3Sžf/91/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: DONORA, spol. s r.o., Dolné Rudiny 2956/3, Žilina, IČO: 46 744 975, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Karmanom, Veľká Okružná 26A, Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/519736/2013 zo dňa 29.10.2013, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/4/2014-76 zo dňa 28.05.2014, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/4/2014-76 zo dňa 28.05.2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I.

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom č. k. 21S/4/2014-76 zo dňa 28.05.2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/519736/2013 zo dňa 29.10.2013, ako i správcu dane - Daňového úradu Žilina č. 9500301/5/3201615/2013 zo dňa 02.07.2013, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o zákonnú registráciu pre daň z pridanej hodnoty. Súd v konaní zistil, že žalobca deklaroval dosiahnutie obratu pre povinnú registráciu za platiteľa DPH jednou faktúrou číslo 0012012 zo dňa 14.12.2012 pre spoločnosť BALEARA s.r.o., za kotúče potravinárskej fólie, vo výške 50 483 €. Suma 50 320 € bola uhradená v roku 2013, o čom bol predložený výpis z internet bankingu. Čiastkové platby faktúry boli evidované opačným znamienkom, to znamená, že platba za faktúru nebola prijatá na účet žalobcu ako príjem za predaj tovaru, ale bola odpísaná z tohto účtu vprospech spoločnosti BALEARA s.r.o. Bankové účty, na ktorých sa vykonávali finančné transakcie nie sú evidované správcom dane. Deklarované obchody boli realizované v rámci reťazca personálne prepojenými osobami so spoločným sídlom. Žalobca okrem predmetnej obchodnej transakcie neuskutočnil žiadnu inú činnosť. Správca dane predmetnú ekonomickú činnosť žalobcu posudzoval a dospel k záveru, že sa nejedná o ekonomickú činnosť tak, ako to má na zreteli príslušná právna úprava. Konanie preverovaných spoločností vykazovalo znaky zneužitia práva - umelý charakter transakcie, preukázalo personálne prepojenia spoločností zapojených v reťazci, nepreukázanie sídla ekonomickej činnosti, ojedinelý obchodný prípad bez ďalšieho vykonávania ekonomickej činnosti na pokračujúcej báze, ktoré vedú k záveru, že toto zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie, za účelom získania daňovej výhody, ktorou je získanie postavenia zdaniteľnej osoby a získanie registrácie platiteľa DPH.

Žalobca nesplnil podmienky pre zákonnú registráciu pre DPH, a to vykonávanie ekonomickej činnosti na pokračujúcej báze a nepreukázal existenciu sídla vykonávania ekonomickej činnosti. Za sídlo spoločnosti nemožno považovať len poskytnutie sídla v rozsahu poskytovaných služieb - adresa a pošta.

Vzhľadom na uvedené okolnosti krajský súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a rozhodol o náhrade trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

II.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní voči rozsudku krajského súdu uviedol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a nevykonaním dokazovania zo strany súdu tento dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Poukázal na znenie žaloby, v ktorej vyjadril nesúhlas s názorom správcu dane, podľa ktorého je nutná pokračujúca báza ekonomickej činnosti, čo však nemá podklad v právnych predpisoch. Krajský súd v Žiline napriek námietkam žalobcu uviedol, že tento názor žalobca nerozporoval a jedná sa teda o nespornú skutočnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu nie je zrejmé, ktoré argumenty žalobcu boli posudzované a ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pretože súd sa so žiadnym argumentom žalobcu nevysporiadal.

Žalobca poukázal aj na namietané hmotnoprávne a procesné pochybenia žalovaného, ako aj správcu dane pri stanovovaní nových pravidiel pri posudzovaní ekonomickej činnosti žalobcu. Nedostatočne zistený skutkový stav vychádzal len z tvrdenia, že nedošlo k úhrade za tovar a nebolo preukázané sídlo spoločnosti žalobcu. Pri zisťovaní sídla spoločnosti žalovaný uvádzal stav, ktorý je v rozpore s realitou, pretože žalovaný sa nepokúsil o riadne zistenie sídla žalobcu, žalovaný zavádzal, použil len okolnosti, ktoré mu vyhovovali. Z odôvodnenia prvostupňového súdneho rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré argumenty žalobcu boli zo strany súdu posudzované, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd sa nimi nezaoberal.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca poukázal na iné konanie, ktoré prebiehalo na Daňovom úrade v Žiline, týkajúce sa spoločnosti Centera s.r.o. Tejto spoločnosti bolo vydané osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty za obdobných okolností ako v prípade žalobcu. Žalobca preto namietal aj porušenie zásady právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania bez jeho riadneho zdôvodnenia, pretože súd sa ani touto námietkou rozdielnosti v prístupe daňových orgánov v obdobných veciach, nezaoberal.

