ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: O2 Slovakia, s.r.o., IČO: 35 848 863, Einsteinova 24, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0300/99/2013 zo dňa 25.07.2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/231/2013-50 zo dňa 10. decembra 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/231/2013- 50 zo dňa 10. decembra 2014 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SK/0300/99/2013 zo dňa 25.07.2013, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj č. P/533/2/2012 zo dňa 21.02.2013. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán na základe výsledkov kontroly, vykonanej v dňoch 03.08.2012 a 14.09.2012 v prevádzkarni Značková predajňa mobilných telefónov O2 Telefónica, Trojičné námestie 10, Trnava, podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) uložil žalobcovi pokutu v sume 1 000,- Eur pre porušenie:
1. zákazu upierať práva spotrebiteľa podľa § 3 ods. 1 (každý spotrebiteľ má právo na uplatnenie reklamácie) v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko pri predmetnej kontrole bolo zistené, že v reklamačnom poriadku v časti 2. PODMIENKY REKLAMÁCIE v bode 2.2 Záručné podmienky bolo uvedené: „Záruka sa nevzťahuje najmä na vady spôsobené neodborným alebo neoprávneným zásahom (vrátane zmeny alebo iného zásahu do softvéru), používaním v rozpore snávodom na použitie, vniknutím cudzích látok do Prístroja, nesprávnou údržbou, v prípade poškodenia vplyvom neodvratnej udalosti (živelná pohroma), mechanickým poškodením vinou Zákazníka alebo tretej osoby; ak bol Tovar pripojený na iné než predpísané napájacie napätie, prepätím alebo pokiaľ bola vada spôsobená v spojené s neštandardným Príslušenstvom. Ďalej sa záruka nevzťahuje na vady Tovaru, na ktorom boli porušené ochranné prvky (plomby) slúžiace na zistenie neodbornej montáže a manipulácie. Záruka nemôže byť uplatnená v prípade, ak je vyžadovaná modifikácia alebo adaptácia na rozšírenie funkcií Tovaru oproti zakúpenému prevedeniu, alebo možnosť jeho prevádzkovania v inom štáte, než pre ktorý bol navrhnutý, vyrobený a schválený. Pokiaľ bude v priebehu opravy zistené, že sa záruka na reklamovanú vadu nevzťahuje, hradí náklady na takú opravu Zákazník. Záruka sa taktiež nevzťahuje na vady zavinené následkom havárie vozidla, v ktorom bol Tovar nainštalovaný, opotrebovaním v dôsledku používania Tovaru (škrabance, ošúchanie klávesnice a pod.), nešetrným, nedbalým používaním, prenášaním a odkladaním výrobku (vypadnutie telefónu z držiaka, skrivená alebo zlomená anténa, anténny konektor, odlomené zarážky a vodiace drážky batérie, skrat kontaktov konektora kovovou mincou, sponkou a pod.) alebo nešetrnou a neadekvátnou manipuláciou mobilného telefónu a autopríslušenstve“ a zároveň v reklamačnom poriadku v časti v časti 2. PODMIENKY REKLAMÁCIE v bode 2.5 Posúdenie reklamácie bolo tiež uvedené: „Reklamácia bude odmietnutá, najmä ak: - ak ide o vady, za ktoré podľa tohto reklamačného poriadku Predajca nezodpovedá z dôvodov v ňom ustanovených alebo vyplývajúcich z platných právnych predpisov.“, čo je v rozpore s § 4 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa;
2. zákazu používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 4 v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko šetrením predmetného podnetu spotrebiteľa bolo zistené, že informácie poskytnuté v zmluve o vykonaní opravy predkladanej spotrebiteľom pri uplatnení reklamácie, boli vzhľadom na veľkosť písma pre bežného spotrebiteľa nevhodne poskytnuté, nakoľko boli nečitateľné, písané veľmi malým písmom, pričom takéto konanie žalobcu vykazovalo znaky nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého opomenutia podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, čím boli naplnené znaky nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa;
3. zákazu používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 2 písm. a) a podľa § 7 ods. 2 písm. b) v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko predmetnou kontrolou bolo zistené, že v súvislosti s uplatnením reklamácie žalobca postupoval v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti, čím mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľov vo vzťahu k poskytovanej službe, čo mohlo mať za následok značné ovplyvnenie schopnosti spotrebiteľov urobiť rozhodnutie, ktoré by pri nedostatku informácií inak neurobili, keď namiesto potvrdenia o prijatí reklamácie žalobca vydával spotrebiteľom „Zmluvy o vykonaní opravy“, čím boli naplnené znaky nekalej obchodnej praktiky v zmysle § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona o ochrane spotrebiteľa;
4. povinnosti riadne informovať spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe reklamácie v zmysle § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko predmetnou kontrolou bolo zároveň zistené, že v reklamačnom poriadku v časti 2. PODMIENKY REKLAMÁCIE v bode 2.3 Záručná doba bolo uvedené: „V prípade výmeny niektorej súčiastky Tovaru je záručná doba na túto súčiastku 3 mesiace a začína plynúť dátumom prevzatia Tovaru, resp. dátumom, ktorý bol v protokole o reklamácii, resp. v inom relevantnom doklade o prevzatí reklamovaného Tovaru do opravy, dohodnutý ako deň prevzatia reklamovaného Tovaru po oprave, resp. v prípade skoršieho prevzatia, dňom prevzatia reklamovaného tovaru po oprave.“, čo je v rozpore s § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 250k ods. 1 OSP neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd nepriznal.
Na základe obsahu napadnutého rozhodnutia krajský súd vyhodnotil, že správne orgány spoľahlivo zistili skutkový stav veci, pričom prvostupňový orgán za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci sám zabezpečil dôkazy potrebné pre posúdenie veci, ktoré spolu s podnetom na výkon kontroly a podkladov doručených spotrebiteľom nesporne preukázali, že žalobca upieral právaspotrebiteľa na uplatnenie reklamácie ako aj nedodržal zákaz používať nekalú obchodnú praktiku vo forme klamlivého opomenutia a nedodržal zákaz používať obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe, ako aj riadne informovať spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe reklamácie.
S poukazom na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia podľa § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku krajský súd námietky ohľadne nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zisteného skutkového stavu vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa krajského súdu preskúmavané rozhodnutia oboch stupňov spĺňajú požiadavky správneho poriadku, sú presvedčivo odôvodnené. Žalovaný sa v nich náležite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce. Je zrejmé, že žalovaný sa vecou starostlivo zaoberal a svoj názor aj logicky odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie je teda riadne odôvodnené, čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal, zvážil všetky relevantné skutočnosti veci a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu s ohľadom na zmysel a účel záujmu chráneného právnymi normami na ochranu spotrebiteľov.
S poukazom na znenie ustanovení § 2 písm. n), § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. b), § 7 ods. 1 a § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa krajský súd vyhodnotil, že žalovaný správne zohľadnil charakter poskytovanej služby, úroveň odbornej starostlivosti požadovanej v tejto oblasti, ako aj úroveň informovanosti, vedomosti a obozretnosti priemerného spotrebiteľa cieľovej skupiny, ktorej boli ponúkané služby adresované.
Pri posúdení porušenia práva spotrebiteľa, byť informovaný predávajúcim o podmienkach a spôsobe reklamácie, krajský súd s poukazom na ustanovenia § 8 ods. 4 a § 18 ods. 1, 4, 6 a ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa mal za preukázané porušenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa žalobcom. K porušeniu zákona došlo tým, že žalobca deklaroval v bode 2.5 reklamačného poriadku odmietnutie reklamácie pre prípad, ak ide o vady, za ktoré podľa tohto reklamačného poriadku nezodpovedá z dôvodov v ňom vymedzených. Uvedeným konaním žalobca uprel spotrebiteľovi právo na uplatnenie reklamácie podľa § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, čím zhoršil jeho postavenie tým, že mu výrazne sťažil, respektíve zmaril možnosť uplatnenia reklamácie. Podľa krajského súdu za zistený protiprávny stav žalobca plne zodpovedá bez ohľadu na dôvody uvedené v žalobe ako aj bez ohľadu na to, že opravil nesprávne uvedenú lehotu na uplatnenie zodpovednosti za vady z trojmesačnej na zákonnú 24 mesačnú lehotu. Tým, že žalobca v bode 2.3 reklamačného poriadku uviedol, že v prípade výmeny niektorej súčiastky tovaru je záručná doba na túto súčiastku 3 mesiace, porušil povinnosť riadne informovať spotrebiteľa o podmienkach a spôsobe reklamácie v zmysle § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Tvrdenie žalobcu, že žiadnemu spotrebiteľovi nikdy nebola poskytnutá na vymenenú súčiastku kratšia než 24 mesačná záručná doba, považuje súd za bezpredmetné, nakoľko niektorých spotrebiteľov mohlo od uplatnenia si reklamácie odradiť práve prečítanie reklamačného poriadku, v ktorom bola uvedená kratšia reklamačná doba.
Krajský súd dôvodil, že spotrebiteľ je nepochybne v danom prípade slabšou zmluvnou stranou, ktorý v snahe kúpiť tovar spravidla náležite nevyhodnotí rozsiahle zmluvné podmienky pripravené predávajúcim v časovom predstihu a navyše písané veľmi malým písmom. Takáto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tento výklad obsahu spotrebiteľskej zmluvy je v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže je priaznivejší pre spotrebiteľa, najmä, keď podľa § 54 ods. 1 citovaného zákona si spotrebiteľ nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Táto zmluvná podmienka obsiahnutá vo formulárových Všeobecných podmienkach spôsobuje menej priaznivejšie postavenie spotrebiteľa (rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/160/2011 zo dňa 28.05.2013).
Konanie žalobcu spočívajúce vo vydaní zmluvy o vykonaní opravy namiesto potvrdenia o prijatí reklamácie krajský súd vyhodnotil, ako konanie napĺňajúce znaky nekalej obchodnej praktiky. Táto je vrozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k poskytovanej službe.
Krajský súd preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutia žalovaného považoval námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom prvého stupňa ako aj žalovaným, za nedôvodnú. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci súd taktiež považoval za preukázané, že žalobca náležite, so všetkou starostlivosťou, ktorú je možné od neho ako poskytovateľa služby spravodlivo očakávať, neposkytol spotrebiteľovi podstatné informácie obsiahnuté v reklamačnom poriadku tak, aby boli pre neho čitateľné. Predložené informácie boli vzhľadom na veľkosť písma pre bežného spotrebiteľa nevhodne poskytnuté, čo krajský súd vyhodnotil ako konanie žalobcu vykazujúce znaky nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého opomenutia podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa.
K procesným námietkam krajský súd uviedol, že pri vydávaní oznámenia o začatí správneho konania postupoval prvostupňový správny orgán podľa § 18 ods. 2 správneho poriadku a konanie začalo dňom, keď tento orgán urobil voči žalobcovi ako účastníkovi konania prvý úkon. V danom prípade to je oznámenie o začatí správneho konania. Z predmetného oznámenia o začatí správneho konania je zrejmé, kto je účastníkom konania, aká právna povinnosť bola porušená, ustanovenie právneho predpisu, ktoré bolo porušené a oznámenie obsahuje aj špecifikáciu protiprávneho konania žalobcu, ktorým porušil zákonné povinnosti. Dôvodom začatia správneho konania bolo porušenie konkrétnych zákonných povinností uvedených aj v inšpekčnom zázname zo dňa 03.08.2012 a 14.09.2012. Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že žalovaný postupoval v súlade s § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, s výnimkou taxatívne vymedzených ustanovení, čo však nie je preskúmavaný prípad.
S poukazom na ustanovenia § 24 ods. 1, 5 a ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa krajský súd posúdil aj primeranosť výšky uloženej pokuty. Dôvodil, že výšku pokuty je v rámci administratívneho trestania nutné diferencovať a individualizovať, majúc na zreteli základné funkcie ukladania sankcií - individuálnu a generálnu prevenciu. V danom prípade žalovaný použil svoju diskrečnú právomoc v rámci zákonného rámca, ním uložená pokuta nevybočuje z medzí ustanovených zákonom a je v dolnej hranici trestnej sadzby. Krajský súd ju vzhľadom na zistené okolnosti považuje za primerane vysokú. Žalovaný podľa názoru súdu starostlivo zvážil všetky hľadiská pre určenie výšky pokuty v zmysle § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a to charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia. Krajský súd má za to, že skutkové okolnosti identifikované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného odôvodňujú sankciu v uloženej výške a uložená pokuta je v predmetnej veci vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná, tak z hľadiska represívneho, ako aj preventívneho.
Námietku žalobcu týkajúcu sa nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia krajský súd označil z nedôvodnú. Vychádzal z obsahu administratívneho spisu, na základe ktorého vyhodnotil, že predmetná lehota bola dodržaná, nakoľko porušenie bolo zistené v dňoch 03.08.2012 a 14.09.2012, prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 21.02.2013 a druhostupňové rozhodnutie dňa 25.07.2013. Z uvedeného je krajskému súdu zrejmé, že lehota na vydanie rozhodnutia podľa ustanovenia § 24 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého môže byť pokuta uložená do jedného roka odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odsekov 1 a 3 a do desiatich rokov podľa odseku 2 odo dňa porušenia povinnosti, bola dodržaná.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom vidí žalobca v nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho tvrdením o vykonaní predmetnej kontroly v rozpore so zákonom č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu a so zásadami správneho konania. Taktiež sa súd prvého stupňa nevyjadril k žalobcom namietanej absencii rozhodnutia, ktoré správny orgán mal vydať a na ktoré žalobca opakovanepoukazoval. Keďže podľa žalobcu absentovalo porušenie ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, začatie konania nespĺňa základnú hmotnoprávnu podmienku aplikácie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa a to existenciu porušenia povinností ustanovených týmto zákonom. Žalobca má za to, že správny orgán nerozhodol o porušení žiadneho ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, preto začatie konania o uložení pokuty nespĺňa základnú hmotnoprávnu podmienku aplikácie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa a to existenciu porušenia povinnosti ustanovených týmto zákonom.
Taktiež žalobca namieta, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal „so skutočnosťou podľa ktorej pri vykonávaní kontroly je žalovaný v zmysle § 4 Zákona o štátnej kontrole oprávnený vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie zistených nedostatkov a podľa § 5 Zákona o štátnej ochrane vyhotovovať takého záznamy je oprávnený inšpektor.“
Podľa žalobcu zákon o štátnej kontrole však neoprávňuje inšpektora SOI, aby v inšpekčnom zázname rozhodoval a právne kvalifikoval porušenie zákona u kontrolovanej osoby, preto aplikácia Správneho poriadku (t. j. vydanie rozhodnutia o porušení povinnosti) a s tým súvisiace využitie oprávnení žalobcu ako účastníka správneho konania je plne na mieste. Žalobca napáda, že z oznámenia o začatí konania zo dňa 16.01.2013 je zrejmé, že správny orgán začal správne konanie výlučne o uložení postihu, nie o porušení povinnosti.
K ďalším procesným pochybeniam žalobca uviedol, že žalovaný pri vykonaní kontroly inšpektormi a údajného zistenia nedostatku postupoval v rozpore s § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa a v rozpore s § 1 ods. 1 Správneho poriadku, keďže kontrola, o ktorú sa začaté správne konanie opiera, nebola vykonaná v súlade s procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie a rozhodovanie o právnych pomeroch účastníka. Týmto postupom bola žalobcovi v konaní odňatá možnosť uplatnenia svojich procesných práv, ktoré Správny poriadok nepochybne priznáva.
Nezákonnosť napádaného rozhodnutia správneho orgánu žalobca vidí v tom, že konanie žalobcu nenaplnilo znaky protiprávneho konania
Podľa žalobcu sa krajský súd nevyjadril v dostatočnej miere k jeho námietkam, napádajúcim vydanie rozhodnutia na základe nespoľahlivo zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným. Pri rozhodovaní žalovaný nebral do úvahy vyjadrenia žalobcu v správnom konaní. V prejednávanej veci žalovaný nevyhodnotil všetky dôkazy a námietky žalobcu ako účastníka konania ani jednotlivo ani v ich vzájomnej súvislosti, čím spolu s nedostatočne zisteným skutkovým stavom, dospel k nesprávnym právnym zisteniam.
Žalobca opakovane napáda nesprávne právne posúdenie veci, spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 4 ods. 2 písm. b), § 8 ods. 4 a § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa na zistený skutkový stav.
Má za to, že v žiadnom prípade nedopustil porušenia predmetných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.
Skutočnosť, že žalobca mal vo svojom reklamačnom poriadku v bode 2.2 uvedené, na čo sa záruka nevzťahuje, je plne v súlade so všetkými právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako aj všetkými normami európskeho práva, ktoré sú na území Slovenskej republiky priamo aplikovateľné.
Dôvodí ustanovením § 619 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého predávajúci zodpovedá za vady, ktoré má predaná vec pri prevzatí kupujúcim. Vzhľadom na túto skutočnosť predávajúci nemôže zodpovedať za poškodenie veci kupujúcim, ak kupujúci používal vec v rozpore s návodom na použitie, alebo vec poškodil úmyselne, či v dôsledku havárie alebo nešetrného zaobchádzania s vecou. Každý návod na použitie a záručný list spotrebiteľa upozorňujú, ako má výrobok používať, akého konania sa má vyvarovať, akú akosť, vlastnosti daný tovar má. Žalobca má za to, že krajský súd na vyššie uvedené skutočnosti neprihliadal, ani na fakt, že ustanovenie reklamačného poriadku žiadnym spôsobomspotrebiteľa na jeho právach neukracuje, iba spotrebiteľa upozorňuje, v akých prípadoch má počítať s tým, že jeho reklamácia nebude uznaná. Žalobca zdôraznil, že o uznaní záručnej reklamácie rozhoduje výlučne autorizovaná osoba, a to dokonca aj v prípade, ak ide o tovar, ktorý zákazník zakúpil pred viac ako 12 mesiacmi. Žalobca každý tovar, ktorý zákazník prinesie na reklamáciu počas záručnej doby, zasiela na posúdenie do autorizovaného servisného strediska. Nikdy neposudzuje reklamáciu sám, bez toho, aby sa k stavu nevyjadrilo autorizované stredisko.
Žalobca poukázal na obsah reklamačného poriadku, ktorý nezakazuje spotrebiteľovi priniesť tovar na reklamáciu a ani nič nehovorí o tom, že žalobca tovar na reklamáciu neprevezme, a teda spotrebiteľovi nezabraňuje uplatniť právo na reklamáciu. Podľa jeho názoru zákon na ochranu spotrebiteľa žiadne bližšie vymedzenie náležitostí reklamačného poriadku neustanovuje (ani pozitívne ani negatívne, čo reklamačný poriadok nemá obsahovať).
K namietanému porušeniu § 18 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa, spočívajúcemu vo vydaní zmluvy o vykonaní opravy pri reklamovaní tovaru namiesto potvrdenia o prijatí reklamácie, žalobca argumentuje, že zákon o ochrane spotrebiteľa, ani iný vykonávací predpis, neurčujú, ako má takýto písomný doklad vyzerať a akú má mať podobu. Poukazuje na to, že sporná zmluva o vykonaní opravy obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované právnymi predpismi na vybavovanie reklamácii. Sú v nej označení spotrebiteľ aj osoba, u ktorej si reklamáciu uplatňuje, je tam dátum prijatia, predpokladaný čas vykonania opravy, je v nej detailne označený reklamovaný tovar, poznámka, či je tovar reklamovaný v záručnej lehote a je podpísaná oprávnenými osobami. Opätovne žalobca uviedol, že každý právny úkon sa posudzuje podľa obsahu. Názov posudzovaného dokumentu je v danom prípade právne irelevantný a nemá spôsobilosť ovplyvniť správanie spotrebiteľa. Zákon ustanovuje povinnosti vydávať potvrdenie a písomný doklad, pričom nikde neustanovuje názvy týchto dokumentov. Všetky dokumenty, ktoré dostáva zákazník pri uplatňovaní svojej reklamácie v spoločnosti žalobcu sú preto plne v súlade so všetkými právnymi predpismi Slovenskej republiky a nepoškodzujú žiadne právo spotrebiteľa. Posúdenie tohto dokumentu za nekalú obchodnú praktiku krajským súdom žalobca označil za extenzívny výklad, pričom sa krajský súd ku všetkým skutočnostiam dostatočne nevyjadril.
K zistenému a sankcionovanému klamlivému opomenutiu (§ 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa) žalobca uviedol, že na podpisovanie zákazníckych dokumentov so svojimi zákazníkmi používa biometrický podpis. V praxi to znamená, že zákazník podpisuje pomocou biometrického podpisu dokument na elektronickom zariadení, tablete. Každému zákazníkovi, ktorý má problém text dokumentu na tomto zariadení prečítať otočí pracovník, ktorý predmetného zákazníka obsluhuje monitor, na ktorom si môže daný text zväčšiť podľa svojich potrieb. Každý zákazník tak má možnosť pohodlne si prečítať text, ktorý podpisuje zväčšený na akúkoľvek veľkosť, ktorá mu vyhovuje. Podľa žalobcu je zarážajúce, že správny orgán si pri žiadnej zo svojich kontrol v dňoch 03.08.2012 a 14.09.2012 túto skutočnosť nevšimol a krajský súd sa ku tejto skutočnosti taktiež nevyjadril.
Žalobca má za to, že v čase konania kontroly používal pri dokladoch vybavujúcich reklamácie veľkosť písma, ktorú nemožno v žiadnom prípade považovať za nekalú obchodnú praktiku podľa uvedeného § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vytýkaný nedostatok podľa žalobcu nenapĺňa žiadnu zo skutkových podstát uvedenú v citovanom ustanovení, teda neskrýva, ani neposkytuje nejasným viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie. Veľkosť písma používaná na zmluve o vykonaní opravy je plne dostačujúca a čitateľná voľným okom. Žalobca poukazuje na to, že za celú existenciu spoločnosti žalobcu nebola zaznamenaná jediná sťažnosť od spotrebiteľa ohľadne veľkosti písma na danom dokumente. Žalobca má za to, že v tomto prípade ide o výsostne súkromný a teda subjektívny názor osoby, ktorá stanovisko správneho orgánu pripravovala a krajský súd sa s tým stotožnil. Žalobca namieta, že krajský súd, podobne ako správny orgán, neuviedol podľa akého ustanovenia, účinného v čase konania predmetnej kontroly, považoval veľkosť písma za nedostatočnú.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Svoje konanie žalobca považuje za plne zákonné a akékoľvek konštatovanie jehoprotizákonnosti sa prieči základnému ústavnému princípu podľa uvádzaného článku Ústavy SR. Krajskému súdu vytýka, že pri argumentácii ohľadom výšky uloženej pokuty nezohľadnil najmä fakt, že žiadny spotrebiteľ nebol nikdy žiadnym spôsobom ukrátený na svojich právach. Žiadnemu spotrebiteľovi nebola odmietnutá možnosť uplatnenia reklamácie, pričom správny orgán takýto podnet neriešil. Veľkosť používaného písma, bola bežnou veľkosťou používanou na území Slovenskej republiky v spotrebiteľských vzťahoch, pričom spotrebiteľ má možnosť zväčšenia textu ešte pred podpisom zmluvy. Žiadny spotrebiteľ nie je ukrátený na právach tým, že predávajúci si určí, ako si nazve dokument, ktorý vydáva v súlade s § 18 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žiadnemu spotrebiteľovi nikdy nebola poskytnutá na vymenenú súčiastku kratšia než 24 mesačná záručná doba.
Podľa žalobcu, konaním žalovaného, bol ukrátený na subjektívnych právach, najmä práva na právnu ochranu, ktoré mu priznáva Správny poriadok a zákon na ochranu spotrebiteľa.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Námietky uvádzané v odvolaní sú svojím obsahom identické s dôvodmi uvedenými v žalobe, preto žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe, na ktorého obsahu vo vzťahu k zákonnosti jeho postupu a rozhodnutia trvá.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania žalovaného (§ 212 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 250i ods. 1 vety prvej OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Podľa § 250i ods. 3 OSP v rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy.
Podľa § 53c Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.09.2013, ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto ustanovením je neplatná.
Podľa § 619 ods. 1 Občianskeho zákonníka, predávajúci zodpovedá za vady, ktoré má predaná vec pri prevzatí kupujúcim. Pri použitých veciach nezodpovedá za vady vzniknuté ich použitím alebo opotrebením. Pri veciach predávaných za nižšiu cenu nezodpovedá za vadu, pre ktorú bola dojednaná nižšia cena.
Podľa § 620 ods. 1 Občianskeho zákonníka, záručná doba je 24 mesiacov. Ak je na predávanej veci, jej obale alebo návode k nej pripojenom vyznačená lehota na použitie, neskončí sa záručná doba pred uplynutím tejto lehoty.
Podľa § 622 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ide o vadu, ktorú možno odstrániť, má kupujúci právo, aby bola bezplatne, včas a riadne odstránená. Predávajúci je povinný vadu bez zbytočného odkladu odstrániť.
Podľa § 622 ods. 2 Občianskeho zákonníka kupujúci môže namiesto odstránenia vady požadovať výmenu veci, alebo ak sa vada týka len súčasti veci, výmenu súčasti, ak tým predávajúcemu nevzniknú neprimerané náklady vzhľadom na cenu tovaru alebo závažnosť vady.
Podľa § 622 ods. 3 Občianskeho zákonníka predávajúci môže vždy namiesto odstránenia vady vymeniť vadnú vec za bezvadnú, ak to kupujúcemu nespôsobí závažné ťažkosti.
Podľa § 623 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak ide o vadu, ktorú nemožno odstrániť a ktorá bráni tomu, aby sa vec mohla riadne užívať ako vec bez vady, má kupujúci právo na výmenu veci alebo má právo od zmluvy odstúpiť. Tie isté práva prislúchajú kupujúcemu, ak ide síce o odstrániteľné vady, ak však kupujúci nemôže pre opätovné vyskytnutie sa vady po oprave alebo pre väčší počet vád vec riadne užívať.
Podľa § 623 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o iné neodstrániteľné vady, má kupujúci právo na primeranú zľavu z ceny veci.
Podľa § 627 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dôjde k výmene, začne plynúť záručná doba znova odprevzatia novej veci. To isté platí, ak dôjde k výmene súčiastky, na ktorú bola poskytnutá záruka.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole“), kontrolou vnútorného trhu sa zisťuje, či výrobky a služby pri ich predaji a poskytovaní sú v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä či sa predávajú a poskytujú bezpečné, v správnom množstve, miere, hmotnosti a kvalite.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o štátnej kontrole, orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá.
Podľa § 2 písm. n) zákona o ochrane spotrebiteľa, na účely tohto zákona sa rozumie odborným posúdením vyjadrenie znalca alebo stanovisko vydané autorizovanou, notifikovanou alebo akreditovanou osobou alebo stanovisko osoby oprávnenej výrobcom na vykonávanie záručných opráv (ďalej len "určená osoba").
Podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru a kontroly (ďalej len "orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa. Podľa § 4 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie spotrebiteľovi upierať práva podľa § 3.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, nekalé obchodné praktiky sú zakázané.
Podľa § 7 ods. 2 písm. a), b) zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný spotrebiteľa riadne informovať o podmienkach a spôsobe reklamácie vrátane údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť, a o vykonávaní záručných opráv. Reklamačný poriadok musí byť na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi.
Podľa § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu, predávajúci alebo ním poverený zamestnanec alebo určená osoba je povinný poučiť spotrebiteľa o jeho právach podľa všeobecného predpisu; na základe rozhodnutia spotrebiteľa, ktoré z týchto práv spotrebiteľ uplatňuje, je povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie podľa § 2 písm. m) ihneď, v zložitých prípadoch najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa uplatnenia reklamácie, v odôvodnených prípadoch, najmä ak sa vyžaduje zložité technické zhodnotenie stavu výrobku alebo služby, najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených prípadoch možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku za nový výrobok.
Podľa § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ reklamáciu výrobku uplatnil počasprvých 12 mesiacov od kúpy, môže predávajúci vybaviť reklamáciu zamietnutím len na základe odborného posúdenia; bez ohľadu na výsledok odborného posúdenia nemožno od spotrebiteľa vyžadovať úhradu nákladov na odborné posúdenie ani iné náklady súvisiace s odborným posúdením.
Podľa § 18 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ reklamáciu výrobku uplatnil po 12 mesiacoch od kúpy a predávajúci ju zamietol, osoba, ktorá reklamáciu vybavila, je povinná v doklade o vybavení reklamácie uviesť, komu môže spotrebiteľ zaslať výrobok na odborné posúdenie. Ak je výrobok zaslaný na odborné posúdenie určenej osobe, náklady odborného posúdenia, ako aj všetky ostatné s tým súvisiace účelne vynaložené náklady znáša predávajúci bez ohľadu na výsledok odborného posúdenia. Ak spotrebiteľ odborným posúdením preukáže zodpovednosť predávajúceho za vadu, môže reklamáciu uplatniť znova; počas vykonávania odborného posúdenia záručná doba neplynie. Predávajúci je povinný spotrebiteľovi uhradiť do 14 dní odo dňa znova uplatnenia reklamácie všetky náklady vynaložené na odborné posúdenie, ako aj všetky s tým súvisiace účelne vynaložené náklady. Znova uplatnenú reklamáciu nemožno zamietnuť.
Podľa § 18 ods. 8 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie.
Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a.
Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 09.06.2013, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000 Sk.
Podľa § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.
Podľa § 24 ods. 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, konanie o uložení pokuty možno začať do 12 mesiacov odo dňa, keď orgán dozoru zistil porušenie povinnosti podľa tohto zákona, najneskôr do troch rokov podľa odsekov 1 a 3, a do desiatich rokov podľa odseku 2 odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Pokutu možno uložiť najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo.
Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.
Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu správneho orgánu v súvislosti s uložením pokuty za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, ako i posúdiť správnosť vyhodnotenia zisteného skutkového stavu vo vzťahu ku konštatovaným porušeniam práv spotrebiteľa.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k záverom súdneho prieskumu procesného postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutých rozhodnutí oboch stupňov a konštatovaného porušenia predmetných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa žalobcom s následkom sankčného postihu, vrátane jeho včasného uloženia a primeranosti čo do výšky uloženej pokuty, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).
Námietku žalobcu napádajúcu procesný postup predchádzajúci začatiu konania o uložení postihu podľa §24 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorému podľa žalobcu malo predchádzať konanie o porušení povinnosti, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Predovšetkým je potrebné poznamenať, že osobitné alebo samostatné konanie, ktorého výsledkom by bolo rozhodnutie s enunciátom konštatujúcim porušenie zákonnej povinnosti, sa v žiadnom konaní administratívneho trestania, ani v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, nevedie.
Konštatovanie porušenia zákonnej povinnosti zodpovednou osobou (v prípade administratívneho trestania ide o objektívnu zodpovednosť zákonom stanoveného porušiteľa zákona) s presným opisom skutku porušujúcim zákon alebo napĺňajúcim znaky skutkovej podstaty priestupku alebo správneho deliktu tak, aby nebol zameniteľný s iným, tvorí ako tzv. skutková veta súčasť výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje o vine deliktuálne zodpovednej osoby za spáchaný správny delikt spolu s jej následným postihom. Týmto je uloženie trestu, resp. administratívneho postihu, ktorý za to ktoré porušenie zákon ukladá.
V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.
V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o štátnej kontrole a zákona o ochrane spotrebiteľa postupuje podľa ustanovení správneho poriadku, a preto povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov bolo v konaní zistiť skutočný stav a pri tom postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania a vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy bolo potrebné pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní sankcie postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúci trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok, ).
Uvedený záver vyplýva zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.), upravujúceho právo na spravodlivé súdne konanie o občianskych právach a záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti osobe, pričom pod vymedzenie predmetu konania slovným spojením „akékoľvek trestné obvinenie“ vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívna zodpovednosť.
Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov 13. 02 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov, odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie.
V zmysle judikatúry najvyššieho súdu, ak teda správny poriadok neustanovuje hmotnoprávnu a ani procesnoprávnu úpravu sankcionovania správnych deliktov je potrebné vychádzať z právnej teórie, ktorá v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruhom subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). V prípade správnych deliktov ide o tzv. správnetrestanie, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.
S prihliadnutím na zákonnú úpravu výrokov rozhodnutí o vine a treste páchateľa v slovenskom právnom poriadku (napr. ustanovenie § 163 ods. 3 Trestného poriadku alebo § 77 zákona o priestupkoch) a podmienky konania predchádzajúce ich vydaniu, možno per analogiam konštatovať, že správny orgán prvého stupňa postupoval v súlade so správnym poriadkom, keď na základe kontrolných zistení začal konanie o uložení sankcie podľa § 24 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na kogentný charakter ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa a zásadu oficiality uplatňovanú v administratívnom trestaní, bolo povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa namietané konanie o uložení pokuty začať. Jeho výsledkom bolo rozhodnutie o uložení pokuty, v ktorého výroku správny orgán prvého stupňa správne uviedol i skutkovú vetu obsahujúcu presný popis skutku a zhrnutie skutkových zistení, ku ktorým kontrolný orgán dospel a ktoré použil ako podklad pre rozhodnutie o uložení pokuty za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto o porušení povinnosti žalobcom nebolo potrebné viesť osobitné konanie, tak ako sa žalobca domnieva.
V tejto súvislosti odvolací súd taktiež nemôže prisvedčiť žalobcovi v tvrdení, že inšpektor Slovenskej obchodnej inšpekcie v inšpekčnom záznamne v rozpore so zákonom o štátnej kontrole rozhodoval a právne kvalifikoval porušenie zákona kontrolovanou osobou. Z obsahu predmetných inšpekčných záznamov vyplýva, že ich obsahom je zaznamenanie priebehu výkonu kontroly, s uvedením dátumu a miesta jej realizácie, zúčastnených osôb, opisu kontrolných zistení s konštatovaním porušenia zákona s väzbou na konkrétne zákonné ustanovenia, vyjadrenia zástupcu žalovaného v kontrolovanej prevádzkarni, prijatých opatrení a pokynov, podpisov zúčastnených osôb a poučením o opravnom prostriedku podľa § 6 ods. 2 zákona o štátnej kontrole.
Predmetné inšpekčné záznamy tvoria podklad pre začatie konania o uložení sankcie, nie sú rozhodnutím, keďže neobsahujú právne záväzný výrok o právach a povinnostiach žalobcu. Navyše, v zmysle poučenia záznamov mal žalobca možnosť podať proti opatreniam písomné námietky a v priebehu správneho konania o uložení sankcie mal možnosť sa k zisteným skutočnostiam vyjadriť, čo aj využil.
Vo vzťahu k vyhodnoteniu skutkových zistení odvolací súd konštatuje, že tieto správne orgány oboch stupňov vyhodnotili správne, s prihliadnutím na cieľ sledovaný Občianskym zákonníkom a zákonom o ochrane spotrebiteľa, na záujmy slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch, ktorým je priemerne technicky zdatný spotrebiteľ, vzhľadom na predmet poskytovanej služby a predaja, ako i s prihliadnutím na povinnosť odbornej prevahy a povinnej odbornej starostlivosti žalobcu ako predajcu predmetných tovarov a poskytovateľa služieb.
V kontexte ochrany spotrebiteľa nie je možné prisvedčiť obchádzaniu zákona predložením zmluvy o vykonaní opravy, namiesto vystavenia potvrdenia o prijatí reklamácie v zmysle zákonných ustanovení (§ 18 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa), a to bez akýchkoľvek výhrad a povinností ukladajúcich spotrebiteľovi, v podstate nútenia ho do nového záväzkového vzťahu, z ktorého mu budú vyplývať ďalšie povinnosti. Pri uplatnení reklamácie spotrebiteľom je potrebné dodržať postup podľa § 18 zákona o ochrane spotrebiteľa, predovšetkým ho poučiť o jeho právach podľa § 622 a § 623 Občianskeho zákonníka, ako to vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 4 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa.
Námietka napádajúca nedostatok právneho predpisu pri konštatovaní porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa uvedením veľmi malého, nečitateľného písma v zmluve o vykonaní opravy, je taktiež odvolacím súdom hodnotená ako nedôvodná.
V bode 2. výroku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je uvedené zákonné ustanovenie, pod ktoré porušenie zákonnej povinnosti konaním žalobcu správny orgán subsumoval (§ 7 ods. 1 v spojení s § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa), pričom veľmi malé a nečitateľné písmo uvedené v predmetnej zmluve klasifikoval ako nevhodný spôsob poskytnutia podstatných informácií spotrebiteľovi. Obzvlášť v kontexte obchodných podmienok vyznievajúcich v neprospech spotrebiteľa sa vyhodnotenie skutkového stavu správnymi orgánmi oboch stupňov javí ako zákonné a spravodlivé, napĺňajúce účel ochrany spotrebiteľa. Skutočnosť, že v čase výkonu predmetnej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky (§ 53c Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1b nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 01.06.2014) veľkosť písma v zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou nebola striktne upravená, nemení nič na veci, že správny orgán veľmi malé a nečitateľné písmo v zmluve mohol podradiť pod vyššie uvedenú skutkovú podstatu predpokladanú zákonom o ochrane spotrebiteľa.
Na základe obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu ich zákonnosti konštatuje, že správna úvaha žalovaného na zistený skutkový stav je adekvátna a nevybočuje z medzí hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP). Žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, vrátane riadneho odôvodnenia proporcionality sankčného zásahu, mimochodom uloženého na samej spodnej hranici sadzby stanovenej zákonom. Vzhľadom na uvedené a na citované ustanovenia zákonov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny postupom podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.