UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci navrhovateľa: V.U., nar. XX. M. XXXX, bytom M., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, so sídlom Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Žilina, so sídlom Národná 34, 011 00 Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 4082/2014-KaZA z 13. mája 2014, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/40/2014-68 zo dňa 8. apríla 2015, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 25Sp/40/2014-68 zo dňa 8. apríla 2015 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Navrhovateľovi n e p r i z n á v a oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie odvolania.
Odôvodnenie
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 25Sp/40/2014-68 z 8. apríla 2015 potvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu, ktorým nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) z dôvodu, že nespĺňal podmienku materiálnej núdze, keď jeho čistý započítateľný príjem a príjem spoločne posudzovanej osoby (manželky) v posudzovanom období október 2013 - apríl 2014 presahoval 1,4-násobok sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 470,79 € a tiež 1,6-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 538,05 € v mesiaci podania žiadosti (apríl 2014) a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, t.j. počas celého posudzovaného obdobia. Neboli teda naplnené kumulatívne požiadavky pre priznanie nároku podľa § 6 ods. 1 písm. a) až c) v spojení s § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci.
Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odporca postupoval správne, keď vo veci navrhovateľa, v ktorej žiadal o poskytnutie právnej pomoci mal za to, že nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na právnu pomoc, t.j. navrhovateľ nesplnil podmienku materiálnej núdze, pretože jeho príjem spolu s príjmom spoločne posudzovanej osoby - jeho manželky v posudzovanom období, t.j. v mesiacoch október 2013 až december 2013 predstavoval sumu 790,20 Eur mesačne a v mesiacoch január 2014 až apríl 2014 sumu 807,80 Eur mesačne, ako aj príjem z prenájmu poľnohospodárskej pôdy žiadateľa a jeho manželky v celkovej sume 10,87 Eur ročne. Podľa krajského súdu z uvedeného vyplýva, že započítateľný príjem žiadateľa a jeho manželky presahuje výšku 1,4-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 470,79 Eur a tiež 1,6-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t.j. sumu 538,05 Eur a to v mesiaci podania žiadosti (apríl 2014) a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, t.j. počas celého posudzovaného obdobia.
Krajský súd uviedol, že odporca sa pri rozhodovaní zaoberal aj vyčíslením nevyhnutných výdavkov zo strany navrhovateľa a posudzoval aj možnosť poskytnutia právnej pomoci v súvislosti s § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci. Z uvedených skutočností mal krajský súd zistené, že navrhovateľ nespĺňa jednu zo základných podmienok pre poskytnutie materiálnej pomoci, a to podmienku materiálnej núdze, keďže navrhovateľ je poberateľom dávok a príspevkov, ktoré podstatne presahujú stav materiálnej núdze, ktorá je nevyhnutným predpokladom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci. Nesplnenie čo i len jednej z podmienok na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytnutie právnej pomoci. K použitiu ustanovenia § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci krajský súd uviedol, že právna pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci je „možnosťou“ a je na posúdení odporcu, či sú tu také skutočnosti predpokladané zákonom. Odporca sa zaoberal poskytovaním právnej pomoci v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci a na základe úvahy dospel k záveru, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Pri preskúmavaní tejto úvahy dospel krajský súd k záveru, že vstupné údaje, ktoré mal odporca k dispozícii a ktoré odporca vyhodnocoval, nevybočovali pri výstupe z logických medzí a hľadísk, ktoré by boli v rozpore so zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Uviedol, že z rozhodovacej činnosti je mu všeobecne známe, že navrhovateľ vedie na súdoch množstvo sporov. Pokiaľ v niektorých prípadoch bola navrhovateľovi poskytnutá právna pomoc, nie je súd v danej veci viazaný týmito rozhodnutiami, nakoľko každú vec je potrebné posudzovať individuálne, je potrebné vychádzať z konkrétnej situácie v predmetnej veci. Krajský súd konštatoval, že bolo nesporne preukázané, že u navrhovateľa sa nejedná o osobu v hmotnej núdzi, nebola teda splnená podmienka na poskytnutie právnej pomoci. Správny orgán sa zaoberal aj možnosťou postupu v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci, pričom mal zistené príjmy navrhovateľa, resp. navrhovateľa a jeho manželky, výdavky navrhovateľa a po zhodnotení celkovej situácie navrhovateľa dospel k záveru, že nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci. Súd nepriznal navrhovateľovi v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania, keďže navrhovateľ bol v konaní neúspešný.
Súd nepriznal navrhovateľovi ani oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko v danom prípade bol navrhovateľ neúspešný a išlo o zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva a preto mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 35,- Eur v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), nakoľko je poplatníkom, keďže podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní bol neúspešný.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie odvolania a požiadal o náhradu trov konania. V prvom rade navrhovateľ poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktorými mu bol priznaný nárok na oslobodenie od súdnychpoplatkov, alebo pridelený bezplatný právny zástupca v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy v čase podania návrhu v tejto právnej veci (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sp/15/2015-23 z 18. marca 2015 o odmietnutí odvolania navrhovateľa, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 121/2010 z 27. júla 2011 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/68/2013-15 z 13. marca 2014 o zrušení rozhodnutia odporcu sp. zn. 7788/2013 z 28. októbra 2013 a jeho vrátení na ďalšie konanie, ktoré pripojil k podanému odvolaniu).
V odvolaní uviedol, že napadnutým rozhodnutím sú mu upierané jeho práva na oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. na pridelenie bezplatného právneho zástupcu. Podľa navrhovateľa takéto konanie a rozhodovanie súdu je v rozpore s Dohovorom ESĽP o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), s Dodatkovými protokolmi k tomuto Dohovoru, so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a Opčného protokolu k nemu, Medzinárodným dohovorom o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, Medzinárodným dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, či trestaniu, Medzinárodným dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k nemu, Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), rozhodnutiami a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 102/2012 z 2. mája 2012, podľa ktorého, cit.: „Z hľadiska rešpektovania základných princípov právneho štátu by bolo neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky sťažovateľa, ktoré vznikli za predchádzajúcej právnej úpravy, riadili novou právnou úpravou.“ Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo 9/2013, z ktorého vyplýva aplikačná prednosť Dohovoru a Ústavy pred dikciou zákona.
Podľa názoru navrhovateľa rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov musí zodpovedať tomu, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery znemožnené uplatňovať, alebo brániť svoje právo, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/219/2010 z 26. októbra 2010, podľa ktorého, cit.... „pomermi účastníka sú najmä pomery majetkové, tak aj rodinné, sociálne a zdravotné, ktoré nie sú len dočasnej, alebo prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník nemôže splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie súd nemôže od neho spravodlivo žiadať...“.
V odvolaní navrhovateľ ďalej dôvodil tým, že konanie a rozhodovanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a pritom dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných veciach alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, ako i v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze, napr. PL. ÚS 36/95 vyslovil, cit..... „k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, kde platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo jeho ustanovenia, ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99).“
Poukázal taktiež na to, že...“Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR a čl. 6 ods. l Dohovoru - z hľadiska priameho dodržiavania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by bol ťažko obhájiteľný platný právny stav v Slovenskej republike, keď v časovo predchádzajúcom období tá istá sociálna situácia, tých istých osôb bola vyhodnotená viacerými súdmi, vrátane ústavného súdu ako odôvodňujúca priznanie práva na oslobodenie od súdnych poplatkov a práva na poskytnutie právnej pomoci a následne Centrum a súd, vychádzajúc z dikcie neskoršieho zákona zamietne nárok na oslobodenie a poskytnutie právnej pomoci. Odmietavé rozhodnutia musia byť posúdené a odôvodnené iz hľadiska súladnosti s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavou SR, ktoré majú aplikačnú prednosť pred dikciou zakona - (napr. ÚS SR I. ÚS 37/95, I. ÚS 26/94, I. ÚS 118/2010, III. ÚS 551/2012-32, I. ÚS 564/2012, rozsudok NS SR 3Sžo/9/2013 zo 16. mája 2013).
S poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/00, PL. 6/04, III. ÚS 328/05 dôvodil, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná.
Zároveň požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podanie odvolania.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení z 2. júla 2015 na odvolanie navrhovateľa uviedol, že sa plne stotožňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu a navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že po preskúmaní podmienok podľa § 6, § 6a zákona o poskytovaní právnej pomoci v platnom znení dospel k záveru, že navrhovateľ sa nenachádza v stave materiálnej núdze, čím nespĺňa jednu z podmienok nároku na poskytovanie právnej pomoci. Zároveň uviedol, že odporca zvažoval postup podľa § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci a za týmto účelom skúmal, či existujú primerané okolnosti na poskytnutie právnej pomoci, t.j. posúdil jeho príjem a príjem jeho manželky vrátane ich bežných výdavkov, zaoberal sa ich sociálnou situáciou ako aj povahou sporu. Skonštatoval, že v predmetnej veci neexistujú také okolnosti žiadanej právnej pomoci, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci podľa uvedeného ustanovenia cit. zákona. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa potvrdil ako vecne správne napadnuté rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým podľa ust. § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnej pomoci navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).
Senát odvolacieho súdu z predloženého spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že medzi účastníkmi konania v preskúmavanej veci skutkový dej v podstate nie je sporný, avšak medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné posúdenie skutkových zistení týkajúcich sa nepriznania nároku na poskytnutie právnej pomoci z pohľadu aplikácie ustanovenia § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, keď navrhovateľ tvrdil, že neprihliadnutie na jeho ťažké zdravotné postihnutie pri posudzovaní jeho hmotnej núdze je diskriminačné s poukazom na Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor a medzinárodné predpisy EÚ a OSN.
V prvom rade Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na účel zákona o poskytovaní právnej pomoci, ktorým je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, v azylových veciach alebo v konaní o administratívnom vyhostení podľa osobitného predpisu a prispieť k predchádzaniu vzniku právnych sporov (§ 1).
Zákon o poskytovaní právnej pomoci ustanovuje podmienky poskytovania právnej pomoci, postup fyzických osôb a príslušných orgánov v konaní o nároku na priznanie právnej pomoci a inštitucionálnezabezpečenie poskytovania právnej pomoci (§ 2).
Podľa § 4 ods. 1 písm. i) zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, na účely tohto zákona je materiálnou núdzou stav, keď fyzická osoba je poberateľom dávky a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi alebo stav, keď príjem fyzickej osoby nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima a táto fyzická osoba si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojim majetkom.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, do príjmu fyzickej osoby, ktorá žiada o poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „žiadateľ“), sa započítavajú príjmy obdobne ako pri výpočte príjmu fyzickej osoby na účely určenia súm životného minima; to neplatí, ak sú spoločne posudzované fyzické osoby účastníkmi sporu v súdnom konaní s protichodným postavením
Podľa § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom (§ 2 zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 372/2004 Z.z.) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy (zákon č. 663/2007 Z.z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa odseku 1 písm. a) a b) musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci bez finančnej účasti.
Podľa § 6b ods. 2 zákona č. 327/2005 Z.z. ak príjmy prevyšujú zákonom určenú hranicu materiálnej núdze, centrum môže poskytnúť právnu pomoc s finančnou účasťou oprávnenej osoby, ak je to primerané okolnostiam žiadanej právnej pomoci.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok, v znení neskorších predpisov).
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd SR, vzhľadom k množstvu súdnych rozhodnutí uvádzaných navrhovateľom v podanom odvolaní, považuje za potrebné a nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k zmene právnej úpravy, a teda aj pravidiel pre ustanovovanie právneho zástupcu v občianskom súdnom konaní. Okrem zmeny subjektu, ktorý o poskytnutí právnej pomoci rozhoduje, došlo aj k zmene podmienok, a to v smere ich konkretizácie v zákone o poskytovaní právnej pomoci, ktorý v § 6 ods. 1, § 6a ods. 1, ale i v § 4 ods. 1 písm. i) presne vymedzuje hornú hranicu príjmu žiadateľa pre priznanie nároku na bezplatnú, resp. čiastočne bezplatnú právnu pomoc.
Centrum právnej pomoci je v konaní a rozhodovaní viazaný čl. 2 ods. 2 Ústavy, a teda môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Centrum právnej pomoci zo zákona prihliada na užší kontext pomerov žiadateľa - prihliada na jeho majetkové, ale už nie na osobné pomery, kam by spadal aj zdravotný stav navrhovateľa a s ním posudzovanej osoby - manželky; prihliada teda na príjmy žiadateľa, ale už nie na jeho zvýšené výdavky v dôsledku potreby špeciálneho stravovania, špeciálnych pomôcok, liekov, či lekárskeho ošetrenia a pod.
Preto, ak odporca po zistení, že príjmy navrhovateľa a s ním posudzovanej osoby, t.j. manželky navrhovateľa, presahujú hranicu príjmu ustanovenú v § 6, ako aj v § 6a ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, t.j. 1,4-násobok sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby a súčasne presahujú 1,6-násobok tejto sumy pre dve plnoleté fyzické osoby v mesiaci podania žiadosti teda v apríli 2014 a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, nemôže postupovať inak, než rozhodnúť o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci navrhovateľovi z dôvodu, že tento nesplnil požiadavku materiálnej núdze, ktorá je jedným z predpokladov pre poskytnutie právnej pomoci v režime zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. V danom prípade prichádza do úvahy použitie ustanovenia § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci, ktorý zohľadňuje ďalšie okolnosti, aj napriek prekročeniu stanovenej hranice dosiahnutého príjmu. Krajský súd po posúdení použitia predmetného ustanovenia, dospel k správnemu záveru, že vzhľadom na zistené príjmy navrhovateľa, resp. navrhovateľa a jeho manželky, výdavky navrhovateľa, celkovú sociálnu situáciu a povahu sporu, nie sú dané okolnosti pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci pre navrhovateľa, pričom odporca pri postupe podľa Usmernenia Centra právnej pomoci č. 1/2012 z 5. januára 2012 nevybočil z medzí a hľadísk stanovených zákonom.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa, ktorou namietal, že krajský súd rozhodol v rozpore s Dohovorom, s Dodatkovými protokolmi k tomuto Dohovoru, so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN, schválenej Organizáciou spojených národov v New Yorku dňa 10. decembra 1948, s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a Opčného protokolu k nemu, schváleného v roku 1966, s Medzinárodnym dohovorom o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach, schváleného v roku 1966, s Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem diskriminácie na akomkoľvek základe, schváleného v roku 1979, s Medzinárodným dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu, schváleného v roku 1984, s Medzinárodným dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím a Opčného protokolu k nemu, ako aj s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré citoval v odvolaní dôvodiac, že boli porušené jeho práva zaručené vyššie uvedenými ustanoveniami Ústavy a medzinárodných zmlúv EÚ a OSN, keď krajský súd rozhodol inak ako viaceré súdy, vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď vyhodnotili jeho situáciu ako odôvodňujúcu priznanie práva na oslobodenie od súdnych poplatkov a práva na poskytnutie právnej pomoci.
Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že zákonodarca v zákone o právnej pomoci upravuje predmet a rozsah právnej pomoci, ako aj podmienky jej priznania vo vzťahu k žiadateľom a pôsobnosť a úlohy orgánov verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti na poskytnutie právnej pomoci. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu zdravých fyzických osôb nachádzajúcich sa v materiálnej núdzi, ale z obsahu jeho právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že sa vzťahuje na sociálne odkázané fyzické osoby, ktoré za splnenia zákonom ustanovených podmienok sa nachádzajú v takej sociálnej, finančnej a majetkovej situácie, ktorá im neumožňuje zabezpečenie právnej pomoci na ochranu ich práv a právom chránených záujmov, teda aj osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Cieľom zákonodarcu je zabezpečiť reálny prístup k Ústavou deklarovaným právam fyzických osôb a harmonizovať právo Slovenskej republiky s právom Európskeho spoločenstva všetkým fyzickými osobám, ktoré sa ocitli v materiálnej núdzi bez rozdielu, teda bez diskriminácie, založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. Zákonodarca ustanovuje kritériá, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľov o právnu pomoc, aby sa predišlo jej zneužívaniu neoprávnenými osobami. Kladie základy inštitucionálneho zabezpečenia posudzovania žiadostí asamotného poskytovania právnej pomoci, zakotvuje postup pri žiadaní o poskytnutie právnej pomoci, rozhodovanie o jej poskytnutí a možnosť jeho preskúmania súdom. Materiálnu núdzu ustanovuje ako jednu z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci tak, že hranicu materiálnej núdze ustanovuje na úrovni 1,4 násobku sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a jej ďalšiu podmienku, že žiadateľ si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojim majetkom. Zákonodarca týmto zákonom súčasne splnil povinnosť transpozície smernice Rady č. 2003/8/ES z 27. januára 2003 na zlepšenie prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch (ďalej len „smernica“), a teda harmonizácie s právom Európskeho spoločenstva a Európskej únie. Štát žiadnym spôsobom negatívne nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto druhu v absolútne všetkých prípadoch, t.j. bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu oblastí, v ktorých sa právna pomoc poskytuje (t.j. systémom „každému a vo všetkom“), pozitívny záväzok štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch.
Senát odvolacieho súdu z uvedených dôvodov nemohol prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa, že krajský súd v danej veci rozhodol vo vzťahu k jeho žiadosti diskriminačne a tým aj v rozpore s čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv podpísanej v New York dňa 10. decembra 1948, v zmysle ktorej všetci sú si rovní pred zákonom a majú právo na rovnakú právnu ochranu bez akejkoľvek diskriminácie. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti akejkoľvek diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu a proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie.
Senát odvolacieho súdu taktiež nemohol prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľa, že krajský súd v danej veci rozhodol diskriminačne a tým v rozpore s čl. 6 a čl. 46 Dohovoru, ktoré chránia princíp právnej istoty a právo na spravodlivé súdne konanie.
K pripojených rozhodnutiam navrhovateľom k podanému odvolaniu (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sp/15/2015-23 z 18. marca 2015, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 121/2010 z 27. júla 2011, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/68/2013-15 z 13. marca 2014) odvolací súd uvádza, že pokiaľ sa navrhovateľ v súdnom konaní odvoláva na niektoré rozhodnutia, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav v jeho veci má prvky niektorého z uvádzaných rozhodnutí, a nie len pripojiť predmetné rozhodnutia k podanému odvolaniu, resp. len skonštatovať, že aj tieto rozhodnutia preukazujú odlišné rozhodovanie súdov vo vzťahu k napadnutému rozsudku. Rovnako je dôležité poznamenať, že súd nie je viazaný rozhodnutiami súdov vydanými v iných súdnych konaniach, nakoľko vždy je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré mohli byť medzičasom zmenené, aj s prihliadnutím na obdobie kedy boli predmetné rozhodnutia vydané.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej dáva do pozornosti ustanovenie § 24 ods. 4 zákona o advokácii, ktoré predstavuje alternatívu k bezplatnej právnej pomoci poskytovanej prostredníctvom Centra právnej pomoci. Je však vždy a výlučne na posúdení advokáta, či klient spĺňa predpoklady pre poskytnutie právnych služieb v režime § 24 ods. 4 zákona č. 583/2004 Z.z. o advokácii. Ide o súkromnoprávny vzťah a klient nemôže nútiť alebo autoritatívne od advokáta bezplatné poskytnutie právnych služieb požadovať.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že neúspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení § 250k O.s.p. v spojení § 250l ods. 2 O.s.p.).
Ďalej sa odvolací súd zaoberal rozhodnutím krajského súdu vo vzťahu k rozhodnutiu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a k uloženiu poplatkovej povinnosti.
Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že vzhľadom na bezúspešnosť navrhovateľa v spore nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a nakoľko mu vznikla poplatková povinnosť podaním opravného prostriedku, zaviazal ho na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 35,- Eur. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že v tomto prípade nejde o konanie, ktoré by bolo oslobodené od súdnych poplatkov (vecné oslobodenie - ust. § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). Rovnako na strane navrhovateľa nejde o osobu, ktorá by bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov (osobné oslobodenie - ust. § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch).
Zákon o súdnych poplatkoch síce upravuje v ust. § 4 ods. 3 oslobodenie od súdnych poplatkov tomu účastníkovi, ktorému bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu. V prípade, ak navrhovateľovi nebol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa osobitného predpisu (zákon č. 327/2005 Z.z.), je potrebné považovať rozhodnutie krajského súdu v časti, v ktorej vyrubil navrhovateľke súdny poplatok za konanie vo výške 35,- Eur, za vecne správne.
Rozhodovanie krajského súdu je taktiež súladné so zákonom, ak potom za takejto skutkovej a právnej situácie navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.
Podľa § 138 ods. 1 OSP, na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 138 ods. 4 OSP, ak bol účastníkovi priznaný nárok na právnu pomoc podľa osobitného predpisu, takéto rozhodnutie má účinky oslobodenia od súdnych poplatkov v rozsahu, v ktorom mu bola právna pomoc priznaná.
Z vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že na to, aby bolo možné účastníkovi priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, musia byť kumulatívne splnené dve základné podmienky. Oslobodenie od platenia súdnych poplatkov musia odôvodňovať pomery účastníka a súčasne nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Vzhľadom na vyššie uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že v danom prípade išlo o bezúspešné uplatňovanie práva a preto nebola splnená základná podmienka pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. V tejto časti preto považuje rozhodnutie krajského súdu za vecne správne.
Navrhovateľ v podanom odvolaní taktiež požiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov za podanie odvolania. V tejto súvislosti odvolací súd nemohol navrhovateľovi priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko aj v odvolacom konaní ide o zrejmú bezúspešnosť sporu vzhľadom na neúspech navrhovateľa v odvolacom konaní.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.