Najvyšší súd

3 Sži 7/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu  

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Anny Elexovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.

v právnej veci žalobcu Mgr. M. P., bytom v K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., AK so

sídlom v B., proti žalovanému Ústavný súd Slovenskej republiky, so sídlom v Košiciach,

Hlavná č. 110, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. Spr 731/08 zo

dňa 14.augusta 2008, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č.k. 6 S 114/2008-36 zo dňa 12.marca 2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 6S 114/2008-36 zo dňa 12. marca 2009   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č.k. 6S 114/2008-36 zo dňa  

12. marca 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol

žalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. Spr 731/08 zo dňa 14.augusta 2008,  

ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie vedúcej kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky (prvostupňového správneho orgánu) č. Spr 653/08  

zo dňa 23. júla 2008. Rozhodnutím Vedúcej kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. Spr 653/08 (Inf 92/08) zo dňa 23.júla 2008 bolo žalobcovi oznámené, že ústavný súd  

na neverejnom zasadnutí pléna dňa 26.septembra 2007 uznesením rozhodol, že sudca ústavného súdu P. B. nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sp. zn. PL. ÚS

12/01; samotné uznesenie sprístupnené nebolo s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/

zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o slobodnom prístupe

k informáciám), § 34 a § 79 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len zákon o ústavnom súde), § 28 zákona č. 114/1993 Z.z. Spravovacieho a rokovacieho

poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len

Spravovací poriadok ústavného súdu).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 11 ods. 1  

písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná osoba obmedzí sprístupnenie

informácií, ak sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu okrem informácie o rozhodnutí  

alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy ako napríklad

zákon o ústavnom súde. Medzi zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a zákonom

o ústavnom súde je vzťah všeobecný – osobitný právny predpis, kde všeobecným právnym

predpisom je zákon o slobodnom prístupe k informáciám a osobitným právnym predpisom je

zákon o ústavnom súde. Na základe toho sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali.

Krajský súd uviedol, že nie je možné sprístupnenie akéhokoľvek rozhodnutia súdu v plnom

znení (výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku), čo vyplýva z už samotného

znenia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Rozhodnutie o nevylúčení sudcu z výkonu sudcovskej funkcie nie je rozhodnutím v merite

veci, je procesným rozhodnutím, a preto bolo podľa názoru krajského súdu postačujúce

poskytnutie informácie žalobcovi v takom rozsahu, ako ju poskytol žalovaný listom zo dňa

23. júla 2008.

Krajský súd uviedol, že doručovanie rozhodnutí ústavného súdu konkrétnym

subjektom je upravené v 34 zákona o ústavnom súde, § 28 Spravovacieho poriadku ústavného

súdu a § 45 a § 50 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých je taxatívne uvedený okruh

osôb, ktorým sa má rozhodnutie doručiť. Žalobca do takto vymedzeného okruhu účastníkov

nepatrí, a preto nie je možné jeho žiadosti o doručenie žiadaného uznesenia ústavného súdu

vyhovieť. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám neobsahuje výslovný a všeobecný

zákaz sprístupňovať informácie o rozhodnutiach. Definíciu pojmu „informácia“ neobsahuje

ani sám zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Obsah pojmu „rozhodnutie“ je

definovaný v procesných kódexoch, podľa ktorých má rozhodnutie obsahovať výrok,

odôvodnenie pokiaľ je zákonom predpísané (§ 25 ods. 4 Spravovacieho poriadku ústavného

súdu).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol

rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho

orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie; uplatnil si náhradu trov konania. Poukázal  

na ustanovenie § 5 zákona o slobodnom prístupe k informáciám (povinné zverejňovanie

informácií), ktoré žiadnym spôsobom neobmedzuje a nelimituje sprístupňovanie ďalších informácií na žiadosť. Rovnako z ustanovenia § 31 Spravovacieho poriadku ústavného súdu

(rozhodnutia ústavného súdu sa sprístupňujú prostredníctvom internetu a uverejňujú  

sa v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyplýva

obmedzenie prístupu k rozhodnutiam ústavného súdu, prípadne sprístupňovanie  

iným spôsobom. Podľa názoru žalobcu žalovaný nepostupoval v súlade so Spravovacím

poriadkom ústavného súdu a svojvoľne rozhodol, že rozhodnutie požadované žalobcom

nebude sprístupnené prostredníctvom internetu.

Žalobca poukázal na rozdiel medzi doručovaním rozhodnutia účastníkom konania

a sprístupňovaním rozhodnutí na žiadosť v zmysle zákona o slobodnom prístupe

k informáciám. Doručovanie rozhodnutia je upravené v Občianskom súdnom poriadku,

zákone o ústavnom súde, Spravovacom poriadku ústavného súdu, zákone č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní. Pri doručovaní sa rozhodnutie doručuje účastníkom v zákonom

stanovenej lehote, sú s ním spájané procesnoprávne aj hmotnoprávne dôsledky (podanie

opravného prostriedku a pod.) a rozhodnutie nie je anonymizované a obsahuje informácie,

ktoré by boli za iných okolností považované za utajované skutočnosti. Na druhej strane

sprístupňovanie informácií na žiadosť je charakteristické tým, že sa rozhodnutia sprístupňujú

iným subjektom ako účastníkom konania na základe osobitnej žiadosti (zákon o slobodnom

prístupe k informáciám); sprístupnené rozhodnutie neobsahuje informácie, ktoré sa v zmysle

zákona o slobodnom prístupe k informáciám považujú za utajované skutočnosti (osobné údaje

a pod.), so sprístupnením rozhodnutia na žiadosť zákon nespája žiadne ďalšie dôsledky.

Keďže zákon o ústavnom súde, Spravovací poriadok ústavného súdu, Občiansky súdny

poriadok ani iný predpis výslovne nevylučujú sprístupňovanie rozhodnutí ústavného súdu  

na žiadosť predloženú v súlade so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, nie je

možné dovodiť z ustanovení o doručovaní rozhodnutí, že sa tieto nesprístupňujú iným

osobám. Navyše, žalovaný na žiadosť žalobcu sprístupnil výrok požadovaného rozhodnutia,

avšak bez jeho odôvodnenia. Prvostupňový súd svojvoľne reštriktívne interpretoval

ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám, čím postupoval

v rozpore s interpretačným pravidlom definovaným v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky a zasiahol tak do práva žalobcu na informácie garantovaného Ústavou Slovenskej

republiky (čl. 26) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 10).

Poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Társaság

a Szabadságjogokért vs. Maďarsko (sťažnosť č. 37374/05) zo dňa 14. apríla 2009.

Žalobca pripomenul, že žiadal informáciu, ktorá sa bezprostredne týkala nestrannosti

a nezávislosti rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žiadal rozhodnutie,

ktorým plénum ústavného súdu nevylúčilo JUDr. P. B. z konania o súlade niektorých

ustanovení zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva a vyhlášky Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky č. 74/1986 Zb. s určitými ustanoveniami Ústavy

Slovenskej republiky (vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 12/01). JUDr. P. B. v čase, kedy bol

predkladaný návrh na začatie konania o súlade predpisov, nebol sudcom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ale bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a jedným z predkladateľov vo veci, o ktorej mal neskôr rozhodovať ako člen pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Z hľadiska postavenia súdov ako povinných osôb

podľa zákona o slobode informácií je potrebné podľa názoru žalovaného rozlišovať

poskytovanie informácií:

- o rozhodovacej činnosti,

- o rozhodnutí a výsledku konania – pojem „informácia o rozhodnutí alebo o vý-

sledku konania“ sa nevzťahuje na akýkoľvek dokument, ale len na informáciu

o merite veci; poskytovanie akýchkoľvek iných informácií, ktoré sa týkajú

rozhodovacej činnosti, je vylúčené,

- o iných skutočnostiach – napríklad informácie o nakladaní s majetkom štátu,

o organizačnej štruktúre, o právomoci, o predpisoch, pokynoch, inštrukciách,

sadzobníku správnych poplatkov a pod., ktorých zverejňovanie podlieha právnej

úprave zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Rozhodnutie pléna o nevylúčení sudcu z konania je rozhodnutím procesnej povahy,

ktoré ako také jednoznačne tvorí súčasť rozhodovacej činnosti súdu. Zákon o slobodnom

prístupe k informáciám je potrebné vzhľadom na zákon o ústavnom súde považovať za lex

generalis. Právo na prístup k súdnemu spisu má výlučne účastník konania alebo jeho právny

zástupca. Iným osobám môže byť takýto postup umožnený len so súhlasom predsedu senátu

za podmienky, že sú pre to vážne dôvody a súčasne oprávnené záujmy účastníkov  

tým nemôžu byť dotknuté. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v žalobe neuvádzal, že bol

ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím, pričom musí ísť o subjektívne práva

vyplývajúce z právneho predpisu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

1 Sž-o-KS 132/2004, publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky pod č. R 67/2005). V týchto konaniach sa striktne dodržiava koncentračná zásada.

Žalovaný má za to, že široko vykladané právo na prístup k informáciám,  

ako ho prezentuje žalobca, by pre súdy znamenalo, že tretia osoba, bez toho aby bola

účastníkom konania by mala mať právo v akejkoľvek súdnej veci domáhať sa vydania kópií

dokumentov zo súdneho spisu. Takýto rozširujúci výklad nezohľadňuje systematiku právneho

poriadku a je v rozpore so znením § 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214

ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na to, že išlo o posúdenie správnosti

aplikácie hmotnoprávneho predpisu (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe

k informáciám) na predmetnú právnu veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva  

vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25. apríla 2002 č. sťažnosti 64336/01).

V predmetnej právnej veci, ktorá sa týka prístupu k informáciám podľa zákona

o slobodnom prístupe k informáciám, je spornou otázka výkladu a následnej aplikácie

ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona na zverejnenie rozhodnutia žalovaného

o námietke zaujatosti.

Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého

subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť

informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým

pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah

obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky,

postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný

prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom odvolací

súd sa bude zaoberať obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1

písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktoré je v predmetnej veci sporné.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe

k informáciám povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu

nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov

alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie

o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy

(ktorými sú napríklad Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, zákon č. 335/1991 Zb.,

zákon o ústavnom súde).

Rozhodovacou činnosťou súdu je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť

kompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,  

ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky), rovnako aj kompetenciu

ústavného súdu rozhodovať vo veciach podľa čl. 125, čl. 125a, čl. 125b, čl. 126, čl. 127,  

čl. 127a, čl. 128, čl. 129 Ústavy Slovenskej republiky. V užšom slova zmysle sa rozho-

dovacou činnosťou súdu rozumie konanie a rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci,  

t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé procesné úkony,

procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o procesné

pravidlá vedenia konania (procesné úkony alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu

súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia súdu

v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia možno považovať napríklad ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka, rozhodnutie o námietke

zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po ich vydaní

konanie pred súdom pokračuje.

Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej

činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do vlastného

rozhodovania – porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej

konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti,

územnej celistvosti a pod. Na druhej strane však samotné pojednávanie vo veci samej je

verejné (okrem výnimiek stanovených zákonom) ako aj vyhlásenie rozsudku, prípadne

nálezu.

Rozhodnutie o námietke zaujatosti je svojou povahou procesným (čiastkovým)

rozhodnutím vydaným v priebehu súdneho konania, po vydaní ktorého bude súdne konanie

vo veci samej pokračovať; je rozhodnutím nevyhnutným pre samotné rozhodnutie vo veci

samej, (zloženie príslušného senátu alebo pléna súdu s nadväznosťou na 48 ods. 1 prvá veta

Ústavy Slovenskej republiky).

Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí súdu

v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom

končí). S prihliadnutím na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej ako aj vyhlásenie

rozsudku, prípadne nálezu, je verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu  

k týmto rozhodnutiam vo veci samej za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje

chránené zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.

Napokon s touto požiadavkou aj korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona

o slobodnom prístupe k informáciám ako aj § 31 Spravovacieho poriadku ústavného súdu.

Z logického a systematického výkladu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom

prístupe k informáciám vyplýva, že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú

informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie čiastkové procesné rozhodnutia vydané

v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale práve naopak pokračuje ďalej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že žiadateľ o informácie nemá

právo na sprístupnenie akejkoľvek informácie (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

V predmetnej právnej veci nezverejnenie rozhodnutia o námietke zaujatosti zo dňa  

26. septembra 2007 vrátane odôvodnenia a poučenia o opravnom prostriedku nepredstavuje

negatívny zásah do práva žalobcu na informácie, pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam

uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Žalobcovi bola poskytnutá požadovaná informácia, aj keď v inej forme, akú žiadal, a v takom

rozsahu, v akom to zákon o slobodnom prístupe k informáciám dovoľuje. Rozhodnutie

žalovaného vo veci samej, t.j. nález č.k. PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 4. decembra 2007,  

je zverejnené na internetovej stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky v súlade s § 31

ods. 1 Spravovacieho poriadku ústavného súdu.

Žalobcom citovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Társaság

a Szabadságjogokért proti Maďarsku zo dňa 14. apríla 2009 (č. sťažnosti 37374/05) sa týka

zverejnenia návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Maďarska vo veci preskúmania

ústavnosti niektorých ustanovení novely Trestného zákona, ktoré Európsky súd pre ľudské

práva považoval za informáciu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, že žalovaný je povinný podľa § 5 ods. 8 zákona o slobodnom

prístupe k informáciám zverejniť návrhy na začatie konania podľa čl. 125 až 126 a čl. 127a

až 129 Ústavy Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, že žalovaný nepochybil, keď žalobcovi poskytol informáciu o rozhodnutí

o námietke zaujatosti v takej forme, ako uviedol v prvostupňovom správnom rozhodnutí.

Krajský súd v Košiciach správne vyhodnotil skutkový stav a aplikoval naň príslušné

ustanovenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Na základe uvedeného Najvyšších súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č.k. 6 S 114/208-36 zo dňa 12.marca 2009 ako vecne správny

potvrdil (§ 250ja ods. 3 posledná veta, § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 246c ods.1

O.s.p v spojení § 224 ods. 1 O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., keď neúspešnému žalobcovi ich

náhradu nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 8. októbra 2009

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

predseda senátu

za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková