Najvyšší súd

3 Sžf 82/2009

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD., v právnej

veci žalobcu: K.–G., spol. s r.o., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a P., s.r.o., M.,

proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská

Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/10483-65638/2007/992517-r zo dňa

17.08.2007, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 6S/120/2007-66 zo dňa 02.04.2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

č.k. 6S/120/2007-66 zo dňa 02. 04.2009   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. I/223/10483-65638/2007/992517-r zo dňa 17. augusta 2007   z r u š u j e   podľa § 250j

ods. 2 písm. a/ a c/ OSP a vec   v r a c i a   žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132,39 €

do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet Advokátska kancelária M. a P., s.r.o., B.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia

žalovaného, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec  

č.j. 738/230/898-6147/07/Kaš zo dňa 12.04.2007, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.)

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2003 v celkovej

sume 1 539 998,-- Sk.

Krajský súd rozhodnutie odôvodnil tým, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu žalovaného,  

ako aj správcu dane dospel k záveru, že žaloba bola neopodstatnená.

Zo skutkového stavu zisteného krajským súdom vyplynulo, že neregistrovaný subjekt

a daňový subjekt, ktorému nevznikla daňová povinnosť zo zákona po dosiahnutí stanoveného

obratu J. N. ako dodávateľ žalobcu, ktorý bol platiteľom DPH len v období od 04.12.1995 do

30.06.1999, keď jeho posledným zdaňovacím obdobím bol druhý štvrťrok roku 1999,

nespĺňal atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty v čase zdaniteľného plnenia, a preto

daňový doklad – faktúru č. 030907 zo dňa 30.09.2003 vo výške 4 494 650,40 Sk, za

fakturované služby nevystavil platca DPH, lebo podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č.

289/1995 Z.z. o DPH od 01.04.1999 je platiteľom dane z pridanej hodnoty osoba

podliehajúca dani z pridanej hodnoty, ktorá je registrovaná ako platiteľ alebo ktorej mohla

vzniknúť daňová povinnosť momentom, kedy dosiahla obrat stanovený zákonom, a keďže J.

N. nesplnil ani jednu z uvedených podmienok, nemohol vyhotoviť obe vyššie označené

faktúry s náležitosťami daňového dokladu, resp. si nemohol uplatniť v cene služby daň

z pridanej hodnoty.

Preto podľa názoru súdu došlo k porušeniu ustanovenia § 20a zákona č.289/1995 Z.z.,

lebo neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty, ktoré predpisujú vznik daňovej povinnosti len platiteľovi dane z pridanej hodnoty,

ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie a pretože neplatiteľovi dane z pridanej hodnoty nikdy

nevznikne daňová povinnosť podľa § 14 citovaného zákona a vznikne mu len odvodová

povinnosť.

Žalobca si neoprávnene odpočítal aj daň z faktúry č. 030906 zo dňa 29.09.2003  

na sumu 4 745 337,60 Sk od dodávateľa S., s.r.o., K. v zdaňovacom období september 2003

vo výške 790 889,60 Sk. Predmetnú faktúru vystavil dodávateľ za vykonané služby – zber

negrafických dát v databáze T. podľa technických a ekonomických kritérií plynovodu, stavba,

hmotný a investičný majetok, digitálne spracovanie analógových mapových podkladov

elektrických vedení nízkeho napätia v prostredí Framme lite, príprava sprievodnej analógovej

dokumentácie pre projekty zhotovené v T., na základe zmluvy č. 2/2003 o dodávke prác a na

základe príslušného odovzdávacieho protokolu. Správca dane z odpovede na dožiadanie

(č.696/320/4278-67523/06/Blá) u miestne príslušného správcu dane dodávateľskej

spoločnosti DÚ Košice II zistil, že spoločnosť S., s.r.o., nevykonávala žiadnu podnikateľskú

činnosť od jej zápisu do obchodného registra až do kedy boli konateľmi M. N., J. B., t.j. do

20.01.2004.

Správca dane pri kontrole DPH v spoločnosti S., s.r.o., K. za zdaňovacie obdobie II.

a III. štvrťrok 2003 zistil, že sporné faktúry mal síce zaúčtované vo svojom účtovníctve, ale

služby zabezpečoval subdodávateľským spôsobom. Po preverení týchto subdodávateľov (H.,

s.r.o., B. a N. J.) správca dane nárok na odpočítanie DPH uplatnený žalobcom posúdil ako

neoprávnený a daň na vstupe neuznal v plnej výške.

Pokiaľ žalobca namietal, že ako účastník konania sa nemal možnosť vyjadriť

a navrhovať dôkazy vo svoj prospech, tak z obsahu administratívneho spisu vyplýva,  

že žalobcovi bola dňa 16.03.2007 doručená výzva na prerokovanie protokolov o daňovej

kontrole s upozornením, že do ôsmich pracovných dní sa môže vyjadriť k protokolu,  

avšak žalobca sa k protokolu nevyjadril, na prerokovanie protokolu sa nedostavil, tým sám

nevyužil oprávnenie dané mu zákonom, na ktoré v žalobe poukazuje.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca namietajúc

predovšetkým, že z § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že ak má daňový subjekt

pochybnosti, či jeho obchodný partner je zaregistrovaný ako platiteľ DPH, má možnosť

požiadať príslušného správcu dane o overenie, či daňový subjekt, od ktorého prijal zdaniteľné

plnenie je zaregistrovaný ako platiteľ DPH. Zákon teda neukladá povinnosť daňovému

subjektu preveriť u príslušného správcu dane registráciu obchodného partnera. V tomto

prípade dodávateľ žalobcu J. N.- T.   predložil žalobcovi Osvedčenie o registrácii platiteľa

DPH vydané Daňovým úradom Košice II. dňa 06.12.1995, z ktorého vyplýva,   že

dodávateľ je platiteľ zaregistrovaný pre DPH od 01.12.1995.

Odvolateľ uviedol, že na základe systematického výkladu účelu a zmyslu právnych

noriem upravujúcich DPH a správu daní a poplatkov, možno vyvodiť, že neobstojí názor

správcu dane v tvrdení o predpoklade, na ktorom zakladá svoje rozhodnutie v tom, že J. N.,

nebol v čase uskutočnenia napadnutého zdaniteľného plnenia platiteľom DPH. Právna norma

upravujúca podmienky vzniku postavenia platiteľa na DPH rozlišuje prípady povinnej

registrácie vyjadrenej v ust. § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o DPH a dobrovoľnej registrácie

vyjadrenej v ust. § 4 ods. 4 citovaného zákona. Pokiaľ u dodávateľa žalobcu J. N. je dôvodné

tvrdiť, že dňom 06.12.1995 došlo k vzniku jeho postavenia platiteľa DPH a aplikoval

dobrovoľnú registráciu, pre ktorú sa nevyžadovalo splnenie predpísanej zákonnej povinnosti

(limit obratu), pri ktorej vzniká právna povinnosť k registrácii, potom vzniká otázka, či bolo

vôbec možné v súlade s právom podľa hypotézy právnej normy, ktorá predpokladá zrušenie

registrácie plátcu DPH v prípade, že platiteľ nespĺňa podmienky pre povinnú registráciu

platiteľa.

V tejto súvislosti odvolateľ namieta, že v administratívnom spise nie je priložené

rozhodnutie o zrušení registrácie platiteľa DPH pre J. N., o ktoré sa opiera správca dane vo

svojom rozhodnutí, čo má za následok, že sa k takémuto dôkazu žalobca nemôže vyjadriť, ale

aj to, že záver správneho orgánu nie je možné oprieť o dôkaz, ktorý nie je súčasťou dôkazov,

ani spisu. Odvolateľ ďalej uviedol, že nikto nemôže niesť faktickú alebo právnu

zodpovednosť za neplnenie záväzkov v daňovom konaní, pokiaľ nebol k povinnému subjektu v špeciálnom postavení ako spoludlžník, subsidiárny dlžník, alebo ručiteľ. V prípade vzniku

pochybností o deklarovanom zdaniteľnom plnení má správca dane zákonné nástroje na

potvrdenie alebo vylúčenie deklarovaného zdaniteľného plnenia, ktoré mu bolo v podobe

formálneho dôkazu predložené. Daňový doklad je vždy len relatívnou simuláciou

uskutočnenia zdaniteľného plnenia, jeho existencia môže dôjsť k formulácii požiadaviek

správcu dane, smerujúcich k preukázaniu hmotnoprávneho úkonu usvedčujúceho existenciu

zdaniteľného plnenia.

Zo znenia § 15 ods. 5 zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom v čase

uskutočniteľného zdaniteľného plnenia, podľa odvolateľa vyplýva, že zákon povinnosť

oznámiť správcovi dane, že došlo k neoprávnenému uplatneniu dane v cene a aj povinnosť

zaplatiť daň príslušnému daňovému úradu, sankcionuje porušiteľa zákona, a nie jeho

odberateľa.

Podľa žalobcu adekvátnym dôkazným prostriedkom na objasnenie, či došlo

k fiktívnemu zdaniteľnému plneniu mal byť podrobný výsluch konateľov, prípadne ďalších

zamestnancov a podľa obsahu výsluchu aj jeho hodnotenie v intenciách ust. § 2 ods. 3 zákona

č. 511/1992 Zb. bolo potrebné zvážiť, či neprichádza do úvahy konfrontácia s dodávateľom,

u ktorého bolo vykonané miestne zisťovanie. Podľa odvolateľa každý účastník konania musí

mať možnosť vyjadriť sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech a právo na to,  

aby sa jeho argumenty a dôkazy zobrali do úvahy. Poukázal aj na článok 6 Dohovoru,

z ktorého vyplynulo, že každý účastník musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy

a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jeho požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť

sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými správnym orgánom za účelom

ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. To znamená, že nič, čo môže mať význam  

pre rozhodnutie správneho orgánu nesmie byť vylúčené z možnosti prerokovania stranami.

Nutnosť takéhoto prejednania sa týka aj materiálov, ktoré nepredložili kontrolované daňové

subjekty, alebo ktoré si správny orgán obstaral sám, alebo ktoré sa k nemu dostali iným

spôsobom, napr. od policajných orgánov. Podľa odvolateľa skutočnosti dotýkajúce  

sa dodávateľov žalobcu nemôžu mať právnu relevanciu pre posúdenie tejto veci.

Odvolateľ ďalej poukázal na absenciu zrozumiteľnosti zdôvodnenia napadnutého

rozhodnutia správcu dane najmä, že správca dane bez zjavnej príčinnej súvislosti s § 20

zákona o DPH, § 31 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj porušením článku 2 Ústavy

Slovenskej republiky, ďalej len Ústava SR, stanovil na základe svojej vlastnej úvahy tvrdenia

spochybňujúce zákonný nárok daňového subjektu na nadmerný odpočet.

Odvolateľ namietal, že postup správcu dane, v spôsobe nekonvalidovanom  

pri uplatňovaní zákonného procesu, keď vo vzťahu k zásade rovnosti zbraní, sú povinné

finančné orgány postupovať ústavne konformným spôsobom, čo v tomto prípade znamená

umožniť sťažovateľovi, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým prevádzaným dôkazom. Na podklade uvedeného daňový subjekt namieta

postup správcu dane, ktorý považuje za protichodný vo vzťahu k právnej istote, princípom právneho štátu a k zásade, že nikto nesmie byť nútený konať niečo, čo zákon neukladá.

Žalobca poukazujúc na Šiestu smernicu o DPH, ktorej podstatou je predovšetkým zabezpečiť,

aby spoločný systém daní z obratu (DPH) nediskriminoval tovar, alebo služby podľa pôvodu,

aby mohol byť dosiahnutý spoločný trh umožňujúci poctivú hospodársku súťaž, podobajúci

sa skutočnému vnútornému trhu, dospel k záveru, či pre posúdenie oprávnenosti nároku

žalobcu postačuje v tomto prípade zistenie o tom, že dodávateľ žalobcu nebol registrovaný

ako platiteľ dane. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu súdu, aby podľa článku 234 ES

predložil ESD na riešenie predbežnej otázky:

1. Či vnútroštátna legislatíva o DPH v časti upravujúcej kontraktačný proces môže

ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH) svojho obchodného

partnera a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode, keď sa už platca

preukázal?

2. Je možné považovať daňový doklad, ktorému o správnosti a úplnosti svedčí  

jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti takéhoto dokladu bez zabezpečenia

vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

3. Je možné považovať ustanovenie § 4 a §20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa

Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania

proporcionality?

S poukazom na uvedené skutočnosti žiadal žalobca, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ OSP

a vyhovel odvolaniu žalobcu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec na ďalšie

konanie.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný uvádzajúc, že v daňovej kontrole bolo

jednoznačne preukázané, že dodávateľ J. N. nebol v čase vystavenia sporných faktúr

platiteľom DPH a nebol oprávnený vyhotovovať daňové doklady s DPH. Na základe faktúr

od J. N. nebol žalobca oprávnený uplatniť odpočítanie dane podľa § 20a ods. 1 zákona č.

289/1995 Z.z. o DPH, keďže podmienky na odpočítanie dane neboli v tomto prípade splnené,

keďže neplatiteľovi dane nikdy nevznikne daňová povinnosť. Skutočnosť, že dodávateľ J. N.

predložil žalobcovi osvedčenie o registrácii platiteľa DPH ešte neznamená, že registrácia bola

platná aj v kontrolovanom zdaňovacom období a žalobca si mohol všetkými dostupnými

prostriedkami overiť, či J. N. bol ešte platiteľom DPH.

V prípade dodávateľa S., s.r.o. bolo správcom dane zistené, že do 20.01.2004,

nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a práce za služby zabezpečoval

subdodávateľským spôsobom (H., s.r.o., K. a N. J.). Obchodná spoločnosť H., s.r.o., K.

podala za zdaňovacie obdobia júl, august, september a október 2003 negatívne daňové

priznania, čím deklarovala, že neuskutočnila žiadne zdaniteľné plnenia, u ktorých jej vznikla

daňová povinnosť. Miestne príslušný správca dane Daňový úrad Košice II, ktorý vykonával

kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia II. a III. štvrťrok 2003, vyzval

spoločnosť S., s.r.o., aby predložila doklady. Písomné vyjadrenie k sporným zdaniteľným

plneniam. Obchodná spoločnosť S., s.r.o., tým, že nespolupracovala a nekomunikovala so správcom dane, nepreukázala dodanie služieb tak, ako sú uvedené na faktúrach. Po preverení

týchto subdodávateľov správca dane nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty posúdil

ako neoprávnený a daň na vstupe neuznal v plnej výške.

K rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie

dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušným daňovým

dokladom, ale je potrebné zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno použiť v zmysle § 29

ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Splnenie podmienok pre uplatnenie

nároku na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. preukazuje

daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií  

alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní dôkazné bremeno je  

na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa

svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením

dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci.

Keďže z dôvodov na strane daňového subjektu nebolo preukázané splnenie

podmienok pre odpočítanie dane, správca dane využil svoje oprávnenie v zmysle § 16 zákona

č. 511/1992 Zb. a vykonal dožiadania u správcov dane miestne príslušným dodávateľom,

ktorí u svojich daňových subjektov preverovali uskutočnenie zdaniteľného plnenia, vznik

daňovej povinnosti, dožiadané daňové doklady a potrebné skutočnosti podľa § 14 citovaného

zákona a to formou miestnych zisťovaní, z ktorých spísali zápisnice, ktoré potom správca

dane použil ako dôkazy.

K námietke žalobcu, že každý účastník konania musí mať možnosť vyjadriť

sa a navrhovať dôkazy vo svoj prospech je potrebné uviesť, že žalobcovi bola dňa 16.03.2007

doručená výzva na prerokovanie protokolu o daňovej kontrole s upozornením, že do ôsmich

pracovných dní sa môže vyjadriť k protokolu. Žalobca sa k protokolu nevyjadril,  

ani sa nedostavil na jeho prerokovanie, tým sám nevyuži1 oprávnenie dané mu zákonom a na

ktoré v žalobe poukazuje.

S poukazom na uvedené dôvody žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/120/2007-66 zo dňa 02.04.2009 ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) a postupom podľa  

§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta prvá OSP   rozhodol tak,  

že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odvolací súd sa oboznámil s pripojeným administratívnym ako aj súdnym spisom a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Košiciach č.k. 6S/120/2007-66 nie je vecne správny.

Podľa § 20 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z.z. platiteľ môže odpočítať daň,  

ak zdaniteľné plnenie príjme na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, pri ktorých vzniká

daňová povinnosť podľa § 14.

Daňová povinnosť vzniká platiteľovi dňom uskutočnenia zdaniteľného plnenia,  

ak tento zákon neustanovuje inak podľa § 14 zákona č. 289/1995 Z.z.

Podľa § 20a ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. odpočítať daň podľa § 20 môže platiteľ

pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak

a) platiteľovi, ktorý uskutočnil toto zdaniteľné plnenie, vznikla daňová povinnosť (§ 14),

b) daň na vstupe zaúčtoval vo svojom účtovníctve; ak ide o platiteľa, ktorý nie je

účtovnou jednotkou, daň na vstupe zaevidoval v záznamoch podľa § 24,

c) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktorý vyhotovil platiteľ.

V tomto prípade bol vydaný dodatočný platobný výmer správcom dane – Daňovým

úradom Kráľovský Chlmec č. 738/230/898-6147/07/Kaš dňa 12.04.2007, ktorým za

zdaňovacie obdobie september 2003 bol vyrubený žalobcovi rozdiel DPH v sume 1 539 998,-

- Sk, keď daň uvedená v daňovom priznaní bola 65935,-- Sk, daň zistená správcom dane  

po daňovej kontrole na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní vo výške 1 605 933,-- Sk

a rozdiel dane vo výške 1 539 998,-- Sk. Na podklade vykonanej kontroly, o výsledku  

ktorej bol vyhotovený správcom dane protokol č. 801/321/14394/2007 zo dňa 28.02.2007,

ktorý bol daňovníkovi doručený dňa 28.03.2007 a bol s ním aj prerokovaný, bolo zistené

kontrolou dane na vstupe za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Predovšetkým išlo o faktúru vystavenú dodávateľom žalobcu J. N., B., č. 030907

s dátumom zdaniteľného plnenia dňa 30.09.2003, sumou DPH 749 108,40 Sk a so základom

dane 3 745 542,-- Sk, celkovo na sumu 4 494 650,40 Sk a o faktúru č. 030906 vystavenú

dodávateľom žalobcu S., s.r.o., K. s dátumom zdaniteľného plnenia dňa 29.09.2003, so

základom dane 3 954 488,-- Sk a DPH 20% 790 889,60 Sk celkom na sumu 4 745 337,60 Sk,

ktoré mali byť vystavené za vykonané služby – zber negrafických dát v databáze T. podľa

technických a ekonomických kritérií plynovodu, stavba, hmotný investičný majetok, digitálne

spracovanie analógových mapových podkladov, elektrických vedení nízkeho napätia

v prostredí Framme lite, príprava sprievodnej analógovej dokumentácie pre veci zhotovené

v T. a zber grafických dát plynárenských zariadení v správe SPP, š.p., do prostredia softvéru

T., vystavená na základe zmluvy č. 2/2003 o dodávke prác na základe príslušného

odovzdávacieho protokolu.

K tejto časti rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného odvolací súd uvádza,  

že v pripojenom administratívnom spise sa nenachádza rozhodnutie o určení posledného

zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa žalobcu J. N., Košice. Z tohto dôvodu závery, ktoré správca dane ako aj žalovaný v tomto smere vykonali a zrealizovali v napadnutých

rozhodnutiach, považuje súd za nezákonné, keďže samotné rozhodnutie, na ktoré sa správca

dane ako aj žalovaný odvolávajú nie je súčasťou administratívneho spisu. Uvedené

pochybenie viedlo odvolací súd k záveru, že v tomto prípade je potrebné napadnuté

rozhodnutie žalovaného zrušiť, keďže považuje uvedené rozhodnutie za nepreskúmateľné,

keďže bolo vydané na podklade neúplne zisteného skutkového stavu veci, čoho dôsledkom je

aj následné nesprávne právne posúdenie veci v tomto štádiu konania.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu rovnako nebolo možné preveriť,

skutočnosť, kedy a akým spôsobom bol doručovaný protokol o kontrole vykonanej podľa  

ust. § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, v znení neskorších

predpisov a zákona č. 440/2000 Z.z. o správe finančnej kontroly, v znení neskorších

predpisov, žalobcovi. Nesporným zostalo len, že žalobca protokol zo dňa 28.02.2007, ktorý je

súčasťou administratívneho spisu, nepodpísal, rovnako odvolací súd zistil, že v pripojenom

administratívnom spise sa nenachádza doklad, ktorý by preukazoval doručenie predmetného

protokolu žalobcovi. Uvedené skutočnosti majú význam z hľadiska posúdenia zákonnosti

postupu daňových orgánov ako aj napadnutých rozhodnutí správcu dane a žalovaného.

S poukazom na uvedené pochybenia žalovaného ako aj správcu dane súd postupom

podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil

a rozhodnutie žalovaného zrušil (§ 250j ods. 2 a/ a c/ OSP ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s tým, že úlohou žalovaného bude najmä odstrániť procesné vady konania, doplniť

administratívny spis o doklady preukazujúce doručenie protokolu o kontrole  

č.: 801/321/14394/2007 zo dňa 28.02.2007 žalobcovi, vysporiadať sa s námietkami žalobcu

uplatnenými v konaní vo vzťahu k Šiestej smernici Rady zo dňa 17.05.1977 o zosúladení

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane

z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia. Najmä, či Šiestu smernicu je alebo nie je

potrebné na daný prípad aplikovať, keďže ide o vyrubenie DPH za obdobie október 2003.

A následne sa vysporiadať s otázkami, či vnútroštátna legislatíva DPH v časti upravujúcej

kontraktačný proces môže ukladať povinnosť zisťovania statusu (registrovaný platca DPH)

svojho obchodného partnera a/ v akých intervaloch, b/ v každom novom obchode,  

keď sa už platca preukázal. Ďalej, či je možné považovať daňový doklad,  

ktorému o správnosti a úplnosti svedčí jeho verejná publicita, za nespĺňajúci náležitosti

takéhoto dokladu bez zabezpečenia vypočutia osoby, ktorou bol tento doklad uskutočnený?

A či je možné považovať ustanovenie § 4 a §20 zákona o DPH, za súladné s úpravou podľa

Šiestej smernice, najmä vo väzbe na právnu istotu a legitimitu očakávania proporcionality.

Ďalej bude potrebné pripojiť rozhodnutie správcu dane, o určení posledného

zdaňovacieho obdobia pre dodávateľa žalobcu J. N., K. a preveriť jeho právoplatnosť, ako aj

preskúmať, či uvedenému subjektu po vydaní rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho

obdobia (obdobie od II. štvrťroku 1999 do septembra 2003 vrátane) nevznikla opätovne

povinnosť zaregistrovať sa ako platca DPH a to dosiahnutím zákonnom stanoveného obratu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 veta

prvá OSP v spojení s § 151 ods. 1 a 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo  

na náhradu trov konania tak, ako boli zistené z obsahu súdneho spisu a to za celé súdne

konanie a to súdny poplatok za žalobu vo výške 2 000,-- Sk, t.j. 66,39 €, súdny poplatok  

za podané odvolanie vo výške 66 €, celkom 132,39 €.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 03. decembra 2009

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková