3Sži/43/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Eisteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, zastúpený: JUDr. Dušan Ďurík, advokát, s.r.o. so sídlom, Digital Park II, Eisteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12. apríla 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 197/2012-129 zo dňa 4. marca 2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 197/2012-129 zo dňa 4. marca 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 22RM/2012-11-I zo dňa 12. apríla 2012, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „KS BA“) sp. zn. Spr. 6063/2012 zo dňa 29.02.2012, ktorým bolo rozhodnuté o odmietnutí žiadosti žiadateľa, Mgr. Martina Škublu, advokáta, AK Škubla & Partneri s.r.o., zo dňa 16.02.2012. Žalobca žiadal o informáciu podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), a to o sprístupnenie informácii týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona číslo 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno - technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozsahu špecifikácie za obdobie kalendárnych rokov 2005 - 2006: 1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení súhlasu, 1b/ počet žiadostí, ktoré boli vrátené žiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, 2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie žiadosti žiadateľovi, pričom kritériom špecifikácie predstavuje rozdelenie podľa toho, či predmetom žiadosti o udelenie súhlasu bolo použitie informačno - technického prostriedku pri:

- vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

- odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo

- vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov 3/ uvedenie mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej žiadosti o udelenie súhlasu, pričom žiadateľ požaduje ku každej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie žiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu podľa bodu 2.

V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd uviedol, že žalobca žiadal poskytnúť informácie vo forme tabuľky podľa vzoru uvedeného v prílohe žiadosti.

Prvostupňovým rozhodnutím Krajský súd v Bratislave č. Spr. 6063/12 zo dňa 29.12.2012 rozhodol tak, že žiadosť žalobcu odmietol podľa ustanovenia § 15 ods. 1 posledná veta zákona č. 211/2000 Z.z. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade ide o požiadavku poskytnutia takých informácií, ktoré presahujú rámec zákona o slobode informácií, resp. ich nie je možné sprístupniť v zmysle citovaného zákona. Povinná osoba nevedie žiadne štatistické údaje v súvislosti s ustanovením § 4 ods. 1 a § 4 a zákona číslo 166/2003 Z.z. Uviedol, že vedie len štatistické údaje, ktoré je povinný spracovávať v súlade s platnými internými riadiacimi aktmi nadriadeného rezortu - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Vytváranie nových štatistických údajov podľa individuálnych požiadaviek žiadateľa by bolo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 v spojení s ustanovením § 21 a ods. 1 písm. a) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. O odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že právo na informácie je právom ústavným, nie však absolútnym. Možno ho obmedziť, ak tak ustanoví zákon v prípade, že ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ako je zrejmé aj z konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“), ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95) a každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Všetky základné práva slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnenie jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96) a každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Akceptujúc uvedené, je potom potrebné pýtať sa na účel zákona o informáciách, ktorý je formulovaný veľmi široko na báze pravidla „čo nie je tajné, je verejné“. Aj v tejto veci sa už vyslovil ústavný súd, keď judikoval, že účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode informácií) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14).

Potom je nevyhnuté stotožniť sa s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa.

Rovnako zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnémusubjektu ukladala povinnosť zhromažďovať vyhodnocovať, vyhľadávať a spracovávať informácie, požadované žalobcom ako žiadateľom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácie nenachádzajú. Rovnako z tohto zákona nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý inak vyplýva i z prvostupňového rozhodnutia a to, že žalobcom požadovanú informáciu bolo pre povinnú osobu možné získať len spracúvaním informácií zo súdnych spisov a vytvorením novej informácie, z čoho je s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zrejmé, že žalobcom žiadanú informáciu nemala povinná osoba k dispozícii, keďže ju nemala k dispozícii v takej forme, ako ju žalobca žiadal sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie podľa dostupných informácií by si vyžiadalo vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.

Krajský súd v Bratislave na základe uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol a rozhodol o trovách konania.

II.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na nové konanie, prípadne zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

V dôvodoch odvolania uviedol, že súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa jeho názoru, súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď ustálil, že povinná osoba nemá ani časť požadovaných informácii v tej podobe v akej o ne požiadal, respektíve, že tieto informácie nie je možné získať inak ako prácnym a dlhotrvajúcim nahliadaním do súdnych spisov. Na základe týchto nesprávnych skutkových záverov súd vyhodnotil, že spracovaním stoviek spisov by došlo k vytvoreniu novej informácie, ktorou v čase jej podania povinná osoba nedisponuje. K uvedenému záveru dospel po zvážení mimoriadnej technickej a časovej náročnosti obdobných procesov, úplne však pritom abstrahoval od kritéria intelektuálnej náročnosti.

Súd nereagoval na právnu argumentáciu o tom, že iným žiadateľom bolo povinnou osobou v skutkovo rovnakej veci vyhovené. Je pravdou, že žalobca v konaní tvrdil, že informácie možno získať aj zo súdnych spisov, avšak poukázal na fakt, že veľkú časť požadovaných informácií mala povinná osoba k dispozícii priamo v tej podobe v akej ju žiadateľ požadoval sprístupniť. Predmetné informácie už povinná osoba za účelom prerokovania správy o použití informačno - technických prostriedkov v minulosti spracovala, čo uznal aj samotný žalovaný vo vyjadrení, v ktorom uviedol, že informáciami disponoval, napádal len rozsah informácií, ktoré z týchto podkladov možno získať a sprístupniť. Za nesprávny záver považuje aj to, že požadované informácie nemožno získať ani zo súdneho registra „Ntt“ za roky 2005 a 2006. Tento záver súd výslovne nekonštatuje, vysvetľuje len, ako časovo a technicky by bolo náročné získavanie požadovaných informácií zo stoviek spisov. Argument, že je potrebné fyzicky vstupovať do súdnych spisov nie je podľa jeho názoru pravdivý.

Súd 1. stupňa dospel k nesprávnym skutkovým záverom o tom, že povinná osoba nemá priamo k dispozícii ani časť požadovaných informácií, že v okamihu podania žiadosti nemala spracovanú žiadnu časť požadovaných informácii a zároveň o nemožnosti získať ich inak ako len nahliadnutím dopríslušných súdnych spisov.

Žalobca vyjadril nesúhlas s názorom, že spracovaním informácii by vznikla nová informácia. Časť požadovaných informácií pod číslom 1 a 2 žiadosti sa v originálnej podobe nachádzajú v dispozícii krajského súdu, bolo možné ich len mechanicky vyňať a vložiť do textu odpovede na žiadosť z podkladov, ktoré krajský súd spracoval za účelom vyhotovenia správ, pričom všetky ostatné informácie bolo možné získať zo súdneho registra "Ntt“.

Aj v prípade, ak by bolo nutné spracovať odpoveď na žiadosť zo stoviek spisov, argumentácia súdu je neudržateľná a nemôže obstáť. Prípadná časová alebo technická náročnosť vybavenia žiadosti nie je dôvodom pre nesprístupnení požadovaných informácií. Tieto skutočnosti nemajú vplyv na to, či v súvislosti so spracovaním odpovede na žiadosť dochádza alebo nedochádza k vytvoreniu novej informácie. Požadované informácie nebude mať povinná osoba k dispozícii len v prípade, ak by si spracovanie odpovede na žiadosť vyžadovalo intelektuálne náročnú činnosť. Pri posudzovaní miery intelektuálnej náročnosti je neprípustné extenzívne vykladať zákonné ustanovenia, ktoré umožňujú obmedziť prístup k informáciám. Ak krajský súd rozhoduje v agende „NTT“, musí vedieť, koľko takýchto rozhodnutí vydáva a nemôže sa s úspechom vyhovoriť na to, že konkrétne takúto štatistiku nevedie. Súd 1. stupňa sa ani v náznakoch nezaoberal otázkou, či jednoduchý súčet rozhodnutí, ktoré spĺňajú žalobcom definované kritéria možno považovať za intelektuálne náročnú činnosť.

Podľa jeho názoru, žiadosť nemohla ochromiť chod povinnej osoby. Pokiaľ žalovaný a povinná osoba argumentovali tým, že by žalobcova žiadosť mala paralyzovať činnosť povinnej osoby, potom tento fakt nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby.

Súd ani v priebehu súdneho konania neustálil, či nebezpečenstvo ochromenia chodu povinnej osoby je dané konkrétne vo vzťahu k žalobcovej žiadosti. V prípade, ak by sa v zákonom uloženej lehote nepodarilo splniť požiadavku žalobcu, mohla povinná osoba prikročiť k predĺženiu lehoty. Žalobca poukázal aj na okolnosť, že povinná osoba už v minulosti rovnakej žiadosti vyhovela.

Z uvedeného dôvodu nezodpovedá zákonu postup, pre ktorý nebolo obdobnej žiadosti inej osoby vyhovené. V danej veci neexistoval žiaden konflikt dvoch proti sebe stojacich práv. Názoru, že pre poskytnutie informácie by bolo potrebné štatistické spracovanie údajov zo stoviek spisov protirečí s tvrdením súdu, že spracovaním odpovede na žiadosť žalobcu by došlo k vytvoreniu novej informácie. Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolaniu vyhovieť.

III.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého žalobca v odvolaní dezinterpretoval napadnutý rozsudok. Žalobca celkom jednoznačne formuloval aké informácie a v akej forme žiadal sprístupniť, a teda nebolo možné mu sprístupniť iné informácie ako tie, o ktoré žiadal a v inej forme ako v tej, v akej ich žiadal.

V danom prípade žalobca požadoval vytvorenie štatistiky podľa presne určených kritérií a v presne určenej forme, a teda nebolo možné pristúpiť k poskytnutiu čiastkových informácií v inej ako požadovanej forme. Ak teda žalobca namietal nesprávnosť záveru, že povinná osoba do okamihu podania žiadosti nemala spracované žiadne požadované štatistické informácie a zároveň, že ani súdny register „NTT" za roky 2005 a 2006 neobsahuje skutočnosti, z ktorých by požadované informácie bolo možné získať, nie je námietka žalobcu relevantná a je formulovaná skreslene. Podstata spočíva v tom, že povinná osoba v čase podania žiadosti nemala spracované všetky požadované štatistické informácie v požadovanej forme. Vo forme a rozsahu v akých žalobca požadoval sprístupnenie informácie sa nenachádzali ani v registri NTT za roky 2005 a 2006. Z uvedeného hľadiska sa námietky žalobcu javia ako neopodstatnené. Podstatná je okolnosť, že register NTT neobsahuje informácie v takej forme, v akej ich žalobca žiadal a pre sprístupnenie požadovaných informácií by bolo nevyhnutné vyplniť žalobcom predloženú tabuľku a vytvárať nové štatistické údaje podľa jeho predstáv a požiadaviek, čím by došlo k vytvoreniu novej informácie.

Pri posúdení miery intelektuálnej náročnosti činnosti vedúcej k sprístupneniu požadovaných informácií uviedol, že na tento problém existujú rôzne názory. Žalobca svoje názory vychádzajúce z odbornej literatúry vytrhol z kontextu a prijaté závery dezinterpretoval. Žalobca nepožadoval v žiadosti len uvedenie počtu vydaných rozhodnutí, ale požadoval aj vypracovanie podrobnej štatistiky z jednotlivých súdnych spisov, čím by nedošlo len k formálnemu spracovaniu existujúcich informácií ale aj inú pridanú hodnotu. Podľa jeho názoru sa prvostupňový súd zaoberal všetkými žalobnými námietkami. Poukázal aj na ustálenú súdnu prax a neprihliadol k žiadnej novej skutočnosti, na ktorých by postavil svoje rozhodnutie, rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého administratívneho rozhodnutia a nerozširoval dôvody nad tie, ktoré boli uvedené v napadnutom administratívnom rozhodnutí. Na námietku, ktorou žalobca poukázal na okolnosť, že povinná osoba už v minulosti vyhovela rovnakej žiadosti, čo žalobca preukazoval novinovým článkom žalovaný uviedol, že žalobca bol zodpovedný za vymedzenie okruhu informácií, ako aj za ním určenú formu a rozsah. Povinná osoba, žalovaný aj prvostupňový súd vychádzali z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je na ňom, aký záver v danej veci prijme.

Na základe uvedených dôvodov žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave 5 S/197/2012-129 zo dňa 04.03.2014 potvrdil.

IV.

V reakcii na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 13.08.2015 žalobca zotrval a rozviedol svoj právny názor na vec, ktorý podporil doložením niekoľkých podaní krajských súdov, ktoré sprístupnili žiadateľom informácie o výsledku rozhodovacej činnosti povinných osôb o žiadostiach na použitie informačno - technických prostriedkov podľa zákona číslo 166/2003 Z.z., z ktorých obsahu vyplýva, že v rámci odpovedí súdov tieto informovali žiadateľov o počte vrátených, zamietnutých, vyhovených žiadostí v rokoch 2005 a 2006.

V.

Žalovaný reagoval na predmetné podanie žalobcu vyjadrením zo dňa 19.01.2016, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách a žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

VI.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradne tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenie a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu a posudzuje, či je pravdivé tvrdenie žalobcu, že bol rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátený na svojich právach.

Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že žiadateľ v žiadosti o informáciu zo dňa 16.02.2012 požadoval podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe kinformáciám“) o sprístupnenie informácii týkajúcich sa § 4 ods. 1 a § 4a zákona číslo 166/2003 Z.z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno - technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozsahu špecifikácie za obdobie kalendárnych rokov 2005 - 2006: 1a/ počet rozhodnutí o udelení súhlasu a počet rozhodnutí o neudelení súhlasu, 1b/ počet žiadostí, ktoré boli vrátené žiadateľovi pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí, 2/ špecifikácie vyššie uvedených spôsobov rozhodnutia súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie žiadosti žiadateľovi, pričom kritériom špecifikácie predstavuje rozdelenie podľa toho, či predmetom žiadosti o udelenie súhlasu bolo použitie informačno - technického prostriedku pri:

- vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

- odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností alebo

- vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov 3/ uvedenie mena zákonného sudcu rozhodujúceho o predmetnej žiadosti o udelenie súhlasu, pričom žiadateľ požaduje ku každej informácii o rozhodnutí súdu o udelení/neudelení súhlasu, respektíve o vrátenie žiadosti v zmysle bodu 1 zároveň aj špecifikáciu podľa bodu 2. informácie podľa uvedených bodov žiadal poskytnúť za obdobie kalendárnych rokov 2005 a 2006 samostatne za každý kalendárny rok vo forme tabuľky podľa vzoru ktorý priložil v prílohe k žiadosti.

Krajský súd v Bratislave v rámci interného skúmania zistil, že požadované podklady nemožno predložiť z dôvodu, že sa nevedie štatistika v štruktúre a rozsahu aký požadoval žiadateľ.

Vo svojom rozhodnutí číslo Spr. 6063/12 zo dňa 29.02.2012 uviedol, že vedie iba tie štatistické údaje, ktoré je povinný spracovávať v súlade s platnými internými riadiacimi aktmi nadriadeného orgánu, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Žiadateľom požadované informácie obsahujú štatistické údaje podľa jeho individuálnej požiadavky, pričom povinná osoba nemá vedomosť o tom, kto disponuje žiadateľom požadovanými informáciami, prípadne kto má takéto informácie povinnosť viesť.

Z uvedených dôvodov žiadosť žalobcu odmietol podľa § 15 ods. 1 posledná veta zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Žalovaný zamietol odvolanie žalobcu voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave z dôvodov uvedených už vo vyššie popísanom vyjadrení žalovaného k odvolaniu.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím § 18.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len s časti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona predpisy o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikli neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán, na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci amusí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil právnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení požadovaných informácií v označenom konkrétnom období, požadovanom rozsahu a vo forme tabuľky, ktorej vzor priložil v prílohe ku svojej žiadosti.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu, v postupe a rozhodnutí žalovaného nezistil také vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ktoré by odôvodňovali konštatovanie, že napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného je nezákonné.

Skutočnosti, ktorými žalobca spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa žalovaný náležite vysporiadal. V odvolaní žalobca kládol dôraz aj na okolnosť, že v skutkovo obdobných prípadoch povinná osoba, Krajský súd v Bratislave (resp. aj iné krajské súdy), žiadosti o sprístupnenie totožných informácií vyhovel, a teda požadovanými informáciami disponoval.

Podľa názoru najvyššieho súdu, Krajský súd v Bratislave neporušil tzv. zásadu precedensu vyjadrenú v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb., podľa ktorého správne orgány pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch sú podľa zákona povinné dbať na to, aby nevznikli neodôvodnené rozdiely v rozhodovaní. V tomto prípade senát odvolacieho súdu zdôrazňuje, že z dôkazných prostriedkov, ktoré žalobca predložil na podporu svojho tvrdenia, nevyplýva skutková totožnosť prípadov. Je zrejmé, že v prípadoch, v ktorých povinné osoby žiadostiam o sprístupnenie informácii vyhoveli, súd tieto informácie poskytoval formou jednoduchých oznámení - odpovedí, len uvedením počtu vyhovených, vrátených, zamietnutých žiadostí o použitie informačno - technického prostriedku bez toho, aby v nich boli uvedené špecifikácie tak, ako to požadoval žalobca v bode 2. a v bode 3. žiadosti zo dňa 16.02.2012. Predmetné odpovede povinných osôb nie sú spracované vo forme tabuľky, tak ako to požadoval žalobca v tomto prípade. Z uvedeného dôvodu žalobca nepreukázal svoje tvrdenie že zo strany povinnej osoby bola porušená zásada vyjadrená v § 3 ods. 5 správneho poriadku.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá súd zaväzuje, platí zásada, aby svoje rozhodnutia odôvodňovali; tento záväzok nemôže byť chápaný tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument (pozri Van Hurk v. Holandsko, 1994), a preto rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu (pozri Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko, 1994).

S poukazom aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 209/04, III. ÚS 115/03 je v danom prípade potrebné konštatovať, že ak odôvodnenie rozsudku stručne a jasne objasnilo skutkový a právny základ rozsudku, ktorý postačuje na záver, z tohto aspektu bolo plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k namietnutému rozsudku Krajskéhosúdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S rozsudkom krajského súdu sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu a preto ho ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, keďže v odvolacom konaní nemal úspech a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.