Najvyšší súd
3 Sžo/48/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu,
v právnej veci žalobcu: A. Z., B., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Drieňová 22, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. SVS-230-2008/02066/TMC zo dňa 27. novembra 2008, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 98/09-30 zo dňa 07. septembra 2011,
jednomyseľne
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 98/09-30 zo dňa 07. septembra 2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SVS-230-2008/02066/TMC zo dňa 27.11.2008
a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uvedeným rozhodnutím žalovaný zmenil rozhodnutie Obvodného úradu
v Michalovciach, odboru všeobecnej vnútornej správy č. AM/2008/00027 zo dňa 10.07.2008
tak, že:
1/ žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch), ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že dňa 11.02.2007 v čase okolo 10:50 hod. pred Rímskokatolíckym kostolom v obci B.
rukami sotil do A. H., ktorá následkom sotenia spadla na zem a utrpela pohmoždenie hlavy,
podvrtnutie pravého kolena ľahké s dobou liečenia a práceneschopnosti do 6 dní, čím takto A.
H. z nedbanlivosti ublížil na zdraví.
Za uvedený priestupok bola žalobcovi podľa ustanovenia § 49 ods. 2 s poukazom
na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch uložená sankcia, pokuta vo výške
400,-Sk, a povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 500,-Sk.
2/ V časti rozhodnutia, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku
proti majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť dňa
09.09.2006, žalovaný konanie podľa § 76 ods. 1 písm. f/ zákona o priestupkoch zastavil
z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že spáchanie priestupku žalobcom bolo v konaní
dostatočne preukázané a usvedčili ho výpovede svedkov A. M., E. S., poškodenej A. H. ako
i jeho samotného. Žalobca sám priznal, že poškodenú sotil, následkom čoho spadla na zem.
Podľa krajského súdu nie je podstatné, či sa použije termín „rukami sotil“ alebo „napadol“,
ale je zrejmé, že žalobca použil voči inému násilie a to, čo nazval obranou voči hroziacemu
útoku, mohol správny orgán vyhodnotiť jedine ako konanie neprimerané, ktoré presiahlo
mieru zodpovedajúcu útoku alebo hroziaceho útoku. Dôvodnosť obáv z útoku poškodenej
žalobca dostatočne neobhájil a naopak, v správnom konaní bolo preukázané, že poškodená sa
chcela so žalobcom len zhovárať, nie ho fyzicky napadnúť, a preto ku žiadnej obave nemal
presvedčivý dôvod. Z priebehu udalostí ako na seba nadväzovali bolo zrejmé, že žalobca sotil
do poškodenej, pričom v príčinnej súvislosti s jeho konaním spadla na zem a utrpela
pohmoždenie hlavy, ľahké podvrtnutie pravého kolena s dobou liečenia a práceneschopnosti
do 6 dní, čím jej takto z nedbanlivosti ublížil na zdraví.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 98/09-30 zo dňa 07.09.2011
zrušil a priestupkové konanie zastavil. Namietal, že podľa jeho názoru Slovenská republika
odmieta ochranu jeho práv a oprávnených záujmov ako farára Rímskokatolíckej farnosti B.,
navyše neoprávnenou exekúciou EX 432/2006 mu bol znemožnený riadny výkon funkcie vo
farnosti B. V kontexte toho sa rieši podanie, trestné oznámenie A. H. (riešené
v priestupkovom konaní SVS-230-2008/02066/TMC, ktoré samo osebe nie je priestupkom
proti občianskemu spolunažívaniu), keďže jej zámerom nie je chrániť svoje práva
a oprávnené záujmy, ale ide o nový útok proti nemu. Skutok, ktorým sa zaoberal Krajský súd
v Bratislave ako predmet priestupku v rozsudku č. k. 2S 98/09-30 zo dňa 07.09.2011 je
v podstate bezpredmetný v porovnaní s jeho poškodením, na ktorom sa fyzicky zúčastnila A.
H. Ak aj došlo k nejakej ujme, tak iba u neho a jeho konanie bola len primeraná a oprávnená
obrana, ktorú mohla a mala predpokladať. Nikto ju nepoveril, aby sa zapojila do riešenia
cirkevných problémov a to ešte spôsobom, ktorý je sám osebe prinajmenšom priestupkom
proti občianskemu spolunažívaniu a ani neutrpela žiadnu fyzickú ujmu. Má dlhodobo
zdravotné problémy, ktoré iba podsunula ako dôkaz údajného napadnutia. V priestupkovom
konaní nebolo prešetrené, či pád na zem nebol spôsobený vlastným zdravotným stavom
poškodenej, pretože podľa jeho informácii má iba jedno oko a jej priestorová orientácia je
zdravotne narušená. Rozsudok prvostupňového súdu preto vníma ako neochotu vec riešiť.
Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu stotožnil s rozsudkom krajského súdu
a zotrval na obsahu vyjadrenia k podanej žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd odvolací (§ 10 ods.
2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie
o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk najmenej päť
dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Najvyšší súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu zistil, že Obvodný úrad
v Michalovciach, odbor všeobecnej vnútornej správy ako vecne a miestne príslušný orgán
podľa § 4 zákona č. 515/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov s poukazom na § 55 a § 57
zákona o priestupkoch a § 46 a nasl. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) vydal dňa 10.07.2008
rozhodnutie č. AM/2008/00027, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku proti
majetku podľa § 50 ods. 1 zákona o priestupkoch a priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch, ktorých sa dopustil
na skutkovom základe, že:
Dňa 09.09.2006 v čase okolo 12.30 hod. na Rímskokatolíckom kostole v obci Z. K.
poškodil zámok na vchodových dverách kostola tým spôsobom, že ho pomocou hasáka
vylomil, čím takto pre Rímskokatolícky arcibiskupský úrad Košice, farnosť B. poškodením
cudzej veci úmyselne spôsobil škodu vo výške 150,-Sk,
a dňa 11.02.2007 v čase okolo 10.50 hod. pred Rímskokatolíckym kostolom v obci B.
rukami sotil do A. H., ktorá následkom sotenia spadla na zem a utrpela pohmoždenie hlavy,
ľahké podvrtnutie pravého kolena s dobou liečenia a práceneschopnosti do 6 dní, čím takto A.
H. z nedbanlivosti ublížil na zdraví.
Za uvedené bola žalobcovi uložená sankcia – pokuta vo výške 800,-Sk, povinnosť
nahradiť trovy konania vo výške 500,-Sk, a ďalším výrokom poškodená strana
Rímskokatolícky arcibiskupský úrad Košice s nárokom na náhradu škody odkázaná
na občianskoprávne konanie.
Na základe podaného odvolania žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie tak,
že žalobcovi uložil sankciu – pokutu vo výške 400,-Sk a konanie o skutku zo dňa 09.09.2006
zastavil z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok. V odôvodnení uviedol, že pri ukladaní
sankcie za skutok zo dňa 11.02.2007, priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, žalovaný
prihliadol na všeobecné pravidlá ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch, ako
aj konkrétne okolnosti prípadu a to, že obvinený sa k spáchaniu priestupku priznal a doteraz
nebol riešený v priestupkovom konaní.
Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. k úplným a výstižným dôvodom
uvedeným v rozsudku prvostupňového súdu, s ktorými sa stotožňuje, dodáva:
Podľa § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten, kto
a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech,
b) inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví.
Na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne
neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3 zákona o priestupkoch).
Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ nevedel, že svojím konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje
osobné pomery vedieť mal a mohol (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch).
Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Žalobca do zápisnice o prejednaní priestupku na ústnom pojednávaní dňa 01.07.2008
uviedol: „K výpovedi oznamovateľky pani H. chcem uviesť, že je pravdou, že som do nej sotil,
pričom spadla na zem, ale ja som jej ublížiť nechcel. Sotil som do nej preto, lebo som sa bál,
aby ma nenapadla, nakoľko sú v dedine dva tábory veriacich a ona patrí k tej druhej skupine,
ktorá je proti mne, ako proti farárovi farnosti B. To, že som do nej sotil, som bral ako
primeranú obranu, nakoľko som sa naozaj bál, že ma aj fyzicky napadnú, lebo bol na to
dôvod, keďže sú také dve skupiny rozoštvaných veriacich. Tak to vyzerá, že pani H. postavili
na čelo skupiny, ktorá je proti mne. Ja som jej však v žiadnom prípade nechcel úmyselne
ublížiť.“
Treba poznamenať, že zavinenie je založené na intelektuálnej a vôľovej zložke
a existujú dva druhy zavinenia; úmyselné a nedbanlivostné. Rozdiel medzi nimi je v tom,
že pri zavinení z nedbanlivosti, pri vedomej nedbanlivosti, páchateľ priestupku vie, že môže
spôsobiť následok, kým pri nevedomej nedbanlivosti o tejto možnosti ani nemusí vedieť.
U páchateľa páchajúceho priestupok z nevedomej nedbanlivosti je zodpovednosť založená
na povinnosti osoby predvídať určité skutočnosti, a preto sa od nej vyžaduje určitá miera
opatrnosti. Podmienky zodpovednosti sú ustanovené kumulatívne spojením prvkov, ktoré
sú rovnocenné, t.j. vedieť mal a mohol. V danej veci boli naplnené znaky skutkovej podstaty
priestupku, vrátane jeho subjektívnej stránky tým, že žalobca vzhľadom na vek poškodenej mal
predpokladať, že môže spadnúť a spôsobiť si zranenia.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o priestupkoch, za priestupok podľa odseku 1 písm. a)
možno uložiť pokutu do 33 €, za priestupok podľa odseku 1 písm. b) až d) a písm. f) pokutu
do 99 € a za priestupok podľa odseku 1 písm. e) pokutu do 331 €.
Dokazovaním vykonaným v správnom konaní bolo z vyjadrení poškodenej, svedkov
A. M., E. S., Mgr. M. P., Rímskokatolíckej cirkvi, Arcibiskupstvo Košice aj samotného
žalobcu preukázané, že sa dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a nebolo
možné uveriť jeho námietke, že to bol on, kto bol napadnutý. Keďže v odvolaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už správne orgány alebo prvostupňový súd nevysporiadali, najvyšší súd považuje výšku pokuty uloženej v dolnej hranici možného
zákonného rozpätia, ktorú žalovaný v rozhodnutí dostatočným spôsobom odôvodnil, za
primeranú.
S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 98/09-30 zo dňa 07.09.2011 ako vecne správny potvrdil.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech
v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 03. apríla 2012
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Emília Čičková