Žalobca poukázal aj na porušenie jeho procesných práv súvisiacich s neuznaním plnomocenstva, ktoré žalobca udelil svojmu zástupcovi, ktorému neumožnil oboznámiť sa s obsahom podkladov pre rozhodnutie. Poukázal aj na svoje podozrenie z manipulácie so spisovým materiálom a o jeho dodatočnom dopĺňaní po vydaní rozhodnutia vo veci. Napriek namietaným manipuláciám so spisom zo strany správcu dane, sa súd vôbec nezaoberal týmito skutočnosťami ani neuviedol, prečo napriekdaným úkonom vie zhodnotiť, že nedošlo k žiadnym chybám zo strany žalovaného, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že zo strany žalovaného mu nebol predložený kompletný spisový materiál, tento bol postupne dopĺňaný v priebehu konania o doklady, ktoré považoval za potrebné predložiť. Aj z tohto dôvodu nemôže byť rozhodnutie krajského súdu preskúmateľné.

Žalobca citoval z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa procesných práv účastníkov konania, z ktorých vyvodil záver, že jeho procesné práva boli konaním súdu porušené. Uviedol, že v priebehu konania boli zo strany žalovaného predložené nové dôkazy, ktoré mali byť súčasťou spisového materiálu, s ktorými žalobca nebol oboznámený a nie je mu teda zrejmé, o aké nové dôkazy sa jednalo a či boli podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k takémuto dôkazu.

Žalobca v podanom odvolaní namietal aj oprávnenie osoby, ktorá splnomocnila zástupcu žalovaného na účasť na súdnom pojednávaní, ako aj oprávnenie podpísať sa pod napadnuté rozhodnutie. Toto oprávnenie podľa neho prislúcha len prezidentovi Finančného riaditeľstva.

Na základe uvedených dôvodov žiadal rozsudok Krajského súdu v Žiline zmeniť a rozhodnúť v súlade so žalobou.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že rozsudok Krajského súdu v Žiline bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. K námietke ohľadom oprávnenia osoby, ktorá vydala napadnuté rozhodnutie uviedol, že toto bolo podpísané generálnym riaditeľom sekcie daňovej a colnej, v súlade s organizačným poriadkom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, podľa článku 3 bod 3/, v zmysle ktorého, prezident Finančnej správy na zabezpečenie výkonu niektorých činností môže delegovať niektoré svoje právomoci na viceprezidenta, generálneho riaditeľa sekcie, riaditeľa daňového úradu, respektíve iného vedúceho zamestnanca v rozsahu určenom v organizačnom poriadku, internom riadiacom akte a na základe poverenia na prenos právomocí podpisovania písomností udelené plk. Ing. P.A., generálnemu riaditeľovi sekcie daňovej a colnej zo dňa 12.10.2012.

Navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S/4/2014 zo dňa 28.05.2014 potvrdil a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súddokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) teda nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Nie je preto úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve, prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Žilina číslo 9500301/5/3201615/2013 zo dňa 02.07.2013, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o zákonnú registráciu pre daň z pridanej hodnoty zo dňa 04.06.2013 a osvedčenie o registrácii pre DPH nevydal.

Podľa ust. § 4 ods. 1, 4, 5, 7, 9 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, (ďalej len zákon o DPH) (1) Zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety. (4) Žiadosť o registráciu pre daň môže podať aj zdaniteľná osoba, ktorá nedosiahla obrat podľa odseku 1 alebo 2. Ak sa jeden z účastníkov združenia, ktorý podniká spoločne na základe zmluvy o združení, rozhodne registrovať pre daň pred dosiahnutím obratu podľa odseku 2, sú povinní podať žiadosť o registráciu pre daň všetci účastníci tohto združenia k rovnakému dňu. (5) Ak právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa odsekov 1 až 4, je zdaniteľnou osobou podľa § 3 a nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 4c ods. 5, daňový úrad ju zaregistruje, vydá jej osvedčenie o registrácii pre daň a pridelí jej identifikačné číslo pre daň. Daňový úrad vykoná registráciu najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň a najneskôr do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti o registráciu pre daň, ak je zdaniteľná osoba povinná zložiť zábezpeku na daň podľa § 4c ods. 1. Dňom uvedeným v osvedčení o registrácii pre daň sa zdaniteľná osoba stáva platiteľom dane (ďalej len "platiteľ"). (7) Na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. (9) Na účely tohto zákona sa obratom rozumejú výnosy (príjmy) bez dane z dodávaných tovarov a služieb v tuzemsku okrem výnosov (príjmov) z tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 36 a podľa § 40 až 42. Výnosy (príjmy) z poisťovacích služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 37, a finančných služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 39, sa nezahŕňajú do obratu, ak tieto služby sú poskytované pri dodaní tovaru alebo služby ako doplnkové služby. Do obratu sa nezahŕňajú výnosy (príjmy) z príležitostne predaného hmotného majetku okrem zásob a výnosy (príjmy) z príležitostne predaného nehmotného majetku.

Podľa § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 2 cit. zákona, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 63 ods. 5 cit. zákona, rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 74 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku v znení neskorších predpisov odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 2 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka, (1) Podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. (3) Sídlom právnickej osoby a miestom podnikania fyzickej osoby je adresa, ktorá je ako sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom. Právnická osoba alebo fyzická osoba musí preukázať, že má k nehnuteľnosti alebo jej časti, ktorej adresa je ako jej sídlo alebo miesto podnikania zapísaná v obchodnom registri alebo v živnostenskom registri, alebo v inej evidencii ustanovenej osobitným zákonom, vlastnícke právo alebo užívacie právo, ktoré užívanie nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania nevylučuje, alebo súhlas vlastníka nehnuteľnosti alebo jej časti so zápisom nehnuteľnosti alebo jej časti ako sídla alebo miesta podnikania do obchodného registra, živnostenského registra alebo inej evidencie ustanovenej osobitným zákonom.

Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na odôvodňovanie rozhodnutí.

Predpokladom na efektívnu ochranu svojich práv pred súdmi a spravodlivý proces má účastník konania len v prípade, ak je mu umožnené nahliadať do spisu (§ 23 ods. 1 daňového poriadku), oboznamovať sa so všetkými podkladmi pre vydané rozhodnutie správneho orgánu. Len takýmto postupom bude zabezpečené, aby sa účastník konania mohol patrične hájiť a reagovať na všetky sporné okolnosti žalobnými námietkami.

Základné zásady správy daní upravuje ust. § 3 daňového poriadku, v zmysle ktorého sa (okrem iného) pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a inýchosôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Žalobca v žalobe namietal, že správca dane, žalovaný ani prvostupňový súd neakceptovali jeho zaevidované sídlo podnikania ako miesto výkonu podnikateľskej činnosti ako miesto podnikania v zmysle § 4 ods. 1 zákona o DPH.

Sídlo podnikania sa viaže na podnikanie právnickej osoby a miesto podnikania je späté s podnikaním fyzickej osoby. Vymedzenie sídla a miesta podnikania podriadila zákonná úprava (§ 2 ods. 3 ObZ) zásade reálneho sídla, resp. miesta podnikania. To znamená, že rozhodujúce sa stalo miesto (adresa), odkiaľ je právnická osoba riadená, kde sú umiestnené jej riadiace orgány.

Odvolací súd sa oboznámil so Zmluvou o poskytnutí sídla spoločnosti zo dňa 28.03.2013, uzavretou medzi spoločnosťou www. sropredaj.sk, s.r.o. ako poskytovateľom a žalobcom ako objednávateľom, z ktorej vyplýva, že predmetom danej zmluvy je len oprávnenie objednávateľa používať označenie adresy nebytových priestorov ako svoju obchodnú adresu a adresu svojho sídla s tým, že pošta, vrátane doporučenej, bude uschovávaná v priestoroch poskytovateľa a objednávateľ bude upozornený na každú došlú zásielku. Z uvedeného textu vyplýva, že predmetom danej zmluvy nie je poskytovanie - prenájom priestorov na reálny výkon podnikateľskej činnosti, t.j. sídla, kde sa podľa európskej judikatúry prijímajú rozhodnutia a realizujú podnikateľské zámery, pričom daný priestor by mal poskytovať personálne a materiálne podmienky pre podnikateľskú činnosť ale jedná sa len o formálne využitie danej adresy („schránku“). O formálnom charaktere sídla spoločnosti žalobcu svedčilo aj zisťovanie správcu dane, ktoré len potvrdilo obsah Zmluvy o poskytnutí sídla spoločnosti.

Žalobca v odvolaní namietal aj správnosť záveru Krajského súdu v Žiline, podľa ktorého, pre potreby ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o DPH pri registrácii pre DPH je nevyhnutná pokračujúca báza nezávislej ekonomickej činnosti, keďže z textu tohto ustanovenia ani § 3 ods. 1 a 2 zákona takáto povinnosť priamo nevyplýva.

Pri neexistencii explicitného ustanovenia v zákone, vypĺňajú právnu medzeru smernice, nariadenia aj rozsudky Súdneho dvora ES.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na článok 9 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, v bode 1. ktorého sa uvádza: "Zdaniteľná osoba" je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. "Ekonomická činnosť" je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.

Podnikaním je podľa Obchodného zákonníka len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ (§ 2 ods. 2, § 23), a zároveň kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon, teda tie, ktoré sú taxatívne vymenované v odseku 1. Sú to: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Požiadavka sústavnosti vylučuje z podnikateľskej činnosti takú činnosť, ktorá sa vykonáva náhodne, výnimočne, prípadne príležitostne.

Povinnosť registrácie bude mať zdaniteľná osoba so sídlom alebo miestom podnikania v tuzemsku (stále miesto podnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania), keď dosiahne obrat za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov 49 790 €, bez DPH. Do obratu sa nezahŕňajú výnosy (príjmy) z príležitostne predaného hmotného majetku okremzásob a výnosy (príjmy) z príležitostne predaného nehmotného majetku. Suma 49 790 € sa teda v prípade slovenského podnikateľa počíta najmä z obchodov poskytnutých slovenským odberateľom a to najmä obchodov pravidelných (nie príležitostných), ktoré nie sú oslobodené od DPH.

Z obsahu žiadosti o registráciu DPH podanej žalobcom dňa 04.06.2013 vyplýva, že sa jedná o zákonnú registráciu, pretože podkladom pre podanie žiadosti bol deklarovaný obrat žalobcu, preukázaný jednou faktúrou č. 0012012 zo dňa 14.12.2012 vo výške 50 483 €, za predchádzajúce 1-ročné obdobie a nie predložený relevantný podnikateľský zámer pre budúce obdobie s určením predpokladaného obratu.

Podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na účely tohto zákona, faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry. Podľa ust. § 74 ods. 1 písm. g) a i) zákona o DPH, okrem iných v zákone špecifikovaných údajov, faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať základ dane pre každú sadzbu dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť, okrem výšky dane uplatnenej podľa osobitnej úpravy v § 66.

V danom prípade žalobca ako dôkaz o svojich výnosoch predložil jedinú faktúru, ktorá neobsahovala údaj o výške základu dane, výške dane, ktorú je povinný podnikateľ pre účely zákona o DPH vo faktúrach uvádzať. Zároveň sa nejednalo o dodávku v hodnote do 100 €, kedy by bolo možné vystavil zjednodušenú faktúru bez uvedených údajov.

Prvostupňový súd a pred ním aj daňové orgány teda dospeli k správnemu právnemu názoru, že zo strany žalobcu neboli splnené obe podmienky pre registráciu pre DPH z dôvodu, že žalobca nepreukázal vykonávanie ekonomickej činnosti na pokračujúcom základe a nepreukázal existenciu reálneho sídla spoločnosti, kde vykonáva podnikateľské rozhodnutia a riadiacu činnosť, teda podmienky, ktoré je potrebné súčasne splniť na účely registrácie pre DPH.

Z obsahu spisu nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že by správca dane postupoval voči nemu diskriminačne, odlišne ako v iných obdobných prípadoch. Správnosť postupu a rozhodnutí správcu dane v iných konaniach nie je predmetom tohto súdneho prieskumu.

Procesné pochybenie správcu dane, ktorým neumožnil právnemu zástupcovi žalobcu oboznámiť sa s obsahom spisu po vydaní druhostupňového rozhodnutia, nevyhodnotil súd ako vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného (§ 250i ods. 3 O.s.p.). V procese daňového konania bol zástupca daňového subjektu predvolaný na ústne pojednávanie, ktorého sa dňa 24.06.2013 zúčastnil a vyjadril sa vo veci. Rozhodnutia daňových orgánov vychádzali najmä z dôkazných prostriedkov predložených samým žalobcom, a dodatočne vykonané vlastné šetrenie správcu dane nemali vplyv na ich iné vyhodnotenie. V zmysle ustálenej judikatúry, účelom súdneho konania podľa piatej časti, druhej hlavy O.s.p. nie je zrušenie rozhodnutí správnych orgánov len za účelom odstránenia procesných vád, ak by nové konanie neprinieslo pre účastníka konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Nie je preto účelné, aby rozhodnutie žalovaného bolo zrušené len z dôvodu, aby mal právny zástupca možnosť nahliadnuť do spisu správneho orgánu za účelom oboznámenia sa s podkladmi pre rozhodnutie, ktoré vychádzalo najmä z dôkazných prostriedkov predložených priamo žalobcom, pričom tento úkon by nemal vplyv na priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu.

Odvolací súd nezistil, že by zo strany krajského súdu boli porušené procesné práva žalobcu. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi boli umožnené opakované nahliadania do spisu, robenie fotokópií zo spisového materiálu. Zároveň nebolo zistené, že by zo strany žalovaného bol do spisu založený dôkazný prostriedok s ktorým by mu súd neumožnil sa oboznámiť.

K námietke ohľadom nedostatku oprávnenia generálneho riaditeľa sekcie daňovej a colnej vydať druhostupňové rozhodnutie odvolací súd uvádza, že oprávnenie vyplýva z interného organizačného poriadku žalovaného, námietka žalobcu v tomto smere nie je dôvodná.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako rozhodnutie Krajského súdu v Žiline potvrdiť podľa § § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.