ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: AQUA - team, s.r.o., Plzenská 2, Prešov, právne zastúpený: Mgr. Stanislav Fekete, advokát, Nám. sv. Egídia 42/97, Poprad, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2012/00263, O-173/2011 zo dňa 08. februára 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/32/2012-55 zo dňa 05. októbra 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/32/2012-55 zo dňa 05. októbra 2012 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2012/00263, O-173/2011 zo dňa 08.02.2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. 150/11-1.0/pok/r./I. zo dňa 14.11.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2.070 € za porušenie § 43 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce), § 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 Zákonníka práce, § 152 ods. 1 Zákonníka práce a § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 82/2005 Z.z.).
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že ustanovenie § 43 Zákonníka práce je jednoznačné a nepripúšťarôzny výklad. Zákon ukladá zamestnávateľovi povinnosť, aby pri uzatváraní pracovnej zmluvy túto uzatvoril tak, že bude obsahovať náležitosti uvedené v tomto ustanovení. Žalobca si uvedenú povinnosť jednoznačne nesplnil. Zákonník práce neukladá v tomto ustanovení povinnosť zamestnancovi, ale zamestnávateľovi, ktorý je spravidla v čase uzatvárania zmluvy v silnejšom postavení. Zamestnávateľ bez porušenia zákona nemôže uzatvoriť zmluvu, ktorá nemá zákonom požadované náležitosti, a to ani v prípade, ak by išlo o výslovnú žiadosť protistrany. Ďalej krajský súd v odôvodnení uviedol, že ak nejde o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, zamestnávateľ nemá oprávnenie uzatvoriť dohodu o vykonaní práce. Nesúhlas s názorom správneho orgánu o akejkoľvek otázke týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia nestačí na napadnutie nezákonnosti rozhodnutia. Žalobca musí konkretizovať dôvod, pre ktorý je rozhodnutie nezákonné a z ktorého je možné následne napadnuté rozhodnutie preskúmať súdom. Žalobca správne argumentoval, že v správnom konaní pri rozhodovaní o správnych deliktoch je potrebné, aby správny orgán zabezpečil v zmysle práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pre administratívne stíhanú osobu spravodlivé konanie. Bezpochyby tak správny orgán urobí vtedy, keď konanie o správnom delikte podriadi zásadám, na ktorých je postavené trestné konanie (§ 2 Trestného poriadku), ako aj ďalším zásadám, na ktorých je postavená trestno- právna zodpovednosť, a to v rozsahu v akom absentuje osobitná úprava pre konanie o danom správnom delikte, resp. pre správne trestanie. Napr. je potrebné aplikovať absorpčnú zásadu pri ukladaní trestu, ale nemožno dospieť k záveru, že inštitút účinnej ľútosti je možné analogicky aplikovať na správne trestanie a ani k tomu, že zánik trestnosti niektorých zákonom vybraných trestných činov z titulu účinnej ľútosti, ktorou je náprava škodlivého následku spáchaného trestného činu alebo zabránenie tomuto následku včasným oznámením, je zásadou na ktorej je trestno-právna zodpovednosť postavená. Nejde tu totiž o pravidlo, ktoré by platilo pre každý trestný čin.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodnutie žalovaného č. S/2012/00263, O-173/2011 zo dňa 08.02.2012 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. 150/11-1.0/pok/r./I. zo dňa 14.11.2011 zrušil a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 871,71 €. Uviedol, že prvá kontrola sa vykonala až dňa 15.02.2011 a nie už dňa 08.02.2011, ako sa to uvádza v protokole, ktorý podpísal konateľ žalobcu. Prvostupňový súd odmietol vykonať dôkazy, a to výsluchy svedkov, ktorí boli prítomní pri vykonávaní kontroly a ktorí by mohli potvrdiť alebo vyvrátiť spornú skutočnosť, kedy sa začala inšpekcia práce v prevádzke žalobcu. Súd týmto nezistil dostatočne skutkový stav veci a nemohol dospieť k správnemu právnemu posúdeniu veci, keď vychádzal len zo skutočností vyplývajúcich z predloženého spisu. Vykonaním dokazovania chcel žalobca preukázať, že škodlivý následok odstránil dobrovoľne ešte pred začatím inšpekcie.
Žalobca ďalej namietal, že prvostupňový súd mal rozhodnutie žalovaného zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť, resp. nedostatok dôvodov, keďže žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, týkajúcej sa aplikácie zásad trestného konania aj na konanie o administratívnom trestaní. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s tým, prečo pri ukladaní sankcie neaplikoval všeobecnú zásadu, že v správnom konaní pri rozhodovaní o správnych deliktoch je potrebné, aby správny orgán zabezpečil v zmysle práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre administratívne stíhanú osobu spravodlivé konanie.
Žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, kde uviedol, že súd je viazaný dôvodmi žaloby, a preto na pochybenie žalovaného spočívajúce v tom, že správny orgán mal podľa absorpčnej zásady pri ukladaní sankcií za viac správnych deliktov zistených inšpekciou práce a prejednávaných v jednom konaní uložiť len jednu pokutu podľa sadzby za najprísnejšie postihnuteľný zo stíhaných správnych deliktov, neprihliadal, tak súd prvého stupňa posudzoval žalobu príliš formalisticky. Žalobca totiž v žalobe poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 8Sž/18,22,23,24/2011, podľa ktorého sa má v správnom trestaní aplikovať absorpčná zásada, preto mal prvostupňový súd preskúmať napadnuté správne rozhodnutie aj z tohto hľadiska.
Žalobca sa tiež nestotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa o tom, že inštitút účinnej ľútosti nie jemožné analogicky aplikovať na správne trestanie, resp. že to nie je zásada, na ktorej by bola trestno- právna zodpovednosť postavená, keďže nejde o pravidlo, ktoré by platilo pre každý trestný čin, a teda zásadu, ktorou sa riadi posudzovanie trestnosti každého trestného činu. Inštitút účinnej ľútosti sa aplikuje pri trestných činoch ohrozovacích, resp. takých, z ktorých charakteru vyplýva, že k odstráneniu škodlivého následku môže dôjsť aj po dokonaní trestného činu. Nie je preto dôvod, prečo by nebolo možné aplikovať tento inštitút aj v prípade správnych deliktov, ktoré majú takisto ohrozovací charakter, alebo ktorých následok sa dá takisto odstrániť aj po ich dokonaní. Správny delikt spočívajúci v porušení oznamovacej povinnosti zamestnávateľa Sociálnej poisťovni za súčasného využívania závislej práce zamestnanca spĺňa túto charakteristiku, keďže je zrejmé, že žalobca tým, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť dodatočne, odstránil akýkoľvek prípadný škodlivý následok pre zamestnanca, ktorému tak nevznikla žiadna ujma na jeho právach. Podľa názoru žalobcu, pokiaľ by právny poriadok neumožňoval subjektom, ktoré síce spáchali správny delikt, ale ktoré sa včas rozhodli odstránením následkov správneho deliktu dosiahnuť zánik svojej administratívnej zodpovednosti, poskytoval by im menšiu právnu ochranu, ako poskytuje subjektom, ktoré po splnení tých istých podmienok dosiahli zánik trestnosti niektorého z trestných činov uvedených v § 85 a § 86 Trestného zákona.
Prvostupňový súd sa podľa odvolateľa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa gramatického výkladu § 3 ods. 2 v spojitosti s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., kde žalobca argumentoval, že predmetné ustanovenie neumožňuje správnemu orgánu uložiť pokutu žalobcovi za nelegálne zamestnávanie, ku ktorému malo dôjsť v minulosti v období od 01.01.2011 do 08.02.2011, predtým ako došlo k zisteniu nedostatku pri inšpekcii práce. V § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. je výslovne uvedené, že nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu. Zákon teda predpokladá existenciu protiprávneho stavu (nelegálneho zamestnávania) v čase vykonania inšpekcie práce. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle sankcionovať aj nelegálne zamestnávanie, ku ktorému došlo v minulosti, formuloval by definíciu nelegálneho zamestnávania tak, že by v ňom nepoužil nedokonavé sloveso „využívať“, ktoré vyjadruje prítomný dej, ktorý práve prebieha, ale dokonavé „využiť“, a teda formuláciu: „ak využije závislú prácu“ (aspoň raz, aj v minulosti).
III.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca síce navrhol vykonať výsluch svedkov (nevedel konkretizovať ktorých) za účelom preukázania skutočného začiatku výkonu inšpekcie práce u zamestnávateľa, urobil tak však až mimo rámca žaloby, v ktorej túto skutočnosť, známu mu z doručeného protokolu o výsledku inšpekcie práce, ktorý žalobca prerokoval bez námietok, nijakým spôsobom nerozporoval. V súvislosti s tým poukázal na judikát najvyššieho súdu, podľa ktorého nie je úlohou súdu vyhľadávať za účastníka konania konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby. Krajský súd z predložených dôkazov usúdil, že dátum prvej kontroly u žalobcu bol jednoznačne preukázaný, teda, že dôkaz, z ktorého správny orgán vychádzal (protokol o výsledku inšpekcie práce) je nepochybný a robí logicky možným záver, ku ktorému dospel správny orgán, keď konanie žalobcu posúdil ako protiprávne, spočívajúce v oneskorenom prihlásení zamestnanca - p. H. do registra Sociálnej poisťovne. Správny delikt nelegálneho zamestnávania bol u žalobcu zistený v čase účinnosti zákona č. 82/2005 Z.z. v znení zákona č. 52/2010 Z.z., v zmysle ktorého sa nelegálnym zamestnávaním podľa § 2 ods. 2 písm. b/ tohto zákona rozumie využívanie závislej práce fyzickej osoby, s ktorou má zamestnávateľ založený pracovnoprávny vzťah, ale nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni tak, ako mu to ukladá osobitný právny predpis (§ 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ďalej len zákon č. 461/2003 Z.z.) - teda pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca.
Inštitút účinnej ľútosti, ako predpoklad zániku trestnosti možno aplikovať iba na selektívne určené prípady, kedy záujem spoločnosti na ochrane spoločenských záujmov od škodlivých následkov trestného činu ďaleko prevyšuje záujem trestne postihnúť a potrestať páchateľa za jeho protiprávne konanie. Napriek tejto skutočnosti nejde o pravidlo, ktoré by platilo pre každý trestný čin, a teda ozásadu, ktorou by sa malo riadiť posudzovanie trestnosti každého trestného činu, vzťahujúcu sa na celú oblasť správneho trestania. Podmienkou účinnej ľútosti vo všetkých prípadoch je, aby páchateľ konal dobrovoľne, t.j. z vlastnej vôle, nie až vtedy, ak páchateľa k nemu vedie prípadne aj mylná domnienka, že jeho trestný čin bol odhalený, alebo ak koná pod vplyvom už začatého trestného stíhania. Obdobne tak vec posúdil aj najvyšší súd, ktorý vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že nejde o dobrovoľnú nápravu škodlivých následkov trestného činu krátenia dane a poistného v zmysle § 85 Trestného zákona o účinnej ľútosti, ak páchateľ trestného činu konal až vtedy, keď vedel, že jeho činnosť bola vykonanou kontrolou vyzradená a k zaplateniu dlžnej dane pristúpil až pod tlakom reálnej hrozby vedenia trestného stíhania voči jeho osobe. Pri výkone inšpekcie práce prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca vystupujúc v právnej pozícii zamestnávateľa využíval závislú prácu fyzickej osoby - p. H., s ktorým mal založený pracovný pomer (pracovná zmluva zo dňa 31.12.2010), avšak nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni včas, teda neprihlásil menovaného do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca (p. H. začal preukázateľne vykonávať prácu dňa 03.01.2011), ale až dňa 08.02.2011, teda v deň výkonu predmetnej inšpekcie práce, zameranej i na kontrolu zachovávania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Domáhanie sa zániku trestnosti odvolávaním sa na účinnú ľútosť je v tomto prípade, so zreteľom na absenciu prvku dobrovoľnosti s poukázaním na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt, účelové.
Predmetom právneho posúdenia zo strany najvyššieho súdu v rozsudku 8Sž/18,22,23,24/2011 bol pokračujúci správny delikt, pravidlá pre postih ktorého nie sú v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) obsiahnuté a so zreteľom na účel tohto rozsudku - poukázanie na potrebu správnej konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí, nepovažuje žalovaný námietku splnomocneného zástupcu o potrebe aplikácie všetkých inštitútov trestného práva v správnom konaní, s odkazom na uvedený rozsudok, za relevantnú a opodstatnenú. Preto žalovaný navrhol, aby najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/32/2012-55 zo dňa 05.10.2012, ako vecne správny potvrdil.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Z obsahu administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, že v dňoch 08.02.2011, 15.02.2011 a 18.02.2011 vykonal Inšpektorát práce Banská Bystrica u žalobcu inšpekciu práce so zameraním na dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov a na dodržiavanie predpisov o zákaze nelegálneho zamestnávania. O výsledku inšpekcie bol dňa 27.02.2011 vyhotovený Protokol č. IBB-13- 23-2.3/P-E24,25-11, v ktorom bolo uvedené, že inšpekcia práce bola vykonaná v dňoch 08.02.2011, 15.02.2011 a 18.02.2011, ktorého obsah bol prerokovaný dňa 14.03.2011 s Milanom Kurčíkom (konateľom žalobcu) v zmysle Výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica, vložka číslo: 18380/S, zo dňa 07.06.2010. Z vyjadrenia konateľa žalobcu vyplýva, že nemá žiadne námietky k zisteným nedostatkom, spôsobu ich zisťovania, termínom na ich odstránenie, ako aj k ostatným skutočnostiam uvedeným v predmetnom protokole. Uviedol tiež, že budú prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov v stanovených termínoch. Konateľ žalobcu predmetný protokol prevzal a podpísal dňa 14.03.2011. Dňa 03.08.2011 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. 150/11-1.0/pok/r., ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2.100 €. Národný inšpektorát práce rozhodnutím č. S/2011/02305, O-173/2011 zo dňa 13.10.2011 uvedené prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne právne posúdil skutkový stav a spôsobil nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia, čo predstavovalo zásadnú procesnú vadu, ktorú nebolo možné konvalidovať v odvolacomkonaní. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č. 150/11- 1.0/pok/r./I. zo dňa 14.11.2011, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2.070 € za porušenie 1. § 43 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ v pracovných zmluvách svojich zamestnancov nedohodol podstatnú náležitosť - stručnú charakteristiku druhu práce, a to v Pracovnej zmluve uzatvorenej s M. H. zo dňa 31.12.2010 je dohodnutý len druh práce „obchodný riaditeľ“ a v Pracovnej zmluve uzatvorenej s S. I. zo dňa 13.08.2010 je dohodnutý tiež len druh práce „skladník“, pričom chýba stručná charakteristika pracovného miesta, ktorá by výstižne priblížila zamestnancovi predpokladanú vykonávanú prácu, (za tento nedostatok bola uložená pokuta vo výške 10 €) 2. § 1 ods. 3 v nadväznosti na § 223 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ uzatvoril so zamestnancom D. Y. Dohodu o vykonaní práce zo dňa 03.02.2011, v ktorej vymedzil pracovnú úlohu spôsobom: „práce v sklade podľa potreby“, pričom nešlo o práce, ktoré sú vymedzené výsledkom, pretože uvedené práce nemajú charakter pracovnej úlohy, ale ide o výkon prác, ktoré pozostávajú prevažne z opakovaných určených činností (pokuta vo výške 20 €) 3. § 152 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil zamestnankyniam stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, pričom zamestnankyňa S. I. nemala poskytovanú stravu od vzniku pracovného pomeru, t.j. od 17.08.2010 do ukončenia výkonu inšpekcie práce 27.02.2011 a Ing. D.J. nemala poskytnuté stravovanie za mesiac január 2011 (pokuta vo výške 40 €) 4. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. spočívajúceho v tom, že žalobca ako zamestnávateľ nelegálne zamestnával fyzickú osobu M. H., pretože využíval závislú prácu fyzickej osoby, s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah písomnou Pracovnou zmluvou zo dňa 31.12.2010 s nástupom do práce dňa 01.01.2011, avšak účastník konania si nesplnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 461/2003 Z.z.) pred vznikom týchto poistení najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, pretože oznamovaciu povinnosť si splnil podľa evidenčného listu zamestnanca v Sociálnej poisťovni a predloženého registračného listu FO až dňa 08.02.2011 (pokuta vo výške 2.000 €) Uvedené prvostupňové rozhodnutie bolo rozhodnutím žalovaného č. S/2012/00263, O-173/2011 zo dňa 08.02.2012 potvrdené.
Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.
Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase vykonania kontroly zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). Na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa vzťahujú ustanovenia prvej časti.
Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo vich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2, 4 a 5. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 5.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 19.07.2011 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnila oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu.
Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom od 20.07.2011 nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu.
Podľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 29.02.2012 zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2 na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vykonávanie inšpekcie (ďalej len zákon č. 125/2003 Z.z.) Inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi za porušenie a) povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ prvom a druhom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 €, b) zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000 € do 200.000 €.
Podľa § 2 ods.1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce, inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy.
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmavať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“ ale súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje vo veci samej. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnychorgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
V Protokole o výsledku inšpekcie č. IBB-13-23-2.3/P-E24,25-11 zo dňa 27.02.2011 sa okrem iného uvádza, že inšpekcia bola u žalobcu vykonaná v dňoch 08.02.2011, 15.02.2011, 18.02.2011. Tento Protokol dňa 14.03.2011 podpísal Milan Kurčík, konateľ žalobcu, s uvedením, že nemá žiadne námietky k zisteným nedostatkom, spôsobu ich zistenia, termínom na ich odstránenie, ako aj k ostatným skutočnostiam uvedeným v protokole. Žalobca začal spochybňovať deň začatia inšpekcie až na pojednávaní pred prvostupňovým súdom, vyše rok po prerokovaní predmetného protokolu a zároveň navrhol vypočuť najmenej dvoch zamestnancov, ktorí mali potvrdiť alebo vyvrátiť, či sa inšpekcia začala dňa 08.02.2011. Vzhľadom na to, že konateľ žalobcu prerokoval a podpísal predmetný protokol dňa 14.03.2011 bez vznesenia námietok ku skutočnostiam zisteným v protokole sa javí podľa odvolacieho súdu námietka žalobcu o nesprávnom dátume o začatí inšpekcie ako účelová.
Zároveň odvolací súd poukazuje na ustanovenie 120 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu konania navrhli, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.
Trestnoprávne princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy, avšak zásada účinnej ľútosti sa týka len konkrétnych prípadov a nepatrí v medzi všeobecné zásady trestného práva, rovnako ju nie je možné vyvodiť ani z Odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách (prijaté Výborom ministrov 13.02.1991 na 452 stretnutí zástupcov ministrov). Ak aj vezmeme do úvahy nové znenie ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z., žalobca si splnil oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni až v deň začatia výkonu inšpekcie, preto neprichádza do úvahy ani aplikácia novšieho znenia § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. Z hľadiska posudzovania nelegálneho zamestnávania v zmysle § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom od 20.07.2011 je podstatné, či si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť do dňa začatia kontroly, pričom zákon neposudzuje konkrétny čas, kedy sa kontrola začala.
Žalobca ďalej namietal gramatický výklad ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. a uviedol, že pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle sankcionovať nelegálne zamestnávanie, ku ktorému došlo v minulosti, formuloval by definíciu nelegálneho zamestnávania tak, že by v ňom nepoužil nedokonavé sloveso „využívať“, ktoré vyjadruje prítomný dej, ktorý práve prebieha, ale dokonavé „využiť“ - ak využije závislú prácu. S touto námietkou žalobcu sa senát najvyššieho súdu nestotožňuje z dôvodu, že ako vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 223/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nelegálnym zamestnávaním je nesplnenie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej povinnosti do dňa začatia kontroly inšpektorátom práce. Z hľadiska gramatického výkladu sa sloveso „využíva“ vzťahuje na vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, avšak v tomto prípade je podstatné sloveso „nesplnil“ - teda nelegálne je v tomto prípade také zamestnávanie, keď právnická osoba využíva závislú prácu fyzickej osoby a pritom nesplnila oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni (§ 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom do 19.07.2011), resp. povinnosť podľa osobitného predpisu si nesplnila do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (§ 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. v znení účinnom od 20.07.2011). Z uvedenej právnej normy je zrejmé, že zákonodarca mal v úmysle sankcionovať nesplnenie oznamovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni, resp. nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu do začiatku výkonu inšpekcie. Senát odvolacieho súdu z uvedeného dôvodu posúdil aj túto námietku žalobcu ako neopodstatnenú.
Podľa názoru senátu najvyššieho súdu uloženie viacerých sankcií za porušenie viacerých povinností upravených Zákonníkom práce ako i zákonom č. 82/2005 Z.z., je v súlade s citovanými ustanoveniamizákona. Otázka zásad vzťahujúcich sa na správne trestanie je veľmi všeobecná a Odporúčanie Rady Európy č. R/91/1 zo dňa 13.02.1991 možno použiť v tomto prípade ako legislatívnu pomôcku pre výklad citovaného zákona. Zákonodarca v citovaných zákonoch neriešil prípady trestania subjektu, ktorý na uvedenom skutkovom základe porušil viaceré povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 82/2005 Z.z. osobitnou úpravou trestania. Pokiaľ by mal senát identifikovať najprísnejšie porušenie zákona, v zákone nie je uvedené vyjadrenie ako trestať za ďalšie porušenie zákona. Najvyšší súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sankcie (súčet výšky pokút) uložené podľa citovaného zákona, by nemali v celkovom súčte prekročiť hornú hranicu rozpätia zákonnej sadzby, ktorú pripúšťa zákon pri najprísnejšom potrestaní. (Súd poukazuje v tejto súvislosti i napr. na skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3Sž/96/2007).
K výške uloženej sankcie odvolací súd uvádza, že i v tomto prípade žalovaný i prvostupňový správny orgán rešpektovali zásady administratívneho trestania, keďže súčet uložených pokút (2.070 €) neprevýšil výšku zákonom stanovenej hornej hranice sankcie za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania t.j. sumu 200.000 €, naopak celková výška uloženej pokuty sa blíži k spodnej hranici zákonného rozpätia, ktorú je príslušný orgán oprávnený uložiť ako najprísnejšiu.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu, prihliadnuc pri tom na žalobné dôvody obsiahnuté v žalobe, ktoré už po uplynutí lehoty na podanie žaloby nie je možné rozširovať (§ 250b ods. 1 O.s.p.), zároveň vychádzajúc z dispozičnej a koncentračnej zásady, ktorými je správne súdnictvo ovládané.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l, 2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.