/194/2008 zo dňa 11.09.2009 dovolanie žalovaného (P.) zamietol.
Žalobca navrhol, aby súd ako predbežnú otázku posúdil, či rozhodnutie súdu v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007 je ničotný akt.
Podľa § 137 ods. 1 stavebného zákona stavebné úrady vykonávajúce konanie podľa
tohto zákona, sa pokúsia vždy aj o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré
vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah
právomoci stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci.
Podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona ak medzi účastníkmi konania nedôjde k dohode
o námietke podľa odseku 1, ktorá, keby sa zistilo jej oprávnenie, by znemožnila uskutočniť
požadované opatrenie alebo by ho umožnila uskutočniť len v podstatne inej miere alebo
forme, odkáže stavebný úrad navrhovateľa alebo iného účastníka podľa povahy námietky
na súd alebo na iný príslušný orgán a konanie preruší.
Najvyšší súd konštatuje, že námietka týkajúca sa sporu o vlastnícke právo k líniovej
stavbe miestnej komunikácie mala občianskoprávny charakter, a preto patrila v zmysle
§ 7 ods. 1 O.s.p. do právomoci súdu. Žalovaný preto správne vychádzal z rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007. Právomoc súdu
je procesnou podmienkou, ktorej nedostatok nie je odstrániteľný. Splnenie tejto procesnej
podmienky v občianskoprávnom konaní preskúmal okresný, krajský i najvyšší súd.
Vzhľadom na to, rozsudok nemožno považovať za ničotný akt. Jednotlivé súdy rozhodli
o veci, ktorá patrí do ich právomoci. Naviac, ak mal žalobca za to, že hore uvedené rozsudky
vydané v občianskoprávnom konaní všeobecnými súdmi sú ničotné akty, mal možnosť
domáhať sa ochrany sťažnosťou v konaní pred Ústavným súdom podľa čl. 127 Ústavy SR,
pretože ničotné rozhodnutie súdu možno súčasne považovať za arbitrárne rozhodnutie súdu
a ochrana pred takýmto rozhodnutím je v čl. 46 Ústavy SR v rámci práva na súdnu a inú
právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené, žalovaný správny orgán nemal právomoc ignorovať,
resp. vyhodnotiť v stavebnom konaní výrok právoplatného rozsudku iným spôsobom, ale
musel z neho vychádzať. Najvyšší súd poukazuje súčasne na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého „výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány;
ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého“.
Mesto Prešov je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parc. č. X. (X.) –
zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 673 m2 vedenej na liste vlastníctva č. X. v k.ú. N.,
ako to vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo
dňa 13.12.2007. Obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, ako vlastníka pozemku pod
predmetnou miestnou komunikáciou je už konzumované obmedzením vlastníckeho práva zo
stavby komunikácie. Obmedzenie práva žalobcu, napojením povoľovanej stavby na
predmetnú miestnu komunikáciu, nie je vzhľadom na existenciu už povolenej stavby
komunikácie zjavné. Žalobca nepreukázal, v čom vlastne spočíva obmedzenie jeho
vlastníckeho práva, ak bude povoľovaná stavba: „T.“ – S. ulica, N., napojená cez existujúcu
komunikáciu na ulicu S.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal
úspech v odvolacom konaní právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 06. marca 2012
JUDr. Ivan R U M A N A, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková