Najvyšší súd

3 Sžf 86/2008

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Ing. Miroslava

Gavalca v právnej veci žalobcu P. R., s.r.o., so sídlom L., právne zastúpeného JUDr. J. P.,

advokátom v D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom

v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/228/11441-70635/2007/993168-r zo dňa 13. septembra 2007, ako aj

rozhodnutia č. I/228/11443-70637/2007/993168-r zo dňa 13. septembra 2007, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č.k. 21S/149/2007-73 zo dňa 06.05.2008,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline  

č.k. 21S/149/2007-73 zo dňa 06. mája 2008   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/228/11441-70635/2007/993168-r zo dňa 13.09.2007

a č. I/228/11443-70637/2007/993168-r zo dňa 13.09.2007, ktorými žalovaný potvrdil

dodatočné platobné výmery Daňového úradu Ružomberok, č. 661/230/15470/07/Vr-X/161  

- 2 -

zo dňa 30.05.2007 a č. 661/230/15477/07/Vr-X/164 zo dňa 30.05.2007, ktorými bol podľa  

§ 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., s poukazom na zákon č. 222/2004 Z.z.

o dani z pridanej hodnoty a § 49 ods.2 písm. a/ vyrubený žalobcovi ako daňovému subjektu

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2004 v sume 349 085,-- Sk

a rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2004 v sume

93 100,-- Sk.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že rozhodnutia správneho orgánu

vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vyvodili z neho správny právny

záver. Správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, z ktorého nebolo preukázané

tvrdenie žalobcu, že práce účtované T. D., s.r.o. predmetnými faktúrami boli vykonané, záver

správneho orgánu o tom, že žalobcovi nevznikol vo vzťahu k predmetným faktúram nárok na

odpočet DPH na vstupe je súladný so zákonom s poukazom na § 49 ods. 1 v spojení s § 51

zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Súd nedospel k záveru, že by správne orgány prvého alebo

druhého stupňa procesne pochybili a odňali právo žalobcovi klásť svedkom otázky vo vzťahu

k výsluchu J. M.. Výsluch svedka bol vykonaný procesne, súladne so zákonom, jeho

odpovede v merite veci sú jednoznačné, presné a bola daná možnosť, ktorú aj využil žalobca

prostredníctvom splnomocneného zástupcu, klásť svedkom otázky, avšak ani kladenie jeho

otázok nepotvrdili (v odpovediach svedka M.) tvrdenia žalobcu. Obsah zápisnice o miestnom

zisťovaní nemá na rozhodovanie veci vplyv, je irelevantné, podstatou pre meritórne

rozhodovanie veci bol práve výsluch 02.10.2006 J. M.. Taktiež dokazovanie, ktoré ex offo

viedol správny orgán preukázalo, že predmetné práce na L. S., s.r.o. Z., ako aj W., s.r.o. L.

boli fyzicky vykonané, čo v konaní ani správny orgán nespochybňoval, ale nepreukázali, že

tieto práce žalobca vykonával v subdodávke práve prostredníctvom T. D., s.r.o.,  

za ktoré predmetnými faktúrami aj tejto obchodnej spoločnosti (ako vyplýva z faktúr

a predložených pokladničných príjmových a výdavkových dokladov) aj zaplatil. Nakoľko

nebola splnená základná podmienka pre uplatnenie odpočtu DPH na vstupe, ktorú si žalobca

v zdaňovacom období november 2004 a august 2004 uplatnil, a to existencie zdaniteľného

plnenia, realizovaného T. D., s.r.o. Á., v predmetnej veci nebola preukázaná, nemohol si

žalobca DPH na vstupe odpočítať tak, ako si to uplatnil v daňovom priznaní, a preto

vyrubenie rozdielu DPH, tak ako stanovil prvostupňový správny orgán v preskúmavaných

prvostupňových správnych rozhodnutiach, je vecne správne. S účinnosťou daňového subjektu,

teda žalobcu, je s poukazom na § 15 ods. 5 písm. a/, e/ zákona č. 511/1992 Zb. aj právo

daňového subjektu predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho

- 3 -

tvrdenia. Z dôkazov, ktoré vykonal ex offo správny orgán a predložených žalobcom, nebolo

preukázané tvrdenie, že predmetné práce boli fyzicky T. D., s.r.o. realizované a nakoľko iné

dôkazy žalobca v konaní nepredložil, nenavrhol ich vykonať (napr. predložením dokladov

o odovzdaní, prevzatí diela, o vykonaných odborných skúškach a odborných prehliadkach

diela) neoznačil ako svedkov osoby, ktoré boli v technických otázkach kompetentné za

žalobcu so zástupcami T. D., s.r.o. konať, ktorí boli oprávnení kontrolovať priebeh, rozsah

a predovšetkým aj kvalitu vykonaných prác a preberať vykonané dielo, v tomto smere bol

nečinný, neproduktívny, čo sa týka predloženia, označenia alebo navrhnutia vykonania

dôkazov. Žalobca v konaní svoje právo podľa § 15 ods. 5 písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb. využil

nedostatočne, a preto nemožno vytýkať správnemu orgánu, že nepreveroval ďalšie skutkové

okolnosti veci, lebo nemal zo strany konateľa žalobcu špecifikované okolnosti nielen

uzavretia, ale predovšetkým realizácie diela, tým nebol špecifikovaný rozsah ďalších

skutkových okolností, ktoré by bolo možné vykonaným dokazovaním preveriť.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie.

Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného  

zo dňa 13.09.2007 č. I/228/11441-70635/2007/993168-r a č. I/228/11443-70637/2007/993168-r

zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie. Alternatívne žalobca navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Uviedol, že napadnuté rozhodnutia správneho orgánu vychádzajú z nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci, opierajú sa o dôkazy, ktoré boli získané v rozpore s ustanoveniami

procesných predpisov, a teda ak takéto rozhodnutia správneho orgánu súd potvrdil tým,  

že žalobu žalobcu zamietol, pochybil. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené. Podľa žalobcu v konaní

dostatočným spôsobom preukázal existenciu zdaniteľného plnenia a v rozsahu, ktorý vyplýva

z jeho možností a postavenia dôkazné bremeno uniesol. Daňový subjekt môže byť zaťažený

len dôkaznou povinnosťou (bremenom) vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré vzhľadom  

na svoje postavenie súkromnoprávneho subjektu preukázať môže. Pokiaľ správny orgán

vyžadoval od žalobcu ako daňového subjektu preukázanie skutočností, ktoré sú nad rámec

jeho postavenia pochybil a pochybil aj súd, pokiaľ tieto rozhodnutia považoval za vecne

správne a žalobu zamietol. Žalobca predložil v konaní prehlásenie firiem dňa 24.06.2006,

podľa ktorého v spoločnostiach I. S. s.r.o., L., s.r.o., S. H. a.s., S.-M., a.s., K. a.s., C. M. boli

- 4 -

vykonané subdodávateľské práce aj spoločnosťou T. D., s.r.o. Správca dane uskutočňoval

preverenia prehlásenia subdodávateľských firiem písomne aj telefonicky, pričom vykonanie

takéhoto dokazovania nemôže postačovať na vyvrátenie písomných prehlásení doložených

daňovým subjektom. Napriek dôkaznej povinnosti daňového subjektu nemôže správny orgán

vychádzať z predpokladu, že predkladané záznamy a evidencia daňového subjektu sú a priori

nesprávne a nedôveryhodné. Naopak, aj v daňovom konaní bezpochyby sa uplatňuje zásada

prezumpcie neviny daňového subjektu a správca dane, hoci je v nadriadenom postavení voči

kontrolovanému daňovému subjektu, musí rešpektovať túto zásadu, pokiaľ sa nepreukáže

opak. Spoločnosť T. D., s.r.o. za rok 2004 podala daňové priznanie k dani z príjmov

právnických osôb za rok 2004 dňa 31.03.2005, čo potvrdzuje samotné vyhlásenie

dožiadaného Daňového úradu Lučenec zo dňa 10.07.2006. Takéto písomné vyjadrenie nie je

možné považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval nesprávnosť záznamov vedených

žalobcom. Nečinnosť konateľa obchodnej spoločnosti T. D., s.r.o. nepostačuje na ustálenie

názoru, že správca dane preukázal v daňovom konaní nesprávnosť a nevieryhodnosť

záznamov vedených daňovým subjektom. Žalobca mal za to, že pokiaľ správny orgán

vychádzal len z miestneho zisťovania zo dňa 21.09.2006, kde zároveň do zápisnice

o miestnom zisťovaní uviedol informácie, ktoré získal výsluchom J. M. zo dňa 21.09.2006,

ktorá je v rozpore s neskôr vykonanými dôkazmi a zákonnosť vykonania ktorej žalobca

spochybňuje, konal v rozpore so zásadou hodnotenia dôkazov a to každého dôkazu jednotlivo

a všetkých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach. Žalobca z procesného hľadiska namietal

predovšetkým miestne zisťovanie zo dňa 21.09.2006 a pri ňom uskutočnený výsluch p. M..

Správny orgán napriek nedodržaniu procesných predpisov prihliadal na obsah výpovede

získanej dňa 21.09.2006 od p. M., čo je zrejmé o.i. aj z toho, že pri ďalších výsluchoch mu

zamestnanci správneho orgánu kládli otázky smerujúce k tomu, aby vysvetlil rozpory medzi

svojimi tvrdeniami z 21.09.2006 a 02.10.2006. Skutkové zistenia súdu v napadnutom

rozsudku sú teda nesprávne.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.08.2008 k odvolaniu žalobcu navrhoval,  

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal. Skonštatoval, že odvolanie neobsahuje skutočnosti, pre ktoré by mal byť

rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušený. Poukázal, že prvostupňový súd v predmetnej veci

rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, že aplikoval a vykladal ustanovenia

príslušných právnych predpisov správne a dospel k správnemu rozhodnutiu veci.

- 5 -

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu

(§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods.1 prvá veta O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja  

ods. 2 prvá veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219  

ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na skonšta-

tovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a/ zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,  

ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2, písm. a/ má faktúru platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 49 ods. 2, písm. a/ zák.č. 222/2004 Z z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov

a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Najvyšší súd hlavne poukazuje na vecné dôvody rozhodnutia žalovaného,  

ktoré zodpovedajú adekvátnej aplikácii hore uvedených ustanovení zákona o DPH,  

ktoré poukazujú na tzv. osobný charakter zdaniteľných plnení pri DPH, pri ktorom identifikácia

osoby ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí

zodpovedať skutočnému stavu.

V danom prípade nebol predložený relevantný dôkaz o tom, že fakturované práce boli

vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie

DPH podľa § 49 ods.1 zák.č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (spoločnosti T. D.,

s.r.o. nevznikla daňová povinnosť, pretože nedodala služby), ďalej nebola splnená podmienka

podľa § 49 ods. 2, písm. a/ cit. zákona (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za

dodané služby). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie

odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené

- 6 -

dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ak aj preukazovanie

zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2, písm. a/ a v § 51 ods. 1, písm. a/ zákona  

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov sú hmotnoprávnej

povahy, bezpodmienečne na ich splnenie sa nárok na odpočet viaže. Ich nesplnenie nie je

možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby  

za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje  

(pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 O.s.p. v spojení  

s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c ods.1, prvá veta O.s.p. Žalobca nemal úspech vo veci,  

preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, dňa 23. apríla 2009

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková