3Sžo/100/2015

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a členov senátu JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobkyne: O.U., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., proti odporcovi: Okresný úrad Liptovský Mikuláš, odbor pozemkový a lesný, so sídlom Kollárová 2, Liptovský Mikuláš, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporcu č. k. OÚ-LM-PLO-19-2014/ 003296-11/KRA zo dňa 30.06.2014, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 22Sp/65/2014-22 zo dňa 13. februára 2015, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 22Sp/65/2014-22 zo dňa 13. februára 2015 p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline potvrdil rozhodnutie odporcu, ktorým Okresný úrad Liptovský Mikuláš v reštitučnom konaní podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodol, že navrhovateľka O.U. nespĺňa podmienky uvedené v § 3 na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu k príslušným pozemkom nachádzajúcim sa v kat. úz. O.. Krajský súd v Žiline takto rozhodol, keď dospel k záveru že práve sporný podiel 270/79680 už bol navrhovateľke priznaný právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu Liptovský Mikuláš č. k. 662 - 1978 /92 - 95 - Šd zo dňa 6. marca 1996, kde ako pôvodní vlastníci figurovali B. O. a F. O. a týkalo sa tiež aj pozemnoknižných vložiek 180, 289 a 229 kat. úz. V.. Krajský súd ďalej poukázal na skutočnosť, že to znamená, že celý spoluvlastnícky podiel v týchto vložkách v kat. úz. V., a to po právnych predchodcoch navrhovateľky už bol vysporiadaný, a to právoplatným rozhodnutím podľa Zákona o pôde, a preto navrhovateľka už nie je aktívne legitimovaná na získanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté podľa Zákona o pôde a ani na získanie náhrady za takéto nehnuteľnosti. Nie je preto možné domáhať sa reštitučným návrhom podľa zákona č. 503/2003 Z.z. vydania nového reštitučného rozhodnutia v minulosti už takto rozhodnutej veci.

Krajský súd tiež uviedol, že čo sa týka námietky, že v rozhodnutiach o priznaní podielov nanehnuteľnostiach v kat. úz. V. nebola uvedená W. W., tak ona nebola členkou Urbárskeho spoločenstva vo O., a preto nemohla byť uvedená ani v týchto rozhodnutiach, keďže tieto rozhodnutia riešili reštitučnú žiadosť podielnikov Urbárskeho spolku vo O.. Správny orgán však z úradnej činnosti mal vedomosť o tom, že jej ako fyzickej osobe bol podiel po B. O. priznaný, pričom sa jedná o skutočnosť známu správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktorú v zmysle § 34 ods. 6 Správneho poriadku netreba dokazovať.

K použitiu údajov v pozemkovej knihe správnym orgánom a vo vzťahu k námietke navrhovateľky o potrebe použitia konkrétnych podielov uvedených v pozemkovej knihe kat. úz. V. krajský súd uviedol, že správny orgán vychádzal z výšky podielových oktáv na spoločnej nehnuteľnosti určených v roku 1941 v zozname pôvodných vlastníkov a nie podľa podielov uvedených v pozemkovej knihe vo vložke 180, 229 a 289, rešpektoval rozhodnutie podielnikov z 30.10.1993. Títo vo svojom uznesení z Valného zhromaždenia Urbárskeho spolku vo O. rozhodli o tom, že tento pôvodný zoznam z roku 1941 bude základom pre uznanie majetkových podielov členom spoločenstva a majetkové podiely členov v ňom uvedené (oktávy alebo jej časti ) sa budú prepočítavať v podielovom zlomku 480/79680. Tiež sa uzniesli na tom, že takto určený majetkový podiel člena bude vo všetkých pozemnoknižných vložkách rovnaký, v takomto podiele bude vydaný alebo prerozdeľovaný. Krajský súd tiež uviedol, že to znamenalo, že majetkový podiel určený podľa veľkosti oktávy a prepočítaný na podielový zlomok bude pre oprávnenú osobu platiť aj v tých v pozemnoknižných vložkách, kde boli podiely zapísané. Uvedené rozhodnutie nebolo v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keďže v čase vydania tohto rozhodnutia už neboli údaje v pozemkovej knihe záväzné. Údaje v pozemkovej knihe sú súčasťou katastrálneho operátu ako zdroj údajov podľa § 8 ods. 1 písm. e) katastrálneho zákona, majú trvalú dokumentárnu hodnotu (§ 8 ods. 4 katastrálneho zákona) a je potrebné z tých údajov vychádzať, ak tieto neboli dotknuté akoukoľvek zmenou. Ak by teda rozhodnutie Valného zhromaždenia Urbárskeho spolku vo O. nebolo vydané, v tom prípade by bolo potrebné vychádzať z určitých podielov uvedených v jednotlivých pozemnoknižných vložkách, čo však v danom prípade podľa krajského súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti neprichádza do úvahy.

Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka a žiadala z hľadiska obsahu odvolania, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v odvolacom konaní tak, že zmení rozsudok krajského súdu a zruší rozhodnutie Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši. Poukázala na to, že správny orgán v konaní vo veci reštitúcie v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. v rozhodovacom procese nekonal súladne so zákonom a poukázala opätovne na príslušnú genézu z minulosti týkajúcu sa predmetných nehnuteľností.

Žalovaný správny orgán sa k odvolaniu navrhovateľky písomne vyjadril v tom zmysle, keď uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorý predmetné rozhodnutie správneho orgánu potvrdil ako súladné so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či krajský súd ako i správny orgán pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a či vzhľadom na námietky navrhovateľky ohľadne hodnotenia dôkazov bolo konanie vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Správne totiž argumentuje jednak Obvodný pozemkový úrad v Liptovskom Mikuláši ako i Krajský súd v Žiline v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, že ohľadne predmetných pozemkov bolo vo veci už vydané reštitučné rozhodnutie podľa zákona č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov na základe uplatneného reštitučného nároku, ktoré rozhodnutie je právoplatné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na príslušné dôkazné prostriedky nachádzajúce sa v administratívnom spise správneho orgánu a tiež i spisového materiálu Krajského súdu v Žiline dospel k záveru, že je možné vyvodiť záver, že navrhovateľke nepatrí podiel 366/79680, ako uvádza vo svojom opravnom prostriedku, ale jej patrí celý podiel po jej matke, konkrétne 182/79680 a polovica podielu po B. O., teda 91/79680, spolu teda 273/79680, čo po zaokrúhlení predstavuje 270/79680. Najvyšší súd sa preto stotožňuje s Krajským súdom v Žiline, že tento podiel už bol navrhovateľke priznaný právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu Liptovský Mikuláš č. k. 662 - 1978/92 - 95 - Šd zo dňa 6. 3. 1996, a to na základe Zákona o pôde č. 229/1991 Zb.

Taktiež podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR navrhovateľka nebola oprávnená požadovať priznanie spoluvlastníckeho podielu podľa zákona č. 503/2003 Z.z., nakoľko tento zákon upravuje len navrátenie vlastníckeho práva k pozemkom a nehnuteľnostiam, o ktorých nebolo meritórne rozhodované v rámci Zákona o pôde, ktorá skutočnosť vyplýva i z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach reštitučných, na ktorú skutočnosť správne poukazuje i Krajský súd v Žiline v dôvodoch svojho napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné taktiež naviac zdôrazniť, na rozdiel od dôvodenia krajského súdu, že keď neexistovali žiadne právne dôvody, aby si navrhovateľka mohla uplatniť opätovne reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z.z. (nakoľko predchádzajúce reštitučné konanie uplatnené navrhovateľkou bolo právoplatne v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. ukončené), tak by nemohol napr. existovať ani žiaden z dôvodov uvádzaných v § 62 ods. 1 Správneho poriadku na obnovu konania v reštitučnej veci podľa zákona č. 503/2003 Z.z.

Totiž podľa ustanovenia § 1 vety prvej zákona č. 503/2003 Z.z. tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu. Z poznámky bodu 1 pod čiarou k ustanoveniu § 1 má zákonodarca na mysli ako osobitný predpis zákon č. 229/1991 Zb. o pôde v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že aj z dôvodovej správy k zákonu o pôde vyplýva, že zákon č. 503/2003 Z.z. je len pokračovaním zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a má slúžiť na uplatnenie si reštitučných nárokov pre tie fyzické osoby, ktoré si neuplatnili, resp. nestihli uplatniť svoje reštitučné nároky v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Žiline ako súladný so zákonom v zmysle ustanovenia § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., keď navrhovateľka úspech v odvolacom konaní nemala a správnemu orgánu náhrada trov konania v zmysle zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.