Najvyšší súd
3 Sži 5/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej
veci žalobkyne: M. T. S., a.s., P., IČO: X., právne zastúpená JUDr. J. F., advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom M., proti žalovanému: Najvyšší kontrolný úrad, P., o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo: 1098/2008/1.13 zo dňa 15
februára 2008, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.
21S/40/2008-103 zo dňa 09. decembra 2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č.k. 21S/40/2008-103 zo dňa 09. decembra 2008 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom zo dňa 09.12.2008, č.k. 21S/40/2008-103 Krajský súd
v Žiline zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 15.02.2008 číslo: 1098/2008/1.13 a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.
Vyššie uvedeným rozhodnutím žalovaný jej odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie
Najvyššieho kontrolného úradu zo dňa 15.01.2008 č. 461/2008 o nesprístupnení informácií
podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že na základe zisteného skutkového stavu
a vykonaného dokazovania správnym orgánom, s ktorým sa stotožňuje, dospel k záveru,
že nevyhovenie žiadosti žalobkyni o poskytnutie informácií, ktoré sa týkali kontroly podľa
poverenia predsedu č. 1414/09 zo dňa 20.08.2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16.10.2007
vykonanej na Meste Č. v období od 05.09.2007 do 22.11.2007 je v súlade so zákonom,
konkrétne ustanovením § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalobkyňa
totiž požadovala sprístupnenie informácií, ktorých sprístupnenie je zo zákona vylúčené
a týkali sa nie samotného rozhodnutia ani iného výsledku kontroly, ale priamo
preskúmavaných listinných dôkazov a to vyjadrení, vysvetlení, prípadne vyhotovení fotokópií
písomností a dokladov, čo je aj v rozpore s ustanovením § 22 ods. 4 zákona č. 39/1993 Z.z.,
v zmysle ktorého kontrolóri aj ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu
k tretím osobám mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti
s poskytovaním informácií vyžiadaných podľa ods. 1, 3. Zdôraznil, že v danom prípade
kontrolovaným subjektom bolo Mesto Č. a nie žalobkyňa. Rovnako námietku týkajúcu
sa neúplnosti predložených spisov považoval súd za nedôvodnú a vyhodnotil ju ako iný
spôsob, ktorým sa žalobkyňa snaží dostať ku skutočnostiam, ktorých zverejnenie požadovala
na žalovanom a týkajú sa zdôvodnenia utajovaných informácií. Predložený administratívny
spis postačuje pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobkyňou o nesprístupnenie informácií.
Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala
rozsudok krajského súdu zmeniť, rozhodnutie žalovaného zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie
a priznať náhradu trov konania. V dôvodoch uviedla, že rozsudok krajského súdu je
nesprávny a nezákonný, lebo vychádza z nesprávneho právneho posúdenia otázky,
či jej prináleží právo na sprístupnenie informácií a nesprávny postup súdu vidí v tom,
že si nezadovážil úplnú spisovú dokumentáciu. Poukázala na to, že žiadosť o sprístupnenie
informácií podala po tom, čo sa dozvedela o kontrole vykonanej správnym orgánom na Meste
Č., ktorou bolo preverované zvýšenie základného imania spoločnosti, a ktorou správny orgán
dospel k záveru „o zjavnom nepomere“ medzi znalecky určenou hodnotou vkladov
akcionárov S., s.r.o. a Mesta Č., k peňažnej sume v akej sa vložené vklady započítali za
plnenie emisného kurzu upísaných akcií. Keďže žalobkyňa nebola prizvaná ku kontrole, nie je
jej zrejmé, či k nesprávnemu záveru správny orgán nedospel preto, že Mesto Č. poskytlo
nesprávne a neúplné podklady a informácie. Poukázala na článok 26 ods. 4 Ústavy SR, podľa
ktorého obmedzenie práva na informácie je len jednou kumulatívnych podmienok, a tiež
názor ústavného súdu uvedený v nálezoch 4ÚS 40/03 č. 190/2003, 2ÚS 28/96 č. 7/97 ako aj
v PL.ÚS 15/1998, podľa ktorého je obmedzenie práva na informácie dovolené len vtedy, ak
sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky, s čím sa súd
dostatočne nevyporiadal. Súd nepovažoval za právne významné ani to, že žiadosťou
požadovali iba informácie k tej časti kontroly, ktorá sa týkala ich spoločnosti a aj keď
pripúšťa, že bolo netradičné o to žiadať podľa zákona č. 211/2000 Z.z., spoločnosť bola nútená tak urobiť, lebo ich správny orgán zo samotnej kontroly vylúčil. Ak mienil správny
orgán preskúmať majetkovú účasť Mesta Č. a ich spoločnosti ako to uviedol v protokole,
mohol kontrolu vykonať priamo u žalobkyne. Nesprávny je aj záver, že kontrolórom
v predložení dokladov o kontrole bránila povinnosť mlčanlivosti, ktorú sú voči tretím osobám
povinní zachovávať podľa § 22 ods. 4 zákona č. 39/1993 Z.z., lebo nemohli vychádzať
z iných než vlastných dokladov spoločnosti. S tým súvisí aj námietka, že nešlo o doklady,
ktoré vyžadujú utajenie, pretože zvýšenia základného imania spoločnosti sa týka jediný
dokument – notárska zápisnica č. N 1658, Nz 35201/2003 zo dňa 07.05.2003 o priebehu
mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti D. Č. a.s., ktoré rozhodlo o zvýšení
základného imania a teda ide o verejne prístupný dokument.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok krajského
súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP
po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk verejne vyhlásil rozsudok, a podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219
ods. 2 v spojení s § 372p ods. 1 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, preto sa k nim v celom rozsahu pripája z dôvodu,
aby sa pre účastníkov známe fakty, spolu s právnymi závermi krajského súdu nadbytočne
neopakovali a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,
o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje,
aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy
poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny
orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými
právami ako ten, o koho práva ide.
Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník
správneho konania domáhať preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom. Všeobecné
súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy vydaných v správnom
konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej
osoby.
Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sloboda prejavu
a právo na informácie sú zaručené.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti
(článok 26 ods. 4 Ústavy SR).
Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie
o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (§ 26
ods. 5 Ústavy SR).
Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 07.01.2008
požadovala informácie
- od ktorej osoby, resp. ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina
požadovala informácie,
- vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to majetkovej účasti Mesta Č.
pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného
vkladu do základného imania žiadateľa,
- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine
za účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania
žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania
žiadateľa,
- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala
na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta
Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného
a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,
- či kontrolná skupina umožnila štatutárnemu orgánu Mesta Č. vzniesť písomné
námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom
vyššie uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle § 15 ods. 1 písm. e/ zákona NR
SR č. 39/1993 Z.z. o Najvyššom kontrolnom úrade.
Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti žalobkyne nevyhovel a informácie podľa § 11
ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. nesprístupnil z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.
Zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v ustanovení § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, a v ustanovení §§ 8 až 13 obmedzenia
prístupu k informáciám.
Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní,
ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa
osobitých predpisov 24b (napr. odkaz na zákon NR SR č. 39/1993 Z.z. o NKÚ SR v znení
neskorších predpisov), okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly,
dohľadu alebo dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy 24b (§11 ods. 1
písm. g/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobode informácií).
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je štátny orgán, ktorý je vo svojej
kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (§ 1 ods. 1 zákona č. 39/1993 Z.z.
o Najvyššom kontrolnom úrade SR).
Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím
osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním
informácií vyžiadaných podľa ods. 1 až 3 (§ 22 ods. 4 citovaného zákona).
Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň
upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak,
aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona
o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Účelom ustanovenia § 11
citovaného zákona je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu kontroly orgánov
verejnej moci podľa osobitných predpisov. Práve z uvedených dôvodov (keďže žalobkyňa
nebola kontrolovaným subjektom) nebolo právom žalovaného požadované informácie
sprístupniť, lebo pri nariadenej kontrole, ktorej účelom bolo preverenie všeobecne záväzných
právnych predpisov pri nakladaní s verejnými prostriedkami a majetkom vo vybraných
mestách okresu, zamestnanci žalovaného vychádzali z podkladov predložených
kontrolovaným subjektom, t.j. Mestom Č.
V predmetnej veci nebolo popreté žalobkyňou uplatnené právo na informácie.
Toto právo je obmedzené zákonom o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý nedovoľuje
žalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovil
zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad SR nemal ani možnosť voľnej úvahy v tom,
či a ako svoju právomoc uplatní.
Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií
neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly,
preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
S poukazom na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil po tom,
čo dospel k záveru, že je v súlade so zákonom. V konaní neboli zistené skutočnosti,
ktoré by viedli k záveru, že by správne orgány vydali nezákonné rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250k ods. 1 veta prvá OSP tak, že žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní nemal úspech náhradu trov konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 08. apríla 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková