Najvyšší súd
3 Sžhuv 4/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Veroniky Poláčkovej v právnej
veci žalobcu: A. S. R., bytom A., zastúpeného JUDr. R. B. M., so sídlom J., proti
žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu č. 43, 974 04 Banská
Bystrica, za účasti: P. z o.o., U., zastúpeného R., R. & G., P., v.o.s., so sídlom P.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 600706 II/151-2008 zo dňa
09.10.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1Scud/52/2008-87 zo dňa 27.05.2009 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1Scud/52/2008-87 zo dňa 27. mája 2009 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného rozhodnutia žalovaného č. MOZ 600706 II/151-2008 zo dňa 09.10.2008,
ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
neskorých predpisov v spojení s § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach
v znení neskorších predpisov zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky zn. MOZ 600706-I/139-2006 zo dňa
05.12.2006 vo veci návrhu navrhovateľa P. z o.o., U., na výmaz medzinárodnej ochrannej
známky č. X. „O.“.
Prvostupňovým správny rozhodnutím podľa § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z.z.
o ochranných známkach v znení neskorších predpisov v spojení s článkom 5 Madridskej
dohody a Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských
alebo obchodných známok bol medzinárodný zápis ochrannej známky č. X. na území
Slovenskej republiky vyhlásený za neúčinný v celom rozsahu. Vyhlásenie neúčinnosti je
podľa § 18 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov
účinné od 04.10.2005.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že po preskúmaní veci dospel súd
k záveru, že žalobca nepreukázal používanie ochrannej známky najmenej 5 po sebe idúcich
rokov predchádzajúcich začatiu konania o výmaze. Tvrdenie žalobcu, že ochrannú známku
nepoužíval na území SR z toho dôvodu, že prebiehalo konanie o budúcej licenčnej zmluve
s navrhovateľom výmazu, spoločnosť P. z o.o., U., nepovažoval súd za náležitý dôvod pre
nepoužívanie ochrannej známky. Spoločnosť, s ktorou malo prebiehať rokovanie ohľadom
licenčnej zmluvy, sa nachádza v Poľsku, nebol tu preto dôvod pre nepoužívanie ochrannej
známky v SR. Okrem toho zástupca pribratého účastníka – navrhovateľa výmazu ochrannej
známky na pojednávaní dňa 06.05.2009 poprel, že by zo strany navrhovateľa na výmaz
ochrannej mamky boli nejaké prejavy, ktoré by smerovali k tomu, že by sa mala uzavrieť
licenčná zmluva. Žalobca jednal so spoločnosťou P. len v súvislosti s obchodmi v Nemecku
i to bolo v roku 2004. Zástupca ďalej tvrdil, že pokiaľ ide o samotného žalobcu, tento žiadne
tovary so značkou O. nevyrábal a nemal k dispozícii ani žiadnu kanceláriu. Pokiaľ ide
o internet, internetové domény, týchto je na internete asi 4 miliardy, nedá sa preto uznať,
že by používanie ochrannej známky s príponou „net“ a okrem toho aj v cudzom jazyku
spôsobilo, že by táto ochranná známka sa dostala do sféry vplyvu slovenských užívateľov.
Dôvody pre nepoužívanie ochrannej známky musia byť objektívne. Existencia
licenčných rokovaní nie je objektívnym dôvodom nepoužívania ochrannej známky,
ale ide o subjektívny dôvod. Údaj na internetovej stránke nie je riadne použiteľný
pre spotrebiteľa. Skutočné používanie tovaru a ochrannej známky je potrebné spájať s tovarmi
a službami vo vzťahu k spotrebiteľovi, nepostačuje len informácia na internete a okrem toho
aj to len v nemeckom jazyku.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal,
že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že prvostupňový súd vzal
do úvahy aj ničím nepotvrdený názor zástupcu pribratého účastníka, že by sa ochranná
známka používaná ako doménové meno s príponou „net“ (o.net) a v cudzom jazyku, nemohla
dostať do sféry vplyvu slovenských užívateľov. Práve naopak, doména „net“ (rovnako ako
napr. aj doména „com“) patria na internete medzi najstaršie domény najvyššej úrovne (tzv.
top level domény – TLD). Jedná sa o tzv. generické top level domény (TLD), ktoré nie sú
viazané na žiadny štát (na rozdiel od národných top level domén, ktoré sú vždy spojené s označením určitej krajiny (napr. „sk“, „cz“, „de“, „uk“ atď.). Registrovanie domény pod
generickou top level doménou „net“ len potvrdzuje zámer žalobcu celosvetovo prezentovať
na internete tovary s označením svojej ochrannej známky O. Rovnako neobstojí ani argument
žalovaného, s ktorým sa stotožnil prvostupňový súd, že webová stránka je v nemčine a
skutočné používanie tovaru a ochrannej známky je potrebné spájať s tovarmi a službami vo
vzťahu k spotrebiteľovi. Ochranná známka vyobrazená na webovej stránke je používaná v
tvare, v akom je prihlásená a zapísaná v registri ochranných známok a v akom ju žalobca aj
fakticky používa. Je teda neho zhodné, v akom jazyku je napísaný sprievodný text na webovej
stránke, nakoľko každého priemerného spotrebiteľa v konečnom dôsledku zaujíma len
príslušné označenie a pod týmto označením ponúkaný tovar alebo služba. Spolu s razantným
rozvojom informačných technológií a internetu, ktorý nepozná žiadne hranice, sa zásadne
mení aj správanie spotrebiteľov. Súčasný spotrebiteľ v drvivej väčšine prípadov pri získavaní
informácií o tovaroch a službách využíva v prvom rade možnosti ponúkané internetom. Dnes
už teda nemožno mať dôvodné pochybnosti o tom, či spotrebiteľská verejnosť na Slovensku,
ale aj kdekoľvek inde na svete, bola oslovená prostredníctvom webovej stránky zverejnenej
na internete a registrovanej pod top level doménou „net“. Takýto radikálny posun v správaní
sa spotrebiteľskej verejnosti by sa mal premietnuť aj do rozhodovacej praxe žalovaného. V
súlade s argumentmi uvedenými vyššie žalobca má za to, že pokiaľ sa ochranná známka
používa na internete a jej znenie je dokonca registrované ako internetová doména, nemožno
mať dôvodné pochybnosti o jej adekvátnom používaní, ani o tom, či takýmto používaním bola
oslovená aj slovenská spotrebiteľská verejnosť. Uvedené skutočnosti súčasne vyvracajú názor
žalovaného a prvostupňového súdu o absencii používania ochrannej známky O. na Slovensku.
Žalobca ďalej tvrdil, že dlhé a neúspešné licenčné rokovania nakoniec spôsobili,
že napadnutá ochranná známka nebola, podľa tvrdení žalovaného, používaná spôsobom
a v rozsahu, aký by v rámci svojej zaužívanej rozhodovacej praxe považoval za adekvátny.
V tejto súvislosti je nutné poukázať na fakt, že zákon o ochranných známkach (zákon
č. 55/1997 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej aj „ZOZ“) ani príkladmo neuvádza
náležité dôvody ospravedlňujúce nepoužívanie ochrannej známky, čím podľa názoru žalobcu
môže ísť o akýkoľvek dôvod, ktorý by bol majiteľovi ochrannej známky na prospech. Podľa
doterajšej praxe je za nepoužívanie známky potrebné považovať totálnu absenciu záujmu
majiteľa ochrannej známky na jej používaní, ktorá spočíva v neexistencii akýchkoľvek
náznakov používania, pričom nerozhoduje intenzita používania. Vzhľadom na to, že majiteľ
ochrannej známky sa snažil s navrhovateľom výmazu uzavrieť výhradnú licenčnú zmluvu,
nemožno snahu žalobcu udeliť licenciu na používanie ochrannej známky vyhodnotiť
ako totálny nezáujem na jej používaní. To, že sa žalovaný vo svojej doterajšej rozhodovacej
činnosti niektorými dôvodmi neužívania nezaoberal neznamená, že takýto dôvod nemožno
pripustiť. V tomto konkrétnom prípade je možné, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu,
nepoužívanie ochrannej známky z dôvodu prebiehajúcich licenčných rokovaní o poskytnutí
výhradnej licencie pre územie SR, považovať za legitímny dôvod ospravedlňujúci jej
nepoužívanie. To, že nakoniec k uzavretiu licenčnej zmluvy nedošlo, nebolo spôsobené
chybou, či nedbanlivosťou žalobcu, ale ide o okolnosť, ktorá nezávisela len od jeho vôle.
Snaha žalobcu dohodnúť sa s navrhovateľom výmazu a dospieť ku konsenzu v rámci zmluvných jednaní, je jasne deklarovaná strpením používania jeho ochrannej známky
na území SR už v priebehu licenčných rokovaní.
Fakt, že zákon o ochranných známkach zakotvuje možnosť majiteľovi ochrannej
známky uviesť liberačné dôvody jej nepoužívania dokazuje, že toto ustanovenie zákona je
potrebné vykladať čo najširšie s ohľadom na dobromyseľnosť majiteľa a pri akýchkoľvek
pochybnostiach rozhodnúť v jeho prospech, vzhľadom na to, že sa jedná o krajný zásah
do subjektívnych práv majiteľa ochrannej známky. Zákon o ochranných známkach zveruje
žalovanému rozhodovanie o právach majiteľa ochrannej známky, pričom rozhodnutie
ponecháva na jeho voľné posúdenie. Úrad priemyselného vlastníctva SR ako správny orgán
poskytujúci ochranu práv k ochranným známkam mal pri rozhodovaní rovnako zvažovať,
či uložená sankcia nie je vo vzťahu k dobromyseľnému majiteľovi neprimerane prísna
a či ujma, ktorá vznikne majiteľovi výmazom jeho známky z registra nebude väčšia,
ako záujem navrhovateľa na výmaze ochrannej známky. Uvedené je potrebné taktiež vnímať
s ohľadom na fakt, že navrhovateľ výmazu bol zároveň neúspešným žiadateľom o licenciu
a podanie návrhu na výmaz z jeho strany možno pokladať za konanie v zlej viere s úmyslom
poškodiť žalobcu. Rovnako mal postupovať prvostupňový súd ako orgán preskúmavajúci
v rámci správneho súdnictva zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd
ako orgán oprávnený podávať v rámci svojej rozhodovacej činnosti výklad právnych noriem
tak mohol, po zohľadnení všetkých osobitostí prípadu, zabrániť budúcim možným
špekulatívnym konaniam v zlej viere zo strany tretích osôb.
Za daných okolností je dokonca možné výmaz ochrannej známky subsumovaný
pod ustanovenie § 16 ods. 4 ZOZ považovať za priečiaci sa účelu, pre ktorý bol tento
výmazový dôvod zaradený do zákona o ochranných známkach. Účelom zakotvenia možnosti
výmazu ochrannej známky z registra pre nepoužívanie bolo zabrániť zahlcovaniu registra
tzv. obrannými (defenzívnymi, blokačnými), či špekulatívnymi známkami. Zákonodarca
sa touto úpravou snažil eliminovať riziko vzniku monopolu na ochranné známky,
ktoré majiteľ nepoužíva a zároveň ani neumožňuje ich používanie tretím osobám. V prípade
žalobcu však nešlo o prihlásenie blokačnej ani špekulatívnej známky s úmyslom ju
nepoužívať alebo brániť v jej používaní iným. Rovnako sa nejedná ani o neúmyselné
neužívanie známky, vzhľadom na prebiehajúce rokovania o uzavretí licenčnej zmluvy, počas
ktorých navrhovateľ výmazu, spoločnosť P. z o.o. prostredníctvom tretích osôb, napadnutú
známku aj fakticky užíval.
Za vážny nedostatok rozhodnutia žalobca považuje aj to, že sa prvostupňový súd
nezaoberal všetkými argumentmi a dôkazmi ním predloženými, ktoré podľa jeho názoru
dostatočne odôvodňujú používanie napadnutej ochrannej známky. Jedným z argumentov bolo,
že žalobca používa svoju ochrannú známku ako súčasť názvu jeho obchodnej spoločnosti O.
LTD a nechal si zaregistrovať a na vlastné náklady udržiava v platnosti internetovú doménu
zhodnú so znením napadnutej známky o.net. Záujem žalobcu užívať napadnutú známku je
zrejmý aj z nemalých investícií spojených napríklad s registráciou známky O. ako známky
Spoločenstva. Na webovej stránke prístupnej pod doménou o.net môžeme nájsť nielen vyobrazenie samotnej známky, ale aj jej aplikáciu na konkrétnych tovaroch, pre ktoré je
zapísaná v registri ochranných známok, čo tiež dokazuje faktické používanie ochrannej
známky zo strany žalobcu. Na jeho webovej stránke bola, okrem oblečenia, ochranná známka
O. použitá aj v reklame, v rámci interiéru internetového obchodu, ktorý propaguje. Podľa
ustáleného výkladu uvedené používanie zodpovedá definícii fiktívneho používania známky a
je zároveň ďalším dôkazom jej používania.
Za nedostatok žalobca považuje aj tú skutočnosť, že ani žalovaný, ani prvostupňový
súd sa nezaoberali naplnením základných pojmových znakov používania ochrannej známky.
V tejto súvislosti bolo potrebné okrem zákona o ochranných známkach vychádzať
aj zo smernice Rady 89/104/EHS z 21.12.1988 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov v oblasti ochranných známok (kodifikované znenie 2008/95/ES z 22.10.2008),
konkrétne z čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a tiež nariadenia Rady 40/94 o ochrannej známke
Spoločenstva z 20.12.1993 (kodifikované znenie – nariadenie 20712009 z 26.2.2009),
konkrétne z čl. 15 a čl. 51. Podľa čl. 12 ods. 1 smernice bude ochranná známka zrušená,
ak nebola počas nepretržitého obdobia piatich rokov skutočne používaná pre tovary
alebo služby, pre ktoré bola zapísaná, s výnimkou prípadu, ak bolo toto nepoužívanie
primerane odôvodnené. Žiadna osoba však nesmie žiadať, aby majiteľove práva na ochrannú
známku boli zrušené, ak v období medzi uplynutím päťročného obdobia a podaním návrhu
na zrušenie sa začala ochranná známka skutočne používať alebo sa jej používanie obnovilo.
Za skutočné používanie ochrannej zámky považuje jej faktické alebo fiktívne používanie,
k čomu došlo v súvislosti s použitím známky v obchodnom centre O. v K., a tiež na
webových stránkach žalobcu (www.o.net). Pojmový znak nepretržitosti nepoužívania
ochrannej známky počas 5 rokov nebol naplnený vzhľadom na fakt, že počas licenčných
rokovaní žalobca strpel jej používanie a tým došlo, hoci len krátkodobo, k situácii, keď bola
ochranná známka používaná tretími osobami so súhlasom majiteľa. Toto strpenie používania
známky počas licenčných rokovaní možno v zmysle čl. 10 ods. 2 smernice a § 28 ZOZ
posudzovať ako používanie známky samotným majiteľom za predpokladu, že ju s jeho
súhlasom používali tretie osoby. Zároveň ani smernica ani zákon o ochranných známkach
nepredpisujú formu súhlasu, teda za používanie so súhlasom majiteľa možno označiť aj prejav
konkludentný, t.j. prípad, keď počas licenčných rokovaní žalobca strpel používanie známky.
Zákon o ochranných známkach v § 28 ods. 1 hovorí o používaní treťou osobou na základe
zmluvy, ktoré sa považuje za používanie známky jej majiteľom, pričom nevyžaduje striktne
licenčnú zmluvu, ba dokonca ani prísnejšiu, písomnú, formu tejto zmluvy. Citované znenie čl.
12 ods. 1 smernice sa prenieslo aj do § 16 ods. 4 ZOZ a hoci zákon o ochranných známkach
nehovorí o nepretržitom a skutočnom používaní ochrannej známky, v dôvodovej správe k
novele zákona o ochranných známkach sa uvádza, že tento odsek si zachováva doterajší
charakter, no výmazový dôvod formuluje striktne v zmysle mechanizmu uplatneného v čl. l2
ods. l smernice.
Žalobca preto napáda odvolaním rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1Scud/52/2008 ako celok, pričom s výrokom o zamietnutí žaloby súvisí aj výrok
o trovách konania. Z toho dôvodu sa žalobca odvoláva aj proti výroku o trovách.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 07.08.2009 k odvolaniu žalobcu navrhoval,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
K tvrdenému dôvodu nepoužívania ochrannej známky žalobcom z dôvodu prebiehajúcich
licenčných rokovaní o poskytnutí výlučnej licencie aj pre územie Slovenskej republiky
uviedol, že s takýmto tvrdením sa žalovaný nemôže stotožniť a názor prvostupňového súdu
k tejto otázke považuje za správny a v súlade so zákonom, pretože ustanovenie § 16 ods. 4
zákona č. 55/1997 Z.z. umožňujú majiteľovi ochrannej známky na svoju obranu
pri nepoužívaní ochrannej známky uviesť len náležité liberačné dôvody, za ktoré sa považujú
dôvody, ktoré vznikli nezávisle od vôle majiteľa napadnutej ochrannej známky. Za náležité
odôvodnenie nepoužívania sa pokladá len nezavinená nemožnosť majiteľa vyrábať
alebo uvádzať na trh tovary, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra,
ako napr. požiar, povodne, či klinické skúšobné testy liečiv. Na podporu uvedeného
poukazuje žalovaný na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-246/05 (návrh na začatie
prejudiciálneho konania podaný Oberster Patent und Markensenat), ktorý sa týka aj výkladu
článku 12 ods. 1 Smernice Rady 89/104/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov v oblasti ochranných známok (ďalej len „Smernica“). Ustanovenie § 16 ods. 4 zákona
č. 55/1997 Z.z. je transpozíciou článku 12 ods. 1 Smernice. Podľa uvedeného rozsudku článok
12 ods. 1 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že „riadne dôvody na nepoužívanie“
ochrannej známky sú prekážky, ktoré majú priamy vzťah s touto ochrannou známkou
spôsobujú nemožnosť alebo nevhodnosť jej používania a sú nezávislé od vôle jej majiteľa.
Ďalej sa v rozsudku uvádza, že aj v článku 19 ods. 1 dohody TRIPS, ktorej zmluvnou stranou
je Európske spoločenstvo, sa uvádza povinnosť používať ochrannú známku, ako aj dôvody,
ktoré môžu odôvodniť jej nepoužívanie (uvedená definícia tohto pojmu môže preto prispieť
k analogickému výkladu pojmu riadne dôvody používaného v Smernici. Podľa článku 19
ods. 1 dohody TRIPS sa za platné dôvody odôvodňujúce nepoužívanie považujú okolnosti
nezávislé od vôle majiteľa ochrannej známky, ktoré predstavujú prekážku jej používania
(čl. 19 ods. 1 dohody TRIPS druhá veta – okolnosti vznikajúce nezávisle od vôle majiteľa
ochrannej známky, ktoré tvoria prekážku používania ochrannej známky, ak je napríklad
dovozné obmedzenie alebo iné vládne požiadavky na tovary alebo služby chránené ochrannou
známkou, sa budú uznávať ako oprávnené dôvody jej nepoužívania).
Prebiehajúce rokovania o udelení licencie na používanie napadnutej ochrannej známky
tak, aj poukazom na uvedený rozsudok Súdneho dvora, nemožno považovať za dôvod
ospravedlňujúci žalobcu (majiteľa) z nepoužívania napadnutej ochrannej známky počas
piatich rokov predchádzajúcich začatiu konania o výmaze, keďže nejde o dôvod, ktorý je
nezávislý od vôle žalobcu. Bolo v úplnej dispozícii žalobcu, aby licenčné rokovania viedol
s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle zákona č. 55/1997 Z. z. má nielen právo,
ale aj povinnosť ochrannú známku zapísanú v registri používať, keďže zákon nepoužívanie
ochrannej známky majiteľom, resp. treťou osobou na základe zmluvy, sankcionuje
jej výmazom z registra ochranných známok v prípade, ak je návrh na výmaz podaný.
Žalovaný zdôrazňuje zákonom stanovenú lehotu piatich rokov pre nepoužívanie ochrannej
známky, až po uplynutí ktorej je možné podať návrh na výmaz ochrannej známky z dôvodu jej nepoužívania. Vzhľadom na dĺžku tejto lehoty, v ktorej zákon „toleruje“ nepoužívanie
ochrannej známky, mal žalobca dostatočný časový priestor na používanie ochrannej známky
v súvislosti s tovarmi alebo službami, pre ktoré je zapísaná ním samým, resp. mal dostatočný
časový priestor na uzatvorenie zmluvy o jej používaní.
Pokiaľ ide o existenciu webovej stránky www.o.net v nemčine, predmetná stránka
neumožňovala tovary prezerať, zakúpiť, neobsahovala konkrétny katalóg výrobkov či
webshop. V tejto súvislosti poukazuje žalovaný na rozsudok Súdneho dvora, konkrétne
na rozsudok vo veci C-416/04,v ktorom sa okrem iného, súd zaoberal aj otázkou používania
ochrannej známky v súvislosti so zrušením ochrannej známky podľa čl. 15 Nariadenia Rady
(ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (ďalej len „Nariadenie“) (zrušenie ochrannej
známky je inštitút analogický inštitútu výmazu ochrannej známky podľa zákona
č. 55/1997 Z.z. a predmetné ustanovenie Nariadenia a § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z.z.
predstavujú transpozíciu čl. 12 ods. 1 Smernice). Z uvedeného rozsudku vyplýva, že ochranná
známka je predmetom riadneho používania, ak sa používa v súlade s jej základnou funkciou
zaručiť označenie pôvodu výrobkov alebo služieb, pre ktoré je zapísaná, aby vytvárala
alebo zachovávala odbyt pre tieto výrobky a služby, s výnimkou symbolického používania,
ktorého účelom je len zachovanie práv z ochrannej známky. Posúdenie riadnej povahy
používania ochrannej známky musí spočívať na súhrne skutočností a okolností týkajúcich
sa určenia jej skutočného obchodného používania v obchodnom styku. Najmä na tom,
či jej používanie v príslušnom ekonomickom odvetví možno považovať za dostačujúce
na udržanie alebo vytvorenie podielu na trhu pre tovary alebo služby chránené ochrannou
známkou, na povahe týchto tovarov a služieb, vlastnostiach trhu, rozsahu a frekvencie
používania ochrannej známky.
Účastník konania (navrhovateľ výmazu) P. z o.o., U. súhlasil s napadnutým
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Navrhovateľ výmazu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu poprel na pojednávaní konanom dňa 06.05.2009, že by prebiehali
akékoľvek rokovania medzi ním a žalobcom, ktorých cieľom malo byť uzatvorenie výlučnej
licenčnej zmluvy na používanie žalobcovej medzinárodnej ochrannej známky O. č. X.
Žalobca z vlastnej iniciatívy niekoľkokrát kontaktoval navrhovateľa výmazu a v priebehu
roku 2004 s ním rokoval výhradne iba o obchodoch v Nemecku. Údajná existencia licenčných
rokovaní medzi žalobcom a navrhovateľom výmazu sa nedá za žiadnych okolností považovať
za takúto prekážku, keďže žalobca sa mohol slobodne rozhodnúť, kedy a ako bude používať
svoju medzinárodnú ochrannú známku na území Slovenskej republiky. Žalobca teda nenaplnil
liberačný dôvod uvedený v ustanovení § 16 ods. 4 zákona č. 55/1997 Z.z. Ďalej uviedol, že
samotná existencia domény alebo webovej stránky nie je dôkazom o tom, že jej držiteľ
používa ochrannú známku pre tovary, ktoré chráni na území Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods.1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods.2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Skutkový stav medzi účastníkmi konania nebol sporný.
Podľa prílohy zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení neskorších
zmien a doplnkov pod názvom ZOZNAM PREBERANÝCH PRÁVNYCH AKTOV
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV A EURÓPSKEJ ÚNIE pod 1. bodom je uvedená Prvá
smernica Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov v oblasti ochranných známok (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 17/ zv. 1,
Ú.v. ES 240, 11.02.1989).Vzhľadom na to je nevyhnutné v danej veci uskutočňovať
eurokonformný výklad.
Najvyšší súd zhodne so žalovaným poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-246/05
zo dňa 14.06.2007 podľa ktorého čl. 12 smernice 89/104 sa má vykladať v tom zmysle,
že „riadne dôvody na nepoužívanie“ ochrannej známky sú prekážky, ktoré majú priamy vzťah
s touto ochrannou známkou, spôsobujú nemožnosť alebo nevhodnosť jej používania
a sú nezávislé od vôle jej majiteľa. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom
na tieto úvahy posúdil skutkové okolnosti sporu v konaní vo veci samej.
V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje i na bod 51 rozsudku, podľa ktorého
„... v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v ôsmom odôvodnení smernice sa uvádza,
že na to aby sa obmedzil celkový počet ochranných známok zapísaných a chránených v rámci
spoločenstva..., je podstatné, aby sa vyžadovalo, aby sa zapísané ochranné známky naozaj
používali, alebo ak sa nepožívajú, aby sa vymazali“. Vzhľadom na toto odôvodnenie sa zdá,
že príliš široké chápanie pojmu riadne dôvody na nepoužívanie ochrannej známky by bolo
v rozpore so systémom článku 12 ods. 1 smernice. Dosiahnutie cieľa stanoveného v uvedenom
odôvodnení by totiž bolo zmarené, ak by na odôvodnenie je nepoužívania postačovala
akokoľvek malá prekážka, ktorá je však nezávislá od vôle majiteľa.
Prekážky na nepoužívanie ochrannej známky, ktoré tvrdil žalobca – údajné vedenie
licenčných rokovaní nemožno hodnotiť ako brániace používaniu ochrannej známky nezávisle
na vôli žalobcu. Naopak, licenčné rokovania sú priamo závislé na vlastníkovi ochrannej
známky. Za používanie ochrannej známky nie je možné bez ďalšieho hodnotiť existenciu
webovej stránky www.off-the-lip.net v nemčine. Predmetná stránka neumožňovala tovary prezerať, zakúpiť, neobsahovala konkrétny katalóg výrobkov či webshop. Najvyšší súd
sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdom prvého stupňa, preto napadnutý rozsudok podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nevznikol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, dňa 18. februára 2010
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková