Najvyšší súd

3Sžo/39/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej

v právnej veci žalobcu: Ing. M. G., L., okres S. Ľ., právne zastúpený Mgr. P. B., advokátom,

D., M. proti žalovanému: Generálny štáb ozbrojených síl Slovenskej republiky,

Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. k. ŠbPO-76-

73/2010 zo dňa 31. augusta 2010, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove č. k. 1S/101/2010-20 zo dňa 31. mája 2011, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č. k. 1S/101/2010-20 zo dňa 31. mája 2011 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného  

č. ŠbPO-76-73/2010 zo dňa 31.08.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. d/, e/ Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal

nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 623,03 €. Uvedeným rozhodnutím žalovaného bol

potvrdený personálny rozkaz riaditeľa personálneho úradu č. 3846 zo dňa 18.06.2010, ktorým

bola podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych

vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z.z.“) zamietnutá žiadosť žalobcu

o skončenie služobného pomeru, z dôvodu, že profesionálny vojak má právo podať si žiadosť

o skončenie služobného pomeru, avšak nemá právny nárok, aby bolo jeho žiadosti vyhovené.

Vzhľadom na dobu výsluhy v hodnosti žalobcu bolo rozhodnuté, že je v záujme služobného

úradu, aby žalobca zotrval v služobnom pomere.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný pochybil, keď pri

rozhodovaní o odvolaní žalobcu neuviedol žiadnu správnu úvahu vo vzťahu k nahraditeľnosti

žalobcu v jeho funkcii a zaradení v ozbrojených silách Slovenskej republiky. Správny orgán

musí v odôvodnení rozhodnutia hodnotiť dôkazy, ktoré boli vykonané a musí reagovať  

aj na tie návrhy a odvolacie námietky účastníkov konania, ktoré nebral do úvahy. V súvislosti

s námietkou žalobcu vo vzťahu k porušeniu ustanovenia čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava“) prvostupňový súd uviedol, že nikomu nemožno odňať jeho

ústavné právo a ak na vykonanie práva na slobodnú voľbu povolania nebol prijatý zákon  

na vykonanie tohto ustanovenia nemožno konštatovať, že žalobca takéto ústavné právo nemá.

Ústavné právo na slobodnú voľbu povolania zahŕňa nielen slobodný výber, ale aj slobodný

výkon povolania a občan má právo slobodne sa rozhodnúť, či bude vykonávať zvolené

povolanie, ktorému sa štúdiom vyučil, resp. či bude vôbec vykonávať nejaké povolanie.

II.

Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/101/2010-20 zo dňa 31.05.2011

podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu

žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. V dôvodoch odvolania uviedol, že žalobca vo svojej

žiadosti zo dňa 31.03.2010 o skončenie služobného pomeru profesionálneho vojaka

prepustením neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mali právne relevantný význam.

Žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru môže profesionálny vojak podať len

z dôvodov ustanovených v § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z., teda v prípade,  

že mu neuplynula maximálna doby služby, doba výsluhy v hodnosti alebo dohodnutá doba  

na zotrvanie v dočasnej štátnej službe. Aj keď profesionálny vojak spĺňa podmienky  

na podanie žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru, na prepustenie zo služobného

pomeru nemá právny nárok. Uvedené ustanovenie zákona č. 346/2005 Z.z. má fakultatívny

charakter a vychádza z potrieb ozbrojených síl Slovenskej republiky. Je teda výlučne  

na uvážení vedúceho služobného úradu, či napríklad vzhľadom na potreby ozbrojených síl

Slovenskej republiky alebo aj bez uvedenia konkrétneho dôvodu žiadosti profesionálneho

vojaka vyhovie alebo nie. Jediným orgánom, ktorý je oprávnený rozhodnúť o žiadosti

profesionálneho vojaka o prepustenie zo služobného pomeru, je výlučne len vedúci

príslušného služobného úradu. Vedúci príslušného služobného úradu nie je pri svojom

rozhodovaní limitovaný žiadnymi skutočnosťami. Záleží výlučne len od jeho voľnej úvahy,  

či žiadosti profesionálneho vojaka vyhovie alebo nie. Žalovaný uviedol, že pritom môže dôjsť

k paradoxným situáciám, keď žiadosti jedného profesionálneho vojaka vyhovie z banálnych

dôvodov a naopak, žiadosti iného profesionálneho vojaka o prepustenie zo služobného

pomeru nevyhovie zo závažných dôvodov. Vedúci príslušného služobného úradu nemusí

profesionálnemu vojakovi odôvodňovať závery svojho rozhodnutia a to bez ohľadu  

na to, či jeho žiadosti vyhovie alebo nie. Pre rozhodovanie vedúceho príslušného služobného

úradu nemajú námietky profesionálneho vojaka, či už sa týkajú jeho náhrady alebo

akýchkoľvek iných skutočností podstatný význam. Rozhodnutie vedúceho príslušného

služobného úradu o zamietnutí žiadosti profesionálneho vojaka o prepustenie zo služobného

pomeru podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. treba vzhľadom na uvedené skutočnosti považovať za zjednodušenú formu rozhodnutia, a preto ani jeho odôvodnenie

nemusí obsahovať všetky náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd žalovanému vytýka  

to, že v napadnutom rozhodnutí nebola odôvodnená existencia náhrady a že žalobca  

má ústavné právo na slobodnú voľbu povolania. Žalovaný nepovažuje ani jednu z uvedených

skutočností za dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, resp. takú

vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Prvostupňový súd nezohľadnil  

tú skutočnosť, že personálna politika v ozbrojených silách Slovenskej republiky je podrobne

rozpracovaná individuálne vo vzťahu ku každému profesionálnemu vojakovi a musí byť

zachovaný príslušný služobný postup. Adekvátnu náhradu určuje príslušný vedúci služobného

úradu, pričom dohliada na potreby ozbrojených síl Slovenskej republiky. Žalobca  

na prepustenie zo služobného pomeru nemá právny nárok, pričom rozhodovanie o žiadosti  

je vo výlučnej dispozícii príslušného vedúceho služobného úradu a ani prípadné

neodôvodnenie existencie náhrady nemôže mať na celkový výsledok žiadny vplyv. Tvrdenie,

že zamietnutím žiadosti žalobcu o prepustenie zo služobného pomeru profesionálneho vojaka

došlo k porušeniu jeho ústavných práv na slobodnú voľbu povolania, považuje žalovaný  

za nesprávne. Podľa jeho názoru, k žiadnemu porušeniu ústavného práva žalobcu na slobodnú

voľbu povolania odmietnutím jeho žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru nemohlo

dôjsť. Ide o bežné ustanovenie aj pri iných formách pracovnoprávnych vzťahov (napr. dohoda

o skončení pracovného pomeru, dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru).

Na záver svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že ani opakovaným zrušovaním

rozhodnutia o odmietnutí žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru nemožno vyhovieť

žiadosti žalobcu a dosiahnuť jeho prepustenie zo služobného pomeru na základe podanej

žiadosti. Súd prvého stupňa preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

právnym záverom a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

III.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/101/2011-20 zo dňa 31.05.2011 potvrdil ako vecne správny

a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného,

že pri rozhodovaní nie je viazaný príslušnými ustanoveniami správneho poriadku

vymedzujúcimi obsahové náležitosti správneho orgánu. Medzi tieto ustanovenia patrí najmä

§ 47 správneho poriadku, ktorý určuje, čo má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia správneho

orgánu. Odôvodnenie správneho rozhodnutia musí obsahovať okrem iných náležitostí aj opis

skutočností významných pre rozhodnutie. Žalovaný v tomto smere, čo do otázky

nahraditeľnosti žalobcu, nevykonal v konaní žiadne dôkazy, napriek žalobcom navrhnutému

konkrétnemu postupu jeho nahradenia. V odôvodnení svojho rozhodnutia len uviedol, že túto

otázku nie je kompetentný v danom konaní riešiť. V odvolaní uviedol, že táto otázka ani nie

je relevantná, resp. môže byť relevantná v prípadoch určitých vojakov, pričom  

to, či sa správny orgán bude danou otázkou vôbec zaoberať, závisí výlučne od jeho voľnej

úvahy. Žalobca uviedol, že ani voľná úvaha nemôže byť bezhraničná a svojvoľná.

Rozhodnutie musí byť odôvodnené, inak by bolo nepreskúmateľné. V prípade opačného

postoja by sa preskúmavacie konania obmedzili len na zisťovanie formálnych nedostatkov

takýchto rozhodnutí a konaní a účastník by bol vystavený ľubovôli správneho orgánu.

Zároveň by správne orgány rozhodovali nepredvídateľne, čím by sa oslabila právna istota

dotknutých subjektov. Žalovaný svojím postupom popiera jeho povinnosť postupovať v konaniach podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku. Kladné, ako aj záporné rozhodnutie  

vo vzťahu k žiadosti o prepustenie musí byť odôvodnené a musí sa opierať o skutočnosti,

ktoré majú k predmetu konania podstatný význam a ktoré musia byť náležite zistené.

V konaní žalovaný nepostupoval v súlade s § 47 správneho poriadku.

Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že v prípadoch fakultatívneho skončenia

služobného pomeru sa neuplatňujú ustanovenia správneho poriadku o obsahových

náležitostiach odôvodnenia rozhodnutia, avšak svoje tvrdenie neoprel o žiadne adekvátne

právne zdôvodnenie. To, že v zákone č. 346/2005 Z.z. nie sú uvedené konkrétne skutočnosti,

ktoré má správny orgán skúmať v konaní ako dôvody na skončenie služobného pomeru,

neznamená, že tieto skutočnosti si určuje správny orgán sám podľa svojej ľubovôle. Podľa

názoru žalobcu to znamená len to, že skutočností, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci samej

význam, môže byť nespočetne veľa. Je nesporné, že správny orgán musí mať dôvody, pre

ktoré rozhodol jedným alebo druhým spôsobom a účastník konania má právo sa o týchto

dôvodoch dozvedieť. Žalovaný sa nedostatočne zaoberal otázkou nahraditeľnosti žalobcu

a tiež aj nesprávne vyhodnotil osobný dôvod žalobcu, ktorým je nepriaznivý zdravotný stav

otca žalobcu, v tom čase bývajúceho 160 km od miesta výkonu povolania žalobcu.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.)  

a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom   vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli

súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že dňa 28.04.2010 bola vedúcemu

služobného úradu doručená žiadosť žalobcu o prepustenie zo služobného pomeru

profesionálneho vojaka podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. Dňa 11.05.2010

doplnil svoju žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru, kde uviedol, že v ozbrojených

silách Slovenskej republiky pôsobí od roku 1990, svoje pracovné povinnosti si plnil vždy

svedomito. Na základe zhoršeného zdravotného stavu žalobcovho otca (nádorové ochorenie)

a dlhodobej pracovnej neschopnosti žalobcovej matky sa rozhodol, že sa chce viac venovať

rodine. Taktiež uviedol, že sa chce viac venovať výchove svojich dvoch maloletých dcér

a chce zlepšiť svoj manželský život, nakoľko v poslednom čase dochádzalo vo vzťahu

k napätiu a chcel by tak zabrániť rozpadu manželstva. Ďalším faktorom, na základe ktorého  

sa žalobca rozhodol opustiť ozbrojené sily Slovenskej republiky, uviedol jeho dlhodobé

a zhoršujúce sa zdravotné problémy, ktoré taktiež už výraznou mierou ovplyvňujú plnenie

úloh žalobcu v rámci ozbrojených síl Slovenskej republiky. Žalobca trpí neurogénnou

tetaniou a polyneuropathiou, ktoré spôsobujú okrem iného to, že pri zvýšenom telesnom, resp.

psychickom strese a námahe u žalobcu dochádza k výraznému tŕpnutiu horných a dolných

končatín a pier, čo výrazne ovplyvňuje následnú činnosť žalobcu a rozhodovanie v situáciách,

kedy by sa mal plne sústrediť na plnenie úloh a riadenie jednotky v situáciách, kedy zlým

rozhodnutím môže ohroziť bezpečnosť ľudí, za ktorých nesie zodpovednosť. Podľa

vyjadrenia žalobcu, zvýšená psychická a fyzická námaha a stres nepriaznivo vplývajú na ďalší

možný vývoj tejto choroby. Posledným dôvodom je rozhodnutie žalobcu o zaradení   sa do správy vecí verejných, kde chce využiť svoje skúsenosti z práce s ľuďmi na poste

starostu v obci L. a takto pomôcť k zlepšeniu života spoluobčanov v tejto obci. Dňa

24.05.2010 žalobca zaslal doplnenie odôvodnenia k žiadosti o prepustenie zo služobného

pomeru, kde uviedol, že v predchádzajúcom odôvodnení zasielal dôverné informácie

a právomoc rozhodnúť o prepustení zo služobného pomeru má iba príslušný služobný úrad.

Tiež uviedol, že jeho nadriadený niekoľkokrát verejne prezentoval názor, že nebude súhlasiť

s prepustením príslušníkov útvaru a žalobca je toho názoru, že konanie a rozhodovanie voči

jeho osobe nie je nestranné. Uviedol, že aj postoj jeho nadriadeného u neho spôsobil stratu

motivácie pracovať v ozbrojených silách Slovenskej republiky. K žiadosti o prepustenie  

zo služobného pomeru sa dňa 20.05.2010 vyjadril veliteľ 11. mechanizovaného práporu

v zastúpení mjr. Ing. Š. A., ktorý uviedol, že k zdravotnému stavu žalobcu sa nie je

kompetentný vyjadrovať a napriek ďalším dôvodom, ktoré uviedol žalobca, nesúhlasí s jeho

prepustením zo služobného pomeru najmä z dôvodu, že žalobca je vo funkcii veliteľa roty

a táto funkcia je kľúčová a vzhľadom k tomu, že žalobca dlhodobo pokračuje v príprave

vlastnej jednotky, nemá v prípade jeho prepustenia za neho adekvátnu náhradu, ktorá  

by doviedla jednotku k úspešnému splneniu úloh certifikácie. Na záver uviedol, že v prípade

podania žiadosti o prepustenie žalobcu v mesiaci október, bude súhlasiť s jeho prepustením  

zo služobného pomeru.

Personálnym rozkazom riaditeľa personálneho úradu č. 3846 zo dňa 18.06.2010 bola

podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. zamietnutá žiadosť žalobcu o skončenie

služobného pomeru, ktorý odôvodnil tým, že po dôkladnom preskúmaní žiadosti žalobcu,

vykonanom personálnom pohovore, posúdení dôvodov, ktoré žalobca v žiadosti uviedol

a s prihliadnutím na stanovisko veliteľa 11. mechanizovaného práporu a vzhľadom na dobu

výsluhy v hodnosti žalobcu, je v záujme služobného úradu, aby žalobca zotrval v služobnom

pomere, a preto jeho žiadosti nebolo vyhovené. V zmysle § 70 ods. 2 písm. a/ zákona  

č. 346/2005 Z.z. nemá profesionálny vojak právny nárok na to, aby vedúci služobného úradu

jeho žiadosti o skončenie služobného pomeru vyhovel. Uvedené ustanovenie zákona  

č. 346/2005 Z.z. má len fakultatívny charakter. Voči uvedenému personálnemu rozkazu podal

žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že predmetný personálny rozkaz č. 3846 zo dňa

18.06.2010 považuje za nedostatočne odôvodnený a neúplný v súvislosti s výkladom  

§ 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. Takisto sa v prvostupňovom rozhodnutí

nedostatočne vysporiadal so vzťahom ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005

Z.z. vo vzťahu k § 11 a § 12 uvedeného zákona v nadväznosti na čl. 35 ods. 1, 2 Ústavy.

Právo na slobodný výber povolania nebolo profesionálnym vojakom obmedzené. Tiež

poukázal na § 81 zákona č. 346/2005 Z.z. a v súvislosti s tým na § 46 a § 47 správneho

poriadku. Prvostupňový orgán sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal možnosťou nahradenia

žalobcu iným vhodným kandidátom, pričom žalobca disponuje návrhom riešenia jeho

nahradenia. Existencia náhrady ani nie je v zákone č. 346/2005 Z.z. zakotvená ako podmienka

skončenia služobného pomeru. Rozhodnutím náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl

Slovenskej republiky č. ŠbPO-76-73/2010 zo dňa 31.08.2010 bolo odvolanie žalobcu

zamietnuté a napadnutý personálny rozkaz č. 3846 zo dňa 18.06.2010 potvrdený. K možnosti

nahradenia žalobcu žalovaný uviedol, že personálne opatrenie je oprávnený spracovať veliteľ,

ktorý je nadriadený konkrétnemu profesionálnemu vojakovi. Keďže žalobcom prezentovaný

návrh obsadenia funkcie nebol spracovaný a zaslaný riaditeľovi personálneho úradu, osobou

na to oprávnenou, nebolo možné v tejto veci konať. Na záver uviedol, že profesionálni vojaci

nemajú právny nárok na skončenie služobného pomeru prepustením podľa § 70 ods. 2 písm.

a/ zákona č. 346/2005 Z.z. a je ponechané na úvahe vedúceho služobného úradu,  

či profesionálneho vojaka prepustí.

Podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. „služobný pomer profesionálneho

vojaka možno skončiť prepustením, ak požiadal o skončenie služobného pomeru pred

uplynutím doby uvedenej v odseku 1 písm. i) až k)“.

Pojem „možno“ je prejavom tzv. voľnej správnej úvahy („správne uváženie“), danej

žalovanému zákonom. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu

v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne.

Žalovaný však správnu úvahu vykladá ako neobmedzenú možnosť vytvorenia  

si úsudku, ktorá je ohraničená iba tým, že sa nedostane do rozporu s inými ustanoveniami

zákona, „...je ponechané na úvahe vedúceho služobného úradu, či profesionálneho vojaka

prepustí...“.

V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že medze správnej úvahy vyplývajú

i z ústavných princípov. Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy SR „výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade  

s touto ústavou“. Uvedená povinnosť sa vzťahuje aj žalovaného. Ústava SR obsahuje

univerzálne platné zásady moderného právneho štátu v čl. 1 ods.1 Ústavy SR.  

Pre oblasť správnej úvahy tieto princípy výstižne identifikoval Najvyšší správny súd

ČR v právnej vete č. 906 Sbírky rozhodnutí NSS, r. 2006 tak, že „absolútna, či neobmedzená

správna úvaha v modernom právnom štáte neexistuje. Každá správna úvaha má svoje medze,

vyplývajúce v prvom rade z ústavných princípov zákazu ľubovôle, princípu rovnosti, zákazu

diskriminácie, princípu zachovávať ľudskú dôstojnosť, princípu proporcionality atď.

Dodržanie týchto medzí podlieha súdnemu prieskumu“.

Najvyšší súd konštatuje, že uvedené pravidlo je v plnom rozsahu aplikovateľné

i v Slovenskej republike. Ústavné medze správnej úvahy vyplývajú z povinnosti ústavne

konformného výkladu, pre všetky orgány verejnej moci (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení

s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 245 ods. 2 Ústavy SR).

Podľa § 245 ods.2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie

nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť

správneho rozhodnutia.

Právny záver žalovaného, že v zmysle zákona je ponechané na úvahe vedúceho

služobného úradu, či profesionálneho vojaka prepustí, je zjavne abitrárny. Vzhľadom  

na právne východisko žalovaného, napadnuté rozhodnutie neobsahuje relevantné odôvodnenie

správnej úvahy v naznačenom smere.

Čo sa rozumie rozhodnutím pre účely zákona je upravené v § 82 zákona č. 346/2005

Z.z. Rozhodnutím je aj personálny rozkaz vedúceho služobného úradu (§ 82 ods. 2 písm. a/

uvedeného zákona). Vedúci služobného úradu podľa tohto zákona vydá personálny rozkaz  

v právnych vzťahoch profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených aj v § 70 ods. 2 písm. a/

zákona č. 346/2005 Z.z. Personálny rozkaz musí obsahovať náležitosti správneho rozhodnutia

v zmysle ustanovení správneho poriadku, okrem iného teda údaj o tom, kto ho vydal, výrok

vo veci s uvedením ustanovenia zákona, podľa ktorého sa vydal, odôvodnenie s uvedením

skutočností, ktoré boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení

dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich

vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Predmetný personálny rozkaz riaditeľa personálneho úradu nemá podľa názoru

odvolacieho súdu všetky náležitosti, ktoré musí mať, predovšetkým čo sa týka odôvodnenia,  

z ktorého dôvodu je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov týkajúcich  

sa aplikácie správnej úvahy.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že ustanovenie § 70 ods. 2

písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. má fakultatívny charakter a profesionálny vojak nemá

právny nárok na skončenie služobného pomeru, avšak má nárok na riadne posúdenie jeho

žiadosti a na odôvodnenie rozhodnutia. Z ustanovenia § 81 zákona č. 346/2005 Z.z. vyplýva,

že na konanie vo veciach služobného pomeru profesionálneho vojaka sa vzťahujú všeobecné

predpisy o správnom konaní a v žiadnom inom ustanovení nie je upravené obmedzenie

správneho poriadku vo vzťahu k prejednávanému prípadu. Preto nie je možné rozhodnutie

vedúceho služobného úradu o zamietnutí žiadosti profesionálneho vojaka o prepustenie  

zo služobného pomeru podľa § 70 ods. 2 písm. a/ zákona č. 346/2005 Z.z. považovať  

za zjednodušenú formu rozhodnutia, na ktorú by sa nevzťahovala povinnosť riadne odôvodniť

rozhodnutie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho

a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru,  

že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch

napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožnil v celom rozsahu.

S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení

s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k 1S/101/2010-20  

zo dňa 31.05.2011 z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 246c ods.1 veta prvá O.s.p.

a § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi,

priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže v tomto konaní mal úspech.

Žalobca súdu do 3 dní od vyhlásenia rozsudku podľa § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. vyčíslenie

trov odvolacieho konania nepredložil. Najvyšší súd preto postupoval podľa § 151 ods. 2

O.s.p.

Z obsahu súdneho spisu nezistil žiadne trovy odvolacieho konania, ktoré  

by s výnimkou trov právneho zastúpenia bolo možné žalobcovi priznať na náhradu.

V dôsledku toho súd nebol viazaný výrokom o prisúdení náhrady trov konania žalobcovi

v rozsudku tak, ako ho verejne vyhlásil dňa 08.11.2011. Žalobcovi preto v písomnom

vyhotovení rozsudku náhradu trov odvolacieho konania nepriznal podľa § 246c ods.1, veta

prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 08. novembra 2011

  JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Emília Čičková