Najvyšší súd

3 Sžf 83/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD., v právnej

veci žalobcu: E. S., a.s., K., zastúpený Advokátskou kanceláriou M. a P., s.r.o., M., proti

žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská Bystrica,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/14705-83213/2008/992517- r zo dňa

27.10.2008, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 7S/91/2008-135 zo dňa 01.04.2009, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 7S/91/2008-135 zo dňa 01. apríla 2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/223/14705-83213/2008/992517-r zo dňa 27. októbra 2008   z r u š u j e   podľa § 250j

ods. 2 písm. c/ a d/ OSP a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132 € do

30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska

kancelária M. a P., s.r.o., B.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č.k. 7S/91/2008-135 zo dňa

01.04.2009 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č.I/223/14705-83213/2008/992517-r zo dňa 27.10.2008, ktorým podľa § 48 ods. 4

zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) zamietol  

pre nedôvodnosť odvolanie žalobcu smerujúce proti dodatočnému platobnému výmeru

vydanému Daňovým úradom Kráľovský Chlmec č. 738/230/11637/08-Kaš zo dňa

23.07.2008, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie január 2004

v celkovej sume 895 520,-- Sk.

Krajský súd rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovi podľa rozhodnutia správcu dane

nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa § 20 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 1 zákona

č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH). Daňová povinnosť

žalobcovi bola určená podľa pomôcok z dôvodu, že žalobca neumožnil správcovi dane výkon

daňovej kontroly. V tomto prípade správca dane nevykonáva dokazovanie v zmysle

ustanovenia § 29 ods. 1 až 4 zákona č. 511/1992 Zb. Okrem toho skutočnosť, či k spornému

zdaniteľnému plneniu došlo, pre rozhodnutie nebolo právne významné, pretože z podkladov,

ktoré mal správca dane k dispozícii pred vydaním platobného výmeru nevyplynulo,  

aby dodávateľ žalobcu J. N. v čase sporného plnenia bol platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Naviac navrhované dôkazy by nebolo možné ani vykonať, pretože podľa zistení orgánov

policajného zboru sa uvedený dodávateľ v mieste svojho trvalého bydliska nezdržiava už

dlhšiu dobu, resp. žalobca nekonkretizoval ďalšie osoby, ktorých výsluch mal zabezpečiť

správca dane.

Do účinnosti zmluvy o pristúpení SR do EÚ nebola Slovenská republika viazaná

záväzkom harmonizovať svoju právnu úpravu dane z pridanej hodnoty s komunitárnym

právom, najmä so Šiestou smernicou Rady zo dňa 17.05.1977. Preto krajský súd považoval

za nedôvodný návrh žalobcu na iniciovanie konania o predbežnej otázke v zmysle článku 234

Zmluvy o založení európskeho spoločenstva v tých smeroch, ako to konkretizoval žalobca

v podanej žalobe.

Keďže sa Krajský súd v Košiciach stotožnil s právnym názorom žalovaného

vyjadreným v napadnutom rozhodnutí v celom rozsahu, zamietol žalobu ako nedôvodnú.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca namietajúc

predovšetkým, že z § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že ak má daňový subjekt

pochybnosti, či jeho obchodný partner je zaregistrovaný ako platiteľ DPH, má možnosť

požiadať príslušného správcu dane o overenie, či daňový subjekt, od ktorého prijal zdaniteľné

plnenie je zaregistrovaný ako platiteľ DPH. Zákon teda neukladá povinnosť daňovému

subjektu preveriť u príslušného správcu dane registráciu obchodného partnera. V tomto

prípade dodávateľ žalobcu T. - N. J. predložil žalobcovi Osvedčenie o registrácii platiteľa

DPH vydané Daňovým úradom Košice II dňa 06.12.1995, z ktorého vyplýva, že dodávateľ je

platiteľ zaregistrovaný pre DPH od 01.12.1995.

Odvolateľ uviedol, že na základe systematického výkladu účelu a zmyslu právnych

noriem upravujúcich DPH a správu daní a poplatkov, možno vyvodiť, že neobstojí názor

správcu dane v tvrdení o predpoklade, na ktorom zakladá svoje rozhodnutie v tom, že J. N.,

nebol v čase uskutočnenia napadnutého zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma

upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa na DPH rozlišuje prípady povinnej

registrácie vyjadrenej v ust. § 4 ods. l, 2, 3 zákona o DPH a dobrovoľnej registrácie

vyjadrenej v ust. § 4 ods. 4 citovaného zákona. Pokiaľ u dodávateľa žalobcu J. N. a je

dôvodné tvrdiť; že dňom 06.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia platiteľa DPH a aplikovať dobrovoľnú registráciu, pre ktorú sa nevyžadovalo splnenie predpísanej zákonnej

povinnosti (limit obratu), pri ktorej vzniká právna povinnosť k registrácii, potom vzniká

otázka, či bolo vôbec možné v súlade s právom podľa hypotézy právnej normy,  

ktorá predpokladá zrušenie registrácie platcu DPH v prípade, že platiteľ nespĺňa podmienky

pre povinnú registráciu platiteľa.

V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že záver správneho orgánu nie je možné oprieť

o dôkaz, ktorý nie je súčasťou dôkazov, ani spisu. Odvolateľ ďalej uviedol, že nikto nemôže

niesť faktickú alebo právnu zodpovednosť za neplnenie záväzkov v daňovom konaní, pokiaľ

nebol k povinnému subjektu v špeciálnom postavení ako spoludlžník, subsidiárny dlžník,

alebo ručiteľ. V prípade vzniku pochybností o deklarovanom zdaniteľnom plnení má správca

dane zákonné nástroje na potvrdenie alebo vylúčenie potvrdenia deklarovaného zdaniteľného

plnenia, ktoré mu bolo v podobe formálneho dôkazu predložené. Daňový doklad je vždy  

len relatívnou simuláciou uskutočnenia zdaniteľného plnenia, jeho existencia môže dôjsť

k formulácii požiadaviek správcu dane, smerujúcich k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu

usvedčujúceho existenciu zdaniteľného plnenia.

Zo znenia § 15 ods. 5 zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom v čase

uskutočniteľného zdaniteľného plnenia, podľa odvolateľa vyplýva, že zákon povinnosť

oznámiť správcovi dane, že došlo k neoprávnenému uplatneniu dane v cene a aj povinnosť

zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu, sankcionuje porušiteľa zákona, a nie jeho

odberateľa.

Podľa žalobcu adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo

k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších

zamestnancov a podľa obsahu výsluchu aj jeho hodnotenie v intenciách ust. § 2 ods. 3 zákona

č. 511/1992 Zb. bolo potrebné zvážiť, či neprichádza do úvahy konfrontácia s dodávateľom,

u ktorého bolo vykonané miestne zisťovanie. Z uvedeného podľa odvolateľa vyplynulo,  

že každý účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj

prospech a právo na to, aby sa jeho argumenty a dôkazy zobrali do úvahy. Poukázal  

aj na článok 6 ods. 1 Dohovoru, z ktorého vyplynulo, že každý účastník musí zásadne mať

možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jeho požiadavky

uspeli, ale aj zoznámiť' sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými správnym

orgánom za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič,  

čo môže mať význam pre rozhodnutie správneho orgánu nesmie byt' vylúčené z možnosti

prerokovania stranami. Nutnosť takéhoto prejednania sa týka aj materiálov, ktoré nepredložili

kontrolované daňové subjekty, alebo ktoré si správny orgán obstaral sám, alebo ktoré  

sa k nemu dostali iným spôsobom, napr. od policajných orgánov. Podľa odvolateľa

skutočnosti dotýkajúce sa dodávateľov žalobcu nemôžu mat' právnu relevanciu pre posúdenie

tejto veci.

Odvolateľ ďalej poukázal na absenciu zrozumiteľnosti zdôvodnenia napadnutého

rozhodnutia správcu dane, najmä, že správca dane bez zjavnej príčinnej súvislosti s ust. § 20 zákona o DPH, § 31 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj porušením článku 2 Ústavy

Slovenskej republiky, ďalej len Ústava.

Odvolateľ namietal, že postup správcu dane, v spôsobe nekonvalidovanom  

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní sú povinné

finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená

umožniť sťažovateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým prevádzaným dôkazom. Na podklade uvedeného daňový subjekt namieta

postup správcu dane, ktorý považuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, princípom

právneho štátu a k zásade, že nikto nesmie byt' nútený konať niečo, čo zákon neukladá.

Žalobca poukazujúc na Šiestu smernicu o DPH, ktorej podstatou je predovšetkým zabezpečiť,

aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo služby podľa pôvodu,

aby mohol byt' dosiahnutý spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž, podobajúci

sa skutočnému vnútornému trhu, dospel k záveru, či pre posúdenie oprávnenosti nároku

žalobcu postačuje v tomto prípade zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný

ako platiteľ dane. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa článku 234 ES

predložil ESD na riešenie predbežnej otázky:

1. Či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces môže ukladať

povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho obchodného partnera

a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode, keď sa už platca preukázal?

2. Je možné považovať daňový doklad, ktorému o správnosti a úplnosti svedčí jeho

verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia

vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3. Je možné považovať ustanovenie § 4 a §20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa

Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality?

S poukazom na uvedené skutočnosti žiadal žalobca, aby odvolací súd rozsudok

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.04.2008 zrušil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/

a f/ OSP a vyhovel odvolaniu žalobcu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec  

na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný uvádzajúc, že žalobca neumožnil

vykonanie daňovej kontroly tým, že nereagoval na výzvy správcu dane a nepredložil doklady

k daňovej kontrole, preto správca dane v súlade s ustanovením § 15 ods. 2 zákona  

č. 511/1992 Zb. pristúpil k alternatívnemu spôsobu určenia dane podľa § 29 ods. 6 zákona  

č. 511/1992 Zb. a vydal odvolaním napadnutý platobný výmer. Zákonné podmienky  

pre určenie dane podľa pomôcok boli splnené, správca dane pri určení daňovej povinnosti

použil pomôcky, ktoré mal k dispozícii, pričom postupoval v súlade so základnými zásadami

daňového konania uvedenými v ustanovení § 2 zákona číslo 511/1992 Zb. Námietky

splnomocneného zástupcu žalobcu týkajúce sa voľby druhu dôkazového prostriedku

a samotného dokazovania boli vyhodnotené ako neopodstatnené.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní smerujúcom

proti platobnému výmeru na rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január

2004 skúmalo len dodržanie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane

a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3 zákona číslo 511/1992 Zb. a zistilo, že zo strany

správcu dane boli splnené všetky zákonné podmienky pre určenie dane v súlade

s ustanoveniami § 2 a § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.

Povinnosť harmonizovať' právnu úpravu daní vrátene dane z pridanej hodnoty bolo

ku dňu nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii,  

čo sa aj uskutočnilo zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol

účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej

únii. Preto sú vyššie uvedené námietky žalobcu neodôvodnené.

S poukazom na uvedené navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,  

aby rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/91/2008-135 zo dňa 0l.04.2009 ako vecne

správne potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) a postupom podľa  

§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP a rozhodol tak,  

že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odvolací súd sa oboznámil s pripojeným

administratívnym ako aj súdnym spisom a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Košiciach č.k. 7S/91/2008-135 nie je vecne správny. K svojim záverom dospel senát

najvyššieho súdu na základe nasledovných skutočností.

Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. platiteľ môže odpočítať daň,  

ak zdaniteľné plnenie príjme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých vzniká

daňová povinnosť podľa § 14.

Daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia,  

ak tento zákon neustanovuje inak podľa § 14 zákona č. 289/1995 Z.z.

Podľa § 20a ods. l zákona č. 28911995 Z.z. odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ

pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak

a) platiteľovi, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§ 14),

b) daň na vstupe zaúčtoval vo svojom účtovníctve; ak ide o platiteľa, ktorý nie je

účtovnou jednotkou, daň na vstupe zaevidoval v záznamoch podľa § 24,

c) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ak daňový subjekt neumožní vykonať

daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6, o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok,

pričom sa postupuje podľa ods. 10, 12 a 13 a primerane podľa ods. 11; v takom prípade

správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil.

V tomto prípade bol vydaný dodatočný platobný výmer správcom dane – Daňovým

úradom Kráľovský Chlmec č. 738/230/11637/08/Kaš zo dňa 23.07.2008,  

ktorým za zdaňovacie obdobie január 2004 bol vyrubený žalobcovi rozdiel DPH v sume

895 520,-- Sk, keď daň uvedená v daňovom priznaní bola vo výške 23 777,-- Sk, daň zistená

správcom dane po daňovej kontrole vo výške 919 297,-- Sk a rozdiel dane vo výške

895 520,-- Sk. Vo veci bol vypracovaný protokol č. 801/321/17504/2007 zo dňa 05.03.2007

o určení dane podľa pomôcok, keďže daňový subjekt ku kontrole nepredložil účtovnú

evidenciu, čím bolo znemožnené uskutočneniu výkonu daňovej kontroly. Kontrolou bolo

zistené, že daňový subjekt zaúčtoval faktúry vo svojom účtovníctve a v evidencii dane z

pridanej hodnoty na vstupe od dodávateľa N. J., B., IČO: X. z týchto daňových dokladov:

- č. 2004/01/01 zo dňa 15.01.2004 s 20% DPH na sumu 401 781,60 Sk, základ dane

2 114 640,-- Sk, spolu 2 516 421,60 Sk,

- č. 2004/01/02 zo dňa 27.01.2004 s 20% DPH na sumu 452 739,60 Sk, základ dane

2 382 840,-- Sk, spolu 2 835 579,60 Sk.

Správca dane konštatoval, že prišlo k porušeniu ustanovení zákona o DPH, ktoré viedli

k zníženiu dane na vstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie, keďže predmetom plnenia  

pri uvedených faktúrach mali byť služby vizuálnej kontroly odberných miest, v zmysle

zmluvy č. 1/2003 o poskytovaní služieb pri výkone odpočtov odberných miest elektrickej

energie. Bolo zistené, že podľa vyjadrení miestne príslušného správcu dane nebol dodávateľ

žalobcu registrovaný ako platiteľ na DPH. Bolo mu určené posledné zdaňovacie obdobie

druhý štvrťrok 1999 v zmysle ust. § 43 zákona č. 289/1995 Z.z. Uvedeným postupom podľa

správcu dane žalobca porušil ust. § 20 ods. 1 písm. a/, § 20a písm. a/, c/ zákona č. 289/1995 Z.z.

tým, že odpočítal DPH pri prijatom zdaniteľnom plnení od neplatiteľa dane, ktorý uplatnil

v cene aj DPH, a to aj napriek tomu, že v tom čase už nebol registrovaný ako platiteľ DPH.

K tejto časti rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného odvolací súd uvádza,  

že v pripojenom administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie o určení posledného

zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa žalobcu J. N., K.. Z tohto dôvodu závery, ktoré správca

dane ako aj žalovaný v tomto smere vykonali a zrealizovali v napadnutých rozhodnutiach

považuje súd za nezákonné, keďže samotné rozhodnutie, na ktoré sa správca dane ako aj

žalovaný odvolávajú, nie je súčasťou administratívneho spisu. Uvedené pochybenie viedlo

odvolací súd k záveru, že v tomto prípade je potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného

zrušiť, keďže považuje uvedené rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a

zároveň, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci. (§ 250j ods. 2

písm. c/, d/ OSP).

S poukazom na uvedené pochybenia žalovaného ako aj správcu dane súd postupom

podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil (§ 250j ods. 2 c/, d/ OSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s tým, že úlohou žalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania, doplniť

administratívny spis o rozhodnutie, ktorým malo byt' určené posledné zdaňovacie obdobie  

na daň z pridanej hodnoty dodávateľovi žalobcu J. N. a preveriť jeho právoplatnosť, ako aj

preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho

obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do januára 2004) nevznikla opätovne povinnosť

zaregistrovať sa ako platca DPH a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu. Ďalej bude

potrebné vysporiadať sa s námietkami žalobcu uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej

smernici Rady zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej

stanovenia. Konkrétne, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej kontraktačný

proces môže ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho

obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode, keď sa už platca

preukázal. Ďalej či je možné považovať daňový doklad, ktorému o správnosti a úplnosti

svedčí jeho verejná publicita za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia

vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený? A či je možné považovať ustanovenie

§ 4 a § 20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa Šiestej smernice, najmä vo väzbe na

právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality?

S poukazom na uvedené, odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. 7S/91/2008-135 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP

v spojení s § 250ja ods. 4 OSP).

O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta

prvá OSP v spojení s § 151 ods.1 a 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo  

na náhradu trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu a to za celé súdne

konanie a to súdny poplatok za žalobu vo výške 66 €, súdny poplatok za podané odvolanie  

vo výške 66 €, celkom 132 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 03. decembra 2009

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková