Najvyšší súd
3 Sžf 81/2009
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Marianny Reiffovej, v právnej veci
žalobcu: T. M. C. spol., s.r.o. Š., zastúpeného JUDr. A. B., Advokátska kancelária J., proti
žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nová č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/498-
11683/2008/990036-r zo dňa 31.01.2008, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č.k. 1Scud/19/2008-84 zo dňa 09.04.2008, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 1Scud/19/2008-84 zo dňa 09. apríla 2008 v napadnutom výroku m e n í tak, že podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. I/222/498-11683/2008/990036-r
zo dňa 31.01.2008 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania 66,38 € do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. A. B., Advokátska
kancelária J.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým výrokom rozsudku krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného I/222/498-11683/2008/990036-r zo dňa 31.01.2008,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Bratislava I
č. 600/270/176548/07/BARK zo dňa 09.11.2007, ktorým správca dane v zmysle § 58 zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty nevyhovel žiadosti žalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške 6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok
stanovených v § 56 ods.2 písm. c) bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v danom prípade si žalobca
ako zahraničná osoba nárokoval voči správcovi dane Daňový úrad Bratislava I vrátenie dane
z pridanej hodnoty za obdobie celého roka 2006 v zmysle § 56 ods. l a ods. 2 písm. c/, bod 3
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Pri nespochybňovaní skutkového stavu
veci účastníkmi konania bola medzi účastníkmi sporná otázka aplikácie zákonnej výnimky
z nedodania tovaru a služieb v tuzemsku podľa § 56 ods.2 písm. c/ bod 3 zákona o DPH
na žalobcu.
Žalobca v konaní tvrdil, že sa na neho vzťahuje výnimka podľa § 69 ods. 2 zákona
o DPH v platnom znení do 31.12.2007. Vychádzal z toho, že príjemcom služby bola ďalšia
zahraničná osoba T. M. E. N. B., ktorej žalobca prefakturoval ním zaplatenú modernizáciu
predajne vozidiel L. (v žalobe je uvedený poplatok za modernizáciu a služby), vykonanú
u predajcu vozidiel L. – P. T. P., s.r.o. Fakturovanú DPH mala teda, ako príjemca služby
v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH odviesť daňovým orgánom T. M. E. N. B. a žalobcovi
vznikol nárok na vrátenie DPH.
Krajský súd dospel k záveru (s. 5 odôvodnenia), že v danom prípade je zo skutkového
stavu opísaného v žalobe aj v rozhodnutí zrejmé, že žalobca zaplatil a dodal službu
modernizácie predajne L. pre spoločnosť P. T. P. s.r.o. nachádzajúcej sa na území tuzemska.
Pokiaľ tvrdil, že sa na neho vzťahuje výnimka, pretože z dodania služby bola povinná platiť
daň ako príjemca podľa § 69 ods.2 ďalšia zahraničná osoba, a to T. M. E. B., tak súd rovnako
ako aj daňové orgány nesúhlasí týmto názorom. Aj podľa názoru súdu príjemcom v zmysle
§ 69 ods. 2 zákona o DPH nemôže byť zdaniteľná osoba, ktorá nemá sídlo, miesto
podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko v tuzemsku, t.j. zahraničná osoba v tomto prípade T.
M. E. N. B. Keďže neboli u žalobcu splnené podmienky na vrátenie dane v zmysle § 56 ods. l
písm. c/ bod 3 zákona č. 222/2004 Z.z., súd žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/222/498-11683/2008/990036-r zo dňa 31.01.2008 zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení substitučným advokátom
JUDr. Š. H. včas odvolanie. Namietal, že z vykonaných dôkazov a z dôkazných prostriedkov
doložených do súdneho spisu vôbec nevyplýva, že by žalobca dodal službu spoločnosti P. T.
P., s.r.o. a zároveň, že by tvrdil, že sa z takto dodanej služby v tuzemsku na neho vzťahovala
výnimka v zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH s tým, že osobou povinnou platiť daň je
ďalšia osoba ako príjemca – T. M. E. B. Žalobca totiž nikdy netvrdil, že jeho dodaná služba
v tuzemsku je služba, ktorú poskytol spoločnosti P. T. P., s.r.o. a že z tejto služby by mala
platiť daň tretia osoba. V skutočnosti to bolo práve naopak: Spoločnosť P. T. P., s.r.o. dodala
službu žalobcovi (a nie žalobca spoločnosti P. T. P., s.r.o.), pričom táto služba spočívala
v modernizácii predajne L. a v prispôsobení tejto predajne medzinárodným štandardom
autorizovaných predajcov značky T. Táto skutočnosť vyplýva jednak faktúry č. X., ktorou
spoločnosť P. T. P., s.r.o. fakturovala dodávku služby žalobcovi, ako aj zo samotnej dohody o programe podpory modernizácie zo dňa 08.06.2006. V dohode na str. 1 je to
výslovne uvedené nasledovne: „Vzhľadom k tomu, že strany sú si vedomé, že modernizácia
vyžaduje dodatočné úsilie predajcu a predstavuje preto samostatnú službu. Vzhľadom
k tomu, že T. mieni zaplatiť predajcovi poplatok za modernizáciu za služby poskytnuté za
podmienok popísaných v tejto dohode, keď modernizácia predajne k prispôsobeniu
štandardom pre autorizovaných predajcov L. prispieva k predaju vozidiel L. a znamená tiež
prospech pre T.“. Dodanie služby v tuzemsku, na ktoré sa vzťahuje zákonná výnimka podľa
§ 56 ods. 1 písm. c/, sa teda netýka služby, ktorú by žalobca dodal spoločnosti P. T. P.. s.r.o.,
ale služby, ktorú následne dodal žalobca spoločnosti T. M. E. B., pretože vo veci
modernizácie konal žalobca ako agent tejto spoločnosti a na účet tejto spoločnosti.
Túto skutočnosť teda súd I. stupňa nesprávne ustálil, čím na základe vykonaného vyvodil
nesprávne skutkové zistenia, pričom následne z týchto chybných skutkových zistení vyvodil
tiež nesprávne právne závery.
Žalobca program modernizácie predajní realizoval nie pre seba a na svoj účet,
ale pre a na účet spoločnosti T. M. E. B., a to na základe zmluvného vzťahu s touto
spoločnosťou. Vo vzťahu k spoločnosti T. M. E. B. bol teda žalobca v postavení dodávateľa
služby voči príjemcovi služby, a preto všetky fakturované dodávky služieb, ktoré sa týkali
modernizácie predajní, ktoré žalobca ako príjemca prijal od svojich dodávateľov boli aj
následne žalobcom (teraz už ako dodávateľom) prefakturované príjemcovi týchto služieb – T.
M. E., B.. Keďže toto dodanie služby sa týkalo modernizácie nehnuteľnosti (predajne T. na
E.) v zmysle § 15 ods. 2 bolo miestom dodania služby tuzemsko a teda platí, že žalobca dodal
službu v tuzemsku. Žalobca teda dodal službu v tuzemsku a príjemcom tejto služby bola
zahraničná osoba – T. M. E., B.. Žiadny iný príjemca tejto služby nebol, jedine zahraničná
spoločnosť T. M. E., B., ktorá bola zdaniteľnou osobou v zmysle § 3 a § 69 ods. 2 zákona
o DPH (v znení platnom v roku 2006) a teda osobou povinnou platiť daň musela byť jedine
táto spoločnosť. Žiadny iný právny názor nie je a nemôže byť právne konformný so zákonom
o DPH v znení platnom v roku 2006. Pokiaľ teda česká zahraničná osoba, ako dodávateľ
služby, dodala službu v tuzemsku v roku 2006 v prospech belgickej zahraničnej osoby, ako
príjemcu služby, za predpokladu, že tento príjemca služby je zdaniteľnou osobou v zmysle jej
definičného vymedzenia § 3 zákone o DPH a smerníc EÚ, tak takýto príjemca služby je
osobou povinnou platiť daň v zmysle § 69 ods. 2 zákona o DPH v znení platnom v roku 2006.
A pokiaľ osobou povinnou platiť daň je príjemca služby, tak sa na žalobcu vzťahuje zákonná
výnimka v § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zákona o DPH s tým právnym dôsledkom, že žalobcovi
za rok 2006 mala byť vrátená DPH, ktorú v tomto roku v SR zaplatil.
Ustanovenie § 15 zákona o DPH upravuje pravidlá týkajúce sa „miesta dodania
služby“ pri cezhraničných transakciách a vychádza z čl. 9 šiestej smernice Rady
(č. 77/388/EHS). Pri zdaňovaní služby je totiž najdôležitejšie správne určenie miesta je
dodania, pretože pri tzv. cezhraničných službách medzi zdaniteľnými osobami z rôznych
členských štátov vzniká daňová povinnosť v tom členskom štáte, kde je miesto dodania
služby, t.j. tomuto členskému štátu patrí DPH z poskytnutej služby, čo zároveň a znamená,
že sa uplatní aj sadzba dane platná v tomto štáte. Nie všetky služby sú totiž zdaňované v tom členskom štáte kde sa poskytujú, resp. v štáte prijímateľa služby. Platí teda,
že podľa druhu služby platiteľ môže zistiť, aký princíp bude platiť pri jej zdanení podľa
miesta jej dodania. Miesto dodania služby je teda dôležité z hľadiska aplikácie slovenského
zákona o DPH, prípadne z hľadiska posúdenia, že zákon platný v tuzemsku sa na danú službu
nepoužije. Napokon treba posúdiť komu vznikne povinnosť zaplatiť daň z poskytnutej služby.
Pokiaľ aj odvolací súd bude mať pri výklade príslušných ustanovení zákona o DPH
za to, že slovenský zákon o DPH v znení platnom pred 01.01.2008 obmedzoval pojem
„príjemca služby“ v zmysle § 5 ods. 1 písm. c/ a § 69 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z (zákon
o dani z pridanej hodnoty) v znení platnom pred 01.01.2008 výlučne na príjemcu so sídlom,
miestom podnikania a prevádzkarňou v SR, je potrebné, aby postupoval v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., toto súdne konanie prerušil a rozhodol o tom, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva v zmysle ust. článku 234 Zmluvy o ES totiž platí, že ak sa otázka
týkajúca sa výkladu aktov orgánov Spoločenstva položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym
orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor s prejudiciálnou
otázkou. Prejudiciálna otázka by potom mala znieť, či „príjemca služby v zmysle článku 21
(1) b) smernice 77/388/EHS môže byť len zdaniteľná osoba so sídlom v štáte dodania služby
alebo či to môže byť aj zdaniteľná osoba so sídlom v inom členskom štáte ako je štát,
v ktorom bola služby poskytnutá“ Od rozhodnutia tejto otázky totiž závisí rozhodnutie
v tomto súdnom spore – slovenské súdne a štátne orgány totiž nemôžu vykladať komunitárne
právo v rozpore s právne záväznými smernicami a pokiaľ teda Súdny dvor ES potvrdí,
že príjemca služby v zmysle článku 21 (1) b) smernice 77/388/EHS môže byť aj zdaniteľná
osoba, ktorá má sídlo v inom štáte, ako je štát ktorom bola služba poskytnutá, bude zrejmé,
že zákonný výklad príslušných ustanovení zákona o DPH, o ktorý súd I. stupňa oprel
svoje rozhodnutie je v rozpore so zákonom, pretože je v rozpore s právne záväznými
smernicami ES.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.06.2009 k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že obchodný vzťah medzi
spoločnosťou P. T. P., s.r.o. a žalobcom, čo sa týka účtovných aj daňových povinností, t.j.
i odvedenia DPH do štátneho rozpočtu dodávateľom P. T. P., s.r.o., nebol nikdy spochybnený
a nebol ani predmetom súdneho sporu. Predmetom súdneho sporu bola následná dodávka
služby žalobcom, ktorý mal už postavenie dodávateľa, zahraničnej osoby T. M. E., B.,
v postavení prijímateľa. Predmetom sporu bola skutočnosť, kto bol povinný platiť daň z tejto
dodavky keďže predmetom dodávky boli služby vzťahujúce sa na nehnuteľnosť nachádzajúcu
sa na území SR, miestom dodania predmetných služieb v zmysle § 15 ods. 2 zákona o DPH
bolo tuzemsko, a teda povinnosť platiť daň z dodania služieb vznikla žalobcovi a nie
zahraničnej osobe z Belgicka, ako sa žalobca mylne domnieva, keďže sa na daný prípad
nevzťahoval prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH. Vzhľadom
k uvedenému, teda žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie dane zaplatenej v tuzemsku, a to
z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok uvedených v § 56 až 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov, konkrétne z dôvodu nesplnenia podmienky ustanovenej
v § 56 ods. 2 písm. c/ cit. zákona a to, že v období, za ktoré podával žiadosť o vrátenie dane,
nedodal tovar ani službu v tuzemsku.
Prenos daňovej povinnosti na prijímateľa služby (tzv. samozdanenie) nespočíva v tom,
že dodávateľ (v danom prípade žalobca) vystaví faktúru so slovenskou daňou a príjemca
túto daň len odvedie do rozpočtu SR, ako sa žalobca nesprávne domnieva. Podstata prenosu
daňovej povinnosti spočíva v tom, že dodávateľ služby vystaví pre prijímateľa faktúru
za dodanie služby bez slovenskej DPH a prijímateľ musí sám zdaniť túto dodávku. V danom
prípade ani sám žalobca nepostupoval v zmysle ust. § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zákona o DPH,
nakoľko sa pri danej obchodnej transakcii na neho toto ustanovenie nevzťahovalo (čoho si bol
zrejme vedomý) a správne na faktúre č. X. zo dňa 31.07.2006, ktorou prefakturoval obstarané
služby v tuzemsku od spoločnosti P. T. P., s.r.o. zahraničnej osobe T. M. E. N. B. uviedol
slovenskú 19%-tnú DPH, ktorú mal odviesť do ŠR.
Čo sa týka článku 21 ods. 1 písm. b/ Smernice Rady č.77/388/EHS, tento bol
transponovaný do slovenského zákona o DPH, a to do § 69 ods. 3 (prenos daňovej povinnosti
pri službách podľa § 15 ods. 8 – v smernici služby uvedené v čl. 9 odst. 2 písm. e/) a § 69
ods. 4 (prenos daňovej povinnosti pri službách podľa § 16 – v smernici služby uvedené
v čl. 28b časti C, D, E a F). V danom súdnom spore sa nejednalo o služby vymedzené
v uvedených paragrafoch zákona o DPH, resp. v uvedených článkoch smernice. Článok 21
ods. 1, písm. b/ smernice, na ktorý sa žalobca odvoláva, sa netýka § 69 ods. 2 zákona o DPH.
Prenos daňovej povinnosti podľa § 69 ods. 2 zákona o DPH nie je podľa smernice povinný
pre členské štáty a zavedenie tejto povinnosti v SR bol nad rámec smernice, čo európske
právne akty umožňujú a jeho zavedenie malo byť zjednodušením pre zahraničných
dodávateľov, ktorí by sa inak museli v tuzemsku registrovať pre daň. Na základe uvedeného,
požiadavka žalobcu na vznesenie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru je bezpredmetná,
nakoľko daná skutočnosť nebola predmetom súdneho sporu a daňové orgány ani nikdy
netvrdili, že v zmysle čl. 21 (1) b) smernice, prenos daňovej povinnosti je možný
len na príjemcu – zdaniteľnú osobu so sídlom v štáte dodania služby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
vec podľa § 246c, § 214 ods. 1 O.s.p bez pojednávania podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 4 O.s.p., v spojení s § 220 O.s.p.
zmenil tak, rozhodnutie žalovaného č. I/222/498-11683/2008/990036-r zo dňa 31.01.2008
podľa § 250j ods. 2, písm. a/, c/ O.s.p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
Napadnutým prvostupňovým rozhodnutím č. 600/270/176548/07/BARK zo dňa
09.11.2007, správca dane v zmysle § 58 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
nevyhovel žiadosti žalobcu (zahraničná osoba) o vrátenie dane z pridanej hodnoty vo výške
6 893 339,60 Sk z dôvodu nesplnenia podmienok stanovených v § 56 ods.2 písm. c/ bod 3
zákona č. 222/2004 Z.z. V odôvodnení uviedol, že Daňový úrad Bratislava I prijal dňa
28.05.2007 žiadosť zahraničného subjektu T. M. C. spol s r.o. o vrátenie dane z pridanej hodnoty podľa § 56 – § 58 zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov vo výške 6 893 339,60 Sk. Po kontrole predložených dokladov daňový úrad zistil,
že predmetom dane z faktúry č. X. zo dňa 22.06.2006 od tuzemského dodávateľa P. T. P.,
s.r.o., Š. je poplatok za modernizáciu a služby poskytnuté podľa Dohody o programe podpory
modernizáciu pre predajcu L. zo dňa 08.06.2006 poplatok za realizáciu stavebného plánu –
stavba v Bratislave. Následne zahraničná osoba T. M. C., spol. s r.o. dodala obstarané služby
zahraničnej spoločnosti T. M. E. N. B. a vystavila fa. č. X. zo dňa 31.07.2006.
Najvyšší súd dospel k záveru, že v spore medzi účastníkmi konania je v prvom rade
nevyhnutné jednoznačne identifikovať zdaniteľný obchod a plnenie (službu),
z ktorého žalobca uplatnil nárok na vrátenie DPH žiadosťou podanou dňa 28.05.2007
(doplnenou žiadosťou podanou 10.09.2007) na Daňovom úrade Bratislava I.
Správca dane, v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia č. 600/270/176548/07/BarK
zo dňa 09.11.2007 uvádza faktúru č. X. zo dňa 22.06.2006 od tuzemského dodávateľa P. T.
P., s.r.o., Š.
Naproti tomu žalobca tvrdí, že zdaniteľným obchodom z ktorého uplatnil nárok
na vrátenie DPH je jeho plnenie (refakturovaná služba) v právnom vzťahu medzi ním –
žalobcom T. M. C., spol. s r.o. P. a odberateľom T. M. E. N. so sídlom B., B., ktoré bolo
vyúčtované faktúrou č. X. zo dňa 31.07.2007 na sumu 172 312 €, na základe „smlouvy
22.12.2005“.
Najvyšší súd preskúmal obsah administratívneho spisu a zistil, že pokiaľ ide o žiadosť
žalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty zahraničnej osobe podľa § 56 až § 58 zákona
č. 222/2004 Z.z., podanú na Daňovom úrade Bratislava I dňa 10.09.2007 s celkovou žiadanou
sumou vrátenia dane vo výške 6 893 339,60 Sk, za obdobie od januára 2006 do decembra
2006 tak, z pripojených faktúr v počte 567 (položka 9 žiadosti) uvedených v prílohe je zrejmé,
že ide o faktúry od jednotlivých tuzemských dodávateľov žalobcu 1) P. A., spol. s.r.o., –
záručné opravy 2 áut, 2) A. S., s.r.o. záručné opravy 5 áut... za vykonané služby na území
s pre žalobcu. Súčasne pod položkou 170) P. T. P. Bratislava je uvedená fa.č. X. zo dňa
22.06.2006 na vrátenie DPH vo výške 1 059 707,20 Sk s popisom služby rozvoj dealerskej
siete.
Z takto zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca uplatnil nárok na vrátenie
DPH vo výške 1 059 707,20 Sk. z faktúry č. X. zo dňa 22.06.2006 od tuzemského
dodávateľa P. T. P., s.r.o., Š. Tomu zodpovedá aj vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25.03.2009 (zápisnica o pojednávaní čl. 75 p.v.).
Vzhľadom na to je daná v súdnom konaní neodstrániteľná pochybnosť o identite
zdaniteľného obchodu z ktorého žalobca uplatnil nárok na vrátenie DPH. Bez vyriešenia
tejto otázky nie je možné pokračovať v konaní a zaujať ďalšie právne názory.
Najvyšší súd zistil, že faktúra žalobcu T. M. C., spol. s r.o. P. a odberateľovi T. M. E.
N. so sídlom B., B., č. X. zo dňa 31.07.2007 na sumu 172 312 €, na základe „smlouvy
22.12.2005“ nie je v súpise faktúr k žiadostiam o vrátenie DPH podaným žalobcom na
Daňovom úrade Bratislava I, dňa 28/5/2007 a 10/09/2007.
Najvyšší súd preto konštatuje, že argumentácia oboch účastníkov konania
v administratívnom i súdnom konaní sa týka služby o ktorej nie je podľa administratívneho
spisu osvedčené, že bol z nej uplatnený nárok na vrátenie DPH.
Podľa § 57 ods. 2, písm. a/ zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov zahraničná osoba k žiadosti o vrátenie dane musí doložiť originál
faktúry vyhotovenej platiteľom, v ktorej je uvedená suma dane v slovenských korunách,
a v prípade dovozu tovaru príslušný dovozný doklad a doklad preukazujúci platbu dane,
Podľa § 58 ods. 1 druhá veta zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov všetky faktúry a dovozné doklady priložené k žiadosti o vrátenie dane
opatrí Daňový úrad Bratislava I odtlačkom úradnej pečiatky a vráti ich zahraničnej osobe;
ak ide o zahraničnú osobu, ktorá má sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko
v inom členskom štáte, vráti faktúry a dovozné doklady do 30 dní od ich predloženia.
V ďalšom konaní žalovaný musí jednoznačne ustáliť či žiadosť o vrátenie DPH,
o ktorej správca rozhodol napadnutým rozhodnutím sa týkala fa. č. X. zo dňa 22.06.2006
alebo faktúry č. X. zo dňa 31.07.2009. Sporná faktúra žalobcu č. X. zo dňa 31.07.2009 sa
nenachádza pod žiadnou položkou z pripojeného zoznamu 582 položiek. Je preto nevyhnutné
doplniť administratívny spis o faktúru opatrenú odtlačkom úradnej pečiatky, ktorá bol
pripojená k žiadosti o vrátenie DPH.
Najvyšší súd dospel k záveru, že pre meritórne vyriešene sporu o vrátenie dane
z pridanej hodnoty zahraničnej osobe, je nevyhnutné správne vykvalifikovať a rozlišovať tieto
dve plnenia (služby) a identifikovať u každej z nich miesto dodania služby.
Pokiaľ ide o nevyhovenie žiadosti žalobcu o vrátenie DPH je nevyhnutné do úvahy
vziať skutočnosť, že žalobca žiada o vrátenie súhrnu DPH z jednotlivých faktúr
so samostatným skutkovým základom od rozličných tuzemských dodávateľov za poskytnuté
služby na území SR, ktorý nárok na vrátenie DPH nie je sporný a je nezávislý na faktúre
fa. č. X. zo dňa 22.06.2009. V rozhodnutí je preto nedostatok dôvodov prečo nebola
žalobcovi vrátená DPH z týchto nesporných služieb.
O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 246c ods. 1, prvá veta O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal vo veci
úspech preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Trovy konania nevyčíslil. Súd mu
preto v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. priznal náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku, ktoré pozostávali z náhrady súdneho poplatku z podanej žaloby
2 000,-- Sk (66,38 €).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 27.augusta 2009
JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.
predseda senátu
za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňákova